Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, keby sme začínali od nuly, tak v zásade tu žiadna veľká diskusia byť nemusí, keby sme boli naštartovaní na čiare bez minulých skúseností a bez toho, že by sme nepoznali prostredie, do ktorého sa táto zmena má zaviesť, tak by sme si povedali, super, poďme to urobiť najlepšie, ako sa dá. My si to totiž koniec koncov tak či tak povedať musíme, lebo kvôli tým deckám tam vonku. Len aj minulé skúsenosti, aj to poznanie toho prostredia nás musí viesť, tieto veci nás musia viesť k maximálnej opatrnosti a ja si myslím, že aj tá diagnostika toho prostredia, napríklad na základe toho, čo, čo hovoril pán predkladateľ, pán Petrák, aj tam by sme mali stráviť nejaký čas, že, že čo je vlastne problém tam vonku.
Pretože ak on hovorí o, o patológii na úrovni možno niektorých alternatívnych spôsobov vychovávania detí v predškolských zariadenia a to identifikuje ako problém, s ktorým sa musíme nejakým spôsobom vyrovnať, obávam sa, že oveľa väčší problém, ktorý reálne v sieti škôlok a škôl máme, nevidí. A dokonca veľmi veľa vecí, ktoré napríklad dnes fungujú práve v tých alternatívnych spôsoboch vedenia detí v predškolskom veku, sú vysoko inšpiratívne pre to, čo by sme mali dosahovať v celej sieti.
A preto si myslím, že v prvom čítaní, ak teda hovoríme o celkovej filozofii nápadu, poďme si povedať, čo máme, čo chceme mať, aké deti nám zo systému vychádzajú dnes a aké deti nám zo systému majú vychádzať v budúcnosti.
Žijeme vo svete, kedy sa každé ráno budíme do iného sveta, než do akého sme si večer išli ľahnúť. V histórii ľudstva nebolo veľa časov, ak vôbec nejaký, kedy dospelá generácia vôbec netušila - a v tej situácii, vážení, sme -, do akého sveta bude vychovávať svoje vlastné deti. My nemáme poňatie o tom, ako bude vyzerať svet o pätnásť rokov. Čo znamená, že už sa nemôžme ani len pozerať na vzorce, ktoré možno niekedy niekde fungovali, lebo vôbec nemáme istotu, či tieto vzorce prispejú k šťastnému, spokojnému a úspešnému životu detí, ktoré nám do systému vstupujú dnes.
A teda my vychádzame z nejakých dát, ktoré nám hovoria, že predškolská výchova zvyšuje možnosť päťročných detí pre úspešnejší život v budúcnosti, ale taký, aký bol, nie taký, aký bude. A teda k tomu, aby sme prišli, aby sme prišli s opatrením, ktoré bude reagovať aj na výzvy budúcnosti, sa musíme pozrieť na to, čo sa pri dnešných absolventoch základných škôl, stredných škôl, vysokých škôl tam vonku oplácať mať.
A keď sa pozrieme na to, čo funguje, čo častokrát funguje intuitívne, čo funguje nie na základe systémového prístupu, ale na základe pár projektov, individuálnych prístupov alebo zmien v konkrétnej metodológii konkrétnych škôl, škôlok, tak to, čo vidíme, že funguje, je zvyšovanie adaptability, univerzálnej, normálnej ako vlastnosti toho decka, zvyšovanie miery kritického myslenia a podpora vnútornej motivácie učiť sa.
Ak tieto tri veci spravíme dobre, tak bez ohľadu na to, ako bude vyzerať svet o pätnásť rokov, zvyšujeme šancu detí, ktoré nám dnes do toho systému vstupujú na to, aby v tom budúcom svete boli úspešné.
Pretože ak budú mať vnútornú motiváciu sa učiť, tak zároveň budú mať vnútornú motiváciu každé ráno v tom svete, do ktorého vstanú, sa pozrieť okolo seba a hľadať v tom svete príležitosť pre to, aby boli úspešné a šťastné. Nie preto, lebo im to niekto povie, nie preto, lebo pani učiteľka, nie preto, lebo rodič, nie preto, lebo za to bude mať jednotku, alebo aby som nedostal päťku. Preto, lebo sám chcem. A toto je niečo, čo dnes ani v škôlkach, ani v školách systematicky podporované nie je. A najviac tým trpí prvý stupeň základných škôl, pretože tam je to neviditeľné, lebo deti do nástupu puberty nemajú problém fungovať na vonkajšej motivácii učiť sa. Tá, keď im opadne, tam reálne je problém, a keď sa pozreme, ako nám ide dole tá krivka vlastne úspešnosti detí v testoch, tak presne to vidíme. Vlezú do puberty, vnútorná motivácia nie je dostatočne silná, vonkajšia nestačí a výsledky idú prudko dole.
