Videokanál poslanca

Pán poslanec Malatinec, spomínali, spomenuli ste vo svojom vystúpení pohreb, ktorý sa dnes koná v Petrovci, ak som dobre zachytil. Nedá mi nespomenúť ďalší pohreb, ktorý sa koná dnes v Bratislave. Konkrétne pohreb verejnoprávnej RTVS. Keď ste si poistili, že teda bude to dnes, lebo tak ste si to naplánovali, že to musí byť dnes. Mňa by teda veľmi zaujímalo, že čo z tých vecí, ktoré ste spomínali ako problém, či už vysielanie pre zahraničných Slovákov alebo regionálne štúdiá, alebo ten orchester, čo z toho sa a akým spôsobom sa vyrieši tým, že bude zrušená RTVS a nahradená nejakou inou inštitúciou, ktorá bude zhruba taká istá, akurát bude mať iné vedenie.
A čo teda z toho je podľa vás zodpovednosťou súčasného generálneho riaditeľa Ľuboša Machaja, ktorého chcete týmto zákonom dostať z funkcie? Lebo veď predtým tam bol Jaroslav Rezník, čo bol váš človek. Kedy sa, kedy sa udiali tie zmeny, ktoré ste kritizovali, ktoré, na ktoré ste poukazovali a vyjadrili nádej, že sa to teraz zlepší? Za Ľuboša Machaja?

Ďakujem, pán generálny prokurátor, aj keď v podstate ste neodpovedali na moju otázku, ale, samozrejme, máte právo odpovedať spôsobom, akým uznáte za vhodné.
Ja som vychádzal z veci, ktorá bola verejná, ktorá nebola, že sa niekde udiala a ja som sa o nej dozvedel. Ja som vychádzal z informácie, ktorá bola súčasťou listu jedenástich bývalých prokurátorov ÚŠP a verejného listu, kde hovoria, že "úplne nepochopiteľným zostalo pre nás vaše rozhodnutie neumožniť asistentovi prokurátora ÚŠP vykonať v mesiaci apríl 2024 odbornú justičnú skúšku, hoci išlo o najskúsenejšieho asistenta, ktorý v minulosti pôsobil aj ako právny čakateľ prokuratúry a vyšetrovateľ Policajného zboru. Toto vaše personálne rozhodnutie, ktoré determinuje pracovný osud konkrétneho človeka, bolo len ďalším prejavom vášho postoja smerom k ÚŠP."
Čiže nepredpokladám, že by dotyčný mal nejaký problém, aby sa o tom hovorilo aj verejne. Nepredpokladám, že by zmienku o ňom prokurátori dali bez toho, aby o tom vedel.
Ale na toto som sa vás chcel spýtať aj na zasadnutí ústavnoprávneho výboru, ktorý bol zvolaný, aby ste sa mohli vyjadriť k pochybnostiam ohľadom vašich rozhodnutí v súvislosti so zrušením ÚŠP a umiestnení, umiestnením jej bývalých prokurátorov. A teda dvakrát bol výbor neuznášaniaschopný, dnes konečne bol uznášaniaschopný, takže ste dostali priestor. Vyplnili ste skoro celých 40 minút, čiže nebola možnosť klásť vám doplňujúce otázky.
Tak ja by som sa len teda spýtal, že či máte nejakú písomnú komunikáciu, ktorá by potvrdzovala, že ste vyvrátili tie pochybnosti, ktoré mala Európska komisia vo vzťahu k tejto téme. Spomenuli ste stretnutie s pani komisárkou Jourovou v apríli tohto roku, tak či je niečo, čo písomne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem.
Ja by som sa chcel vyjadriť k tej časti vystúpenia pána poslanca Jarjabka, keď musel nanovo čítať ten pozmeňujúci návrh a potom sa už nemohol nemohol vyjadriť. Tak to len ukazuje, ako nelogicky je napísaný zákon o rokovacom poriadku. Už samotný ten fakt, že v rámci vystúpenia sa nečíta pozmeňujúci návrh a potom sa odôvodňuje, ale číta sa paragrafové znenie až na záver, je nelogické. Lebo teda nikdy sa to takto nerobilo, až do roku 2016 do tej slávnej horalkovej novely vtedajšieho pána predsedu Národnej rady, pána Danka, keď sa obmedzil čas vystúpenia na 20 a 10 minút v rozprave. A teda keďže niekedy čítanie pozmeňujúceho návrhu trvá aj dlhšie, tak sa tam to vyčlenilo, že poslanec môže hovoriť 20 minút, ale potom povie, že koniec a už sa nezapočítava čas čítania pozmeňujúceho návrhu, a môže teda čítať koľko chce.
