Videokanál poslanca

Janka, ďakujem veľmi pekne za toto vystúpenie. Čo je pre mňa najsmiešnejšie na ňom, je, že teraz všetci kolegovia okolo riešia iba jednu vec, že kto to tej Janke napísal, hej. Nepočúvajú vôbec, čo Janka hovorí, a pritom, čo sa týka obsahu, tak môžme s prehľadom povedať, že oproti vystúpeniu pán ministra Kaliňáka ho tam bolo podstatne viacej, ktoré sa týkalo programového vyhlásenia vlády. Celé to malo hlavu a pätu, hovorilo to k téme, napriek tomu poslanci riešia jediné, kto to tej Janke napísal.
Tak ja ti držím palce, aby si čo najskôr sa dostala do takého rečníckeho štýlu, ako mnohí kolegovia okolo nás, a išla si za ten pultík už len s pár poznámkami a dala si to z hlavy. Aby všetci uvideli, že nie vďaka reklame sa Janka dostala do parlamentu, ale vďaka hlave, vďaka tomu, že v nej niečo má (reakcie z pléna), a vďaka tomu, že tu má čo povedať.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

No, pán minister, klasicky stand-up, výstup. Tentokrát ste to ešte aj natiahli. Myslím si, že keby sme naozaj do toho fakt checkingu išli, tak vám to tak na tých 50 % vyjde, tak ako aj na Demagógu. Keď sme boli naposledy spolu v relácii, tak tiež ste mali iba 50 % pravdivých výrokov. A vidím, že sa tohto ratia naďalej držíte.
Keby sme sa mali pozrieť na to, že ako bol zadupávaný alebo nebol zadupávaný nejaký parlamentný duch, vráťme sa naspäť, prosím vás, k pánovi Paškovi napríklad v tejto sieni, ktorý nechal hlasovať o zákone, prepáčte, k druhému Paškovi, ospravedlňujem sa, ktorý nechal v tejto sále hlasovať o zákone, ktorý bol stiahnutý z legislatívneho procesu. Alebo ktorý pravidelne nerešpektoval rokovací poriadok a ostentatívne nezavolal napríklad ministrov vlády na interpelácie. To bolo pošľapávanie, proti ktorému vy ste dokonca veľmi rád posluhovali a ostentatívne ste vychádzali z miestnosti, že ja tu nemusím sedieť, napriek tomu, že zákon vám káže, že áno.
Ja som čakal, že zo strany ministra vnútra sem príde to, čo som na vás apeloval vo svojej reči, že táto vláda vráti dôveru občanov v štát. Čo ste povedali k tejto téme? Ja som vám povedal, že policajti pod vami majú začať pomáhať a chrániť. Čo ste povedali k tejto téme? Povedal som vám o tom, že extrémizmus na Slovensku rastie kvôli tomu, že ľudia nemajú dôveru v štát. Čo ste, prosím vás, ako minister vnútra za tú hodinu aj niečo povedali k tejto téme? Nič. Len škôlkarské prekáranie sa s opozíciou a klasické výstupy, len aby som mal svoje dve minútky večer v správach a nepovedalo sa, že vláda tu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Starý, dobrý Štefan Kuffa, poviem tak, sa nám tu namnožil s oveľa teda írečitejšej podobe. Možnože keby, Juraj, si navrhol, že registrované partnerstvá budú možné v neobmedzenom počte a v zásade bude normálne rozoznávať deti podľa ich matiek, tak by bolo oveľa jednoduchšie nájsť pochopenie pre takýto návrh. Namiesto toho sa stalo presne to, čo som čakal, že sa stane. Zbytočné, plytké klišé, strašenie odoberaním detí, ktoré človek by čakal len na pochybných konšpiračných stránkach, a preväzovanie abnormálnych úchyliek, v ktorých sú zneužívané deti alebo sú zneužívaní aj dospelí ľudia, s normálnym klasickým a uznaným sexuálnym správaním, ktoré len je iné ako heterosexuálne.
Od vlády, v ktorej sú európski sociálni demokrati, a strany, ktorá o sebe hovorí, že zastupuje menšiny, by som očakával, že registrované partnerstvá v nej budú nutné minimum. Nie niečo, na čo ich máme presviedčať. Že to tam bude jednoducho napísané, že, áno, ideme do 21. storočia a že prvá vláda by sa hádala s tými kuvičími hlasmi, ktoré sme teraz počuli, z 19. storočia prichádzajúcimi, a nemusela by to robiť opozičná strana. Bohužiaľ, sme sa dostali do situácie, že to stále nie je automatické, a ďakujem veľmi pekne, že si to v rozprave k programovému vyhláseniu vlády pripomenul.

