Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, kolegyne, kolegovia, na úvod chcem pánovi Tóthovi poďakovať za precízne uvedenie výdavkových limitov, za vysvetlenie a teda vôbec za jeho vystúpenie. Ja skúsim sa pozrieť takým pohľadom naspäť vlastne, čo všetko predchádzalo práve tomuto momentu, keď rokujeme, a pevne verím, že na hlasovaní dnes o 17.00 h aj schválime výdavkové limity a tak konečne...
Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, kolegyne, kolegovia, na úvod chcem pánovi Tóthovi poďakovať za precízne uvedenie výdavkových limitov, za vysvetlenie a teda vôbec za jeho vystúpenie. Ja skúsim sa pozrieť takým pohľadom naspäť vlastne, čo všetko predchádzalo práve tomuto momentu, keď rokujeme, a pevne verím, že na hlasovaní dnes o 17.00 h aj schválime výdavkové limity a tak konečne finálne splníme aj míľnik plánu obnovy a odolnosti.
Cesta výdavkových limitov až po tento bod teda fakt vôbec nebola jednoduchá. Začala ešte v roku 2011, keď sa veľkou väčšinou v Národnej rade prijal ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. V skratke, tento ústavný zákon zaviedol to, čo všetci dnes poznáme pod pojmom dlhová brzda. Definoval hranice hrubého dlhu, definoval sankcie za ich prekročenie a ako to pri zákonoch býva, definoval aj tzv. únikové klauzuly, teda súbor parametrov, kedy sú sankcie vypnuté a teda sa neuplatňujú.
Zákon o rozpočtovej zodpovednosti, ako už aj pán predseda spomínal, predpokladal, že budú v krátkom čase zavedené aj výdavkové limity. Vôľa na ich zavedenie sa však nástupom strany SMER nenašla na dlhých osem rokov. Treba povedať, že práve v dobrých časoch, ktoré v tom období boli, by výdavkové limity dokázali zabrániť prejedaniu nadpríjmov a pomohli by v rokoch 2013 až 2020 znížiť zadlženie Slovenska.
O výdavkových limitoch sa v tom politickom prostredí opäť začalo hovoriť až pred voľbami 2020. Strana SaS sme ich mali v našom volebnom programe, podarilo sa nám ich dostať aj do programového vyhlásenia novej vlády v marci 2020. Na veľkej novele zákona o rozpočtovej zodpovednosti sa prakticky ihneď začalo pracovať, myslím si, že sedia tu pár, aspoň pár kolegov. Kolegovia z výboru pre financie a rozpočet si možno pamätajú aj stretnutia na pôde Národnej banky Slovenska, kde sa pri okrúhlom stole stretli zástupcovia úplne všetkých politických strán a hnutí zastúpených v pléne Národnej rady a teda bol odprezentovaný pripravený návrh. Potiaľto to išlo dobre.
Ministerstvo financií však už vtedy fungovalo v područí Igora Matoviča a plne sa prejavovali všetky problémy, ktoré vo finále viedli aj k pádu vlády, ale konkrétne ministerstvo financií nebolo ochotné akceptovať pripomienky koaličných partnerov a ani pripomienky opozície, napríklad náš návrh, aby súčasťou novely bola aj daňová brzda, bol opakovane zhadzovaný zo stola, čiže namiesto zapracovania vznesených pripomienok sa návrh zákona objavil v Národnej rade Slovenskej republiky 1. 10. 2020. Už vtedy OĽANO išlo z pozície sily, že si svoju predstavu o zákone pretlačí namiesto hľadania všeobecne akceptovaného riešenia. Zákon v takomto stave prešiel cez prvé čítanie, následne však celú situáciu najlepšie vystihuje legendárny výrok bývalého ruského premiéra Viktora Černomyrdina: "Mali sme tie najlepšie úmysly, ale dopadlo to tak ako vždy."
V žiadnom prípade, a to chcem zdôrazniť, nemôžem vytknúť snahu štátnemu tajomníkovi ministerstva financií Ľubošovi Jančíkovi, ktorý neúnavne zvolával stretnutia, hľadal kompromisy, hľadal prieniky, za účasti skutočne všetkých, ktorých sa tento zákon týka, ale akýkoľvek taký ten reálny alebo finálny posun blokoval premiér a neskôr už aj priamo minister financií Igor Matovič.