Teraz sme v režime § 29a, teda v situácii, keď bol určený čas na rozpravu a aj čítanie toho pozmeňujúceho návrhu sa započítava do času, ktorý, ktorý je určený na rozpravu. Čiže to nemá vôbec žiadnu logiku, ale áno, nie je nikde napísané, že keď sa ide podľa § 29a, je obmedzený čas na rozpravu, tak nemá sa postupovať podľa § 29, kde sa hovorí, že najprv poslanec vystúpi, odôvodní pozmeňujúci návrh a až potom na záver ho prečíta.
Takže, bohužiaľ, máme zle napísaný zákon o rokovacom poriadku, ale myslím, že za tú horalkovú novelu hlasoval aj pán poslanec Jarjabek, ktorý teraz už ani sa nebude môcť znova prihlásiť, čo je teda škoda, lebo viacerých z nás by zaujímalo, že akým spôsobom by odôvodnil to, čo navrhol a vyjadril sa k celému zákonu.

Ďakujem pani poslankyni Kramplovej za vecnú reakciu. Ja len teda upresním, že ja som sa neopravil, ja som to mal v úmysle povedať, lebo, lebo tak to je. Nie je to explicitne napísané v zákone o rokovacom poriadku. Dokonca o tom, na rozdiel od iných vecí, ani v ďalších dokumentoch nenájdete explicitnú zmienku, teda že by napríklad ústavnoprávny výbor to vykladal, alebo že by to bolo v podrobnejších pravidlách rokovania.
Ja len hovorím, že takýmto spôsobom sa ustanovenie § 96 ods. 3 vykladá, že sa to týka Národnej rady v rámci jedného volebného obdobia a že rozhodnutia Národnej rady napríklad o tom, že neprerokuje návrh zákona v druhom čítaní, alebo teda neschváli ten návrh zákona v treťom čítaní, nezaväzujú Národnú radu, ktorá vzíde z ďalších parlamentných volieb. Proste je to tak, tak sa to vykladá. Môžete sa, ešte raz môžete sa spýtať ľudí z parlamentnej legislatívy alebo ľudí z organizačného odboru, že či je to tak, ako, ako hovorím. Lebo nie všetko je explicitne napísané v zákonoch a pravidlách. Nejakým spôsobom sa tie zákony a pravidlá vykladajú a toto pravidlo sa vykladá tak, že to neplatí naprieč volebnými obdobiami, že ak o niečom takomto rozhodne Národná rada v jednom volebnom období, tak tým nie je Národná rada, ktorá vzíde z ďalších volieb, viazaná.
Ďakujem.

Vážená pani ministerka, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, rád by som vrátil debatu od plaviek a tričiek k tomu, o čom rokujeme, teda k návrhu na skrátené legislatívne konanie o zákone o mediálnych službách.
Chcem len teda pár poznámok k tomu, že či existovali, alebo neexistovali prekážky skoršieho predloženia tohto návrhu zákona, a teda že či tie deklarované dôvody na skrátené legislatívne konanie sú reálne, alebo si ich ministerstvo kultúry spôsobilo samo tým, že nekonalo rýchlejšie.
Tak po prvé, zákon o rokovacom poriadku síce hovorí, že ak návrh zákona nebol schválený, nový návrh zákona v tej istej veci možno podať najskôr po uplynutí šiestich mesiacov od neschválenia návrhu zákona. Toto však neplatí naprieč volebnými obdobiami. Čiže keď, keď sme v rámci volebného obdobia, ak by sme povedzme dnes schválili skrátené legislatívne konanie a následne by, následne by potom budúci týždeň v prvom čítaní nebol z nejakého dôvodu schválený návrh zákona, tak, tak, áno, platí šesť mesiacov.
Keď sa to stalo 15. júna, tak tým, že občania nanovo zvolili Národnú radu Slovenskej republiky, tak Národná rada tým nie je viazaná. Je to ustálená prax, nie je to takto explicitne napísané, ale teda môžete sa spýtať na odbore legislatívy, organizačnom odbore, takto sa to uplatňuje. A zákony, ktoré boli predložené v minulom volebnom období a neboli schválené, nie je nimi nová Národná rada viazaná tou šesťmesačnou lehotou. Ten istý § 96 ods. 6, v odseku 6 hovorí, že návrhy zákona predložené v predchádzajúcom volebnom období možno prerokovať v novom volebnom období, až keď sú nanovo, nanovo predložené. Čiže tento argument neplatí. Mohol byť ten návrh zákona predložený aj skôr, ako, ako po uplynutí šiestich mesiacov.
