Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci.
No, vážený pán poslanec Baránik, ako na toto by naozaj bolo potrebné vystúpenie v rozprave, kde sa už neviem prihlásiť. Ale budem teda sa snažiť zareagovať na tie základné veci v týchto dvoch minútach.
Tak politická činnosť, všetci vieme. No, všetci nevieme, viete to len vy asi alebo si to myslíte, ale teda ja neviem o žiadnej politickej činnosti, ktorú by generálny prokurátor vykonával.
Pokiaľ ide o znásilňovanie legislatívneho procesu, ja na tom trvám, ste to tak urobili. To, že sa zmenili podmienky na voľbu špeciálneho a generálneho prokurátora pozmeňovacím návrhom vo výbore bez akejkoľvek verejnej odbornej diskusie, bez medzirezortného pripomienkového konania, to je fakt. To nie sú vymyslené veci. Takže išlo o znásilnenie legislatívneho procesu.
Pokiaľ ide o používanie 363 nadmieru, už včera vám to pán poslanec Čepček povedal, aké sú štatistiky a že dnes to používanie § 363 je ďaleko menšie, ako bolo v roku 2019 a predtým.
Pokiaľ ide o rozpustenie politickej strany a zavádzanú novú návrhovú právomoc pre vládu, ja sa pýtam, čo to má spoločné s názvom zákona vôbec, ktoré hovorí o transparentnosti prokuratúry? Čo má spoločné to, že dávate novú kompetenciu vláde na to, aby mala návrhovú právomoc podať návrh na rozpustenie politickej strany? Čo s tým má spoločné vláda? Prečo má mať vláda takú kompetenciu? Doteraz som nepochopil.
No a pokiaľ ide o to, čo ste povedali, že som povedal, že generálny prokurátor je garantom zákonnosti, že to je sprostosť. No, tak pán poslanec, naštudujte si Trestný poriadok a máte to napísané priamo v Trestnom poriadku, že v prípravnom konaní to tak je. A dôsledkom toho, že či o tom majú rozhodovať súdy, alebo nemajú, máme dnes vyše 17 rozhodnutí najvyšších súdnych inštancií, ktoré skonštatovali porušovanie základných ľudských práv a slobôd z titulu buď neoprávneného, alebo nezákonného vzatia do väzby a držania ľudí vo väzbe, resp. samotných obžalôb a odsúdení ako takých.
No, a úplne na záver to dokazuje... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem aj za faktické poznámky.
Pán poslanec Lehotský, vy ste zjavne nepochopili účel, účel a funkciu § 363. Týmto ustanovením sa nedá ukončiť trestné stíhanie. Nedá. Generálny prokurátor môže zrušiť právoplatné rozhodnutie v prípade, že bolo prijaté nezákonne, ale to ešte nie je prekážka rozhodnutej veci, v danom prípade sa môže konať ďalej a opätovne, ale zákonným spôsobom. To znamená, tu nie je možné takýmto rozhodnutím ukončiť trestné stíhanie. To je ako zavádzanie a klamanie verejnosti v tom, že tu generálny prokurátor môže svojím rozhodnutím zastaviť trestné stíhanie. On ho nemôže zastaviť.
Pani poslankyňa Kolíková, viete, tie dôvody na odvolanie generálneho prokurátora, ktoré ste nadefinovali v tomto návrhu zákona, sú tak všeobecné a tak nekonkrétne, že pod to je naozaj možné stiahnuť čokoľvek. Viete, čo znamená nerešpektovanie súdnej autority? Znamená to, že budem polemizovať s názorom súdu? Znamená to, že nebudem rešpektovať súdne rozhodnutie? Alebo čo to v zásade znamená? Samozrejmé, že pokiaľ by generálny prokurátor nerešpektoval súdne rozhodnutie, tak je možné sa baviť o takomto dôvode. Ale nerešpektovanie súdnej autority ako dôvod je čo? Hej?
A to isté, pokiaľ som hovoril o tom dôvode, ktorý má byť dôvodom na odvolanie generálneho prokurátora, že Národná rada nezoberie na vedomie správu generálneho prokurátora o činnosti prokuratúry, to je čo za dôvod na odvolanie generálneho prokurátora? Veď tu sa politicky dohodne, že nejaká správa sa nezoberie na vedomie alebo tu nebude dosť poslancov, ktorí budú mať hlasovať za to, aby sa vzala na vedomie, a je to dôvod na odvolanie generálneho prokurátora? Veď to je smiešne. Veď to je smiešne. Smiešny dôvod.
No a pokiaľ ide o tú otázku, pán poslanec Jarjabek, že či to je účelové, pán Lehotský to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, sme v prvom čítaní k tomuto návrhu zákona, kde prvé čítanie by malo slúžiť na nejaké posúdenie a rozprava na filozofické ciele navrhovanej právnej úpravy a zhodnotenia týchto filozofických cieľov alebo vôbec filozofie právnej úpravy.
