Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Kolegyne, kolegovia, návrh zákona o veterinárnej starostlivosti zavádza nový pojem, legislatívne nový pojem a tým je farmársky bitúnok a vypĺňa tak vlastne veľkú legislatívnu dieru, ktorú sme mali v Slovenskej republike, a to je možnosť majiteľov, majiteľov alebo užívateľov farmový chov, aby mohli svoje zvieratá porážať na bitúnkoch a následne ich predať, predať konečnému spotrebiteľovi do reštaurácií, do obchodov, poslať po celom území Slovenskej republiky. Doterajšia prax bola taká, že majiteľ farmového chovu mohol svoje zvieratá predať kamarátom, rodine alebo jednoducho načierno. Prax bola taká.
Na Slovensku máme 680 registrovaných farmových chovov a ten predaj načierno vlastne deformoval aj tie štatistiky, ktoré sme vykazovali o potravinovej sebestačnosti. Nemyslím politicky potravinová sebestačnosť, ale o množstve vyprodukovaných potravín, pretože tú čiernu produkciu neevidoval vlastne nikto. A tu je jeden z dôvodov, kvôli čomu aj predkladám tento zákon, pretože, a to je realita a budete možno prekvapení, sami títo, títo ľudia alebo občania, ktorí takto načierno porážajú, už oni sami volajú po takejto legislatívnej zmene. Už oni, už nechcú predávať načierno. On keď to robí desať - pätnásť rokov, tak jednoducho chce, aby ten jeho výrobok mal nejaký marketing, aby mal nejakú podporu, aby mohol získať, povedzme, úver, urobiť nejaké investície. Ale on v podstate nemôže, pretože robí to, robí to po nociach, cez soboty, cez nedele, bez papierov. A ozaj, že títo chovatelia, a nie je to len v živočíšnej výrobe, je to aj v produkcii hlavne výrobkov z ovčieho mlieka u syra, u bryndze.
Slovenská republika je dlhodobo závislá na dovoze mäsa. Avšak príčinou tejto našej závislosti nie je to, že nemáme schopných chovateľov mäsa, pretože pokiaľ zoberieme surovinovú sebestačnosť, čiže množstvo vychovaného hovädzieho dobytka, tá je takmer 90 %. Ale potravinovú sebestačnosť, to znamená množstvo vyprodukovaných potravín z týchto zvierat, je menej ako 30 %. A tá príčina je v tom, že aj keď vieme, vieme vychovať, máme ideálne klimatické podmienky na chov zvierat, tak nevieme tieto zvieratá poraziť, následne obchodne alebo reštauračne zabaliť a pripraviť a zrealizovať tento tovar s vysokou pridanou hodnotou u nás doma. Čiže bežne to funguje takto.
Naši chovatelia zvieratá vychovajú a potom ho predajú, či už je to až na Balkán, do Turecka, alebo jednoducho do Maďarska, do Poľska, hocikde inde, len nie doma. Pretože doma sa im to oplatí, predať neoplatí. Predajú to východnejšie v zahraničí. A pritom vieme, že naše klimatické podmienky dajú predpoklad ozaj na skutočne kvalitný, kvalitné, na kvalitnú produkciu. A je tam, samozrejme, viac faktorov. Je tam oblasť spracovania, hej, je to otázka legislatívy. Legislatíva následne podporí dotácie, atď., ale je to v našich rukách, v nijakých iných, aby sme to zmenili. To znamená, je to jeden z prvkov, jeden z prvkov zavedenia týchto farmárskych bitúnkov, aby s vyššou pridanou hodnotou, čiže nie euro za kilo, ale päť eur za kilo, šesť eur za kilo, aby to mäso sa mohlo predať z bitúnku, ktorý bude schválený Štátnou veterinou a potravinovou správou na celom území Slovenskej republiky.
Čiže, kolegyne, kolegovia, čo nám chýba? Chýba nám zdravý rozum? Možno zdravý rozum, ale chýba nám aj legislatíva, chýba nám nastavenie podporných mechanizmov, aby sme tento doslova nezmyselný kolotoč, ktorý panuje na slovenskom vidieku, zastavili. Pretože na potravinách zarábajú všetci, ozaj že všetci, okrem tých, ktorí tie potraviny vyprodukujú a či už je to rastlinná alebo živočíšna výroba, uvedú na trh. Tí sú poslední. Poslední v príjmoch, poslední v rozvoji, poslední v ekonomike. V podstate oni sú obete toho potravinového reťazca.
