Videokanál poslanca

Ja možno len využijem príležitosť tejto faktickej, aby som zareagovala aj na tú otázku podnikateľského prostredia. Jasné, že nielen verejný sektor, ktorý exekvuje, ale aj podnikatelia, ktorí exekvujú, to budú musieť zaplatiť. Ale ja myslím, že musí nahlas odznieť, že oni by to museli zaplatiť tak či tak a dokonca to bude teraz pre nich asi výhodnejšie, lebo navrhnutý paušál je nižší, než čo by štandardne asi zaplatili, keby bolo v štandardnom mechanizme zastavené to exekučné konanie. Jediné, čo sa pre nich mení, že to budú musieť urobiť v krátkom čase, ale to, že by to museli zaplatiť tak či tak podľa všeobecných pravidiel, to je fakt. Čiže tu nejde na nich nejaká nová záťaž alebo väčšia záťaž. V skutočnosti menšia záťaž. To zas vo vzťahu k podnikateľom treba povedať.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážení kolegovia, kolegyňa, kolegovia, dovolím si krátko vystúpiť k tomuto návrhu zákona, ktorý je, ktorý je vážnym návrhom zákona. Ja neviem, koľkých exekúcií sa to vlastne týka teraz, pán minister, lebo ak pred tými dvomi rokmi, alebo dva a pol to bolo 37 milióna exekučných spisov na súdoch, teraz ste hovorili niečo do troch miliónov. A ale koľko je z toho starších ako päť rokov, to neviem, preto nevieme presne, koľkých sa to týka asi v tejto chvíli, pretože nie všetkých, pretože ako minister správne povedal, zastavujú sa podľa tohto návrhu zákona exekúcie, ktoré sú staršie ako päť rokov a v ktorých sa päť rokov nič nevymohlo, čiže je tam predpoklad nemajetnosti.
Ja v princípe s týmto opatrením súhlasím, koniec koncov sama som ho presadzovala v minulosti a aj správa jednoznačne hovorí, že proste pokiaľ, zjednodušene povedané, neurobíme základný poriadok na súdoch s agendami, ktoré nie sú štandardné rozhodovacie agendy a pokiaľ neuvoľníme aj administratíve, aj súdom proste ruky od takejto roboty, ktorú súdy naozaj robia pre niekoho iného, pretože im spravujú pohľadávky, tak nemáme šancu sa sústrediť na iné dôležité otázky, ako je špecializácia súdov, ako je budovanie tímu okolo sudcu a podobne.
Čiže toto je nevyhnutný krok, ktorý nasleduje za tým, že máme špecializované pracovisko Exekučného súdu v Banskej Bystrici. Toto nenamietam, do debaty okolo paušálnej odmeny exekútora sa nepustím, je to, dá sa o tom debatovať, ale nepovažujem túto debatu v tejto chvíli z mojej strany za nevyhnutnú.
Ale jedno musím povedať, pán minister sa toho dotkol, toto je návrh zákona, ktorý rieši zastavenie exekúcií, ktoré sú staršie ako päť rokov, v ktorých sa nič nevymohlo a je tam veľký predpoklad nemajetnosti a toto rieši zastavenie exekúcií, vo veľkej miere tým pádom aj systémovú otázku na súdoch. Ale jednu vec to nerieši, a ani síce, a nerieši to tú otázku, čo s tými, a neviem, koľko ich je, lebo keď ich je dokopy okolo 3 milióny, momentálne, že koľko je tých päťročných nemajetných, že či je to polovička z toho 3 miliónov, 1,5 milióna, ale stále to budeme rátať, že milión a niečo tých, ktorým budú tie konania zastavené, že nebude to celých 3 milióny, lebo 3 milióny sú všetky exekúcie. Čiže koľko z toho je tých starších ako päť rokov nemajetných? To je tá moja otázka. Ale aj to bude vyše milióna, čiže bavíme sa v miliónových číslach, nerozprávame sa v desiatkach alebo stovkách, alebo tisíckach.
