Ďakujem, pán predseda. Vážení páni poslanci, pani poslankyne tu zatiaľ nie sú, ako konštatoval pán predseda, dovoľte, aby som bližšie odôvodnil návrh novely ústavného zákona o spolupráci Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky v záležitostiach Európskej únie, ktorý predkladám spolu s pani poslankyňami Annou Zemanovou a Vladimírou Marcinkovou a pánom poslancom Petrom Osuským.
Ako som už v úvodnom slove povedal, ide o pomerne stručnú novelu, ktorá obsahuje dva body. Prvý z tých bodov sa týka možnosti poverenia výboru pre európske záležitosti tým, aby sa zaoberal nielen stanoviskami k návrhom právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie a k návrhom iných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ale aj stanoviskami k ďalším záležitostiam Európskej únie, resp. aby vykonával pôsobnosť Národnej rady v tejto oblasti.
V zmysle čl. 2 ods. 1 ústavného zákona Národná rada môže schvaľovať stanoviská Slovenskej republiky k návrhom právne záväzných aktov a iných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, o ktorých sa rozhoduje na úrovni zástupcov vlád členských štátov Európskej únie. A čl. 2 ods. 2 ústavného zákona potom konštatuje, že Národná rada môže poveriť, môže zákonom poveriť výkonom pôsobnosti podľa ods. 1 jej výbor. To sa stalo prostredníctvom ustanovenia § 58a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku, ktorý konštatuje, že výbor pre európske záležitosti, ktorý je tým povereným výborom, prerokúva návrhy právne záväzných aktov a iných aktov Európskej únie, schvaľuje stanoviská Slovenskej republiky k návrhom podľa písm. a), o ktorých budú rokovať príslušné orgány Európskej únie, a posudzuje návrh, súlad návrhov legislatívnych aktov Európskej únie so zásadou subsidiarity vrátane schvaľovania odôvodnených stanovísk. Čiže to, na čo vytvára ústavný zákon priestor, je realizované prostredníctvom zákona o rokovacom poriadku.
Zároveň zákon o rokovacom poriadku v nasledujúcom odseku, § 58a ods. 4, stanovuje, že Národná rada si môže vyhradiť rozhodnutie o záležitostiach podľa ods. 3, ktorý som pred chvíľou citoval, písm. a) až c). To znamená, že ak sa tak Národná rada v konkrétnom prípade rozhodne, nerozhoduje o uvedených stanoviskách výbor, ale priamo plénum Národnej rady. Okrem schvaľovania stanovísk k návrhom právne záväzných aktov a iných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, o ktorých sa rozhoduje na úrovni zástupcov vlád členských štátov EÚ, sa však Národná rada podľa čl. 2 ods. 3 ústavného zákona zaoberá, môže schvaľovať stanoviská aj k ďalším záležitostiam Európskej únie, ak ju o to požiada buď vláda, alebo najmenej pätina poslancov Národnej rady. Vo vzťahu k stanoviskám Slovenskej republiky k ďalším záležitostiam Európskej únie však ústavný zákon nepredpokladá, že by Národná rada mohla zákonom poveriť výkonom tejto pôsobnosti príslušný výbor.
Predkladatelia návrhu novely sa domnievajú, že takáto úprava nie je celkom logická, pretože ústavný zákon zveruje Národnej rade možnosť poveriť výbor pre európske záležitosti, resp. niektorý z výborov výkonom pôsobnosti v podstatnej veci a v tak dôležitej veci, ako je prijímanie stanovísk Slovenskej republiky k návrhom právne záväzných aktov a iných aktov Európskej únie, a na druhej strane tak Národná rada nemá možnosť zákonom urobiť vo vzťahu k prijímaniu stanovísk Slovenskej republiky k ďalším záležitostiam Európskej únie. Ak bude návrh ústavného zákona schválený vrátane bodu 1, tak sa tým vlastne vytvorí priestor pre to, aby tak Národná rada mohla urobiť. Nedôjde priamo k povereniu výboru týmto ústavným zákonom, ale vytvorí sa priestor, aby pri najbližšej novelizácii zákona o rokovacom poriadku Národnej rady bola takáto zmena premietnutá aj do zákona o rokovacom poriadku.
