Videokanál poslanca

Vďaka, pán predsedajúci. K Svedkom Liehovovým, vďaka, pán poslanec Žiak, za podporu zákona. Vidím svedkov, úlohu Svedkov Liehovových trochu inak, úprimne, neboli našou inšpiráciou pri tomto zákone, poviem otvorene. Vnímam ich presne, ako si popísal, ako satirickú skupinu. Satira si plní veľmi dôležitú úlohu, pretože upozorňuje na absurdnosť súčasne platnej legislatívy a v tomto zmysle Svedkovia Liehovovi hrajú jednu užitočnú úlohu. Chcem však uistiť tých, ktorí ten, ktorí nás sú pripravení počúvať s otvorenou mysľou a brať tento návrh zákona vážne, že našou inšpiráciou boli kresťanské spoločenstvá a iné spoločenstvá, ktoré si berú svoju náboženskú úlohu a svoje náboženské poslanie veľmi vážne. Sedeli sme s nimi pri príprave tohto zákona, nerobili sme ho ani cez noc, ani sme si ho nevytiahli z malíčka.
Mali sme niekoľko, mali sme jeden dlhý okrúhly stôl a niekoľko individuálnych debát s rôznymi predstaviteľmi cirkvi, ktorí sa neúspešne uchádzali o registráciu, Svedkovia Liehovovi medzi nimi neboli. Vypočuli sme si starostlivo ich frustrácie. Videli sme náboženské spolky a cirkvi, ktoré sa úprimne snažia jednoducho robiť dobro. A cítia, že v tomto súčasnom systéme nemajú šancu robiť to legálne, cítia sa byť ukrivdení. Cítia, že sú im uprené ich, ich ústavné práva a slobody. My s nimi súhlasíme a navrhujeme riešenie, o ktorom sa môžme baviť a debatovať, myslíme si, že spĺňa aj tie bezpečnostné problémy a záujmy štátu, aj zároveň napráva jednu skrivodlivosť, ktorá sa tu na Slovensku stala. Ale opäť, našou motiváciou sú tie náboženské spolky a cirkvi, ktoré to myslia s náboženským učením smrteľne vážne, a chcem uistiť tých, čo sú pripravení tento zákon zobrať vážne, že nám išlo nie o satiru, ale o reálne umožnenie pôsobenia tým spolkom, ktoré sa skutočne definujú ako náboženské.
Vďaka.

Nebudem reagovať na tú poslednú a myslím, že všetci vnímame, že toto je cirkus pre YouTube a takto a takú vážnosť k tomu aj prikladám.
Ale budem vážnejšie reagovať na slová pána poslanca Kočiša.
Hovoríte, že každá prazvláštna skupinka si bude môcť založiť spoločnosť, no v praxi už, ak sú, tak dnes tak robia. A robia to, samozrejme, iba vo forme občianskych združení. To, čo tento zákon zavádza, je, že ak chcú vstúpiť do toho procesu, poviem to takto, že zlegálnenia, čiže urobia si prvostupňovú registráciu a chcú požiadať a začnú si budovať ten, ten, ten, proste tú, tú evidenciu desiatich rokov pôsobenia, tak vlastne musia, musia tým pádom sa ohlásiť štátu a máme vlastne lepší dosah na to, čo robia, ako robia, než by sme tak mali v prípade, že registrujú, že fungujú úplne bez akejkoľvek organizácie, či fungujú ako občianske združenia. A hovorím to preto, lebo, opäť sú, moje pozadia asi poznáte, ja som skôr obranár a bezpečák pozadím, to akože citlivo vnímam tú potrebu štátu občas sa aj brániť pred, pred náboženskými spolkami, ktoré sa len tvária ako náboženské spolky. Ale myslím si, že sú lepšie spôsoby, ako to zabezpečiť, preto tá dvojstupňová registrácia. Zaregistrujte sa a môžeme začať pozorovať, čo robíte. Myslím si, že tých 50-tisíc, to minimum je tak šialene drakonické, že trestá úplne zbytočne náboženské spolky a cirkvi, ktoré to myslia úprimne a vážne. A ciele štátu, ktoré máme, to je proste posudzovať, či tie ich aktivity niektoré sú v rozpore s ústavou, vieme naplniť aj inak, ako týmto strašným drakonickým prístupom, ktorý momentálne máme v praxi.

