Videokanál poslanca

Vážená pani ministerka, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, keď vo februári 2022 Rusko začalo inváziu na Ukrajinu, bol som poslancom jednej z koaličných strán SaS a bol som prítomný aj tých diskusií, akým spôsobom pomôcť odídencom z Ukrajiny. A jedným z tých opatrení, na ktorom sme sa vtedy dohodli, bol aj príspevok na ubytovanie, ktorý smeroval teda aj k poskytovaniu, k poskytovaniu ubytovania v súkromí, aj teda k poskytovaniu ubytovania v ubytovacích zariadeniach, aj poskytovaniu, a teda iným spôsobom bolo riešené ešte aj ubytovanie v zariadeniach, ktoré mal k dispozícii štát, štátne orgány a štátne organizácie. A priznám sa, že vtedy som patril k tým, ktorí sa pýtali, že či je niečo také vôbec potrebné, lebo som vo svojom okolí a vo verejnosti videl obrovské množstvo altruizmu a ochoty, ochoty pomáhať ľuďom utekajúcim pred ruskou agresiou a mnohí ľudia bez toho, aby uvažovali, či z toho niečo budú mať, poskytli pomoc utekajúcim Ukrajincom a Ukrajinkám a poskytli im ubytovanie, chodili pomáhať na hranice, zapájali sa do dobrovoľníckych aktivít na ich pomoc. A registroval som teda aj to, že viacerí ľudia, keď sa ten príspevok zaviedol, tak povedali, že dobre, že sa zaviedol, my ho ďalej posunieme tým ľuďom, ktorí u nás, u nás bývajú, teda nebudeme si ho brať my ako tí, ktorí prenajímajú byt alebo nejakú časť bytu pre odídencov, ale ho poskytnú ďalej.
Spätne teda, samozrejme, musím uznať, že v tomto som sa mýlil a bol som naivný a bolo dobré, že taký príspevok bol zavedený, lebo taký nápor by sa nedal zvládnuť iba vďaka entuziazmu a tomu prvotnému nadšeniu a ochote, ochote pomáhať. Ale už vtedy, keď sme diskutovali o tom, ako ten príspevok nastaviť, tak sa hovorilo o tom, že teraz nie je čas riešiť nejaké, nejaké adresné modely a teda riešiť, komu áno, komu nie, ale samozrejme, že toto je len dočasné, toto má trvať pár mesiacov a potom by sa malo prejsť na adresnú pomoc aj v tejto oblasti, že Slovensko poskytne, poskytne pre Ukrajincov, ktorí utekajú pred ruskou agresiou, možnosť žiť na Slovensku, vzdelávať sa tu, možnosť pracovať, zarábať si a aj začleniť sa, začleniť sa do spoločnosti. A tí ľudia, ktorí budú schopní tu pracovať, tak, tak tí by mali fungovať ako iní ľudia, ktorí na Slovensku žijú, občania Slovenskej republiky alebo občania Európskej únie, ktorí, ktorí tu žijú. A teda mala by sa tá pomoc vo forme príspevku na ubytovanie zadresniť.
Priznám sa, že som až trochu prekvapený, ako dlho to dočasné opatrenie vo forme plošnej pomoci a plošného poskytovania príspevku pretrvalo, lebo naozaj v čase, keď sa to zavádzalo, teda február, začiatok marca, tak to vyzeralo, že je to opatrenie na tri, štyri, päť mesiacov, ale teda už sme viac ako dva roky a stále sa tam nič nezmenilo. Samozrejme, boli iné veci, menili sa vlády, ale, a boli voľby, ale teda asi logické, že v tejto chvíli prišla vláda s takýmto, s takýmto návrhom. Samozrejme z hľadiska legislatívneho by bolo lepšie, ak by to išlo normálnym procesom a nie v skrátenom legislatívnom konaní, lebo toto nie je vec, o ktorej by vláda, vláda nevedela, že ju chce riešiť. Vie o tom už teda niekoľko, niekoľko mesiacov. Myslím, že prinajmenšom od marca tohto, tohto roku, ale to asi nie je v tejto chvíli, v tejto chvíli podstatné, a naozaj ak by sa nič nezmenilo, tak vlastne od 1. júla, ak by vláda nezmenila príslušné nariadenie a nepredložila jeho účinnosť, tak by nebola žiadna pomoc.
Takže aj tá samotná zmena z plošného príspevku na adresný je z môjho pohľadu v poriadku a aj to, že sa to, keď už sme v tejto fáze, rieši takýmto spôsobom, je správne a je teda dobré, že Slovensko naďalej bude pomáhať odídencom, ktorí sú v tých zraniteľných skupinách a ktorí nemajú možnosť, alebo majú len veľmi obmedzenú možnosť, akým spôsobom riešiť svoje ubytovanie v cudzej krajine a nemajú možnosť, alebo majú len veľmi obmedzenú možnosť, aby si, aby si zarobili a mohli, mohli tu fungovať, mohli, mohli si platiť normálny komerčný nájom.
Bol som prítomný aj teda tých diskusií aj na pôde ústavnoprávneho výboru a tiež teda oceňujem ako prístup ministerstva vnútra, tak aj koalície, aj ten pozmeňujúci návrh pána poslanca Barteka, lebo toho, čo možno hovoriť, je, že či tie zraniteľné skupiny sú nadefinované dostatočne, alebo, alebo by mohli byť nadefinované širšie, k čomu smerujú pozmeňujúce návrhy, ktoré predniesli pani poslankyňa Števulová aj pán poslanec Čaučík. A ďalšou diskutovanou otázkou bolo, či nie je potrebné dať nejaké prechodné obdobie, aby si ľudia, ktorí dnes napríklad sú v azylových zariadeniach, mohli vyriešiť otázku bývania, keď od 1. júla tú možnosť stratia, lebo nepatria do tých zraniteľných skupín a budú si to musieť nejako vyriešiť, aby to nebolo doslova, doslova zo dňa na deň, lebo však už sme v polovici, v polovici júna a malo by to byť účinné od 1. júla, čiže oceňujem aj ten pozmeňujúci návrh pána poslanca Barteka v tejto veci.
