Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som v mene poslaneckého klubu Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko uviedol návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Cieľom nášho legislatívneho návrhu je vytvoriť podmienky pre slobodné rozhodovanie sa občanov Slovenskej republiky o podstúpení tak citlivého lekárskeho zákroku, akým je nesporne aj očkovanie.
Očkovanie sa u nás v súčasnosti vykonáva masovo aj na najmenších deťoch, pričom so sebou prináša značné zdravotné riziká a súčasne je vykonávané v drvivej väčšine prípadov na zdravých ľuďoch len ako prevencia, keď nie je bezprostredne ohrozený ich život a zdravie. Podľa súčasne platnej legislatívy za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške až 331 euro. V súčasnosti sa v zmysle vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky vykonávajú povinné očkovania osôb, ktoré dosiahli určený vek, povinné pravidelné očkovania osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz a povinné pravidelné očkovania osôb, ktoré sú profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz.
Občania Slovenskej republiky sú tak pod hrozbou pokuty nútení podstupovať očkovanie celkom proti desiatim chorobám: proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilným nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam, osýpkam, mumpsu a ružienke. Už v prvom roku svojho života dostanú celkom tri dávky vakcín. Toto všetko sa deje bez ohľadu na to, či s týmto významným lekárskym zákrokom vyslovia súhlas alebo nie. Vykonávanie lekárskych zákrokov bez informovaného súhlasu dotknutej osoby alebo jej zákonného zástupcu je pritom v rozpore so základnými ľudskými právami a preto je porušením medzinárodného práva, ktorým je Slovenská republika viazaná.
Konkrétne ide o čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, o čl. 3 Charty základných práv Európskej únie a o body 4 a 5 Európskej charty práv pacientov. Napríklad v čl. 5 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne sa vyslovene uvádza, citujem: "Zásah v oblasti zdravia sa môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola informovaná a so zásahom vyjadrila súhlas." A podľa čl. 6 ods. 2 tohto dohovoru, citujem: "Na maloletom, ktorý podľa zákona nie je spôsobilý vyjadriť súhlas so zákrokom, sa môže zákrok vykonať jedine so súhlasom jeho zástupcu, inštitúcie alebo osoby či orgánu ustanoveného zákonom."
Skutočnosť, že očkovanie musí byť dobrovoľné a teda nemožno ho vynucovať zákonom, uznávajú v mnohých štátoch Európskej únie aj sveta. V tomto smere by teda Slovensko nebolo žiadnou výnimkou, ak by zaviedlo očkovanie na báze dobrovoľnosti. Z 28 členských štátov Európskej únie je očkovanie povinné len v 14 štátoch, pričom v siedmich z nich sa povinne očkuje proti menšiemu počtu chorôb, ako je tomu u nás. Spomedzi iných európskych štátov nie je očkovanie povinné napríklad vo Švajčiarsku, Nórsku, Rusku alebo Islande. Mimo Európy nie je povinné napríklad v Kanade, Austrálii, Novom Zélande a Japonsku. V Spojených štátoch amerických sa dá odmietnuť z náboženských dôvodov takmer vo všetkých štátoch, čiže tiež nie je povinné.
Je nesporné, že udeľovanie pokút za odmietnutie očkovania je významným zásahom do základných ľudských práv, osobnej slobody, ako aj súkromia jednotlivca. Udeľovanie pokút za odmietnutie očkovania je však aj vysoko nebezpečné a krajne neetické, pretože núti občanov Slovenskej republiky podstupovať také lekárske zákroky, ktoré nielenže predstavujú významné riziko pre ich život a zdravie, ale môžu odporovať aj slobodnej vôli. Existuje totiž niekoľko stoviek odborných štúdií, množstvo dokumentov či literatúry, v ktorých lekári, vedci, akademici a iní nezávislí odborníci zaoberajúci sa problematikou očkovania dokazujú, že očkovanie nie je zďaleka také efektívne a bezpečné, ako sa oficiálne tvrdí.
Rozoberme si teraz tieto argumenty, rozmýšľajme a urobme si vlastný úsudok. Tieto argumenty sa dajú zhrnúť do takých siedmich záverov. Prvý záver. Očkovanie so sebou prináša celý rad závažných zdravotných rizík pre ľudí. Spôsobuje alebo je spúšťačom takých chorôb a poškodení zdravia, ako je napríklad autizmus, detská cukrovka, meningitída, rakovina mozgu, rakovina centrálneho nervového systému, rakovina kostí, rakovina lymfatického systému, rakovina pľúc, neurologické ochorenia, poškodenia mozgu a nervovej sústavy, epilepsia, poruchy štítnej žľazy, skleróza, poruchy správania a pozornosti, alergie, poruchy imunity, dislexia, alebo astma. Výsledkom očkovania môže byť aj smrť. V prípade najmenších detí je najčastejšie v podobe tzv. syndrómu náhleho úmrtia dojčiat, na ktorý len v Spojených štátoch amerických zomrie ročne 2 500 až 5 000 detí. Príčinou týchto fatálnych následkov očkovania môže byť masívna záťaž imunitného systému, najmä pri očkovaní najmenších detí a vpravovanie nebezpečných, hoci oslabených alebo inaktivovaných vírusov do ľudského tela.
Okrem toho vakcíny obsahujú jedovaté pridané látky, ako sú ortuť, hliník, formaldehyd či iné konzervanty a rozpúšťadlá v nebezpečnej koncentrácii, alebo sú kontaminované inými nebezpečnými vírusmi a baktériami. Počet závažných nežiaducich účinkov očkovania pritom nie je vôbec zanedbateľný. V USA, kde je jedna z najväčších zaočkovaností populácie na svete, dostane tzv. systém hlásenia nežiaducich účinkov očkovania ročne 11-tisíc hlásení o takýchto účinkoch očkovania, z čoho okolo jedného jeho percenta sú úmrtia spôsobené očkovaním. Skutočný počet je však ešte omnoho väčší, pretože americký úrad pre kontrolu potravín a liečiv odhaduje, že len 10 % nežiaducich účinkov je hlásených.