Čiže budem sa snažiť držať tohto ustanovenia zákona o rokovacom poriadku a preto nebudem, nepôjdem do detailov pri jednotlivých ustanoveniach, pretože ak by náhodou tento návrh zákona prešiel do druhého čítania, tak tam bude priestor, aby sme sa detailne rozprávali o, o jednotlivých konkrétnych ustanoveniach.
Čiže filozoficky celý tento návrh je o tom, ako zúžiť právomoci generálneho prokurátora a ako nastaviť politické nástroje na to, aby táto koalícia mohla odvolať Maroša Žilinku. Nie generálneho prokurátora, ale konkrétne Maroša Žilinku. Tak ako sa účelovo cez pozmeňovací návrh na ústavnoprávnom výbore menil zákon o prokuratúre, aby sa špeciálnym prokurátorom mohol stať Daniel Lipšic, tak sa teraz účelovo predkladá táto právna úprava, aby sa obmedzili kompetencie Marošovi Žilinkovi a nastavili zákonné možnosti, ako ho jednoducho politicky odvolať, a to len preto, že sa niekomu nehodí, že máme generálneho prokurátora, ktorý dbá na zákonnosť trestných konaní a ktorý nehrá hru s touto vládnou koalíciou, že účel svätí prostriedky a že na likvidáciu politických oponentov sa môže čokoľvek z moci vládnej sily, typu máme páchateľa a je jedno, akými prostriedkami dosiahneme obvinenie, väzbu a následnú obžalobu.
Keďže však Maroš Žilinka je človek, ktorý si ctí zákon a zákonnosť procesu vrátane trestných procesov, čo sa nehodí tejto vládnej koalícii, tak treba zmeniť účelovo zákon tak, aby bolo možné jednoducho ho odvolať z funkcie, tak ako to už táto vládna koalícia urobila v mnohých prípadoch za ostatné dva roky.
Spomeňme si na zmeny ústavy, aby Ústavný súd nemohol posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou, keďže z úvodu to vyzeralo, že táto vládna koalícia bude mať ústavnú väčšinu, a že to, čo nebude vedieť presadiť jednoduchým zákonom, pretože by jej, jej to zrušil Ústavný súd z hľadiska nesúladu zákona s ústavou, takže to bude môcť prijať ústavným zákonom, a tým pádom Ústavný súd už k tomu nebude nič vedieť povedať, tak potom účelovo zmena voľby generálneho prokurátora a špeciálneho prokurátora čisto tak, aby sa neprokurátor Daniel Lipšic mohol stať špeciálnym prokurátorom. A takto by sa dalo pokračovať ďalej a ďalej v jednotlivých účelových zmenách jednotlivých právnych úprav v našom právnom poriadku za takýmto účelom.
No a teraz tu máme tento návrh, kde máme zmenu podmienok odvolania generálneho prokurátora a dokonca opätovne pokus o obmedzenie kompetencií generálneho prokurátora ohľadom uplatňovania § 363, ktorý je len a len nástrojom na zabezpečenie zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní, len zdá sa, že niekomu hrozne vadí, že trestné procesy sa majú viesť zákonným spôsobom, pričom práve táto vec, ktorá je kľúčovou zmenou Trestného poriadku, vo všeobecnej časti dôvodovej správy neobsahuje ani jedno jediné slovo.
Pokiaľ hovorím, pokiaľ chcem preukázať to, čo som aj doteraz povedal, tak keď si zoberiete dôvodovú správu, všeobecnú časť, tak hneď na strane jeden v poslednom odseku sa hovorí, že: "Tvrdenia o výlučnej zodpovednosti generálneho prokurátora za fungovanie prokuratúry a tým nemožnosť ingerencie iných orgánov štátu do fungovania prokuratúry nezodpovedá aktuálnej ústavnej úprave a navrhovaná zákonná úprava teda mieri k vytvoreniu zákonných podmienok toho, čo predpokladá ústava." No a teraz, čo teda neviem, čo predpokladá ústava, aký zásah iných štátnych orgánov do fungovania prokuratúry, sa hovorí, že: "Rozšírením návrhového oprávnenia ministra spravodlivosti voči prokurátorom a zjednodušením mechanizmu odvolania generálneho prokurátora bez návrhu Národnej rady v presne vymedzených prípadoch je jedna z týchto", z týchto "spôsobov, ktorým sa to má dosiahnuť." No čo, o čo tu ide? To je čistá politizácia pri možnostiach alebo pri snahách o zásah do fungovania prokuratúry a o zásah do odvolávania generálneho prokurátora.
Myslím si, že to je úplne jednoznačné. Aj z tejto dôvodovej správy vidieť, že tu nejde o nastavenie nejakých transparentných procesov, ale jednoznačne o snahu, čo pri pánovi poslancovi Baránikovi je dlhodobo známe, snahu bez toho, aby sa zmenil systém prokuratúry na štátne zastupiteľstvo, vnášať do systému prokuratúry prvky štátneho zastupiteľstva, ako ho napríklad poznáme z Českej republiky, úplne nesystémovo v našej právnej úprave a v našej koncepcii prokuratúry ako takej.
A teraz veľmi stručne k jednotlivým bodom. Ako som povedal, budem sa snažiť to čisto filozoficky poňať, nie konkrétne analyticky o jednotlivých bodoch, ale povedzme si teda bod 1.