Posledná vec, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, je to, o čom hovorila aj pani poslankyňa Gažovičová, teda tie pozmeňujúce návrhy, ktoré sa dostali do spoločnej správy a ktoré sa síce netýkajú priamo príspevku na ubytovanie, ale súvisia so situáciou odídencov a týkajú sa lepšieho prehľadu o tom, aké deti v povinnom predprimárnom vzdelávaní alebo v primárnom vzdelávaní máme v systéme. Čiže je to drobný krôčik k tomu, ako urobiť poriadok, ale myslím si, že tiež je to téma, ktorá si zaslúži väčšiu pozornosť a zaslúži si aj teda samostatnú debatu nielen formou pozmeňujúcich návrhov k inému, aj keď teda vzdialene alebo čiastočne súvisiacemu návrhu zákona, ale návrhu zákona, ktorý rieši niečo iné.
Ja som ešte v minulom volebnom období v máji minulého roku interpeloval vtedajšieho ministra školstva pána Bútoru a teda pýtal som sa ho aj na otázky zabezpečenia financovania pre vzdelávanie detí odídencov a pýtal som sa ho aj na to, či ministerstvo školstva plánuje v školskom roku 2023 – ´24 zahrnúť deti ukrajinských odídencov do systému plnenia povinnej školskej dochádzky a povinnosti predprimárneho vzdelávania, a čo by teda bolo žiaduce vzhľadom na potrebu plnej, v plnej miere rešpektovať práva týchto detí na vzdelávanie. A dostal som vtedy od pána ministra Bútoru odpoveď, že neplánuje ministerstvo zaviesť povinnú školskú dochádzku od septembra, to už asi bolo nereálne, a teda sústredí sa ministerstvo v nadchádzajúcom školskom roku na identifikáciu a odstránenie príčin, ktoré vedú k tomu, že niektoré deti ostávajú mimo vzdelávacieho systému. Ale bola tam, bola tam aj veta, že ministerstvo v spolupráci s ďalšími rezortmi zároveň pripravuje právnu úpravu, ktorá systematicky nastaví pravidlá povinnej školskej dochádzky a jej vymáhania pre všetkých cudzincov s dočasným pobytom v Slovenskej republike vrátane detí s dočasným útočiskom z Ukrajiny.
Takže asi sa budem znova pýtať súčasného ministra školstva pána Druckera, že ako je to s prípravou tej právnej normy, resp. akým smerom sa uberajú, uberajú tie úvahy, lebo je to tiež problém, tiež vážny problém, nemusí sa to zdať také naliehavé a akútne, ako je, ako je príspevok na ubytovanie, ktorý keby sme vôbec neriešili, tak niektorí ľudia by sa asi ocitli v bezprostrednom ohrození na ulici, ale teda zo stredno- aj dlhodobého hľadiska je to tiež veľmi dôležitý problém. A ja teda dúfam, že ministerstvo školstva príde s nejakou iniciatívou a budeme tu o tom hovoriť nielen v rámci, v rámci diskusie k príspevku na ubytovanie.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Kalmárová, vo vzťahu k tej českej právnej úprave, myslím, že to vaše záverečné zhrnutie, že nedokázali správne prebrať právnu úpravu z Českej republiky, ako celkom nesedí, lebo to ste aj v samotnom svojom príspevku konštatovali, že to asi nebolo, že by to nedokázali, oni si jednoducho vybrali z tej českej právnej úpravy akurát to, čo sa im hodilo, to, čo smeruje k možnosti obmedzovať prístup k informáciám. Nemyslím si teda, že by to bolo nejaké zlyhanie, oni to urobili úplne vedome. Veľmi správne ste teda poukázali na to, že nijako tento, tento návrh nerieši šikanózne žiadosti, rieši niečo iné a aj to rieši spôsobom, ktorý je, ktorý je gumený.
A ja som sa pýtal, a teda naozaj to nie je jasné, že čo sú to tie účelne vynaložené náklady a čo je to to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Ja by som si to chcel aj nejako predstaviť, lebo rozumiem, že keď niekto má nakopírovať 2-tisíc strán, tak je to komplikované, ale čo je to mimoriadne náročné, alebo mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií? Že čo to v praxi, v praxi znamená? Že niekto sa hrabe v spisoch a snaží sa nájsť spis, o ktorom nevie, kde sa nachádza? Ja by som naozaj rád poznal odpoveď, že čo si predkladatelia predstavujú pod touto formuláciou, ale začínam mať taký trošku pocit déja vu, keď sme tu diskutovali dni a dni o novele Trestného zákona, že my sme niečo hovorili, na niečo sa pýtali a nedostali sme žiadnu odpoveď. A naozaj nostalgicky spomínam na tie poslanecké návrhy pána poslanca Michelka, ktorý aspoň občas na nás zareagoval a odpovedal.

Pán poslanec Glück, ja nemám konkrétny návrh, keby som ho mal, tak by som ho predložil. Len teda upozorňujem, že aj za pána ministra Boreca, aj za pani ministerky Žitňanskej, aj za pani ministerky Kolíkovej sa pripravovali novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré nedošli až do parlamentu a v niektorých z nich boli riešené aj otázky úhrady nákladov za sprístupňovanie informácií nad rámec toho, čo je dnes v zákone. Ja som aj teda citoval, alebo teda odvolal sa na tú novelu z roku 2017, ktorá bola pripravovaná, ktorá hovorila o hranici 200 kópií pre povinné, fotokópií alebo, alebo nových skenov pre povinné osoby, ktoré nie sú obce, ktoré nie sú mestami a pre tých sto. A bolo v zákone, alebo v návrhu zákona priamo uvedené, že ak niekto vyžaduje niečo, čo je nad rámec toho, tak si povinná osoba môže žiadať päť centov za každú ďalšiu fotokópiu alebo naskenovanú, naskenovanú listinu.
Samozrejme, že sa možno baviť o tom, že či to má byť sto, dvesto. Je možné stanoviť povedzme že rozsah hodín, ktoré zamestnanec povinnej osoby venuje tomu vyhľadávaniu a tomu priradiť nejakú, nejakú čiastku. Je možné zadefinovať, zadefinovať buď priamo v zákone, alebo v nejakom inom všeobecne záväznom právnom predpise, nariadení vlády, alebo, alebo vo vyhláške, že aká, aká, aká má byť povedzme suma za naskenovanú listinu alebo, alebo za hodinu práce, ale nie to ponechať na úplne svojvoľné rozhodovanie, rozhodovanie povinnej osoby, že si ona povie, tak toto je už mimoriadne náročné vyhľadávanie, tak, tak, tak to takto spoplatním.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda Národnej rady, dovoľte mi, aby som v prvom čítaní okomentoval návrh poslancov Slovenskej národnej strany na novelizáciu zákona o slobodnom prístupe k informáciám. A rovno poviem, že ho vnímam ako možné ohrozenie práva na prístup, prístup k informáciám. Nechcem bagatelizovať skutočnosť, že občas prichádza k tomu, že sa zákon o slobodnom prístupe zneužíva a že niektorí žiadatelia šikanóznym spôsobom pristupujú, pristupujú k povinným osobám a žiadajú si informácie, ktoré reálne nepotrebujú, a ich asi jediným účelom alebo zmyslom žiadania takých informácií je zaťažiť, zaťažiť povinnú osobu nejakou, nejakou prácou, ktorá nemá nejaký význam, nemá nejaké reálne využitie.
