Videokanál poslanca

Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, milí hostia, dovoľte aj mne vystúpiť k predmetnej novele a v úvode, aj keď som to už spomínal aj včera, mi dovoľte zopakovať takú myšlienku, pretože každý ten zákon, každý ten návrh zákona by mal mať toho svojho ducha. Ducha zákonov, o ktorom už písal svojho času Montesquieu, ktorý by mal – a každá takáto zmena zákona by mala byť vyvolaná ušľachtilosťou ľudského rozumu, zabrániť zmätkom medzi princípmi, ktoré majú ľudí spravovať. A pri naštudovaní si tohto zákona priznávam určitú zmätenosť a verím, že dostanem odpovede na moje otázky, pretože pri minulej rozprave som sa akosi k nim nedostal.
V dôvodovej správe k predkladanej novele zákona nájdeme tieto argumenty: "Cieľom predloženého návrhu zákona je eliminovať špekulatívne registrácie údajných cirkví a náboženských spoločností s hlavným cieľom registrácie – získania finančných príspevkov od štátu" a predkladaný návrh neznamená obmedzenie náboženskej slobody.
Tak teraz niekoľko argumentov, ktoré dokazujú, že dané tvrdenia predkladateľov sú prinajmenšom diskutabilné. Náboženské slobody, ktoré podľa predkladateľov žiadnym spôsobom neutrpia danou novelou, môžeme jednoducho porovnať s danou problematikou v iných krajinách. Takých, s ktorými verím, že sa porovnávať chceme, ale aj s takými, s ktorými by sme sa hádam ani porovnávať nemali. No napriek tomu je mi rovnosť príležitostí v tejto oblasti ďaleko dostupnejšia, čo je pre mňa osobne veľmi smutné zistenie.
Prvým príkladom, ktorý tu už bol spomínaný predrečníkom pánom Maroszom, bude Česká republika, teda krajina, s ktorou sa porovnávame aj v mnohých oblastiach neustále. Kým v Českej republike pri dvojnásobne vyššom počte obyvateľov bola stanovená podmienka, že ministerstvo kultúry Českej republiky zaregistruje tie cirkvi alebo náboženské spoločnosti, ktoré preukážu, že sa k nim hlási najmenej 10-tisíc dospelých osôb, ktoré majú trvalý pobyt na území Českej republiky, to je ten § 1 v zákone 161/1992 Zb., Slovenská republika vo svojej právnej norme stanovila podmienku, že cirkev alebo náboženská spoločnosť môžu podať návrh na registráciu, ak preukážu, že sa k nim hlási najmenej 20-tisíc plnoletých osôb, ktoré majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, a touto novelou sa táto hranica dokonca zvýši na 50-tisíc.
Prísne pravidlá registrácie navyše ešte umocňuje fakt, že v Slovenskej republike je podmienkou registrácie, aby podpísaní členovia cirkvi alebo náboženskej spoločnosti mali pobyt na území Slovenskej republiky a boli občanmi Slovenskej republiky. Rovnosť príležitostí v tomto smere je narušená aj tým, že podmienky členstva v cirkvi či v náboženskej spoločnosti žiadajúcej o uznanie sú v skutočnosti veľmi problematické a fakticky nemožné. Dôvodom tohto konštatovania je primárne to, že štátom neuznané cirkvi nemajú povinnosť a častokrát ani možnosť evidovať zoznam ľudí, ktorí sa hlásia k danému náboženstvu, cirkvi alebo spoločenstvu. Špecificky to platí napríklad o islame. Konvertovanie na islam totiž nepodlieha žiadnemu krstu, a tak o ňom ani neexistuje, respektíve nemusí existovať žiaden relevantný doklad. Tým fakticky dali do rúk úradníkov, ktorí budú posudzovať podpisové hárky, vysokú mieru svojej vôle pri rozhodovaní, ktoré z podpisov spĺňajú a ktoré, naopak, nespĺňajú náležitosti potrebné k uznaniu ich právoplatnosti. Možnosť vyškrtnúť kohokoľvek je až priveľmi veľká.
