Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Chcem veriť, že všetci a všetky, ako tu dnes sedíme, aj keď teda po minulotýždňovom odhlasovaní novely Trestného zákona, v ktorom kolegovia a kolegyne z opozície skrátili premlčacie lehoty pri znásilnení, mám tak trochu pochyby. No chcem teda veriť, že sa zhodneme na tom, že násilie na ženách je závažným a čoraz viditeľnejším problémom, celospoločenským problémom aj u nás na Slovensku. Problémom, ktorý by si zaslúžil akútnu pozornosť a odborné a efektívne riešenia. Problémom, ktorý nepočká dva roky na komplexnú novelu trestných kódexov, ako nám na výbore pre ľudské práva prisľúbil štátny tajomník ministerstva spravodlivosti a najnovšie kandidát na šéfa SIS Pavol Gašpar. Násilie, a špeciálne domáce násilie, sa týka tisícov osôb, prevažne žien, a to každý deň. A asi aj v tomto čase, ako my tu sedíme. A my tu v Národnej rade by sme mali spraviť všetko pre to, aby sme ľudí, ktorí ho zažívajú, ochránili. Alebo aspoň aby sme spravili všetko pre to, aby toto viac nemuseli zažívať. Žiaľ, to sa nedeje. Medializované prípady domáceho násilia, ktoré vyústili až do najzávažnejšej formy, ktorú často teda vidíme v médiách, a síce vraždy ženy, femicídy, sú len špičkou ľadovca. A opäť, možno som naivná, no ja neverím, že ktokoľvek z tejto sály by chcel, aby jeho mama, dcéra či vnučka zažívala násilie. Násilie a najmä, no nie výlučne na ženách, profituje v našej spoločnosti z vysokej miery latencie. Je to preto, že naša spoločnosť ho aj naďalej vníma ako individuálny, a nie celospoločenský, povedala by som, priam sociálny problém. Inak povedané, v spoločnosti prevláda názor, že je dôsledkom konkrétnych partnerských nezhôd u našich susedov alebo prípadne problému alkoholu v danom vzťahu, a nevnímame ho ako problém nerovnosti v našej spoločnosti.
K tomuto názoru, samozrejme, prispieva aj fakt, že väčšina násilných činov domáceho násilia sa deje doma za zavretými dverami, kde okrem detí nie sú prítomní žiadni svedkovia. Aj keď sa teda, dúfam, zhodneme, že násilie je veľmi negatívny jav, ktorý by nemal mať v našej spoločnosti miesto, a teda že by náš právny systém naň mal dostatočne reagovať, to sa, žiaľ, nedeje. Náš právny systém neposkytuje obetiam a preživším domáceho násilia adekvátnu pomoc a ochranu, čoho dôkazom je aj absencia pojmu domáce násilie v Trestnom zákone, ktorú týmto návrhom navrhujeme zaviesť.
Kolegyne, kolegovia, náš právny systém je v tejto oblasti, tak ako aj v mnohých, zastaralý, neriadi sa modernými poznatkami vedy ani dátami, má ďaleko od toľko spomínaných európskych štandardov. A jeho zmena, aj konkrétne táto, nás nestojí nič, len pár klikov na zelené „za“ na vašich prístrojoch.
Veľa z vás si určite pamätá rok 2020, keď Národná rada odmietla ratifikáciu Istanbulského dohovoru. Práve tento dohovor Rady Európy je efektívnym nástrojom na prevenciu a boj s rodovo podmieneným násilím. A mne, a teda dúfam, že nielen mne, je veľmi ľúto, že sa stal nástrojom politického boja a že ultrakonzervatívne a krajne pravicové sily dokázali proti nemu poštvať ešte aj vraj sociálnych demokratov, ktorých teraz poprosím o pozornosť. (Krátka pauza.) Ďakujem.
Mimochodom, aj Európska únia nás niekoľkokrát vyzvala k prijatiu Istanbulského dohovoru a najnovšie tiež Súdny dvor Európskej únie povedal, že keďže Európska únia tento nástroj ratifikovala, členské štáty majú povinnosť pri uplatňovaní európskeho práva rešpektovať Istanbulský dohovor, aj keď ho samé neprijali. Tu však tak trochu odbočujem. Práve pri... vtedy odmietnutí Istanbulského dohovoru bol jeden z hlavných argumentov to, že my vlastne dohovor nepotrebujeme, my predsa vieme náš právny systém modernizovať a upraviť aj sami. Nuž odvtedy sa, žiaľ, veľa nezmenilo.