Nízky počet hlásení nežiaducich účinkov očkovania v Slovenskej republike oproti hláseniam, o ktorých som hovoril v Spojených štátoch amerických, môže byť spôsobený viacerými faktormi. Na prvom mieste to je nedostatočné povedomie rodičov a lekárov o rizikách očkovania a neochota lekárov zaznamenávať ich do zdravotnej dokumentácie pacientov. Ďalej to je zásadné odmietanie lekárov, že mohli byť spôsobené očkovaním a z toho vyplývajúca neochota ich hlásiť, často aj zo strachu pred možno osobnou zodpovednosťou. A napokon veľakrát zamietavé stanovisko Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorý tvrdošijne odmieta uznať i súvislosť s očkovaním, a to aj v tých prípadoch, keď je táto súvislosť celkom zjavná. No nebezpečnosť očkovania sa nepreukázala len v rámci vedeckého výskumu a v lekárskej praxi, ale aj v rámci dokazovania na súdoch či pred inými kompetentnými orgánmi.
Opäť použijem príklad zo Spojených štátov amerických, kde existuje od roku 1988 tzv. federálny program pre odškodňovanie obetí, teda pre odškodňovanie očkovaní spôsobených poškodení zdravia, ktorý doposiaľ vyplatil viac ako 3 mld. dolárov vyše päťtisíc obetiam očkovania. O tom, že neočkované deti sú dokonca všeobecne zdravšie, ako deti očkované, hovorí celkom zaujímavý otvorený list stodvadsiatich talianskych lekárov z októbra 2015 adresovaný štátnemu zdravotnému ústavu v Ríme. Citujem z tohto listu: "Neočkované deti sa javia byť nepochybne a všeobecne zdravšie, menej náchylné na prenosné choroby dýchacích ciest, menej náchylné na žalúdočno-črevné ochorenia a na chronické choroby, menej náchylné na neurologické a behaviorálne poruchy, rovnako tak tieto deti len zriedka užívajú lieky a zriedka podstupujú chirurgické zákroky."
Pochybnosti o bezpečnosti očkovania vyslovujú viacerí lekári aj na Slovensku. Niektorí otvorene, iní anonymne. Napríklad MUDr. Stanislava Tóthová, praktická lekárka pre deti a dorast z Trstenej sa vyjadrila nasledovne, citujem: "Som lekárka s pätnásťročnou praxou a doteraz som bola presvedčená o tom, že očkovanie je účinné, bezpečné a nutné pre blaho celej spoločnosti. Toto tvrdenie nám bolo vštepované nielen počas štúdia medicíny, ale aj v klinickej praxi. Je to axióma, o ktorej sa nedebatuje. Po narodení môjho dieťaťa som však začala hľadať potrebné informácie ohľadom očkovania a svoj doterajší postoj som značne prehodnotila. Hliník podaný injekčne sa pri opakovanom očkovaní v tele kumuluje. A čo spôsobuje? Dlhodobú stimuláciu imunitného systému a nielen toho. Hliník je neurotoxický, dostáva sa v nezmenenej forme prakticky do všetkých orgánov, aj do mozgu, kde môže spôsobiť zápal. Jeho akútnou formou je tzv. postvakcinačná encefalitída, ktorá sa prejavuje vysokým, neutíchajúcim plačom, dieťa totiž neznesiteľne bolí hlava. Chronické dráždenie mozgových štruktúr sa dáva do súvisu s degeneratívnymi ochoreniami nervovej sústavy, diskutuje sa o autizme či o Alzheimerovej chorobe. Príčina SIDS, náhleho úmrtia dojčiat sa taktiež dáva do súvisu s očkovaním. Doteraz nebola spoľahlivo vysvetlená. Za povšimnutie stojí fakt, že Japonsko zaznamenalo dramatický pokles dojčenskej úmrtnosti, keď povinné očkovanie presunulo do vyššieho veku dieťaťa nad dva roky."
Teraz taký najlepší príklad o nebezpečnosti očkovania možno ilustrovať na tzv. BCG vakcíne proti tuberkulóze, ktorou sa na Slovensku plošne očkovalo od roku 1953 až do roku 2012. Bola dokonca prvou detskou vakcínou, nakoľko sa očkovala už na štvrtý deň po narodení dieťaťa. Táto vakcína spôsobovala vysoký počet závažných nežiaducich účinkov, no pred tuberkulózou deti nedokázala dostatočne ochrániť. Práve to bolo hlavným dôvodom vyradenia tejto vakcíny z očkovacieho kalendára. Škodlivosť BCG vakcíny pre novorodencov potvrdil v roku 2010 dokonca vtedajší hlavný hygienik Českej republiky Michael Vít, ktorý povedal, citujem: "U novorodencov môže očkovanie závažne poškodiť zdravie. V minulých rokoch dokonca došlo k niekoľkým úmrtiam."
Štátne zdravotnícke orgány a väčšina lekárov aj napriek týmto skutočnostiam u nás očkovanie proti tuberkulóze desaťročia obhajovali. Vyhlasovali ho za účinné a bezpečné rovnako, ako to dnes robia v prípade ostatných vakcín. To potom vyvoláva mnohé otázky. Možno považovať názory štátnych orgánov a provakcinačných lekárov za objektívne, neskreslené, nezávislé a nezaujaté? Tieto orgány a lekári sa mýlili, alebo verejnosti roky poskytovali nepravdivé informácie vedomo a účelovo. Do akej miery im potom možno dôverovať v prípade, že vyhlasujú za bezpečné ostatné vakcíny?
Druhý záver.
a) Očkovanie nie je dostatočne efektívne a častokrát je kontraproduktívne. Existujú mnohé prípady, analýzy a štatistiky, ktoré dokazujú, že zaočkovaní ľudia ochoreli na choroby, proti ktorým boli zaočkovaní, resp. dané choroby sa vyskytovali aj v stopercentne zaočkovanej populácii.
b) Očkovanie vyvolalo chorobu, či dokonca epidémiu choroby, proti ktorým malo ľudí chrániť;
c) Úmrtnosť na dané choroby bola menšia v nezaočkovanej, resp. v menej očkovanej populácii, ako v populácii plne zaočkovanej;
d) Choroba prenesená na človeka očkovaním spôsobila väčší počet úmrtí, ako tá istá choroba prenesená na človeka iným spôsobom.