Vďaka, pán predsedajúci. Po šiestykrát dnes ráno a dovoľte mi povedať niečo viac touto formou k navrhovanej zmene zákona. Nebudem tentokrát stručný, lebo bez nejakého znevažovania tých predošlých tém, ktoré sú, samozrejme, pre nás všetky dôležité, táto zmena je trošku komplikovanejšia aj, aj zásadnejšia. Tak mi dovoľte trochu obšírnejšie.
Začnem Ústavou Slovenskej republiky. V čl. č. 24 zaručuje slobodu náboženského vyznania a slobodu byť bez vyznania. Osoba s náboženským vyznaním tiež zaručuje právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám alebo spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovaním sa na jeho vyučovaní. Ústava ďalej cirkvám a náboženským spoločnostiam zaručuje autonómiu a právo ustanovovať duchovných, vyučovať náboženstvo, zakladať rehoľné a iné cirkevné inštitúcie. Ústava ďalej hovorí, že podmienky výkonu práv plynúcich z náboženskej slobody možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenia nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných. Toto je teória, no a aká je teda prax?
No v praxi je to tak, že prístup k výkonu viacerých práv je obmedzený podmienkami registrácie cirkví a náboženských spoločností. Ide napríklad o právo zriaďovať cirkevné inštitúcie či mať prístup k celému ďalšiemu radu práv, ktoré uvedený zákon priznáva len subjektom registrovaným podľa zákona. Tento zákon o registrácii cirkví a náboženských spoločností, ktoré v praxi reguluje, ako to ústavné právo na slobodu náboženského prejavu funguje, sa od roku 1991 menil dvakrát a v oboch prípadoch išlo o ich sprísnenie.
Do novelizácie v roku 2007 platné znenie zákona ukladalo registrujúcemu orgánu preveriť, či sa k cirkvi alebo k náboženskej spoločnosti uchádzajúcej sa o registráciu hlási najmenej 20 000 plnoletých osôb a či majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Novelou v roku 2007 bol tento registrujúci orgán zaviazaný preveriť aj kopu ďalších povinností, ktoré v praxi výrazne skomplikovali možnosť prihlásenia sa, a to pre povinnosť preveriť, či osoby hlásiace sa k cirkvi alebo k náboženskej spoločnosti uchádzajúcej sa o registráciu podporujú návrh na jej registráciu, či sú jej členmi a členkami, či poznajú základné články viery a jej učenie, či sú si vedomí práv a povinností, ktoré vyplývajú z členstva v cirkvi alebo v náboženskej spoločnosti a zaviedla sa tiež povinnosť doložiť k žiadosti o registráciu mená, priezviská, trvalý pobyt, rodné čísla členov a členiek subjektu žiadajúcich o registráciu.
Ako keby toto nebolo málo, novelizácia v roku 2017 zvýšila minimálny počet osôb hlásiacich sa k subjektu uchádzajúcemu sa o registráciu z 20 000 na 50 000. Novela v roku dvetisíc, v roku 2017 prešla napriek vetu prezidenta Slovenskej republiky z decembra 2016, ktorý správne označil zvýšenie počtu za zásah do základných práv a slobôd. Pretože ako uvádza už spomínaná časť ústavy, tieto práva môžu byť obmedzené len na základe prísne definovaných podmienok, no parlament veto prezidenta prelomil.
Čo má tento drakonicky nastavený zákon za následky? Ako to teda reálne funguje? No v prvom rade po sprísnení podmienok už v roku 2007, ani nehovorím o tej následnej, ešte prísnejšej novele z roku 2017, nebola schválená žiadna žiadosť o registráciu. Ani jedna. Nula. Mnohé spoločenstvá veriacich, ktoré by chceli využívať práva plynúce z náboženskej slobody, sa o registráciu ani nepokúšajú, pretože buď nedosahujú tých, ten počet 50 000 členov a členiek a, alebo jednoducho sú odradené tými rôznymi papierovačkami, ktoré uvalila novela z roku 2007. Sú také, ktoré sa ešte pred druhou, také náboženské spoločnosti a cirkvi, ktoré sa ešte pred tou druhou spomínanou novelou hlásili, našli aj vtedy potrebných 20 000 hlasov a aj tak boli zamietnuté.