Čo to vlastne to domáce násilie je? Podľa definície Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a boji proti nemu sa pojmom domáce násilie rozumejú všetky činy telesného, sexuálneho, duševného a ekonomického násilia, ktoré sa vyskytujú v rámci rodiny alebo domácej jednotky, alebo medzi bývalými a súčasnými manželmi alebo partnermi, či už páchateľ má, alebo v minulosti mal s obeťou spoločný pobyt. Túto definíciu sme sa snažili pretaviť aj do definície, ktorú navrhujeme ustanoviť v rámci Trestného zákona.
Domáce násilie je formou rodovo podmieneného násilia, ktoré neúmerne, no nie výlučne postihuje najmä ženy. Dochádza k nemu v rámci rodiny alebo domácnosti bez ohľadu na biologické alebo právne rodinné väzby, buď medzi intímnymi partnermi, alebo medzi inými rodinnými príslušníkmi, a to aj medzi deťmi a rodičmi.
Ženy sú medzi obeťami neúmerne zastúpené v dôsledku základných vzorcov nátlaku, moci a alebo kontroly. Potenciálnou obeťou tohto typu násilia však môže byť každá osoba bez ohľadu na svoj vek, rod alebo postavenie. Domáce násilie teda môže postihovať každého, a to aj mužov, to by vás mohlo zaujímať, mladších alebo starších ľudí, deti alebo queer osoby. Štatistiky hovoria, že každá štvrtá žena a každý desiaty muž zažil alebo zažíva tento typ násilia. Skúsenosti mužov a žien s domácim násilím sú však rôzne, pretože ženy toto násilie spravidla zažívajú predovšetkým od svojich partnerov, zatiaľ čo muži prevažne od iných členov rodiny.
Domáce násilie je charakterizované opakujúcim a stupňujúcim sa násilím fyzickej, sexuálnej, psychickej, emočnej alebo ekonomickej povahy medzi osobami v rodinnom alebo obdobnom pomere. Intenzita násilných incidentov sa spravidla stupňuje a u obetí vedie ku strate schopnosti alebo možnosti včas ho zastaviť. Dochádza k nemu v súkromí, mimo očí, a teda mimo kontroly verejnosti. Pretrvávajúca závažnosť problému domáceho násilia jasne dokazuje skutočnosť, že existujúce právne normy a ich vykonávanie neposkytujú pre obete dostatočnú pomoc a ochranu.
Vzhľadom na špecifiká súvisiace s týmto druhom trestnej činnosti je potrebné stanoviť komplexný súbor pravidiel, ktoré budú rodovo citlivým a holistickým spôsobom riešiť pretrvávajúci problém domáceho násilia s cieľom chrániť čo najlepšie obete tohto typu násilia. Medzi také pravidlá jednoznačne patrí aj zavedenie samostatnej skutkovej podstaty trestného činu domáceho násilia do nášho Trestného zákona.
Pred pár týždňami som bola v diskusnej relácii o násilí na ženách s pani štátnou tajomníčkou ministerstva vnútra Luciou Kurilovskou. Z tejto debaty som si odniesla dve veci.
Prvá bola tam trochu paradoxná, pani Kurilovská ma presviedčala, že naša, že náš právny systém a konkrétne všetky legislatívne úpravy v tejto oblasti, v oblasti násilia sú dostačujúce. Na druhej strane však uznala, že násilie na ženách v našej spoločnosti pretrváva a dokonca situáciu pandémia ešte zhoršila. Neviem ako vy, ale ja mám za to aj na báze skúseností z iných európskych štátov, že čím efektívnejší právny systém máme, tým menej je násilia. A ak násilie kvitne, tak ako u nás, tak asi ten právny systém asi zaostáva a nie je dostačujúci.
Druhou pozitívnou vecou, teda druhou pozitívnou, tá predtým bola skôr taká negatívna, ktorú som si z tejto diskusie odniesla, bola, že sama povedala, že by takúto úpravu podporila. Aby som toto tvrdenie, že náš právny systém jednoducho nie je dostatočný a efektívny, potvrdila, niekoľko faktov a dát.
