Vážený pán predsedajúci, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán špeciálny prokurátor, už dlhodobo panuje názor, že na zlepšenie korupcie na Slovensku je potrebná výmena na niekoľkých kľúčových postoch. Jedným z nich je aj pozícia špeciálneho prokurátora. Zmenu na poste špeciálneho prokurátora chcú aj študenti, ktorí organizujú protikorupčné pochody a nedávno žiadali odstúpenie špeciálneho prokurátora pána Kováčika. Pán Kováčik sa vyjadril, že zvažuje svoj odchod, ale nie kvôli protikorupčným pochodom, ale z dôvodu, teraz budem citovať: "Ide o to, či sa dá robiť pod takýmto tlakom, nie je to jednoduché, najmä keď takmer na dennodennej báze počúvate tie sprostosti a potom to počujete z tribún, keď to študenti opakujú."
Mrzí ma, že pán Kováčik pokladá korupčné kauzy, daňové podvody, ekonomickú trestnú činnosť, na ktorú systematicky upozorňuje opozícia, za sprostosti. A mrzí ma, že mladých ľudí, že o mladých ľuďoch má takú nízku mienku, že nie sú schopní vytvoriť si vlastný názor, len opakujú "tie sprostosti".
Z úst špeciálneho prokurátora by takéto vyjadrenia zaznievať nemali, namiesto toho by sa mal sústrediť viac na svoju prácu. Ako upozornil vo februári Denník N, za posledných osem rokov nepodal pán Kováčik ani jednu obžalobu v 61 prípadoch, ktoré osobne dozoroval. Pán generálny prokurátor, ktorý tu bol včera, mu odkázal, že je to jeho zodpovednosť. Odporúčal mu viac riadiť úrad, ako si prideľovať spisy.
Mimochodom, ako si môžeme byť istí, že špeciálny prokurátor si ctí zákon, keď sa sám snažil vyhnúť povinnosti, ktorá mu vyplýva zo zákona a odmietal zverejniť informácie o svojej činnosti? Až generálny prokurátor mu musel povedať, že porušil zákon, pretože podľa ústavy právo na informácie je zaručené a orgány verejnej moci majú povinnosť informovať o svojej činnosti. A tak sme sa mohli dozvedieť o jeho činnosti, teda nečinnosti, najmä v politicky citlivých kauzách. Toľko k pôsobeniu šéfa špeciálnej prokuratúry.
A teraz mi dovoľte zopár poznámok k samotnej správe. Podľa správy k 31. 12. 2016 na úrade pôsobilo 24 prokurátorov, teraz citujem zo správy, tento počet prokurátorov vzhľadom na novely Trestného poriadku, ktoré zapríčinili značné rozšírenie príslušnosti, je nepostačujúci a špeciálny prokurátor bude žiadať o zvýšenie počtu prokurátorov o 10, nové oddelenie, ktoré by bolo tvorené jedným vedúcim a piatimi prokurátormi. Táto myšlienka sa, samozrejme, dá podporiť, keď má špeciálna prokuratúra nejaké nové povinnosti, tak, samozrejme, by mala byť na to aj personálne vybavená. Avšak tu treba zdôrazniť, že kým nebude dostatočne dôrazne vyšetrovaná a postihovaná korupcia, klientelizmus, rozkrádanie verejných financií, a to aj na najvyšších miestach, bude narastať extrémizmus, ktorý už v istej fáze nebude možné eliminovať len navyšovaním personálnych kapacít prokuratúry alebo polície. Ako vidíme, ani navýšenie počtu policajtov alebo snahy o zrušenie jednej z politických strán extrémizmus nedokážu úplne eliminovať. A keď si zoberieme prieskumy, tak v exit polle napr. na otázku, prečo ľudia volili extrémistické strany, dva najčastejšie dôvody okrem záujmov Slovenska boli korupcia a sociálna situácia. Čiže navyšovanie personálnych kapacít na represiu určite nestačí.