To isté je v oblasti diviny. V divine je veľký záujem o divinu na území Slovenska, kde mäso z diviny je populárne. Avšak to mäso nie je naše, ale je dovezené. Pritom máme Slovensko, ako všetci vieme, je horská krajina, máme ideálne podmienky, máme 680 farmových chovov. A pokiaľ chcete kúpiť kvalitnú divinu, tak si pôjdete kúpiť do niektorého z obchodných centier, a tá je určite zo zahraničia. Väčšinou to asi je z Českej republiky.
Podobne tomu bolo v prípade jahniat. Dobre si pamätám na 30. marca, keď som dostal jeden z prvých mailov do poslaneckej schránky, kde ma Zväz chovateľov oviec a kôz Slovenska poprosilo o pomoc, lebo nevedia si pomôcť s 80-tisíc jahňatami, ktoré im ostali tým, že sa zastavil vývoz do Talianska. Keď sme sa začali baviť o tom, že ich budeme umiestňovať na slovenských predajniach, tak väčšinou sa mi dostalo výsmechu, poznámok, že toto sa na Slovensku predať nedá, to nemá tradíciu, proste je to nezmysel, nech na to zabudnem a nech radšej to dáme niekde, hocikde inde, dokonca zadarmo, len aby sme sa toho zbavili. A aká je skutočnosť? Po mesiaci rokovaní s obchodnými sieťami sa podarilo minulý rok predať 8-tisíc. Tento rok to bude 20-tisíc, budúci rok to vyzerá na 40-tisíc. Asi je iba, asi neuveríte tomu, ale keď sa spustil predaj jahniat, tak som dostával desiatky správ, že zase to je, jak za komunistov. Zase to mäso je len pre vyvolených. Proste nestíhali, neboli pripravení na to, aby tie jahňatá dodali do obchodnej siete. Písali mi ľudia, ktorí ozaj chodili z obchodu do obchodu, aby tie jahňatá si kúpili. Keď sa nám podarí budúci rok predať 40-tisíc, sme pomaly na polovici momentálnej produkcii jahniat na Slovensku a pokiaľ neurobíme opatrenia z hľadiska podpory tohto veľmi dôležitého sektora, a že pokiaľ sa zvýši vývoz hlavne do Talianska, tak tým pádom, tým pádom tých jahniat bude málo. A presne ten trh urobil to, čo urobiť mal, čiže keď v roku 2020 boli vyhrážky, že cena jahňaťa bude euro šesťdesiat, euro päťdesiat, čo je ekonomický nezmysel, toho roku bola cena viac ako 2,50 dokonca platili aj 2,80. Trh sám vygeneroval cenu a tým pádom pre tých chovateľov je to veľmi zaujímavé.
Kolegyne, chcem, mám takú otázku, že kde sú tie naše lúky plné pasúcich sa oviec a kráv, ktoré hlavne my starší si pamätáme z minulosti? Ubúdajú nám. A pribúdajú nám zarastené, zarastené oblasti okolo lesov, prípadne vidíme tam mulčovacie zariadenia, aby zobrali dotáciu za mulčovanie, ktoré je mimochodom nelegálne, a získali tam nejaké peniaze. Pretože to, toto, čo nám robí slovenské lúky lúkami a čo nám urobí krajinotvorbu krajinotvorbami a najlepším krajinotvorným prvkom, je človek, ale bez tých živých kosačiek, bez tých oviec, bez tých kôz, bez toho dobytka asi tú krajinotvorbu neudržíme. A dopad toho všetkého je strašne jednoduchý: povodne, zlá štruktúra pôdy, a čo je paradoxné, utekajúci ľudia z regiónov do automobiliek, aby si zarobili peniaze a potom cez víkend aby išli do toho Rakúska a pozreli sa na lúky plné oviec a kôz. Čiže zničili sme si ovce a kozy, zničili sme si pasúci dobytok, zarobíme peniaze, ideme do Rakúska a tam v bufete si kúpime za 100 eur nejaký obed, pozrieme sa na tie kozičky, ovce a kravy a vrátime sa naspäť domov. Toto je realita Slovenskej republiky na vidieku.