Tretí záver. Očkovanie nie je pravou príčinou ústupu infekčných chorôb. Neexistuje totiž žiadny dôkaz, že zavedenie vakcinačných programov malo zásadný vplyv na pokles infekčných chorôb. Tento pokles, ako aj pokles smrteľnosti a iných závažných následkov totiž začal desiatky rokov pred zavedením plošného očkovania. Pravým dôvodom vymiznutia týchto chorôb sú predovšetkým zásadne lepšie životné podmienky a lekárska starostlivosť.
V tejto súvislosti už spomínaná MUDr. Stanislava Tóthová uviedla, citujem: "Napriek tvrdeniu viacerých expertov, že očkovanie prispelo k vyhubeniu niektorých infekčných chorôb, neexistuje na to evidentný dôkaz. Výskyt mnohých ochorení začal dramaticky klesať už pred zavedením očkovania vďaka výraznému zlepšeniu životných podmienok najmä v civilizovaných krajinách. Prakticky od druhej svetovej vojny v Európe neexistuje hlad a podvýživa, nie sú problémy so zásobovaním pitnou vodou, je dobre rozvinutá kanalizačná sieť, prevažná časť obyvateľstva býva v suchých a teplých bytoch, potraviny skladujeme vo vyhovujúcich podmienkach, zlepšila sa hygiena či osveta v oblasti zdravotníctva. V našich krajinách už nenájdeme nielen niektoré choroby, proti ktorým sa masovo očkuje. Mor či týfus, ktoré v minulosti zabíjali tisíce ľudí, by sme v civilizovaných spoločnostiach len ťažko hľadali napriek tomu, že sa proti nim nikdy plošne neočkovalo."
Štvrtý záver. Očkovanie nie je opodstatnené, pretože veľká časť chorôb sa už u nás nevyskytuje alebo nepredstavuje závažné riziko pre populáciu. Priaznivá epidemiologická situácia bola oficiálnym dôvodom, prečo bolo od roku 2012 zrušené očkovanie proti tuberkulóze. Nezodpovedanou otázkou potom zostáva, prečo z rovnakého dôvodu nebolo dodnes zrušené očkovanie proti chorobám, ktoré sa na Slovensku na rozdiel od tuberkulózy nevyskytujú už desiatky rokov. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákonu. Návrh zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh zákona v druhom čítaní do 30. januára 2017. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, myslím si, že tu už bolo naozaj povedané všetko, čo bolo potrebné povedať. Ja len vás chcem všetkých upozorniť, keď budeme mať dnes hlasovanie o tomto našom návrhu ústavného zákona, chcem vás upozorniť, aby ste si uvedomili, že tí z vás, ktorí náš návrh ústavného zákona nepodporia, tak budú hlasovať, budú fakticky hlasovať proti zvrchovanosti Slovenskej republiky, budú hlasovať proti tomu, aby bolo Slovensko skutočne nezávislým a samostatným štátom. Budú hlasovať proti tomu, aby sme sa zbavili cudzieho jarma, aby sme sa zbavili diktátu Bruselu. A teda v podstate každý, kto náš návrh zákona nepodporí, sa v podstate sám označí ako zradca slovenského národa. (Potlesk.)

Vážená pani ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, v súlade s čl. 80 Ústavy Slovenskej republiky a § 129 zákona o rokovacom poriadku si vám dovoľujem podať nasledovnú interpeláciu:
Slovenská republika je od 28. mája 1993 zmluvnou stranou Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Na základe tohto paktu je zriadený výbor OSN pre ľudské práva. Výbor OSN pre ľudské práva na svojom zasadnutí, ktoré prebiehalo v dňoch 11. až 29. júla 2011, prijal rozhodnutie č. CCPR/C/GC/34, ktorým poskytol všeobecný komentár č. 34 k čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. V bode 49 tohto rozhodnutia sa uvádza, citujem: "Zákony, ktoré penalizujú, trestajú vyjadrenie názorov o historických skutočnostiach, sú nezlučiteľné so záväzkami, ktoré pakt ukladá štátom paktu vo vzťahu k rešpektovaniu slobody názoru a prejavu. Pakt nepovoľuje všeobecný zákaz vyjadrení, mylného úsudku, názoru alebo nesprávnej interpretácie udalostí v minulosti. Zákazy voči slobode prejavu, názoru by nemali byť uložené a v súvislosti so slobodou prejavu by nemali ísť za hranicu, ktorá je povolená v ods. 3, alebo ktoré sú požadované v článku 20."
Výbor OSN pre ľudské práva v rozhodnutí teda jasne uvádza, že zákony, ktoré penalizujú, trestajú vyjadrenia názorov o historických skutočnostiach, sú nezlučiteľné so záväzkami zmluvných strán Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. To znamená, že sú nezlučiteľné aj s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky.
Napriek tejto skutočnosti obsahuje Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. platný v Slovenskej republike aj ustanovenie § 422d, t. j. trestný čin popieranie a schvaľovanie holokaustu a zločinov politických režimov, a to v nasledovnom znení: "Kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť holokaust, zločiny režimu založeného na fašistickej ideológii, zločiny režimu založeného na komunistickej ideológii alebo zločiny iného podobného hnutia, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potláčaniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky." Trestný zákon teda v § 422d kriminalizuje každého, kto verejne prejavuje iný názor, resp. alternatívny pohľad na niektoré historické skutočnosti, napríklad holokaust, ako je názor vládnucej moci. Vzhľadom na to je tento paragraf Trestného zákona celkom jednoznačne v rozpore s predmetným rozhodnutím Výboru OSN pre ľudské práva a teda s medzinárodným právom, ktoré garantuje slobodu prejavu v oblasti historických skutočností.
V nadväznosti na uvedené si vám preto dovoľujem položiť tieto otázky:
1. Prečo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nerešpektuje a nedodržiava predmetné rozhodnutie Výboru OSN pre ľudské práva a teda prečo doteraz nepredložilo návrh zákona, ktorý by novelizoval Trestný zákon tak, aby bola garantovaná sloboda prejavu v oblasti historických skutočností?