Ďakujem veľmi pekne. Som rád, že tá, ten úvod témy k migrantom bol triezvy, to znamená, že sa naozaj pozeráme na ľudí, ktorí utekajú pred obrovskými problémami, mnohí z nich pred vojnou museli opustiť svoje domovy. A treba povedať, že tú minulú sezónu v zásade v Európe zachránili dobrovoľníci. Dobrovoľníci boli jediní ľudia, ktorí naozaj venovali svoj čas a svoju prácu tomu, aby sa predišlo obrovskej humanitárnej katastrofe. Boli sme svedkami absurdných situácií, keď študenti a študentky bránili vlastnými telami tomu, aby ľudia útočili medzi sebou, na seba stiahnutí v malých priestoroch v stovkách. Absurdné situácie, keď na poliach na Balkáne rodili migrantky len za pomoci miestnych dobrovoľníkov, lebo tam neboli ľudia, ktorí by im mohli pomôcť. A toto všetko, dúfam, už preberú na seba jednotlivé štáty po tých migračných trasách a Európa sa zobudí do toho, že ak máme garantovať základné ľudské práva každému, tak to musí byť každý bez výnimky.
Samozrejme, treba zaviesť poriadok. Nemôžme, nemôžme existovať v stave, kedy nevieme, kto sa tu pohybuje, ľudia nie sú registrovaní, nepoznáme ich identitu, to všetko treba riešiť. Ale zároveň by sa nám nemalo stať, že nám tu budú ľudia ako dobrovoľníci v tej minulej sezóne zachraňovať Európu pred humanitárnou katastrofou obrovských rozmerov.

Ďakujem, pán podpredseda.
Ja len že vidím tu množstvo nových poslancov, chcem len pripomenúť, zajtra je posledný termín na odovzdanie majetkových priznaní, ešte stále ich všetky nemám, prirábate mi prácu. Tak mi, prosím vás, odovzdajte majetkové priznania, ak to je možné, aby sme sa potom nemuseli zbytočne stretávať na konaniach, aby sme nemuseli prispievať do štátneho rozpočtu pokutami z poslaneckých vačkov.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne.
No, myslím si, že bolo by dobré si pozrieť, že vlastne ako to slobodné vzdelávanie vyzerá. Pretože nechať slobodu aj školám, aj deťom, neznamená anarchiu. Tam ono je to vždycky sloboda vo vnútri vopred vytýčených hraníc. Len čo hovoríme, že dneska tie hranice sú proste neskutočne široké a snažia sa regulovať úplne všetko, počet hodín, počet minút na hodine, rozvrstvenie predmetov, spájanie po ročníkoch alebo rozpájanie po ročníkoch, jednoducho tá regulácia je obrovská.
A to, čo som dnes povedal, to platí. Štátny vzdelávací program sa má zúžiť na nutné minimum, ale to sa musí potom veľmi prísne vyžadovať, a nemá byť štátnym vzdelávacím programom hlavne v oblasti vedomostí, ale hlavne v oblasti schopností. To znamená od toho, čo vieš, máme prechádzať k tomu, čo vieš urobiť, čo vieš vyriešiť, s čím sa vieš popasovať. A ak toto budeme vedieť spraviť, tak potom aj priestor pre slobodu detí a učiteľov bude dostatočne veľký a zároveň to bude mať pravidlá, vnútornú štruktúru, vďaka ktorej budeme vedieť odkontrolovať tie výsledky.
Takže ja určite nie som za anarchiu. Určite nie som za to, aby si školy rušili vyučovanie evolúcie a nahrádzali ho kreacionizmom. Určite nie som za to, aby tá ruka bola úplne voľná pri vytváraní vzdelávacieho obsahu. Ja hovorím, že dneska je príliš veľký a je príliš preregulovaný a že ho treba zmenšiť a oveľa viacej priestoru nechať na kreatívnu prácu samotných škôl pri vytváraní obsahov a učiteľov pri tom, akým spôsobom obsah dostanú k deťom.

Ďakujem, ďakujem veľmi pekne.
No, pán Kotleba, ja verím, že ste, vám zatrnulo v pravici, keď som povedal tie dve slová, ste si mysleli, že ste medzi svojimi a ruka skoro vystrelila, ospravedlňujem sa a už vám to nespravím druhýkrát.
