Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predseda. Strana Sloboda a Solidarita i Občianska konzervatívna strana sú strany, ktoré stoja dlhodobo konzistentne a budú stáť vždy na pozíciách individuálnej slobody, ja dodávam, aj zodpovednosti, to znamená, že stojíme za slobodu, dokonca tak elementárnu slobodu, ako hovoriť tak, ako nám zobák narástol, a to bez nezmyselných zákonných pút.
Ak tu bola reč o tej kodifikácii, tak keby sme doslovne interpretovali tento paragraf zákona jazykového, to znamená, že ani to ministerstvo kultúry už nikdy v budúcnosti ani teraz nesmie zmeniť kodifikovanú podobu, lebo to ma zarazené paragrafom zákona, to znamená, ak by takúto múdrosť bol niekto vymyslel pred 100 rokmi, tak tá slovenčina zamrzne v tej chvíli. Samozrejme, že jazyk sa mení a vyvíja a na to netreba byť ani jazykovedec, stačí byť pozorovateľ slobodnej reality.
A ak teda hovoríme o zdravom rozume, tak ešte raz, tak ako povedal Ondrej Dostál, považujeme za otázkou zdravého rozumu, aby niekto nechápal, nedajbože, ako poruchu kodifikovaného jazyka to, že niekde hovoria o grulách, inde o erteplách a v Liptove, mojej rodiny, o švábke. Jednoducho neexistuje v normálnej krajine pri zdravom rozume niekoho, kto bude pútať jazyk. Jazyk je slobodná vec a my nijako sa nedotýkame úradného styku a všetkého toho.
A úplne nakoniec by som veľmi rád videl, ako si predstavujete v praxi takzvanú prednosť slovenského jazyka. V čom by to malo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Kolega Dostál povedal mnohé z toho, čo som povedať chcel.
Kolegyňa Grausová, ten váš vymaľovaný tristný obraz slovenského jazyka je tu skutočne napriek mečiarovsko-slotovsko-ľuptákovskému zákonu, ktorý chráni ten jazyk. Vy hovoríte, akí sú žiaci teda ohlúpnutí, akí, sa nevedia vyjadriť. No, nechcem byť zlý, ale treba povedať, že veľmi dlho je ministerstvo školstva, pokiaľ moja pamäť siaha, v rukách vlastencov. Pravda, tí vlastenci sú vaši konkurenti, je to SNS v tejto veci, ale ani ja by som, hoci veľmi kriticky k pani ministerke Slavkovskej či ministrovi Mikolajovi, alebo Plavčanovi, alebo Lubyovej, nechcel podsunúť im, hoci to bolo ich ministerstvo a ich rezort, že sú za to zodpovední.
Vy, samozrejme, s prehľadom dokážete podsunúť nám, že stojíme za rozvratom. Ale presne ako povedal kolega Dostál, český jazyk nie je štátny, nemá žiadne také práva, ako má ten náš podľa zákona, ktorý mierne upravujeme tam, kde je buď nezmyselný, alebo nevymáhateľný, alebo deklaratívny. A napriek tomu nemám pocit, že česká kultúra, česká literatúra trpí a Česko je na pokraji zrútenia národného.
A ak tu zaznelo z pléna, koľko Nemcov vysťahovali, no my sme tiež vysťahovali nejakých Maďarov a nejakí ostali, ale, znova, to neznamená, že by nám snáď kolegyňa Sárközy a kolega Bastrnák rozvrátili Slovensko. A nerozvrátil ho ani Sándor Márai. To znamená, že tento argument je mimo.

Ďakujem pekne. No, pán poslanec Uhrík, vašim voličom sa to, čo ste povedali, určite iste páčilo. Ja musím povedať, že dobre, že ste hovorili o tom, že niekto vymyslí problém. Vy ste vymysleli problém. Keby ste v živote venovali tri minúty čítaniu toho, čo je predložené, tak by ste nemohli vypustiť takú hlúposť, akože sa to týka zdravotnej dokumentácie. Skúste tam nájsť niekde tento dríst. Nenájdete, lebo ste si ho vymysleli.