Preto sa pýtam, či nie je to zvrátené. Je to totálna zvrátenosť. A je to dopad rokmi a rokmi zlého, nezodpovedného prístupu štátu k tomuto dôležitému odvetviu a k ľuďom žijúcim na vidieku.
Ďalšia zvrátenosť. Všetci, všetci, ktorí chodíme po zahraničí, nám povedia: "Slovensko, to sa rovná bryndza." Bryndza, národné jedlo. Otázka. Z čoho je tá bryndza vyrobená? Je z ovčieho mlieka? Alebo je z kravského mlieka? Alebo je z ovčieho mlieka dovezeného z Francúzska? Taká dôležitá potravina, ako je bryndza, ktorá ozaj je takým identickým prvkom, taká vlajková loď slovenskej štátnosti, by mala byť vyrobená z ovčieho mlieka, z našich oviec vychovaných v našich horských a podhorských oblastiach. Ak takéto opatrenia vrátane možno jednoduchých, ale účinných nástrojov, ako tie farmárske bitúnky, neurobíme, tak potom, potom sa nečudujme, že keď robíme ročné štatistiky, tak na 100 hektárov poľnohospodárskej pôdy máme na Slovensku 2,2 človeka. Priemer Európskej únie je 5,5, v Poľsku nám pracuje 12 ľudí na 100 hektárov. A to budeme stále dookola počúvať, že na vine je Únia. Na vine nie je Únia, na vine sme my a možno, možno ten chýbajúci zdravý rozum a ten obyčajný sedliacky prístup.
U nás, u nás sa stalo také populárne teraz, mediálne populárne, tak som myslel, mediálne populárne každý deň čítať nejaké články a pozerať televízne relácie o klimatických zmenách, o zvyšovaní tvorby emisných plynov. A objavujú sa veľmi často zaujímavé informácie, že 15 % emisných plynov produkujú prežúvavce, hlavne, hlavne kravy a hovädzí dobytok. A na druhej strane tí istí aktivisti potom v televízii vystupujú: Zachráňme antilopy! Zachráňme zebry! A zebra je taký istý prežúvavec, ako je krava. Produkuje také isté emisné plyny, ako aj krava. Čiže, čiže je tu tá ďalšia veľká zvrátenosť a ten dopad je strašne jednoduchý.
Tí, čo máte trošku vzťah k vidieku a k pôde, si všimnite, aká je slovenská pôda. Je sivá. Je sivá, je demineralizovaná, je jedna hluchá minerálna hmota bez organiky a bez organiky z pôdy sa robí polopúšť a z polopúšte sa robia púšte. Aj Sahara bola niekedy úrodná. Aj kopu iných oblastí, aj Haná bola ďaleko úrodnejšia ako dnes a dnes časti Moravy sú vyhlásené už za polopúšte. Z jednoduchého dôvodu. Znížil sa tam stav dobytka a vôbec zvierat živočíšnej výroby o 80 % a výsledok je taký, že okrem tých plynov, nenávidených plynov, tie zvieratá produkujú aj hnoj, maštaľný hnoj a čo je, to je základ, základ organického, organického hnojenia pôdy. Čiže pokiaľ vymeníme tie ťažké minerálne hnojivá za jednoduchý, pre niekoho možno smradľavý, pre mňa voňavý kravský alebo maštaľný hnoj, tým pádom aj tie naše polia budú vyzerať ináč. A verte mi, že aj v tých záplavách to bude vyzerať ináč, pretože ten základ tej sorpčnej vlastnosti, že vlastnosti, schopnosti pôdu viazať vodu je, je pôdny humus a ten pôdny humus bez tých organických hnojív, bez toho organického uhlíka nám neustále klesá a dnes ho máme o 60 % menej, ako sme ho mali pred dvadsiatimi rokmi.