Diskriminačný charakter zákona, ktorý je cielene mierený voči určitým skupinám, dokazuje aj fakt, že tesne pred účinnosťou zákona č. 201/2007 Z. z., ktorý stanovoval vtedy minimálny počet registrovaných členov na 20-tisíc, akceptovalo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky registráciu bahájskeho spoločenstva, bolo to v apríli 2007, ku ktorému sa dnes hlási len 1 065 veriacich, pred tým cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní v októbri 2006, ku ktorému sa v roku 2011 hlásilo 972 veriacich a v neposlednom rade aj novoapoštolskú cirkev, september 2001, mám tu údaj, ku ktorému sa podľa ostatného sčítania ľudu prihlásilo len 166 veriacich.
Dôkazom nezmyselnosti zvýšenia minimálneho počtu registrovaných členov je aj fakt, že už súčasná právna úprava je v tomto smere až neprimerane prísna v porovnaní s inými krajinami. Prísny charakter už aktuálneho platného zákona je zjavný aj z pohľadu počtu povinných predpisov; teda pardon; podpisov, ktoré musia sprevádzať každú žiadosť o registráciu. Tento sa vymyká štandardom mnohých štátov Európskej únie, pretože väčšina krajín Európskej únie nevyžaduje žiadny proces registrácie. Je dokonca prísnejší, než sú podobné právne normy v niektorých iných režimoch, napríklad v Bielorusku.
Bielorusko je v medziach akceptácie nových cirkví a náboženských spoločností omnoho otvorenejšie než Slovenská republika. V Bielorusku je síce stanovená imperatívna podmienka štátnej registrácie náboženských spoločností, ktorá sa po roku 2002 sprísnila, napriek tomu súčasná právna norma vyžaduje iniciatívu a podpis najmenej 20 občanov, ktorí dosiahli vek 18 rokov, majú trvalý pobyt na území jednej alebo niekoľkých obcí.
Ďalším takým príkladom môže byť Ukrajina, ktorá je v akceptovaní nových cirkví a náboženských spoločností ešte liberálnejšou krajinou než Bielorusko. K získaniu štátneho uznania, respektíve právnej subjektivity je potrebná registrácia, o ktorú požiada 10 zakladajúcich členov.
Diskutabilnosť a prísnosť už súčasnej právnej novely, nehovoriac ešte o sprísnení touto novelou, podporujú ešte aj reakcie niektorých zahraničných aj domácich inštitúcií. Každoročná správa ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických o miere slobody vierovyznania vo svete, ktorá vo svete opakovane konštatuje, že zákon o registrácii cirkví v mnohých prípadoch znevýhodňuje menšie náboženské spoločnosti, to je ten religious freedom report, ale z domácich inštitúcií sa voči zákonu č. 201 vyslovila i Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ktorá svoju námietku o prípadnej protiústavnosti zákona predložila aj na posúdenie Ústavnému súdu Slovenskej republiky a ten ju posudzoval až dva roky.
Predkladatelia argumentujú, že cieľom predloženého návrhu zákona je eliminovať špekulatívne registrácie údajných cirkví a náboženských spoločností s hlavným cieľom registrácie – získania finančných príspevkov od štátu. Otázka znie, zneužila doposiaľ nejaká cirkev alebo náboženská spoločnosť tento príspevok? Existuje nejaký príklad o takomto zneužití? Reakciou na čo je vlastne táto predkladaná novela? Čo je skutočným zámerom tejto novely?
V závere mi dovoľte také menšie konštatovanie, že sloboda vierovyznania sa nevzťahuje len na možnosť prihlásiť sa k nejakej viere a v súkromí ju praktizovať. Skutočná sloboda vierovyznania zahŕňa všetky aspekty života v konkrétnej náboženskej komunite s možnosťou realizácie a splnenia všetkých atribútov, ktoré sú spojené s praktizovaním viery a nevymykajú sa morálke, respektíve vymedzujú práva a slobodu iných.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca.
