Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, napriek tomu, že pán premiér tu v tejto chvíli nie je, budem sa prihovárať aj jemu.
Pán premiér, chce to naozaj veľkú dávku odvahy postaviť sa na miesto doterajšieho premiéra za takýchto okolností. Očakávania sú totiž veľmi veľké. No kto vám bude dnes ešte veriť, že ste schopný zostaviť lepšiu vládu, keď celý proces je rýchlejší ako posledná riadna schôdza? A to som si myslela, že toto sa prekonať nedá.
Hovoríte o pokore, s akou prijímate funkciu, ale skopírované programové vyhlásenie vlády je iba výsmech, lebo dva roky v živote jednej krajiny je dlhá doba a niektoré veci sa predsa len zmenili. Navyše ako bývalý minister školstva tým dávate žiakom a študentom signál, že plagiátorstvo je úplne normálne. Neurobili ste si prvú domácu úlohu a vy máte ešte trúfalosť pýtať sa opozície, pýtať si od opozície dobrú známku.
Hneď na začiatok musím skonštatovať, že ja si nemôžem dovoliť kopírovať moje vystúpenie z roku 2016 k starému programovému vyhláseniu, tak ako ste to urobili vy, aj keď moje vtedajšie vystúpenie by bolo oveľa aktuálnejšie ako vaše programové vyhlásenie vlády, pretože z toho, o čom som vtedy rozprávala, sa toho veľa nezmenilo. Dôvod, prečo to nemôžem odcitovať celé, je rokovací poriadok, ktorý sa zmenil a ja mám dnes už len polovicu času, hoci problémy ľudí so zdravotným postihnutím sa spolovice ani náhodou nevyriešili. V mnohých prípadoch sa, naopak, iba prehlbujú.
Dosť sa čudujem hlavne novým ministrom, že im rovnako nezáleží na tom, aby v programovom vyhlásení bol aj ich rukopis, že prijali nadiktovanú hru. Ako sa môžu v takom krátkom čase stotožniť s dokumentom, ktorý ich má sprevádzať celé ďalšie obdobie? Väčšia časť volebného obdobia je za nami. Rozsah nového programového vyhlásenia vlády je stále rovnaký. Nebolo by dôstojnejšie, keby bol polovičný s oveľa reálnejšími cieľmi?
Pán premiér, keď ste taký rýchly a chcete za dva roky stihnúť to, čo sa malo stihnúť za štyri, predpokladám, že sa chcete obklopovať hlavne svižnými ľuďmi. Nerozumiem potom, prečo akceptujete na poste ministra práce človeka, ktorý tieto kritériá nespĺňa. Veď napríklad rozhodnutie odňať licenciu subjektu, ktorý porušil pravidlá, trvalo aspoň jeden a pol roka. Akákoľvek avizovaná zmena trvá minimálne dva až tri roky. Napríklad avizované zmeny zákonov pre sociálne služby alebo kompenzácie. Vláda sa zaviazala riešiť aj problematiku odmeňovania pracovníkov v sociálnych službách. Prešli dva roky a ešte stále tu tento problém máme.
Aj realizácia zákonov potrebuje svoj čas, tak napríklad teraz avizované zvýšenie opatrovateľských príspevkov sa bude naťahovať ďalšie dva roky. A taký proces deinštitucionalizácie, kde národný program je schválený už v roku 2011, nielenže ešte nezačal poriadne, ale deinštitucionalizácia sa dostala do slepej uličky, a to len preto, že sa tomuto procesu nevenuje náležitá pozornosť. Hoci aj programové vyhlásenie hovorí, že vláda si uvedomuje dôležitosť kvalitných a efektívnych sociálnych služieb a bude pokračovať v podpore procesu deinštitucionalizácie sociálnych služieb.