V roku 2019 v policajných štatistikách tvorilo domáce násilie 49 %, partnerské násilie na ženách 44 % a partnerské násilie na mužoch 7 %. V súdnych štatistikách bolo 45 % prípadov domáceho násilia, 53 % prípadov partnerského násilia na ženách a dve percentá násilia páchaného partnerkami na mužoch. Podľa prieskumu realizovanom v roku 2016 týranie a bitie ženy svojim partnerom za vážny problém pokladá 87 obyvateľov a obyvateliek... 87 % obyvateľov a obyvateliek Slovenska, z toho 46 % ho považuje za veľmi závažný a 41 % za dosť závažný problém. Ako veľmi závažný problém ho hodnotia o niečo častejšie ženy, najčastejšie vo vekovej skupine od 35 do 54 rokov, so stredoškolským vzdelaním s maturitou.
Teraz budem citovať výsledky prieskumu, alebo teda analýzy „Násilie páchané na ženách: prieskum v celej EÚ“, ktorý realizovala Agentúra Európskej únie pre základné práva v marci 2014.
Výsledky tohto prieskumu ukazujú, že na Slovensku:
– štvrtina žien zažila násilie od bývalého partnera a 12 % od súčasného partnera;
– v priebehu posledného roka zažilo od svojho partnera násilie 12 % žien, čo predstavuje 140-tisíc žien ročne;
– násilie od akéhokoľvek muža zažilo v rovnakom období zhruba 230-tisíc žien, čo predstavuje viac ako 10 % dospelých žien na území Slovenska;
– iba 12 % žien uviedlo, že najzávažnejší prípad násilia, ktoré zažili, riešila polícia.
Za zmienku tiež stoja údaje z ministerstva spravodlivosti, ktoré zachytávajú dlhodobý vývoj v oblasti násilia na ženách u nás. Aj keď je možné konštatovať všeobecný pokles násilnej kriminality na Slovensku, a teda aj mierny pokles hlásenia činov násilia na ženách, je otázne, či skutočne k takémuto poklesu dochádza, alebo je to spôsobené nedôverou obetí k systému ochrany. Ženy, ženy ani tento typ, rovnako ako znásilnenie nenahlasujú. Nie preto, že by si to, ako sme tu už počuli, že by si to, že sú obeťami v tom momente neuvedomili. Ani preto, že by sme ich nejakým spôsobom ich k tomu nemotivovali. Je to preto, že teda jedným z hlavných dôvodov je práve nedôvera v právny systém a v orgány. A tiež tá zastaralosť nášho právneho systému.
Vrátim sa ale späť k tomu, že nám chýbajú dáta o tom, koľko obetí domáceho násilia tu vlastne v skutočnosti máme, pretože máme nahlásené iba tie nahlásené prípady. Polícia Slovenskej republiky ročne rieši zhruba 300 prípadov týrania blízkej a zverenej osoby, to je ten už spomínaný § 208 Trestného zákona, z toho v troch štvrtinách prípadov sú obete ženy. Zároveň je však nutné doplniť, že miera evidencie blízkeho vzťahu, to znamená, že koľkokrát tie policajné zložky tam poznamenajú, že sa jednalo o blízku osobu, alebo teda o blízky vzťah, je pomerne nízka. Pri tomto spomínanom trestnom čine, § 208, kde už samotný názov tohto skutku nabáda k zaznačeniu vzťahu medzi páchateľom a poškodenou osobou, bol konkrétny vzťah zaznačený len v polovici všetkých prípadov. Opakujem, napriek tomu, že sa jedná o týranie o blízkej alebo zverenej osoby.
Možno preto predpokladať, že v skutočnosti je trestných činov domáceho násilia stíhaných políciou výrazne viac ako len tých niečo cez 1 500 – 1 700 prípadov, ktoré nachádzame v štatistikách. Zároveň veľa stíhaní skončí v priestupkovom konaní, pokutou bez ďalších následkov pre páchateľa. Takýto systém beztrestnosti násilia na ženách môže násilníkov povzbudzovať v presvedčení, že sa im nič nemôže stať, ak budú pokračovať v násilnom správaní.