No ja budem asi teraz trošku otravný a to je tak asi v prípadoch, kedy čakáte na nejakú reakciu a odpoveď na otázku. A chcem sa opýtať pána poslanca konkrétne, lebo očakával som pri jeho vystúpení, že sa vyjadrí aj k veciam, ktoré som včera ja načrtol a spomínal, čo si on osobne myslí o tom, čo by sa také vážne stalo, keby sa naozaj vypustil ten odstavec odseku 7 z § 27 obmedzujúci, ktorý reaguje na formu prejavu poslanca. Aj kvôli tomu časť odpovede som možno dostal tým vyjadrením ohľadom toho nálezu, kde je uvedené, že je to skrátka v právomoci tých národných parlamentov, aby si tú formu mohli určiť, že skrátka môžu. Lenže môžu, ale nemusia. To znamená, podľa mňa najčastejším prejavom takéhoto vyjadrenia tej vôle je práve podľa mňa v legislatíve aj slovíčko "spravidla". A tiež ma aj zaujíma vlastne jeho názor na používanie a využívanie tohto slovíčka pre čistotu legislatívy.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Nuž, opakovať, opakovať, opakovať. Keď si tak spomeniem, aj v škole mi to niekedy pomáhalo pri žiakoch, keď neustále sa niektoré veci museli zopakovať niekoľkokrát. A vždy som oceňoval spätnú väzbu, ktorú som mal, a zisťoval som si tú spätnú väzbu. Pani kolegyni, tej musím ako úprimne závidieť, ako aj ostatným svojim kolegom, ktorí majú faktické pripomienky na svoje vystúpenie. Ja som to, bohužiaľ, nemal pri svojom vystúpení. A keďže som tu zaregistroval ochotu počúvať zo strany predkladateľov, pripomínam ešte jednu vec, ktorej som sa dotkol aj ja, kde som podporoval pozmeňujúci návrh alebo vyjadroval som sa k pozmeňujúcemu návrhu pani poslankyne Blahovej a pána poslanca Dostála, aby sme aspoň uvažovali nad tým, či nie je predsa len vhodné vypustiť celý ods. 7 v § 27, ktorý sa týka formy vystúpenia rečníka. Nielen kvôli tomu, že žijeme v modernej dobe, ale aj kvôli tomu slovíčku "spravidla", ktoré sa tam vyskytuje. A myslím si, že nie som naivný. Ale aspoň za úvahu toho, že v tejto úprave sa nachádza a pre tú čistotu tej legislatívy, či by nestálo za zváženie, ak je tu naozaj ochota počúvať, toto konkrétne opatrenie zmeniť a upraviť.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. No, na začiatok len ako musím poznamenať, že je nás tu podstatne menej, čo by som aj čakal iné. Tak budem pokračovať v svojej rozprave. Čakal som, že tu bude nás trošku predsa viac. Takže som v úvode chcel, alebo chcel som len pripomenúť, o čom som hovoril vlastne v úvode svojho príspevku. Chcel som poukázať na základný argumentačný omyl, kedy si zamieňame asi príčinu s následkom, ktoré viedli vlastne k rozbehnutiu procesu prác na novom rokovacom poriadku, kde som čerpal i z verejne dostupných názorov, ktoré boli publikované. Ja s tým problém nemám, priznávam sa, že som čerpal zo zdrojov, konkrétne to bol článok pána Radoslava Štefančíka, ktorý bol publikovaný v Denníku N už 17. augusta. A len pripomínam, len pripomínam, že potrebujeme robiť úplne iným spôsobom a inak všetko pre to, aby sme naozaj zvyšovali úroveň politickej kultúry. A teraz ku konkrétnym úpravám, jednak predkladanej novely i jednotlivých pozmeňujúcich návrhov.
Plne v tomto podporujem všetky body v pozmeňujúcom a doplňujúcom návrhu pani poslankyne Natálie Blahovej a pána poslanca Ondreja Dostála, ktoré sa pokúsili alebo pokúšajú o takmer nemožné. Jednoducho povedané, zachrániť, čo sa dá, napraviť tento, tento návrh a odstrániť z neho veci, ktoré naozaj, na ktoré budeme stále reagovať a budeme sa k nemu stále ozývať. Najmä vypustiť, mne osobne, akože pre mňa, tak v skryte duše dúfam, že predsa len by sa možno aspoň toto podarilo, vypustiť v § 27 ods. 7, čiže nielen vypustíme novelizačné opatrenie, ktoré zakazuje poslancom pri vystúpení použiť zvukovú, obrazovú alebo obrazovo-zvukovú prezentáciu, ale celé toto ustanovenie. Nielen preto, ako uvádza v pozmeňujúcom návrhu, citujem, "forma vystúpenia (voľný prednes, použitie poznámok, čítanie pripraveného textu) má byť ponechané na rečníka a nie je žiadny dôvod nariaďovať ju rečníkovi zákonom". Pretože, teraz to poriadne preženiem, za čo sa vopred ospravedlňujem, ale ak by bol Stephen Hawking poslancom v Národnej rade Slovenskej republiky, tak by nemohol byť podľa rokovacieho poriadku aktívne vystupujúcim poslancom. No aj preto, keďže toto jediné ustanovenie, čo som pozeral, opravte ma, ak sa mýlim, je, kde sa používa slovíčko "spravidla". A k tejto legislatívnej barličke mám veľké výhrady už od mojich prvých kontaktov so školskými zákonmi. Tam je to dosť časté. Slovo "spravidla" automaticky znamená, že existujú ešte aj iné možnosti. Vytvára sa tým priestor pre sugestívny výklad a pohľad na právnu úpravu. Je tam potom priestor na rôzne precedensy a špekulácie, prípadne i zneužitia.