Podľa informácií o skladbe kriminality, konkrétne pri organizovanom zločine, správa uvádza, že po eliminovaní tradičných zločineckých skupín do zločineckého prostredia sa pokúšajú infiltrovať zločinecké skupiny zložené z iných štátov, Uzbekistan, Turecko, Albánsko, a takisto správa hovorí o nutnosti hľadania nových technických a taktických prostriedkov na eliminovanie týchto zahraničných zločineckých skupín. Zároveň správa upozorňuje na to, že organizovaný zločin sa poučil, v poslednom období v čoraz väčšom rozsahu svoje aktivity preniesol z bežného výpalníctva, násilnej drogovej činnosti do sofistikovanejších a výnosnejších foriem, ktoré sú komplikovanejšie. Ide najmä o zločinecké skupiny, ktoré páchajú ekonomickú trestnú činnosť zameranú na podvody proti eurofondom a daňové trestné činy. To bolo zo správy.
V tejto súvislosti sa treba spýtať, či sú orgány činné v trestnom konaní vrátane prokuratúry dostatočne pripravené na toto nové prostredie, do akej miery funguje medzinárodná spolupráca, spolupráca s tajnou službou, aké legislatívne opatrenia je potrebné prijať na včasnú prípravu efektívneho boja proti tomuto druhu trestnej činnosti. A spoločne s kolegami sme upozornili na mnohé podozrenia z podvodov, kartelov, zmanipulovaných tendrov. Samozrejme, uznávame, že nie je jednoduché a ľahké túto sofistikovanú trestnú činnosť odhaliť a dokázať. No práve preto je dôležitejšia príprava, špecializácia a vzdelávanie prokurátorov na tento typ trestnej činnosti.
Ako sa ďalej uvádza v správe na margo korupcie, citujem zo správy: "Je evidentné, že v posledných troch rokoch dochádza k poklesu počtu osôb stíhaných pre niektorý z trestných činov korupcie, k poklesu počtu obžalovaných osôb a taktiež k poklesu odsúdených osôb." A toto konštatovanie odôvodňuje prokuratúra tým, že orgány prokuratúry, citujem, "sú represívne orgány, ktoré vstupujú do konania až vtedy, ak je odhalené podozrenie z trestného činu a až potom začína prokurátorský dozor. A "akékoľvek tvrdenia v tom zmysle, že za malý počet stíhaných korupčných trestných činov nesie zodpovednosť Úrad špeciálnej prokuratúry, ktoré prezentovala dokonca aj časť právnickej verejnosti, nemajú opodstatnenie", hovorí správa. "Na odhaľovaní trestných činov (nevynímajúc korupciu) sa podieľa najmä polícia."
Čiže pán špeciálny prokurátor hovoril o tom, že nie, že oni majú dobrú spoluprácu s políciou, ale priamo v správe sa špeciálna prokuratúra vyhovára na políciu a hovorí, že za to, že sa odhaľuje málo trestných činov spojených s korupciou, môže polícia. Ešte raz: "Na odhaľovaní trestných činov sa podieľa najmä polícia."
Tieto vyjadrenia sú neprijateľné z dvoch dôvodov. Po prvé, z hľadiska postavenia prokurátora pred začatím trestného konania v prípravnom konaní kompetencie jeho nie sú ani zďaleka také slabé, ako sa správa snaží naznačiť. Prokurátor je pánom trestného konania, okrem právomocí výrazne zasahovať do úkonov policajta mu zákon umožňuje vykonávať procesné úkony, dozorovať vyšetrovanie do rozhodujúcej miery, tak aby bol konkrétny skutok dostatočne vyšetrený.