Národná rada neschválila návrh zákona v tej iste veci, ktorý sa pokúšal riešiť to isté 15. júna, takže tá lehota uplynula 15-teho, 15-teho, 6 a 6 = 12, čiže 15. decembra. Čiže 15. decembra alebo v polovici decembra mohol byť návrh zákona predložený do Národnej rady. Keby sa aj nič neurýchľovalo, tak odvtedy už boli prinajmenšom tri riadne schôdze, ak nepočítam tú, tú decembrovú, lebo tam je zase lehota od predloženia návrhu zákona do začiatku schôdze, keď sa rokuje o tom návrhu zákona. Ale v tomto roku bola už februárová schôdza, aprílová schôdza, teraz tu máme júnovú schôdzu. Čiže už na tej aprílovej schôdzi mohol byť návrh zákona schválený v druhom a treťom čítaní.
Alebo ak by to nestačilo, ak by to bolo treba rýchlejšie, no tak sa mohol uplatniť presne ten istý model, ktorý uplatňujete pri RTVS, že sa zvolá nejaká mimoriadna schôdza, ktorá, ktorá niekedy začiatkom, začiatkom januára prerokuje tento návrh zákona a potom na riadnej januárovej, respektíve januárovo-februárovej schôdzi by v druhom a treťom čítaní pri dodržaní 30-dňovej lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch sa mohlo o tom zákone rokovať a mohol byť schválený už na februárovej schôdzi. A tam by, tam by to bolo asi aj opodstatnené, lebo tam ide o plnenie záväzkov Slovenskej republiky voči, voči transpozícii európskeho práva, na rozdiel od likvidácie RTVS, o ktorej budeme rokovať už o malú chvíľu.
Takisto tam nie je, nebol žiadny problém vyplývajúci zo zákona alebo z legislatívnych pravidiel vlády s medzirezortným pripomienkovým konaním. Pretože tá šesťmesačná lehota, aj keby teda platila, opakujem neplatila, ale aj keby platila, tak sa týka predkladania návrhu zákona do Národnej rady, nie začatia medzirezortného pripomienkového konania. A tak isto medzirezortné pripomienkové konanie je možné schváliť a jedným z dôvodov je práve meškajúca transpozícia. Čiže nemusí to byť 15 pracovných dní, ale môže to byť osem, osem pracovných dní. Rozporové konania sa dajú, dajú vybaviť tiež veľmi rýchlo, keď sa chce, keď má vláda na niečom záujem, naozaj má na niečom záujem tak, tak dokáže tie procesy zvládnuť veľmi rýchlo aj bez toho, aby sa skracovali, skracovali stanovené lehoty.
Potom je tu otázka, že či naozaj má vládna koalícia reálny záujem riešiť transpozičný deficit. Škoda, že tu nie je už pán poslanec Jarjabek, ale zo strany súčasnej koalície nám veľmi často vyčítate, že nám ide iba o to, škodiť, škodiť súčasnej vláde, aj keď tým škodíme Slovensku. No ale vy ste mali možnosť zahlasovať za návrh zákona, ktorý možno nie je dokonale, nie ideálnou cestou, lebo to bol poslanecký návrh zákona, aj keď bol pripravený na ministerstve podľa, podľa všetkého, nie kultúry, ale hospodárstva zrejme, podľa toho, čo sa mi o tom podarilo zistiť, tak mal záujem riešiť transpozičný deficit. A my sme hlasovali za to, aby bol návrh zákona postúpený do druhého čítania. Ak by sa tak stalo, tak ešte stále bol priestor na to, aby, aby do septembra ten zákon bol aj dopracovaný, však ako zásadné veci sa tu dejú, však, pán poslanec, cez poslanecké, poslanecké návrhy zákona.
Ale vtedy, žiaľ, SMER nehlasoval za. Čiže keby som ja teraz použil rovnakú rétoriku, ako vy používate voči nám, tak by som povedal, že tak ste chceli škodiť vtedajšej vláde, že ste hlasovali za zákon, proti zákonu, ktorý bol, bol potrebný. Teraz niečo podobné predkladáte, ale vtedy, vtedy ste boli tak zaslepení.
Ja nebudem to hovoriť, lebo si nemyslím, že toto je optika, ktorou by sme sa mali navzájom hodnotiť a hovoriť, že keď niekto má odmietavý názor na nejaký návrh, alebo keď, keď nehlasuje za nejaký návrh zákona, lebo má k nemu výhrady, tak to znamená, že chce škodiť Slovensku. Nie, jednoducho má len iný názor, má inú predstavu o tom, čo by malo byť v zákone.