Tak ako ste vymysleli to, že sú tam beznádejné existencie na tom juhu, lebo nevedia po slovensky a sú nepoužiteľní. Ale tie, ak to je pravda, čo si nemyslím, že je to tak, že teda tam tí ľudia nevedia slova slovensky a sú stratení, tak napriek tomu, že máme ten dobrý zákon, ktorý hovoríte, že my ideme rozvrátiť, tak je ten stav, ktorý ste našli. To znamená, asi tá, ten prvý článok toho zákona nezachránil toho človeka, o ktorom hovoríte, že je stratený. Z toho vyplýva, že vonkoncom na tom toto nič nemení.
Vy hovoríme o tabuľkách obcí. No ako ste správne povedali, prišlo zo z ministerstva vnútra, má to zrejme nejaké dôvody dopravnotechnické alebo iné, farba by z biela na modrú, ale neviem, či ste si nevšimli, že SaS neobsadzuje ministerstvo vnútra nejaký piatok. Takže hovoriť o ministerstve vnútra a potom priamo preskočiť na SaS je tiež ukážka, argumentácia, ktorú môžu akceptovať len tí, čo seno žerú.
Takže takýto je asi obsah tohto posolstva, a preto musím povedať, že je ťažko na jednotlivosti reagovať, lebo bod za bodom sú to iste z pohľadu vašej klientely hrdinské slová, ale z pohľadu toho, čo leží na stole, keby ste si to prečítali, tak je to úplne mimo misu všetko to, čo ste tu o tom povykladali.

Ďakujem pekne, pán predseda. Chcel by som teda na úvod povedať tri jasné veci.
Po prvé. Tento zákon nie je z pohľadu predkladateľov zákon citový, je to zákon o slobodnom prístupe k informáciám a ich šírení. To teda po prvé.
Po druhé. Tento zákon teda zďaleka nie je len o menšinách, ako aj Irén Sárközyová uznala pri vyratúvaní tých bodov, sú tam body, ktoré sú nezmyselné a nemajú nijaký vzťah k menšinám.
A za tretie. Povedal by som, že je pozoruhodné, že vidí, ja, naši kolegovia aj Irén nejaké legislatívne nedostatky.
Znova podotýkam, že keď som to v minulom volebnom období predkladal, tak za to poslanci HÍD-u hlasovali, a ten zákon sa v tomto zmysle nijako nezhoršil, ale to nechávam stranou. Len chcem tým povedať, že vôbec nejde o útok na jednotu koalície. Ako koalícia ako zlepenec drží alebo nedrží, rozhodne nebolo cieľom našej novely zákona.
A pokiaľ ide o to, že máme výhrady k tomu, čo doteraz platí, ako sa uznáva vo vystúpení kolegyne Sárközy, a na druhej strane vidíme, že treba niečo zlepšiť. Presne vzaté, mali ste tri a pol roka, aby ste to urobili bez nás pred nami. Neurobili ste to, my robíme to, čo považujeme za správne a dobré. A ozaj musím povedať, že to robíme s dobrým úmyslom, zďaleka nie len pre maďarskú menšinu, robíme to pre iné menšiny, ale hlavne robíme to pre ľudí, ktorí chcú slobodne šíriť informácie.
Je pochopiteľné, ako povedala správne poslankyňa Sárközy, že ak niekto chce mať aj slovenskú klientelu na svojom podujatí, tak tam dá pokojne dvojjazyčný oznam, lebo je to jeho slobodné rozhodnutie, koho tam chce mať, ak sa nejedná o štátnu inštitúciu. Ale pozvánka na schôdzu Csemadoku... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Ďakujem ti, Zuzana, za skutočne na tieto pomery nezvyklý hlboko odborný vstup do diskusie. Bolo pre mňa potešením vypočuť si opäť raz niečo o purizmoch. Áno, nepochybne slovenčina sa vyvinula a rečou ani sváka Ragana, ani Adama Krta sa už hovoriť nebude. Ale je taká zaujímavá drobnosť, ako napr. vládnuca koalícia používala Benátsku komisiu ako kladivo, keď sa jej to hodilo, ale nie vždy je Benátska komisia očividne dôveryhodným orgánom, prípadne ak treba mlátiť prezidenta Kisku, tak hej. (Povedané so smiechom.) O mne sa asi sotva dá povedať, že nectím slovenský jazyk, že ho nedajbože neovládam alebo že mám príliš biednu slovnú zásobu. Naopak, milujem čím ďalej miznúce prechodníky aj príčastia, dnes už aj internet podčiarkuje prechodníky, nepáči sa mu. Mne sa páčia.