Ako som už niekoľkokrát spomenula, pojem domáce násilie chýba, absentuje v našom Trestnom zákone. Právny poriadok Slovenskej republiky neupravuje jednotnú definíciu domáceho násilia. Do 31. 8. ’99 Trestný zákon neobsahoval samostatnú skutkovú podstatu, ktorá by bola zameraná na ochranu dospelých osôb pred násilím v rodine. S účinnosťou od 1. 9. ’99 bola rozšírená skutková podstata týrania zve... týrania zverenej osoby podľa § 215 Trestného zákona o týranie blízkej osoby, už ten spomínaný § 208. Od 1. 9. 2002 je možné stíhať partnerské násilie aj v prípade ukončenia vzťahu. Doteraz posledným krokom v legislatívnej úprave ochrany pred domácim násilím bolo zavedenie trestnosti tzv. priestupkovej recidívy týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Žiadna z uvedených zmien však nereagovala na skutočnosť, že Trestný zákon nepozná pojem domáce násilie.
Definícia domáceho násilia však bola zavedená do nášho právneho systému transpozíciou smernice o obetiach trestných činov s účinnosťou od 1. 1. 2018. Definícia sa však zaviedla výlučne na účely tohto zákona o obetiach a nemá vplyv na trestnoprávne posudzovanie domáceho násilia na základe príslušných ustanovení Trestného zákona. Táto definícia znie nasledovne: „je domácim násilím trestný čin spáchaný násilím alebo hrozbou násilia na príbuznom v priamom rade, osvojiteľovi, osvojencovi, súrodencovi, manželovi, bývalom manželovi, druhovi, bývalom druhovi, rodičovi spoločného dieťaťa alebo inej osobe, ktorá s páchateľom žije alebo žila v spoločnej domácnosti.“
Aj túto definíciu však môžeme považovať za nedostatočnú, nakoľko redukuje pojem domáce násilie len na situácie, kde je použité násilie alebo jeho hrozba, čo vylučuje iné formy násilia. Zároveň je obligatórnym prvkom práve to zdieľanie spoločnej domácnosti.
Domáce násilie je protiprávne konanie, ktoré z hľadiska závažnosti môže napĺňať skutkovú podstatu priestupku, jedná sa najmä o priestupky proti verejnému poriadku podľa § 47 zákona o priestupkoch alebo ďalších predpisov. Z analýzy policajných a justičných administratívnych dát týkajúcich sa trestných činov partnerského a domáceho násilia, ktorú každoročne pripravuje Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia na ženách Inštitútu pre výskum práce a rodiny, vyplýva, že pri absencii samostatnej skutkovej podstaty domáceho násilia, sa domáce násilie tak fragmentuje do niekoľkých vybraných trestných činov Trestného zákona, ktoré možno rozdeliť podľa formy násilia, napríklad:
– fyzické násilie, tam máme ublíženie na zdraví, obmedzovanie osobnej slobody, úkladná vražda, vražda alebo zabitie,
– čo sa týka psychického násilia sa jedná o nebezpečné vyhrážanie, nebezpečné prenasledovanie, vydieranie alebo porušovanie domovej slobody,
– sexuálne alebo sexualizované násilie, tam máme, samozrejme, znásilnenie, sexuálne násilie alebo sexuálne zneužívanie,
– a taktiež ekonomické násilie, ktoré je trestané napríklad ako lúpež, krádež, sprenevera, podvod alebo poškodzovanie cudzej veci.
Zároveň teda trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, už spomínaný § 208, je v analýze posudzovaný samostatne, keďže jeho skutková podstata zahŕňa skutky psychického, fyzického aj ekonomického násilia, ktoré nie je možné štatisticky nejakým spôsobom odlíšiť.
A aj keď by sa mohlo zdať, že väčšina prípadov domáceho násilia môže byť stíhaná podľa tohto paragrafu 208, týranie blízkej osoby a zverenej osoby je v súčasnosti zločinom a v mnohých prípadoch jednoducho nie je preukázaný tomu zodpovedajúci škodlivý následok protiprávneho konania.