K pozmeňujúcemu návrhu pánov poslancov Gábora Gála, Tibora Bernaťáka, Andreja Danka i Martina Glváča som počas jednak vystúpenia pána poslanca Gála a potom v preskenovej podobe v nádeji očakával vypustenie alebo preformulovanie tých najspornejších bodov, minimálne od aspoň § 32 ods. 3, ktorý znie, pre zopakovanie: "V rokovacej sále je zakázané používanie mobilných telefónov alebo iných technických zariadení umožňujúcich komunikáciu alebo záznam informácie na telefonovanie, vyhotovovanie fotografií, zvukových záznamov, audiovizuálnych záznamov alebo audiovizuálnych prenosov. To neplatí, ak ide o používanie technických zariadení kancelárie a ak ide o vyhotovenie fotografií, zvukových záznamov, audiovizuálnych záznamov alebo audiovizuálnych prenosov kanceláriou alebo zástupcami hromadných informačných prostriedkov. Voči osobe, ktorá poruší niektorý z týchto zákazov, predsedajúci postupuje podľa odseku 2." Veď dnes vyšiel v komentároch hlavne jeden postreh pána poslanca Beblavého, kde sa uvádza, že až 62 % dospelých Slovákov má vážne problémy s informačnými zručnosťami, kde musíte schopnosť pracovať s technológiami spojiť so schopnosťou pracovať s informáciami. A my pre to miesto toho, aby sa riešila príčina, neviem, prečo odtiaľ boli vysielané živé vstupy z rôznych technických zariadení, nielen smartfónov, ako sme videli aj v rozprave, dá sa to aj inak, tak nielenže zakážeme, ale hrozíme vykázaním zo sály ako daného poslanca ako neposlušného žiačika. Ale nestalo sa tak. Musím oceniť, že aspoň došlo k náprave, že poslanec môže vystúpiť i po ústnom prihlásení. Len upresním, ak sme už tak proti tým technickým prostriedkom, realizuje sa to stlačením tlačítka, ktoré môže zlyhať. A tu je, musím oceniť zase dnešné ústne prihlasovanie do rozpravy, kedy sa naozaj vyšlo mnohým v ústrety. Kiež by tomu bolo aj v budúcnosti. Ale prečo len desať minúť? Naozaj prečo? Dvadsať minút, desať minút, prečo sa dávali tieto časové relácie? Prečo nie viac? Alebo menej.
Našťastie, je tu v § 30 možnosť doformulácií, citujem, "ak Národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení rečníckeho času". Chcem dúfať, že toto opatrenie bude platiť pre každého a bude dobrá vôľa tak urobiť bez ohľadu na stranícku príslušnosť rečníka, ak si to daná téma bude vyžadovať. Ale to ukáže budúcnosť. Tak ako aj budúcnosť ukáže, či práve touto novelou rokovacieho poriadku naozaj pozdvihneme úroveň kultúry rokovania v parlamente, či naozaj pozdvihneme celkovú našu spoločnú snahu o pozdvihnutie politickej kultúry našej spoločnosti. Verejnosť nás vníma dosť negatívne, to si povedzme rovno. A ak ešte stále môžem dúfať, že sa dá zamyslieť sa nad tým, že či by sme nemali zísť z tejto cesty a rozhodnúť sa spoločne vypracovať rokovací poriadok, ktorý by bol prijatý tým najširším konsenzom, verím tomu, že je ešte čas, že je ešte čas, aby sme to mohli napraviť.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, milí hostia, ktorí sledujú, pozerám, že je obsadený balkón, tak dovoľte aj mne, nie dlho, ale krátko, vystúpiť k preberanej novele rokovacieho poriadku. A dovoľte mi v úvode sa vysloviť: "The die is cast". Čiže kocky sú hodené. Žiaľ, musím konštatovať, že väčšina sa v tomto prípade rozhodla prekročiť pomyselný rubikon. A napriek odporu opozície, ktorý je tu počuť a aj vidieť, ste sa rozhodli pretlačiť zmenu rokovacieho poriadku. Dovolím si tu ale pripomenúť, že legislatívna úprava poslaneckej práce je len jednou z mnohých častí jedného veľkého systému, ktorý sa nazýva politická kultúra.