V skratke, ak sa pozrieme na web Národnej rady Slovenskej republiky, nájdeme tam, ak som ich dobre zrátal, 11 listov predkladateľa so žiadosťou o posun na niektorú z nasledujúcich schôdzí, lebo teda nie je dohoda. Takto sa najbližšie tento zákon, ktorý spomínal aj pán predseda, alebo teda tú veľkú novelu, najbližšie objaví na marcovej schôdzi.
Medzitým si Európa aj svet prešli covidovým šialenstvom, vlády takmer všetkých krajín reagovali obrovským navýšením verejných výdavkov, centrálne banky obrovským kvantitatívnym uvoľňovaním, covid sa postupne však stal súčasťou nášho života, jednou zo stoviek iných chorôb, zo zabudnutia sa však vrátila iná choroba, choroba zvaná inflácia. Nič paradoxy tejto doby neukazuje explicitnejšie než to, že Európska únia reagovala podporným balíkom plánu obnovy a odolnosti v obrovskej hodnote cca 750 mld. eur. Tento balík, to mal byť balík pomoci v súvislosti s covidom, ale akoby na to si už ani nikto nespomenieme, pretože čerpanie v celej Európskej únii sa doteraz rozbehlo minimálne.
Samozrejme, tento program má plusy, môže pomôcť a verím, že pomôže krajinám v motivácii zavádzať reformy, to sa týka, samozrejme, aj Slovenska, ale ten základný cieľ – vlastne pomôcť riešiť covid krízu – sa jednoducho absolútne minul účinku, proste sa nestihol. Tá kríza sa našťastie akoby vyriešila skôr a sama. Len teda ukazuje toto celé starú pravdu, že často najlepšie riešenie je, keď si štát sedí na rukách a odoláva alebo odolá nutkaniu nezmyselne rozdávať verejné zdroje, ergo peniaze občanov. Ale toto by bolo na samostatnú tému.
Plán obnovy spomínam z iného dôvodu. Ako jeden z míľnikov si Slovensko stanovilo práve zavedenie výdavkových limitov. No a keďže, ako som spomínal, tá veľká novela bola a je dlhodobo stále zablokovaná, koalícia sa dohodla na malej novele, iba na samotnom zavedení výdavkových limitov, a toto sa podarilo novelou zákona o rozpočtových pravidlách v marci 2022. V schválenom znení sa jasne píše, že výdavkové limity sa prvýkrát zapracujú do štátneho rozpočtu na rok 2023 v procese jeho tvorby v roku 2022. No a v tomto momente sa cestička výdavkových limitov opäť začala nebezpečne kľukatiť, hoci samotné výdavkové limity boli schválené, už ako som spomínal, v marci 2022.
Súčasťou schváleného znenia bola i metodika ich výpočtu, v zákone sa o nej píše, že na jej znení sa má dohodnúť ministerstvo financií a Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. No a Igor Matovič mal tak ďalšiu možnosť, ako ukázať schopnosť nenájsť dohodu, aj keď ju v podstate všetci chcú a očakávajú, treba však povedať, že zdatnú podporu v nenachádzaní riešenia mu v tomto prípade poskytoval aj pán minister Krajniak. Vychádzam z vlastných slov pána ministra. Slovo dalo slovo a rozpočet 2023 bol 15. 10. 2022 vládou schválený bez toho, aby obsahoval výdavkové limity.
Následne sme už aj my ako strana SaS jasne deklarovali, že nepodporíme rozpočet, ktorý neobsahuje výdavkové limity a tým jasne porušuje platný zákon i naše medzinárodné záväzky, k ktorým sme sa v pláne obnovy zaviazali. V tomto momente už bil na poplach aj útvar plánu obnovy a veľmi jasné, by som povedal, až viac než bežne, jasnejšie signály vysielala aj Európska komisia. Nezapracovanie výdavkových limitov bolo totiž priamym a jasným podvodom na Európskej únii, je to proste zvrátenie míľnika, ku ktorému sa Slovensko zaviazalo, deklarovalo jeho splnenie a zároveň za ktorý už dokonca aj dostalo platbu. Hrozili zrejmé sankcie, pozastavenie platieb plánu obnovy, alebo možno celého plánu obnovy, plus, samozrejme, medzinárodná hanba a strata kredibility Slovenska v očiach európskych partnerov.