A, pán Uhrín, práve ste ukázali, aké akútne nepochopenie, o čom demokracia je, demokracia iná ako liberálna nemôže byť. A to nemá nič spoločné s konzervativizmom alebo liberalizmom. Demokracia môže byť len liberálna. To znamená, že rešpektuje rôznorodosť, že rešpektuje rovnosť medzi ľuďmi, že rešpektuje odlišné názory a vytvára pre ne priestor. To je presne to, čo vy akútne nechápete. A to je presne to, prečo v tomto parlamente budete v izolácii s podobne zmýšľajúcimi.
Pán Kollár, ja nemám problém priznať chybu, nemám problém vysvetliť, ako k nej došlo, ale vy tiež nehovoríte úplne pravdu. Na prvom grémiu sa dohodla jedna vec, ale boli ste po druhom grémiu podpísaný pod spoločným vyhlásením koalície, že Ľudová strana bude mať nie šesť miest, bude ich mať menej. Takisto ste zmenili názor, takisto sme prešli tým istým procesom, že sme museli reagovať na novú situáciu. Vy ste si ju vyhodnotili po svojom a ja po svojom. A kľudne sa držte toho, že túto dohodu budete držať, ale ja prorokujem a predpovedám, že si ešte toľkokrát pošlapete po jazyku, že možno nakoniec jediné, čo vám ostane, bude táto vernosť fašistom v parlamente.

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda.
Vážený pán podpredseda Národnej rady, pani podpredsedníčka, prepáčte, vami som mal začať, členovia vlády, kolegyne, kolegovia, hostia, pani ministerka, musím povedať, že za šesť rokov v tejto sále posledné tri týždne alebo tri alebo štyri týždne určite patrili k tým, kedy som nevedel nachádzať odpovede na otázky, ktoré mi vírili hlavou. A ten dôvod v zásade vidíme všetci okolo seba, čítame ho v komentároch, čítame ho v článkoch ľudí, ktorých každý za seba považujeme za smerodatných alebo mienkotvorných.
Môj dobrý kamarát Samo Marec včera napísal, že nám chýba odpoveď na otázku, ako to vlastne chceme. Že nám chýbajú veľké výzvy. Že sme sa dostali do času, kedy nanovo potrebujeme zadefinovať podobu našej spoločnosti, a to nielen už spoločnosti slovenskej, ale aj spoločnosti európskej a svetovej. Slováci sa dostali do momentu vo svojej histórii, kedy už vzory zo zahraničia, ku ktorým sme sa mohli kedysi otáčať ako k tým, ktorí nás majú viesť a dávajú nám signály a dávajú nám svetlo na cestu, prestávajú byť dostatočné. Jedna z najväčších demokracií na Slovensku zápasí s hrozbou, že sa Donald Trump stane prezidentom Spojených štátov amerických. Ak by sa toto stalo, zrazu už si možno mnohí z nás prestaneme vážiť aj tých, ktorých sme považovali za vzory v tom, ako má demokracia vyzerať.
V Holandsku, jednej z najliberálnejších krajín v Európe, bolo úspešné referendum s 30-percentným kvórom a viac ako 75 % ľudí v tomto referende sa vyjadrilo za nepokračovanie prístupových rokovaní s Ukrajinou. Myslíme si, že to malo niečo spoločné s Ukrajinou? Kde. Ani náhodou. Frustrácia, ktorá nasledovala za ekonomickou krízou, neschopnosť elít riešiť výzvy krízy migračnej, odstredivé tendencie v Európskej únii, nárast extrémizmu a popieranie samotných základov liberálnej demokracie nie sú len niečo, s čím sa musíme pasovať tu na Slovensku, sú súčasťou jednej z najväčších výziev pred Európskou úniou za posledné desaťročia globálne. Aj pred svetom.
Ja som niekoľko dní dozadu stál v Kyjeve na Majdane, rozprával som sa s dievčinou, ktorá bola pri tom, keď sa zvolalo prvé malé protestné zhromaždenie, z ktorého sa potom vyvinulo to, čo sme týždne sledovali v správach po celom svete. Hovorila mi o tom, ako vedeli, že ak sa neozvú, tak stratia úplne vlastnú krajinu, bude im unesená. Hovorila mi o tom, čo to bolo, keď tá prvá skupinka študentov utekala ponad Majdan hore ku kostolom a prvýkrát od druhej svetovej vojny sa v kostoloch nad Majdanom rozozvučali zvony s poplašným tónom. Keď rodičia tých študentov a tých detí a starí rodičia vybiehali z domov v pyžamách a išli brániť svoje deti pred políciou, ktorá brutálne zasiahla. Hovorila mi o tom, ako sme išli okolo tých improvizovaných pomníčkov a okolo tých fotiek na stromoch, čo to bolo, keď si uvedomila, že zrazu jej druhovia, jej kamaráti, jej spolužiaci umierajú na uliciach, lebo štát stratil dôveru vlastných občanov a prestal byť schopný udržať poriadok.