Bod 1. kedy, kedy kandura, kandidatúra generálneho prokurátora na inú verejnú volenú funkciu automaticky mala znamenať zdanie sa funkcie. Domnievam sa, že to, čo sa aj pýtal pán poslanec Jarjabek, že aj o toto tu ide. Zrazu generálny prokurátor, resp. aj iný prokurátor, aj špeciálni iní prokurátori nebudú môcť vykonávať svoju funkciu ďalej, pokiaľ budú chcieť kandidovať na nejakú inú volenú funkciu, či funkciu prezidenta, poslanca Národnej rady alebo iné volené funkcie.
To, že Daniel Lipšic sa stal špeciálnym prokurátorom ako dlhoročný politik prislúchajúci k tejto vládnej koalícii, to nikomu nevadilo. Zrazu ak nejaký prokurátor má ambície kandidovať na nejakú volenú funkciu, tak už je to problém a už to treba zákonom obmedziť.
Treba povedať, že podľa môjho názoru tu ideme do rozporu s čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí jasne, že občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. A my tu diskriminujeme určitú skupinu občanov len z titulu vykonávania nejakého povolania, kde im bránime rovnakým, rovnakému prístupu k týmto voleným funkciám alebo kde nastavujeme podmienky, ktoré vytvárajú nerovnaký prístup k voleným funkciám, lebo bránením by som to nenazval, to som asi prehnal, ale vytvárame nerovnaké podmienky.
Ďalší bod hovorí, že kedy sú dôvody na, na odvolanie generálneho prokurátora. No a máme tu takú, takú špecialitu, a to je napríklad nevzatie správy generálneho prokurátora Národnou radou Slovenskej republiky na vedomie. Je to čisto politický dôvod na odvolanie generálneho prokurátora bez zjavného, objektívneho, objekty, bez zjavných objektívnych dôvodov. Správa generálneho prokurátora, špeciálneho prokurátora, ombudsmana, komisára pre deti atď., jej vzatie alebo nevzatie na vedomie Národnou radou nemá žiadne právne následky. Národná rada buď zoberie na vedomie, alebo nezoberie na vedomie, a tým, tým sa to končí. Mali sme aj dlhé diskusie na komisii výboru pre nezlučiteľnosť funkcií o tom, že či, odkiaľ sa vôbec vzal ten, ten inštitút vzatia na vedomie týchto správ. Pretože sú to správy, ktoré sú správami tých konkrétnych inštitúcií, resp. ich predstaviteľov, ako to oni vidia. A nikde v rokovacom poriadku nenájdete, že Národná rady by mala brať alebo nebrať na vedomie tieto správy. To vzniklo ako nejaký precedens, ktorý ale nemá žiadne právne následky. Je to čisto len politické vyjadrenie toho, že či väčšina v parlamente s takouto správou súhlasí alebo nesúhlasí, ale to je celé. Tu zrazu sa nejaké nevzatie, politické rozhodnutie parlamentu o správe sa má stať dôvodom na odvolanie generálneho prokurátora, čo vidím absolútne zase za ďalšiu politizáciu, politizáciu prokuratúry.
Čl. 2 sa týka takisto volenia volených funkcií prokurátorov. To isté si myslím, že to je v rozpore s čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Pokiaľ ide o prvého námestníka, to, čo spomínal, spomínal pán navrhovateľ, že ústavnoprávny výbor má odsúhlasovať prvého námestníka Generálnej prokuratúry, zase len zvýrazňuje politický zásah do fungovania prokuratúry a politizáciu celých týchto procesov. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky v zásade má odporúčací charakter pre plénum Národnej rady pri prijímaní zákonov a pri, pri iných aktivitách, ktoré ústavnoprávny výbor má v kompetencii. Doteraz neexistuje žiadna takáto konštitutívna právomoc ústavnoprávneho výboru, ktorá by zakladala právo alebo, alebo neprávo niekoho byť na nejakej, na nejakej funkcii.
Nerozumiem, prečo takto nesystémovo sa má dávať kompetencia práve ústavnoprávnemu výboru ako jednej malej entite z Národnej rady, kde o všetkom v rámci Národnej rady rozhoduje plénum. Ústavnoprávny výbor nemá takúto rozhodovaciu právomoc, nemá právnu subjektivitu. Zrazu bude mať konštitutívny charakter rozhodnutie ústavnoprávneho výboru na to, či niekto bude alebo nebude prvý námestník generálneho prokurátora. Myslím si, že to je absolútne nesystémové nastavenie týchto procesov.
Ďalší bod 7) hovorí o oslabení rady prokurátorov. A čo je teda aká náhodička, že nie je to vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi alebo k prokurátorom ako takým, ale práve k špeciálnemu, špeciálnemu prokurátorovi a Špeciálnej prokuratúre. Prečo sa oslabenie funkcie rady prokurátorov má vzťahovať práve k Úradu špeciálnej prokuratúry nesystémovo? Úplne tomu opäť, opäť vôbec nerozumiem.