V minulých dňoch sme tu mali komisára pre ľudské práva Rady Európy Nilsa Muižnieksa, a tak si dovolím citovať z jeho správy ešte z roku 2015, že proces deinštitucionalizácie napreduje len veľmi pomaly u nás, pričom v súčasnosti pozostáva iba z niekoľkých, teda v tom čase pozostával iba z niekoľkých pilotných projektov, ktoré sa dotýkali len veľmi malého počtu zariadení a osôb so zdravotným postihnutím. Komisár už vtedy zopakoval, že izolovanie osôb so zdravotným postihnutím zachováva ich stigmatizáciu a marginalizáciu a je porušením práva týchto osôb na nezávislý spôsob života v spoločnosti, ktorý je zaručený v čl. 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Je nanajvýš žiaduce, aby orgány Slovenskej republiky urýchlili proces deinštitucionalizácie s aktívnym zapojením osôb so zdravotným postihnutím a organizácií zastupujúcich tieto osoby. No v máji minulého roku zaslali organizácie, ktoré sa o deinštitucionalizáciu snažia, znepokojujúci list na Úrad vlády, že sa nič nedeje. Že síce máme dokumenty v oblasti transformácie a deinštitucionalizácie v Slovenskej republike, no tie nie sú v súlade s tým, čo sa deje v praktickom živote. Rovnako sa stotožnili ešte vlani po dvoch rokoch, že, á, stotožnili sa so záverečnými odporúčaniami výboru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím k východiskovej správe Slovenskej republiky o napĺňaní dohovoru, kde sa uvádza, že výbor je hlboko znepokojený vysokým počtom inštitucionalizovaných osôb so zdravotným postihnutím, najmä žien so zdravotným postihnutím, tým, že vývin procesu deinštitucionalizácie je príliš pomalý a čiastkový.
Mňa ešte viac znepokojili vyjadrenia ministra Richtera. Na výbore pre sociálne veci k programovému vyhláseniu vlády v piatok, kde on potvrdil iba tento pokračujúci trend a napríklad na otázku, kedy sa posunieme viac v procese implementácie dohovoru, lebo táto správa mala aj ďalšie odporúčania nielen o deinštitucionalizácii, odpovedal protiotázkou: „A je s tým nejaký problém? Veď bude ďalšia správa a potom sa uvidí." Len aby ste vedeli, pán premiér, deinštitucionalizácia je v dôsledku nekonania ministerstva práce teraz aj váš problém, a keď nič iné, aspoň ste vo vašom programovom vyhlásení mohli zmeniť boldom priority.
Keď som už otvorila otázku dohovoru, tak tu máme jeden veľký a neriešený problém v otázke odstraňovania bariér, teda v zabezpečovaní prístupnosti, čo je jeden kľúčový problém pri implementácii dohovoru. Za celé dlhé roky nebola vypracovaná stratégia na ich odstraňovanie. Chýba nám legislatíva, ktorá by nastavila kontrolné mechanizmy, a aj preto nám tu vyrastajú stavby, ktoré vôbec nespĺňajú kritériá bezbariérovosti. Keď nie sú kontrolné mechanizmy, ani stavební odborníci nemajú záujem vzdelávať sa v tejto oblasti a výsledok je katastrofálny. Musia sa opravovať bezbariérové úpravy, ktoré nie sú až také bezbariérové.
O financiách na odstraňovanie bariér sa tu nerozpráva nikto. V rozpočte ťažko nájdete položku, ktorá je určená na systematické odstraňovanie bariér, a keď potrebujeme dať niečo do správy, tak sa rýchlo hľadajú, kde sa aké kroky na odstraňovanie bariér robili na jednotlivých ministerstvách. Zato veľmi často môžeme počuť túžbu ministerstva práce, aby sa už nemuseli dávať príspevky na úpravu bytu, domu, garáže a podobne, lebo chcú ušetriť. Tak skoro to nebude, lebo pre to nerobíte vôbec nič, pán minister. V tomto štáte nielenže nenájdete vhodné bezbariérové bývanie, za rok pribudnú tak dva-tri byty, ale ani tie už nespĺňajú podmienky a bez úprav si tam človek s ťažkým telesným postihnutím naozaj neporadí.