2. Kedy Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky podnikne kroky, na základe ktorých bude z Trestného zákona odstránené ustanovenie § 422d a tak zosúladený náš Trestný zákon s medzinárodným právom?
Ďakujem.

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, poslanci Ľudovej strany Naše Slovensko predkladajú návrh ústavného zákona, ktorý vypúšťa ustanovenie čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, ktorý znie:
"Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky."
Cieľom nášho legislatívneho návrhu je vytvoriť ústavné predpoklady pre obnovenie zvrchovanosti, resp. suverenity Slovenskej republiky, ktorú stratila po vstupe do Európskej únie v roku 2004. Súčasne je cieľom nášho návrhu zosúladiť tie ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, ktoré si vzájomne odporujú. Aby občania mali predstavu, čo znamená strata zvrchovanosti pre Slovenskú republiku a jej občanov, rovnako ako pre každý štát, zastavím sa na úvod pri tom, čo je zvrchovanosť a aký má význam.
Zvrchovanosť je nepochybne jedným zo základných ústavných princípov a pilierov, na ktorých musí stáť Slovenská republika. Jej dôležitosť podčiarkuje fakt, že je formálne ustanovená hneď v prvom článku, v prvom odseku a dokonca v prvej vete Ústavy Slovenskej republiky, ktorá znie takto: "Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát." Zvrchovanosť znamená nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci mimo hraníc daného štátu. Znamená, že štát nie je podrobený vôli ani záujmom iného štátu ani medzištátnych združení. Praktický význam zvrchovanosti spočíva potom v tom, že len občania Slovenskej republiky a ich volení zástupcovia, čiže aj my poslanci Národnej rady, máme právo rozhodovať o tom, akými zákonmi budeme viazaní, aké práva a povinnosti budeme ako občania mať a ako budú upravené naše vzájomné právne vzťahy. Zvrchovanosť zabezpečuje, že z tohto rozhodovania o občanoch Slovenskej republiky a o ich osude, teda v podstate o nás všetkých je vylúčená akákoľvek cudzia moc a jej predstavitelia, ktorí častokrát otvorene alebo skryto presadzujú vlastné záujmy a ciele poškodzujúce občanov Slovenskej republiky. Vďaka tomu je zvrchovanosť rozhodujúcim faktorom prosperity a bezpečnosti našich občanov.
Zvrchovanosť Slovenskej republiky je však v súčasnosti zásadným spôsobom obmedzená práve ustanovením čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, ktoré znie, a zopakujem to ešte raz: "Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky."
Čo táto prednosť znamená? Táto prednosť znamená, že občania Slovenskej republiky a ich volení zástupcovia sú povinní prijímať a dodržiavať právne predpisy Európskej únie bez výnimky, a to aj vtedy, ak s týmito predpismi nesúhlasia alebo ak sú tieto predpisy v rozpore s ich oprávnenými záujmami. Ak sú predpisy Európskej únie vydané formou nariadení, tieto nariadenia majú dokonca automatickú platnosť na území Slovenskej republiky a zakladajú priamo práva a povinnosti našich občanov bez ohľadu na to, či sú súčasťou našich vlastných zákonov. V prípade, že by sme sa ako poslanci, že by sme ako poslanci nezaviedli predpisy Európskej únie do zákonov Slovenskej republiky alebo by sme prijali zákony, ktoré sú v rozpore s predpismi Európskej únie, pri aplikácii týchto zákonov by v súčasnosti dostali práve prednosť predpisy Európskej únie.
To však nie je zďaleka všetko. Európskej únii nestačí len samotná podriadenosť Slovenska jej rozhodnutiam. Európska únia vynucuje túto podriadenosť finančnými sankciami, ktoré nás majú donútiť k poslušnosti vtedy, ak by sme sa rozhodli vzdorovať. Čiže vtedy, ak by sme hájili naše národné záujmy. Európska komisia totiž môže podať na Slovenskú republiku žalobu na Súdnom dvore Európskej únie, ktorý môže Slovenskej republike uložiť povinnosť zaplatiť paušálnu pokutu v minimálnej výške 886-tisíc euro a penále v rozpätí od 1 071 euro až do výšky 64 260 euro za každý deň omeškania s implementáciu predpisov EÚ. Z toho vyplýva, že občania Slovenskej republiky sa v súčasnosti musia povinne pod hrozbou finančných sankcií podrobovať cudzej moci, ktorú predstavuje Európska únia.
Vážení kolegovia, nech si budeme čokoľvek nahovárať, nech sa budeme akokoľvek utešovať, že niečo znamenáme, že sme predstavitelia, zákonodarcovia suverénneho štátu, opak je pravdou. Nie my rozhodujeme o zásadných otázkach nášho štátu, o zásadných otázkach nášho štátu rozhoduje Európska únia.
Niekto z vás môže namietať, že aj Slovenská republika sa podieľa na schvaľovaní právnych predpisov Európskej únie, že rozhodnutia, ktoré Európska únia schváli, sú predsa aj našimi rozhodnutiami. Aká je však skutočnosť? Akú váhu má hlas Slovenska v orgánoch Európskej únie? V prvom rade si musíme uvedomiť, že v rámci Európskej únie sa musíme o rozhodovacie právomoci deliť s ďalšími členskými štátmi. Kým pred rokom 1993 sa v rámci Česko-Slovenska Slovenská republika delila len o právomoci len s Českou republikou, dnes sa musí deliť o právomoci s ďalšími 27 členskými štátmi Európskej únie. Miera zvrchovanosti Slovenskej republiky v rámci Európskej únie je teda v oblastiach, ktoré patria v zmysle zmluvy o fungovaní Európskej únie do tzv. výlučnej a spoločnej právomoci Európskej únie, ešte omnoho menšia, ako bola v bývalom Česko-Slovensku.
