Vďaka, pán predsedajúci. Po šiestykrát dnes ráno a dovoľte mi povedať niečo viac touto formou k navrhovanej zmene zákona. Nebudem tentokrát stručný, lebo bez nejakého znevažovania tých predošlých tém, ktoré sú, samozrejme, pre nás všetky dôležité, táto zmena je trošku komplikovanejšia aj, aj zásadnejšia. Tak mi dovoľte trochu obšírnejšie.
Začnem Ústavou Slovenskej republiky. V čl. č. 24 zaručuje slobodu náboženského vyznania a slobodu byť bez vyznania. Osoba s náboženským vyznaním tiež zaručuje právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám alebo spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovaním sa na jeho vyučovaní. Ústava ďalej cirkvám a náboženským spoločnostiam zaručuje autonómiu a právo ustanovovať duchovných, vyučovať náboženstvo, zakladať rehoľné a iné cirkevné inštitúcie. Ústava ďalej hovorí, že podmienky výkonu práv plynúcich z náboženskej slobody možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenia nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných. Toto je teória, no a aká je teda prax?
No v praxi je to tak, že prístup k výkonu viacerých práv je obmedzený podmienkami registrácie cirkví a náboženských spoločností. Ide napríklad o právo zriaďovať cirkevné inštitúcie či mať prístup k celému ďalšiemu radu práv, ktoré uvedený zákon priznáva len subjektom registrovaným podľa zákona. Tento zákon o registrácii cirkví a náboženských spoločností, ktoré v praxi reguluje, ako to ústavné právo na slobodu náboženského prejavu funguje, sa od roku 1991 menil dvakrát a v oboch prípadoch išlo o ich sprísnenie.
Do novelizácie v roku 2007 platné znenie zákona ukladalo registrujúcemu orgánu preveriť, či sa k cirkvi alebo k náboženskej spoločnosti uchádzajúcej sa o registráciu hlási najmenej 20 000 plnoletých osôb a či majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Novelou v roku 2007 bol tento registrujúci orgán zaviazaný preveriť aj kopu ďalších povinností, ktoré v praxi výrazne skomplikovali možnosť prihlásenia sa, a to pre povinnosť preveriť, či osoby hlásiace sa k cirkvi alebo k náboženskej spoločnosti uchádzajúcej sa o registráciu podporujú návrh na jej registráciu, či sú jej členmi a členkami, či poznajú základné články viery a jej učenie, či sú si vedomí práv a povinností, ktoré vyplývajú z členstva v cirkvi alebo v náboženskej spoločnosti a zaviedla sa tiež povinnosť doložiť k žiadosti o registráciu mená, priezviská, trvalý pobyt, rodné čísla členov a členiek subjektu žiadajúcich o registráciu.
Ako keby toto nebolo málo, novelizácia v roku 2017 zvýšila minimálny počet osôb hlásiacich sa k subjektu uchádzajúcemu sa o registráciu z 20 000 na 50 000. Novela v roku dvetisíc, v roku 2017 prešla napriek vetu prezidenta Slovenskej republiky z decembra 2016, ktorý správne označil zvýšenie počtu za zásah do základných práv a slobôd. Pretože ako uvádza už spomínaná časť ústavy, tieto práva môžu byť obmedzené len na základe prísne definovaných podmienok, no parlament veto prezidenta prelomil.
Čo má tento drakonicky nastavený zákon za následky? Ako to teda reálne funguje? No v prvom rade po sprísnení podmienok už v roku 2007, ani nehovorím o tej následnej, ešte prísnejšej novele z roku 2017, nebola schválená žiadna žiadosť o registráciu. Ani jedna. Nula. Mnohé spoločenstvá veriacich, ktoré by chceli využívať práva plynúce z náboženskej slobody, sa o registráciu ani nepokúšajú, pretože buď nedosahujú tých, ten počet 50 000 členov a členiek a, alebo jednoducho sú odradené tými rôznymi papierovačkami, ktoré uvalila novela z roku 2007. Sú také, ktoré sa ešte pred druhou, také náboženské spoločnosti a cirkvi, ktoré sa ešte pred tou druhou spomínanou novelou hlásili, našli aj vtedy potrebných 20 000 hlasov a aj tak boli zamietnuté.
Zároveň je dôležité pripomenúť, že prístup k právam definovaným v zákone o registrácii cirkvi, majú tie cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré registrácie získali ešte pred sprísnením podmienok v roku 2007, alebo vďaka tomu, že patrili medzi štátom uznané cirkvi ešte pred rokom 1989. A keď si pozriete ten zoznam, je to zaujímavé čítanie, lebo z osemnástich registrovaných cirkví a náboženských spoločností podľa ostatného veľmi aktuálneho sčítania ľudu doslova spred pár mesiacov dosahuje počet členov a členiek 50 000 len päť z nich. Inými slovami len päť z tých osemnástich registrovaných cirkví by dnes boli bývali splnili ten minimálny počet ľudí potrebných na registráciu.
