Chcel som povedať, že vážený pán minister, ale nevidím tu váženého pána ministra v tejto chvíli, tak rokujeme bez, bez členov vlády.
Takže, vážené kolegyne, vážení kolegovia, podstatou toho návrhu alebo najdôležitejším bodom, prečo odvolávame ministra vnútra už krátko po vyslovení dôvery vláde, je, sú závažné podozrenia z porušenia zákona ministrom vnútra pri policajných čistkách.
Bez toho, aby takéto podozrenia existovali, predpokladám, že takýto návrh by do parlamentu neprišiel, lebo keby prišiel, tak by prišiel asi, asi neskôr. To, akým sa, akým spôsobom sa pán minister vnútra Šutaj Eštok zachoval k policajnému prezidentovi pánovi Hamranovi, je síce chrapúnske, ale v zásade neporušil tým zákon a mal právo to urobiť.
To, že si pán minister Šutaj Eštok vybral za šéfa inšpekcie pána Zuriana, je zlá voľba vzhľadom k tomu, čo vieme o pánovi Zurianovi. Vymenovať jedného z hlavných aktérov vojny v polícii za šéfa inšpekcie s ambíciou, že tú vojnu ukončí, je niečo podobné, ako keby demokratický Západ prestal podporovať Ukrajinu, a tým by ukončil vojnu Ukrajin... vojnu na Ukrajine tým, že umožní Rusku, aby Ukrajinu porazilo a okupovalo.
A predpokladám, že samotné vymenovanie pána Zuriana by, by nebolo dôvodom pre podanie návrhu na vyslovenie nedôvery ministrovi vnútra. Rovnako ani samotná šaškáreň na hraniciach, ktorá akože mala odstrašiť migrantov. To je smiešne, môžeme sa baviť o tom, že či to mohlo byť účinné, alebo nemohlo byť účinné. Ale nič z tohoto samé osebe ani spolu by pravdepodobne neviedlo k tomu, aby sa našlo 30 opozičných poslancov, ktorí dajú návrh na vyslovenie nedôvery ministrovi vnútra a oznámia to ešte pred tým, ako sa bude rokovať o programovom vyhlásení vlády.
To podstatné teda je, čistky v Policajnom zbore a porušenie zákonov, ktorých sa podľa nášho názoru dopustil pán minister, a tomu sa budem venovať vo svojom vystúpení.
Pán minister vnútra dočasne pozbavil výkonu štátnej služby vyšetrovateľov Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, a teda odvolal vicepre... prezidenta a viceprezidentov, a hneď sa objavila kritika, že pri tom porušil zákon, konkrétne zákon o ochrane oznamovateľov, ktorý v § 7 ods. 1 uvádza, že zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, len so súhlasom úradu. Na argument, že keďže sa to týkalo aj viacerých príslušníkov Policajného zboru, ktorí mali status chránených oznamovateľov, zaznela zo strany pána ministra a jeho obhajcov politických, argumentácia, že musel to urobiť, lebo mu to prikazuje zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru.
Nechám teraz bokom to odvolanie pána Kišša, viceprezidenta Policajného zboru, ktorý nie je obvinený, a tam ani táto argumentácia nesedí a sústredím sa na vyšetrovateľov NAKA okolo Jána Čurillu, ktorí, ktorí obvinení, obvinení sú. A treba si odpovedať na dve otázky. Tá prvá otázka je, či musel, alebo nemusel pán minister vnútra odvolať obvinených príslušníkov Policajného zboru podľa zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. A tá druhá otázka je, ak by sme dospeli k záveru, že musel, tak či tak mohol postupovať v rozpore so zákonom o ochrane oznamovateľov.
Sú to akési dve argumentačné línie, ktorými sa pán minister bráni. A chcel by som ukázať, že ani jedna nie je dostatočná, ani jedna nesedí. K tej prvej otázke, musel alebo nemusel pozbaviť výkonu štátnej služby obvinených policajtov. Pán minister to na začiatku prezentoval tak, že ak je policajt obvinený, musí byť dočasne pozbavený výkonu štátnej služby. Bodka. Nič sa s tým nedá robiť.