Pred piatimi rokmi, keď sme počuli o tom, že pána Kotlebu niekde zatýkajú, tak sme sa smiali, keď policajti sa rozhodovali, či viacej chrániť Alojza Hlinu alebo kotlebovcov, tak sme sa stále smiali, že to sú excesy. Za ten čas nám pod rukami stále zlyhával štát. Za ten čas ľudia, ktorí síce stále si mysleli, že sa majú na koho obrátiť, ktorí chodili za mnou, chodili za vami, všetci ich poznáme, včera tu stál ten pán dole na chodbe, išiel od jedného k druhému, išiel odo mňa k Erike Jurinovej, išiel za Jofom, nikto sme mu nevedeli povedať, čo má robiť, okradol ho niekto o jeho vlastný majetok a nevie sa k nemu dostať naspäť. Mnohých z týchto ľudí poznáme, kolegovia, postávajú tu dole na schodoch, sú radi, že sa vôbec dostanú do budovy a hovoria: Pán poslanec, pomôžte mi, roky chodím od jedného k druhému a neviem, čo mám robiť. Súdy nerozhodujú tak, aby mi mohli pomôcť. Centrum právnej pomoci mi pomôcť nevedelo a ja neviem, na koho sa mám obrátiť a čo mám robiť. Ukradli mi majetok a desať rokov sa k nemu neviem dostať naspäť.
Ľudia na východnom Slovensku na ukrajinskej hranici pozerajú na to, ako policajti a colníci v spolupráci s ukrajinskou mafiou pašujú cigarety na Slovensko a majú z toho väčší príjem ako ich legálny plat. Nevravím všetci, hovorím zopár. A ten istý policajt, o ktorom to vedia všetci v jeho dedine, že má viacej z jedného kamiónu cigariet ako z platu od ministerstva vnútra, potom ide rozdávať pokuty za prekročenú rýchlosť. Ako majú veriť tomuto štátu?
Ľudia, ktorí dlhé roky pracovali, odvádzali dane a odvody tomuto štátu, v momente, keď sa stanú zdravotne postihnutými alebo odkázanými na sociálny systém, sa nevedia domôcť základných služieb. Ako máme týmto ľuďom vysvetliť, že fašizmus je reálna hrozba, keď neveria, že tá druhá strana, tá akože správna strana, štát a jeho inštitúcie im dokážu pomôcť?
Urobil som prvýkrát vo svojej teda politickej kariére to, že som bol pri tom, keď vznikla dohoda, a nedodržal som ju. Za šesť rokov sa mi to stalo prvýkrát, čo som si pošlapal po svojom vlastnom jazyku. Bol som pri tom, keď opozícia jednala o tom, kto majú byť funkcionári Národnej rady, neozval som sa, aj keď som veľmi chcel, ale neozval som sa, keď sa opozícia dohodla na tom, že naši kolegovia noví majú mať niekoľkých podpredsedov výborov, a bol som ten, ktorý z tohto miesta kričal, že dohody sa majú dodržiavať. A dlho som rozmýšľal, čo je teda viac, či slovo človeka, muža, poslanca, verejného funkcionára, alebo ochrana princípov demokracie, na ktorých má naša spoločnosť stáť. A povedal som si, že teraz je ten čas, kedy treba povedať, už stačilo. Že sú veci, ktoré jednoducho nemôžme tolerovať. Už sa nám nemôže stávať, že sa budeme pozerať na to, ako niekto vo vlaku odfotí nevinného človeka len kvôli tomu, že má inú farbu pleti ako on sám, a sedí pri ňom ako strážca.
Na čom sa smejete, prosím vás, pán Kotleba? Na čom sa smejete? Čo vám ten chlapec urobil? Človek, ktorý možno išiel do práce, ktorý išiel do štúdia, sa vedľa neho niekto fotí a tvrdí, že naňho dáva pozor, že sa konečne ten chalan správa slušne. Čo vám spravil? Čo vám dáva právo súdiť niekoho len na základe toho, že sa vlakom potrebuje dostať z bodu A do bodu B?
Nemôžme žiť v spoločnosti, kde človek ako pán Kotleba a jemu podobní, keď sa dostane pred súd za rasovú neznášanlivosť a podnecovanie rasovej neznášanlivosti alebo za útok na základe rasovej neznášanlivosti, tak na tom súde niekto príde s posudkom a povie, toto nemohol byť rasovo motivovaný útok, lebo predsa belosi a Rómovia sú aj jedni, aj druhí súčasťou indoeurópskej rasy. Teda to nemohol byť rasovo motivovaný útok. Ak toto prebieha na slovenských súdoch, neobnovíme dôveru ľudí v to, že sa niekto zastane ich práv.
