Videokanál poslanca

Vážené pani poslankyne, páni poslanci, pán minister, máme na stole štátny rozpočet na rok 2018, ktorému zvykneme hovoriť zákon roka. No v skutočnosti by bol priliehavejší názov zákon o zlodejine roka.
Začnem tým, čo je z pohľadu verejných financií, teda z pohľadu peňazí všetkých občanov Slovenskej republiky, najdôležitejšie. A tým je rozdiel medzi príjmami štátneho rozpočtu a výdavkami štátneho rozpočtu. Nie je nič horšie, ako keď chce štát minúť na svoje výdavky viac peňazí, ako má k dispozícii v rozpočte. Teda ak dopredu počíta so schodkom štátneho rozpočtu. A to je aj prípad tejto vlády, Ficovej vlády, ktorá chce minúť v roku 2018 1,9 mld. eur, ktoré jednoducho nemá. A keďže ich nemá, musí si požičať, a teda zadlžiť všetkých občanov Slovenskej republiky a celý náš štát.
No čo je horšie, že toto každoročné zadlžovanie sa deje v situácii, keď je aktuálna výška dlhu Slovenskej republiky už viac ako 44 mld. eur, teda v situácii, keď každý občan Slovenska dlhuje viac ako 8-tisíc euro. Budúci rok plánuje vláda zaplatiť len na splátkach istín štátneho dlhu 5 mld. eur a ďalšiu viac ako miliardu na obsluhu tohto dlhu. Teda 6 mld. eur, ktoré by sme mohli využiť priamo v prospech ľudí, ak by štátny dlh nahromadený nehospodárnym hospodárením všetkých doterajších vlád neexistoval.
Len pre ilustráciu. Takýto objem peňazí by pokryl kompletné ročné výdavky až siedmich ministerstiev. Ministerstva zdravotníctva, ministerstva školstva, ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ministerstva spravodlivosti, ministerstva životného prostredia, ministerstva kultúry a ministerstva hospodárstva. Darmo sa teraz bude vláda oháňať tým, že dlh v pomere k HDP, teda k hrubému domácemu produktu, klesá. Skutočnosť je taká, že hodnotiť dlh z hľadiska pomeru k HDP, teda k štatistickej výkonnosti ekonomiky, nie je nič iné ako spôsob, ako oklamať ľudí, ako spôsob, ako im zalepiť oči a odviesť pozornosť od skutočnosti, že sme katastrofálne zadlžený štát. Od skutočnosti, ktorá znamená, že dlh Slovenskej republiky každou hodinou, každou minútou, či dokonca každou sekundou v absolútnych číslach neustále narastá. Len za posledný rok takto narástol o viac ako miliardu eur.
Je jedno, akú máme výkonnosť ekonomiky, je jedno, aké máme HDP a aké vykáže Štatistický úrad. Je jedno, čo vám bude vykladať, či už tu prítomný pán minister financií, alebo pán predseda vlády. Jedno je isté, čím vyšší dlh máme, tým väčšmi sme otrokmi všetkých tých veriteľov z radov medzinárodnej bankovej a finančnej mafie, tým viac je náš štát v rukách všetkých tých medzinárodných úžerníkov, ktorým nejde o nič iné ako o to, aby sa Slovenská republika, a nielen ona, čo najviac zadlžovala. Pretože čím väčšie dlhy štáty majú, tým ľahšie sa týmito skupinami nechajú ovládať.
Pri takejto výške dlhu a pri tom, ako každou sekundou narastá, sa nemôžeme diviť, keď sa jedného dňa Slovenská republika finančne zrúti a kedy vyhlási bankrot so všetkými negatívnymi následkami pre ľudí, ktoré si viete len predstaviť. O tom, kedy to bude, však nebude rozhodovať ani tento parlament, ani táto vláda. O tom, kedy to bude, bude rozhodovať ten, komu sme vydaní týmto nezodpovedným, nezodpovednou politikou všetkých doterajších vlád napospas. A to je práve spomínaná medzinárodná banková mafia. Len od nej bude závisieť, kedy náš štát a jeho obyvateľov nechá padnúť alebo čím všetkým nás bude vydierať, aby nás nechala pri živote.