A situáciu týchto dlžníkov, ktorá je dlhodobá, neriešime. Ja chcem povedať, že je iluzórne si myslieť, že počet dlžníkov milión zvládneme v krátkodobom horizonte cez osobné bankroty. To je ilúzia. A títo ľudia síce budú mať možnosť sa nadýchnuť a budú mať možnosť sa nadýchnuť na rok. To sa nastavuje ročná premlčacia lehota, nemôže premlčať tá pohľadávka skôr ako za rok, okej, niektoré môžu mať dlhšiu premlčaciu lehotu ešte, ale v zásade rok my dávame premlčaciu lehotu pozastavenia exekúcie podľa tohto zákona, čo vo výsledku bude asi znamenať, dá sa to predvídať, keďže sa to deje už teraz, masívne preskupovanie pohľadávok, predávanie, obchodovanie s pohľadávkami, no asi áno. (Reakcia navrhovateľa.) No, bude sa obchodovať s tými pohľadávkami, lebo veriteľ má možnosť, tak akože dám to do Banskej Bystrice, alebo sa na to úplne vykašlem, alebo to za nejaké drobné predám a nech niekto v balíku sa o to stará. Čiže nie je dôvod, aby sa nepredávali tie pohľadávky, keď sa predávajú už teraz, už teraz sa s nimi obchoduje. A časť z nich potom skončí len cez výzvy, pokus-omyl, že snáď sa niektorý dlžník chytí, že zaplatí a časť skončí v Banskej Bystrici, čo aj akože stotisícový nášup za jeden rok nad štandardný počet návrhov na exekúcii znamená, že ten súd bude musieť byť asi výrazne posilnený, pretože inak to nezvládne, ale v každom prípade to znamená, že zhruba o rok to niekomu padne na hlavu. No tej ďalšej vláde to padne na hlavu.
Pretože keď sa bavíme o počte milión a viac pohľadávok, ktoré, ktorým bude končiť naraz premlčacia lehota, tak musíme počítať s tým, že tí, ktorí budú držať tie pohľadávky, tak budú uvažovať, že pred skončením premlčacej lehoty s tým niečo spravia. A aj keď časť tých veriteľov si povie, toto nemá význam a škrtne ich, tak stále ostane signifikantná časť so signifikantným počtom pohľadávok, ktorý sa buď pokúsia exekvovať, alebo pokúsia proste kontaktovať s tým dlžníkom a keďže sa dnes bavíme o čísle milión a viac, tak aj keby polovička veriteľov sa rozhodla, že škrtne tie pohľadávky, tak sa rozprávame o pohľadávok stotisíc, čo znamená, že keď o tom rok tí, ktorí budú tie pohľadávky držať, s nimi budú chcieť niečo urobiť pred ukončením premlčacej lehoty, tak z toho bude naraz socio-ekonomický a zároveň aj nejaký politický problém.
Ja to hovorím kvôli tomu, pretože pán minister správne rozdelil toto jeho zastavenie exekúcií, iné riešenie je niečo iné, môže to byť amnestia, môže to byť niečo iné. Tá amnestia nikdy nebolo plošné odpúšťanie dlhov, vždy to bolo, keď časť zaplatíš, časť ti bude odpustená, čiže nejaká motivácia pre tých dlžníkov, aby sa zapojili do toho procesu a jednoducho preto, pretože neštandardná situácia vyžaduje neštandardné riešenie. Toto je jedno neštandardné riešenie, ale bude nevyhnutné, aby prišlo aj to druhé neštandardné riešenie, pretože jednoducho tá masa je príliš veľká a v tej, v tom počte je neriešiteľná cez osobné bankroty, pretože tak sa nabotnať ani súdy ani centrum právnej pomoci nedá, ani to nie je jednoducho účelné. A to, že bude musieť prísť to riešenie, tak bude musieť prísť aj preto, pretože z veľkej časti za ten stav, že tu je mimoriadna situácia, ktorá vyžaduje mimoriadne riešenie, je jednoducho zodpovedný štát. Pretože ja viem, že ani teraz sa ministerstvu financií nechce púšťať peniaze.
Ale zároveň to celé signalizuje, tá neochota ako keby definitívne zoškrtať niektoré tie pohľadávky, ktoré tak či tak nie sú vymožiteľné, jednoducho to, že asi nám veľké verejnoprávne inštitúcie trošku klamú a nerobia oprávky, tak ako by mali. Pretože keby mali riadne urobené oprávky, tak by sa s tým vedeli vysporiadať. Možno Všeobecná zdravotná poisťovňa, že? (Reakcia z pléna.) No pokiaľ viem, Sociálna poisťovňa v tomto je relatívne pedantná a všetko, čo má, čo má staršie ako jeden rok, má kryté oprávkami.
Čiže to je väčší problém za tým, a ten problém za tým je aj maslo na hlave štátu. Je, pretože keď 30 % tých nevymožených pohľadávok, tých 30 %, čo 30 %, viac. Tridsať percent bola Sociálna poisťovňa. Zhruba polovička z toho je verejnoprávny sektor, ktorému, ktorý v zásade vedie tie exekučné konania, tak to je maslo na hlave verejnoprávneho sektora. A ja to hovorím naschvál, ja to hovorím do tejto prázdnej sály na záznam, jednoducho kvôli tomu, aby bolo zrejmé, že je tu krok A, skôr technický, ale jeden balík problému, ktorý je problém preto, že počet tých prípadov je príliš veľký a príliš dlho sa neriešil, tu ostane. Bude chvíľu spočívať, ale ako sa bude približovať koniec premlčacej lehoty, tak nám príde znova na stôl a treba sa na to pripraviť. Ako túto vládu, tento parlament to nezachytí,... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, už čas vypršal.