Aj Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím potrebuje svoj rozpočet, na jeho realizáciu tu máme Národný program rozvoja životných podmienok, ktorý rovnako nemá rozpočet a to je hlavný dôvod, prečo sa jednotlivé úlohy presúvajú neustále na ďalšie obdobie. Na ochranu našich práv tu máme jedine verejnú ochrankyňu práv a komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím, ktoré ale tiež často balansujú na finančnom podhodnotení ich fungovania a hlavne ich odporúčania nepadajú na úrodnú pôdu.
Ešte by som vybrala pár bodov z programového vyhlásenia vlády, a teda budem sa vyjadrovať výlučne len k sociálnej politike. Jedným z cieľov vlády je zabezpečiť sociálny rozvoj. Pre to je však kľúčová ekonomická sloboda. Môj kolega to tu už spomínal. Keď sa pozrieme na index ekonomickej slobody u nás, zistíme, že rast tohto indexu sa zastavil niekedy v roku 2006. Aká náhoda. Odvtedy tento index stagnuje a klesá.
Vláda vo svojom programovom vyhlásení hovorí: „Nástroje sociálnej pomoci a sociálnej podpory vníma vláda ako piliere boja proti spoločenskému vylúčeniu a odstraňovania nerovnosti.“ No je to iba fráza, pretože hneď v ďalšiom (správne "ďalšom") odseku píše, teda vlastne v tom istom odseku v inej vete: „Bude dôsledne sledovať efektívnosť a uplatňovať spravodlivosť pri všetkých formách sociálnej pomoci a podpory, aby neumožňovala ich zneužívanie na úkor ostatných.“
Chcem zdôrazniť, že v tomto prvom odseku sa hovorí o zneužívaní. Sociálna vláda sa vyhráža trestaním sociálne slabších. Nehovorím, že netreba kontrolovať, či sa sociálna pomoc dostáva na správne miesta, ale toto má byť súčasťou programového vyhlásenia vlády?
Aby toho nebolo málo, ďalej je ešte tučným, je tam máločo zvýraznené v sociálnej politike tučným, ale je tam napríklad aj sprísnenie podmienok pri poskytovaní sociálnych dávok pre osoby odmietajúce pracovať. To máme v čase, keď sa minister každý mesiac chváli znižovaním nezamestnanosti.
Ďalej vláda sľubuje vykonávať adresné sociálne opatrenia zamerané najmä na ľudí, ktorí pomoc štátu skutočne potrebujú. Asi aj preto sa tu objavuje čoraz viac ľudí, konkrétnych ľudí, adresných ľudí, ktorí očividne takúto pomoc potrebujú, no štát sa k nim obracia chrbtom. Mnohí z tohoto systému vypadávajú aj napriek tomu, že je očividné, že pomoc potrebujú, a rýchlo. Naopak, tento sociálny systém im často berie ilúzie a prehodnocuje ich nároky a ministerstvo si svoje chyby nepriznáva, naopak, iba obhajuje svoje konanie. Majú síce v programovom vyhlásení vlády napísané, že sa chystá optimalizácia adresnosti peňažných príspevkov, no už to tu raz odznelo, neberú sa do úvahy názory tých, ktorých pán minister považuje za partnerov, teda neziskové organizácie. Už o pár dní uvidíme, ako si ministerstvo dokáže alebo nedokáže osvojiť pripomienky k zákonu o kompenzáciách. Zatiaľ nedokázalo ministerstvo prijať ani návrhy, ktoré nemajú žiadny vplyv na rozpočet alebo mali vplyv na rozpočet len veľmi malý, zato by veľmi výrazne pomohli ľuďom, ktorí sú na túto pomoc odkázaní.
Ďalej sa pán minister veľmi rád chváli zvyšovaním príspevku na opatrovanie, nezabudol to spomenúť aj na výbore. Áno, opatrovatelia už veľmi dlho čakajú na zvýšenie príspevku, ale nezabudnite, pán minister, že vy im budete len splácať to, čo ste im mali dať už dávno, pretože títo ľudia žijú naozaj z veľmi nízkych dávok a vy im to ešte teraz budete len splácať a aj to ste sa rozhodli rozdeliť na viac období.