K najmenšej registrovanej cirkvi sa podľa sčítania z roku 2021 hlási len 73 obyvateliek a obyvateľov Slovenskej republiky. Áno, rozumiete dobre. Na Slovensku sú zaregistrované cirkvi s menším počtom členov, ako by sa zmestilo do polovice tejto sály, ale náboženské spolky a cirkvi s 10 000 členov nemajú reálnu šancu dostať oficiálny štatút. Ak sa vám to zdá nefér, tak sa nemýlite. Je to ešte horšie, ako si možno myslíte, pretože v praxi sa deje to, že právny stav núti neregistrované náboženské spoločenstvá či cirkvi, aby obchádzali zákon a organizovali sa ako občianske združenia. Lenže, samozrejme, zákon č. 83 o združovaní občanov explicitne zakazuje vyvíjať náboženskú činnosť. Nútime tým 10 000 veriacich do akejsi pololegality, čo predsa nemôže byť v záujme Slovenskej republiky.
Dámy a páni, z povedaného je, myslím, zrejmé, že sprísnenie podmienok registrácie v roku 2007 a v roku 2017 viedlo k zásadnému obmedzeniu práva na výkon náboženskej slobody, ako ho zaručuje Ústava Slovenskej republiky. Súčasný stav je nespravodlivý voči spoločenstvám veriacich, ktoré sa chcú združovať a uplatňovať, nič viac, nič menej, než svoje ústavné právo na náboženskú slobodu tak, ako ho vymedzuje zákon o slobode náboženskej viery. V záujme zabezpečenia rovnoprávneho prístupu k týmto právam, ktoré im plynú z ústavy, preto považujeme za potrebné napraviť súčasný právny stav a navrhujeme jeden podľa nás veľmi ľahký a priechodný systém.
Po prvé, táto predkladaná novela navrhuje dvojstupňový systém alebo proces registrácie. Tu nevynachádzame nič, čo by už nebolo vynájdené. Obdobná dvojstupňová registrácia a vyššia, sa priznávam, ale obdobné systémy, hoci nie v identickej podobe, existujú v Česku, Poľsku či Maďarsku. Ich podstatou je, že niektoré základné práva, a podstatou nami navrhovanej novely je, že niektoré základné práva, ako to právo zhromažďovať sa za účelom vyznávania náboženskej viery, realizácia sakrálnych stavieb či prístup do verejnoprávnych médií, boli k dispozícii hneď po prvom stupni registrácie, ktorá by sa, kde by sa vyžadovalo 150 podpisov. Ale keďže evidujeme, a ústava tiež uvádza tú potrebu spoločnosti zabrániť zneužívaniu inštitútu cirkvi či náboženského spolku, tie citlivejšie práva, ako napríklad právo na príspevok zo štátneho rozpočtu a kopa ďalších práv, tie získajú subjekty až po druhom stupni registrácie a pre tento druhý stupeň už bude treba vykázať najmenej desať rokov bezúhonnej aktivity, čo tiež, samozrejme, umožní štátu, aby v procese registrácie priebežne posudzoval, či subjekt uchádzajúci sa o registráciu dodržiava zásady znášanlivosti, či svojou ústavou, pardon, či svojou aktivitou neporušuje ústavu a zákony Slovenskej republiky. Bude tiež, samozrejme, treba vedieť pri tej druhostupňovej registrácii dokázať podporu oveľa väčšieho počtu ľudí a nie tých 150. Naša novela navrhuje, aby sme tento limit stanovili na jednu desatinu percenta populácie Slovenskej republiky, čo by bolo aktuálne zhruba 5 400 podpisov.
Dámy a páni, návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, dokonca by som povedal, že zosúlaďuje našu existujúcu súčasnú právnu legislatívnu prax lepšie s duchom Ústavy Slovenskej republiky, ako je tomu teraz. Návrh zákona je tiež v súlade s ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ako som už spomenul, je aj v súlade s bežnou praxou v okolitých krajinách. Tento návrh zákona zaručuje reálnu možnosť využívať práva, ktoré by mali plynúť z ústavy, ale sú súčasťou, súčasnou legislatívou obmedzené a presne preto, pevne preto verím, že táto novela, ktorá napráva jednu veľkú skrivodlivosť, si získa vašu podporu.
Vďaka.