Žitňanská, Lucia, poslankyňa NR SR
... ale, ako som povedala, niekomu to padne na hlavu.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážení kolegovia, vážený pán minister, ja vo vzťahu k tomuto návrhu zákona chcem len povedať, že som veľmi rada, že tento projekt sa dotiahol, táto idea sa dotiahla do tejto finálnej podoby, že môže o nej rokovať parlament a ja si myslím, že, a teraz bez ohľadu na nejaké detaily, či tam dôjde k nejakému precizovaniu, neviem, ale si myslím, že to môže byť veľmi užitočný nástroj, ktorý môže pomôcť súdnemu systému, aby krátkodobé uvoľnené miesta sudcov boli plynulo obsadzované a bol zabezpečený plynulý výkon súdnictva. Môže to byť fakt užitočný nástroj. Veľmi podporujem túto právnu úpravu a chcela som to povedať. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja v princípe, až na, myslím, štyri body (povedané s úsmevom), tento návrh zákona tiež podporujem, pretože akýkoľvek pokus o podporu alternatívnych trestov proste je hodný podpory a proste treba tie nástroje využívať. A ak treba v tomto smere urobiť niečo znova a znova v právnej úprave, tak to jednoducho treba upraviť a urobiť. A ja som rada, že pán minister v tomto pokračuje a že je pripravený urobiť maximum aj na tej legislatívnej úrovni pre to, aby tie nové možnosti, ktoré sa ponúkajú pre väčšiu atraktivitu alternatívnych trestov, myslím konkrétne ten monitoring, aby sa jednoducho všetko pre tú podporu urobilo. Čiže s tým bez ďalšieho súhlasím.
Vnímam, že táto novela je trošičku aj taký zberák, že sú tam aj veci z rôznych podnetov, či už z prokuratúry alebo od polície. Sú to veci, ktoré prichádzali už dlhodobejšie. V niektorých novelách mali osud, že ten proces nepokračoval. Takže máme šancu, že tieto podnety z praxe vyriešime.
Ja sa chcem dotknúť jedného bodu, pretože to je bod, ktorý si podľa mňa zaslúži väčšiu diskusiu, a to sú tí prísediaci a vôbec téma laického prvku pri rozhodovaní v trestných veciach. A ja som si plne vedomá toho, že tak, ako fungujeme v našom systéme, že neplnia prísediaci plnohodnotne ten účel, ktorý by laický prvok v trestnom konaní mal plniť. Ja si pamätám, keď sme prijímali rekodifikáciu, vtedy sa tá téma otvorila. Aj sme začali robiť rôzne porovnávacie štúdie na ministerstve spravodlivosti, ako ďalej s touto otázkou. Potom na tom nikto nerobil. A priznám sa, že vnímam to aj ako trošičku svoj dlh, ale za tie moje dvojročné pobyty na ministerstve spravodlivosti, vždy to bolo v pláne, že keď sa najakútnejšie veci urobia, tak sa vrátime k prísediacim. A ja som sa k tomu, priznám sa, nedostala.
Toto volebné obdobie sme zvýšili odmenu v rámci kapacít ministerstva, ale ostáva mi to ako otvorená otázka. A vidím, že je to na stole. A priznám sa, že nie som si istá a nie som rada, že je to na stole v tejto podobe, že sa ten problém jednoducho rieši tak, že zvýšime hranicu trestnej sadzby pre tie trestné veci, kde bude rozhodovať samosudca. Ergo, budeme vo výsledku potrebovať menej prísediacich a tam to už nejako obsadíme, lebo to je v zásade, je to praktické riešenie, ktoré táto novela ponúka. Rozumiem, že asi na tlak súdov a rozumiem aj tomu, že trestní sudcovia by v skutočnosti boli najradšej, keby sme prísediacich vôbec nemali, to z ľudu, hej? To, rozumiem tomu.
