Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, žijeme v štáte, o ktorom jeho predstavitelia s obľubou a sústavne hovoria ako o štáte demokratickom, štáte, v ktorom sa ctia a dodržiavajú ľudské práva. Žijeme v štáte, kde sú základné ľudské práva a slobody zakotvené dokonca priamo v Ústave Slovenskej republiky a v nespočetných medzinárodných dohovoroch, ktorými je Slovenská republika viazaná. A medzi týmito právami sa hneď ako prvé a najdôležitejšie právo uvádza v čl. 15 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky právo na život, ktoré má každý. Teda každý človek bez výnimky. A ďalej je celkom jednoznačne napísané, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením a že nikto nesmie byť pozbavený života.
Na ochranu ľudských práv tu máme obrovské množstvo najrôznejších mimovládnych organizácií a občianskych združení. Máme tu verejnú ochrankyňu práv a napokon aj Ústavný súd, ktorý posudzuje sťažnosti občanov na porušovanie ich základných práv. A komu by nestačilo ani to, môže sa obrátiť dokonca aj na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Všade a zo všetkých strán, či už tu v parlamente, médiách, školách, skutočne všade počúvame, aké potrebné, aké dôležité je chrániť ľudské práva a ako sa úroveň demokracie či totality v tom-ktorom štáte posudzuje v závislosti od vzťahu tohto štátu a jeho režimu k týmto právam. Inými slovami, tam, kde sú ľudské práva pošliapavané, tam vládne podľa politológov a médií totalita, tam, kde sú dodržiavané, tam je demokracia, právny štát. Toľko teória.
Ale prejdime teraz k praxi, aká je tu u nás na Slovensku, v štáte, ktorý si taktiež hovorí demokratický. Položme si jednu jedinú, zato kľúčovú otázku: Ako sa môže nazývať demokratickým štátom štát, ktorý pošliapava v mene falošnej slobody a v mene falošnej humanity to najzákladnejšie ľudské právo, akým je právo na život? Ako vôbec môžeme v slovenskej spoločnosti hovoriť o nejakej demokracii, zákonnosti, práve a spravodlivosti, keď tu už viac ako 60 rokov prebieha legálne genocída národa? Genocída, ktorej padlo za obeť už viac ako 1,4 mil. nenarodených detí? Čo sme to za spoločnosť a čo sme to za štát, keď dovolíme celkom legálne vraždiť tie najbezbrannejšie a najnevinnejšie ľudské bytosti, keď dovolíme vraždiť naše vlastné deti? Veď len v priebehu minulého roka na súčasnú legislatívu o interrupciách, ktorú tu dnes prejednávame, doplatilo svojím životom presne 7 496 detí. Detí, ktoré sa ničím neprevinili, detí, ktoré nikomu neublížili, detí, ktoré doplatili len na to, že táto tzv. demokratická vláda radšej chráni práva asociálov na sociálne dávky bez práce, právo zločincov na komfort vo väzení, práva sexuálnych deviantov na verejný exhibicionizmus pri tzv. dúhových pochodoch, ako by mala chrániť to najzákladnejšie ľudské právo, právo ľudí na život od počatia až po prirodzenú smrť.
Pre všetkých tých tzv. ochrancov ľudských práv, pre všetkých tých tzv. humanistov a liberálov, ktorých je, bohužiaľ, aj v tomto parlamente viac než dosť, sú dokonca aj práva zvierat viac ako práva nenarodených detí. Táto tragédia, táto národná a sociálna katastrofa zašla dokonca až tak ďaleko, že kým svojho vlastného psa či mačku nemôžete len tak svojvoľne zabiť, ak nechcete mať na krku ochranárov alebo byť trestne stíhaní za týranie zvieraťa, svoje vlastné nenarodené dieťa, svoje vlastné dieťa môžete bez akýchkoľvek dôvodov, dokonca bez udania dôvodu, len tak na požiadanie zavraždiť rukami lekára.
A keď hovorím o národnej a sociálnej katastrofe, mám na mysli to, že interrupcie alebo tzv. umelé prerušenia tehotenstva, ktoré sú v skutočnosti, ako tu už viackrát dnes odznelo, len ich definitívnym ukončením, nie sú len odpornými vraždami, ktoré sú na Slovensku legálne. Interrupcie sú vzhľadom na počet obetí a následky doslova genocídou nášho národa. Žiadne vymieranie národa, žiadna demografická kríza, žiadne starnutie obyvateľstva a z toho prameniace problémy dôchodkového systému by nikdy neexistovali, keby sme si sami nezavraždili 1,4 mil. vlastných detí.