Ale nie je to tak. Stačí si prečítať celé znenie § 46 ods. 1, ktoré hovorí o tom, že policajt musí, sa musí dostatočne pozbaviť... do... do... policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že
a) porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom alebo
b) spáchal trestný čin.
Čiže nie je automatické, že musel, aj keď v tom ustanovení sa slovo musí používa, ale zároveň musia byť splnené obe podmienky, teda podmienka, že buď porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo spáchal trestný čin, jedno z toho.
A zároveň musí byť splnená jedna z tých prvých dvoch podmienok, že by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. A hlavne musí to byť odôvodnené. V personálnych rozkazoch je odôvodnené... alebo odôvodnené, popísané iba samotné trestné stíhanie, nie ohrozenie dôležitého záujmu štátnej služby alebo priebehu objasňovania ich konania.
Všetko zacitujem kompletne z personálneho rozkazu, akým spôsobom minister odôvodnil, že je dôležitý, že je ohrozený dôležitý záujem štátnej služby alebo objasňovanie jeho konania. Citujem: „Ďalšie ponechanie menovaného vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania.“ To je všetko. Nič viac sa na tému, akým spôsobom by bol ohrozený dôležitý záujem štátnej služby alebo objasňovanie konania dotknutých policajtov, nič ďalšie sa nedozvieme z personálneho rozkazu.
Stačí to? No evidentne to nestačí. A tu by som si pomohol metodickým usmernením k dočasnému pozbavovaniu výkonu štátnej služby, ktoré pochádza ešte z 15. júna 2006 a z ktorého by som si dovolil pár viet zacitovať: „Z uvedeného je teda zrejmé, že nie každé dôvodné podozrenie z porušenia služobnej povinnosti alebo zo spáchania trestného činu, je potrebné riešiť dočasným pozbavením výkonu štátnej služby.“ Úplný opak toho, čo hovorí pán minister. Nie každé. Musia byť splnené obe podmienky.
„V tejto súvislosti je potrebné upozorniť,“ že návrh na na... „že návrh nadriadeného na dočasné pozbavenie policajta výkonu štátnej služby, musí byť podrobne odôvodnený. V návrhu treba konkretizovať, prečo nemožno ponechať policajta vo výkone štátnej služby, to znamená, aký dôležitý záujem štátnej služby by jeho ponechaním v službe bol ohrozený, resp. ako by policajt mohol ohrozovať priebeh objasňovania jeho konania, ak by nebol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby. Súčasne je potrebné priložiť s vecou súvisiaci spisový materiál. Podľa § 241 ods. 3 zákona je potrebné v odôvodnení rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby policajta uviesť všetky skutočnosti, ktoré sú podkladom na toto personálne opatrenie, na základe akých dôkazov sa koná, ako nadriadený získané dôkazy vyhodnotil, a z ktorých právnych predpisov pri tom vychádzal. Ak by takto nebolo postupované, treba reálne predpokladať, že rozhodnutie bude v opravnom konaní zrušené.“
Ešte raz, akým spôsobom pán minister odôvodnil ohrozenie dôležitého záujmu štátnej služby. Konštatovaním, že ďalšie ponechanie menovaného vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania.
Je teda úplne zjavné, že v odôvodnení toho personálneho rozkazu nie je nijako, nie že podrobne, nijako nie je odôvodnené, v čom by to ohrozenie dôležitého záujmu štátnej služby malo spočívať.