Na druhej strane toto nie je bežná služba, ktorú, ktorú verejná správa poskytuje občanom a kde za takú alebo onakú službu sa vyberá taký alebo onaký poplatok. Právo na informácie je zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, je to ústavné právo a tak k nemu treba aj pristupovať.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorého autorom a predkladateľom bol Ján Langoš, je založený, po celú dobu svojej existencie je založený na princípe čo nie je tajné, je verejné.
Ak prejde táto novela, tak sa to trošku zmení. Bude, bude tu princíp čo nie je tajné a je verejné a povinná osoba to posúdi ako príliš rozsiahle a žiadateľ za to zaplatí, tak bude, bude verejné.
Ten hlavný problém nie je v tom, že by sa do zákona zakomponoval nejaký mechanizmus, ktorý by umožnil spoplatňovať prístup k informáciám, ak naozaj nejde, nejde o bežné, bežné a ľahko dohľadateľné informácie alebo informácie, ktorých poskytnutie nevyžaduje žiadnu, žiadnu extra námahu a extra výkon od povinných osôb. Problém je, že sa navrhuje pomerne gumené ustanovenie, ktoré hovorí, hovorí o tom, za čo možno, možno vyžadovať úhradu, a teda okrem nákladov, ktoré sa týkajú materiálnych nákladov spojených so zhotovovaním kópií, zadovážením technických nosičov a s odoslaním informácie žiadateľovi, čo je v zákone už dnes, sa navrhuje doplniť do zákona, že povinná osoba môže požadovať aj náhradu účelne vynaložených nákladov za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií žiadané prostredníctvom jednej alebo viacerých žiadostí podaných tým istým žiadateľom v priebehu 30 dní. Náklady na sprístupnenie informácie prístupnou formou osobe so zmyslovým postihnutím znáša povinná osoba, čo je tiež, tiež už dnes v zákone.
Čo je to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií? A čo sú tu účelne, účelne vynaložené, vynaložené náklady? Toto je niečo, čo v realite, v slovenskej realite, bude môcť pôsobiť ako reálne obmedzenie prístupu k informáciám. Lebo tak, ako existujú žiadatelia, ktorí zneužívajú infozákon, tak existujú aj povinné osoby, ktoré nerešpektujú zákon o slobodnom prístupe k informáciám a hľadajú si všemožné zámienky, aby požadované informácie neposkytli. A nie preto, že by vyhľadanie tých informácií bolo, bolo spojené s nejakou extrémnou námahou a že by zamestnalo zamestnancov povinnej osoby na dlhé hodiny až dni, ale jednoducho preto, že nechcú sprístupňovať informácie a keď sú si schopné nájsť nejakú zámienku, aby to žiadateľovi sťažili, tak ju využijú. Aj taká je, bohužiaľ, bohužiaľ, realita. A domôcť sa potom práva na informácie je mimoriadne ťažké, lebo môžete sa odvolať, ale, ale teda povedzme v prostredí samospráv, kde o rozhodnutí obecného úradu rozhoduje starosta, alebo, alebo primátor, pokiaľ nie je vôľa zverejňovať tie informácie, no tak potom sa môžete domáhať niekoľko rokov, domáhať niekoľko rokov na súde, aby vám tá informácia bola poskytnutá. A keď ten súd vyhráte, prejde možno niekoľko rokov, tá informácia je už dávno neaktuálna, ten dôvod, prečo ste o ňu žiadali, žiadali, už dávno pominul, ale ten súd rozhodne tak, že zruší rozhodnutie o nesprístupnení informácií a povinná osoba, keď chce, no tak si znova vymyslí nejaký dôvod, pre ktorý to nesprístupní. Ten dôvod môže byť iný, ako bol ten, ktorý, ktorý zrušil súd. A znova sa môžete odvolať a znova sa, znova sa môžete, môžete súdiť. Rovnako tak v prípade, v prípade ministerstiev, kde ministerstvo odmietne sprístupniť informáciu, minister rozhoduje, minister rozhodne o rozklade. Keď nie je politická vôľa, tak opäť môžete ísť cestou, že sa obrátite na súd a budete sa roky súdiť, kým sa k tej informácii, informácii dostanete.
Predkladatelia sa odvolávajú na osvedčenú českú úpravu. Je pravda, že v Českej republike zákon o slobodnom prístupe k informáciám takisto okrem, okrem nákladov na kópie a odoslanie informácií umožňuje žiadať aj úhradu nákladov za vyhľadávanie. Tá formulácia je teda prevzatá z českého zákona, že povinný subjekt môže žiadať úhradu za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, ale tá česká, česká právna úprava hovorí aj o tom, že súčasťou oznámenia o tej úhrade musí byť aj poučenie o možnosti podať proti požiadavku úhrady nákladov za poskytnutie informácie sťažnosť, z ktorej je zrejmé, v akej lehote je sťažno... je, je, je potrebné sťažnosť podať a od ktorého dňa sa táto lehota počíta a ktorý nadriadený orgán o nej rozhoduje a u ktorého povinného subjektu sa podáva. Čiže rozdiel medzi slovenskou a českou, navrhovanou slovenskou a tou reálnou českou, na ktorú sa predkladatelia odvolávajú, právnou úpravou je ten, že v českej právnej úprave sa povinnej osobe stanovuje aj povinnosť informovať žiadateľa, že môže dať sťažnosť proti, proti oznámení o úhrade nákladov, v slovenskej navrhovanej právnej úprave nie je možnosť podať sťažnosť a rovnako nie je povinnosť, povinnosť informovať, keďže taká možnosť neexistuje, tak, tak logicky sa tam nenavrhuje ani, ani povinnosť povinnej osoby informovať žiadateľa o tom, že môže sa odvolať, alebo teda podať sťažnosť proti, proti rozhodnutiu o úhrade nákladov.
