Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Vážená snemovňa, začal by som takým pekným jarným modrooblohovým, trošku chladným, ale slnečným dňom, ktorý som 31. marca roku 2019 strávil ako pozorovateľ prezidentských volieb v Ukrajinskej republike ako člen pozorovateľskej misie organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, jej parlamentného zhromaždenia, keď nás pridelenie pozorovacej zóny spolu s mojím cteným kolegom sirom Johnom Withingdalom, toho času vedúcim britskej delegácie v parlamentnom zhromaždení OBSE, v tento jarný deň poslalo do mesta Buča. Mali sme svojich 12 okrskov, ktoré sme postupne absolvovali a bolo radostné vidieť to, čo sme na tých okrskoch zažívali. Neviem, ako je to v mnohých iných krajinách, ale predovšetkým v postsovietskom svete sú volebné komisie predovšetkým v rukách žien. Zvyčajný pomer je deväť členiek a dvaja členovia. Atmosféra, ktorá panovala na okrskoch, ktoré sme navštívili, bol radostná a nádejná. Tak ako bol pekný, studený, jarný slnečný deň. Takmer na každom okrsku prišla predsedkyňa komisie a spýtala sa, či sa s nami môže sfotografovať. Potom sa to už stalo takým pravidlom, že som ctenému kolegovi povedal, Johny, máme zase fototermín. Ja som mal na rozdiel od neho tú výhodu, že hovorím pomerne plynne rusky a ruština je tam tak ako ukrajinčina bežne dorozumievací jazyk. Nepochybne bola. Pochybujem, či dnes bude. Ale odchádzali sme z tejto pozorovateľskej misie s dobrým pocitom.
Ja som za roky, od roku 1999, keď som absolvoval prvé pozorovateľské misie, absolvoval viac než dve desiatky týchto misií, ale málokedy to bolo tak príjemné a pozitívne. Na Ukrajine som bol nakoniec v tom roku trikrát. Na druhom kole prezidentských volieb v apríli a potom ešte raz na parlamentných voľbách. Odjakživa som si vyberal ako pozorovateľské misie tie, ktoré sa nás viacej týkajú. A nepochybne krajina, s ktorou hraničíme, sa nás veľmi týka. A týkala sa nás i v mierových časoch. Týkala sa nás od Maidanu a týkala sa nás ako krajina, ktorá je nielen blízkym ale aj nádejným európskym susedom. To, čo sa dialo potom, po ruskej agresii, ktorej prvé výročie sa blíži, mohlo Ukrajincom pripomenúť dve strašné udalosti z ostatných sto rokov. Boľševikmi organizovaný a cielený genocidálny hladomor a vyčíňanie nacistickej hordy. Človek by sa domnieval, že v 21. storočí sa Ukrajinci nemusia báť takýchto vecí, ale tie veci prišli. A povedzme si otvorene, je dobré, keď demokracia a civilizovaný svet pozerá a počúva a číta, kto čo píše a hovorí. Keď Adolf Hitler napísal Mein Kampf, bolo zrejmé mnoho vecí, ktoré v prípade, že sa tento človek dostane k moci, môžu nasledovať. A my, ktorí sme si svoje pod bratmi z komunistickej ríše zla zažili, sme sa mali vážne prebrať a zamyslieť, keď agent KGB, dôstojník KGB, kremeľský dnešný Hitler povedal pred rokmi, že rozpad Sovietskeho zväzu bola najväčšia tragédia 20. storočia.
Tento výrok mal byť budíčkom. Rozpad ríše zla ako tragédia je neuveriteľný výrok pre tých, ktorí tu ríšu zla zažili na vlastnej koži a mal by byť aj pre tých, ktorí o nej dosť vedeli. Predstava, že by akýkoľvek nemecký štátnik povedal, tak ako to povedal Putin, že porážka Tretej ríše bola najväčšou tragédiou 20. storočia, by skončil buď na psychiatrii, alebo vo väzení. Toto bolo možné, pretože v tej krajine si zvolili za prezidenta opakovane, čím ďalej menej štandardne a úplne totalitne nakoniec, dôstojníka zločineckej organizácie, ktorej história je presne tak rovnako temná, ako je temná história gestapa. Predstava, že by dôstojník gestapa to dotiahol do prezidentského paláca v Nemecku, je nepredstaviteľná.