Ale keď sa nepozrieme na tému laického prvku pri rozhodovaní v trestných veciach zo širšia a prijmeme len takéto riešenie, tak nebude podľa mojej mienky existovať už vôbec žiadny tlak, aby sme sa k tomu raz vrátili, pretože dnes na to tlačia sudcovia, lebo majú problém obsadiť tie miesta. A podľa mňa si to zaslúži väčšiu debatu a väčšie riešenie, lebo výsledok tohto riešenia bude, že po hornú hranicu trestu 12 rokov, lebo tak je to v novele nastavené, bude rozhodovať samosudca. A horná hranica trestu 12 rokov, to je veľa. To nie je málo (povedané so smiechom), to je veľmi veľa. A bude sa to diať, lebo však pokiaľ nejde o nejaké kauzy, tak verejnosť nechodí na pojednávania v zásade masovo. Čiže bude sa to diať medzi tým samosudcom, prokurátorom a jedným obhajcom. A ja nie som si istá, že či v trestnom konaní až po hornú hranicu trestu dvanásť rokov, že či to je v poriadku. A preto si myslím, že to si zaslúži sólo debatu nielen ako súčasť jednej novely, sólo debatu, či nezmeniť vôbec prístup k laickému prvku, ako s tým naložiť a že či všetky tie prípady, kde si povieme, tak ho nepotrebujeme, že či potom to len výsledok má byť, že fakt to majú byť samosudcovské veci? Ja neviem. A nie som ani trestný právnik, ale toto je viac, ako len trestnoprávna rovina. To je skoro ľudskoprávna rovina.
Vieš, pán minister, však dvanásť rokov je strašne veľa. A ja viem, že sú odvolacie inštancie, ale neviem sa s tým takto ľahko prakticky stotožniť, že proste vyriešime praktický problém a nie ďalej. A ja by som bola aj za to, keby sa proste k tomuto fakt, my hovoríme, keď chceme-nechceme vyriešiť problém, vytvorme pracovnú skupinu, ale niekedy tie pracovné skupiny treba a možno aj z toho širšieho hľadiska, že nielen s trestňákmi, lebo ja to jednoducho považujem za v skutočnosti veľmi vážnu vec a pritom viem, čo sa chce riešiť. Ale napriek tomu takýmto šmahom ruky to považujem za príliš vážnu vec, aby som sa s tými bodmi, bodmi 15, 16, 17, 25 tejto novely vedela bez ďalšieho stotožniť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán predseda, vážené dámy, vážení páni, naozaj veľmi krátko. Ja tento návrh zákona podporujem. Koniec koncov to, aby sme mali vytvorené podmienky pre detenciu, to je taká nekonečná história už od rekodifikácie, keď sme to dali do právneho poriadku. A odvtedy v zásade to, že nedisponujeme detenčným ústavom, viazlo trošičku na ministerstve zdravotníctva. Takže preto ja vlastne teraz vystupujem, lebo pamätám si za Radičovej vlády trikrát zrušené výberové konanie na verejné obstarávanie na rekonštrukciu budovy v Hronovciach, kde detenčný ústav má byť. Teraz sme pozerali, účinnosť zákona má byť 1. januára. A len ide o to, že či sa bude mať kde tá detencia robiť. Spred roka si pamätám, že ešte pán minister Drucker veľmi akčne sa chytil tejto témy. Tak vlastne cieľom môjho vystúpenia je, som zvedavá a chcem sa spýtať, ako sa darí ministerstvu zdravotníctva (povedané so smiechom) pri obstarávaní toho, čo má urobiť na to, aby sme mali detenčný ústav, ak o tom pán minister má nejaké informácie, čo asi má. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja sa chcem len pridať ku kolegovi Dostálovi. Okrem toho, že teda naozaj nepovažujem za šťastné, keď po rekodifikácii, ktorá získala naozaj masovú podporu, sa robia zásahy takýmto ad hoc spôsobom. To je prvý moment.
A pokiaľ ide o samotný obsah, tak som naozaj presvedčená, že berieme možnosti obrany a súd proste vyhodnotí dôkazné prostriedky, ale nemali by sme brániť tomu, aby každá strana mala možnosť predkladať dôkazy a brániť sa, pokiaľ nesúhlasí so znaleckým posudkom.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, keď sa pred rokmi na Súdnej rade volil Štefan Harabín za predsedu Najvyššieho súdu, keď išiel do tejto pozície z pozície ministra spravodlivosti, tak samozrejme padala tá otázka, jak je to možné vlastne. A ja som vtedy odpovedala, je to možné preto, pretože okrem zopár právnikov, naozaj zopár novinárov, ale len zopár novinárov a tých zopár desiatok ľudí, ktorí prišli pred Súdnu radu protestovať, to reálne nebola téma, ktorá by hýbala Slovensko alebo zaujímala masy.