Nemôžme žiť v spoločnosti, v ktorej keď ide záznam z futbalového zápasu a nejaká hlavohruď za tým redaktorom začne vykrikovať "Heil Hitler!", nemôžme povedať, a však to sú slovanisti, to je v pohode, nemôžme! Alebo Spartak alebo hocikto iný.
Toto sú reálne výzvy, ktoré dnes stoja pred nami všetkými, a toto sú výzvy, pri ktorých čiara medzi koalíciou a opozíciou podľa mňa neexistuje. Ja súhlasím s tým, čo povedal predo mnou Ľubo Galko, že veriť v zmenu tak starých hráčov, ako sú pán Fico alebo Kaliňák, môže byť naivné. Obávam sa ale, že nám v tejto chvíli nič iné neostáva. To sú ľudia, ktorí teraz držia moc v rukách. To sú ľudia, ktorí majú štyri roky na to, aby sa ten proces rozvratu a únosu štátu zastavil. Nikto iný. My ich pri tom môžme kontrolovať. Pri niektorých veciach môžme pomôcť. Pri niektorých veciach môžme poradiť. Oni ale držia v rukách moc exekutívy.
A ktorí ste čítali rozhovor s pánom Bránikom, ktorý včera alebo predvčerom vyšiel, budete vedieť, že tí štrnásti, ktorí tu sedia, sú stále nevinní plyšáci oproti tomu, čo nám trénuje v lesoch a horách tohto štátu. Polovojenské skupiny ako Slovenskí branci, po zuby ozbrojení reálnymi zbraňami, to je reálna hrozba, to sú ľudia, s ktorými by sme sa mohli, ak tu zlyháme, vyrovnávať o štyri roky.
V programovom vyhlásení vlády je napísané, že je postavené tak, "aby vnútropolitickú a medzinárodnú stabilitu krajiny ukotvilo na prehlbovaní spoločenskej, hospodárskej a sociálnej súdržnosti s cieľom zastaviť nárast extrémizmu a extrémizacie parlamentnej politiky". Na úrovni parlamentu je to na nás, ale tá predchádzajúca vec, zastaviť nárast extrémizmu, to bude mať v rukách Robert Kaliňák.
V Kyjeve jedna vec, ktorá zafungovala perfektne, bolo úplné prepustenie policajtov všetkých a nahradenie komplet novou, vybavenou, modernou, vycvičenou políciou. Jeden z najlepších krokov, ktorý sa na Ukrajine spravil v mnohých mestách. A ja nevravím, že máme ísť do tohto, ale pomáhať a chrániť tieto štyri roky, pán Kaliňák, musí začať byť vymáhanou a reálnou funkciou polície v tomto štáte. Pomáhať, chrániť, vyšetriť, odovzdať spravodlivosti.
V programovom vyhlásení sa tiež píše, že "dôsledným uplatňovaním princípu hodnoty za peniaze a prijatím nového protischránkového zákona o daňových rajoch možno zabezpečiť spoločenský pokrok, čiže tvorbu nových pracovných miest, rovný prístup k verejným službám a podmienky pre kvalitný život tak v mestách, ako i na vidieku".
Program hodnoty za peniaze môže byť jedným z toho najlepšieho, čo táto vláda za štyri roky urobí. Ak duch nášho priateľa, zosnulého Martina Filka bude dostatočne silný, ak ľudia, ktorým on veril a ktorých nabádal, aby ho nasledovali, budú pokračovať v jeho práci, ak na jednotlivých ministerstvách dáte, páni, priestor silným a kvalifikovaným analytickým tímom, tak niektorým ľuďom možno dáte možnosť povedať, že aspoň sa snažíte. Ak každý balík peňazí, ktorý bude mať byť minutý, najprv bude podrobený ostrej kritike a analýze, ak budú najprv vypočítané dopady a až potom sa tie peniaze budú míňať, ak z viacerých možností bude vyberaná na základe dát tá najlepšia, možno niektorí ľudia povedia, že vám ešte dajú šancu. Program hodnota za peniaze nesmie ostať na papieri, nesmie ostať na papieri, ak máme prinavrátiť dôveru občanov v tento štát.