Presnejšie, že pri navrhovaných zmenách rokovacieho poriadku, keď sme počuli, tak inšpiráciou, a počuli sme to aj v argumentácii, mali byť príklady z demokratických štátov západnej Európy. Áno, uznávam, inšpirácia legislatívou Nemecka, Rakúska, Dánka či Belgicka znie presvedčivo. Ale ak sa chceme naozaj inšpirovať týmito krajinami, mali by sme sa pozrieť aj na tú spomínanú politickú kultúru. Nie je pritom potrebné robiť žiadnu zložitú komparatívnu analýzu naprieč demokratickou Európou. Skúsme si vybrať len jediný štát, napríklad Nemecko. Súčasťou nemeckej politickej kultúry sú celkom iné mimoriadne citlivé reakcie verejnosti na škandály politickej elity. To znamená, že ak sa napríklad v prípade mimoriadne populárneho ministra obrany, potencionálneho kandidáta na spolkového kancelára a navyše človeka s modrou krvou, s odstupom niekoľkých rokov pre-va-lí, že jeho dizertačná práca bola z veľkej časti okopírovaná z iných diel bez vyhotovujúceho uvedenia zdrojov, použitej literatúry, tak okrem toho, že o svoj doktorský titul príde, a práve z tohto dôvodu možno pre nás na Slovensku nepochopiteľného, abdikuje zo všetkých svojich verejných funkcií a vo vrcholovej politike definitívne skončí.
Potrebujeme iný druh analýzy. Nie o spôsoboch hlasovacej procedúry, pravidlách obliekania, zákazoch pitia, jedenia či o dĺžke príspevkov v rozprave. Objektom tejto analýzy by mala byť otázka, čo urobiť, aby sa Slovensko aspoň sčasti podobalo západoeurópskym demokraciám z pohľadu politickej kultúry ako celku. Verte mi, pokiaľ naozaj nechceme, aby opozícia, ako sa tu uvádza často, robila tu kabaret alebo cirkus, treba urobiť všetko pre to, aby inak k tomu nemala žiadnu zámienku. To znamená, že v prípade káuz ich začať vždy riešiť a poukazovať na problémy... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja som chcel kolegovi Viskupičovi najprv tak, aj keby to bolo aj fyzicky momentálne, tak aj aspoň takto na diaľku sa ospravedlniť za to, že možnože som robil úplne celý ten čas počas jeho naozaj síce dlhého, ale o to, o to obsažnejšieho vystúpenia, a tiež som sa ho chcel aj opýtať, či naozaj nezváži možnosť, že by niektorý z tých svojich 21 návrhov, ktoré nám predstavil veľmi podrobne aj s analýzou, naozaj nechcel i reálne použiť ako návrh na zlepšenie predmetného zákona.
Ale narazil tam v tej svojej reči na jeden fakt, ktorý som počul už nielen uňho, ale už aj u iných, iných predrečníkov, a to je, že tento návrh zákona by mal byť akýmsi "lexomatovič", čo mňa osobne zaráža z tohto pohľadu, pretože hádam to nemyslíme vážne, aby sa kvôli jednému človeku mal nejaký zákon meniť, upravovať a tak ďalej. Pretože podľa môjho názoru každá zmena zákona by mala byť vyvolaná ušľachtilosťou ľudského rozumu. Zabrániť zmätkom medzi princípmi, ktoré majú ľudí spravovať, a ľudia očakávajú, že budeme prichádzať s takými návrhmi zákonov, ktoré budú riešiť konkrétne veci pre spravovanie ľudí.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja len krátko, že ďakujem kolegovi Pčolinskému za doplnenie. Všetko.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, milí hostia, ktorí vydržali až doteraz, dovolím si uviesť pár mojich poznámok k predkladanému vládnemu návrhu novelizácie zákona o hazardných hrách, kde musím uviesť nesporné pozitíva, ktoré sa idú zavádzať.