A pokiaľ ide o tú tému na Slovensku po slovensky, no ono je to tak, samozrejme, pokročili sme o tých 115 rokov od Apponyiho zákonov. Ale, presne vzaté, čo chcel gróf Apponyi svojimi zákonmi docieliť? V Uhorsku po maďarsky. Bolo to, samozrejme, o 100 rokov dozadu so všetkým nedemokratickým a tak ďalej, ale bolo to nezmyselné a bolo to jedna, jeden z klincov do rakve tisícročného Uhorska. Neviedlo to k ničomu dobrému pre Uhorsko a malo to pre Uhorsko smutné konce. Chvalabohu. Vznikla Československá republika a slovenčina sa stala úradným jazykom.

Ďakujem pekne. Kolega Dostál pekne hovoril o tej nevymožiteľnosti prednosti. Je smiešne mať niečo v zákone hneď rovno k bodu 1 k čl. 1. A reálne je to nevymožiteľné a nikomu to ani nemôže vadiť, ani mu nenapadne, že by mu to malo vadiť. Veď teraz príde na Pohodu Liam Gallagher, a ak príde o čas sem do Bratislavy Tom Jones a obidvaja sa naučia jednu vetu - zdravíme vás - horko-ťažko po slovensky a zvyšok si odmoderujú v angličtine bez toho, aby tam bol tlmočník alebo dokonca niekto, kto bude vopred hovoriť ich myšlienky v slovenčine, ktoré oni chcú povedať v angličtine, dokonca i keď si svoj koncert odmoderuje Jarek Nohavica, tak nebude mať zaručene pri celom tom podujatí vôbec slovenský jazyk žiadnu prednosť, lebo si ho odmoderuje sám so sebou v češtine.
To znamená, že je apriórne také trošku zosmiešňujúce voči zákonu mať v ňom niečo, o čom viem, že s tým nič neurobím, ani keď sa pokrájam. Je dobré, že došlo k výnimke v spievaní a používaní hymny. Napríklad ak by moji priatelia karatisti sa rozhodli na počesť krajiny, ktorá im dala ich milovaný šport, zaspievať na spomienkovom podujatí alebo nechať si pustiť japonskú hymnu, ak by vedel nedajbože text, tak by k tomu nemuseli zohnať japonského cisára alebo aspoň premiéra japonského cisárstva a budú si to môcť aj v Hrochoti v kultúrnom dome sami zahrať. No, veľké víťazstvo výnimky.
To znamená, že je smiešne riešiť výnimkami niečo, čo zdravý rozum tam nebude ako výnimku vyžadovať, lebo jednoducho i otcovia zakladatelia Spojených štátov prišli na to, že síce oni väčšinou sú Angláni pôvodom, ale svoju ústavu začali „We the People...“, a tým pádom je to i vlasť Štefana Romana, ktorý, pardon, bol v Kanade, ale ix Slovákov... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. No, kolega Bernaťák, začali ste tak štandardne: "Sme na Slovensku!" To je, samozrejme, výborný argument, ale nezaargumentovali ste vonkoncom nič k tomu, čo som hovoril, pretože k tomu v tom vašom dvojminútovom príspevku nezaznelo nič. Čo z toho, čo som napr. povedal o kodifikovanej podobe, ktorá tam je pribitá klincami a aj tak ju nemôže nikto meniť, k tomu, na to ste nezareagovali, začali ste, že sme na Slovensku. To je štandardná SNS úroveň, na ktorej ste 25 rokov existovali, občas ste chodili do tankoch, občas do Moskvy.
Pokiaľ ide, o tom, že ja chcem rozmlátiť súžitie, no asi chcem ešte aj s Rusínmi (povedané so smiechom), hovorí kolega Paška. Nič sa tým nerozmlacuje. Keď sa zo zákona vynechávajú nevymáhateľné prvky, tak sa nič nerozmlacuje. Keď som chcel, aby ministerstvo vnútra zrušilo nezmyselné hlásenie pobytu a pokuty zaň, tak samozrejme, že to Kaliňák neurobil na moje želanie a na moju novelu, ale potom to o pol roka spravil sám, lebo pochopil, že je to blbosť, čo v tom zákone má.