Zároveň je dôležité pripomenúť, že prístup k právam definovaným v zákone o registrácii cirkvi, majú tie cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré registrácie získali ešte pred sprísnením podmienok v roku 2007, alebo vďaka tomu, že patrili medzi štátom uznané cirkvi ešte pred rokom 1989. A keď si pozriete ten zoznam, je to zaujímavé čítanie, lebo z osemnástich registrovaných cirkví a náboženských spoločností podľa ostatného veľmi aktuálneho sčítania ľudu doslova spred pár mesiacov dosahuje počet členov a členiek 50 000 len päť z nich. Inými slovami len päť z tých osemnástich registrovaných cirkví by dnes boli bývali splnili ten minimálny počet ľudí potrebných na registráciu.
K najmenšej registrovanej cirkvi sa podľa sčítania z roku 2021 hlási len 73 obyvateliek a obyvateľov Slovenskej republiky. Áno, rozumiete dobre. Na Slovensku sú zaregistrované cirkvi s menším počtom členov, ako by sa zmestilo do polovice tejto sály, ale náboženské spolky a cirkvi s 10 000 členov nemajú reálnu šancu dostať oficiálny štatút. Ak sa vám to zdá nefér, tak sa nemýlite. Je to ešte horšie, ako si možno myslíte, pretože v praxi sa deje to, že právny stav núti neregistrované náboženské spoločenstvá či cirkvi, aby obchádzali zákon a organizovali sa ako občianske združenia. Lenže, samozrejme, zákon č. 83 o združovaní občanov explicitne zakazuje vyvíjať náboženskú činnosť. Nútime tým 10 000 veriacich do akejsi pololegality, čo predsa nemôže byť v záujme Slovenskej republiky.
Dámy a páni, z povedaného je, myslím, zrejmé, že sprísnenie podmienok registrácie v roku 2007 a v roku 2017 viedlo k zásadnému obmedzeniu práva na výkon náboženskej slobody, ako ho zaručuje Ústava Slovenskej republiky. Súčasný stav je nespravodlivý voči spoločenstvám veriacich, ktoré sa chcú združovať a uplatňovať, nič viac, nič menej, než svoje ústavné právo na náboženskú slobodu tak, ako ho vymedzuje zákon o slobode náboženskej viery. V záujme zabezpečenia rovnoprávneho prístupu k týmto právam, ktoré im plynú z ústavy, preto považujeme za potrebné napraviť súčasný právny stav a navrhujeme jeden podľa nás veľmi ľahký a priechodný systém.
Po prvé, táto predkladaná novela navrhuje dvojstupňový systém alebo proces registrácie. Tu nevynachádzame nič, čo by už nebolo vynájdené. Obdobná dvojstupňová registrácia a vyššia, sa priznávam, ale obdobné systémy, hoci nie v identickej podobe, existujú v Česku, Poľsku či Maďarsku. Ich podstatou je, že niektoré základné práva, a podstatou nami navrhovanej novely je, že niektoré základné práva, ako to právo zhromažďovať sa za účelom vyznávania náboženskej viery, realizácia sakrálnych stavieb či prístup do verejnoprávnych médií, boli k dispozícii hneď po prvom stupni registrácie, ktorá by sa, kde by sa vyžadovalo 150 podpisov. Ale keďže evidujeme, a ústava tiež uvádza tú potrebu spoločnosti zabrániť zneužívaniu inštitútu cirkvi či náboženského spolku, tie citlivejšie práva, ako napríklad právo na príspevok zo štátneho rozpočtu a kopa ďalších práv, tie získajú subjekty až po druhom stupni registrácie a pre tento druhý stupeň už bude treba vykázať najmenej desať rokov bezúhonnej aktivity, čo tiež, samozrejme, umožní štátu, aby v procese registrácie priebežne posudzoval, či subjekt uchádzajúci sa o registráciu dodržiava zásady znášanlivosti, či svojou ústavou, pardon, či svojou aktivitou neporušuje ústavu a zákony Slovenskej republiky. Bude tiež, samozrejme, treba vedieť pri tej druhostupňovej registrácii dokázať podporu oveľa väčšieho počtu ľudí a nie tých 150. Naša novela navrhuje, aby sme tento limit stanovili na jednu desatinu percenta populácie Slovenskej republiky, čo by bolo aktuálne zhruba 5 400 podpisov.