To znamená, že ak my chceme posúvať, my tu neposúvame totižto iba vek, kedy nám deti vstupujú do systému. To, čo ideme robiť týmto návrhom, je, že my si berieme zodpovednosť za život tých detí o rok skôr ako doteraz. A spýtajme sa sami seba, nakladáme s ňou dobre, s touto zodpovednosťou? A ja tvrdím, že nie, že ten systém, ako ho máme nastavený dnes, je práveže častokrát patologický zo svojej vlastnej definície. A kým s tým niečo neurobíme, kým nenájdeme spôsob, ako tie tri veci, ktoré sú zmerané vedeckými štúdiami po celom svete, že fungujú, nedokážeme tým deťom začať vštepovať od troch rokov v škôlkach a od šiestich rokov v školách ideálne tak, aby tam bol lineárny prechod, to znamená, že čo my podporíme v tom decku, tak nezabijeme v ňom potom v šiestich rokoch.
Veď sa pozrime, 1. septembra, no prvého nie, lebo vtedy slávime ústavu, 2., 3. septembra každý rok, detičky idú nadšené do prvých ročníkov, chcú objavovať svet, chcú sa učiť, chcú vedieť písať, počítať. Na konci prvého ročníka, na konci druhého ročníka sú rady, že idú prázdniny, lebo tá škola nenaplnila ich očakávanie.
A ak pani ministerka zverejnila národný program vzdelávania, kde uprostred nášho snaženia má byť samotné dieťa, ako hľadíme na jeho potreby?
To, čo to tu teraz prebieha, nie je politický spor o tom, že či vy stihnete do konca, do vypršania koaličnej zmluvy to pretlačiť, alebo nie. To teraz dajme bokom. S vysokou pravdepodobnosťou proste politická vôľa na to, aby sa vám to podarilo, je. Ale pozrime sa, že, že čo to urobí tam vonku. Lebo ak sa naozaj budeme pozerať tunelovito len na to, že technicky zmeníme prostredie a nezmeníme jeho vnútornú kvalitu, tak deti, ktoré doňho budú vstupovať, budú stále vychádzať nepripravené na to, čo ich čaká tam vonku.
A ja stojím za týmto pultíkom od roku 2010, rozprávam tie isté veci, už si nepamätám ani len, koľko ministrov školstva tam bolo. Každému jednému hovorím to isté, pozerajte sa, pýtajte sa na potreby tých detí tam vonku. A ďalšia a ďalšia a ďalšia generácia vychádza kvôli tomu, že to nikdy nebolo prioritou tej vlády, na ktorú sme rozprávali, zo systému menej pripravená, než tam mohla byť.
Ak chceme z toho návrhu filozoficky, ktorý dnes máme na stole, urobiť čo najlepšie, tak sa musíme od potrieb, čo chceme systémovo, vrátiť jeden krok dozadu a pozrieť sa, čo potrebujú tie deti. A napríklad v miestach, kde sú segregované materské školy alebo nie úplne funkčné materské školy, ponechajme nulté ročníky. Nie všade. Nie všade, ale kde to funguje, nech sú, nech ten váš posledný ročník prebieha tam a nech možnože v čase dochádza k nejakej systematickej zmene, kde sa to uniformizovať, ale tam, kde potrebujeme, nechajme ich. Tam, kde dnes máme dobre fungujúce kluby detí, školské kluby, lesné škôlky, keď vidíme, že tie deti sú šťastné, špinavé, usmiate a vychádzajú do škôl pripravené, tak ich odtiaľ nevytrhávajme. Zoberme si inšpiráciu, pozrime sa, čo sú tie veci, ktoré tam fungujú, a skúsme to práveže zaviesť do škôlok, ktoré, ktoré fungujú aj, aj v štátnej sieti. Veď mnohé z tých vecí budujú na skúsenostiach, ktoré v iných krajinách fungujú roky. Prečo by sme tie deti teraz mali odtiaľ vytrhnúť? Vytrhnúť ich zo súkromných škôlok len kvôli tomu, že potrebujeme glajchš, proste všetko zmerať jedným metrom a zarovnať? Nie každá funkčná škôlka musí byť zaradená v sieti. Jej funkčnosť, efektivitu môžme merať inak. A kým si nie sme istí, že ako štát dokážeme garantovať v sieti to, čo nám ten národný program hovorí, to znamená, že sa budeme v prvom rade pozerať na dieťa, že budeme sledovať, čo potrebujeme, čo to dieťa potrebuje, že budeme sledovať tie takzvané senzitívne fázy vo vývoji detského mozgu, detskej psychiky dieťaťa samotného a že mu budeme dávať také podnety, aké to dieťa práve vtedy potrebuje, tak ich neberme odtiaľ, kde to funguje. Lebo je to jednoducho nezodpovedné.