A ja si dovolím povedať aj teraz, keď masy zaplnili námestia a volajú po spravodlivosti, konkrétne kroky ku spravodlivosti ako keby až tak veľa ľudí nezaujímalo. Poviem to inak, nebude na Slovensku právny štát, pokiaľ tu v tejto snemovni nás to bude zaujímať len zopár a stále tých istých. Nebude na Slovensku právny štát, keď táto snemovňa bude plná vtedy a len vtedy, keď bude kandidovať na Ústavný súd Robert Fico. Nebude na Slovensku právny štát, pokiaľ taká téma, ako je voľba sudcov Ústavného súdu, sa nestane politickou témou prvého rangu pre každého jedného politického lídra v tejto sále aj v tejto krajine a urobí pre to všetko, aby to bola top politická téma a bol vyvolaný tlak, áno, aj na túto koalíciu, aby jednoducho sa muselo voliť inak a hlavne muselo voliť verejne. A ja musím, žiaľ, konštatovať, že zatiaľ čo pri prvej voľbe to bola politická téma, lebo kandidoval Robert Fico, tak teraz to jednoducho politická téma nie je. To vidíme aj podľa toho, kto dnes sedí od rána od deviatej v tejto sále. A som rada, že je nás trošku viac. Ale opakujem, pri týchto témach stále, stále tí istí. A jednoducho bez verejného tlaku, bez politického tlaku to nejde. Toto je dôležitejšia téma ako odvolávanie ktoréhokoľvek ministra, ktorého sme počas tohto volebného obdobia v tejto parlamentnej sále odvolávali.
Význam Ústavného súdu je zrejmý, ale zopakujme si to. Povedal to aj pán poslanec Dostál. Je to možno mesiac – jeden a pol mesiaca? – čo Ústavný súd tejto snemovni zrušil novelu ústavy. Novelu ústavy, s ktorou sa nestotožňuje nikto, ani tí, ktorí sa hlásia k tomu, že existuje niečo také ako materiálne jadro. A zrušili ju s tým, že piati sudcovia neohlásili svoj osobný konflikt záujmov napriek tomu, že rozhodovali aj sami o sebe, pretože sú zároveň sudcami všeobecných súdov. Preto je dôležité, kto bude sedieť na Ústavnom súde bez ohľadu na to, či Robert Fico kandiduje alebo nekandiduje.
A ten druhý zásadný význam Ústavného súdu a celého procesu voľby spočíva v tom, že ak má byť raz justícia ako taká dôveryhodná, tak musí byť dôveryhodný Ústavný súd. A dôveryhodnosť je proste základ vzťahu občana a štátu, základ vzťahu občana k inštitúciám, ktoré majú chrániť práva a slobody občanov. Pretože keď nie je dôvera, tak potom sa neverí a spochybňuje ešte aj rozhodnutie Ústavného súdu alebo ktoréhokoľvek súdu, ktoré je v poriadku. Lebo potom neveríme a priori. A keď neveríme a priori inštitúciám ochrany práva, no tak jednoducho právny štát tu nebude.
Je absolútna zvrátenosť uvažovať politickým kalkulom dnes navolíme šesť kandidátov na sudcov Ústavného súdu s tým, že budú nejaké ďalšie kolá, ale sfunkčníme Ústavný súd. Nesfunkčníme Ústavný súd, plénum Ústavného súdu bude môcť zasadať, pretože bude mať sedem členov a keď budú všetci do nohy zdraví, tak aj prídu si na to plénum sadnúť, ale je zásadný rozdiel, či má plénum trinásť ľudí alebo či má plénum sedem ľudí. Pretože keď má plénum sedem ľudí, tak stačí jeden jediný hlas jedného, jedného sudcu, ktorý má iný názor, a vec plenárna bude zmätená zo stola bez toho, aby o tom Ústavný súd meritórne rozhodol. To znamená, nedostane sa spravodlivosti. A to je strašne vážna vec. Preto nie, sedem sudcov Ústavného súdu nie je funkčný Ústavný súd.
Dnes máme menej kandidátov, ako sme mali v prvom kole a niektorí, ktorí získali v prvom kole veľa hlasov, a myslím, že išlo naozaj o kvalitných kandidátov, do tohto kola voľby kandidátov sudcov Ústavného súdu sa neprihlásili. Ale aj tak si dovolím tvrdiť, že je tam dosť kandidátov na to, aby parlament mohol vybrať 18 kandidátov, z ktorých môže prezident vybrať takých sudcov Ústavného súdu, ktorí budú garantami nezávislosti fungovanie Ústavného súdu a nestrannosti jeho rozhodovania. Som o tom presvedčená. Ja tam takých vidím a určite môj hlas aj dostanú.