Účelovosť konania ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, je zrejmá aj zo skutočnosti, že politicky nepohodlných vyšetrovateľov a funkcionárov Policajného zboru postavil mimo službu okamžite, a ostatných policajtov, ktorí sú obvinení z úmyselných trestných činov, až neskôr, keď sa vzniesla kritika, aby sa nepovedalo, že postupoval selektívne, ale práve tým potvrdil, že postupuje selektívne, pritom aj vo vzťahu k všetkým ostatným obvineným policajtom, musia byť splnené obe podmienky, ak nie sú, tak sa minister dopustil porušenia zákona aj vo vzťahu ku nim.
A zákon hovorí o dôvodnom podozrení zo spáchania trestného činu, nerozlišuje medzi úmyselným a nedbanlivostným trestným činom, čiže môže nastať situácia, že niekto je dôvodne podozrivý zo spáchania nedbanlivostného trestného činu, a ak je naplnená niektorá z tých zvyšných dvoch podmienok, že by to ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania, tak by mal byť pozbavený štátnej služby bez ohľadu na to, že ide o nedbanlivostný trestný čin. A, naopak, aj keď je niekto dôvodne podozrivý zo spáchania úmyselného trestného činu, ale nie sú splnené tie zvyšné podmienky, tak by nemal byť postavený, pozbavený výkonu štátnej služby.
Vzhľadom na vyššie uvedené je podľa môjho názoru úplne zjavné, že minister nemusel pozbaviť výkonu štátnej služby vyšetrovateľov, ale mal skúmať, či je splnená aj druhá podmienka, a pokiaľ by dospel k záveru, že je, mal by to podrobne odôvodniť v odôvodnení rozhodnutia. To neurobil. To je mimo diskusie, že to neurobil, lebo neodôvodnil to nijako.
Druhá otázka, ak teda by sme predpokladali, že minister musel podľa zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru pozbaviť výkonu štátnej služby dotknutých príslušníkov Policajného zboru, dáva mu to právo postupovať v rozpore so zákonom o ochrane oznamovateľov? Nie. Ak dva zákony hovoria niečo iné, minister nemôže len tak sa rozhodnúť, že jeden zákon budem rešpektovať a druhý zákon poruším. Niekedy je rozpor medzi dvoma zákonmi iba zdanlivý a je možné postupovať tak, že sa dodržia oba, ak by pán minister požiadal o súhlas úrad a presvedčil by ho, že sa tým nesleduje odvetné opatrenie voči vyšetrovateľom, dostal by súhlas a mohol by postaviť policajtov mimo štátnej služby.
Ale áno, môže nastať situácia, že existuje rozpor medzi právnymi normami, že jeden zákon vám hovorí to a druhý zákon vám hovorí niečo iné, čo je navzájom nezlučiteľné. Ale v tejto situácii nie sme, nie sme bezmocní a už od čias rímskeho práva existujú výkladové zásady, podľa ktorých možno postupovať, ak si dve právne normy navzájom odporujú. Tá základná je, že sa volá, nazýva lex superior derogat legi inferiori, to znamená, že právny predpis vyššej právnej sily má prednosť pred právnym predpisom nižšej právnej sily, napr. zákon pred vyhláškou alebo ústava pred zákonom. V tomto prípade máme právne predpisy rovnakej právnej sily.
Ale máme tu potom ďalšie dve výkladové pravidlá, podľa ktorých sa mohlo a malo postupovať. To prvé je lex specialis derogat legi generali, to znamená, že konkrétny zákon, konkrétnejšia právna úprava má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou. Čiže napríklad ak máme tú istú vec upravenú v zákone o obecnom zriadení aj v zákone o Bratislave a Košiciach, tak vo vzťahu k Bratislave a Košiciam sa má postupovať podľa tej úpravy, ktorá je v zákone o Bratislave a zákone o Košiciach, nie podľa tej všeobecnej. Alebo keď máme nejaké lehoty alebo postupy v konaní v správnom poriadku a máme lehoty a postupy v stavebnom zákone, tak prednosť pri stavebnom konaní má, samozrejme, tá úprava, ktorá je v stavebnom zákone, nie všeobecná úprava v správnom poriadku.