No a, pani Antošová, keď začne SNS hovoriť o pôde, tak to je skutočne strašne tenký ľad, pretože, keď sa tak pozerám na ministerstvo pôdohospodárstva a tie spolky, ktoré tam prideľovali eurofondy na pôdu, tak to je jeden z vývesných štítov, skoro ako podpora vedy vo verzii vášho ministra školstva. Skutočne ste, pokiaľ ide o pôdu, vyrazili na tenký ľad.

Vážená snemovňa, vzhľadom na to, že v diskusii vystúpia i moji kolegovia spolupredkladatelia, nebudem príliš zdržovať, ale ak som sľúbil, že poviem ešte nejaký príklad iracionálnosti toho, čo stojí psáno v zákone, tak si dovolím napr. uviesť to, že v zákone je napísané, že akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami, je neprípustný. To je vynikajúci oznam, pričom ale, neviem, či jeho autorom tohto textu zákona, keď ho tvorili, neuniklo, že kodifikovanú podobu štátneho jazyka, vyhlasuje ministerstvo kultúry, a teda ono ako jediné môže ovplyvniť jeho kodifikovanú podobu. To znamená, komu je určená táto veta, ministerstvu kultúry, aby neblblo, alebo komu vlastne, keďže my všetci ostatní, ktorí nie sme ministerstvo kultúry v tejto sále, nemôžme s kodifikovaným jazykom robiť vôbec nič. Komu sa teda zakazuje táto veľkolepá záležitosť o zásahu do kodifikovaného jazyka?
No, to len na margo toho, čo všetko sa vojde do zákona, keď sa chce biť v hruď, akí sme. Pochopiteľne, že ľudia používajú jazyk slobodne, kodifikovaný či nekodifikovaný. Viem si predstaviť, ja som mal možnosť prečítať si vynikajúci blog opatrovateľky, ktorá pracovala v Rakúsku a dochádzala zo Šariša do Rakúska, a málokedy som čítal tak niečo zemité a ja ako Západoslovák, ktorý sa snaží hovoriť čistou slovenčinou, ani nie trnavsky, ani nie záhorácky, som si zgustol na nádhernej šarištine, v ktorej bol tento text napísaný. To bolo priam na literárnu cenu aj obsahom, aj formou, aj tou šarištinou. Chcem teda povedať (povedané so smiechom), že táto pani, samozrejme, nepoužila kodifikovanú podobu jazyka, veď nepochybne je jej sväté právo napísať to, v čom chce, aj v mandarínskej čínštine, ale neurobila by mi vtedy takú radosť, pretože by som tomu zrejme v mandarínskej čínštine stopercentne nerozumel. Chcem teda povedať, že takto limitovaj..., by sme radi limitovali niečo, čo sa limitovať nedá.
Drobná vec je obecné kroniky. Zákon hovorí, že obce vedú kroniky v štátnom jazyku, iste majú štandardný rozsah, opisujú to, čo obecný kronikár považuje za dôležité a čo je teda všeobecne prijaté, že tam má byť. Ak je tá obec osídlená menšinou väčšinovo a obecný kronikár je Rusín, Maďar alebo nedajbože zvyškový Karpatský Nemec a rozhodne sa o cirkevnej oslave v obci napísať v tej rodnej reči tých farníkov alebo tých občanov trochu viac, nevidím dôvod, aby prečo by nemohol, je to jeho často osobný čas, ktorý na to vynakladá, jeho osobná dobrá vôľa. Ak chce zanechať generácii, ktorí prídu po nich, po ňom, a archivárom a historikom akýsi odkaz vo väčšom rozsahu, než je štandard, je to jeho sväté právo. Nevidím dôvod, prečo by mali v zákone byť napísané slová o tom, že to musí byť jedna k jednej. Nemusí to byť jedna k jednej.