Okrem toho tomuto tvrdeniu protirečí iný odsek v správe, kde správa v časti Spolupráca s políciou uvádza, že "prokurátori úzko spolupracujú s policajtmi často už v štádiu pred začatím trestného stíhania, kedy sa vyhodnocujú dôkazy zadovážené v rámci doplnenia trestného oznámenia a podľa okolností sa určuje ďalší postup. Úzka spolupráca pokračuje aj v priebehu prípravného konania." A ďalej správa uvádza, že "spoluprácu so zložkami Policajného zboru je možno charakterizovať ako korektnú". Čiže vyhováranie sa na to, že pretože za korupciu je odsúdený malý počet ľudí, a vyhovárať sa na políciu je podľa môjho názoru neprípustné. Ako, ešte raz, je to vrchol alibizmu. O to viac, že v politicky exponovaných kauzách poznáme prípady expresnej súčinnosti prokuratúry – aj keď nie špeciálnej – a polície, napr. v prípade asistenta Jozefa Rajtára pána Rybaniča.
Alibizmus prokuratúry vidno aj pri odôvodňovaní nízkej úspešnosti pri odhaľovaní hospodárskej a finančnej kriminality. Správa píše: "Napriek tomu, že hospodárska a osobitne finančná kriminalita je jednou z najzávažnejších foriem trestnej činnosti, je zaznamenaná pomerne nízka zainteresovanosť daňových úradov a orgánov Finančnej správy Slovenskej republiky na ich oznámení." Tu sa zas prokuratúra vyhovára na daňové orgány a na Finančnú správu Slovenskej republiky, ktorých obviňuje z toho, že sú málo zainteresovaní na oznamovaní tejto činnosti. Citujem zo správy: "Tento druh trestnej činnosti je spravidla odhalený na základe operatívno-pátracej činnosti polície."
Po druhé, podstatné skutočnosti o podozreniach z trestného činu sa nie vždy získavajú len operatívnou policajnou činnosťou, ale často práve oznámeniami občanov, ktorí majú vedomosť o takomto konaní a spoliehajú sa na efektívnu prácu polície a prokuratúry, ktoré disponujú zákonnými nástrojmi na efektívne stíhanie. Tu sa môžme pýtať, akým spôsobom dopadnú takíto oznamovatelia, a videli sme to pri niektorých prípadoch, kedy boli vyhodení z práce, šikanovaní. Niet divu, že správa konštatuje, že prijatie zákona o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti neprinieslo očakávaný efekt. V roku 2016 bola Úradom špeciálnej prokuratúry na základe tohto zákona poskytovaná ochrana v rámci trestného konania jednej jedinej osobe.
A teraz by som sa chcela pozrieť na to, ako dopadli tí, ktorí oznámili a nahlásili korupciu.
Jozef Žaťko, bývalý pracovník Úradu na ochranu ústavných činiteľov, upozornil na kšeftovanie s benzínom na sklonku prvej vlády Roberta Fica, predložil dôkazy. Ministrom vnútra bol vtedy pán Kaliňák zo SMER-u. Ministerstvo podozrenie odmietlo, Žaťka označilo za urazeného policajta, nadriadení ho odstavili od práce. Rozbehli proti nemu viaceré disciplinárne konania. Napokon sa rozhodol v polovici roku 2011 z polície odísť a kontrola nakoniec poukázala, že vo výkazoch jázd policajti skutočne porušovali predpisy.
Druhý, Peter Holúbek. Bývalý príslušník SIS Peter Holúbek, ktorý je údajným autorom spisu Gorila, ktorý hovorí o korupcii a klientelizme. Nadriadení sa snažili ututlať a údajne s informáciami z Gorily chceli obchodovať. V marci 2009 pán Holúbek zo SIS dostal výpoveď a bolo to krátko po tom, ako o komplikáciách v kauze informoval šéfa SIS, ktorý tam bol dosadený za SMER, pána Magalu. Nakoniec súd rozhodol, že výpoveď voči pánovi Holúbkovi bola nezákonná.