Ďalším bodom je politická činnosť generálneho prokurátora. Pán navrhovateľ tu dal krásny príklad o tom, že čo sa bude považovať za politickú činnosť prokurátora. To, že na svojej webovej stránke napíše, že je zdravé bicyklovanie a jedenie ovocia. Naozaj bol som veľmi šokovaný a prekvapený, keď som si prečítal text tohto návrhu zákona, ktorý hovorí, že: "Za politickú činnosť sa považuje aj akákoľvek verejná aktivita, vrátane na sociálnej sieti, ktorá nesmeruje k pravdivému informovaniu o činnosti prokuratúry, pričom porušenie zákazu vykonávať politickú činnosť sa považuje za závažné disciplinárne previnenie, za ktoré sa prokurátorovi uloží", uloží - to znamená obligatórne, "disciplinárne opatrenie zbavenia funkcie prokurátora." Ešte raz: "Za politickú činnosť sa považuje aj akákoľvek verejná aktivita, vrátane na sociálnej sieti, ktorá nesmeruje k pravdivému informovaniu o činnosti prokuratúry..." Keď to zoberiem ad absurdum, tak prokurátor nebude môcť povedať verejne o ničom inom, len o činnosti prokuratúry, pretože všetko iné, čo povie, čokoľvek, bude politická činnosť, za ktoré mu bude hroziť automaticky disciplinárne opatrenie, zbavenie funkcie. Ako myslím si, že to je, to je šialené!
Článok 4. V článku 4 sa opäť zavádza ďalšia politizácia do fungovania demokratického politického systému na Slovensku. V článku 4 sa rozširuje návrhová právomoc na rozpustenie politickej strany, okrem generálneho prokurátora, ktorý ju má doteraz, aj pre vládu a pre ombudsmana. Naozaj nechápem, prečo by vláda, ktorá je v nejakej politickej súťaži, mala mať návrhovú právomoc na rozpustenie politickej strany. Samozrejme, že to bude vždy opozičná strana, hej? Čiže vláda, ktorá vládne, bude mať návrhovú právomoc podávať návrh na rozpustenie politickej strany.
No a článok 5, už klasicky opätovne niekoľkýkrát tu máme obmedzenie § 363, teda ešte okrem takej pikošky, ako je príslušnosť rozhodovať o trestných činoch prokurátorov, výlučne Úradu špeciálnej prokuratúry, čo ja takisto nevidím, nevidím ako, ako dôvodné, tak máme tu obmedzenie § 363, v zásade ho bude môcť použiť alebo sa bude môcť použiť len v neprospech obvineného, pričom teda toto odporuje základným zásadám trestného konania, a to je právo na spravodlivý proces. Nerozumiem, komu § 363 vadí a prečo vadí, keď tento paragraf je jediným nástrojom na to, ako zabezpečiť zákonnosť, ešte raz opakujem, zákonnosť prípravného konania.
Prokuratúra je samostatným štátnym orgánom na čele s generálnym prokurátorom, ktorá je ovládaná princípom hierarchie, čo vo svojich dôsledkoch znamená, že v rámci prokuratúry pôsobia prokurátori vo vzťahu k podriadenosti a nadriadenosti, pričom v rozsahu procesných koncepcií nadradených prokurátorov je limitovaná procesná samostatnosť podriadených prokurátorov, a to v záujme jednotnej, účinnej a rýchlej ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb, ako aj štátu, pričom generálny prokurátor v rozsahu priznaných kompetencií nielen riadi, ale rovnako aj kontroluje činnosť prokuratúry na všetkých stupňoch. A jedným z prostriedkov takéhoto výkonu kontroly činnosti prokuratúry na nižších stupňoch, pokiaľ ide o zákonnosť ich postupu a rozhodovania v rámci prípravného konania, je aj uplatňovanie mimoriadneho opravného prostriedku zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.
Prokurátor je povinný uplatňovať, využívať tieto prostriedky bez akýchkoľvek vplyvov zákonodarnej či výkonnej moci alebo iných subjektov. Právna úprava mimoriadnych opravných prostriedkov vrátane inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, vzhľadom na to, že sú prielomom do právoplatnosti rozhodnutí, musí rešpektovať obmedzenia, že tento zásah je odôvodnený len v prípade, keď rozhodnutie alebo konanie, ktoré mu predchádzalo, má také chyby, že ponechanie rozhodnutia, vrátane právoplatného rozhodnutia, by vo svojich dôsledkoch znamenalo vážne ohrozenie správneho, ale predovšetkým spravodlivého rozhodnutia. Toto zaručuje článok 6 ods. 1 Dohovoru ľudských práv a základných slobôd, ako aj článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Zmysel opravného konania totiž spočíva vo zvýšení záruk zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní. Účelom konania je naplniť účel trestného konania, ktorým je okrem iného náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov pri súčasnom rešpektovaní základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb, ako hovorí § 1 Trestného poriadku. Účel trestného konania totiž nemožno naplniť len v tom prípade, ak zistenie trestných činov a potrestanie ich páchateľov je realizované zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom, to znamená zásada stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom. To hovorí § 2 ods. 1 Trestného poriadku.