K tomu 12. septembru, ktorý tu spomínal pán poslanec Michelko, keď 10. septembra začína, začína septembrová schôdza, bez akýchkoľvek problémov sa dá zvládnuť, aby 12. septembra ten zákon bol už aj účinný. Lebo myslím si, že nebude, nebude dvojdňová debata k tomu. Zatiaľ som nezachytil, že by niekto mal výhradu k tomu, že treba takýto zákon schváliť, a teda nepredpokladám ani dramatické výhrady k obsahu toho zákona, čiže 10. septembra, keby to bol prvý návrh zákona, o ktorom sa rokuje, tak môže byť 10. septembra schválený, podpísaný predsedom Národnej rady, predsedom vlády a aj pánom prezidentom, ktorý tiež nepredpokladám, že by uplatnil v tomto prípade právo veta. A môže vyjsť 11-teho, 12-teho v Zbierke zákonov.
Čiže aj tá lehota, o ktorej vy hovoríte, sa dá stihnúť, ale na hrane v situácii, keď je to nekontroverzný zákon, alebo návrh zákona, nie návrh na skrátené legislatívne konanie, to je kontroverzné. Ale, ale ten návrh zákona ako taký nie je kontroverzný. Tipol by som si, že rozprava k návrhu zákona bude stručnejšia, ako je k návrhu na skrátené legislatívne konanie. Určite sa to dá stihnúť. A keby sa to aj nestihlo, tak to neznamená, že 12. septembra príde z Európskej komisie faktúra a budeme musieť 12-teho, 13-teho septembra platiť. Ak by to bolo aj 16-teho, 16-teho septembra účinné.
Čiže tie dôvody na skrátené legislatívne konanie podľa môjho názoru neexistujú, hoci nespochybňujem potrebu prijatia takého zákona, ani potrebu jeho čo najskoršieho, najskoršie prijatia. A teda ak, ak chce pani ministerka nejako, aby tá jej argumentácia vyznela dôveryhodnejšie, tak bolo by asi korektné potom povedať, že v čom je taký, taký dramatický rozdiel a prečo sa aj napriek tomu, čo som, čo som povedal, že sa to dalo stihnúť, dalo sa to stihnúť skôr, sa to stihnúť nedalo. Lebo z toho, čo doteraz zaznelo, si myslím, že, že tie dôvody nie sú naplnené a budem hlasovať proti, a rovnako aj poslanecký klub, skráteniu.

Dobrý deň, vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, takou mantrou návrhu novely zákona o verejnom obstarávaní je urýchľovanie verejného obstarávania, jeho zjednodušovaním a odstraňovanie tzv. goldplatingu, teda to, čo je v našich pravidlách o verejnom obstarávaní prísnejšie zadefinované, ako vyžadujú, vyžaduje právo Európskej únie.
K tomu by som na úvod si dovolil zacitovať Martina Goliana, experta na verejné obstarávanie, šéfredaktora odborného portálu o verejnom obstarávaní vo-portal.sk, s ktorým teraz spolupracujem v témach súvisiacich s verejným obstarávaním a aj k tomuto návrhu zákona sme spolu predkladali hromadnú pripomienku v rámci medzirezortného pripomienkového konania. Vo svojom vyjadrení uvádza, že navrhované zásadné zmeny zákona o verejnom obstarávaní nie sú v návrhu podložené žiadnymi relevantnými analýzami či podkladmi odôvodňujúcimi ich opodstatnenosť. Hovoria len o odstraňovaní tzv. goldplatingu.
Podľa jeho názoru ide o nepochopenie, ako transponovať smernice, pretože smernice dávajú priestor na tvorbu pravidiel podľa zvyklostí a úrovne jednotlivých krajín a, povedzme si rovno, aj podľa úrovne korupcie v danej krajine. Ani obmedzenie maximálnej rýchlosti v obci na 50 km/h nám nepredpisujú smernice Európskej únie, ale skúsenosť a zdravý rozum. Môžeme sa rozhodnúť, že zvýšime rýchlosť dopravy v obci a maximálny limit posunieme na 150 km/h. Určite sa tým priechodnosť obce automobilmi zvýši, ale za akých škôd, rizík a vedľajších nákladov. Tak ako účastníkom cestnej premávky nie sú len vodiči automobilov, ale aj ľudia, tak aj, tak ani jediným účastníkom verejného obstarávania nie sú len zadávatelia zákaziek, čiže štát alebo samospráva, ale aj dodávatelia tovarov, služieb a stavebných prác, a to najmä malí a strední podnikatelia, ktorí majú právo dozvedieť sa o zadávaní tej-ktorej verejnej zákazky, ako aj právo brániť sa, keď sú podmienky v obstarávaní diskriminačné, a na konci stojí občan, ktorý očakáva, že za jeho dane a poplatky dostane adekvátnu verejnú protihodnotu.