Moja obľúbená kapitola: vzdelávanie a školstvo. Musím povedať, že mnohé veci, s ktorými som sem prišiel možno pred piatimi, potom štyrmi, troma rokmi a opakoval som ich tu znovu a znovu a znovu, stretával som sa s tým, že je to uletené, že je to sci-fi, že to nikdy nemôže fungovať, dnes sú napísané v programovom vyhlásení vlády. To, že deti potrebujú slobodu rozhodovania na školách, to, že školy majú byť v prvom rade orientované na potreby detí, že máme sledovať ich šťastie, spokojnosť a motiváciu učiť sa, po šiestich rokoch, čo som to tu búchal ako hrach na stenu, je napísané v programovom vyhlásení vlády. To, že extrémizmus neporazíme ničím iným len dôsledným uplatňovaním a výukou kritického myslenia, je konečne v programovom vyhlásení vlády.
Áno, dalo sa, pán minister, napísať viacej a určite nasledujúce mesiace a roky budem tlačiť na to, aby z tých náznakov sa stali reálne zmeny.
Na školách nás zahraničné skúsenosti a veda naučili, že mnohé veci robíme zle. Školský systém nie je nastavený tak, aby kopíroval krivky vývinu ľudského a detského mozgu. Detský mozog, ktorý potrebuje chápať veci v kontexte, detský mozog, ktorý chce sa učiť od vrstovníkov, mladších, starších, detský mozog, ktorý nie je stavaný na 45-minútové sedenie na tom istom mieste a robenie toho istého čo všetci ostatní. Vedy nám prinášajú nové a nové údaje o tom, akým spôsobom vieme nastaviť školy, aby ich deti znášali lepšie a aby sa viacej naučili. Ak dokážeme rozviazať ruky šikovným učiteľom, ak dokážeme rozviazať ruky šikovnému vedeniu mnohých škôl, ak okrešeme štátny vzdelávací program na nutné minimum a z rozsahu vedomostí sa dostaneme na rozsah kompetencií, ak nebudeme vynucovať memorovanie dát, ale budeme vynucovať schopnosť riešiť problémy, ak naučíme učiteľov, že deti sa majú pýtať a je to dobré, že deti majú diskutovať a je to dobré, že deti majú sa učiť triediť dáta a informácie, lebo je to dobré, vieme začať zmenu v školstve. O štyri roky možno budeme môcť povedať, že sme započali pár dobrých procesov. Reálne zmeny, tak ako Poliaci, tak ako Fíni, tak ako mnohé iné krajiny, uvidíme o desať, dvanásť, možno viacej rokov. Ale je najvyšší čas začať.
Ohodnotenie učiteľov, samozrejme, je základnou podmienkou toho, aby sme sa pohli ďalej, bez motivovaného, šťastného a spokojného učiteľa nebudeme mať motivované, šťastné a spokojné deti. Vyššie ohodnotenie učiteľov tiež poslúži k rýchlejšej výmene ľudí v školstve, musíme byť k sebe úprimní, každý poznáme učiteľa, ktorý v škole nemá čo robiť. Za katedrou škodí deťom a pácha zlo na každom jednom študentovi, ktorý sa mu dostane do triedy, alebo v lepšom prípade si žiaci ani nevšimnú, že tam je. Tí učitelia, ktorí prídu, otočia sa chrbtom do triedy, napíšu poznámky, 45 minút, nadiktujú domácu úlohu a či im medzitým niekto vyskočil z okna, alebo sa pobil v tej triede, je im úplne jedno.
Lepšie ohodnotiť učiteľov potrebujeme aj kvôli tomu, aby sme týchto ľudí z toho systému vytlačili, a viacej slobody dať učiteľom do rúk potrebujeme na to, aby sme tých šikovných, motivovaných a schopných v systéme udržali a pritiahli ďalších. Preto je tak dôležité na začiatku, pán minister, urobiť jasné gesto a plošne dvihnúť platy učiteľov, aby bolo jasné, že sa z nich znovu stáva rešpektovaná a mienkotvorná vrstva spoločnosti. Lebo mnohí si myslia, že to už nie je možné.
Myslím si, že je priestor do konca tohto roku v návrhu toho veľkého plánu pre vzdelávanie posunúť možno zatiaľ také tie plaché návrhy z programového vyhlásenia vlády do odvážneho návrhu zmien. A nemusí to byť plošná zmena, že nakážeme všetkým, že zrazu musia učiť rovnako a inak, ale môžme spôsobiť pozitívnu eróziu toho systému. Môžme nechať na okrajoch systému priestor pre vznik alternatív, môžme ich podporiť, veľmi mi chýba zmienka o reforme priamo riadených organizácií ministerstva školstva, môžme posilniť schopných ľudí v rámci inšpekcie Štátneho pedagogického ústavu, metodicko-pedagogického centra a ostatných organizácií. Vieme ich spájať do zmysluplných tímov, ktoré sa stanú reálnou podporou pre celú sieť škôl.