Porušenie zásady stíhania len zo zákonných dôvodov nemožno v prípravnom konaní tolerovať, osobitne v situácii, keď táto nezákonnosť sa premietla do vznesenia obvinenia podľa § 266 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko so vznesením obvinenia je spojený celý rad negatívnych účinkov pre obvineného. A preto takúto nezákonnosť je potrebné účinne a neodkladne odstrániť čo najskôr, v najideálnejšom prípade bezprostredne po tom, čo vznikla, a nezaťažovať touto nezákonnosťou ďalší priebeh trestného konania, prípadne ponechať rozhodnutie o tejto nezákonnosti až na súdne konanie.
Často počúvame, že takéto oprávnenie generálneho prokurátora napríklad o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia postupom podľa § 363 môže byť považované za negatívny pokyn do procesnej nezávislosti a zodpovednosti prokurátora. Nemožno však prisvedčiť správnosti tejto argumentácie, že zrušením uznesenia o vznesení obvinenia postupom podľa § 363 dochádza k porušeniu zákazu vydávať tzv. negatívne pokyny a zásahu do procesnej nezávislosti prokurátorov, nakoľko ide o nepochopenie účelu podstaty a predmetu negatívnych pokynov.
Podľa § 6 ods. 8 zákona o prokuratúre nadriadený prokurátor nemôže vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, aby sa nezačalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodala obžalobu alebo riadny mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného. Účelom zákazu vydávať tzv. negatívne pokyny nadriadeného prokurátora podriadenému prokurátorovi je vylúčiť procesné situácie, kedy by negatívny pokyn vo svojich dôsledkoch znemožnil stíhanie podozrivého, resp. páchateľa.
Oproti tomu účelom rozhodnutia generálneho prokurátora podľa § 363 je náprava už vydaných nezákonných uznesení o vznesení obvinenia. Opakujem a zdôrazňujem - nezákonných. Jednoducho uplatnenie postupu podľa § 363 voči nezákonným uzneseniam o vznesení obvinenia má zabrániť tomu, aby obvinený nebol nezákonne stíhaný a vystavovaný tak negatívnym dôsledkom s tým spojeným, čo je naplnením účelu trestného konania za spravodlivé potrestanie páchateľa podľa § 1 Trestného poriadku, ako aj zásady stíhania obvineného zákonným spôsobom podľa § 2 ods. 1 Trestného poriadku. Inak povedané, účelom trestného stíhania a trestného konania nie je potrestanie páchateľa za každú cenu bez ohľadu na to, či pri tom bol porušený zákon, a preto nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia nemožno tolerovať, ale je potrebné vzniknutú nezákonnosť efektívne a neodkladne odstrániť a nezaťažovať ňou ďalší priebeh trestného konania či rozhodnutie o nej ponechávať na súdne konanie.
Rozhodovanie generálneho prokurátora podľa § 363 nedochádza, alebo rozhodovaním nedochádza k zásahu do procesnej samostatnosti prokurátorov, ale k naplneniu ústavnej a zákonnej kompetencie priznanej generálnemu prokurátorovi riadiť a kontrolovať činnosť prokuratúry na všetkých stupňoch, čo vyplýva z § 10 ods. 1 zákona o prokuratúre a uplatnenie princípu hierarchického usporiadania prokuratúry, čo vyplýva z § 2 toho istého zákona.
Takisto počúvame, že pri takýchto zrušeniach právoplatných rozhodnutí už nie je možné páchateľov ďalej stíhať. To nie je pravda. V takomto prípade pri zrušení nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia sa nevytvára procesná prekážka res indicata, to znamená, aby v ďalšom konaní alebo stíhaní obvinený nemohol byť ďalej trestne stíhaný. Uplatnením priznanej kompetencie podľa § 463 dochádza k naplneniu zásady legality, nakoľko trestné stíhanie možno začať len vtedy, keď existuje dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, pričom musí byť dodržaný postup ustanovený Trestným poriadkom, ako aj zásady oficiality podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku, nakoľko orgány činné v trestnom konaní sú povinné konať z vlastnej iniciatívy tak, aby bol naplnený účel trestného konania a teda aby bolo dodržané spravodlivé potrestanie páchateľov.
Myslím si, že tu som povedal úplne jasne, že prečo si myslím, že takéto obmedzovanie § 363 nie je na mieste a nechápem naozaj, komu vadí to, že prokurátor ako na čele hierarchického orgánu, ktorý riadi a kontroluje jednotlivé svoje zložky, má dohliadať na zákonnosť rozhodnutí jednotlivých prokurátorov a nevytvára to žiadne prekážky na ďalšie trestné stíhanie páchateľov v danej veci, ale zákonným spôsobom. Naozaj mi z toho len vyplýva, že je tu snaha o to, máme páchateľa a účel svätí prostriedky, akýmikoľvek aj nezákonnými prostriedkami môžeme dosiahnuť potrestanie páchateľa bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o spravodlivý proces.
Čiže to sú dôvody, pre ktoré my, strana SMER - sociálna demokracia, určite v prvom čítaní tento návrh zákona nepodporíme.