Zároveň platí, že v tých oblastiach, v ktorých sa prijímajú rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou, teda aj jednomyseľne, v ktorých sa prijímajú rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou, teda nie jednomyseľne, a týchto oblastí je drvivá väčšina, nemá Slovenská republika rovnoprávne postavenie s inými členskými štátmi. Napríklad podľa zmluvy z Nice, ktorá je na požiadanie aplikovateľná do 31. marca 2017, má Slovenská republika len 7 hlasov, kým Spolková republika Nemecko, Francúzska republika alebo Talianska republika má 29 hlasov. Počet hlasov Slovenskej republiky je teda menší ako v ďalších 16 členských štátoch Európskej únie. Napokon mierou, akou sa Slovenská republika podieľa na rozhodovaní Európskej únie, a teda postavenie Slovenskej republiky v Európskej únii najlepšie vyjadruje počet hlasov, resp. zastúpenie Slovenska v Rade Európskej únie, v Európskom parlamente, v Európskej komisii a na Európskom súdnom dvore. Budem, teda aký má podiel percentuálny na rozhodovaní týchto orgánov.
V Európskom parlamente je tento podiel 1,7 % . V Rade Európskej únie, ak teda vychádzame pri..., v závislosti, pri rozhodovaní v závislosti od počtu štátov, je naše percentuálne zastúpenie 3,5 %. Ak ide o rozhodovanie v závislosti od počtu obyvateľov, je to 1 %. V Európskej komisii je to 3,5 % a v Európskom súdnom dvore takisto 3,5 %. Z toho vyplýva, že v súčasnosti o navrhovaní, schvaľovaní, výkone a posudzovaní predpisov Európskej únie, ktoré majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, a teda o osude Slovenskej republiky a jej občanov v oblastiach, v ktorých má Európska únia výlučnú alebo spoločnú právomoc, rozhodujú v priemere z 97 % iné členské štáty Európskej únie, to znamená cudzia moc. Poďme si teraz rozobrať, kde všade majú cudzinci, kde všade cudzinci rozhodujú o našom osude.
Prvou skupinou sú oblasti, ktoré spadajú do tzv. výlučnej právomoci Európskej únie. Pre vysvetlenie, ide o fakticky o právomoc Európskej únie rozhodovať bez akejkoľvek spoluúčasti parlamentov členských štátov. Ide o tieto oblasti: colná únia, ustanovenie pravidiel hospodárskej súťaže potrebný na fungovanie vnútorného trhu, menová politika pre členské štáty, ktorých menou je euro, ochrana morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybného hospodárstva, spoločná obchodná politika.
Druhou skupinou sú oblasti, ktoré spadajú do tzv. spoločnej právomoci Európskej únie. Opäť pre vysvetlenie, ide o právomoc Európskej únie rozhodovať prednostne pred členskými štátmi Európskej únie. Ide o oblasti vnútorný trh, sociálna politika, pokiaľ ide o aspekty vymedzené zmluvou o fungovaní Európskej únie, hospodárska, sociálna a územná súdržnosť, poľnohospodárstvo a rybné hospodárstvo, životné prostredie, ochrana spotrebiteľa, doprava, transeurópske siete, energetika, priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, spoločné otázky bezpečnostných záležitostí a verejného zdravia, pokiaľ ide o aspekty vymedzené zo Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Uvedené oblasti sa týkajú predovšetkým kľúčových otázok financií, ekonomiky a hospodárstva.
Čo znamená pre štát a jeho občanov strata zvrchovanosti práve v týchto oblastiach, najlepšie dokladá známy výrok židovského bankára a zároveň zakladateľa rodu Rothschildovcov, Mayera Amchelda Rothschilda, citujem: "Dajte mi moc vydávať a ovládať peniaze národa a potom mi bude jedno, kto robí zákony." Dnes, páni poslanci, túto moc vydávať a ovládať peniaze národa na Slovensku nemá Národná banka Slovenska, tak ako to bolo pred rokom 2004, ani žiadna iná inštitúcia so sídlom v Slovenskej republike, ale Európska centrálna banka ako orgán Európskej únie so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom. A práve to je typickou ukážkou toho, ako sme reálne stratili, čo sme reálne stratili, keď sme sa stali členským štátom Európskej únie a prijali menu euro. Je to zároveň dôkazom toho, že schválením čl. 7. ods. 2 druhej vety Ústavy SR a následným vstupom do Európskej únie sme sa vzdali podstatnej časti zvrchovanosti, čím vo veľkej miere sme stratili aj svoju nezávislosť a samostatnosť, tak ťažko získanú 1. januára ’93.
Odstránenie ustanovenia čl. 7 ods. 2 druhej vety z Ústavy Slovenskej republiky však dôjde aj k vzájomnému zosúladeniu ustanovenia čl. 1 ods. 1 ústavy s týmto predmetným ustanovením, lebo tieto si vzájomne v súčasnosti odporujú, nakoľko prvý z nich zakotvuje princíp zvrchovanosti a ten druhý tento princíp popiera, resp. zásadným spôsobom obmedzuje. Ustanovenie čl. 7 ods. 2 druhej vety ústavy je navyše zbytočným ustanovením aj z pohľadu členstva Slovenskej republiky v Európskej únii. Primárne ani sekundárne právo Európskej únie totiž nijako nezaväzuje členské štáty Európskej únie, aby vo svojich ústavách upravili vzájomný vzťah medzi predpismi Európskej únie a vnútroštátnymi predpismi a tobôž členské štáty Európskej únie nezaväzuje k tomu, aby vo svojich ústavách zakotvili prednosť predpisov Európskej únie pred ich vnútroštátnymi predpismi. Ústavné zakotvenie tejto prednosti ani nikdy nebolo podmienkou členstva Slovenska v Európskej únii. Dokazuje to aj fakt, že existujú členské štáty Európskej únie, ktoré vo svojich ústavách nijako neupravujú túto prednosť, ide napr. o štáty ako Maďarsko, Holandsko, Slovinskú republiku, Belgické kráľovstvo, Chorvátsku republiku alebo Španielske kráľovstvo. Dokonca existujú aj také členské štáty Európskej únie, ktoré neupravujú vo svojich ústavách ani prednosť medzinárodných zmlúv pred vnútroštátnymi predpismi, napr. Rakúska republika, Poľská republika alebo Luxemburské veľkovojvodstvo.