Pani Rudavská. Pokus o korupciu oznámila šéfka sekcie na ministerstve práce pani Rudavská, keďže ľudia blízki finančnej skupine J & T ju oslovili, aby zariadili zmenu v pripravovanej novele zákona o druhom dôchodkovom pilieri. Pristúpila na to, že sa stane agentkou, vďaka tomu sa podarilo polícii prípad objasniť. Toto bolo za vlády Ivety Radičovej. Po voľbách 2012 sa vymenila vláda, stal sa ministrom práce pán Richter a pani Rudavskú prepustili.
Ľubica Lapinová, kontrolórka v Národnom lesníckom centre vo Zvolene, zistila porušenie zo zákona počas verejného obstarávania, škoda bola zhruba 600-tisíc eur. Počas kontroly sa zmenilo vedenie organizácie, Lapinovej šéfom sa stal človek, ktorý bol v pochybnom obstarávaní predsedom komisie. Dostala výpoveď, vlani v októbri súd rozhodol, že výpoveď bola nezákonná, Lapinová však zostala bez práce, v hmotnej núdzi so 120 eurami na mesiac.
Teraz k týmto ľuďom pribudla Katarína Hatráková, Zuzana Hradileková, ktoré prehovorili o okolnostiach kontroly v zariadení Čistý deň. Samozrejme, tu sa nejedná presne o korupciu, ako to popisuje Trestný zákon, ale je to prípad, kedy zamestnanci poukázali na pochybenia štátnych orgánov, pred niekoľkými dňami dostali výpovede s vysvetlením, že sa rušia ich miesta na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny.
Ale sú tu aj ďalší ľudia, ktorých som nemenovala, ktorí za nami prichádzajú s podnetmi, keď už sa nemajú na koho obrátiť. A je absurdné, že sa prokuratúra vyhovára na to, že, citujem zase zo správy, "fyzické, ale aj právnické osoby často nie sú ochotné spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní pri odhaľovaní a objasňovaní korupcie, čím je odhaľovanie a postihovanie tohto druhu kriminality nepochybne sťažené". Takisto prokuratúra argumentuje s tým, že "Trestný poriadok je preformalizovaný, v dôsledku čoho každého oznamovateľa korupcie čaká v priebehu vyšetrovania a súdneho pojednávania doslova martýrium".
Je to pravda, že ide o náročný, komplikovaný proces, ale netreba zabúdať na to, že častokrát nutnosť takejto zložitej praxe je odôvodnená tým, že potom v dôsledku procesných chýb na slobode alebo v zahraničných exiloch behajú zločinci po slobode. Ale ešte raz, vyhovárať sa na to, že ľudia nechcú spolupracovať a nechcú oznamovať korupciu, keď tí, ktorí ju oznámia, sú potom stíhaní, šikanovaní, prepustení z práce, je minimálne nekorektné voči občanom Slovenska.
Zaujímavé sú úvahy o zavedení takzvaného testu integrity u príslušníkov bezpečnostných zložiek ako nástroja na efektívny boj proti korupčnej trestnej činnosti. Prokuratúra hovorí, že tento test by spočíval v tom, že Policajný zbor by mal zákonné oprávnenie na vytvorenie vhodných podmienok na spáchanie trestného činu alebo disciplinárneho previnenia pre príslušníka alebo zamestnanca ozbrojeného zboru s tým, že pokiaľ by táto osoba nebola úspešná v teste, bolo by proti nej začaté disciplinárne alebo trestné konanie. A toto opatrenie podľa slov prokuratúry by malo prispieť k tomu, že príslušníci a zamestnanci ozbrojených zborov, ktorí sú náchylní na páchanie trestnej činnosti, by ozbrojené zbory museli prepustiť.