Ďakujem pekne. (Reakcia z pléna.)

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán poslanec Tomáš aj vážený navrhovateľ, ďakujem za predloženie tohto návrhu zákona, aj pán poslanec Tomáš, všetko, čo ste povedali, je pravda. Ja by som tu chcel poukázať na jednu skutočnosť, ktorú zadefinoval aj Ústavný súd v svojom rozhodnutí v roku 2021, kde Ústavný súd absolútne nijakým spôsobom nespochybnil právo, či už občanov v referende, alebo poslancov Národnej rady, skrátiť si svoje volebné obdobie. Jediné, čo povedal, je, že na to, aby sa tak mohlo uskutočniť, potrebujeme tento inštitút dostať výslovne do Ústavy Slovenskej republiky. Inými slovami toto rozhodnutie Ústavného súdu je nejaký imperatív pre Národnú radu na to, aby to, aby to urobila.
Čiže ja toto nevnímam vôbec ako, ako nejakú dobrú vôľu parlamentu, ale skôr ako povinnosť Národnej rady, keďže Ústavný súd takto rozhodol, aby sme takúto možnosť či už s referendom alebo rozhodnutím Národnej rady, a to je teraz na diskusiu či ústavným zákonom alebo uznesením a akou väčšinou, o tom sa môžme baviť v druhom čítaní, ale ja si myslím, že to rozhodnutie Ústavného súdu dalo imperatív pre Národnú radu Slovenskej republiky na to, aby sa takáto právna úprava do ústavy dostala. Takže my tu dnes nesedíme vôbec a nerozmýšľame alebo nemali by sme diskutovať o tom, že či vôbec takéto niečo do ústavy zakotviť alebo nie, my sa podľa môjho názoru môžme baviť len o tom, akým spôsobom to do ústavy zakotviť, ale tú povinnosť z hľadiska rozhodnutia Ústavného súdu podľa môjho názoru tu máme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za faktické poznámky, naozaj obidve.
A ďakujem aj osobitne pánovi poslancovi Kremskému za faktickú poznámku. Pretože len potvrdil to, čo som povedal vo svojom vystúpení, že nikto ani z koaličných poslancov nepovedal žiaden argument na obhajobu ministra vnútra Romana Mikulca. Ani pán poslanec Kremský vo svojej faktickej poznámke nepovedal jeden argument, prečo to, čo sme povedali doteraz všetko, nie je pravda. Nepovedal, že rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie nie je pravda. Nepovedal, že veci, ktoré sú zadokumentované v spise ako prepisy jednotlivých skutočností, ktoré boli nahraté agentom alebo ktoré boli ako prepisy telekomunikačnej prevádzky, nie sú pravda. Že to sú len také všeobecné vyjadrenia, že nemáte pravdu. Ale nebolo tu na obhajobu ministra a jeho konania či už z hľadiska obstarania, či už firmou Dustream z hľadiska migračnej krízy alebo z hľadiska zmluvy o strážení nemocnice povedané ani jedno jediné slovo na obhajobu ministra, čo sú základné dôvody na odvolanie ministra vnútra.
Čiže považujem to len za potvrdenie toho všetkého, čo som vo svojom vystúpení povedal.
Ďakujem pekne.

Čiže minister vnútra nesie plnú zodpovednosť za fungovanie svojho rezortu.
V každej demokratickej spoločnosti za takéto informácie, ktoré vychádzajú na povrch a takéto skutočnosti, ktoré sú ne, ktoré nie sú len nejakými medializovanými informáciami, ale sú to zadokumentované dôkazy, by už dávno odstúpil sám a už možno by dávno odstúpil aj premiér takejto vlády za takéto hrozné pochybenia, ktoré sa tu dejú. Keďže tak neurobil, tak našou povinnosťou je vyvodiť politickú zodpovednosť voči nemu a vysloviť mu nedôveru.
Ešte raz zopakujem citát z programového vyhlásenia vlády, tejto vlády: "Počas nášho vládnutia sa zaväzujeme vždy hovoriť pravdu a čestne konať. Zabezpečíme dôslednú rovnosť pred zákonom a budeme konať tak, aby sme výrazne zvýšili dôveru ľudí v štát a ľudí, ktorí ho reprezentujú."
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci z koalície, dnes sme nepočuli jeden jediný argument na obhajobu ministra vnútra. Neexistuje jeden obhájiteľný argument, ktorý by obhájil tieto konania. Ak budete hlasovať, tak berte na vedomie, že neexistuje argument, ktorý by obhájil zotrvanie ministra vnútra vo svojej funkcii. Takže verím, že všetci budete hlasovať za vyslovenie nedôvery ministrovi vnútra.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, musím opätovne zopakovať to, čo som už povedal v minulosti pri odvolávaní ministra vnútra, keďže nielenže dôvody na vyslovenie nedôvery ministrovi vnútra sa neopakujú, ale ony sa výrazne posilňujú.