Táto už spomínaná fragmentácia, a síce že aj keď sme v prípade domáceho násilia, tak sa posudzuje iba ako jeden individuálny jav, spôsobuje, že skutky domáceho násilia sú teda posudzované izolovane, a prehliada sa opakujúci a stupňujúci charakter a dochádza tiež k podceňovaniu škodlivých následkov domáceho násilia na osobách, ktoré ho zažívajú.
Je tiež potrebné povedať, aké dopady má toto domáce násilie na obete a preživšie osoby. Domáce násilie je veľmi špecifický druh násilia, ku ktorému dochádza v rodinných a intímnych vzťahoch medzi najbližšími osobami, a preto má hlboký dopad na obete. Motívom osôb, ktoré toto násilie páchajú, je moc, vplyv a kontrola nad druhou osobou, pričom obeť je väčšinu času vystavovaná hneď tým niekoľkým formám násilia, ktoré som vás, ktoré som vám popísala naraz, zas a znova.
Domáce násilie je teda možné charakterizovať aj prítomnosťou nasledujúcich znakov, ktoré sme taktiež zahrnuli do navrhovanej úpravy:
– opakovanie a dlhodobosť, resp. trvanie v čase, nejedná sa teda o jeden izolovaný čin,
– stupňovanie,
– mocenské postavenie páchateľa k obeti s cieľom ovládnuť ju,
– a anonymita, resp. intimita rodinného alebo domáceho prostredia
Keď som začala pracovať ako právna poradkyňa v centre pre osoby zažívajúce násilie, myslela som si možno ako mnohí a mnohé z nás, čo tu dnes sedíme, že vlastne najľahšie pre tú osobu je jednoducho odísť z toho vzťahu alebo z tej domácnosti. Vedela som, že je to ťažké, ale zároveň som si – teda asi naivne, možno príliš neskúsene – hovorila, že tým ženám budem vedieť ako právna poradkyňa k tomu odchodu pomôcť a nechcem použiť slovo motivovať ich, ale jednoducho nejakým spôsobom sa snažiť pomôcť im odísť z toho vzťahu a ochrániť sa. A síce som vtedy mala všetky potrebné teoretické znalosti, ale vidieť, ako v skutočnosti funguje ten začarovaný kruh, tzv. cyklus násilia, je niečo úplne iné.
Vysvetlím. Ten cyklus začína nárastom napätia vo vzťahu, vyústi do fázy výbuchu, a to sa teda zväčša prejavuje fyzickým násilím na, na danej obeti, následne prejde do obdobia popierania a zľahčovania, to znamená, že ten páchateľ k tej obeti príde a začne jej vysvetľovať, že vlastne to, čo sa stalo, bola náhoda alebo že on to tak nemyslel, že všetko to bolo z lásky, alebo dokonca, že ho nejakým spôsobom k tomu vyprovokovala. Následne prídu medové týždne. Páchateľ sa ospravedlňuje, kupuje kvety, čokolády a správa sa opäť ako ideálny partner. Tieto fázy na seba nadväzujú a tvoria takú opakovanú sa slučku, ktorej intenzita sa často zvyšuje, a to násilie je čoraz horšie a taktiež rytmus tohto násilia, tohto kruhu sa môže zrýchľovať.
Aj preto osoby, najčastejšie ženy, zažívajúce partnerské alebo domáce násilie žijú v dlhodobom strese a strachu. Okrem fyzických zranení môžu trpieť aj psycho... psychosomatickými, funkčnými alebo úzkostnými poruchami, depresiami či dokonca posttraumatickou stresovou poruchou. Zároveň v nich páchateľ neustále udržuje pocit, že sú od neho závislé, že ho potrebujú, že to, čo sa vlastne deje, je z lásky, alebo že sú za to samé vinné, že sa to viac nebude opakovať. Aj preto z násilného vzťahu neodídu. A preto ho často ani nenahlásia. Nielen preto, ale aj preto.
Závažnosť spomínaných dopadov je jasným dôkazom, že náš právny systém musí vedieť chrániť obete a zároveň pôsobiť aj preventívne, aby sme násiliu predchádzali. Svedkami domáceho násilia sú v drvivej väčšine prípadov aj deti. Pre deti, ktoré vyrastajú v domácnostiach s násilnou osobou, je táto situácia hneď dvojnásobne nebezpečná a ohrozujúca. Na jednej strane štatistiky dokazujú, že obete, ktoré sa dopúšťajú partnerského alebo domáceho násilia, sa až v 30 – 60 % prípadov prejavili násilne aj voči svojim deťom. Deti sú teda priame obete násilia.