Ďalšia zaujímavá vec, ktorá je v českej úprave a nenavrhujú ju predkladatelia, je, že ak si povinný subjekt nesplní voči žiadateľovi oznamovaciu povinnosť podľa toho predchádzajúceho odstavca, ktorý som citoval, stráca nárok na úhradu nákladov. Čiže keď povinná osoba vyžaduje úhradu, ale nevyžadu... ale neoboznámi žiadateľa s možnosťou podať proti tomu sťažnosť a ďalšími náležitosťami, tak stráca nárok na úhradu, úhradu nákladov. Nič také v tej navrhovanej úprave nie je. V slovenskej navrhovanej úprave sa nachádza, že "ak žiadateľ do siedmich dní od doručenia oznámenia výšky požadovanej úhrady túto úhradu nezaplatí, povinná osoba žiadosť odloží". V českej právnej úprave sa nachádza formulácia: "ak žiadateľ do 60 dní odo dňa oznámenia vyššie požadovanú úhradu nezaplatí, povinný je subjekt žiadosť odložiť". Čiže sedem dní a šesťdesiat dní. V tej českej úprave, aj keď obsahovo je podobná, tých 60 dní je dobré. Niekto žiada o informácie, povinná osoba vyčísli, že bude to stáť toľko a toľko, žiadateľ má možnosť sa odvolať. Keď žiadateľ nie je informovaný, má možnosť, teda stráca povinná osoba nárok na úhradu tých nákladov, ak nie je informovaný o možnosti podať sťažnosť, a navyše tá lehota na zaplatenie úhrady je 60 dní. Čiže je to nastavené tak, že áno, chceš, chceš informácie, bude to niečo stáť, máš 60 dní, zaplať! U nás predkladatelia navrhujú, že to bude sedem dní, keď si ani, ani... sedem dní na zaplatenie, čiže, čiže ak nemáte aktuálne čas napr. niečo také riešiť, všimnete si neskôr, neskoro odpoveď, ktorá vám prišla, smola a zaniká, zaniká vám toto právo, a teda môžete, môžete si ho uplatniť nanovo, ale, ale povinná osoba to odloží. Čiže je zaujímavé, že predkladatelia sa inšpirovali Českou republikou, ale inšpirovali sa Českou republikou iba ohľadom ustanovení, ktoré znevýhodňujú žiadateľov, ktoré síce môžu pomôcť niektorým, niektorým povinným osobám, ale, ale tie ustanovenia z českej právnej úpravy, ktoré to vyvažujú a ktoré sú v prospech žiadateľov a ktoré stanovujú nejaké povinnosti pri uplatňovaní vyžadovania náhrady aj povinným osobám, tak tie sa už do návrhu zákona z dielne Slovenskej národnej strany, alebo poslancov Slovenskej národnej strany nedostali. Čiže nie je to česká právna úprava, ktorú navrhujú poslanci SNS premietnuť do slovenského zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Je to, že si z tej českej právnej úpravy vybrali veci, ktoré reálne obmedzujú alebo môžu obmedziť prístup k informáciám.
Ani z úvodného vystúpenia pána predkladateľa, ani z tej dôvodovej správy nie je podľa môjho názoru zrejmé, akým spôsobom sa bude niečo kvalifikovať ako mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Čo to bude? Každý, každý žiadateľ, každý, každá povinná osoba bude inak stanovovať, čo je to, čo je to mimoriadne náročné? Keď sa v minulosti pripravovala novela zákona o slobodnom prístupe k informáciám, tak sa to riešilo cez ministerstvo spravodlivosti, cez medzirezortné pripomienkové konanie, alebo boli dokonca vytvorené pracovné skupiny už vo fáze prípravy, ktoré sa snažili zohľadniť aj záujmy povinných osôb z radov štátnej správy, z radov štátnych podnikov, z radov, z radov samosprávy, aj záujmy žiadateľov, verejnosti, mimovládnych organizácií, médií. A keď bol návrh pripravený, tak išiel do medzirezortného pripomienkového konania, kde boli uplatnené viaceré pripomienky, a následne sa uskutočnili rozporové konania aj s dotknutými inštitúciami, aj so zástupcami, so zástupcami verejnosti. Lebo to sú veľmi citlivé veci, ktoré sa týkajú, áno, aj povinností povinných osôb, ale aj uplatňovania práva na informácie, ktorá, ktoré je jedným zo základných ústavných práv v demokratickej spoločnosti a je problém, ak by, ak by nejakou právnou úpravou malo byť, malo byť obmedzené. A teda áno, aj v minulosti sa riešilo, že rozsiahlejšie, rozsiahle poskytnutie rozsiahlejších informácií by nad určitý rámec malo byť, malo byť sprístupňované, teda uhrádzané alebo mala mať možnosť povinná osoba vyžadovať úhradu, ale bolo to tam konkrétne zadefinované. Napríklad v návrhu z roku 2017, myslím, ktorý išiel do medzirezortného pripomienkového konania, bolo definované, že možno vyžadovať úhradu, ak sprístupnenie informácie vyžaduje vyhotovenie viac ako 200 fotokópií alebo nových skenov strán listín. Povinná osoba s výnimkou obce, ktorá nie je mesto, môže okrem úhrady materiálnych nákladov vyžadovať od žiadateľa aj úhradu vo výške 5 centov za každú ďalšiu vyhotovenú alebo naskenovanú listinu. V prípade obcí to bolo už nad 100 fotokópií alebo nových skenov. Potom sa tam riešilo sprístupňovanie informácií nahliadnutím do spisu, ktoré trvá viac ako dve hodiny. Čiže boli tam priamo v zákone uvedené konkrétne parametre, čo sa, čo sa považuje za rozsiahlu informáciu, za ktorú možno vyžadovať úhradu nad rámec úhrady tých materiálnych nákladov, ktoré sú už dnes zadefinované v zákone.
Žiaľ, ten návrh nešiel ďalej, a teda nepodarilo sa ho, nepodarilo sa ho dotiahnuť, dotiahnuť do konca, ale bol to pokus riešiť ten istý problém, o ktorom hovoria, hovoria predkladatelia novely a zároveň bol to pokus presne zadefinovať, za akých podmienok je možné vyžadovať úhradu a úhradu v akej výške. To, čo navrhujete, v podstate ponecháva úplne na svojvôľu, svojvôľu povinných osôb, aby si, aby si oni povedali, že čo je mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. A možno by pán predkladateľ alebo niekto iný z predkladateľov mohol objasniť, že čo sa, čo možno považovať za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií a čo možno považovať za účelne vynaložené náklady. Lebo to by nemalo byť ponechané čisto na interpretáciu povinnej, povinnej osoby a najmä interpretáciu, ktorá je, ktorá je ad hoc, ktorá nie je nejako dopredu, vopred stanovená.