Ako prvé by som uviedol rozšírenie kontroly a kontrolných mechanizmov aj na štátne orgány s možnosťou kontroly aj mimo územnej pôsobnosti. To pozitívne prispeje k obmedzeniu možnosti korupcie, ba čo i len ovplyvniť výsledky kontroly, pretože v praxi sú kontroly často vykonávané pod vplyvom osobných interakcií medzi prevádzkovateľom a kontrolným orgánom, najmä ak sa obaja účastníci už dlhodobo poznajú. Veď tie kontroly vykonávajú zväčša tie isté osoby a navyše s ohlásením sa vopred. A teraz nehovorím o kávičkách na účet podniku. Priznajme si to, v takých prípadoch zlyhajú obe strany, kontrolné orgány, kontrolovaní. Pre mňa osobne je väčším problémom zlyhanie kontrolujúceho.
Pár príkladov z praxe. Ako som už uviedol, kontrola je ohlásená vopred, už týždeň, prípadne s tým, že kontrolovaný je oboznámený s účelom kontroly aj s menami osôb, ktoré prídu vykonávať kontrolu. V prípadoch akýchkoľvek zistení pochybení je všetko riešené zaujímavo neformálnou dohodou, bez spísania protokolu. Kontroly prevádzky sú dokonca riešené takým spôsobom, že nie sú vykonávané priamo na prevádzke, ale prevádzkovateľ chodí za nimi. A tak by som mohol pokračovať ďalej a ďalej.
Preto aj ďalším výrazným pozitívnym bodom v oblasti kontroly je, že kontroly budú vykonávané aj utajene. Tu som si poznačil až tri výkričníky. Ďalej sa dá pozitívne v tomto smere vnímať aj rozšírenie kompetencií ministerstva financií. Nuž, a pre mňa hlavným pozitívom je vytvorenie registra vylúčených hráčov z účasti na hazarde, čo podľa mňa musia pozitívne vnímať aj v radoch prevádzkovateľov. Je však potrebné pritom aj uviesť, aby v rámci tohto vylúčenia bola zabezpečená primeraná technická podpora. Nech toto vylúčenie je aj v praxi realizovateľné.
Je tu ale jedna vec, ktorú musím vytknúť celkovej filozofii tejto novely. Register vylúčených osôb z hazardu, ktoré poberajú od štátu rôzne druhy dávok, sa vzťahuje na všetky druhy hazardných hier s jednou výnimkou, nevzťahuje sa na stávkové hry alebo, inak povedané, na kurzové stávky, zväčša športové. Moja otázka pre predkladateľov teda znie: ak je účelom novely ochrániť určité osoby zaradením do takéhoto registra, prečo je prijateľné, aby tieto osoby dávky od štátu mohli pokojne prehrať na stávkových hrách?
Stávkové hry môžu byť rovnako jednoducho kontrolovateľné ako aj iný druh hazardu. Teda kontrola vylúčených osôb z hazardu je aplikovateľná aj na tento segment. Ako príklad môže poslúžiť aj fakt, že stávkové spoločnosti aj v súčasnosti vydávajú rôzne druhy vernostných kariet, ktoré sú registrované a vydávané až po preukázaní totožnosti. Takýmto spôsobom sa dá rovnako ľahko zistiť, či osoba je alebo nie je na danom registri, a teda či môže uzatvoriť stávku. Je tiež potrebné pripomenúť fakt, že už v súčasnosti mnohé stávkové kancelárie preberajú rôzne druhy stávok a hier, napríklad rôzne počítačové simulácie stavením si na virtuálne dostihy alebo preteky psov, ktoré boli súčasťou bežných hracích automatov, a tak vzniká možnosť, že sa nám jednoducho ľudia, ktorí boli, ktorých chceme z hazardu vylúčiť, len presunú z herní do stávkových kancelárií. Veď napokon aj v krčmách, v mnohých krčmách fungujú stávkové terminály, takže napokon sa nám títo ľudia môžu preliať niekam inam.