Dámy a páni, návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, dokonca by som povedal, že zosúlaďuje našu existujúcu súčasnú právnu legislatívnu prax lepšie s duchom Ústavy Slovenskej republiky, ako je tomu teraz. Návrh zákona je tiež v súlade s ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ako som už spomenul, je aj v súlade s bežnou praxou v okolitých krajinách. Tento návrh zákona zaručuje reálnu možnosť využívať práva, ktoré by mali plynúť z ústavy, ale sú súčasťou, súčasnou legislatívou obmedzené a presne preto, pevne preto verím, že táto novela, ktorá napráva jednu veľkú skrivodlivosť, si získa vašu podporu.
Vďaka.

Tak ako sa už dnes ráno stáva zvykom, opäť ďakujem za slovo, pán predsedajúci. A urobím tú prvú časť veľmi stručne.
Kolegyne, kolegovia, dovoľte mi predložiť návrh novelizácie zákona tristo, už spomínaného zákona č. 308 o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Návrh zákona má, samozrejme, ako je, myslím, z dôvodovej správy jasné, za cieľ sprístupniť ústavou zaručené práva plynúce zo slobody náboženského vyznania čo najširšiemu okruhu osôb.
Poviem veľmi stručne, len načrtnem. Viac to rozoberiem v rozprave, že ako to riešime. Ale v postate ideme cestou navrhnutia dvojstupňového procesu registrácie cirkví či náboženských spoločností a dúfame, že týmto zabezpečíme prístup k právam plynúcim z náboženskej slobody aj menším spoločenstvám a zároveň, samozrejme, vnímame aj reálne potreby štátu a umožňujeme týmto návrhom zákona, aby štát získal reálny prehľad o rozsahu a podobách organizovaného náboženského života vrátane zlepšenia predpokladov na predchádzanie a riešenie spoločensky škodlivých a nebezpečných náboženských prejavov.
Viac už v rozprave, ku ktorej sa zároveň, pán predsedajúci, týmto, do ktorej sa týmto hlásim.

Vďaka. Pani poslankyňa Marcinková už viac-menej odpovedala, aj keď úplne nestihla na tú prvú časť tej otázky, že prečo a, a nemá veľmi čo dodať. Teší ma, že povedala to, čo povedala a že aj v SaS je, je zastúpený tento názor. Takže odpoviem na tie ďalšie dve námietky, ak sa, ak ich tak môžem nazvať, že či nám to tá smernica vlastne odporúča. Pripomínam, že 21 z 28 krajín to vidí úplne jasne, že nám to odporúča. Máte tú možnosť, nech sa páči, ísť tou cestou, že túto legislatívu netransponujeme a, a počkať potom na prípadné disciplinárne konanie zo strany Európskej komisie.
Dúfam, že to nie je cesta, ktorú si vláda vyberie. Ja vám v tom neviem zabrániť. My sme pripravili a predložili najlepší možný zákon, ktorý máte možnosť schváliť a, a tým sa naše možnosti končia.
Chcem ale jednu takú, že procesne procedurálne vypichnúť. Hovorili ste viackrát o Európskej únii ako o tretej osobe, že ak to teda Európska únia vyžaduje, nebude to katastrofa. Dúfam, že citujem čo najpresnejšie, nechcem skresľovať, lebo už, už to samé o sebe hovorí o určitej mentalite, s ktorou hlboko nesúhlasím. Pripomínam, že rozhodnutia Európskej únie sú aj naše rozhodnutia, v Európskom parlamente predsa sedia naši europoslanci. Ja, takisto máme zástupcu aj v Európskej rade, aj v Európskej komisii. Toto je rozhodnutie, pod ktoré sa podpísali aj slovenskí zástupcovia. Hovoriť o ňom v tretej osobe, ako keby nám ten sem nanútila nejaká, preboha, liberálna či progre..., alebo liberálny či progresívny Brusel, a my sa teraz musíme prispôsobiť. To je mentalita, ktorú by som pripisoval skôr tejto ľavej časti spektra, nie, nie vám a som, som úprimne prekvapený.