Čiže myslím si, že ak sa má meniť zákon o slobodnom prístupe k informáciám, tak sa nemá meniť poslaneckou novelou. Má sa meniť vládnym návrhom, ktorý prejde riadnym medzirezortným pripomienkovým konaním, ku ktorému budú mať možnosť vyjadriť sa aj dotknuté povinné osoby, aj zástupcovia verejnosti, kde budú pripomienky vyhodnotené, kde budú zvážené, zvážené všetky argumenty. Ak sa má zaviesť povinnosť úhrady nad rámec tej úhrady, ktorá je už dnes v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, tak jednak má byť jasnejšie definovaná, majú byť jasnejšie definované podmienky, za ktorých možno žiadať úhradu, nemá to byť gumené ustanovenie, ktoré tým povinným osobám, ktoré sa chcú vyhnúť sprístupňovaniu informácií, to bude umožňovať ešte viac a dávať ešte väčší priestor ako dnešný zákon. A majú sa teda, že ak sa ideme inšpirovať českou právnou úpravou, tak sa tam majú zakomponovať aj tie možnosti preskúmania požadovanej úhrady povinnosti informovať, informovať žiadateľa. Teda keď inšpirácia, tak poriadna.
A ďalší dôvod, prečo vnímam tento návrh ako problematický, je aktuálna skúsenosť s poslaneckými návrhmi zákonov z dielne poslancov Slovenskej národnej strany. Ako sme videli pri návrhu novely zákona o Fonde na podporu umenia, môže sa stať, že v prvom čítaní sa tu zaoberáme nejakým návrhom zákona, ktorý má štyri novelizačné body, a schválený je zákon, ktorý ich má 60. Alebo 40. Čiže ak poslanci Slovenskej národnej strany otvárajú zákon o slobodnom prístupe k informáciám a riešia iba otázku úhrady nákladov za informácie, ktoré, ktoré vyžadujú nejaké vyhľadávanie, ich vyhľadávanie veľkého rozsahu, tak tu je, samozrejme, nebezpečenstvo, že v druhom čítaní, či už vo výboroch, alebo v pléne, pribudnú k tomu aj ďalšie veci, ktoré budú ešte ďalším spôsobom obmedzovať prístup k informáciám. Čiže moja otázka na predkladateľov je, že či toto je všetko. Škoda, že tu nie je pán poslanec Michelko, on vždycky pri tých svojich kultúrnych zákonoch tak otvorene odpovedal, že áno, tuto ešte bude pozmeňovák a, alebo nie, toto, toto ja už neplánujem, však možno niekto iný, ale ja nie. Tak sa chcem spýtať predkladateľov, že či toto je všetko, čo máte v úmysle zmeniť v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, alebo je to opäť zákon typu, alebo návrh zákona typu nosič, že dáte niečo do prvého čítania, my si tu v prvom čítaní budeme diskutovať o úhradách a v druhom čítaní príde ešte ďalších 10, 20, 30 alebo 40 novelizačných bodov v rámci pozmeňujúcich návrhov, ktoré zmenia zákon o slobodnom prístupe na nepoznanie. Čiže aj ak by ten návrh ostal v tejto podobe, tak ako je navrhnutý, tak za takýto návrh určite nemôžem hlasovať, pretože ho považujem za zlý obsahom a obmedzujúci zákon o slobodnom prístupe k informáciám a právo verejnosti na prístup k informáciám nad rámec toho, čo je nevyhnutné. Považujem ho za všeobecne naformulovaný, gumený, ktorý umožňuje jeho, jeho zneužitie tými povinnými osobami, ktoré sa budú chcieť vyhnúť sprístupňovaniu informácií, a navyše mám vážnu obavu, že je to nosič, ktorý bude v druhom čítaní zneužitý na ďalšie a možno ešte rozsiahlejšie obmedzenie práva na prístup verejnosti k informáciám.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pán poslanec Lučanský, ďakujem za odpoveď, asi teda sa nedalo v dvoch minútach úplne, úplne všetko. Teda vítam ten zámer nejako zúžiť rozsah tých údajov, alebo teda zrušiť a nahradiť, nahradiť to nejakým iným spôsobom overovania. A teda vítam aj záujem bojovať s trolími farmami, to až, až ma trochu prekvapuje u SNS, ale teda naozaj, naozaj to vítam, a teda vnímam to ako problém, ako reálny problém aj agresivitu na internete, aj, aj, aj šírenie, šírenie hoaxov, konšpirácií. Takže ak vieme s tým niečo robiť, tak dobre, v tej navrhnutej podobe a ja som mal teda pochybnosti. Uvidíme, čo sa teda ukáže v druhom čítaní, ak budete mať nejaké, nejaké zmeny.
A ohľadom toho práva na vyjadrenie asi tiež teda budeme diskutovať aj v druhom čítaní, lebo, lebo to, či niečo nazvem právo na odpoveď alebo právom na vyjadrenie nevyplýva z toho názvu, že kde to má byť umiestnené, či to má byť umiestnené na tom istom mieste, v akom to, v akom to má byť rozsahu, takže asi budem ešte niektoré otázky opakovať.
Ďakujem.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, sme v prvom čítaní, a teda ja by som mal skôr, skôr otázky a poznámky všeobecne k tomu návrhu ako ku konkrétnym ustanoveniam úplne detailne.