A stále sa rozprávame o tak mizivom percente detí, že to v celom obraze nespraví rozdiel. Tam, kde to urobí rozdiel, je to dieťa samotné a jeho rodičia. A komunita, ktorá si dala záležať na tom, aby ten klub alebo tá škôlka fungovala.
Mňa veľmi mrzí, keď - a musím povedať, že už som z toho unavený, naozaj - keď, keď stále znova, stále znova aj dôsledkom ako nekompetentného riadenia rezortu sa dostávame do situácií, kde ad hoc sa snažíme aspoň z toho minima, ktoré máme práve na stole, lebo my ho nevieme tak ovplyvniť, jak to dokážete vy na strane koalície, vytrieskať maximum. Unavený som z toho. Pozmeňováky, stretávanie a zavolajte nám tých a tých a spravíme tak, aby dobre bolo. No nespravíme, lebo to nie je systémový prístup. My z toho, áno, pri najlepšej vôli si sadneme tu tí štyria, piati, desiati, ktorých to zaujíma, a, áno, prídeme s pozmeňovákmi, dohodneme sa a z toho návrhu urobíme najlepšie, ako sa dá. Ale to nie je zodpovedný prístup štátu.
Zodpovedný prístup štátu, ktorý má najväčší rezort plný úradníkov, úradníčiek a priamo riadené organizácie ministerstva školstva na to, aby takého niečo vedeli pripraviť.
Ja vás nechcem blokovať ani brzdiť, ja viem, že práve vy dvaja ste práve z tých ľudí, ktorým ako-tak ešte záleží na tom, aby to dopadlo dobre. Viem, v akej ste situácii aj kde sme. Ale na konci to, čo odtiaľto vyjde, bude ovplyvňovať znovu životy tisícov, desaťtisícov a státisícov detí.
A ak už to doteraz nefungovalo posledných desať rokov, že by sa z tohto urobila priorita, ak aspoň začínajú iniciatívy, ktoré majú myslieť na tie decká, ktoré naozaj nemajú dostatok podnetov, nemajú možnosti, ak to nejde inak, tak, prosím, sa filozoficky naozaj pred druhým čítaním vráťme ten jeden krok naspäť, nepozerajme sa iba na jednotlivé kategórie špeciálnych detí, či už s nízkym podnetom, alebo tým, že sú, jako pán predkladateľ povedal, nevychované, kde si tiež nemyslím, že, že tam je základný problém v tých deckách samotných a že komunikácia s rodičom bude viacej ako vytiahnutie dieťaťa z toho prostredia a nejaké zvyšovanie disciplíny v štátnych škôlkach.
Pozrime sa na potreby dieťaťa ako takého.
Lebo o tých sme sa ešte pri tomto návrhu nerozprávali. Pozrime sa na to, čo reálne štvor-, päťročné dieťa potrebuje. Pozrime sa na to, prečo toľko detí máme dneska s odkladmi, čo nabúrava ten koncept posledného roku, prečo toľko chlapcov máme s odkladmi. Moderná, proste vývojová psychológia nám to jednoznačne hovorí, väčšine chlapcov prospieva, keď idú do školy o rok neskôr. Pozrime sa na to, ako sa vyvíjajú ich mozgy, aké sú ich potreby, jemná, hrubá motorika a odtiaľ potom nastavujme pravidlá. Lebo kým toto poctivo nespravíme, tak jednoducho nebudeme pracovať pre toho klienta, pre ktorého máme. A, bohužiaľ, to je klient, ktorý ešte hlasovacie právo nemá. Bude ho mať o 15 alebo niekoľko rokov a nám to potom spočíta, akým spôsobom sme sa postarali o jeho budúcnosť.
Ďakujem pekne.