A pokiaľ sa vykašleme na pôdu, tak potom berieme priamo zodpovednosť aj za vodu. Pretože asi je nám všetkým jasné, že voda nie je nad pôdou, ale pod pôdou. A od kvality pôdy záleží aj kvalita vody. A chcem upozorniť, že voda má štyri skupenstvá. Tuhé, kvapalné, plynné a ešte to jedno, ktoré, ktoré si nikto neuvedomuje, a to je voda, ktorá sa nachádza v nás. Človek keď sa narodí, má 97 % vody. Ja mám 60, čiže ja mám niekde okolo 65 % vody, možno trochu viac. Čím sme starší, tej vody je menej, ale bez vody život na Zemi nebude a bez kvality pôdy, aj bez tej živočíšnej produkcie, bez toho organického hnojenia atď. si ohrozujeme aj zdroje našej kvalitnej vody.
A na záver vás ešte chcem poprosiť. Podporme tú slovenskú produkciu nie deklaratívne, že budeme písať letáky, že podporujeme slovenskú potravinovú sebestačnosť, ale podporujme aj zodpovedným nákupným správaním. Asi si neuvedomujete, že keď budete stáť vonku na ulici a budete súčasťou nejakého hnutia za záchranu, za zastavenie klimatických zmien a kúpite si výrobok vyrobený niekde v Južnej Amerike, ktorý vznikol vďaka tomu, že sa vyklčovali stovky hektárov dažďových pralesov, že sa vyklčovalo spústu takých, ozaj že tých hlavných, hlavných bodov na klimatickú stabilitu sveta, vlastne sami k tej klimatickej zmene prispievate. Nie tie zvieratá, ktoré produkujú emisné plyny, ale vy tým, že kupujete zvieratá, mäso zo zvierat vyrobených niekde v Južnej Amerike a že kupujete výrobky, ktoré sú kŕmené sójou, ktorá sa pestuje vďaka tomu, že denne desiatky futbalových štadiónov dažďových pralesov sa zničí preto, aby sa vyrobila, aby vyrobila tá surovina, ktorá sa donesie k nám.
Preto najlepším klimatickým opatrením, najlepším environmentálnym opatrením vôbec na svete je lokálna produkcia. To je úplne jednoducho. Máme globálny svet v technológiách, v IT systéme, v bankovníctve, atď. Aj z hľadiska potravín je to najrozumnejšie pre nás, pre svet, pre krajinu je tá lokálna produkcia.
Preto som predložil tento, tento návrh zákona, kde výsledok nemá byť iba bohatý jednotlivec na úkor pôdy a vody, ale bohatý región, bohatá obec a bohatá sebestačná rodina, pretože ak budeme mať bohaté a sebestačné rodiny, bude mať aj bohatú a sebestačnú spoločnosť.
A na záver, kolegovia, ešte jednu mám takú prosbu, takú malú možno výzvu. O pár dní sa bude schvaľovať štátny rozpočet. Chcel by som poprosiť Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky a ministra financií Slovenskej republiky, aby pri príprave štátneho rozpočtu, ktoré budeme schvaľovať o pár týždňov, zohľadnili veľmi zlú rozpočtovú situáciu v orgánoch Štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Slovenskí veterinári sú garantom kvality a bezpečnosti potravín, čo sa týka vyrábaných alebo predávaných na území Slovenskej republiky.
V programovom vyhlásení vlády sme sa zaviazali, že zvýšime potravinovú sebestačnosť a podporíme rozvoj vidieka. Toto bez podpory živočíšnej výroby jednoducho nepôjde. Momentálne mzdové ocenenie pracovníkov Štátnej veterinárnej a potravinovej správy je také, že človek, ktorý má dvadsať rokov praxe, vysokoškolské vzdelanie, má 800 až 900 eur v hrubom. Čiže toto je nič iné, ako dehonestácia veterinárneho stavu a ja chcem z tohto miesta poprosiť oboch ministrov, aby nám predložili štátny rozpočet, ktorý túto dehonestáciu veterinárneho stavu zastaví, pretože nielen to, že budú mať veterinári viac peňazí, ale aj to, že ohrozíme naše, naše úlohy a naše povinnosti vyplývajúce z nášho členstva v Európskej únii. Pokiaľ to neurobíme, tak si myslím, že je ohrozená v skutočnosti aj tá bezpečnosť a kontrola kvality potravín.
Ďakujem veľmi pekne.
