Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda Národnej rady, dovoľte mi, aby som v prvom čítaní okomentoval návrh poslancov Slovenskej národnej strany na novelizáciu zákona o slobodnom prístupe k informáciám. A rovno poviem, že ho vnímam ako možné ohrozenie práva na prístup, prístup k informáciám. Nechcem bagatelizovať skutočnosť, že občas prichádza k tomu, že sa zákon o slobodnom prístupe zneužíva a že niektorí žiadatelia šikanóznym spôsobom pristupujú, pristupujú k povinným osobám a žiadajú si informácie, ktoré reálne nepotrebujú, a ich asi jediným účelom alebo zmyslom žiadania takých informácií je zaťažiť, zaťažiť povinnú osobu nejakou, nejakou prácou, ktorá nemá nejaký význam, nemá nejaké reálne využitie.
Na druhej strane toto nie je bežná služba, ktorú, ktorú verejná správa poskytuje občanom a kde za takú alebo onakú službu sa vyberá taký alebo onaký poplatok. Právo na informácie je zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, je to ústavné právo a tak k nemu treba aj pristupovať.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorého autorom a predkladateľom bol Ján Langoš, je založený, po celú dobu svojej existencie je založený na princípe čo nie je tajné, je verejné.
Ak prejde táto novela, tak sa to trošku zmení. Bude, bude tu princíp čo nie je tajné a je verejné a povinná osoba to posúdi ako príliš rozsiahle a žiadateľ za to zaplatí, tak bude, bude verejné.
Ten hlavný problém nie je v tom, že by sa do zákona zakomponoval nejaký mechanizmus, ktorý by umožnil spoplatňovať prístup k informáciám, ak naozaj nejde, nejde o bežné, bežné a ľahko dohľadateľné informácie alebo informácie, ktorých poskytnutie nevyžaduje žiadnu, žiadnu extra námahu a extra výkon od povinných osôb. Problém je, že sa navrhuje pomerne gumené ustanovenie, ktoré hovorí, hovorí o tom, za čo možno, možno vyžadovať úhradu, a teda okrem nákladov, ktoré sa týkajú materiálnych nákladov spojených so zhotovovaním kópií, zadovážením technických nosičov a s odoslaním informácie žiadateľovi, čo je v zákone už dnes, sa navrhuje doplniť do zákona, že povinná osoba môže požadovať aj náhradu účelne vynaložených nákladov za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií žiadané prostredníctvom jednej alebo viacerých žiadostí podaných tým istým žiadateľom v priebehu 30 dní. Náklady na sprístupnenie informácie prístupnou formou osobe so zmyslovým postihnutím znáša povinná osoba, čo je tiež, tiež už dnes v zákone.
Čo je to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií? A čo sú tu účelne, účelne vynaložené, vynaložené náklady? Toto je niečo, čo v realite, v slovenskej realite, bude môcť pôsobiť ako reálne obmedzenie prístupu k informáciám. Lebo tak, ako existujú žiadatelia, ktorí zneužívajú infozákon, tak existujú aj povinné osoby, ktoré nerešpektujú zákon o slobodnom prístupe k informáciám a hľadajú si všemožné zámienky, aby požadované informácie neposkytli. A nie preto, že by vyhľadanie tých informácií bolo, bolo spojené s nejakou extrémnou námahou a že by zamestnalo zamestnancov povinnej osoby na dlhé hodiny až dni, ale jednoducho preto, že nechcú sprístupňovať informácie a keď sú si schopné nájsť nejakú zámienku, aby to žiadateľovi sťažili, tak ju využijú. Aj taká je, bohužiaľ, bohužiaľ, realita. A domôcť sa potom práva na informácie je mimoriadne ťažké, lebo môžete sa odvolať, ale, ale teda povedzme v prostredí samospráv, kde o rozhodnutí obecného úradu rozhoduje starosta, alebo, alebo primátor, pokiaľ nie je vôľa zverejňovať tie informácie, no tak potom sa môžete domáhať niekoľko rokov, domáhať niekoľko rokov na súde, aby vám tá informácia bola poskytnutá. A keď ten súd vyhráte, prejde možno niekoľko rokov, tá informácia je už dávno neaktuálna, ten dôvod, prečo ste o ňu žiadali, žiadali, už dávno pominul, ale ten súd rozhodne tak, že zruší rozhodnutie o nesprístupnení informácií a povinná osoba, keď chce, no tak si znova vymyslí nejaký dôvod, pre ktorý to nesprístupní. Ten dôvod môže byť iný, ako bol ten, ktorý, ktorý zrušil súd. A znova sa môžete odvolať a znova sa, znova sa môžete, môžete súdiť. Rovnako tak v prípade, v prípade ministerstiev, kde ministerstvo odmietne sprístupniť informáciu, minister rozhoduje, minister rozhodne o rozklade. Keď nie je politická vôľa, tak opäť môžete ísť cestou, že sa obrátite na súd a budete sa roky súdiť, kým sa k tej informácii, informácii dostanete.