Vážené kolegyne, kolegovia, ustanovenie čl. 7 ods. 2 druhej vety ústavy, ktoré je nepochybne hanebným ustanovením, nebolo vždy súčasťou našej ústavy. Do našej ústavy sa dostalo až v roku 2001 v súvislosti s prípravami na vstup Slovenska do Európskej únie. Hoci toto ustanovenie po ústavnoprávnej stránke celkom jednoznačne podradilo Slovenskú republiku diktátu Európskej únie a zlikvidovalo našu zvrchovanosť, hoci toto ustanovenie zásadným spôsobom oklieštilo právomoci Národnej rady, a teda všetkých poslancov a degradovalo Národnú radu na podriadený orgán Európskej únie, napriek tomu všetkému za túto hanebnú zradu Slovenska nemali problém hlasovať poslanci za vtedajšie strany, zo vtedajších strán SDK, SDĽ, ktorá neskôr splynula so súčasným SMER-om, SMK, SOP a KDH. Ešte i dnes tu medzi nami sedia piati poslanci, ktorí za podriadenie Slovenska Európskej únii hlasovali. Sú to poslanci Ján Budaj, Béla Bugár, Peter Kresák, Peter Osuský a František Šebej.
Dnes však máme možnosť napraviť dôsledky tejto zrady. Záleží len na nás, či z hľadiska ústavy ponecháme Slovenskú republiky naďalej v otroctve cudzincov, alebo jej vrátime späť stratenú hrdosť, zvrchovanosť a nezávislosť. Je len na nás, či v Ústave Slovenskej republiky obnovíme zvrchovanosť Slovenskej republiky, ktorá je nielen rozhodujúcim faktorom prosperity Slovenskej republiky a jej občanov, ale bola aj cieľom, za ktorý v minulosti žili a umierali celé generácie Slovákov a velikánov slovenského národa.
Na tomto mieste by som chcel osobitne vyzvať na podporu nášho návrhu poslancov z vládnej Slovenskej národnej strany a SMER-u - sociálnej demokracie, pretože to boli práve poslanci z SNS, ktorí v roku 2001 hlasovali proti ustanoveniu, ktoré teraz navrhujeme z ústavy vypustiť. Zo SMER-u - sociálnej demokracie bol proti tomuto ustanoveniu aj sám súčasný predseda vlády a predseda tejto strany Robert Fico. Ak ich vtedajšie rozhodnutie skutočne mysleli vážne, majú to možnosť dokázať aj teraz tým, že náš návrh podporia.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený navrhnutým ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona. Návrh ústavného zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v Legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh ústavného zákona v druhom čítaní do 30. januára 2017. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona.
Návrh ústavného zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh ústavného zákona do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní.
Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť výborom, vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na jeho prerokovanie vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Pán poslanec Baránik, vy ste sa teda pýtali na to, že ako sa zlučuje kresťanská láska k blížnemu s našimi postojmi a našou kritikou voči mimovládnym organizáciám? No ak ste mali na mysli to, že tieto mimovládne organizácie pomáhajú cigánskym extrémistom, že pomáhajú imigrantom, lebo v skutočnosti pomáhajú predovšetkým týmto skupinám, tak vás musím tak trocha poučiť. Neviem teda, akej ste vy viery, nechcem to nejako hodnotiť, ale keby ste boli kresťan, tak by ste mali vedieť, že kresťanská láska k blížnemu neznamená, že sme nejakí samovrahovia, lebo kresťan nie je samovrah. Ďakujem. (Potlesk.)

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dnes ste mali možnosť počuť od mojich kolegov, v čom spočíva návrh na novelizáciu zákona o neziskových organizáciách a aké sú naše hlavné dôvody, pre ktoré chceme tento zákon novelizovať. Ja by som chcel kolegu Uhríka, kolegu Kotlebu a ďalších doplniť vo vysvetlení, v čom spočíva teda to hlavné nebezpečenstvo pri tzv. zahraničných agentoch, čiže mimovládnych organizácií financovaných zo zahraničia a uvediem aj jeden konkrétny ukážkových príklad fungovania takéhoto zahraničného agenta priamo u nás na Slovensku.
Myslím si, že žiadnemu rozumne uvažujúcemu človeku netreba vysvetľovať, aký obrovský význam má nezávislosť nášho štátu od akejkoľvek cudzej moci. Pokiaľ chceme, aby sa slovenskí občania mali u nás dobre, pokiaľ chceme, aby naši ľudia prosperovali, je nevyhnutné, aby náš štát neslúžil cudzím záujmom, ale výlučne záujmom našich vlastných občanov, obzvlášť ak sa za týmito cudzími záujmami skrýva túžba niektorých mimoriadne bohatých a vplyvných skupín a veľmocí ovládať nielen Slovensko či Európu, ale v konečnom dôsledku aj celý svet.
Musíme si uvedomiť, že títo cudzinci nikdy nechceli a ani nechcú blaho našich ľudí, nášho národa. Ide im len o ich vlastné bohatstvo a o ich vlastnú moc.
Nie je žiadnym tajomstvom, že spoločenské a politické dianie na Slovensku, jeho smerovania, vôbec celkový charakter štátu sa snažia dlhodobo ovplyvňovať predstavitelia cudzej moci. Len naivný človek by mohol veriť tomu, že cudzie štáty, organizácie a jednotlivci nemajú u nás žiadne záujmy, že Slovensko pre nich nie je zaujímavé, že je pre nich nejaký nedôležitý štát.
Naopak, Slovensko ležiace v srdci Európy disponujúce ohromnými zásobami pitnej vody a kedysi aj veľkým nerastným bohatstvom bolo vždy v hľadáčiku veľmocí a najmä najrôznejších skupín usilujúcich sa skryte či otvorene o svetovládu. Len hlupák by mohol veriť tomu, že zahraničné sily presadzujú alebo presadzovali svoje záujmy u nás výlučne otvorene formou nejakých oficiálnych politických orgánov. Naopak, omnoho efektívnejší spôsob, ako zasahovať do diania na Slovensku, je využívanie mimovládnych organizácií registrovaných u nás a vedených zdanlivo občanmi Slovenskej republiky. Hovorím zdanlivo, pretože skutočnými pánmi týchto mimovládnych organizácií sú tí, čo ich financujú, teda tí, čo ich platia. Im slúžia a ich záujmy presadzujú títo - nazveme ich pracovne - užitoční idioti. A pretože títo zmanipulovaní zapredanci, títo užitoční idioti presadzujú záujmy zahraničia za peniaze zo zahraničia, nepoznám naozaj iný a výstižnejší názov pre nich ako názov, ktorý navrhujeme, a síce "zahraničný agent".