Toto je, myslím, že veľmi výstižné zhrnutie navrhovaným, navrhovaných zmien a ich podstaty. Argumentuje sa odstraňovaním zbytočného goldplatingu, ale goldplating je predovšetkým zaťažovanie podnikateľskej sféry nadbytočnými reguláciami, povinnosťami, požiadavkami, niečoho, čo nevyplýva priamo z práva Európskej únie, ale sa to odvolávajúc sa na právo Európskej únie a na to, že musíme, musíme transponovať často prílepky k našim návrhom zákonom, zákonov a potom podnikatelia, áno, sú zaťažení nadbytočnou byrokraciou. Ale zákon o verejnom obstarávaní predsa primárne určuje pravidlá pre verejné subjekty, pre verejnú správu a ak sú tie pravidlá prísnejšie, ako od nás vyžaduje Európska únia, tak to nie je na úkor podnikateľov, práve naopak, ak sú tie pravidlá vo vzťahu k transparentnosti a k možnosti kontroly prísnejšie, tak to vytvára priestor pre to, aby sa podnikatelia mohli zúčastňovať hospodárskej súťaže tam, kde verejný sektor niečo obstaráva. Ak odstránime tzv. goldplating, ak navýšime limity na maximálnu možnú mieru, tak nepochybne to zjednoduší, zjednoduší situáciu verejným obstarávateľom, ale následkom bude, že menej podnikateľov sa bude reálne zúčastniť hospodárskej súťaže.
Vo vzťahu k viacerým ukazovateľom sa navyšujú limity, keď je potrebné postupovať podľa určitých postupov, napríklad zverejňovať informáciu o pripravovanom verejnom obstarávaní, hovorili tu o tom predrečníci, nebudem, nebudem sa k tomu podrobne vracať, ale výsledkom napríklad zvýšenia tých limitov týkajúcich sa požiadavky zverejňovania bude, že bude tu viacej nástenkových tendrov, keď budú napriamo oslovovaní uchádzači, ktorí častokrát budú, budú dohodnutí, a dostane tú zákazku vopred vyhliadnutý, vyhliadnutá firma, bude to netransparentné, bude sa zvyšovať priestor pre korupciu a bude to v konečnom dôsledku znamenať, že štát, ale aj samosprávy budú nakupovať za väčšie peniaze a menej kvalitné tovary, služby a stavebné práce.
Ale potom je tam aj ďalší limit, ktorý hovorí o tom, kedy netreba vôbec obstarávať, kedy vôbec netreba postupovať podľa zákona o verejnom obstarávaní, ktorý sa navrhuje zvýšiť z 10-tisíc eur súčasných na 50-tisíc. Kolegovia z Progresívneho Slovenska dokonca navrhujú, že navýšiť to až na 80-tisíc. No tak ako s väčšinou toho, čo má Progresívne Slovensko ako výhradu voči, voči návrhu zákona, by som vedel súhlasiť, tak v tomto bode určite, určite nie, pretože zvýšenie toho limitu prináša riziko nehospodárneho a netransparentného nakladania s verejnými financiami a zároveň bude lákať verejných obstarávateľov deliť podlimitné zákazky do hodnoty 50-tisíc eur podľa vládneho návrhu, alebo do hodnoty 80-tisíc, do 80-tisíc eur, ak by teda uspel návrh Progresívneho Slovenska, ktorý, samozrejme, v tých ostatných častiach vnímam ako pozitívny, ale s týmto bodom sa nedokážem stotožniť.