Možno si niekto myslí, že všetko toto zadlžovanie má nejaký význam, že slúži na rozvoj Slovenska a jeho obyvateľov. Poďme sa teda pozrieť na to, na čo všetko plánuje dať vláda peniaze občanov v roku 2018.
Začnem peniazmi, ktoré nielenže nekončia v oblasti, ktoré ľudí trápia najviac, ale ktoré dokonca nekončia ani na Slovensku. Všetci ľudia na Slovensku vedia, že Európska únia nám posiela peniaze vo forme eurofondov. Čo ale zďaleka všetci nevedia, je fakt, že to nie je vôbec zadarmo a že aj Slovenská republika zo svojho štátneho rozpočtu posiela peniaze Európskej únii. Na budúci rok takto do Bruselu, do rozpočtu inštitúcie, ktorá nás obrala o našu národnú suverenitu a nezávislosť, dáme 768 mil. eur. Za to nám Európska únia pošle peniaze z eurofondov, ktoré ale neputujú priamo do nášho štátneho rozpočtu, ale na konkrétne projekty do oblastí, ktoré schvaľuje Brusel, a za podmienok, ktoré schvaľuje Brusel. Na projekty, ktoré musíme v tom lepšom prípade spolufinancovať z nášho štátneho rozpočtu a v tom horšom prípade zaplatiť sami, keď nám dá Európska únia tzv. korekcie.
Kým teda peniaze, ktoré posielame do rozpočtu Európskej únie, sú skutočne reálne a bezpodmienečné peniaze, peniaze z eurofondov sú častokrát len peniazmi na papieri, ktoré môžme, ale nemusíme dostať. A ktoré navyše častokrát putujú do oblastí, resp. na projekty, ktoré sú spoločensky bezvýznamné. Výsledkom potom je, že za každé euro, ktoré dostaneme, zaplatíme každoročne minimálne 68 centov, no v niektorých rokoch to bolo aj viac, napr. v rokoch 2004 až 2010 to bolo každoročne v priemere až 96 centov. A to nehovorím ešte o tom, že veľká časť týchto peňazí z eurofondov sa jednoducho rozkradne a stratí vo všade prítomnej korupcii, v dôsledku čoho sú mnohé projekty totálne predražené.
Uvediem len jeden príklad za všetky. Rekonštrukcia parku v Hnúšti v roku 2013 za 151-tisíc eur z eurofondov. O tomto príklade by nám asi najlepšie mohol rozprávať jej hlavný aktér, primátor tohto mesta a aj poslanec Národnej rady Michal Bagačka. Špecialitou tejto rekonštrukcie boli napríklad nové lavičky v cene 8-tisíc euro za kus. No ani to nebolo všetko. Z eurofondov sa zaplatila aj nová preliezačka za 33,5-tisíca eur, teda za cena, za akú sa dá v tomto meste ešte aj dnes kúpiť kompletne zrekonštruovaný štvorizbový byt. Takže toľko k eurofondom, ktoré mnohí berú ako nejakú spásu Slovenska.
Snáď ešte jedna poznámka pre všetkých nadšencov eurofondov tvrdiacich, že bez nich by sme ako štát neprežili. Po roku 2020 končia v podobe, v akej sme ich poznali. Otázkou je, či vôbec budú, no ak aj budú, bude ich podstatne menej a ich čerpanie bude podstatne ťažšie ako dnes.
Európska únia ale nie je jediná inštitúcia, do ktorej platíme peniaze. Okrem nej vláda plánuje zaplatiť na členských príspevkoch do medzinárodných organizácií ďalších 13 mil. eur. Okrem toho, že si vydržujeme zločinecké organizácie, ako je Severoatlantická aliancia NATO, na ktorú dáme milióny eur ročne, tak financujeme aj tak pre nás mimoriadne dôležité organizácie, ako je napríklad Medzinárodná organizácia pre kakao alebo Medzinárodná organizácia pre kávu.