Týmto návrhom zákona sa navrhuje do zákona o vydavateľoch publikácií a o registri v oblasti médií a audiovízie, teda do zákona o publikáciách, opätovne zaviesť právo na opravu, ktoré bolo súčasťou tlačového zákona, ktorý platil do roku 2022. Ale to právo na opravu nebolo úplne zrušené, bolo nahradené a je obsiahnuté v súčasnom zákone právom na vyjadrenie, ktorého konštrukcia je veľmi podobná právu na odpoveď, ktorá sa, ktoré sa navrhuje. Tak mňa by teda zaujímalo, že aký bol ten dôvod, že zmeníme, zmeníme právo na vyjadrenie na právo na odpoveď. V mnohých aspektoch je to podobné. Ak sa tam menia nejaké lehoty alebo súvislosti mohlo to byť, mohlo to byť premietnuté do zmeny, zmeny práva na vyjadrenie. Tak ak by pán predkladateľ mohol teda povedať k tomu viac, prečo je potrebné právo na vyjadrenie podľa názoru predkladateľov nahradiť za právo na odpoveď a v čom sú teda tie podstatné rozdiely a v čom sú tak zásadné, že nemohol byť ten zásah do súčasnej konštrukcie zákona menší, teda že by sa iba upravilo právo na vyjadrenie, lebo však, samozrejme, že právo na vyjadrenie môže mať rôzne parametre, ale zavádza sa tam nový alebo teda staronový inštitút práva na odpoveď. Čisto len teda pre zaujímavosť, lebo nie je mi to jasné ani z toho úvodného vstupu, ani, ani, ani z dôvodovej správy, že prečo, prečo je to potrebné.
A druhá vec, ktorá by ma zaujímala, je tá povinnosť overovať totožnosť komentujúcich na spravodajských weboch, lebo jednak je otázne, či naozaj týmto spôsobom je možné naplniť ten deklarovaný zámer nejako zmierniť agresivitu diskusií na internete, a druhá otázka, ktorá tam vyvstáva, je, že či je realistické žiadať od prevádzkovateľov spravodajských webov, aby tieto informácie zisťovali, a či vôbec sú schopní tie informácie overiť ich pravdivosť.
Tu si dovolím zacitovať aj z vyjadrenia združenia Slovensko.Digital, ktoré upozorňuje na problémy a riziká, ktoré v predloženom návrhu vidí.
Po prvé, predpísaný rozsah zbieraných osobných údajov je veľmi široký a absolútne neadekvátny. Na umožňovanie vyšetrovania trestných činov nie je potrebné zbierať údaje o bydlisku či telefónnom čísle. Pri takto veľkom rozsahu zbieraných údajov sa vytvára veľké riziko ich zneužitia, rovnako ako pri iba veľmi všeobecnom účele preukázanie totožnosti vo verejnom záujme.
Po druhé, možnosť anonymného vystupovania je v mnohých situáciách opodstatnená, tvrdí Slovensko.Digital, v situácii, kedy sme svedkami osočovania osôb aj za prejavený názor, by povinná identifikácia mala na diskutujúcich podstatný odstrašujúci účinok, aj ak by ich identita bola známa iba prevádzkovateľom diskusného fóra.
Tretia poznámka, ktorá je podľa mňa dôležitá z hľadiska toho, že čo sa týmto návrhom zákona, ak bude schválený, môže podariť dosiahnuť. Návrh sa týka iba spravodajských webových portálov, ktorými sú, zjednodušene povedané, webové stránky slovenských periodických médií, avšak podstatná časť diskusií v priestore internetu sa odohráva inde, najmä v aplikáciách sociálnych sietí ako napríklad Facebook. Diskusie v týchto iných aplikáciách nie sú novelou zákona nijako riešené, nebudú v nich teda zavedené žiadne opatrenia, a teda v týchto diskusiách nie je možné očakávať ani žiadne zníženie agresivity, čím sa návrh z podstatnej časti míňa účinkom. Ja si, samozrejme, uvedomujem, že novelou zákona o periodických publikáciách nie je možné regulovať Facebook a asi nie je možné účinne regulovať Facebook na úrovni legislatívy Slovenskej republiky. Je tam asi potrebná aktivita na úrovni Európskej únie, ale naozaj, naozaj je otázne, že aký význam potom má vyžadovať od vydavateľov periodických alebo teda spravodajských webov v Slovenskej republike také podrobné údaje týkajúce sa diskutujúcich, keď ten dosah bude, bude podstatne menší.
Kedysi v dávnejších časoch väčšinou, keď sa diskutovalo pod článkami, tak tie diskusie prebiehali priamo na tých, na tých fórach. Dnes veľmi veľká časť diskusie, zrejme väčšina, vrátane toho nenávistného obsahu sa šíri, šíri na Facebooku.
Ďalšia poznámka, Slovensko.Digital hovorí o tom, že nie je známy jednoduchý a súčasne spoľahlivý spôsob overovania identity v prostredí internetu, najmä ak ide o verejné diskusné fóra prístupné bezplatne. Predkladatelia novely v dôvodovej správe uvádzajú, citujem, "napríklad fotografiu alebo kópiu dokladu totožnosti". Ako však prevádzkovateľ diskusného fóra má zaistiť overenie, že používateľ prezentoval skutočne pravdivé údaje? Taktiež na plošné použitie elektronickej identifikácie, najmä pomocou elektronického občianskeho preukazu, nie je pripravená podstatná časť občanov Slovenskej republika ani infraštruktúra štátu. Tak to by ma tiež teda zaujímalo, že akým spôsobom si myslíte, že reálne budú, budú prevádzkovatelia overovať pravdivosť tých údajov, ktoré im diskutujúci, diskutujúci postihnú. Lebo iné je to pri štátnych orgánoch, ktoré majú možnosť, možnosť to overiť, ale ako to budú prevádzkovatelia webových portálov podľa predstáv predkladateľov identifikovať?
Posledný, posledná poznámka Slovensko.Digital sa týka konštatovania, že viaceré znaky naznačujú, že návrh zákona je nedopracovaný a predkladatelia nemajú ani presnú predstavu, ako má byť vykonávaný a čo ním chcú dosiahnuť. Napríklad navrhnutá účinnosť zmien dňom vyhlásenia by prakticky znamenalo nutnosť vypnúť väčšinu diskusií na spravodajských webových portáloch. Áno, ak vyžadujete takéto opatrenie a ak bude dňom vyhlásenia účinný ten zákon, no tak vlastne diskusie budú musieť byť na webových portáloch vypnuté, lebo predpokladám, že nebudú tomu tie webové portály, portály prispôsobené. Takže ak sa Slovensko.Digital mýli a máte, máte domyslené a máte predstavu, čo vlastne tých chcete dosiahnuť, aký to bude mať efekt, keď to nezasiahne sociálne siete, a ako prakticky napríklad sa bude, bude uskutočňovať to overenie údajov, ktoré majú diskutujúci poskytovať, a overenie najmä pravdivosti tých poskytnutých údajov, tak chcem vám dať teda tú príležitosť, aby ste vyviedli kritikov tej novely z omylu a teda povedali, ako konkrétne si myslíte, že budú schopní napríklad prevádzkovatelia tých webových portálov spravodajských schopní overovať, overovať tie osobné údaje, a či si myslíte, že naozaj ten rozsah osobných údajov, ktoré o diskutujúcich by mali prevádzkovatelia zberať, je naozaj nevyhnutný na dosiahnutie toho účelu, ktorý deklarujete.