No a toto je už, myslím, že relatívne čerstvá história, ktorú si už všetci pamätáme. Na základe nášho tlaku, keďže bez hlasov strany SaS rozpočet nemal šancu prejsť, ministerstvo financií konečne 22. 12., ako aj pán predseda spomínal, schválilo metodiku, a teda zapracovalo následne výdavkové limity do rozpočtu. V pozmeňujúcom návrhu sa ten výdavkový limit dostal priamo do rozpočtu, do štátneho rozpočtu na rok 2023, a teda aj po ďalších zmenách a veľkej dohode bol rozpočet schválený. Vláda už rovnako doplnila výdavkové limity aj do rozpočtu verejnej správy.
No a dnes nás čaká posledný krok, prerokovať a prijať výdavkové limity na viacročné obdobie. No a práve takto schválené výdavkové limity sa stanú takým tým základným smerným číslom pre budúce rozpočty.
Treba však zároveň povedať ešte ďalšie dva fakty. Slovensko je, bohužiaľ, majster v okorčuľovaní vecí, takže zároveň už máme prijatú aj výnimku, únikovú klauzulu, ktorá teda hovorí, že ak má konsolidáciu vypnutú aj Európska únia, tak ani Slovensko nie je povinné svoje výdavkové limity pre rok 2023 uplatňovať. Takže tá realita vo finále je, že teda tá výnimka je, pretože Európa v tomto momente má vypnutú konsolidáciu, takže vlastne sa aj tak v tomto roku nebudú uplatňovať. O to dôležitejšie je, samozrejme, tie limity mať prijaté a aby boli funkčné dlhodobo. Pretože tým skutočným nástrojom a tým, čo pomôže verejným financiám, tak ako pán predseda hovoril, je práve to, že teda budú zapracované a budú dlhodobo disciplinovať všetky aj nasledujúce vlády.
Ten druhý fakt, ktorý chcem spomenúť, je, že ani výdavkové limity nie sú samospasiteľné, sú veľmi-veľmi potrebné, samozrejme, verím, že i napriek výnimkám pomôžu a budú disciplinovať verejné financie. Nesmieme však zabudnúť na fakt, že z pohľadu výdavkových limitov je aj konsolidácia, teda šetrenie, to, že sa, teda je, to šetrenie je i to, že sa zvyšujú príjmy, hej? Teda napríklad, že sa zvyšujú dane alebo odvody ľudí a firiem. Čiže formou úniku, to poviem tak v úvodzovkách, je aj zvyšovanie daní, čo teda zase máme reálny príklad aj z tohto volebného obdobia, o čo sa minister financií stále snažil a myslím si, že v tomto budú, tak ako to aj v minulosti ukázali, veľmi dobrí aj sociálni demokrati, zasa dobrí v úvodzovkách. Z tohto dôvodu strana SaS presadzujeme aj dlhovú brzdu, ktorá by zabránila politikom v takom tom bezuzdnom zvyšovaní daní. Takto by vlastne každá vláda musela šetriť aj práve tam, kde šetrí každá bežná rodina, a teda to je to, že ak príjmy nestačia, musia sa znižovať výdavky.
Áno, bolí to, áno, toto vlády nechcú robiť, avšak prispôsobovať veľkosť štátu dostupnej výške príjmov musí byť základnou voľbou každej vlády. Prečo? Lebo Slovensko, napríklad v tomto roku budeme musieť prefinancovať cca 12 mld. svojho dlhu, teda na finančných trhoch si budeme musieť túto sumu požičať. No, nulové úroky, tak ako to bolo ešte nedávno, sú minulosťou, dnes sa štát financuje v rozmedzí približne troj- až štvorpercentného úroku. Tu, samozrejme, štát je teda povinný platiť aj úroky z celého existujúceho dlhu. No a tá realita zasa je, že dlhová služba bude stáť Slovensko tento rok 1,4, 1,5 mld. eur. To sú fakt už veľké, veľké, veľké financie.
No a samozrejme, základná sadzba Európskej centrálnej banky rastie, je pravdepodobné, že aj tento týždeň sa možno dozvieme o ďalšom zvyšovaní, uvidíme, ako sa vlastne Európska centrálna banka rozhodne, čo, samozrejme, situácii nepomáha, pretože to financovanie bude zasa o niečo drahšie.
Ctené kolegyne, kolegovia, na záver si vás dovolím požiadať o podporu predmetného materiálu, teda o podporu uznesenia, ktorým sa schvaľujú, alebo schvaľuje limit verejných výdavkov na roky 2023 – 2025. Je to dobrá vec, dobré riešenie a pomôže to slovenským verejným financiám.
Ďakujem pekne za pozornosť.
Skryt prepis