Ďalej. "Zintenzívni úsilie o začlenenie na pracovný trh ľudí so zdravotným postihnutím najmä podporou identifikácie pracovných príležitostí." Ak sa za úsilie považuje napríklad vlani vyhlásená výzva na podporu zamestnávania mladých ľudí do 29 rokov, najmä tých, ktorí nie sú zamestnaní ani nie sú v procese vzdelávania alebo odbornej prípravy vrátane mladých ľudí ohrozených sociálnym vylúčením, do ktorej, do tejto výzvy sa prihlásili dva subjekty, pričom oba uvažovali z projektu vycúvať, tak je to veľmi zlá vizitka. Alebo ak máte pocit, že svedectvá ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí mi píšu, že sa v tejto spoločnosti cítia ako nuly, lebo sa nevedia zamestnať, že sú vymyslené?
V starom aj novom programovom vyhlásení máme, že sa zefektívni systém viaczdrojového financovania sociálnych služieb. O tom sme sa práve presvedčili. Ministerstvo práce bude na ambulantné služby, resp. už teraz prispieva menej, ale na papieri zabezpečili, že majú byť financované z iných zdrojov, čo sú obce a mestá, čo sa však, samozrejme, nerobí. Preto sa dnes denné stacionáre potýkajú s existenčnými problémami. Rovnako ma znepokojuje vyjadrenie ministra Richtera z výboru v piatok, kedy sľubuje nové podmienky pre denné stacionáre, ale až v roku 2019. Lenže ony sú už na pokraji fungovania už teraz v dôsledku nesystémových opatrení ministerstva a riešiť to treba hneď a ešte za rok 2018, pán minister.
"Vláda zapojí reprezentatívne organizácie do monitorovania Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím," aj toto sa dá dočítať v programovom vyhlásení, ale vláda ani nezabezpečila, aby reprezentatívne organizácie vznikli. Hoci som sa na to ministra pýtala na hodine otázok už v roku 2016, už vtedy povedal, že keď bude vôľa, možno do konca roka sa o tom môžeme baviť, ale nestalo sa tak. Dnes je táto otázka stále otvorená a odpoveď z piatka na túto moju otázku na výbore, on považuje za, všetky organizácie, s ktorými rokuje, za reprezentatívne. Áno, lebo jemu táto situácia vyhovuje taká, aká je, keď organizácie živoria a nemajú dostatočnú silu sa brániť.
Za najväčší problém ministerstva ja považujem komunikáciu. Ministerstvo je, si žije vo svojom svete izolovanom od reality. Nepočúvajú partnerov, ktorých si vybrali, neprijímajú ich riešenia. Nevedia komunikovať s inými ministerstvami, pritom na ministerstve riešia mnoho tém, ktoré sú nadrezortné, a jednotlivé problémy musia riešiť prierezovo. Napríklad už spomínané odstraňovanie bariér.
Odstraňovanie bariér sa považuje za problém ministerstva práce, lebo zastrešuje ľudí so zdravotným postihnutím, ale je to hlavne ministerstvo dopravy, ktoré má kľúčovú úlohu v otázkach legislatívy. No pokiaľ ministerstvo práce nebude robiť dostatočné kroky, aby tam vznikla komunikácia, ministerstvo dopravy tento problém riešiť nebude.
Mám tu ešte niekoľko vecí, ktoré, samozrejme, z dôvodu krátkosti času už nestihnem odprezentovať. Ale, pán premiér, pýtam sa, prečo na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny máme ministra, ktorý nechráni záujmy nikoho? Nechráni záujmy ľudí odkázaných na pomoc, či už detí, zdravotne postihnutých či matiek, ale nechráni záujmy ani zamestnancov, ktorí pre neho pracujú. Takýto minister nerobí opatrenia, aby začleňoval ľudí do spoločnosti a zabezpečil tak sociálnu udržateľnosť, naopak, jeho opatrenia sociálne vylúčenie prehlbujú.
Pán premiér, tento minister už dvakrát čelil odvolávaniu a raz bol k nemu veľmi blízko. Pán premiér, ľudia takéhoto ministra nechcú a my takého ministra nepodporíme, a preto vláda našu dôveru mať nebude.