Predkladatelia sa odvolávajú na osvedčenú českú úpravu. Je pravda, že v Českej republike zákon o slobodnom prístupe k informáciám takisto okrem, okrem nákladov na kópie a odoslanie informácií umožňuje žiadať aj úhradu nákladov za vyhľadávanie. Tá formulácia je teda prevzatá z českého zákona, že povinný subjekt môže žiadať úhradu za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, ale tá česká, česká právna úprava hovorí aj o tom, že súčasťou oznámenia o tej úhrade musí byť aj poučenie o možnosti podať proti požiadavku úhrady nákladov za poskytnutie informácie sťažnosť, z ktorej je zrejmé, v akej lehote je sťažno... je, je, je potrebné sťažnosť podať a od ktorého dňa sa táto lehota počíta a ktorý nadriadený orgán o nej rozhoduje a u ktorého povinného subjektu sa podáva. Čiže rozdiel medzi slovenskou a českou, navrhovanou slovenskou a tou reálnou českou, na ktorú sa predkladatelia odvolávajú, právnou úpravou je ten, že v českej právnej úprave sa povinnej osobe stanovuje aj povinnosť informovať žiadateľa, že môže dať sťažnosť proti, proti oznámení o úhrade nákladov, v slovenskej navrhovanej právnej úprave nie je možnosť podať sťažnosť a rovnako nie je povinnosť, povinnosť informovať, keďže taká možnosť neexistuje, tak, tak logicky sa tam nenavrhuje ani, ani povinnosť povinnej osoby informovať žiadateľa o tom, že môže sa odvolať, alebo teda podať sťažnosť proti, proti rozhodnutiu o úhrade nákladov.
Ďalšia zaujímavá vec, ktorá je v českej úprave a nenavrhujú ju predkladatelia, je, že ak si povinný subjekt nesplní voči žiadateľovi oznamovaciu povinnosť podľa toho predchádzajúceho odstavca, ktorý som citoval, stráca nárok na úhradu nákladov. Čiže keď povinná osoba vyžaduje úhradu, ale nevyžadu... ale neoboznámi žiadateľa s možnosťou podať proti tomu sťažnosť a ďalšími náležitosťami, tak stráca nárok na úhradu, úhradu nákladov. Nič také v tej navrhovanej úprave nie je. V slovenskej navrhovanej úprave sa nachádza, že "ak žiadateľ do siedmich dní od doručenia oznámenia výšky požadovanej úhrady túto úhradu nezaplatí, povinná osoba žiadosť odloží". V českej právnej úprave sa nachádza formulácia: "ak žiadateľ do 60 dní odo dňa oznámenia vyššie požadovanú úhradu nezaplatí, povinný je subjekt žiadosť odložiť". Čiže sedem dní a šesťdesiat dní. V tej českej úprave, aj keď obsahovo je podobná, tých 60 dní je dobré. Niekto žiada o informácie, povinná osoba vyčísli, že bude to stáť toľko a toľko, žiadateľ má možnosť sa odvolať. Keď žiadateľ nie je informovaný, má možnosť, teda stráca povinná osoba nárok na úhradu tých nákladov, ak nie je informovaný o možnosti podať sťažnosť, a navyše tá lehota na zaplatenie úhrady je 60 dní. Čiže je to nastavené tak, že áno, chceš, chceš informácie, bude to niečo stáť, máš 60 dní, zaplať! U nás predkladatelia navrhujú, že to bude sedem dní, keď si ani, ani... sedem dní na zaplatenie, čiže, čiže ak nemáte aktuálne čas napr. niečo také riešiť, všimnete si neskôr, neskoro odpoveď, ktorá vám prišla, smola a zaniká, zaniká vám toto právo, a teda môžete, môžete si ho uplatniť nanovo, ale, ale povinná osoba to odloží. Čiže je zaujímavé, že predkladatelia sa inšpirovali Českou republikou, ale inšpirovali sa Českou republikou iba ohľadom ustanovení, ktoré znevýhodňujú žiadateľov, ktoré síce môžu pomôcť niektorým, niektorým povinným osobám, ale, ale tie ustanovenia z českej právnej úpravy, ktoré to vyvažujú a ktoré sú v prospech žiadateľov a ktoré stanovujú nejaké povinnosti pri uplatňovaní vyžadovania náhrady aj povinným osobám, tak tie sa už do návrhu zákona z dielne Slovenskej národnej strany, alebo poslancov Slovenskej národnej strany nedostali. Čiže nie je to česká právna úprava, ktorú navrhujú poslanci SNS premietnuť do slovenského zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Je to, že si z tej českej právnej úpravy vybrali veci, ktoré reálne obmedzujú alebo môžu obmedziť prístup k informáciám.