No čo je ešte horšie, je macošský prístup vlády k vlastným občanom prejavujúci sa v tom, že namiesto pomoci chudobným ľuďom na Slovensku pomáhame cudzincom. V rámci takzvanej rozvojovej pomoci im dáme 9,2 mil. eur. Na štipendiá pre zahraničných študentov zaplatíme takmer milión eur a v rámci azylovej politiky nás stoja ďalších 2,1 mil. eur. Za tieto peniaze by pritom viac ako tisíc najchudobnejších slušných rodín na Slovensku mohlo dostať na preklenutie svojich existenčných problémov viac ako 10-tisíc euro. Len včera bol medializovaný prípad štvorčlennej slušnej rodiny s deťmi, rodiny Šusterovcov z obce Radzovce v okrese Lučenec. Hoci otec rodiny celý život pracoval, pre jeho náhlu invaliditu prácu stratil a jeho rodina teraz musí vyžiť z 250 eur mesačne. Namiesto toho, aby vláda pomohla tejto rodine či množstvu iným podobným slušným rodinám na Slovensku, ktoré živoria v ťažkej biede, radšej pošle ako macocha peniaze cudzincom do zahraničia. Cudzí sú jej jednoducho bližší ako vlastní občania v núdzi. Toto je skutočná tvár sociálnej politiky tejto vlády!
No aby toho nebolo málo, cudzincom pomáhajú aj naše ozbrojené sily, naši vojaci. Za záujmy veľmocí, za záujmy vrahov z NATO pracujú v tzv. zahraničných misiách, napr. v Afganistane, kde pomáhajú svojou činnosťou stabilizovať dosadené bábkové vlády a obnovovať krajinu zničenú agresívnou zločineckou politikou Spojených štátov. Na túto politiku, na tieto tzv. zahraničné misie našich vojakov dáme aj budúci rok 27 mil. eur. Pre porovnanie, je to suma prevyšujúca napríklad priame platby pre poľnohospodárov zo štátneho rozpočtu. Ak teda budete uvažovať nad tým, prečo naši poľnohospodári nie sú konkurencieschopní voči zahraničiu, prečo krachujú a prečo náš trh zaplavuje odpad zo zahraničia, tak vedzte, že je to aj preto, že vládu viac zaujíma služba cudzím záujmom veľmocí ako potravinová sebestačnosť vlastného štátu.
No nielen poľnohospodárstvo, doslova prežitie národa zaujíma vládu menej ako služba cudzím záujmom. Vládu zaujíma menej aj celý rad ďalších oblastí. Ešte raz pripomínam, kým na tzv. zahraničné misie našich vojakov, pre misie vojakov, ktorí by mali brániť Slovensko doma a nie v cudzine, pôjde 27 mil. eur, na ochranu prírody a krajiny len 18 mil. eur, na štátne hmotné rezervy, čiže na zabezpečenie nášho štátu, prežitia v čase prírodných či hospodárskych katastrof, len 9 mil. eur, na rozvoj cestovného ruchu, pre ktorý má Slovensko veľký potenciál, len 7 mil. eur, na podporu podnikania len 4 mil. eur a na protidrogovú politiku len smiešnych 114-tisíc eur. Toto všetko, dámy a páni, toto všetko je pre vládu menej dôležité ako služba cudzím záujmom svetovládcov tisícky kilometrov od nášho domova.
A inak to nie je ani s kultúrou. Kým Matica slovenská, celonárodná inštitúcia venujúca sa mnohým oblastiam vedy a kultúry, dostane v roku 2018 podľa návrhu štátneho rozpočtu len 1,4 mil. eur, jedno jediné divadlo zamerané na úzku oblasť tanca, aj to len jednej maďarskej národnostnej menšiny, tanečné divadlo Ifjú Szivek dostane 671-tisíc eur, čiže skoro polovicu rozpočtu Matice slovenskej, a to práve za vlády Slovenskej národnej strany.
To je však ešte nič oproti tomu, čo dáme v roku 2018 na oslavy okrúhleho výročia jednej historickej udalosti. Na oslavy stého výročia vzniku Československej republiky chce Ficova vláda dať 4,8 mil. eur. Teda 4,8 mil. eur na oslavy vzniku štátu, ktorý v mene čechoslovakizmu ani len neuznával slovenský národ, ktorý nám odopieral čo i len autonómiu, ktorá nám bola prisľúbená, ešte aj dohodnutá v Pittsburskej dohode. Na oslavy vzniku tohto protislovenského štátu sa dá dokonca viacej peňazí, ako ide ročne na podporu zachovania identity a kultúry Slovákov v zahraničí. Takýto je teda prístup vlády SMER-u, Slovenskej národnej strany a MOST-u – HÍD ku kultúre väčšinového slovenského národa.