Dôveryhodnosť inštitúcie je aj o procese, akým spôsobom budú vyberaní a volení kandidáti na sudcu Ústavného súdu. Ondrej Dostál to hovoril. Hearing naozaj mal zásadne iný charakter, ako to bolo v minulosti a tento proces výrazne prispieva k transparentnosti procesu a dôveryhodnosti procesu a môže prispieť k vyššej miere dôvery v Ústavný súd. Ale keď bude hearing ignorovaný a, navyše, dohoda bude za zatvorenými dverami a nie verejná o tom, kto bude zvolený za kandidátov na Ústavný súd, tak tá dôveryhodnosť procesu bude zmarená. A o to viac je to dnes dôležité, pretože minulý týždeň tu v tomto pléne sme na vlastné oči videli, že áno, parlamentné strany vládnej koalície sú schopné rokovať a sú schopné verejne, niektorí, sa poďakovať Kotlebovej strane za to, ako hlasovala. Aký máme dôvod veriť tomu, že v akejkoľvek tajnej voľbe tieto dohody neprebiehajú? Bez ohľadu na to, či MOST o tom vie, alebo nevie. Možno nevie, nemusí o tom vedieť. Ale jediná garancia je naozaj verejná voľba. Dnes už pre dôveryhodnosť procesu a dôveryhodnosť inštitúcie v budúcnosti.
Zakončím tým, čo som začala. Nebude na Slovensku právny štát, kým témy, ktoré sú krok za krokom, jednotlivými krôčikmi k tomu, aby právny štát na Slovensku existoval, alebo sa zvýšila jeho úroveň, aby som bola presná, nebude na Slovensku právny štát dovtedy, kým to nebude pri každom jednom kroku top téma politického súboja a top téma politického záujmu politických špičiek naprieč politickým spektrom vrátane opozície, či už parlamentnej alebo mimoparlamentnej.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne a ďakujem aj za prejav, pani podpredsedníčka. Ja si myslím, že v tomto momente krátko pred hlasovaním treba zdôrazniť politický kontext toho, prečo sa teraz zaoberáme týmto návrhom uznesenia. Vy ste to pomenovali, ja som to pomenovala včera, treba to zopakovať podľa mňa.
Zajtra je druhé kolo prezidentských volieb, najneskôr o rok budú parlamentné voľby a jednoducho hrá sa o "voľné hlasy" Kotlebu a Štefana Harabina, ktoré dostali títo kandidáti v prvom kole. To je dôvod, prečo sa tým dnes zaoberáme.
História je ale neúprosná a hovorí to, že toto nepomáha. Ja si pamätám, že novela ústavy nepomohla kandidátovi Hrušovskému stať sa prezidentom a nepomohla ani KDH dostať sa do parlamentu. Žiaľ, ale robí z tejto citlivej témy tému, ktorá robí rozpory, obrovské rozpory v spoločnosti, ktorá podnecuje nenávistné prejavy v spoločnosti, ktorá robí to, že ľudia sa začínajú voči sebe správať agresívne len preto, že niekto má iný názor. A preto je hanebné takéto politické, cynické zneužívanie takýchto citlivých tém, akými kultúrno-etické témy sú.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za všetky faktické poznámky, ale reagovať chcem len na to, čo povedal pán poslanec Zelník.
Ja myslím, že tu dochádza k jednému veľkému nedorozumeniu, pán poslanec. U nás nie je pojem rod definovaný, naša legislatíva i ústava ho používa, ale bez akéhokoľvek definovania, čiže dnes je to len na súdoch a na Ústavnom súde, ako bude s týmto pojmom pracovať u nás. To, že muž a žena, to je pohlavie, nie rod. A naša ústava rozlišuje medzi pohlavím a rodom, ale nedefinuje rod. A pokiaľ ide o pohlavie, áno, to je muž a žena. To je aj v právnom poriadku takto zakomponované.
A opakujem, pojem rod v Istanbulskom dohovore, Istanbulský dohovor výslovne hovorí, že to je definícia pojmu pre účely tohto medzinárodného dohovoru. Čiže nemá ako sa táto definícia použiť na iné výklady pojmu rod použité v iných paragrafoch iných zákonov alebo ústavy na Slovensku, iba že by tak, iba že by tak urobil náš Ústavný súd, náš Ústavný súd, ale nie preto, že to používa Istanbulský dohovor, pretože Istanbulský dohovor výslovne hovorí, že je to definícia pre účely tohto medzinárodného dohovoru.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, neviem, či to má veľký význam, ale mám pocit, že pre poriadok treba. Nemám súvislý prejav, budem mať asi pár poznámok a stále by som chcela začať s tou poznámkou, že ten dohovor sa volá Dohovor o prevencií násilia na ženách a domáceho násilia a boj proti nemu. Čiže je to dohovor o prevencii násilia na ženách a domáceho násilia.