Tu by som pripomenul pripomienku Právnickej fakulty Univerzity Komenského, ktorá bola uplatnená v medzirezortnom pripomienkovom konaní a ktorú je možné aplikovať aj na túto navrhovanú právnu úpravu. Uvádza sa tam: „Vychádzajúc z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, cieľom povinnosti transparentnosti je najmä vylúčiť riziko uprednostňovania a svojvoľnosti zo strany verejného obstarávateľa. Vzhľadom k tomu, že navrhovaná úprava neupravuje pravidlá zadávania podlimitných zákaziek, ktoré v plnej miere ponecháva rozhodnutie o tom, komu bude zákazka zadaná, na svojvoľnom rozhodnutí verejného obstarávateľa, je potrebné konštatovať, že navrhovaná právna úprava nesmeruje k vylúčeniu rizika uprednostňovania a svojvoľnosti, ale naopak, neobmedzenú svojvoľnosť pri týchto zákazkách uzákoňuje a legitimizuje ju ako želanie pravidlo správania sa. Z uvedených dôvodov, navrhovanú právnu úpravu nemožno považovať za podporujúcu transparentnosť procesu vynakladania verejných finančných prostriedkov. Práve naopak, táto navrhovaná právna úprava samotnú transparentnosť popiera, keďže nesleduje naplnenie jej hlavného cieľa, ktorým je eliminovať riziko uprednostňovania a svojvoľnosti zo strany verejného obstarávateľa. Z uvedeného vyplýva nevyhnutne ďalší rizikový dopad navrhovanej právnej úpravy, ktorú si predkladateľ neuvedomuje, a tým je vytvorenie priestoru na posúdenie každej jednotlivej zadanej zákazky mimo otvoreného a transparentného verejného obstarávania ako nedovolenej štátnej pomoci podľa čl. 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie."
Ďalším bodom, ktorý obmedzí, obmedzí transparentnosť a hlavne možnosť kontroly verejného obstarávania, je navrhované vypustenie inštitútu žiadosti o nápravu. Podľa dôvodovej správy sa návrhom upravujú revízne postupy, žiadosť o nápravu sa zo zákona vypúšťa bez náhrady, keďže nie je vyžadovaným inštitútom podľa európskych predpisov, čím dôjde k zjednodušeniu postupu vo verejnom obstarávaní. Revízne postupy však možno považovať za najdôležitejší nástroj kontroly verejného obstarávania, pretože práve hospodárske subjekty – uchádzači, podnikatelia – vedia najlepšie posúdiť napríklad to, či je zákazka diskriminačná, t. j. vyhlásená a šitá na mieru konkrétnemu hospodárskeho subjektu. Žiadosťami o nápravu hospodárske subjekty na vlastné náklady opravujú chybné verejné obstarávania. Žiadosti o nápravu záujemcovia o verejné zákazky vo veľkej miere prispievajú k opravám súťažných podkladov, ktoré sa účastníkom predmetného trhu zdajú diskriminačné alebo sú inak v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní.
Týmto, touto zmenu teda naopak v konečnom dôs... alebo týmto postupom účastníci v konečnom dôsledku urýchľujú proces verejného obstarávania, nakoľko predmetné súťaže v prípade, že by neboli na podnet záujemcu opravené, môžu byť neskôr zrušené z dôvodu porušenia zákona, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania. Následkom prijatia novely tak môže byť aj opačný efekt ako skrátenie verejného obstarávania, namiesto toho, aby si verejný obstarávateľ sám opravil súťažné podklady, tak celá vec sa bude musieť postúpiť priamo na Úrad pre verejné obstarávanie, ktorá, ktorý o nej bude rozhodovať. Takže ten najprirodzenejší korekčný mechanizmus vypadne.
Namiesto jednoduchej opravy súťažných podkladov vznikne situácia, kedy personálne kapacity uchádzača aj Úradu pre verejné obstarávanie budú používané na vypracovanie a podanie a riešenie námietok k padaniu, ktorých by ani nemuselo dôjsť. A následná kontrola je v tomto prípadne nedostatočná náhrada, nakoľko žiadny hospodársky subjekt nebude v praxi investovať čas a finančné prostriedky do uplatňovania sankčných mechanizmov, keď sa z dôvodu diskriminačných podmienok verejného obstarávania ani nemohol tohto obstarávania zúčastniť.
Už tu boli, bolo spomínané to obmedzenie možnosti podávania námietok na 10 dní a ďalšie obmedzenia, obmedzenia, ktoré sa týkajú podávania námietok. Návrh novely upravuje, že námietky proti súťažným podkladom je možné podať len do 10 dní od ich zverejnenia. Príprava dokumentácie napríklad na strategickú investíciu bežne trvá roky a záujemcovia o verejné zákazky budú mať 10 dní na preštudovanie, prípadné zúčastnenie sa obhliadky miesta dodania, aby mohli podať námietku, pričom lehota na predkladanie ponúk môže byť v týchto prípadoch vzhľadom na rozsah dokumentácie a náročnosť prípravy ponuky stanovená aj na 50 a viac dní a podávanie relevantných námietok tak bude de facto znemožnené.