Na druhej strane vo väčšine prípadov domáceho násilia sú deti svedkami násilia a táto skúsenosť je pre nich taktiež veľmi traumatizujúca a môže mať negatívne dopady na ich ďalší vývoj, život a vzťahy. Deti na násilie v rodine reagujú rôzne, najmä staršie deti sa snažia obeti pomôcť a môžu sa tak samy ohroziť, iné deti sú doslova paralyzované strachom, môžu však cítiť aj vinu, frustráciu, smútok alebo hnev. Každé dieťa, i keď samo nie je priamou obeťou násilia, trpí v dôsledku násilia páchaného na jeho rodičovi, najčastejšie matke. U mnohých sa dokonca toto trápenie začína už pred narodením, pretože je opäť štatisticky dokázané, že ženy zažívajú násilie aj počas tehotenstva, a niekedy dokonca je to tehotenstvo samotným spúšťajúcim prvkom vo vzťahu.
Podľa štúdií je dokázané, že u detí, ktoré sú svedkami násilia, sa prejavujú takmer rovnaké citové, psychické a zdravotné problémy ako u týraných detí. Čiže aj keď nie sú samy priamo obeťami, tak predsa majú tie isté známky, ako by, ako by nimi boli. Zároveň je nutné pripomenúť, že zneužívanie detí je približne 15-krát častejšie v rodinách, kde dochádza práve k domácemu násiliu alebo k násiliu medzi blízkymi osobami. Ani separáciou rodičov v prípade ukončenia vzťahu sa násilie často nekončí, iba nadobúda nové formy. Postihovanie domáceho násilia, tak ako ho navrhujeme, preto chráni aj deti, ktoré vyrastajú v domácnostiach s osobou, ktorá pácha násilie. Takáto navrhovaná úprava nám pomáha zabezpečiť ochranu ľudských práv a preživších domáceho a partnerského násilia, pretože rodovo podmienené násilie, domáce násilie, násilie na ženách, nech to už nazveme akokoľvek, je porušením základných ľudských práv, akými sú právo na dôstojnosť, právo na život a integritu osoby, zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, právo na slobodu a bezpečnosť, ochranu osobných údajov, právo na nediskrimináciu, ale aj práv detí, tak ako sú zakotvené v Charte základných práv Európskej únie, Európskom dohovore o ľudských právach či Dohovore Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa. Medzinárodné a európske právo v oblas... oblasti ľudských práv požaduje, aby štáty podnikli opatrenia na prevenciu a ochranu žien a dievčat pred rodovom podmieneným násilím, aby riadne vyšetrili a efektívne trestali všetky činy tohto násilia a poskytli obetiam odškodnenie. Opatrenia musia presahovať rámec jednotlivých prípadov a štáty by sa mali snažiť o zmenu zákonov, politík a praktík, ktoré sú príčinami alebo ktoré v spoločnosti ukotvujú prejavy násilia vrátane domáceho násilia. A tuto je o to dôležitejšie, že, myslím, že dnes sa dostaneme aj k rozprave o limitácii vzťahovej a sexuálnej výchovy.
V roku 2011 Rada Európy prijala už spomínaný Dohovor o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a boji proti nemu, tzv. Istanbulský dohovor, ktorý nadobudol platnosť v roku 2014. Slovensko v roku 2011 dohovor podpísalo a v roku 2019 odmietlo je ratifikáciu. Aj z tohto dôvodu momentálna legislatíva stále neposkytuje vhodný právny rámec na ochranu a pomoc obetiam násilia. A hoci bola Slovenská republika jedným z prvých signatárov Istanbulského dohovoru, v roku 2019, žiaľ, tento dohovor sa stal obeťou politického boja a dezinformácii. A ako som už spomínala, tak jedným z tých hlavných argumentov vtedy bol, že však my môžme našu právnu úpravu doplniť, zmodernizovať aj bez tohto dohovoru.