Vďaka. Len veľmi stručne, lebo cítim, že sa v merite veci zhodujeme, pani poslankyňa, a vďaka aj za to objasnenie okolností, prečo sa v tejto veci zatiaľ nekonalo na úrovni vládnej koalície. Uisťujem vás, spomenuli ste tu šikovnosť opozície, vďaka za kompliment, ak to tak môžem nazvať. Uisťujem vás, že toto nie je ani Formula 1, ani Rallycross, tu nejde o preteky, kto stihne predložiť zákon na, návrh zákona prvý. Jednoducho vnímame, že máme tu vec, ktorá je správna, ktorú treba urobiť už len z morálnych a z etických príčin a preto, že je to dobré pre spoločnosť. Vnímame tiež, že tik-tak, tik-tak, už nám trošku horí ten termín transpozície európskej legislatívy a jednoducho chceli sme upozorniť na to, že sa v tejto veci nekoná.
Jediné, kde sa trošku rozchádzam, preto som si aj chcel zobrať slovo, je pripomenúť, že máte na výber viac ako jednu možnosť. Máte popri možnosti napísať vlastnú legislatívu, aj tú možnosť podporiť túto, obzvlášť, keď o nej hovoríte sama, že je, samozrejme, kvalitná a dobrá.
Ďakujem.

Vďaka za slovo, pán predsedajúci.
Kolegyne, kolegovia, nebudem dlho, lebo ide v podstate o veľmi jednoduchú zmenu, ktorej zmysel je zrejmý, no chcel som dodať dva pohľady, jeden taký ľudský a jeden právny alebo medzinárodný.
Asi sa všetci zhodneme, že druhá osoba spoločne sa starajúca o dieťa je po narodení dieťaťa nezastupiteľná, či už ako podpora matke dieťaťa, ktorá sa logicky primárne venuje tomu narodenému, novonarodenému, či pri starostlivosti o starších súrodencov počas pobytu matky dieťaťa v nemocnici. Ako krajina sme správne zaviedli otcovskú dovolenku už dávnejšie, no umožňujeme nástup na ňu až po ukončení materskej dovolenky matky, čiže to, samozrejme, tým neriešime tie životné situácie, ktoré som práve vymenoval, ako je napríklad tá potreba starať sa o staršie deti, ktoré nemusia byť ešte v škôlke a môžu byť doma, môžu byť odkázané na matku, ale matka je v pôrodnici s novonarodeným či s novonarodenou. Ďalšou tou životnou situáciou môže byť potreba starať sa o samotnú matku, ktorá je s tým dieťaťom ešte v nemocnici.
Týmto návrhom zákona uľahčujeme postavenie matiek po pôrode a dávame tiež otcom či tým, ktorí s matkou starostlivosť o dieťa zdieľajú, možnosť väčšej angažovanosti starostlivosti o deti. Je to nielen, myslím si, a dúfam, že sa zhodneme, ľudsky správne, ale zároveň nás to vráti späť do klubu drvivej väčšiny krajín Európskej únie, ktoré už podobné právo zaviedli. Konkrétne 21 z 28 krajín EÚ už majú podobnú, obdobnú popôrodnú finančnú podporu.
Slovenská republika je navyše viazaná smernicou Európskeho parlamentu a Rady z 20. júna 2019 o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom rodičov a osôb s opatrovateľskými povinnosťami a z nej nám vyplýva povinnosť do 2. augusta 2022 predložiť návrh zákona, ktorý by popôrodnú dávku zavádzal. Zatiaľ žiaden takýto návrh zákona zo strany vládnej koalície neevidujeme, preto prichádzame s predmetným zákonom.
Úplne na záver, možno pre tých fiškálnych jastrabov a iných v miestnosti, sme si, samozrejme, vedomí, že ako každá iná sociálna dávka, aj táto by mohla byť za určitých okolností otvorená zneužitiu, to platí na všetky dávky, v tomto nie je táto nič, ničím výnimočná. Ale máme nástroje, známe, overené nástroje, ako tomu predchádzať, preto aj v navrhovanom zákone zavádzame viacero z nich. Nárok na popôrodnú starostlivosť by vznikol iba tým, ktorí prispievali minimálne po dobu 270 dní do Sociálnej poisťovne pred tým, než si začnú nárokovať na túto dávku. A rovnako ako v prípade materského príspevku zakazujeme súbeh príspevku na popôrodnú starostlivosť s výplatou dávky na nezamestnanosť či s výplatou ošetrovného.
Vďaka vopred za vašu podporu.

Vďaka, pán predsedajúci, dovoľte mi len v krátkosti. Je mojou cťou, kolegyne, kolegovia, predložiť na rokovanie Národnej rady návrh na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa už spomínaný zákon č. 461.