Ja som mal taký zvláštny príbeh, že som sa zúčastnil prvých Putinových volieb, keď sa prvýkrát stal pred mnohými rokmi vládcom ríše zla a bol som pozorovateľom i pri zatiaľ ostatných Putinových voľbách. Tie prvé sa veľmi približne dali považovať za pomerne normálne, tie ostatné boli čistá fraška, asi tak ako boli voľby za komunizmu v Československu, dnes na Kube alebo Severnej Kórei. Ale každopádne ten výrok o rozpade impéria je príznačný pre dedičov zlatej horby. Je príznačný pre tých, ktorí sa nikdy nedokážu zmieriť s Trianonom a boli príznačné i pre toho zločinca, ktorý zomrel vo väznici v Háagu, ktorý sa nevedel zmieriť s tým, že nebude veľké Srbsko. Títo ľudia založili to, čo robia na zvrhlých predstavách, v ktorých sa rozhodli rozhodovať o právach a slobodách iných, čo je absolútne nehorázne. Predstava, že bude niekto rozhodovať o tom, čo smie, ale nesmie 40 mil. Ukrajincov, bola presne taká, ako bola predstava o tom, či sme byť v Československu demokracia, ktorú poriešili ľudia z Putinovho chovu v roku 1968.
Obľúbená rozprávka, prečo bolo treba dopustiť sa krvavej agresie, je pocit ohrozenia, pričom žiadna krajina NATO nikdy nenapadla ani Sovietsky zväz, ani Rusko. Naopak táto krajina agresívnou vojnou napadla Fínsko v roku 1939 presne z rovnakých dôvodov ako dnes Ukrajinu. Chcela si posunúť hranice, starý známy vtip. S kým hraničí Sovietsky zväz? S kým chce. Fíni odolávali, ukázali úbohosť generality Červenej armády vyvraždenej Stalinom krátko predtým, znamenali koniec geroja Vorošilova, ktorý sa stal už len čistou bábkou dekoratívnou, ale hlavne odkrojili si nakoniec ostrovy v Peterburskej zóne a odkrojili si Karévy, áno. Toto bol prípad Fínska. Keď sa potom páni bratia vo viere, v dobré úmysly Joachim von Ribbentrop a Viačeslav Michajlovič Molotov dohodli v tajnom dodatku, že v zastúpení svojich šéfov a kamarátov Hitlera so Stalinom podelia Poľsko, tak to bola ďalšia ukážka slovanskej vzájomnosti a bratstva. A potom to šlo rad za radom, Maďarsko ´56, Berlínske ulice ´53, Československo ´68, takmer žiaden sused už v ríši zla bol konfrontovaný s brutálnou silou a keď sa Ruská federácia tvárila ako štandardný štát, tak si to stihla hrdinsky rozdať s Gruzínskom i s Moldavskom.
Inými slovami, oni sa boja a pre istotu útočia na všetkých navôkol. Keď dnes v rámci boja za mier počúvam zvrhlých mierotvorcov, ktorí hovoria o tom, že dodávanie zbraní na Ukrajinu znamená predlžovanie vojny a zvyšovanie obetí, napadá ma, kde boli ľudia z ich chovu a s ich morálkou, ktorí mali zakričať na Spojené štáty a na Britániu, aby nedodávali Červenej armáde zbrane, nákladné autá, benzín, jedlo, všetko to, čo prúdilo konvojmi do Murmanska, pretože keď Wehrmacht zvíťazí, predsa nebudú padať ďalší červenoarmejci, stačilo aby sa tak ako dnes sa potom volá, posadili za stôl bývalí verní kamaráti Stalin s Hitlerom, prípadne zastúpení Molotovom a Ribbentropom a s Wehrmachtom pod Moskvou sa dohodli, koľko lebensraumu dostane ríša a koľko nechajú Stalinovi. To je presná historická paralela, ale títo demokrati podporovali padanie ďalších a ďalších červenoarmejcov, lebo, samozrejme, keby nebolo tejto podpory, tak ríša červená, boľševická, prehrá. Tak je to s dnešnými mierotvorcami, a tak je to aj o debate s tým, že tu majú sa konať schôdze na tému migy na Ukrajinu.