Možno začnem príhodou. Za 15 rokov v politike človek už obišiel celé Slovensko a postretával na stretnutiach s občanmi naozaj strašne veľa ľudí a človek - žena v politike dostáva aj iné otázky. Napríklad otázky, že či mám deti, či mám muža a že či viem variť. (Povedané so smiechom.) Ale to boli také zábavné, to je v poriadku, s tým sa vysporiadam. Ale nie raz som dostala otázku aj od žien, aj od mužov, že či mi to muž dovolil. Alebo: „Mne by to môj muž nedovolil.“ Alebo: „Ja sa divím vášmu mužovi, že vám to dovolil.“ A to je už iné. Pretože keď v medziľudských vzťahoch medzi mužom a ženou používame slovo dovolil, to znamená, že mohol aj zakázať. A keď mohol zakázať, mohol by aj potrestať, keby som náhodou nebola poslušná. (Povedané so smiechom.) Ja som odpovedala, že nie, môj vzťah s mojím mužom je založený na tom, že o všetkom sa dohodneme, ale nie na tom, že by jeden druhému niečo dovoľoval alebo niečo zakazoval. A ja si myslím, že to je niekde v jadre podstata toho sporu, že či dokážeme akceptovať alebo dokážeme stráviť, že časť, žiaľ, veľká časť domáceho násilia skovaného za dverami je podmienená práve tým, že jeden, spravidla muž, aj keď nie vždy, si myslí, že môže dovoliť, zakázať alebo trestať. A to je tá rola. A to nie je dané biologicky, to je tá rola. A o tom je to rodovo podmienené násilie.
A padajú tu otázky, čo sa zmení, keď prijmeme Istanbulský dohovor, alebo čo sa nezmení. Zo dňa na deň sa nezmení nič. Ani v jednom, ani v druhom prípade. Zmení sa vtedy, kedy dokážeme v tejto spoločnosti sa kultivovane rozprávať o tom a vychovávať naše deti - áno, aj v školách - vychovávať naše deti k tomu, že nie, vzťah muža a ženy doma za dverami musí byť založený na dohode, a nie, že jeden môže niečo dovoliť, zakázať prípadne potrestať, prípadne si niečo vynútiť nejakou tou fackou.
A tá výchova, vzdelávanie, to, že to spoločnosť nebude tolerovať, to je to kľúčové, pretože keď dnes sa odváži ísť niekto na políciu, a má tu smolu, že natrafí na policajta, ktorý tiež doma niečo žene dovoľuje alebo zakazuje a neprešiel žiadnym tréningom, tak proste jednoducho má smolu a druhýkrát si to rozmyslí. A o tom je tento dohovor. Nielen o tom, že sme zmenili Trestný zákon pod vplyvom tohto dohovoru, nielenže sme prijali zákon o ochrane obetí pod vplyvom tohto dohovoru, ale o tom, že berieme na seba záväzok, že na tomto budeme pracovať. A keď budeme dobre pracovať, tak možnože o 5, o 10 rokov budeme kultivovanejšia spoločnosť, v ktorej bude menej násilia za zavretými dverami domácnosti. O tom je to a o ničom inom.
Možno niečo k mýtom alebo chcela by som naozaj požiadať o otázky, o odpovede na otázky. Jeden mýtus, ten pojem rod. Pani poslankyňa Dubačová to povedala, rod je zadefinovaný pre účely tohto medzinárodného dohovoru. Nemá žiadnu širšiu platnosť táto definícia, pretože to je štandard medzinárodných zmlúv, že pojmy používané v danom medzinárodnom dohovore sa pre potreby toho medzinárodného dohovoru zadefinujú, aby sme všetci, ktorí ho uplatňujeme, ten dohovor, pracovali s tým dohovorom rovnako.
Chcem sa pripojiť k pánovi poslancovi Dostálovi k tej otázke, ktorú položil, ktorý článok, ktorá veta je v rozpore s ktorým článkom Ústavy Slovenskej republiky. Neviem a nepočula som odpoveď, lebo ja som presvedčená, že také jednoducho nie je.
A pri tej príležitosti chcem upozorniť na to, že aj naša ústava pracuje s pojmom rod. A to, že nemá definíciu pojmu rod, to nič na tom nemení. Tú definíciu dá Ústavný súd. A tiež asi v závislosti od toho, v akej súvislosti bude pojem rod vykladať. Napriek tomu ja vnímam, že je to citlivá téma, pretože nie možno každý vníma tak citlivo to, čo sa má, akým spôsobom majú fungovať vzťahy medzi mužom a ženou v domácnosti. A ja rozumiem, že je to citlivá téma, a preto som vždy bola presvedčená a som presvedčená, že sú veci, ktoré sa nemajú lámať cez koleno silovo.