Keď si prečítate pasáž z programového vyhlásenia vlády, tak sa dočítate, že počas nášho vládnutia sa zaväzujeme vždy hovoriť pravdu a čestne konať. Zabezpečíme dôslednú rovnosť pred zákonom a budeme konať tak, aby sme výrazne zvýšili dôveru ľudí v štát a v ľudí, ktorí ho reprezentujú. Čiže v programovom vyhlásení vlády sa táto vláda zaväzuje zabezpečiť dôslednú rovnosť pred zákonom a konať tak, aby výrazne zvýšili dôveru ľudí v štát a v ľudí, ktorí ho reprezentujú. Obávam sa však, že zvyšovanie dôvery ľudí v štát a v ľudí, ktorí ho reprezentujú, tým spôsobom, že minister vnútra koná v rozpore so zákonom, zneužíva mimoriadnu situáciu na obchádzanie štandardných postupov verejného obstarávania, koná v rozpore s morálnymi princípmi a formou rodinkárstva a klientelizmu, tak takýmto konaním určite dôveru štát neposilní. A stojí na čele rezortu, kde jeho podriadené zložky, ako sa znova a znova ukazuje, manipulujú trestné konania na čisto politickú objednávku zlikvidovať opozíciu.
Je potrebné si pripomenúť opätovne niektoré ustanovenia zákona o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy a zákona o Policajnom zbore, pretože je dôležité vedieť, kto je za čo zodpovedný, a to nielen právne, ale aj politicky, pretože sa opätovne ukazuje, že minister vnútra prekročil svoje právomoci a získava prístup k informáciám, ku ktorým získať prístup nemal. Čiže veľmi stručne, zákon o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy stanovuje, že ministerstvo riadi a za jeho činnosť zodpovedá minister a ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor, čiže minister vnútra je zodpovedný aj za Policajný zbor vrátane Národnej kriminálnej agentúry.
Zákon o Policajnom zbore stanovuje, že policajt je vo veciach, ktoré vyšetruje, procesne samostatný a je viazaný iba ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a v rozsahu ustanovenom Trestným poriadkom aj pokynmi a príkazmi prokurátora a súdu. Nie ministra ani ministra vnútra.
Policajt vykonáva vyšetrovanie alebo skrátené vyšetrovanie spravidla osobne. Okrem prípadu, na ktorý je potrebné rozhodnutie alebo súhlas sudcu pre prípravné konanie alebo prokurátora, vykonáva tieto úkony samostatne a je povinný ich vykonávať v súlade so zákonom a včas. A policajt zadovažuje dôkazy bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech obvineného. Pritom postupuje podľa odseku 3 príslušného ustanovenia zákona o Policajnom zbore a obvinený nesmie byť nijakým spôsobom k výsluchu a k priznaniu nezákonne nútený.
Chcem tým povedať, že orgánom činným v trestnom konaní sú len prokurátor a policajt, nie ani prezident Policajného zboru a už vôbec nie minister vnútra. Policajt je viazaný len ústavou a zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi normami a medzinárodnými zmluvami a pokyn alebo súhlas môže dostať len od dozorového prokurátora alebo súdu, v žiadnom prípade však nie od prezidenta Policajného zboru alebo od ministra vnútra.
Prečo na to upozorňujem? Upozorňujem na to preto, že ako sme počuli vo všetkých doterajších vystúpeniach, vychádzajú na povrch ďalšie a ďalšie informácie o tom, ako sa manipulujú trestné konania, ako sa navádzajú svedkovia na krivé výpovede a ako sa týrajú obvinení, aby sa priznali aj k skutkom, ktoré nespáchali, všetko s politickým cieľom - zničiť opozíciu. A to nie sú len mediálne informácie, ako napríklad rozhovor s pánom Kaľavským, ktorý vyšiel minulý týždeň, ale najmä právne, zákonne, procesne zadokumentované, teda právne relevantné či už písomné, alebo audio, alebo audiovizuálne dôkazy, napríklad prepisy telekomunikačnej komunikácie či záznamy z činnosti agenta. A ukazuje sa, že to všetko s vedomím ministra vnútra Romana Mikulca. To je predsa neprípustné, ako som doteraz uviedol, priamo zo zákona. Ale aj keby nie, tak minimálne politickú zodpovednosť za skutky týchto vybraných tzv. elitných vyšetrovateľov nesie práve minister vnútra, ako som už uviedol v analýze príslušných právnych predpisov.
No a ďalej tu máme aj prípady netransparentného obstarávania a rodinkárstva a klientelizmu. Upozorňovali sme na netransparentný postup obstarania zmlúv so súkromnými spoločnosťami na riešenie migračnej krízy ešte v marci tohto roka. Zneužitím vyhlásenej mimoriadnej situácie priamym rokovacím konaním, teda priamym zadaním týmto firmám bez riadneho verejného obstarávania alebo bez akéhokoľvek výberového konania, teda absolútne netransparentne. A nielenže netransparentne, ale ešte aj klientelisticky na základe podnetu predsedu vlády tejto koalície firme, ktorá je spriaznená s hnutím OĽANO, ako sme už viackrát dnes počuli.