Takáto úprava neposkytne záujemcom účinnú ochranu, ktorú vyžaduje tzv. revízna smernica rady o koordinácii zákonov iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác č. 89/665/EAS, ktorá v čl. 1 ods. 3 uvádza: „Členské štáty zabezpečia, aby si postupy preskúmania mohla na základe podrobných pravidiel, ktoré môžu ustanoviť členské štáty, uplatniť prinajmenšom každá osoba, ktorá má alebo mala záujem o získanie určitej zákazky a ktorá bola poškodená alebo existuje riziko poškodenia údajným porušením." Ochrana záujemcu o zákazku, ktorý si počas lehoty na predkladanie ponúk preštuduje súťažné podklady v lehote dlhšej ako 10 dní od ich zverejnenia, nebude zákonom zabezpečená. Práve v prípade zložitých zákaziek na strategické investície si predmet zákazky často vyžaduje dlhšiu dobu naštudovania. Takže je tam možno riziko nesúladu s revíznou smernicou Európskej únie.
A ešte, ešte teda k tým námietkam, lebo existuje tu často používaný mýtus o tom, ako námietky zdržujú proces verejného obstarávania, takže pár čísel. Percento námietok, o ktorých Úrad pre verejné obstarávanie meritórne rozhodoval z počtu ukončených nadlimitných a podlimitných postupov v jednotlivých rokoch, v roku 2019 to bolo 5 %, v roku 2020 to bolo 7,7 %, v roku 2021 6,6 %, v roku 2022 4 %. V roku 2022 napríklad bolo ukončených 5 342 nadlimitných a podlimitných postupov, nepočítajúc zákazky uzatvorené v rámci EKS, a Úrad pre verejné obstarávanie v tom istom roku meritórne rozhodoval o 212 námietkach. Len necelé 4 % podlimitných a nadlimitných obstarávaní v roku 2022 bolo dotknutých námietkami. Zároveň bolo uzatvorených 43 448 zmlúv cez zákazky s nízkou hodnotou, takže keby sme započítali aj tie, tak sú to doslova promile zákaziek, ktorých sa námietky reálne týkajú. Je teda jednoznačne mýtom, že námietky uchádzačov ako také zdržujú proces čerpania eurofondov či proces verejného obstarávania všeobecne. A je potrebné poukázať aj na fakt, že v prípade ak úrad rozhoduje o obsahu námietky, vo väčšine prípadov dá za pravdu sťažovateľovi a tento trend je dlhodobý. Čiže nie je to o tom, že sa podávajú prevažne neopodstatnené námietky, naopak, v prevažnej väčšine námietok Úrad pre verejné obstarávanie vyhovie. Ale najpodstatnejší význam inštitútu alebo existencie tohto inštitútu námietok je najmä v preventívnej funkcii, lebo verejný obstarávateľ bol totiž, alebo je totiž aj do, až do prijatia tejto zmeny na rozdiel od podanej žiadosti o vysvetlenie tlačený hrozbou podania námietky, aby sa riadne zaoberal a vysporiadal s podanou žiadosťou o nápravu, ktorú sa chystáme zrušiť, a vďaka tomu 96 % prípadov námietku vôbec nedostane.
Posledná vec, evergreen, amnestia za porušovanie zákona o verejnom obstarávaní obcami pri obstarávaní nájomných bytov. Opäť sa navrhuje, aby obce, ktorý, ktoré obchádzali zákon o verejnom obstarávaní pri obstarávaní nájomných bytov a ktorým bola právoplatne udelená pokuta, boli amnestované, aby im tie pokuty boli odpustené. Pritom obstarávali nájomné byty v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, v rozpore s dlhoročnou metodickou a rozhodovacou praxou Úradu pre verejné obstarávanie a Najvyššieho kontrolného úradu, čo v niektorých prípadoch už potvrdili aj prvostupňové rozhodnutia súdov. Ten návrh ničím nepodkladá tvrdenie, ktoré sa uvádza v dôvodovej správe, že výklad príslušných ustanovení a posúdenie, či sa vzťahuje na obstarávanie nehnuteľnosti na základe budúcich zmlúv spôsobuje v praxi veľký problém, čoho dôkazom sú udelené pokuty za porušenie zákona o verejnom obstarávaní a prebiehajúce súdne spory o neplatnosť zmlúv alebo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý pokuty ukladá.
Ten chybný výklad, že pri obstarávaní nájomných bytov nie je potrebné, potrebné postupovať podľa zákona o verejnom obstarávaní, si osvojila iba relatívne malá skupina obcí, zhruba 48, ktoré sa vyhli aplikácii zákona o verejnom obstarávaní nedovoleným spôsobom pri kúpe nájomných bytov v rozpore s usmerneniami Úradu pre verejné obstarávanie, aj so stanoviskom Najvyššieho kontrolného úradu. Iný verejný obstarávatelia týmto spôsobom nepostupovali a podľa predkladaného materiálu už bližšie neurčená časť dotknutých obcí svoje pochybenie uznala a uhradila pokutu. Tí, ktorí pochybenie neuznali a pokutu neuhradili, budú teraz, ak bude schválený zákon, odmenení a budú, budú zvýhodnení v porovnaní s tým, ktorí, s tými, ktorí postupovali, postupovali v súlade so zákonom, ale aj v súlade s tými, ktorí zákon porušili a úhradu, alebo teda pokutu, pokutu, ktorá im bola udelená, uhradili.