Ani z úvodného vystúpenia pána predkladateľa, ani z tej dôvodovej správy nie je podľa môjho názoru zrejmé, akým spôsobom sa bude niečo kvalifikovať ako mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Čo to bude? Každý, každý žiadateľ, každý, každá povinná osoba bude inak stanovovať, čo je to, čo je to mimoriadne náročné? Keď sa v minulosti pripravovala novela zákona o slobodnom prístupe k informáciám, tak sa to riešilo cez ministerstvo spravodlivosti, cez medzirezortné pripomienkové konanie, alebo boli dokonca vytvorené pracovné skupiny už vo fáze prípravy, ktoré sa snažili zohľadniť aj záujmy povinných osôb z radov štátnej správy, z radov štátnych podnikov, z radov, z radov samosprávy, aj záujmy žiadateľov, verejnosti, mimovládnych organizácií, médií. A keď bol návrh pripravený, tak išiel do medzirezortného pripomienkového konania, kde boli uplatnené viaceré pripomienky, a následne sa uskutočnili rozporové konania aj s dotknutými inštitúciami, aj so zástupcami, so zástupcami verejnosti. Lebo to sú veľmi citlivé veci, ktoré sa týkajú, áno, aj povinností povinných osôb, ale aj uplatňovania práva na informácie, ktorá, ktoré je jedným zo základných ústavných práv v demokratickej spoločnosti a je problém, ak by, ak by nejakou právnou úpravou malo byť, malo byť obmedzené. A teda áno, aj v minulosti sa riešilo, že rozsiahlejšie, rozsiahle poskytnutie rozsiahlejších informácií by nad určitý rámec malo byť, malo byť sprístupňované, teda uhrádzané alebo mala mať možnosť povinná osoba vyžadovať úhradu, ale bolo to tam konkrétne zadefinované. Napríklad v návrhu z roku 2017, myslím, ktorý išiel do medzirezortného pripomienkového konania, bolo definované, že možno vyžadovať úhradu, ak sprístupnenie informácie vyžaduje vyhotovenie viac ako 200 fotokópií alebo nových skenov strán listín. Povinná osoba s výnimkou obce, ktorá nie je mesto, môže okrem úhrady materiálnych nákladov vyžadovať od žiadateľa aj úhradu vo výške 5 centov za každú ďalšiu vyhotovenú alebo naskenovanú listinu. V prípade obcí to bolo už nad 100 fotokópií alebo nových skenov. Potom sa tam riešilo sprístupňovanie informácií nahliadnutím do spisu, ktoré trvá viac ako dve hodiny. Čiže boli tam priamo v zákone uvedené konkrétne parametre, čo sa, čo sa považuje za rozsiahlu informáciu, za ktorú možno vyžadovať úhradu nad rámec úhrady tých materiálnych nákladov, ktoré sú už dnes zadefinované v zákone.
Žiaľ, ten návrh nešiel ďalej, a teda nepodarilo sa ho, nepodarilo sa ho dotiahnuť, dotiahnuť do konca, ale bol to pokus riešiť ten istý problém, o ktorom hovoria, hovoria predkladatelia novely a zároveň bol to pokus presne zadefinovať, za akých podmienok je možné vyžadovať úhradu a úhradu v akej výške. To, čo navrhujete, v podstate ponecháva úplne na svojvôľu, svojvôľu povinných osôb, aby si, aby si oni povedali, že čo je mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. A možno by pán predkladateľ alebo niekto iný z predkladateľov mohol objasniť, že čo sa, čo možno považovať za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií a čo možno považovať za účelne vynaložené náklady. Lebo to by nemalo byť ponechané čisto na interpretáciu povinnej, povinnej osoby a najmä interpretáciu, ktorá je, ktorá je ad hoc, ktorá nie je nejako dopredu, vopred stanovená.