Preto keď som po mojich predchodcoch zdedila túto agendu ako ministerka spravodlivosti, tak som sa snažila vytvoriť ten priestor pre diskusiu, aj keď bolo od začiatku od jasné, že počas tohto volebného obdobia nie, nie je priestor na ratifikáciu tohto dohovoru, a podľa mňa to treba rešpektovať. A keď nebude ďalších päť rokov, tak nebude ďalších päť rokov, ale treba o tom jednoducho diskutovať, lebo, dámy a páni, aj keď skôr väčšinou páni, stále máte pocit alebo obavu, že budete liberálmi prevalcovaní, tak nerobte to isté, lebo teraz valcujete vy bez toho, aby sa pripustila normálna spoločenská diskusia na túto tému. A potom to je čistá cynická politika, pretože po tomto už nie je naozaj nič iné. Využívanie momentálnych pomerov v parlamente medzi prvým a druhým kolom prezidentských volieb a pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami, lebo sú dve veci, ktorých ja sa v týchto kultúrno-etických otázkach bojím.
Jedna vec je fanatizmus, ktorý je v každej spoločnosti prítomný. Fanatizmus, ktorý je založený na predsudkoch, na mýtoch, na polopravdách, na nálepkovaní tých, ktorí majú iný názor, a na vytváranie obrazu nepriateľa, čo donáša do spoločnosti nenávisť.
A druhé, čoho sa bojím, je naozaj cynická politika, ktorá sa chytí týchto tém len v záujme toho získať politické body, a je úplne jedno, že čo to za sebou zanechá. A ja si myslím, že to treba tu, teraz sme politické grémium, pomenovať. Sme, najneskôr o rok budú parlamente voľby. Najneskôr o rok. A to, čo sa teraz deje, je, že tu začal boj o 15 % voličov, ktorí v prvom kole prezidentských volieb volili Štefana Harabina, o nič iné nejde. A zjavne dopyt po týchto voličoch je veľmi veľký, tak to treba využiť a pretaviť do uznesenia parlamentu. Tak to čítam ja, inak sa to čítať nedá.
Pozrela som si návrh uznesenia aj ten pozmeňovací návrh, ktorý bol predložený, v bode 2 sa navrhuje pripojiť slová, aby vláda vykonala všetky úkony súvisiace s oznámením Rade Európy, že Slovenská republika sa nehodlá stať zmluvnou stranou dohovoru Rady Európy o predchádzaniu násilia, pardon, násiliu na ženách a domácemu násiliu a boju proti nemu. Rozumiem veľmi presne tejto vete. Vychádza z Viedenského domoho... (rečníčka si odkašľala), pardon, z Viedenského dohovoru o medzinárodnom zmluvnom práve. My totižto po podpise, zmluvu, aby ste všetci tomu rozumeli, tým, že sme podpísali zmluvu, ktorá je inak prezidentskou zmluvou s výhradou ratifikácie, čiže nie je dnes pre nás platná alebo nie je záväzná, ale tým podpisom predsa len máme záväzok nemariť účel a predmet tejto zmluvy, a preto sme aj prispôsobovali tú legislatívu, aby sme mohli ratifikovať s tým, že tento záväzok máme, kým ako štát jasne neprejavíme úmysel, že sa nehodláme stať jeho zmluvnou stranou.
Čiže ten pozmeňovací, ten pozmeňovací návrh je daný s tým, aby to malo nejaké právne účinky. My nemôžme zaviazať vládu, ale je to svojím spôsobom politický príkaz, keď sa na tom uznesie, samozrejme, parlament. Takže áno, má to za cieľ, toto uznesenie v zmene pozmeňovacieho návrhu, vyvolať konanie vlády, ktoré bude mať nejaké právne účinky.
A pri tejto príležitosti chcem ale odpovedať aj pánovi poslancovi Pčolinskému, ktorý povedal, že bude rád, keď bude doplnené uznesenie tak, aby sme sa už nikdy viac nemuseli vrátiť k Istanbulskému dohovoru, a chcem mu zmariť nádeje, pretože tak jak môžme prejaviť úmysel nestať sa zmluvnou stranou dohovoru, tak po zmene pomerov spoločenských a parlamentných môžme rovnako znova prejaviť úmysel, aby sme sa stali zmluvnou stranou dohovoru, takže naveky to jednoducho nie je.
A ja si myslím, že tento konflikt medzi, v rámci tohto boja o Harabinových voličov, takto to v skratke nazvem, samozrejme, vyvolal aj odozvu, a tak zjavne si to asi v týchto parlamentných voľbách rozdáme o to, kto bude mať väčšinu v tom budúcom parlamente. Pravdepodobne takýto konflikt neposilní len jednu stranu, ale spravidla takéto konflikty posilnia obidve strany.
A v pléne tu raz zaznel potlesk v rámci tejto rozpravy, keď pán poslanec Pčolinský sa bil do pŕs, že teda nedáme si tradičnú slovenskú rodinu a nedopustíme rozvrat identity slovenského národa, a v tomto ja s ním chcem súhlasiť. Ja som presvedčená o tom, že najväčším nepriateľom tradičnej slovenskej rodiny a v konečnom dôsledku potom aj to, čo spôsobuje rozvrat identity... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)