Aby však moje reči nevyznievali ako nejaké konšpiračné teórie, pozrime sa na konkrétny prípad takejto mimovládky. Budem síce hovoriť o nadácii, teda nie o neziskovej organizácii, ale ako povedal už aj kolega Uhrík, neziskové organizácie platené zo zahraničia sú naozaj len prvou skupinou, ktorú v záujme Slovenska chceme a budeme aj riešiť. Napokon podstata týchto mimovládok je v zásade rovnaká bez ohľadu na to, akú majú právnu formu. Poďme sa teda pozrieť na ukážkový príklad mimovládky, ktorá spĺňa nami navrhovanú definíciu zahraničného agenta.
Nadácia otvorenej spoločnosti. Podľa informácií z jej vlastnej webovej stránky táto nadácia, citujem: "pôsobí na Slovensku od novembra 1992 ako súčasť rodiny nadácií známych ako Open Society Foundation pôsobiacich vo viac ako 70 krajinách na celkom svete. Ich zakladateľom je filantrop a finančník George Soros". Nadáciu otvorenej spoločnosti teda nezaložil nikto iný, ako známy židovský finančník a špekulant žijúci v Amerike a súčasne jeden z 30 najbohatších ľudí na svete George Soros, pôvodným menom György Schwartz. O tom, že nejde o nejakú bezvýznamnú postavičku alebo ľudomila zaoberajúceho sa pomocou ľuďom, svedčí aj jeho označovanie za muža, ktorý rozbil Bank of England, teda Centrálnu banku Veľkej Británie. Toto pomenovanie mu ale nevymysleli nejaké konšpiračné vedy. Takto je všeobecne označovaný v kruhu ekonómov a v médiách.
Tak napríklad web Hospodárskych novín o Sorosovi napísal, citujem: "Legendárny kúsok ukázal svetu v septembri v roku 1992, keď sa mu podarilo vďaka menovej špekulácii položiť na kolená samotnú The Bank of England. V priebehu 24 hodín a vďaka desaťmiliardovej stávke na oslabenie britskej libry zarobil 2 mld. dolárov. No nie v týchto finančných špekuláciách spočíva hlavné nebezpečenstvo Sorosa a jeho nadácií. Ich hlavné nebezpečenstvo a najväčšia manipulácia sa skrýva za budovaním toho, čo nazývajú tzv. otvorená spoločnosť. Sorosove nadácie sa nijako netaja tým, že nielen podporujú, ale majú aj veľké zásluhy na budovaní tzv. otvorenej spoločnosti v krajinách strednej a východnej Európy. Nejde pritom o nejaký úzky záber. Naopak, jeho nadácia sa aj na Slovensku snaží v rámci budovania otvorenej spoločnosti zasahovať do vzdelávania, školstva a vedy, riešenia problematiky najrôznejších menšín, mimovládneho neziskového sektora, do kultúry, médií či súdnictva."
Pozrime sa na to, ako si predstavuje Soros túto tzv. otvorenú spoločnosť, ktorú buduje aj u nás za svoje špinavé doláre. Podľa vlastných slov Sorosovej nadácie len v rokoch 1992 až 2014 poskytli neuveriteľných 2,9 mld. dolárov na obranu ľudských práv, špeciálne práv žien, etnických, rasových a náboženských menšín, narkomanov, prostitútok a LGBTI komunít. A napokon 214 mil. dolárov dali tieto mimovládky na pokrok v právach cigánskych komunít v Európe. Otvorená spoločnosť podľa Sorosových mimovládok je teda v skutočnosti spoločnosť, kde byť hrdý na príslušnosť bielej kresťanskej väčšine a obraňovať jej práva je neprijateľný rasizmus a náboženský fanatizmus. Spoločnosť, v ktorej majú mať častokrát cudzie menšiny väčšie práva ako domáca väčšina. Spoločnosť, ktorej vládne feminizmus a gender ideológia ohlupujúca už aj naše deti a rozkladajúca rodiny. Spoločnosť, v ktorej sú legalizované drogy a prostitúcia. A napokon aj spoločnosť, ktorá podporuje tzv. LGBTI komunitu, teda komunitu sexuálnych úchylov. Mravne a morálne rozložená spoločnosť tvorená ohlúpnutými, chorými a závislými ľuďmi bez hrdosti na svoj pôvod a tradičnú národnú a náboženskú identitu, to je ideál otvorenej spoločnosti podľa finančníka Sorosa. Bezduchá a beztvárna masa neschopná akéhokoľvek účinného odporu, tá sa vždy najlepšie ovláda. Tá vždy najľahšie splní to, čo od nej požadujú mocní tohto sveta.
Aby som však nehovoril len všeobecne, spomeniem niekoľko konkrétnych príkladov. Prvý príklad. Sorosova nadácia otvorenej spoločnosti sa vo vlastných dokumentoch nijako netají tým, že podporuje registrované partnerstvá homosexuálov. To však nie je všetko. Táto nadácia je finančne prepojená na ďalšiu mimovládku registrovanú na Slovensku Queer Leaders Forum, ktorá na Slovensku organizuje pochody úchylov zvané Dúhový pride. Stačí si pozrieť web tejto mimovládky, kde nájdeme aj túto informáciu, citujem: "Projekt Q-centrum LGBTI poradenstvo na Slovensko bol podporený sumou 49 560 eur z fondu pre mimovládne organizácie, ktorý je financovaný z finančného mechanizmu EHP 2009 až 2014. Správcom fondu je Nadácia otvorenej spoločnosti Open Society Foundation".
Dodajme, že táto mimovládka prepojená na Sorosa, že túto mimovládku vedie istá Romana Schlesinger, ktorú spájajú so Sorosom nielen jej liberálne pseudohodnoty, ale aj spoločná príslušnosť v istej nedotknuteľnej etnickej menšine.