Uvedomujeme si vôbec, aký obrovský ľudský potenciál sme stratili? Uvedomujeme si vôbec, aké ďalekosiahle následky má toto beztrestné vraždenie nevinných detí na celú spoločnosť a našu budúcnosť? Páni poslanci, načo sú nám všetky tie mimovládky bojujúce za ľudské práva, načo nám je Ústavný súd Slovenskej republiky, načo nám je Rada Európy a aj Európsky súd pre ľudské práva, keď všetky tieto inštitúcie umožňujú legálne zabíjať nevinných detí; nevinné deti, keď všetky tieto inštitúcie umožňujú legálne páchať túto genocídu, ktorá nemá v histórii ľudstva obdoby?
Liberálna parlamentná demokracia typická najmä pre západnú Európu a Európska únia na nej založená sa nám dávajú permanentne za vzor ako vrchol demokracie a spravodlivosti, podobne ako sa nám kedysi dával za vzor komunistický Sovietsky zväz. V skutočnosti ale je táto tzv. západná vyspelá demokracia jeden veľký vrchol pretvárky. Jeden veľký vrchol falošnosti, pokrytectva a farizejstva, jeden veľký podvod. Zoberme si len takú Radu Európy, pod ktorú spadá aj spomínaný Európsky súd pre ľudské práva. Táto medzinárodná organizácia európskych štátov na jednej strane deklarovala za svoj hlavný cieľ ochranu ľudských práv a posilňovanie demokracie, no na strane druhej v apríli 2008. roku na svojom zasadnutí v Štrasburgu schválila rezolúciu Prístup k legálnej a bezpečnej interrupcii v Európe, ktorá vyzýva členské štáty, aby dekriminalizovali interrupcie.
A ten slávny Európsky súd pre ľudské práva, ktorý by mal byť vzorom ochrany ľudských práv v Európe, ten rozhodoval o interrupciách a práve na život nenarodených detí hneď v niekoľkých prípadoch, ale vo všetkých svojich rozhodnutiach stanovil, že nenarodené dieťa, tzv. plod, nie je osobou oprávnenou na právo na život.
A tohto zvráteného prístupu sa, žiaľbohu, drží aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý by ako prvý mal ochraňovať ľudské práva na Slovensku. Známe ustanovenie z ústavy, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením, si tento súd vykladá tak, že interrupcia, teda zničenie ľudského života, môže byť legálne vykonaná do istej doby, prakticky kedykoľvek o to žena požiada. Ak má byť toto ochrana ľudského života pred narodením, tak potom Ústava Slovenskej republiky je len obyčajným zdrapom papiera už nielen pre tzv. štandardných politikov, ale už dokonca aj pre samotný orgán ochrany ústavnosti Ústavný súd Slovenskej republiky. Čo je samozrejmé tým piatim sudcom Ústavného súdu, ktorí nepodľahli liberálnej propagande a zachovali si zdravý zmysel pre spravodlivosť.
Nie je náhoda, že prvým štátom sveta, ktorý uzákonil umelé potraty, bol v roku 1920 boľševický Sovietsky zväz a rovnako aj u nás boli interrupcie prvýkrát legalizované v komunistickom Československu. Myšlienka legálneho zabíjania nenarodených detí sa teda nezrodila niekde v hlavách skutočne demokraticky zmýšľajúcich jedincov, ale v tej najtvrdšej totalite, v ktorej samotný ľudský život nikdy nič neznamenal. No po druhej svetovej vojne túto totalitnú myšlienku, túto totalitnú zvrátenosť rad za radom prijali nielen totalitné komunistické štáty východnej Európy, ale aj tzv. demokratické, kapitalistické štáty západnej Európy, tie, ktoré dnes nekriticky obdivujú mnohí naivní ľudia aj u nás.