Príklad tejto myšlienky si špeciálna prokuratúra bere z Českej republiky, kde funguje takzvaná skúška spoľahlivosti, a hoci ide o zaujímavý model, tak v Českej republike sú aj prípady, kedy sa táto skúška spoľahlivosti stala obľúbeným nástrojom na šikanu nepohodlných príslušníkov bezpečnostných zborov a na zastavenie alebo spomalenie vyšetrovania dôležitých, hlavne politicky citlivých káuz. Čiže pri zavádzaní takéhoto nástroja a v našich podmienkach by sme si na to mali dávať pozor.
V kapitole Činnosť Úradu špeciálnej prokuratúry pred začatím trestného stíhania prokuratúra konštatuje, že "najväčší počet trestných oznámení predstavovali podania fyzických osôb nespokojných s činnosťou štátnych orgánov, policajtov, sudcov, prokurátorov, prípadne predstaviteľov samosprávy", pričom oznamovatelia "argumentovali tým, že nedôverujú príslušným orgánom na okresnej alebo krajskej úrovni". Ináč toto je dosť závažné zistenie a je ukazovateľom toho, ako občania vnímajú len formálnu nezávislosť orgánov činných v trestnom konaní na regionálnej úrovni. Otázkou je, do akej miery prispieva činnosť špeciálnej, ale aj Generálnej prokuratúry a vedenia Policajného zboru k tomu, aby sa táto situácia zmenila.
Správa sa nezaoberá dostatočne vytýčením konštruktívnych návrhov na efektívnejšie stíhanie korupcie, nezaoberá sa analýzou svojich vlastných rezerv z hľadiska personálnej a vedomostnej úrovne a hlavne k téme korupcie sa stavia mimoriadne alibisticky. Štatistiky týkajúce sa aj ostatných oblastí vývoja trestnej činnosti nie sú podložené prognózami vývoja ani vysvetlením kontextu okrem zhadzovania zodpovednosti na iné inštitúcie a nie sú zrejmé príčiny vývoja v jednotlivých oblastiach.
Ako perličku prečítam dve konštatovania špeciálnej prokuratúry. A prokuratúra konštatuje, že "v roku 2016 bolo skončené trestné stíhanie pre päť trestných činov úkladných vrážd, čo je podstatný pokles oproti roku 2015, kedy ich bolo 22. Príčinu tohto stavu nie je možné zatiaľ určiť, ale akýkoľvek optimizmus nie je na mieste." Alebo "pokles nápadu trestnej agendy za posledné roky je negatívnym signálom, pretože len veľký optimista by mohol predpokladať, že došlo k zníženiu výskytu najzávažnejších foriem kriminality, ktoré patria do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry". A tu sa pýtam pána špeciálneho prokurátora, ako mám chápať tieto vyjadrenia, že sa vraždí rovnako alebo viac, ale my o tom nevieme, alebo je to kritika polície, alebo samotnej prokuratúry, alebo čoho vlastne.
Bohužiaľ, aj táto správa potvrdzuje, že špeciálna prokuratúra pokračuje v nastúpenej ceste uzatvoreného systému, ktorý nie je schopný vnútornými procesmi zdravo regulovať svoju činnosť, pružne reagovať na vývoj závažnej trestnej činnosti a predovšetkým korupcie.
Ale na záver mi dovoľte oceniť dobrú prácu každého jedného čestného prokurátora aj policajtov, ktorí sa snažia o nastolenie spravodlivosti a potrestanie vinníkov. Mnohí prokurátori na svoju neúplatnosť a nestrannosť doplatili. Napríklad prokurátor špeciálnej prokuratúry Vasiľ Špirko, ktorý dozoroval vyšetrovanie Roberta Kaliňáka. Keďže 90 % úspechu fungovania akejkoľvek inštitúcie spočíva najmä v kvalite ľudí, akých má, ja verím, že sa nájde čoraz viac dobrých prokurátorov, ktorí zlepšia dôveru Slovákov v nastolenie spravodlivosti a vládu zákona.
Ďakujem. (Potlesk.)