Na záver mi ale nedá zamyslieť sa nad lepšími dôsledkami hazardných hier, presnejšie závislosťami, ktorých sila je porovnateľná s ostatných druhmi závislostí, napríklad aj tou alkoholickou, lebo vyhlásením vojny závislostiam vo svete výskumov, napríklad aj profesora Alexandra, sa týmto ľuďom nepomôže. Ich zlyhanie nie je len ich vecou, ich rodín, ktoré naozaj tým trpia, ale je to problém celej spoločnosti. Podstatou sú vzťahy a my musíme viesť aj výchovou už mládeže tak, aby boli schopní budovať zdravé medziľudské vzťahy. A tak predídeme prvotným spúšťačom vzniku akejkoľvek závislosti, ktorými sú napríklad sociálne vylúčenie, neschopnosť začleniť sa do kolektívu a samozrejme pocit osamelosti.
Chcem vás všetkých požiadať, aby sme sa naozaj nad tým zamysleli, a riešme už konečne príčiny a nie až potom dôsledky.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ako naozaj musím aj pri tomto zákone oceniť, že je tu a určité veci rieši. Je tam síce niekoľko otáznikov, neviem, či sme všetci aj zachytili, aj v médiách priebeh informácií a vyjadrenia konkrétnych niektorých hráčov, hokejistov ohľadom toho a vyvolávalo to takú polemiku aj u mňa, a keď som sa bavil s niektorými ľuďmi, ktorí sa okolo športu pohybujú, či práve to riešenie prechodu samostatne zárobkovo činnej osoby, čiže z tej živnosti na zamestnanecký pomer bude tým najsprávnejším riešením. Ono záleží to aj od tej atmosféry, akú v súčasnosti naše kluby svojim hráčom poskytujú. Ak by naozaj sme boli na tej úrovni, ako je to inde vo svete, tak fajn, mohli by sme o tom určite bez nejakého premýšľania uvažovať, ale pri súčasnom stave pre mnohých a pri mnohých hráčoch je to veľmi výhodné, keď si môžu z toho vykryť napríklad svoje vybavenie.
A ešte jedna vec k tomu, myslím si, že naozaj..., konkrétny jeden príklad z praxe ma teraz napadá, možnože tak trochu odbočím, som z vidieka, z malej vidieckej školy, kde je veľmi silný futbal. Obecný futbal stojí vždy, stál na mladších žiakoch, starších žiakoch a vždy sme sa sporili pri tom a bojovali s tým a zháňali peniaze na to, ako každým rokom sa dvíhali náklady na registrácie týchto hráčov, ako jednoducho stúpali tieto náklady.
Myslím, že by sme mali pri celkových koncepciách zákona, keď sa tu spomínal nejaký ten fond na podporu rozvoja od pána Mihála, tak zamyslieť na hlavne rozvoj školskej mládeže, konkrétne mládeže od toho útleho veku, aby naozaj to nebolo pre nich tak náročné, pre tieto kluby, ktoré naozaj s nimi pracujú od piky, vypiplajú a úspech je jednoznačný. Môžeme robiť stovky projektov vzdelávacích, akých-takých, ale toto je jedna z ciest, ktorá k tomu jednoznačne vedie.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja si len dovolím pána kolegu Poliačika poopraviť ohľadom tej priamo riadenej rozpočtovej organizácie. Ide, ak máme na mysli tú istú osobu, o Štátny pedagogický ústav. (Reakcia poslanca.) To je ináč ústav, ktorý je priamo zodpovedný za tvorbu dokumentov, s ktorými majú narábať pri každej zmene vzdelávacej v školstve. Tam sa vytvárajú dokumenty jednak všetkých školských reforiem i inovácie, pri ktorých v komunikácii s učiteľmi a riaditeľmi dochádzalo k tomu, že napriek vznešeným cieľom sa vždy nejak, vypálilo to inak a strácalo to svoj zmysel. Ono celkovo zmysel, aj to, prečo tu sedíme, je v tom, o čom si aj, pán kolega, naznačil, celková nálada našej spoločnosti, kde sa ukotvilo slovíčko "nedá sa". Za tie roky rokúce ľudia jednoducho prestávajú veriť, že niečo sa reálne dá meniť. Ako keby sa im to dostalo pod kožu, ako keby to mali v svojich hlavách naplno zakódované. A úlohou nás všetkých je, aby sme sa zamysleli, pretože tak frustrovaná populácia, neviem, neviem, aká potom bude naša spoločná budúcnosť.
Ďakujem.