Cieľom predkladaného návrhu je zavedenie dávky popôrodnej starostlivosti pre otca dieťaťa alebo pre inú blízku osobu so súhlasom matky do systému nemocenského poistenia. Dnes už síce otcovia nárok na materskú majú, no nemôžu si ju vziať počas doby, keď je na materskej dieťa, rovnako si ju nemôžu vziať iné blízke osoby, ktoré sa podieľajú na starostlivosti o dieťa, pokiaľ to nie je otec dieťaťa. Táto osoba by tak získala nárok na dva týždne plateného voľna navyše počas šestonedelia matky dieťaťa a po vzore súčasnej materskej dovolenky by získala nárok na 75 % dennej mzdy zo Sociálnej poisťovne.
Dovoľte mi zatiaľ uviesť toľkoto na predstavenie témy zákona. Viac k dôvodom a možno aj k tomu medzinárodnému kontextu poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.
Vďaka, pán predsedajúci.

Vďaka. Len krátko, trochu poopravím. Tie systémy prokuratúr či štátnych zastupiteľov atď. sa líšia, ale to najlepšie porovnanie, ktoré je k dispozícii, také to najpresnejšie hovorí, že na úrovni generálneho prokurátora sa zúčastnili presne dve alebo tri krajiny. Čiže nie, nie je pravdou, že tam boli zastúpené všetky veľké krajiny Európskej únie na tejto úrovni. Viem o Slovinsku a možno ma kolegovia doplnia ešte v jednej ďalšej krajine. Všetky ostatné vyslali oveľa nižšie delegácie presne preto, lebo nechceli vyslať signál Vladimírovi Putinovi, že všetko je v pohode. Neviem o inej delegácii, ktorá by bola bývala podpísala dlhodobú spoluprácu a to, že sa tam zúčastnili aj kolegovia pána Žilinku na úrovni z iných krajín alebo na úrovni pána Žilinku z krajín ako Slovinsko, je chybou týchto krajín. A pripomínam, že klin sa klinom nevybíja.
K tej druhej otázke, už som na ňu odpovedal, myslím si, aj v tom samotnom vystúpení v rozprave, ale skúsim sa k nej vrátiť. Nikto tu neupiera generálnemu prokurátorovi autonómiu vo vykonávaní funkcií, ktoré Generálnej prokuratúre patria. Upozorňujeme jasne, aj ten, aj tak ten zákon alebo návrh zákona tu ostane nadraftovaný, že sa vzťahuje len na tie okolnosti, kedy ide pripravovať alebo pripravuje, alebo zvažuje zahraničnú aktivitu, ktorej presah je jasne nad rámec kompetencií Generálnej prokuratúry. V tom prípade podľa kompetenčného zákona jasne treba konzultovať s ministerstvom zahraničných vecí. Mimochodom som presvedčený, že to raz, že táto povinnosť mu vyplýva už teraz zo súčasného znenia zákonov, opäť kompetenčný zákon hovorí úplne jasne, čo zahraničnému ministerstvu patrí a nepatrí. A, ale pretože to zjavne nebolo jasné pánu generálnemu prokurátorovi, cítim potrebu spresniť to týmto navrhovaným alebo touto navrhovanou zmenou zákona.
Vďaka.

Vďaka opäť, pán predsedajúci.
Kolegyne, kolegovia, neprezradím nič šokujúceho, nič, čo by ste sa neboli dovtípili sami, keď poviem, že navrhovaná zmena zákona je, samozrejme, reakciou na cestu pána generálneho prokurátora do Moskvy z 13. januára tohto roku. Tá cesta bola veľkou chybou z príčin, ktoré stoja za pripomenutie. V tom čase totiž už boli k dispozícii a boli jasne, verejne odkomunikované spravodajské informácie o chystanom ruskom útoku na Ukrajinu. Tieto informácie, pripomínam, sa neskôr naplnili do bodky. Možno nie do dňa, ale do bodky. A dnes sme v najkrvavejšom konflikte, aký Európa zažila od konca druhej svetovej vojny.