Panie poslankyne, páni poslanci, podľa historikov bolo v nacistickej Európe zavraždených v rokoch 1941 – 1945, teda v priebehu piatich rokov, počas holokaustu 6 mil. Židov. Dnes v 21. storočí je zavraždených v demokratickej Európe nie raz, ale každých päť rokov pri interrupciách 21 mil. ľudí, teda trojnásobne viac ako počas židovského holokaustu. Ja sa pýtam, o čom je súčasná tzv. demokratická Európa lepšia od nacistického Nemecka? V čom je medzi nimi rozdiel? Kým nacisti vraždili príslušníkov pre nich menejcenných rás, tzv. demokrati dnes vraždia ešte vo väčšom rozsahu nenarodené deti, ktoré sú pre nich taktiež menejcenné v porovnaní už s narodenými deťmi či dospelými ľuďmi.
A použijem aj iné prirovnanie odhaľujúce obludné rozmery interrupcií. Každoročne sa vo svete v krajinách, kde sú interrupcie legálne, zavraždí 26 mil. nenarodených detí. Teda za šesť rokov neuveriteľných 156 mil. detí, čo je viac ako dvojnásobok celkového počtu vojenských aj civilných obetí druhej svetovej vojny, rovnako trvajúcej šesť rokov.
Samozrejme, všetci dobre poznáme argumenty liberálov a vôbec všetkých tých, čo chcú, aby mohli ženy chodiť na potraty z akéhokoľvek dôvodu. Vraj zakazovanie potratov je zasahovaním do ľudských práv žien, ktorým sa upiera právo na slobodu rozhodovať o vlastnom tele. Otázkou ale je, čo je viac, právo na súkromie alebo právo na život? A práve tu sme pri podstate celého problému. Všetci títo ľudia jednoducho zatvárajú oči pred nepohodlnou pravdou, pred jednoznačným faktom, pred nie náboženským, ale vedeckým faktom, že človek sa človekom nestáva ani narodením, ani dovŕšením prvého či druhého trimestra tehotenstva, ale že človek je človekom už od samého počatia. Pri interrupciách teda ženy nerozhodujú o vlastnom tele a vlastnom živote, ale o živote svojho vlastného dieťaťa, ktoré je s ich telom len dočasne spojené, o živote ďalšieho človeka, na ktorého život nemajú právo siahať ani ony, ani nikto ďalší.
Áno, každý z nás má právo rozhodovať o tom, koľko budeme mať detí, a toto právo nikomu a tobôž ženám neberieme ani nechceme brať. No toto právo, toto rozhodnutie je nutné vykonať ešte pred počatím, pred, pretože po ňom už nie je o čom rozhodovať. Pretože po počatí už dieťa máme, či sa nám to už páči alebo nie. Každý pár predsa veľmi dobre vie, že pri pohlavnom styku môže žena otehotnieť, a je teda dopredu informovaný o následkoch svojho slobodného rozhodnutia. Ak teda dôjde k tehotenstvu, je to ich zodpovednosť, za ktorú musia niesť aj prípadné negatívne následky pre svoj osobný život.
Na to však musíme poznať pravdu. Pravdu, že neexistuje žiaden iný okamih, ktorý by bolo možné označiť za vznik života človeka, ako je počatie. Pretože len a jedine v tomto okamihu sa z dvoch buniek, mužskej a ženskej, stáva ľudský organizmus, ktorý má samostatné DNA, samostatný genetický kód odlišný od DNA matky aj otca. DNA, v ktorom sú zakódované všetky vlastnosti dospelého ľudského jedinca. Všetko ostatné nie je ničím iným ako vývinovým štádiom ľudskej osoby. Tak ako človek sústavne od narodenia sa vyvíja z novorodeneckej fázy cez fázu batoľaťa, fázu detstva a fázu puberty až do fázy dospelosti, tak isto sa človek vyvíja od počatia z fázy embrya cez fázu plodu až po narodenie. Embryo alebo plod teda nie sú ničím iným ako len označením časti vývinových fáz človeka, fáz, ktoré sa odohrávajú ešte pred narodením v ženskom tele, sú teda len časťou ľudského vývoja, ktorý kontinuálne pokračuje aj po narodení až do dospelosti.