Pani, možno pán Schlesinger, lebo u tejto komunity človek naozaj ohľadom ich pohlavia si nemôže byť nikdy istý, je známa aj tým, že ako členka Sulíkovej SaS sa neštítila nazvať nášho Pána Ježiša Krista sadomasochistom. Áno, aj toto je slovník súčasných predstaviteľov týchto mimovládok, týchto zahraničných agentov, ktoré chcú bojovať za toleranciu a demokraciu.
Druhý príklad. Sorosove nadácie dali podľa vlastných zverejnených informácií 1,6 miliardy dolárov na takzvaný rozvoj demokracie vo východnej Európe a bývalom Sovietskom zväze. Čo sa za týmto rozvojom demokracie skrýva, vidíme v sérii protivládnych, protištátnych farebných revolúcií, ktoré sa prehnali východnou Európou. Výsledok jednej takejto revolúcie dnes vidíme aj na Ukrajine rozvrátenej občianskou vojnou, na Ukrajine, kde státisíce ľudí zažívajú obrovské utrpenie len preto, že ich niektorí spoluobčania a najmä ich politici uverili sladkým rečiam o krajšej budúcnosti, ktorú im nasľubovali ľudia ako Soros a im podobní zahraniční agenti.
Tretí príklad. Sorosova nadácia otvorenej spoločnosti na Slovensku dala len v roku 2015 viac ako 380-tisíc eur najrôznejším mimovládkam na projekty s názvami ako napríklad Pomôžme utečencom, Právna pomoc utečencom alebo Poskytovanie pomoci utečencom na ceste cez Európu. Inými slovami Sorosov zahraničný agent na Slovensku financuje imigrantov, ktorí zaplavujú Európu a ktorí sú obrovskou hrozbou pre našu kresťanskú civilizáciu. A práve to je dôvodom, prečo aj maďarský premiér Viktor Orbán otvorene obvinil Sorosa a jeho mimovládky zo zodpovednosti za európsku migračnú krízu a ohrozenie demokracie v Európe. Soros na tieto Orbánove slová reagoval jemu vlastným šialeným návrhom, aby Európa v blízkej budúcnosti prijala najmenej milión imigrantov ročne a súčasne, aby poskytla každému žiadateľovi o azyl počas prvých dvoch rokov 14-tisíc eur, aby si mohli pokryť náklady na bývanie, vzdelávanie a zdravotnú starostlivosť.
Posledný príklad. Asi márne by sme hľadali v portfóliu projektov Sorosovej mimovládky projekty, ktoré by boli zamerané na ochranu obetí cigánskeho extrémizmu a cigánskej kriminality. Sorosova mimovládka je však veľmi štedrá, ak ide o financovanie projektov pre Cigánov, v ktorých vystupujú príslušníci tejto menšiny výlučne ako obete policajnej zlovôle, diskriminácie a segregácie. Tak napríklad v roku 2015 zaplatila projekt za 13-tisíc eur s príznačným názvom Tvorba modelov, metodických postupov a usmernení pri odstraňovaní segregácie rómskych žiakov v školách pre potreby verejných politík.
Kolegyne, kolegovia, ako vyplýva aj zo zverejnenia výročných správ, všetky tieto zvrhlé ciele realizuje Sorosova mimovládka nielen z jeho vlastných súkromných peňazí. Tieto aktivity rozvracajúce Slovensko financujú aj rôzne nadnárodné koncerny, Európska únia a dokonca americká ambasáda na Slovensku. Tie všetky prispievajú do rozpočtu tejto Sorosovej mimovládky. Tento fakt len dokazuje, že zahraniční agenti plnia záujmy nielen cudzích súkromníkov, ale už aj cudzích korporácií a zahraničných vlád. Príznačné pre mimovládky je aj to, že sa tvária ako apolitické inštitúcie, ktoré nemajú žiadne prepojenie na politikov a predstaviteľov štátnych orgánov. Opak je však pravdou.
Stačí, ak sa pozrieme na to, kto zastával funkciu predsedu správnej rady Sorosovej nadácie Otvorenej spoločnosti na Slovensku. Okrem súčasného poslanca SaS a bývalého ministra školstva Eugena Jurzycu to bola aj bývalá premiérka Iveta Radičová či bývalý minister kultúry Rudolf Chmel, kandidát strany MOST - HÍD. V správnej rade tohto zahraničného agenta pôsobili poradca prezidenta Kováča Pavol Demeš či bývalý veľvyslanec Slovenskej republiky v Spojených štátoch a poradca prezidenta Havla Martin Bútora, ktorý zrejme čistou náhodou je aj zakladateľom, čestným prezidentom a členom správnej rady ďalšej mimovládky zahraničného agenta Inštitútu pre verejné otázky, teda združenia, ktoré analytici opäť len čistou náhodou zrejme zaplavujú mienkotvorný alebo mediálny priestor mienkotvorných médií. Sorosova nadácia je však len jedným z mnohých príkladov mimovládok, ktoré škodia nielen Slovensku, ale zároveň spĺňajú aj definíciu zahraničného agenta. Existuje celý rad ďalších organizácií, ktoré sú finančne či personálne prepojené s jeho nadáciou. Hovoriť o nich by zabralo kľudne aj celý program tejto schôdze. Čo je však spoločné, je spoločný menovateľ všetkých týchto mimovládok, všetkých týchto zahraničných agentov a týmto menovateľom nie je nič iné, ako ničenie nášho štátu, našej spoločnosti, našej viery, nášho národa, a to za peniaze cudzích finančníkov, bankárskych úžerníkov a zahraničných vlád.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pán poslanec, jediné, jediný pozmeňujúci návrh, ktorý by som mohol reálne dať, keď hovoríte o tom, že som mal dať nejaké pozmeňujúce návrhy, je naozaj ten, aby celá tá novela bola stiahnutá, aby všetky tie, tie antidemokratické veci, ktoré ste tam dali ešte v minulom volebnom období, resp. v minulosti, aby boli všetky stiahnuté, lebo tam je nie jedna vec, ktorú treba zmeniť, ale celý systém, ktorý ste tam dali a ktorý potláča slobodu slova, celý tento systém treba zmeniť.