Na záver spomeniem ešte niekoľko veľkých výdavkov, ktoré na prvý pohľad vyzerá ako dobre investované peniaze, no v skutočnosti sú nafúknuté len preto, že slúžia účelom, ktoré nemajú nič spoločné s prácou pre ľudí. Prvou z nich je oblasť väzenstva, na ktorú sa plánuje vynaložiť budúci rok 164 mil. eur. To je viac ako 15-tisíc eur na jedného väzňa. Tieto výdavky by zďaleka nemuseli byť také veľké, keby si svoj pobyt vo väzení museli všetci väzni povinne odpracovať. Namiesto toho živia týchto kriminálnikov slušní ľudia, dokonca i obete, zo svojich daní.
Druhou oblasťou je oblasť podpory rodiny a pomoci v hmotnej núdzi, na ktoré sa plánuje podľa návrhu štátneho rozpočtu dať 913 mil. eur. Otázkou ale je, koľko z týchto peňazí pôjde do vreciek asociálov, do vreciek príživníkov, ktorí len zneužívajú náš sociálny systém a ktorí si z plodenia detí urobili zárobkovú činnosť. Koľko miliónov eur z tohto balíka sa využije na podporu tých, čo nikdy nič neurobili ani nechcú urobiť pre túto spoločnosť, ale svojou kriminalitou ju len ničili. Pri totálne nespravodlivom sociálnom systéme, ktorý nie je nastavený na princípe zásluhovosti a na biblickom princípe, kto nepracuje, nech ani neje, sú to peniaze z veľkej časti vyhodené do vetra, vyhodené celkom zbytočne.
Treťou oblasťou je oblasť medzirezortného programu pod honosným názvom Informačné technológie financované zo štátneho rozpočtu. Na tie má ísť budúci rok 230 mil. eur. No čo sa skrýva pod týmto názvom? To nie sú len nejaké počítače v štátnej správe, to nie sú len nejaké technológie uľahčujúce náš život. Pod týmto programom sa skrýva aj financovanie techniky, ktorá neslúži na nič iné ako na systematické sledovanie a monitorovanie všetkých slovenských občanov. Elektronické čipové občianske preukazy, vodičské preukazy, cestovné pasy a iné osobné doklady či elektronická zdravotná karta, to všetko v ostatných rokoch zahŕňal tento program. Ja sa pýtam, kam ešte zájdeme s takzvanou informatizáciou spoločnosti, na ktorú dávame toľké milióny eur. Budeme najbližšie dávať milióny eur na čipovanie ľudí či na nejaký iný totalitný program?
Dámy a páni, toto nie je nejaká konšpiračná teória. Toto je krutá realita, ktorú už čoskoro zažijeme, ak to pôjde takto ďalej, ak tento trend nezastavíme. Spomeňte si na moje slová o pár rokov. Ja len pripomeniem tým, ktorí vidia v týchto technológiách nejaký zásadný pokrok v zľahčení života na Slovensku, že tento program ide skoro, že na tento program ide skoro raz toľko peňazí ako napríklad na podporu bývania. Teda na podporu, bez ktorej nemôžme počítať ani s tým, že mladí ľudia si budú zakladať rodiny, a bez ktorej nemôžme ani vyriešiť súčasnú demografickú krízu, ktorá je vlastne aj hlavnou príčinou krízy dôchodkového systému.
Takto by som mohol pokračovať a rozoberať do detailov tisíce ďalších položiek, na ktoré vynakladáme obrovské peniaze neefektívne alebo na ktoré idú desiatky či stovky miliónov eur len preto, aby sa na nich nabalila vláda a s ňou spriaznené firmy, skupiny či jednotlivci.
Dámy a páni, schválne som sa nevenoval príjmovej časti návrhu štátneho rozpočtu, pretože som presvedčený, že peňazí v našom štáte je viac než dosť. To, čo ale Slovenskej republike chýba, je zodpovedná vláda pracujúca v prospech národných záujmov, v prospech ľudí. Vláda, ktorá nekradne, nekorumpuje a neslúži cudzím záujmom. Ak túto vládu raz budeme mať, bude dostatok peňazí na všetko.
Ďakujem.