Ďakujem.

Pán poslanec Huliak začal tým, že reaguje na mňa, tak teda neviem, či reagoval na mňa, alebo na pána poslanca Viskupiča, potom ešte reagoval na pána poslanca Šmilňáka, to čo by tiež nemal, ale teda ja budem reagovať na pána poslanca Viskupiča, ktorý vystúpil v rozprave. A áno, ide presne o tú hranicu medzi tým, keď nejaký výdavok, ktorý má zamestnávateľ, je daňovo, daňovo uznateľný, lebo má nejaký zmysel k produkcii, má nejaký zmysel k tomu, že zamestnávateľ poskytuje nejaké benefity svojim, svojim zamestnancom, a áno, rekreácia, príspevok na rekreáciu je nejakým benefitom. Príspevok na rekreáciu osôb, blízkych osôb, ktoré sa zúčastňujú na rekreácii spolu so zamestnancom, je nejaký benefit pre zamestnanca. A aj dnes to môžu byť rodičia, lebo je tam kategória osôb žijúcich so zamestnancom v spoločnej domácnosti a niektorí rodičia žijú so zamestnancom v spoločnej domácnosti a v takej situácii, ak sa zúčastnia na tej dovolenky, dovolenky spoločne so zamestnancom, tak sú tam tie výdavky oprávnené. Dnes má tam pribudnúť podľa, podľa vášho návrhu rekreácia rodičov zamestnanca bez toho, aby sa zúčastnili na spoločnej dovolenke so zamestnancom. Čiže nemá to k zamestnancovi žiadny vzťah. A potom kde sa to má zastaviť? Prečo nie aj súrodencom, prečo nie vnukom, prečo nie starým rodičom, prečo nie kamarátom, prečo potom to nevymyslíte tak, že každý zamestnanec môže len tak poukázať, komu len chce, svoj rekreačný poukaz? No však podľa vašej logiky to bude na podporu cestovného ruchu.

Pán poslanec Huliak, je smutné, že miesto nejakej vecnej reakcie opäť prechádzate k osobným útokom. Tvrdíte, že si nedokážem, nedokážete predstaviť, kedy začnem sociálne myslieť. No ale vy sociálne myslíte tak, že určujete niekomu inému, na čo má dávať svoje peniaze, aby plnil nejaké vaše politické priority. O tom to je. A slovenský dôchodca sa nedostane na rekreáciu. No tak ale ak vám záleží na tom, aby slovenskí dôchodcovia chodili na rekreáciu, prečo nevymyslíte, že štát bude podporovať, podporovať rekreáciu dôchodcov? Lebo toto nie je o tom. Toto je o tom, že iba vybraná kategória dôchodcov, takých, ktorí majú deti, ktoré sú zamestnané, navyše sú zamestnané v podnikoch nad 50 zamestnancov, ktorí, ktorí sú tam zamestnaní nejakú dobu, tak áno, takí to budú môcť využívať, a iní dôchodcovia to nebudú mať, nebudú môcť využívať. Dôchodcovia, ktorí nemajú deti alebo ktorí deti majú zamestnané u iných zamestnávateľov. No prečo vy takto diskriminujete, diskriminujete tých dôchodcov?
A nie je to o tom, že tí dôchodcovia musia zobrať deti zamestnanca. Vôbec nič. Rodičia zamestnanca môžu ísť aj sami na tú dovolenku. Nie so zamestnancom ani s deťmi zamestnanca, môžu ísť aj sami. A nevraviac o tom, že nie všetci rodičia zamestnancov predsa sú dôchodcovia. To zase nehovorte tu takéto veci. Kopu, kopu rodičov zamestnancov je ešte stále v produktívnom veku a sami sú, sami sú zamestnaní. Takže opäť žiadna odpoveď na moju otázku, iba osobné útoky. Našťastie, nie až také ako na pána poslanca Pročka, že by mi mal niekto rozbiť hlavu, aspoň za to ďakujem.

No, pôvodne som chcel povedať, že pánovi poslancovi Pročkovi závidím, že pán poslanec Huliak sa prihlásil s faktickou na jeho vystúpenie, a teda že niečo povie a odpovie k tým otázkam, ktoré tu kladieme. No, pán poslanec Huliak nehovoril o návrhu zákona, nehovoril, nehovoril vôbec už nič k tým otázkam, ktoré tu zazneli, reagoval iba na osobu pána poslanca Pročka, a dokonca sa teda vyjadril tak, že niekto mu, nechcem povedať čo, čo teda naozaj sa mi nezdá vhodné v tejto, v tejto chvíli. Takže ja v tomto vystúpení reagujem aj na faktickú poznámku pána poslanca Huliaka, čiže keby pán poslanec Pročko chcel reagovať na moje vystúpenie, na to, čo som povedal o vystúpení pána poslanca Huliaka, tak teda budem, budem rád, keďže nereagoval faktickou na tú faktickú.
Ja som sa prihlásil preto, aby som teda ešte raz povedal, v čom je problém, lebo pán poslanec Lučanský napriek tým výzvam nereaguje ani faktickou, ani sa, nevyužije ako spravodajca či predkladateľ návrhu možnosť prihlásiť sa. Pán poslanec Danko tiež hovoril o všetkom možnom, ale, ale, ale k tomu, na čo som sa pýtal, teda prečo sa to rozširuje aj na rodičov, neodpovedal, a teda pán poslanec Huliak jedinou faktickou v tejto rozprave reagoval na osobu pána poslanca Pročka, nie na návrh zákona ani na tú otázku.
Čiže ešte raz, nie je to tak, že dnes môžu rekreačné poukazy využívať ľubovoľne na svoju dovolenku bez ohľadu na to, s kým sú na dovolenke, nielen zamestnanci ale aj ich deti, osoby žijúce v spoločnej domácnosti a ich manželia a teraz sa navrhuje, že ešte tam pribudne jedna kategória, rodičia. Tak to nie je, tak je to prezentované, ale tak to nie je. Dnes je situácia taká, že rekreačné poukazy možno použiť na rekreáciu zamestnancov a ďalších skupín osôb, ktorí sa s ním, ktoré sa s nimi zúčastňujú na dovolenke. To sa zmení nielen tak, že k tým, k tým jednotlivým kategóriám pribudnú rodičia, ale že tá dovolenka bude môcť byť aj bez zamestnanca. Bude to môcť byť čisto dovolenka, na ktorú pôjdu rodičia zamestnanca.