Zvažovali sme, že súčasne s týmto návrhom novely ústavného zákona dáme aj návrh novely rokovacieho poriadku, ale nie je to nevyhnutné, lebo predpokladám, že v blízkej budúcnosti sa zákon o rokovacom poriadku bude otvárať, a teda táto zmena nemusí byť premietnutá do rokovacieho poriadku ihneď. Je to iba vytvorenie priestoru, aby sa takéto niečo mohlo v budúcnosti realizovať, a netreba iba kvôli tejto jednej úprave otvárať rokovací poriadok. Takže nepredkladáme súčasne s návrhom novely ústavného zákona aj novelu rokovacieho poriadku.
Druhým bodom, ktorý je možno politický a asi aj právne zaujímavejší, je znenie § alebo čl. 2 ods. 4 ústavného zákona, ktorý navrhujeme upraviť tak, aby bol jednoznačný a jasný jeho účel a aby tento účel zodpovedal zámeru ústavodarcu pri schvaľovaní návrhu ústavného zákona v roku 2004. Tu by som sa vrátil teda do roku 2004, aby sme si vyjasnili, akým spôsobom bolo zamýšľané toto ustanovenie, z akých dôvodov bolo alebo sa stalo súčasťou, súčasťou ústavného zákona. Čiže budem citovať z návrhu ústavného zákona v roku 2004, tak ako bol skupinou poslancov predložený ten návrh do parlamentu. Článok 2 ods. 4 v tom návrhu znel: "Ak Národná rada Slovenskej republiky schváli návrh stanoviska Slovenskej republiky, člen vlády je týmto stanoviskom viazaný pri zastupovaní Slovenskej republiky v príslušnom orgáne Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Ak sa Národná rada nevyjadrí k návrhu stanoviska Slovenskej republiky do troch týždňov od jeho predloženia alebo ak Národná rada Slovenskej republiky neschváli návrh stanoviska predložený vládou a zároveň neschváli v danej veci iné stanovisko Slovenskej republiky, člen vlády je viazaný návrhom stanoviska, ktoré predložila vláda Slovenskej republiky."
Čo bolo zámerom takto navrhovaného textu ústavného zákona? Dôvodová správa k návrhu ústavného zákona to pomerne jednoznačne vysvetľuje. Citujem: "Záväznosť schváleného stanoviska Slovenskej republiky je navrhnutá tak, aby bola rešpektovaná autorita parlamentu a zároveň, aby mala vláda dostatok priestoru na vyjednávanie.
S týmto cieľom sa navrhuje model, ktorý zabezpečí funkčnosť a efektívnosť spolupráce parlamentu a vlády. Preto sa navrhuje, aby v prípade, ak Národná rada schváli návrh stanoviska vlády, bol člen vlády schváleným stanoviskom viazaný. V prípade, ak sa Národná rada do troch týždňov od doručenia nevyjadrí k návrhu stanoviska, člen vlády bude viazaný návrhom stanoviska, ktoré schválila vláda, návrhom stanoviska, ktoré schválila vláda. Tento postup umožňuje, aby sa parlament alebo príslušný výbor zaoberal len otázkami, ktoré považuje za dôležité a svojím nekonaním neblokoval vládu v rokovaniach. Rovnako bude člen vlády viazaný návrhom stanoviska schváleným vládou aj v prípade, ak Národná rada neschváli návrh, avšak neprijme v danej veci iné stanovisko Slovenskej republiky. Ide o snahu prinútiť Národnú radu vyjadrovať so stanoviskom vlády konštruktívny nesúhlas."