Samozrejme, liberáli a im poplatní vedci budú vykrikovať, že človek v žiadnom prípade nie je človekom od počatia, ale až po dosiahnutí istého veku, teda až niekoľko týždňov či mesiacov po počatí. Pozrime sa na to bližšie. Najčastejšie tvrdia, že človek sa stáva človekom až po uplynutí 12 týždňov tehotenstva, pretože až v tomto období dosiahol mozog tzv. plodu patričnú úroveň a funkčnosť. Aj preto je v našej súčasnej legislatíve dovolené vykonávať interrupcie na požiadanie do 12. týždňa. Sa ale pýtam, ktorý lekár či vedec môže so 100-percentnou istotou určiť okamih, v ktorom mozog konkrétneho dieťaťa dosiahol patričnú úroveň? A na základe čoho je vôbec táto úroveň stanovená? A čo v prípade, že niektoré dieťa dosiahne túto úroveň skôr ako v dvanástich týždňoch a iné neskôr ako v dvanástich týždňoch? Veď predsa ľudia nie sú žiadne stroje, ktoré sa vyvíjajú presne rovnakou rýchlosťou.
No najlepšie je, že dokonca ani v tejto komunite hľadajúcej vznik človeka, nejakej mozgovej činnosti nepanuje jednotný názor. Inak by totiž nemohli existovať vo svete štáty, ktoré umožňujú vykonávať umelé potraty na požiadanie už v 10. týždni tehotenstva, alebo, naopak, iné štáty, ktoré to umožňujú aj omnoho neskôr. A potom je tu aj iná veľká skupina liberálov a im poplatných vedcov, podľa ktorej je človek človekom až vtedy, keď je schopný prežiť mimo tela matky. Tak napríklad vo Veľkej Británii stanovili túto schopnosť na 28. týždeň tehotenstva a na základe toho umožnili vykonávať interrupcie len do tohto časového limitu. No po roku 1990 došli na to, že deti sú schopné prežiť aj skôr. A preto tento termín vzniku človeka zmenili a stanovili jednoducho na 24. týždeň tehotenstva. No dnes už aj tento termín vzniku človeka na základe kritéria a schopnosti prežiť mimo maternice je nesprávny a prekonaný a nie je nejakou vedeckou teóriou či vedeckými zisteniami, ale jednoduchou praxou. V roku 2006 sa totiž v Spojených štátoch narodilo a prežilo dieťa len v 22. týždni tehotenstva, pričom v najmodernejších pôrodniciach dnes bežne prežije dokonca polovica detí, ktoré sa narodia už v 23. týždni od počatia. Posudzovanie vzniku človeka podľa tohto kritéria teda nie je posudzovaním závislým od objektívnej pravdy, ale posudzovaním maximálne závislým od pokroku vo vede a medicíne.
Rovnako hlúpa a zvrátená je aj ďalšia pseudovedecká teória, ktorá tvrdí, že človek je človekom až vtedy, keď má mozog a nervovú sústavu vyvinutú natoľko, že cíti bolesť. Aj tu sa však títo špekulanti a teoretici rozchádzajú v tom, kedy začíname cítiť bolesť. Podľa niektorých je to až v 24. týždni tehotenstva, podľa iných už v 20. týždni.
Páni liberáli, sme teda ľuďmi v 10., 11., 12., 14., 20., 22., 23., v 24. alebo v 28. týždni? Skutočne chcete, aby o legálnosti interrupcií, a teda o živote a smrti našich detí rozhodovali rôzne pseudovedecké kritériá a teórie, ktoré sa nevedia zhodnúť ani len približne na jednom konkrétnom termíne a na jednej konkrétnej zásadnej biologickej udalosti? Majú niektoré deti zomrieť len preto, že sa narodia o jeden alebo dva dni skôr, ako určuje váš zákonný limit? Mám na mysli prípady, keď lekári v mnohých štátoch s legálnymi interrupciami, napríklad vo Veľkej Británii, nezachraňujú, ale nechávajú zomrieť deti, ktoré by mohli prežiť, a to len preto, že tieto deti ešte nestihli prekročiť zákonnú hranicu 24 týždňov určujúcu, kedy sú podľa práva ľuďmi s právom na život.
Tieto fakty, o ktorých som hovoril, potvrdzuje aj jeden z hlavných protagonistov legalizácie interrupcií v Spojených štátoch amerických a riaditeľ svojho času najväčšej interrupčnej kliniky profesor Bernard Nathanson. On sám vykonal viac ako 5-tisíc umelých potratov. Ten sa svojho času vyjadril, citujem: "Som doktor Bernard Nathanson, posledný žijúci spoluzakladateľ NARAL, propotratovej organizácie, ktorú sme založili v New York City koncom 60. rokov 20. storočia. Založili sme ju, aby sme rozšírili propotratovú mentalitu po celej krajine. Jednou z našich stratégií, ktorými sme chceli zmiasť ľudí, bolo popieranie faktu, o ktorom sme všetci vedeli. Umelý potrat zabíja existujúcu ľudskú bytosť. Toto bola najväčšia chyba môjho života a najväčšia chyba dejín nášho národa, Spojených štátov amerických."