Aký to má vzťah k rekreácií zamestnanca? Aký to má význam pre zamestnávateľa? Lebo áno, pre zamestnávateľa má význam, aby si jeho zamestnanec oddýchol, aby sa zrekreoval. Tak mu bude, bude zamestnávateľ prispievať na rekreáciu. A áno, keď niekto ide s tým, s tým zamestnancom na dovolenku, dobre, deti, manželka, iné osoby žijúce v spoločnej domácnosti alebo nech aj tí rodičia, ak sú s ním na tej spoločnej dovolenke. Ale to, čo tu teraz robíte, je, že rodičia budú môcť ísť sami na dovolenku a bude to preplácať zamestnávateľ ich dieťaťa, ku ktorému oni nemajú žiadny vzťah, pre ktorého to nemá žiadny význam, že sa rodičia jeho zamestnanca zrekreujú na Slovensku.
A ešte raz to teda prečítam, snažil som sa vo faktickej, ale, ale tam nebol dostatočný priestor. Dnes § 152a ods. 5 hovorí o tom, že "oprávnenými výdavkami podľa ods. 1 sú aj preukázané výdavky zamestnanca podľa ods. 4", tam sú vymedzené tie výdavky, "na manžela, vlastné dieťa, dieťa zverené zamestnancovi do náhradnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu alebo dieťa zverené zamestnancovi do starostlivosti pred rozhodnutím súdu o osvojení a inú osobu žijúcu so zamestnancom v spoločnej domácnosti, ktorý sa", a teraz je tá dôležitá časť, "so zamestnancom zúčastňujú na rekreácii". So zamestnancom. Ja neviem teda, odkiaľ má pán podpredseda Danko informáciu, že však aj tábory. Tak ak sú rodičia na tábore, áno, lebo v zmysle zákona sú oprávnenými výdavkami iba také výdavky, kde sa tá iná osoba, napríklad dieťa, zúčastňuje na rekreácii so zamestnancom. Ak ten návrh prejde, zákon sa zmení, tak to ustanovenie § 152a ods. 5 Zákonníka práce bude znieť: "oprávnenými výdavkami podľa ods. 1 sú aj preukázané výdavky zamestnanca alebo rodiča zamestnanca podľa ods. 4 na manžela zamestnanca alebo manžela rodiča zamestnanca, dieťa zamestnanca, dieťa zverené zamestnancovi do náhradnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu alebo dieťa zverené zamestnancovi do starostlivosti pred rozhodnutím súdu o osvojení a inú osobu žijúcu so zamestnancom v spoločnej domácnosti, ktorý sa", a teraz tá dôležitá časť, "so zamestnancom alebo rodičom zamestnanca zúčastňujú na rekreácii". Čiže nielenže sa tam dopĺňajú rodičia ako ďalšia skupina, ktorá sa môže rekreovať so zamestnancom a budú to oprávnené výdavky na účely príspevku na rekreáciu alebo rekreačného poukazu, ale ešte okrem toho to môže byť dovolenka, na ktorej ten zamestnanec vôbec nebude. Tým popierate, úplne popierate zmysel toho, prečo boli zavedené rekreačné poukazy do Zákonníka práce. Samozrejme, že má to ten význam, že je to podpora cestovného ruchu, ale ak to má byť podpora cestovného ruchu prostredníctvom Zákonníka práce, tak to má mať nejaký vzťah k vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Toto žiadny vzťah ku vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom nemá.
Takže pán podpredseda Danko mi už neodpovie, ale ešte stále je tu pán poslanec Huliak, ktorý je tiež predkladateľom a ktorý sa tiež môže prihlásiť s faktickou. Je tu pán poslanec Lučanský, ktorý je predkladateľ a môže sa prihlásiť nielen s faktickou, ale môže kedykoľvek vystúpiť v rozprave a môže mi odpovedať na tú otázku, ktorú som položil už v prvom čítaní, potom na výbore a potom aj vo svojom predchádzajúcom vystúpení a opakujem ju znovu: aký to má význam z hľadiska Zákonníka práce? Ďakujem.

Pán podpredseda Danko, ďakujem, že ste využili tú možnosť a vystúpili. Pravdupovediac som ani nedúfal. No, vy hovoríte, že pomáhate ľuďom. No pomáhate jednému odvetviu a ide to na úkor zamestnávateľov. Zamestnávatelia platia nejakú vašu, vašu prioritu miesto toho, aby to, aby to platili, platili, platil štát, hej, štát, ak sa tak rozhodne, ale v tomto prípade to neplatí štát, platia to, platia to zamestnávatelia, aj keď si to môžu dať do nákladov, aj keď, áno, nakoniec sa to premietne aj v tom, že povedzme asi mzdy budú rásť pomalšie, ako by rástli, rástli bez tohto opatrenia. Ale ten problém, na ktorý som upozornil a na ktorý som nedostal odpoveď ani z vášho vystúpenia, je, že dnes, podľa dnešného znenia zákona, § 152a ods. 5 oprávnenými výdavkami podľa ods. 1 sú aj preukázané výdavky zamestnanca, podľa ods. 4 na manžela, vlastné dieťa, ďalšie, ďalšie deti a inú osobu žijúcu so zamestnancom v spoločnej domácnosti, ktorí sa so zamestnancom zúčastňujú na rekreácii. Keď sa to zmení, tak oprávnenými výdavkami podľa ods. 1 sú aj preukázané výdavky zamestnanca alebo rodiča zamestnanca podľa ods. 4 opäť na manžela zamestnanca a manžela rodiča zamestnanca, dieťa, rôzne kategórie detí alebo inú osobu žijúcu so zamestnancom v spoločnej domácnosti, ktorí sa so zamestnancom alebo rodičom zamestnanca zúčastňujú na rekreácii. Čiže doteraz je tam podmienka, aby sa tá osoba, o ktorú ide, zúčastňovala na rekreácii so zamestnancom. Teraz tam bude so zamestnancom alebo rodičom zamestnanca, to znamená, že rodičia zamestnanca budú môcť ísť na tú dovolenku aj bez zamestnanca.