Bol to trochu dlhý citát, ale jasne ukazuje, čo bolo zámerom navrhovaného ústavného zákona a navrhovaného ustanovenia. A tým zámerom bolo umožniť parlamentu schvaľovať stanoviská Slovenskej republiky, ktoré sú aj odlišné od stanoviska predloženého vládou. Ale v prípade, že by sa Národná rada v stanovenej lehote, ktorá bola stanovená na, navrhovaná na tri týždne, potom to bolo v priebehu legislatívneho procesu zmenené na dva týždne, ak by Národná rada v tejto lehote v tej veci nekonala a nevyjad... teda buď sa nevyjadrila k návrhu vlády vôbec, alebo návrh vlády síce odmietla, ale neschválila iné stanovisko, tak pre ten prípad sa navrhovalo, aby toto nekonanie parlamentu malo následok, že Slovenská republika bude mať stanovisko, lebo je nelogické, aby nemala stanovisko, ale navrhovalo sa riešenie, že tým stanoviskom bude to stanovisko, ktoré schválila vláda a ku ktorému sa Národná rada nevyjadrila.
V priebehu legislatívneho procesu v druhom čítaní došlo k zmene navrhovaného znenia druhej vety spomínaného čl. 2 ods. 4. a stalo sa tak v druhom čítaní schválením pozmeňujúceho návrhu č. 5 zo spoločnej správy výborov, ktorým sa znenie druhej vety v čl. 2 ods. 4 zmenilo na nasledovné, ktoré v súčasnosti platí, a opäť zacitujem: „Ak sa Národná rada nevyjadrí k návrhu stanoviska Slovenskej republiky do dvoch týždňov od jeho predloženia alebo ak Národná rada Slovenskej republiky neschváli návrh stanoviska Slovenskej republiky a zároveň neschváli v danej veci iné stanovisko, člen vlády je viazaný návrhom stanoviska Slovenskej republiky.“
A dôležité je aj to, akým spôsobom je táto zmena odôvodnená a môžeme si to porovnať s tým, čo je uvedené v dôvodovej správe. Citujem z odôvodnenia tohto bodu pozmeňujúceho návrhu č. 5 zo spoločnej správy: „Lehotu na schválenie stanoviska sa navrhuje skrátiť na dva týždne a následne sa navrhuje spresniť druhú vetu v čl. 2 ods. 4.“ Čiže odôvodnenie hovorí v podstate iba o lehote a o akomsi spresnení, nevysvetľuje, že by sa mala zmeniť filozofia tohto ustanovenia. Čiže tento úmysel je zrejmý, iný úmysel tej zmeny textu druhej vety čl. 2 ods. 4 nie je z toho odôvodnenia odčítateľný, ale to, ako to bolo schválené, môže vyvolávať pochybnosť, či sa to znenie druhej vety týka iba návrhov stanovísk Slovenskej republiky predložených parlamentu vládou, alebo aj tých návrhov stanovísk v zmysle čl. 2 ods. 3, ktoré sa týkajú ďalších záležitostí Európskej únie a o ktoré môže požiadať aj najmenej pätina poslancov Národnej rady. V druhej vete čl. 2 ods. 4 sa teda nespomína explicitne, na rozdiel od toho návrhu, že má ísť o návrh stanoviska predložený vládou, tak z čisto gramatického hľadiska výkladu tohto ustanovenia by mohlo vyplynúť, že ide aj o návrhy stanovísk Slovenskej republiky predložených najmenej pätinou poslancov Národnej rady. Ak by sme však takto čisto gramaticky vysvetľovali text tohto ustanovenia, bolo by to podľa názoru predkladateľov v zjavnom rozpore so zmyslom tohto ustanovenia, ako aj s jeho systematickým a logickým výkladom. Skúsim vysvetliť.