Nebudem sa už ďalej opätovne tomuto venovať a opakovať argumenty, pretože myslím si, že boli povedané jasne a opakovane. Ale čo je podstatné povedať, že tieto argumenty, ktoré sme uvádzali už v marci, potvrdil aj úrad pre verejné obstarávanie pri kontrole tohto obstarávania.
Kontrolou im vyčítajú, ministerstvu vnútra, že porušilo princípy transparentnosti, rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie hospodárskych subjektov z dôvodu, že sa riadne a preskúmateľne nevyrovnalo s potenciálnym konfliktom záujmov pána Slováka, ktorý má väzby na OĽANO a pozná sa aj s majiteľom firmy Dustream production, ktorú odporučil, ako sme už dnes viackrát počuli a ktorej sa neskôr stal aj subdodávateľom. Okrem teda takej maličkosti, že táto firma mala byť v prípade riadneho obstarávania zo súťaže vylúčená, pretože nespĺňala zákonné podmienky účasti v priamom rokovacom konaní, keďže bola sankcionovaná za nelegálne zamestnávanie. Okrem toho v predmete činnosti táto firma nemá žiadnu organizáciu zdravotníckej činnosti, psychologickej pomoci, dopravnej, transportnej infraštruktúry a podobne, čiže vôbec nemá v predmete podnikania to, čo má v predmete rámcovej zmluvy ako záväzok poskytovateľa poskytovať tieto služby.
No a už len perlička k tomuto na záver, že táto firma bola v Centrálnom registri zmlúv zaevidovaná pod chybným menom, aby sa táto zmluva nedala vyhľadať, resp. dala vyhľadať len veľmi obtiažne. A to už je len naozaj zábavné.
No a čo je už úplný výsmech, je, že ministerstvo vnútra sa chce brániť voči týmto zisteniam Úradu pre verejné obstarávanie, o čom bude rozhodovať Rada Úradu pre verejné obstarávanie, kde, aká náhodička, sedia Ľubomír Kubička, zodpovedný za verejné obstarávanie ministra Mikulca a tiež Jozef Bálint, ktorý tiež pôsobí podľa medializovaných informácií na ministerstve vnútra. Takže o nestrannom rozhodovaní v tejto veci si môžete urobiť názor sami. Som naozaj zvedavý, ako bude v tomto prípade rada rozhodovať. Ak sa títo dvaja aj vylúčia z rozhodovania, tak s najväčšou pravdepodobnosťou rada ani nebude uznášaniaschopná, keďže nie sú dovolení žiadni ďalší členovia, ktorí by tam mali byť do počtu 9, a takisto nie je dovolený podpredseda Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý by takisto mal byť členom rady.
Skúsenosť máme už v prípade rozhodovania o nákupe testov, kde dokonca predseda ÚVO uplatnil votum separatum voči rozhodnutiu rady, ktorá zvrátila rozhodnutie ÚVO o porušení zákona v tomto prípade. No a k uzatvoreniu zmluvy s firmou previazanou na brata ministra vnútra Romana Mikulca, ktorú mimochodom tiež preveruje Úrad pre verejné obstarávanie, už bolo povedané všetko a nikto z vystupujúcich, ani z členov vlády, ani poslancov koalície tieto skutočnosti nevyvrátil. Počuli sme tu kýble špiny na predchádzajúcu vládu, ale na obhajobu ministra vnútra Romana Mikulca sme nepočuli nič.
My ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky sme tu okrem iného aj na to, aby sme kontrolovali vládu a vyvodili politickú zodpovednosť voči štatutárovi rezortu, ak tento si neplní svoje povinnosti, resp. ak sú podozrenia z toho, že prišlo k vážnym pochybeniam. Čiže minister vnútra nesie plnú zodpovednosť za fungovanie svojho rezortu.
V každej demokratickej spoločnosti za takéto informácie, ktoré vychádzajú na povrch a takéto skutočnosti, ktoré sú ne, ktoré nie sú len nejakými medializovanými informáciami, ale sú to zadokumentované dôkazy, by už dávno odstúpil sám a už možno by dávno odstúpil aj premiér takejto vlády za takéto hrozné pochybenia, ktoré sa tu dejú. Keďže tak neurobil, tak našou povinnosťou je vyvodiť politickú zodpovednosť voči nemu a vysloviť mu nedôveru.
Ešte raz zopakujem citát z programového vyhlásenia vlády, tejto vlády: "Počas nášho vládnutia sa zaväzujeme vždy hovoriť pravdu a čestne konať. Zabezpečíme dôslednú rovnosť pred zákonom a budeme konať tak, aby sme výrazne zvýšili dôveru ľudí v štát a ľudí, ktorí ho reprezentujú."
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci z koalície, dnes sme nepočuli jeden jediný argument na obhajobu ministra vnútra. Neexistuje jeden obhájiteľný argument, ktorý by obhájil tieto konania. Ak budete hlasovať, tak berte na vedomie, že neexistuje argument, ktorý by obhájil zotrvanie ministra vnútra vo svojej funkcii. Takže verím, že všetci budete hlasovať za vyslovenie nedôvery ministrovi vnútra.
Ďakujem pekne.