A je teda zjavné, že lex specialis je zákon o ochrane oznamovateľov, pretože Zákonník práce, zákon o štátnej službe, zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, upravujú pracovnoprávne vzťahy alebo služobné vzťahy všeobecne. Zákon o ochrane oznamovateľov ich upravuje vo vzťahu k oznamovateľom.
Tu to také zaujímavé sme zažili, že aj pán spravodajca Gašpar tu citoval z toho neodkladného opatrenia, jediného, ktoré bolo v prospech ministra, kde sa hovorí, že „súd sa nestotožňuje ani s právnym názorom právneho zástupcu, že zákon o ochrane oznamovateľov je lex specialis, nakoľko ide o dva právne predpisy rovnakej právnej sily,“ tá zásada lex specialis nemá nič spoločné s rôznou právnou silou, a ďalej sa pokračuje: „či a ktorý z týchto predpisov je lex specialis, je otázka výkladu in concreto, ktorý záujem je dôležitejší, či je to ochrana oznamovateľa protispoločenskej činnosti, alebo záujem štátu, ako aj fyzických a právnických osôb na tom, aby službu policajta nevykonávali osoby, proti ktorým je vedené trestné stíhanie.“
Bezosporu sú obidva záujmy veľmi významné a legitímne. Opäť, posudzovanie vážnosti záujmu nemá nič spoločné s tým, akým spôsobom rozhodneme, čo je lex specialis. Tam ide o konkrétnosť a všeobecnosť právnej úpravy.
Tretia zásada alebo pravidlo, výkladové, sa nazýva lex posterior derogat legi priori. Hovorí o tom, že neskorší zákon má prednosť pred skorším, teda že neskoršia vôľa zákonodarcu má mať prednosť pred tou dávnejšou. Aj tuto je to úplne jednoznačné, zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru pochádza z roku 1998, zákon o ochrane oznamovateľov z roku 2019. Teda je jasné, že minister vnútra mal rešpektovať aj zákon na ochranu oznamovateľov a v prípade konfliktu medzi tými zákonmi, aby tam bol, mal dať prednosť tomuto zákonu.
Dodatočne sa objavil argument, že minister nemusel rešpektovať zákon na ochranu oznamovateľov, lebo v tomto prípade platí výnimka podľa druhej vety § 7 ods. 1, teda že súhlas úradu sa nevyžaduje, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo ak ide o pracovný úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorý, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. Žiadny nárok sa tým nepriznáva, nejde o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovného pomeru alebo pracovnoprávneho vzťahu. Už, už toto samotné vylučuje použitie tejto druhej vety, ale to skončenie pracovnoprávneho vzťahu musí súvisieť alebo byť dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. V tomto prípade je úplne zjavné, že to od posúdenia zamestnávateľa závisí, pretože musí byť posúdené, že či by ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. To nie je objektívna skutočnosť, to je vec posúdenia zamestnávateľa.
Posledná obranná línia, kde, kde sa hovorí o tom, že v poznámke pod čiarou, a opäť to tu aj pán spravodajca citoval, je odkaz na zákon o štátnej službe, ktorý hovorí o tom, že služobný úrad zaradí štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej služby, ak bol obvinený zo spáchania úmyselného trestného činu a... čiže obdobná úprava je spomínaná v poznámke pod čiarou vo vzťahu nie k zákonu o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ale k zákonu o štátnej službe, ale poznámka pod čiarou má len informatívny charakter.
Keď text zákona hovorí niečo iné ako poznámka pod čiarou, platí to, čo je v texte zákona, v tomto prípade zjavne text zákona hovorí niečo iné, ako poznámka pred čia... pod čiarou, takže poznámka pod čiarou nie je dôležitá, dôležité je to, čo hovorí zákon. Zákon hovorí o tom, že minister mal dať, mal požiadať o súhlas úradu, neurobil to, porušil z... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