Zmyslom čl. 2 ods. 4 ústavného zákona je umožniť parlamentu vysloviť konštruktívny nesúhlas s návrhom stanoviska vlády. To znamená, že Národná rada môže schváliť stanovisko Slovenskej republiky navrhnuté vládou, to je jedna možnosť, potom to stanovisko je záväzné, alebo môže schváliť iné, odlišné stanovisko, v tom prípade to iné, odlišné stanovisko schválené Národnou radou je záväzné pre Slovenskú republiku aj pre vládu Slovenskej republiky. A potom je tu tretia možnosť, že Národná rada vo veci nekoná, resp. v lehote dvoch týždňov sa nevyjadrí, alebo sa vyjadrí len tým, že návrh stanoviska predložený vládou neschváli, ale neschváli ani žiadne iné stanovisko. Otázka je, že či má byť člen vlády viazaný návrhom stanoviska Slovenskej republiky, ktorý predložila vláda, a to je z toho, aj z toho, ako to bolo odôvodnené, zjavné. Ale takémuto účelu predmetného ustanovenia nezodpovedá možnosť, aby rovnaké dôsledky malo aj neschválenie návrhu stanoviska predloženého najmenej pätinou poslancov Národnej rady.
Opäť zacitujem z ústavného zákona, čl. 1 ods. 1: „Vláda Slovenskej republiky alebo poverený člen vlády predkladá Národnej rade Slovenskej republiky návrhy právne záväzných aktov a iných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, o ktorých budú rokovať zástupcovia vlád členských štátov Európskej únie, a informuje ju o ostatných záležitostiach súvisiacich s členstvom Slovenskej republiky v Európskych spoločenstvách a Európskej únii.“
Prvá veta čl. 2 ods. 4 ústavného zákona hovorí o viazanosti člena vlády schváleným stanoviskom pri zastupovaní Slovenskej republiky v príslušnom orgáne Európskych spoločenstiev a Európskej únie.
V druhej vete čl. 2 ods. 4 sa hovorí o viazanosti člena vlády navrhnutým stanoviskom v prípade, že Národná rada v lehote dvoch týždňov neschváli iné stanovisko, pričom je zrejmé, že táto záväznosť sa týka postupu člena vlády na pôde orgánov Európskej únie, nie nejakej všeobecnej viazanosti. Ak budeme systematicky vykladať toto, tieto ustanovenia, tak z nich vyplýva, že ak Národná rada nezaujme v predmetnej veci iné stanovisko, je člen vlády viazaný stanoviskom navrhnutým vládou, lebo to je schválené vládou. Výklad, že by člen vlády mal byť na pôde orgánov Európskej únie viazaný stanoviskom, ktoré navrhla pätina poslancov Národnej rady, pričom toto stanovisko Národná rada neschválila, iba sa k nemu nevyjadrila v priebehu dvoch týždňov, takýto výklad je podľa môjho názoru veľmi ťažko udržateľným. Zo systematiky ústavného zákona vyplýva, že rozhodovať o stanoviskách Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii môžu teda buď parlament, alebo vláda. Parlament tým, že schváli buď vládou navrhnuté, alebo vlastné, odlišné stanovisko, alebo tým, že vo veci neprijme žiadne stanovisko, a tým pádom sa záväzným stane stanovisko navrhnuté vládou.
A okrem zmyslu ustanovenia nejakého systematického výkladu môžme použiť aj logický výklad. Aj tento logický výklad odporuje názoru, ktorý tu zaznieva aj na pôde Národnej rady, že by sa po uplynutí dvoch týždňov malo stať pre člena vlády záväzným parlamentom neschválené stanovisko navrhnuté pätinou poslancov Národnej rady. Nemá to žiadnu legitimitu ani logiku, aby sa pre člena vlády stalo len uplynutím dvojtýždňovej lehoty automaticky záväzným stanovisko navrhnuté skupinou 30 poslancov bez toho, aby toto stanovisko bolo schválené Národnou radou. Opäť ten rozdiel, stanovisko navrhnuté vládou je schválené vládou, stanovisko navrhnuté 30 poslancami nie je schválené žiadnym orgánom. Parlament sa k navrhnutému stanovisku nemusí vyjadriť z rôznych dôvodov, napr. z dôvodu, že v priebehu dvoch týždňov, o ktorých hovorí ústavný zákon, sa neuskutoční schôdza Národnej rady, napríklad sú prázdniny, alebo Národná rada sa síce zíde, ale nie je uznášaniaschopná, alebo sa Národná rada nie je schopná v danej veci zhodnúť na žiadnom stanovisku. Aj vzhľadom na to, čo som už povedal, je, naopak, logické, aby v takejto situácii, keď Národná rada nevyjadrí možnosť alebo nevyužije možnosť konštruktívneho vyjadrenia nesúhlasu s návrhom stanoviska, s ktorým prišla vláda, bol pre člena vlády záväzným vládou schválený a parlamentu predložený návrh stanoviska, keďže žiadne stanovisko nebolo v Národnej rade schválené.