A potom tretia ukážka a s tým končím, existujú ešte aj ďalšie, menšinové školstvo. Momentálna zákonná úprava hovorí, že sa dokumentácia vedie dvojjazyčne a ministerstvo kultúry spolu s ministerstvom školstva, záväzným predpisom stanovuje ďalšiu dokumentáciu, ktorá nemusí byť v štátnom jazyku. My sa domnievame, že v menšinových školách akéhokoľvek druhu by mohla byť pokojne dokumentácia vedená v menšinovom jazyku s tým, že by, a to sa práve zmení našou novelou, sa určilo, ktorá časť musí byť v štátnom jazyku, teda ten, tá vec sa zrkadlovo obráti. Doteraz musí byť všetko a niečo nemusí. My si myslíme, že nemusí, ale niečo musí. Je to normálnejšie, logickejšie a férovejšie. Nie, že tento zákon nezasahuje ani do internetizácie a ani do rodinných nárokov, ani nestojí žiadne financie, takže v tomto zmysle je v súlade s ústavou viac ako súčasný stav, a chcem teda povedať, že i keď si opäť nerobíme ilúzie o tom, že dopadneme tak ako Irén Sárközy, moja milá kolegyňa, so svojimi návrhmi, za ktoré som ja hlasoval, tak napriek tomu si myslíme, že táto novela namieste je, a verím tomu, že možno príde i deň, keď dokonca Irén Sárközy bude za tento návrh hlasovať.
Ďakujem.

Vážená snemovňa. Na úvod tohto zákona by som rád predoslal, že takýto návrh, ktorý je pre každého, kto si prečíta dôvodovú správu a zdôvodnenia zásahov zákona o štátnom jazyku celkom logicky pochopiteľný a hladko zdôvodniteľný. Samozrejme, že všetci tí, ktorí nečítajú viac ako nadpis, ktorí sa nechajú ovlyvniť titulkom v bulvárnej tlači, ktorá sa vyvíja tým smerom, že i v mienkotvornej tlači nájdeme už bulvarizované titulky, potom cítia príležitosť ukázať svoje pravé vlastenectvo. Na diskusných fórach prispievajú hejterskými príspevkami zväčša na nevysokej úrovni použitého štátneho jazyka. Prvý pád množného čísla prídavných mien je signifikantný. Slovo hanba napísané s „m“ rovnako. Ale niekedy človek má pocit, že by nad tým všetkým mohol byť plagát: „Hejteri celej krajiny, spojte sa!“ My ale nevyrábame stravu pre hejterov a trolov, ale hľadíme racionalizovať platné zákony.
Pred pár chvíľami tu kolegyňa Irén Sárközy hovorila o tom, ako často opozícia predložila návrhy zákonov, ktoré ona alebo MOST predkladal. A uviedla dobré príklady, kde sme za koaličné návrhy hlasovali aj my. Naša skúsenosť, opozičná skúsenosť, je opačná. I tento návrh zákona je z tých, za ktoré by mohla i Irén Sárközy, ale aj iní hlasovať, ak si dajú tú prácu a venujú 20 či 25 minút prečítaniu dôvodovej správy. Nerobím si ilúzie, pretože v čase, keď som za týmto pultom spolu s Ondrom Dostálom bojoval o zrušenie totálne protiústavného odnímania občianstva Slovenskej republiky občanom proti ich vôli a bez ich súhlasu, sme nezískali hlasy vládnucej koalície, ba ani v žiadnej časti z nich. Takže i teraz ilúziu nemáme, ale napriek tomu predkladáme spolu s Ondrom Dostálom a ďalšími kolegami aj Zuzanou Zimenovou a Renátou Kaščákovou návrh zákona, ktorý by od snemovne skutočne žiadal len niekoľko minút na prečítanie dôvodovej správy, aby pochopili, že nevyhadzujeme do vzduchu štátny jazyk.
Naša ústava hovorí, že na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk. A som istý, že keď by sa prijala táto novela, tak nepochybne slovenský jazyk tým štátnym jazykom jednoznačne zostane. Ústava tiež hovorí, že používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon. Taký zákon máme, tak ako máme zákon o štátnom jazyku, a tie zákony sa dopĺňajú.
Nepochybne ale pri podrobnejšom pohľade zistíme, že tam existujú ani nie tak protirečenia, ale ako to tak niekedy v zákonoch chodí, buď nezmyselné, alebo nevymožiteľné, alebo inými spôsobmi racionálne nezdôvodniteľné prvky. Okrem iného ústava a ten § čl. 26 ods. 4 ústavy je akýmsi častým hnacím motorom našich iniciatív, hovorí, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných bezpečností štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Toto bolo východiskom nášho zápasu o zrušenie absolútne nezdôvodniteľného 14-denného moratória na šírenie informácií o prieskumoch verejnej mienky pred voľbami. V ničom tie prieskumy nemôžu porušiť nič z tých paragrafov alebo dôvodov, pre ktorý je možné obmedziť slobodu prejavu.