Nemôže sa stať, tak ako sa stalo za úradovania pána Mikolaja, že padne reforma na školy a bude povedané: Napíšte si to po novom, spravte si to po novom, my to prídeme odkontrolovať. A učitelia budú dni a noci tráviť písaním svojich vlastných školských pedagogických programov a vzdelávacích programov, o ktorých si nebudú istí, či už o pár mesiacov nebudú neaktuálne. To sa nám nesmie na Slovensku zopakovať.
Opäť, ak máme vrátiť dôveru občanov v tento štát, vo vzdelávaní to znamená, že inšpekcia nepríde buzerovať, ale pomôcť. Že pomenuje, čo sa robí zle, čo sa môže robiť inak, a okamžite za ňou príde silný a odborne zdatný tím, ktorý povie, keď to chcete robiť po starom, ale trošku lepšie, tak takto. Keď to chcete robiť inak, tu máte možnosti, a ak máte vlastný spôsob, ako to chcete robiť, my vám pomôžeme ho implementovať. To je spôsob, akým učitelia a vedenia škôl môžu znovu získať dôveru v štát.
Moja obľúbená drogová politika. "Vláda navrhne riešenie aplikačných problémov v súvislosti s postihovaním drogovej trestnej činnosti, konkrétne s určovaním množstva omamných a psychotropných látok, a prehodnotí možnosti nastavenia účinnejšieho modelu drogovej politiky so zameraním na postihovanie nelegálneho obchodovania s drogami." To je jediná zmienka v celom programovom vyhlásení vlády a je iba v časti trestné právo.
Pán minister zdravotníctva tu teraz nie je, ale celú drogovú politiku má pod sebou on. Prevenčné programy, reálna terénna práca, záchrana ľudí, ktorí padajú do sietí drogových závislostí, je na ministerstve zdravotníctva. Prerozdeľovanie peňazí na prevenčné programy je na ministerstve zdravotníctva. Aký je plán tejto vlády na nastavenie dobrej drogovej politiky? Lebo to, že pani ministerka spravodlivosti má v šuflíku už tretí rok zmenu drogových paragrafov Trestného zákona, vďaka ktorej je, bude možné menej postihovať užívateľov a intenzívnejšie bojovať s drogovou kriminalitou, je fakt a dúfam, že v rámci rekodifikácie Trestného zákona sa k týmto veciam dostaneme a to je, dúfam, táto vetička v programovom vyhlásení vlády. Ale drogová politika má dve nohy. Tá prvá je dobré nastavenie Trestného zákona, ale tá druhá a dôležitejšia sú mäkké nástroje, prevencia, výskum terénu. Terénna práca, poznanie toho terénu.
My sme tu zažili niekoľko vážnych problémov s tým, že sme nevedeli, čo sa nám na drogovej scéne deje. Naposledy, uvediem príklad, z látkou alfa-PVP v Košiciach, kde bolo potrebné, aby sa veľmi rýchlo zasiahlo nato, aby si mnohí ľudia neublížili alebo neumreli. Ako bude vláda pokračovať v nastavovaní nástrojov pre rýchle odchytávanie dizajnových drog napríklad, ktoré sú veľký problém, lebo vznikajú nové a nové a my ich nevieme zachytávať, to v programovom vyhlásení nemáme. Ja by som bol rád, keby minister zdravotníctva, ak ešte vystúpi v rozprave, na toto bol schopný zareagovať.
Chápem emócie, ktoré po týchto voľbách v spoločnosti sú. Chápem aj voličov, aj kolegov, že majú potrebu hovoriť o zrade a o podvode, rozumiem tomu. Zároveň ale si myslím, že mnohé hodnoty, ktoré sme v tomto regióne dostali takpovediac zadarmo a pre ktoré ľudia vo Francúzsku, v Anglicku, v Španielsku umierali v tisícoch a prelievali krv – možnosť voliť, možnosť žien voliť, pasívne volebné právo bez obmedzení, možnosť združovať sa, právo na vyjadrenie slobodného názoru, ochrana menšín, univerzálna platnosť ľudských práv pre každého – už nie sú v slovenskej spoločnosti chápané ako samozrejmosť.
Ak my sme tí ľudia, ktorí majú v slovenskej spoločnosti povedať, toto sú veci, za ktoré teraz musíme zabojovať a my sa postavíme v tej lajne dopredu, som presvedčený o tom, že v tomto procese stranícke opozično-koaličné tričká musíme odkladať.