Predchádzajúce vlády mierotvorcov, podotýkam, samozrejme, doviedli našu krajinu z hľadiska leteckej obranyschopnosti do situácie, že sme si vyškemrali letecké krytie českým a maďarským letectvom. Tak sme gazdovali s tými super Migmi, do takého stavu ich doviedli a teraz budú volať po mimoriadnych schôdzach vo veci odovzdávania kovošrotu. Áno, kovošrot je istý prvok v histórii neskoršieho prevádzkovateľa, chartrovej leteckej linky R. Kaliňák, ale tento kovošrot považovať za nosnú tému obranyschopnosti Slovenska môžu len úplne bezcharakterní gauneri a, samozrejme, o to viac ešte agenti zločinca z Kremľa, lebo to, čo predvádzajú a to, čo navrhujú Ukrajine, toho sa vzdať, to pustiť a s týmto sa zmieriť, to je jasný tieň Aloisa Indru, Vasiľa Biľaka a iných sviní pripravených vždy ku kolaborácii so zlom.
Takže účastníci mierových pochodov sú len, to sú dve alternatívy, sprostí alebo bezcharakterní. Tí, ktorí ich v tom podporujú, nie sú sprostí, ti sú nosne a výlučne bezcharakterní. Dotknem sa, keďže zahraničnopolitické rozpravy sú vzácnosťou v tomto parlamente, ešte jedného súčasne aktuálneho aspektu prístupu k teroristickému režimu, účasť športovcov na mierovej prehliadke športového súťaženia. Dnes sa z toho robí nosná a vážna téma bojovníkov za práva športovcov zúčastniť sa volieb. A vyvoláva sa duch našej neúčasti v Los Angeles, podotýkam, že rozhodne nás nikto z tých čo sa zúčastnili, nemasakroval v roku ´84. A pokiaľ ide o samotnú tradíciu neúčasti agresívnych zločineckých režimov a uznám, nie každý musí byť olympijský historik amatér ako som ja, o ktorom pred rokmi na vedeckej rade univerzity prehlásil môj ctený kolega Ján Grexa vedúci Katedry športovej histórie FTVŠ, že ak by chcel jedného človeka, ktorému môže od zajtra zveriť katedru, tak som to ja, hoci som len dermatológ, ale každopádne môžem tuná pre všetkých pár, ktorí tu sedíte, povedať, že keď Nemecko podpísalo v Compiegne dohodu, tak čakali nemeckí športovci desať rokov, kým dostali pozvanie na olympijské hry, desať rokov mali úložnú dobu. A keď v Karlshorste podpísal neskôr po zásluhe popravený maršál Keitel kapituláciu, tak čakali nemeckí športovci sedem rokov, aby mohli prísť pod päť kruhov. Sprosté reči o práve športovcov s písmenom Z na tričkách, môžete rozprávať len hlupákom z vášho chovu.
Sú to ľudia, ktorí si tým Z-tkom na seba nalepujú punc agresora, vraha a zločinca takého, ako boli tí, ktorí zabíjali v Buči ľudí, keď im predtým zviazali drôtom ruky. Apropo zväzovanie rúk za chrbtom drôtom, tento humánny, slovanský, hordový prístup zažili veľmi krátko. Tisíce tých, ktorých imperiálny režim z Kremľa strieľal v Katyni a na iných miestach. Zdrôtovať ruky a rana do zátylku. Takže keď ide o bojové tradície, rozdiel je malý. A ako som povedal, pre tieto obete z Buče, ktorých sú dnes plné hroby, neexistuje rozdiel medzi zločincami z Wehrmachtu a z tzv. dočisťovacích oddielov Tretej ríše. Rovnakí sú páchatelia jedni aj druhí. A to musíme mať na pamäti, keď budeme hlasovať o tom, že Ruská federácia je teroristický štát. Pretože nikto na svete by asi nespochybnil, aby takéto označenie dostala Tretia ríša. Keď horeli, keď horeli Coventry, Londýn a Rotterdam, keď sa strieľali lidickí muži, keď sa plynovali obete a keď Edelweiss s pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy tiahol partizánskymi obcami a vypaľoval ich.