Náš návrh na doplnenie Trestného zákona o trestný čin domáceho násilia ponúka Národnej rade, nám všetkým tu, ako tu sedíme, možnosť potvrdiť toto tvrdenie. Podľa Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Ústava tiež garantuje právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a pripomína, že základné práva a slobody priznané ústavou sú predmetom ľudských práv, tak ako ich zaručujú medzinárodné dohovory vrátane teda Európskeho dohovoru pre ľudské práva. Práve ten vydal v oblasti domáceho násilia niekoľko dôležitých rozhodnutí, o ktorých vám veľmi v skratke poviem.
Napríklad v rozhodnutí Talpis proti Taliansku pripomenul, že zlyhanie štátu v poskytnutí ochrany a pomoci v prípade domáceho násilia porušuje čl. 3 európskeho dohovoru, to je zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, zároveň rozhodol aj o porušení čl. 14, zákaz diskriminácie v spojení s čl. 2 a 3, a to z dôvodu, že sťažovateľka bola obeťou diskriminácie pretože orgány, ktoré ju mali chrániť, podcenili domáce násilie, a tak ho v podstate podporili.
V rozhodnutí Tunikova a ďalší proti Ruskej federácii zas Európsky súd ľudských práv rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 3, zákaz neľudského, resp. ponižujúce zaobchádzania z dôvodu, že ruské orgány zlyhali vo vytvorení právneho rámca na účinný boj proti domácemu násiliu.
V ďalšom rozhodnutí A. E. proti Bulharsku zas rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 3, keďže Bulharsko nezaviedlo účinný systém na potrestanie všetkých foriem domáceho násilia a nezabezpečilo dostatočné záruky pre obete. Okrem iného Európsky súd ľudských práv poznamenal, že v tomto prípade štát nechránil sťažovateľku dostatočne ani v zákone, legislatíva ohľadom domáceho násilia bola nedostatočná, a ani v praxi, pretože prokurátori nezačali trestné konanie napriek zraniteľnej situácii sťažovateľky a správe, ktorá potvrdzovala opakovanú formu domáceho násilia.
Európska komisia zas 8. marca 2022 pri príležitosti Medzinárodného dňa práv žien predložila dlho očakávaný návrh smernice o boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu. Tento návrh vychádza z čl. 82 a 83 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a jeho cieľom je účinne bojovať proti násiliu na ženách a domácemu násiliu v celej Európe. K návrhu smernice dlhodobo vyzýval aj Európsky parlament, no a pred pár dňami sa Európsky parlament s Radou dohodli na znení smernice a onedlho ju tak budeme musieť implementovať.
Ja som však presvedčená, že Slovenská republika nemusí a nemôže so zavedením novej skutkovej podstaty trestného činu domáceho násilia čakať do prijatia tejto smernice alebo v horšom prípade ešte aj do deadlinu na jej implementáciu. Obete a preživšie tohto ohavného trestného činu majú právo na efektívnu pomoc a podporu v čo možno najrýchlejšom čase. To neznamená ani čakať dva roky na komplexnú novelu trestných kódexov. Slovenský právny poriadok, taktiež ako aj v spomínaných prípadoch Európskeho súdu ľudských práv, neponúka primeranú odpoveď na domáce násilie. To znamená, že porušujeme Európsky dohovor o ľudských právach. Nepozná trestnoprávnu definíciu domáceho násilia, napokon nie je ani definovaný samotný pojem násilie. Nami navrhovaná úprava preto ponúka efektívny nástroj na postihovanie páchateľov domáceho násilia, ktorý zvýši dôveru obetí a preživších v právny systém a jeho ochranu a prispeje k zvyšovaniu oznamovania domáceho násilia. Takto sa, nemám rada to slovo, motivujú obete a preživšie, nie skracovaním nejakých dôb.
Ja chcem veriť, že aspoň v tomto prípade nebude pri hlasovaní rozhodovať farba politického trička, ale že sa zhodneme na tom, že s týmto hrubým porušovaním ľudských práv sa vieme postupne vysporiadať, a hlavne poskytnúť obetiam a preživším čo najefektívnejšiu pomoc a podporu. Ďakujem za vašu pozornosť a teším sa na, dúfam, konštruktívnu rozpravu.
Ďakujem. (Potlesk.)