A z toho, čo je obsahom našej novely, si dovolím uviesť jeden príklad za všetky, v rozprave, do ktorej sa ako predkladateľ prihlásim, uvediem aj iné. Predstavme si situáciu, v dome opatrovateľskej starostlivosti na severovýchodnom Slovensku v oblasti Svidníka, v ktorom sú pacienti alebo opatrovaní Rusíni, kde personál, ktorý sa o nich stará, je rusínsky, a tak iste nikoho triezvo rozmýšľajúceho nemôže napadnúť, že by mohol existovať zákon či vôbec akákoľvek norma, ktorá určuje, že sa klient a ošetrovateľ alebo sestrička, alebo sanitárka má s ním rozprávať v slovenskom jazyku, ak sú obidvaja Rusíni. To je skutočne na prvý, na druhý, aj na tretí pohľad choré. A to je len ukážka niečoho, čo by sme radi z toho zákona dali preč. Nič nad tým, samozrejme, sa nezmení, že slovenský jazyk je štátnym jazykom. Ale aby sa klient a ošetrovateľ v DOS-ke v Snine či v Svidníku nemohli rozprávať, ako im zobák narástol, a mali by byť reglementovaní akýmsi paragrafom akéhosi zákona, je nielen mimo misu, ale aj mimo zdravý rozum. A takýchto vecí v tom zákone je zopár, kde je na každý pohľad a z každého uhla jasné, že ide o zásah totálne nezdôvodniteľný a neprimeraný.
Agenda cirkví. Neviem, v akej reči sa vedie agenda, ktorú vedie napríklad Baruch Mayers, rabín bratislavský. Ale ak tí, ktorí prídu do synagógy na sobáš alebo na obriezku so svojím dieťaťom, synom, majú potom ten záznam a to celé zapísané dokonca hebrejsky, tak je to absolútne sväté právo rabína a jeho farníkov, ak to tak môžem povedať, aby to tak bolo. A aby existoval nejaký zákon, ktorý bude určovať kalvínskemu kňazovi, v akej reči má mať niečo zapísané napríklad v cirkevnej matrike, hoci, samozrejme, že ten občan novonarodený bude zapísaný v štátnych záznamoch, bez diskusie, ale ak ten zápis má byť rusínsky, hebrejsky alebo maďarsky, tak je to svätá vec tej cirkvi a nemá čo aký zákon do toho vôbec zasahovať. A nepochybne, keby sa tak stalo a bolo by to štandardom, tak ako iste uznáte, slovenský jazyk tým nijako ako štátny jazyk ohrozený nie je.
Toľkoto na úvod, ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Trošku mi tá situácia pripomína situáciu z tohto parlamentu pred niekoľkými rokmi, keď som podával návrh novely zákona o povinnom hlásení pobytu občanov. Vtedy ministerstvo zastupujúci minister Kaliňák mi of records pošuškal vlastne tam predkladajúcemu, no však my tie pokuty nevymáhame. Je to presne to isté. Tí občania, ktorí na nejakých cestách po svete nehlásili zmeny svojej polohy, vlastne tiež sa dopúšťali porušenia zákona, o ktorom minister vnútra, ktorý to mal na starosti, povedal, ale my to nevymáhame. Na čo je zákon, ktorý sa nevymáha, na čo je zbytočné ustanovenie? Samozrejme, osud toho môjho návrhu, tej novely bol taký ako všetkých ďalších, ako hovorí tu kolega, že tu nejde o to, kto, a aj iní vedia napísať, no celkom jednoducho o pár mesiacov vládna koalícia urobila tú zmenu, o ktorú som ja vtedy žiadal, ale urobila to vo svojich farbách a mne to tiež srdce netrhalo, ja som rád, že tá zmena je a že sme to urobili tak, ako to majú v krajinách naokolo. A toto je to isté. Nejde o to, kto bol prvý, ide o to riešiť vec, ktorá je vo svojej podstate smiešna. Aby som niekoho mal za priestupníka, ale zároveň ho nesankcionoval. Čo to je?