Zaujímavosťou tohto lekára je aj to, že vyvrátil najčastejší argument stúpencov legálnosti interrupcií a síce, že zákaz interrupcií nezníži počet interrupcií, ale len presunie ich výkon do ilegálneho a nebezpečného prostredia. Doktor Nathanson totiž priznal, že legalizátori potratov úmyselne klamali o štatistike nelegálnych potratov v čase, keď ešte v USA existoval plošný zákaz interrupcií. Ich počet odhadovali na 100-tisíc, ale médiám tvrdili, že v USA ich je ročne až jeden milión. Kým teda do roku 1973 bolo v Spojených štátoch amerických ročne približne 100-tisíc ilegálnych interrupcií, po legalizácii interrupcií sa toto číslo vyšplhalo v priebehu desiatich rokov až na 1,3 mil. v roku 1983. Aj keď zoberieme do úvahy zvýšenie počtu obyvateľov, stále je to o viac ako dvanásťnásobný nárast počtu interrupcií po tom, čo boli zlegalizované.
Už len na tomto príklade teda môžeme demonštrovať, že stúpenci legálnosti potratov nielen vedome klamú, ale aj to, že postavením interrupcie mimo zákon interrupcie radikálne znížime a zachránime tak obrovské množstvo ľudských životov. Áno, nájdu sa určite aj také ženy, ktoré budú cestovať za potratmi na potratové kliniky do zahraničia, či dokonca podstúpia nebezpečné ilegálne potraty na našom území. Ak sa však rozhodnú takto riskovať svoje životy a svoje zdravie, je to ich voľba a ich zodpovednosť. Nikto ich k tomu nenúti a oni však tiež nesmú nútiť svoje vlastné deti, aby podstúpili utrpenie a smrť. Pretože kým tieto ženy majú možnosť voľby, či dieťa donosia, alebo podstúpia všetky riziká ilegálneho potratu, dieťa, ktoré nosia pod srdcom, žiadne možnosti nemá a je odkázané len a výlučne na rozhodovanie svojej matky.
Okrem toho podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie ročne príde o život pri nelegálnych interrupciách v krajinách s reštriktívnymi zákonmi 47-tisíc žien, z toho však 98 %, teda takmer všetky prípady sú z rozvojových štátov z Afriky, teda nie z Poľska či iných európskych štátov porovnateľných s nami. Oproti tomu, oproti tomuto číslu však prichádza ročne o život po celom svete v krajinách s liberálnymi zákonmi 26 mil. detí, čo je skutočne neporovnateľne vyššie číslo. Preto ak sa rozprávame o ochrane života, už len z tejto štatistiky je zrejmé, že interrupčná legislatíva a jej zmeny sa dotýkajú v prvom rade životov nenarodených detí a v podstate len okrajovo životov žien, ktorým by boli umelé potraty zakázané. Ak nám teda skutočne ide o ľudské životy, neporovnateľne viac ich zachránime vtedy, ak interrupcie na požiadanie postavíme mimo zákon.
Áno, je pravda aj to, že vždy, keď niečo zakážeme a postavíme do ilegality, tak tu bude snaha hľadať nejaké náhradné riešenia a vyhľadávať zakázané služby na čiernom trhu, prípadne v štátoch, kde nie sú zakázané. Ak by sme ale len na základe tejto argumentácie mali nechať interrupcie na požiadanie naďalej legálne, tak potom môžme rovnako legalizovať aj nájomné vraždy, pretože aj tie by prestali byť doménou čierneho trhu, ak by boli zlegalizované. Okrem toho ani podľa súčasnej legislatívy nemôžu byť vykonávané interrupcie na požiadanie kedykoľvek, ale len do dvanásteho týždňa tehotenstva. Čiže aj dnes hrozí riziko, že ženy, ktoré tento termín nestihnú, pôjdu na umelé potraty do zahraničia, kde tento limit nemajú, alebo ich podstúpia, naopak, na čiernom trhu. Máme teda legalizovať aj tieto interrupcie?
Viac k interrupciám a k celej tejto téme poviem ešte v rozprave ústnej, do ktorej sa prihlásim.
Ďakujem.