Je možné, priznávam, že žiadne diplomatické úsilie zo strany krajín EÚ vrátane Slovenska by túto vojnu neodvrátilo. Moskva začala niektoré prípravy na ňu, ako napríklad vyprázdnenie zásobníkov plynu v Európe či najzhromaždenie rekordného množstva devízových rezerv, celé mesiace pred vypuknutím vojny, čo naznačuje, že rozhodnutie minimálne pripraviť sa na konflikt bolo prijaté už dávno pred tým 24. februárom, keď sa vojská pohli.
No bolo našou psou povinnosťou, a tu sa vraciam k ceste pána generálneho prokurátora, bolo našou psou povinnosťou v tých januárových dňoch, kedy sa vojna zdala byť aj iminentná a možno ešte odvrátiteľná, pokúsiť sa zabrániť tomuto finálnemu rozhodnutiu ísť do boja, kým bola ešte šanca. A na takéto odstrašenie nie je lepšieho nástroja, ako jasne demonštrovať agresorovi, v tomto prípade Vladimírovi Putinovi, že za útok proti Ukrajine pridraho zaplatí. Pridraho v zmysle škôd na hospodárstve a prosperite Ruska, pridraho v zmysle strát na životoch, ale pridraho aj v zmysle diplomatickej izolácie, čo je presne to, čo sa nakoniec stalo. Pripomínam, že Valné zhromaždenie OSN hlasovalo proti vojne pomerom síl 141 : 5. To sa volá debakel, po slovensky.
Páni a dámy, keď chcem niekoho varovať pred vojnou a naznačiť mu, že mu hrozí diplomatická izolácia, tak nejdem s jeho vysokým predstaviteľom podpisovať zmluvu o dlhodobej spolupráci. To je, myslím, úplne jednoduchý a ľahko pochopiteľný princíp, zrozumiteľný všetkým. Je len správne, že generálny prokurátor sa medzičasom vyjadril, že zmluvu o spolupráci nebude realizovať, hoci netuším, prečo ju jednoducho nezrušil, lebo mohol a mal. No to podstatné je, že táto zmluva nikdy podpísaná byť nemala a cesta nemala byť v danom čase uskutočnená. Bodka. Šlo to proti duchu diplomacie všetkých členských krajín Európskej únie a Severoatlantickej aliancie, šlo to proti záujmom Slovenskej republiky.
Tento návrh zákona nezastaví generálneho prokurátora, ak sa v budúcnosti rozhodne podobnú chybu zopakovať. Na to mu slovenské zákony udeľujú príliš silné kompetencie, čo je mimochodom témou samé o sebe, kompetencie Generálnej prokuratúry, ktorej vládna koalícia by mohla venovať silnejšiu pozornosť. To, čo tento návrh zákona však robí, a je to maximum v rámci platnej legislatívy, je to, že zavádza povinnosť generálnemu prokurátorovi konzultovať s ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí také plánované aktivity, ktorých zahranično-politický význam presahuje kompetencie samotnej prokuratúry, čím cesta do Moskvy v tak exponovanom čase, tesne pred ruskou agresiou voči Ukrajine, čo bolo vtedy už známe všetkým ľuďom, čo čítali spravodajské informácie, bezpochyby bola. Nie, neupierame generálnemu prokurátorovi právo, ktoré mu zo zákona jasne a logicky správne patrí, a to je právo vykonávať autonómne tie zahraničné aktivity, ktoré sú jasne agendou prokuratúry bez širšieho presahu na zahraničnú či európsku politiku Slovenskej republiky. Povedané jednoducho a zrozumiteľne, ak ide predstaviteľ prokuratúry, vymyslím si, do Nórska podpísať dohodu o spolupráci, nech sa páči, je to jeho plné právo, nepotrebuje konzultovať, ale ak sa rozhodne vycestovať do krajiny, ktorá sa viditeľne pripravuje na agresiu voči svojmu susedovi a sú toho plné noviny, treba konzultovať s ministerstvom zahraničných vecí, lebo takúto aktivitu už nejde oddeliť od širších zahranično-politických cieľov a zahraničnej politiky Slovenskej republiky. A za tú je v zmysle zákona 575 Z. z. o činnosti vlády a organizácii ústredných orgánov štátnej správy zodpovedná nie prokuratúra, ale spomínané ministerstvo zahraničných vecí a keby bolo ústredie ministerstva, nielen ambasáda, ale ústredie v januári konzultované, som si istý, že by bolo vydalo zamietavý postoj.
Vďaka za vašu pozornosť.