Čiže myslím si, že ak sa má meniť zákon o slobodnom prístupe k informáciám, tak sa nemá meniť poslaneckou novelou. Má sa meniť vládnym návrhom, ktorý prejde riadnym medzirezortným pripomienkovým konaním, ku ktorému budú mať možnosť vyjadriť sa aj dotknuté povinné osoby, aj zástupcovia verejnosti, kde budú pripomienky vyhodnotené, kde budú zvážené, zvážené všetky argumenty. Ak sa má zaviesť povinnosť úhrady nad rámec tej úhrady, ktorá je už dnes v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, tak jednak má byť jasnejšie definovaná, majú byť jasnejšie definované podmienky, za ktorých možno žiadať úhradu, nemá to byť gumené ustanovenie, ktoré tým povinným osobám, ktoré sa chcú vyhnúť sprístupňovaniu informácií, to bude umožňovať ešte viac a dávať ešte väčší priestor ako dnešný zákon. A majú sa teda, že ak sa ideme inšpirovať českou právnou úpravou, tak sa tam majú zakomponovať aj tie možnosti preskúmania požadovanej úhrady povinnosti informovať, informovať žiadateľa. Teda keď inšpirácia, tak poriadna.
A ďalší dôvod, prečo vnímam tento návrh ako problematický, je aktuálna skúsenosť s poslaneckými návrhmi zákonov z dielne poslancov Slovenskej národnej strany. Ako sme videli pri návrhu novely zákona o Fonde na podporu umenia, môže sa stať, že v prvom čítaní sa tu zaoberáme nejakým návrhom zákona, ktorý má štyri novelizačné body, a schválený je zákon, ktorý ich má 60. Alebo 40. Čiže ak poslanci Slovenskej národnej strany otvárajú zákon o slobodnom prístupe k informáciám a riešia iba otázku úhrady nákladov za informácie, ktoré, ktoré vyžadujú nejaké vyhľadávanie, ich vyhľadávanie veľkého rozsahu, tak tu je, samozrejme, nebezpečenstvo, že v druhom čítaní, či už vo výboroch, alebo v pléne, pribudnú k tomu aj ďalšie veci, ktoré budú ešte ďalším spôsobom obmedzovať prístup k informáciám. Čiže moja otázka na predkladateľov je, že či toto je všetko. Škoda, že tu nie je pán poslanec Michelko, on vždycky pri tých svojich kultúrnych zákonoch tak otvorene odpovedal, že áno, tuto ešte bude pozmeňovák a, alebo nie, toto, toto ja už neplánujem, však možno niekto iný, ale ja nie. Tak sa chcem spýtať predkladateľov, že či toto je všetko, čo máte v úmysle zmeniť v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, alebo je to opäť zákon typu, alebo návrh zákona typu nosič, že dáte niečo do prvého čítania, my si tu v prvom čítaní budeme diskutovať o úhradách a v druhom čítaní príde ešte ďalších 10, 20, 30 alebo 40 novelizačných bodov v rámci pozmeňujúcich návrhov, ktoré zmenia zákon o slobodnom prístupe na nepoznanie. Čiže aj ak by ten návrh ostal v tejto podobe, tak ako je navrhnutý, tak za takýto návrh určite nemôžem hlasovať, pretože ho považujem za zlý obsahom a obmedzujúci zákon o slobodnom prístupe k informáciám a právo verejnosti na prístup k informáciám nad rámec toho, čo je nevyhnutné. Považujem ho za všeobecne naformulovaný, gumený, ktorý umožňuje jeho, jeho zneužitie tými povinnými osobami, ktoré sa budú chcieť vyhnúť sprístupňovaniu informácií, a navyše mám vážnu obavu, že je to nosič, ktorý bude v druhom čítaní zneužitý na ďalšie a možno ešte rozsiahlejšie obmedzenie práva na prístup verejnosti k informáciám.
Ďakujem. (Potlesk.)