Uplatniť logiku, takúto logiku aj na návrh stanoviska predložený skupinou 30 poslancov je absurdné a nedáva to žiadny zmysel. Môže totiž nastať situácia, že jedna skupina 30 poslancov v rovnakej veci týkajúcej sa Európskej únie predloží jedno stanovisko, druhá skupina 30 poslancov v rovnakej veci predloží iné stanovisko, dokonca opačné stanovisko, Národná rada sa nevyjadrí k ani jednému z týchto stanovísk, uplynú dva týždne a ak by mal platiť ten výklad, že je záväzné po uplynutí dvoch týždňov automaticky aj to stanovisko, ktoré navrhla skupina 30 poslancov, tak by sme tu v jednej chvíli mali dve odlišné, dokonca dve protichodné stanoviská Slovenskej republiky k tej istej veci. Lebo to, takáto možnosť vyplýva z výkladu, že by malo byť záväzné aj stanovisko navrhnuté 30 poslancami, ak sa k nemu Národná rada nevyjadrí v priebehu dvoch týždňov. Neviem, neviem, kto by toto dokázal obhájiť, že takýmto spôsobom takáto situácia môže nastať. V prípade, ak uplatňujeme ten výklad, že po uplynutí dvoch týždňov sa stane záväzným iba stanovisko vlády, tak takáto situácia nemôže nastať, ak teda nepredpokladáme, že vláda predloží k tej istej veci dve odlišné, až protichodné stanoviská, čo teda je pri uznávaní elementárnej racionálnosti konania štátnych orgánov a ľuďoch, ktorí v nich pôsobia, nepredstaviteľné. Situácia, že dve 30-členné skupiny poslancov Národnej rady predložia odlišné stanoviská, sa môže stať úplne normálne.
To, čo navrhujeme v novele, je odstrániť pochybnosti o výklade druhej vety čl. 2 ods. 4 a zaviesť takú formuláciu, aby čisto, aj čisto gramatický výklad tohto ustanovenia zodpovedal jeho zmyslu, ako aj jeho systematickému a logickému výkladu, o ktorom som sa vo svojom vystúpení snažil hovoriť. Schválenie návrhu sa nijako nedotkne ústavným zákonom v súčasnosti garantovanej možnosti pätiny poslancov požiadať parlament o zaujatie stanoviska aj k ďalším záležitostiam Európskej únie, ako to stanovuje čl. 2 ods. 3, ten v tejto veci ostane nedotknutý. Zmena nastane iba v tom, že ak Národná rada takéto stanovisko neschváli alebo k nemu nezaujme, nezaujme stanovisko, nestane sa automaticky záväzným pre členov vlády, ale ak si Národná rada osvojí ten návrh stanoviska predložený skupinou 30 poslancov, schváli ho, tak sa aj toto stanovisko stane záväzným pre člena vlády.
Myslím si, že je dôležité, aby rôzne formy výkladu toho istého ustanovenia ústavného zákona alebo zákona boli v zhode a aby nedochádzalo k pochybnostiam, akým spôsobom je potrebné znenie ústavného zákona v tak dôležitej veci, ako je vzťah Slovenskej republiky k Európskej únii a spolupráca zákonodarného orgánu a najvyššieho exekutívneho orgánu, teda vlády, v záležitostiach Európskej únie vykladať. Ak bude náš návrh schválený, tak ten rozpor alebo tá pochybnosť, ktorá tam dnes existuje, nebude existovať a bude ten výklad po všetkých stránkach jasný.
Preto si vás dovoľujem požiadať o jeho podporu.
Ďakujem.