Ja v tomto – možno naivne – ale pomocnú ruku podávam. Ale o to tvrdšie budem vyžadovať od novozvolenej a novovzniknutej vlády, aby tú snahu vrátiť ľuďom dôveru v štát napĺňali konkrétnymi činmi. Aby stúpla vymožiteľnosť práva, aby sa zvýšila ochrana sociálne slabých vrstiev tohto štátu nielen na papieri, ale v reálnom živote, aby sa vo vzdelávaní viacej všetci sústreďovali na to, aby boli deti spokojné a šťastné, než na to, čo je napísané na papieri. Aby sme pri eurofondoch reálne mysleli na tých, pre koho majú byť určené, a nielen na to, koľko percent z nich sa minie, a aby silové zložky tohto štátu akýkoľvek náznak nabádania k porušovaniu ľudských práv alebo ich porušovanie okamžite trestali. Ak sa toto štyri roky bude diať, o štyri roky budeme skladať zo služby tejto spoločnosti reparát a dúfam, že demokratické sily v ňom uspejú.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem, pán podpredseda.
Vážený pán kolega, pán Bugár, ako človek, ktorému Igor Matovič injekčné striekačky sypal na hlavu, vám hovorím, robíte chybu. Nemôžte na začiatku v prvej vete čiary zmazávať a hneď za tým nakresliť ďalšiu. Nemôžme žiadať od spoločnosti, že majú zabudnúť na staré spory, a hovoriť o obnovení dôvery v politiku a potom sa vymedziť voči kolegom, s ktorými tú dôveru chceme začať budovať.
Ja chápem, že tie emócie sú silné. Ja chápem, že aj medziľudské vzťahy môžu byť niekedy nenapraviteľné, ale dokázať ich prekonať je znakom štátnika. Štátnik v dnešnej situácii – a budem o tom hovoriť za chvíľku viac – sa musí pozrieť na spoločenskú situáciu, na to, v čom žijeme, na to, kde sme urobili chyby, a sám seba sa najprv pýtať, čo viem spraviť pre to, aby to bolo lepšie? A možno dať šancu, možno nie Igorovi Matovičovi, ale ľuďom, ktorí sem s ním prišli, Vierke Dubačovej, pánovi Sopkovi, jeho klubu, tí, ktorí môžu dať základ možno budúcemu koaličnému partnerovi, s ktorým budete vo vláde, stojí za to.
Ja môžem za seba povedať, že súhlasím s tým, že vybičované emócie musíme opustiť. No nesmieme chyby prehliadať a nesmieme kvôli boju proti nejakému novému oponentovi zrazu si prepačovať robenie chýb nových.
Ďakujem.

Pani poslankyňa, ja vám ďakujem veľmi pekne, lebo to, čo ste hovorili, ešte nezaznelo.
Na jednej strane by som mal byť nahnevaný, lebo som s tým chcel začať ja, ale tak je to vec, o ktorej určite nemusíme byť malicherní, a je potrebné ju opakovať aj viackrát. A je to veľká výzva, ktorá sa nedala napísať do programového vyhlásenia vlády veľkými písmenami, ale stojí pred nami všetkými a to je výzva vrátiť dôveru v štát občanom. Dôveru v štát, že dokážeme zabezpečiť práva aj pre tých slabších, nielen pre tých silných, dôveru v štát, že dokáže byť zabezpečená zdravotnícka starostlivosť bez toho, aby sa cez cétečká a podobné projektíky vykrádali nemocnice a zdravotnícke zariadenia. Dôveru v štát, že deťom bude ponechaný priestor na slobodné rozhodovanie a že sa naučia myslieť, triediť informácie, že budú mať aj dejiny podané v kontexte a že to, čo nám bolo v tomto štáte dané v zásade zadarmo, to jest demokracia, liberálna demokracia a princípy právneho štátu, si začneme vážiť ako niečo, za čo ľudia umierali v tisícoch a čo bolo vybojované v niekoľkých revolúciách.
Toto všetko je obrovskou výzvou na nasledujúce štyri roky a je to jediná výzva, v ktorej akékoľvek delenie na opozíciu – koalíciu nedáva absolútne žiadny zmysel. Pred touto výzvou stojí každý civilizovaný človek v tomto štáte, každý kultúrny človek v tomto štáte a každý človek, ktorý nebude pomeriavať zlodejiny a fašizmus ako horšie a menšie zlo, ale ktoré obidva tieto zlá bude chápať ako rovnocenné.