Je to jeden typ, jedna sorta, jeden chov. Ale nikoho by nenapadlo povedať, že napriek tomu sú celkom súci na účasť tu či tam. Ríšsky protektor Reinhard Heydrich bol nadpriemerne dobrý šermiar. Pri morálke tých, ktorí volajú po práve účasti, by sa iste pri tomto pohľade malo stať, že na olympiáde 1948 si Reinhard Heydrich zašermuje v šermiarskej súťaži olympijských hier. Lebo zrejme by sme mu sotva dokázali osobnú konkrétnu účasť na nejakej vražde. Zrejme možno nikoho v živote nezavraždil, on len reprezentoval, plnil príkazy a plnil ich dôsledne, žiaľbohu.
Takže skúsme sa pozrieť na to, čo sa deje na Ukrajine pod zorným pohľadom toho, čo by sa mohlo diať u nás. Keď pred pár dňami môj vzácny priateľ Rastislav Káčer povedal, v duchu takej tej dnešnej mainstreamovej opatrnosti niečo, na čom niečo je. Tak sa stal objektom atakov a kritiky ešte aj zo strany umiernených. Dá sa diskutovať o tom či onom. Ale jedna vec je istá, ak som tu na počiatku vymenoval predstaviteľov krajín, ktorí chceli meniť hranice a krájať svojim susedom, tak si povedzme otvorene, že viedenská arbitráž by bola iste minimom a Máraiho Košice by boli Kassa. Takže zamyslime sa na tým, ako by nám to padlo, keby sa niekto rozhodol, že si odkrojí kúsok tam a kúsok tam.
Pripusťme, že obľúbená téma, Krym bol odjakživa ruský. No Krym bol tatársky, ruský bol tak tristo rokov. Naproti tomu Komárom, Párkány a Ipolyság boli tisíc rokov súčasťou Svätoštefanskej ríše. Myslíme si, že by sme mali zraziť opätky, keď niekto povie, že toto je historicky naše, ako je Krym ich. Asi sotva, asi by sme mali námietky. A ak by vojenskou silou niekto obsadil územie viedenskej arbitráže, mali by sme zraziť opätky a v rámci šetrenia životov obrancov vlasti to veľkoryso pustiť. Čo vlastenci? Štyridsaťtisíc, ktorí podpísali, že nepôjdu bojovať. To je obraz. Keby si toto boli povedali vojaci demokratických krajín v II. svetovej vojne, tak tu dnes hajlujeme aj to len v prípade, že by sa nadľudia rozhodli, že Slovanskí podľudia na Slovensku majú právo na existenciu. Lebo celkom toto presvedčenie o Slovanoch nadľudia nemali. Takže vždy keď chceme radiť niekomu, aby sa vzdal teroristovi, agresorovi a zločincovi, tak sa zamyslíme nad tým, čo by bolo keby niekto v primeranej presile postavil nás pred takúto voľbu. Keď sa prezident Tiso pýtal ministra obrany Čatloša, čo a koľko vydržíme, keď sa dá Horthyho armáda na pochod, pokiaľ ide o zvyšok Slovenska. Povedal mu Čatloš, ktorý iste nechcel klamať svojho prezidenta, tri týždne. A Svätoštefánska ríša je v minimálne v zóne Felvidéku nadobudla svoj pôvodný obrys... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
Pán poslanec, chcem sa opýtať, lebo podľa schváleného procedurálu končíme teraz.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Chcem teda povedať... Áno, že sa máme vždy zamyslieť nad biblickým: Nerobte iným, aby nerobili iní vám to, čo sa vám nepáči. A preto pri radení Ukrajine, aký postoj zaujať k teroristickému štátu, sa zamyslíme vždy nad tým, čo som teraz povedal.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)