Čiže ten zákon je v tomto smere nespravodlivý, lebo oceňuje porušovanie zákona, teda to by zákony robiť nemali. V minulom volebnom období prebehlo niekoľko pokusov na to, aby takáto amnestia obciam bola udelená. Vtedy sa to presadiť nepodarilo, no ale zjavne sa pomery zmenili aj v tomto smere a obce porušujúce zákon, ktoré, niektoré možno z nevedomosti, ale aj niektoré na to boli, boli explicitne upozorňované, napríklad spomínaná Šaľa, kde, kde bol ten postup v rozpore so zákonom schválený napriek, napriek tomu, že boli poslanci na zasadnutí zastupiteľstva jedným zo svojich kolegov upozornení, že musia aplikovať zákon o verejnom obstarávaní a že navrhovaný postup je v rozpore s týmto zákonom, tak teraz zákonom sa povie, že porušovať zákon, porušovať pravidlá je v poriadku.
A čiže, keď to zhrniem, tento zákon uvoľňuje niektoré pravidlá, ale uvoľňuje ich až príliš. Ak treba niekomu uvoľňovať pravidlá, tak treba uvoľňovať pravidlá podnikateľom, hospodárskym subjektom, nezaťažovať ich zbytočnou byrokraciou, ale pravidlá pre verejnú správu, pravidlá pre to, ako sa má narábať s verejnými financiami, nie sú zbytočnou byrokraciou, sú nástrojom na šetrenie a efektívne vynakladanie peňazí, ktoré nie sú peniazmi iba tých, ktorí o nich rozhodujú, ale sú peniazmi náš všetkých, pretože sa na ne všetci skladáme svojimi daňami. A z tohto hľadiska predstavuje návrh novely, tak ako je navrhnutý, krok nesprávnym smerom.
Ďakujem.

Pán poslanec Grendel, chcel by som osobitne oceniť ten úvodný vstup, ktorý sa týka nezneužívania moci predchádzajúcou, alebo teda súčasnou vládnou garnitúrou, keď bola v minulosti pri moci, a vo zvyšku svojej faktickej poznámky by som rád sa venoval niečomu podobnému ako pani poslankyňa Vaľová, aj keď to vidím v niečom podobne a v niečom, v niečom opačne ako ona.
Podobne to vidím v tom, že, samozrejme, asi by sa, asi by sa nenašlo opatrenie alebo ustanovenie zákona, ktorý, keď bude schválené, tak dá sa povedať, že by spoľahlivo zabránil takej strašnej udalosti, ako bol atentát na pána premiéra v Handlovej, asi sa teda nedá napísať do zákona niečo, čo by to úplne vylúčilo, úplne vylúčiť sa to asi nedá. Dá sa, dá sa zmenšiť riziko, dá sa prispieť k tomu, aby veci, keď dochádza k nejakým konfliktným situáciám, boli efektívnejšie riešené, a tá debata je legitímna.
To, čo je problém, je, že keď nemáme takéto ustanovenie, ktoré by, ktoré by ten problém vyriešilo, lebo vyriešiť, vyriešiť sa nedá, ale môžeme sa baviť o nejakých opatreniach, ktoré, ktoré znižujú riziká, tak tá otázka namieste je, že či, či sa to má diať takýmto spôsobom, skráteným legislatívnym konaním s vynechaním medzirezortného pripomienkového konania, alebo sa tak má diať štandardným, štandardným legislatívnym procesom, čo už, žiaľ, sa neudeje, lebo nebolo pripomienkové konanie, bude skrátené konanie, a aj keď bude priestor možno pár dní na to, aby, aby sa objavili nejaké zmeny, no nebude to štandardný proces, žiaľ.

Ďakujem obom kolegom za reakcie.
Pán poslanec Mikloško, súhlasím, toto ustanovenie je neopraviteľné. Pokúsime sa ho opraviť, predpokladám, v druhom čítaní, ale teda pokiaľ to druhé čítanie bude veľmi rýchle, bude v skrátenom legislatívnom konaní, tak šance na jeho, jeho opravu a čo i len jeho normálne rozdiskutovanie a domyslenie všetkých možných dôsledkov toho, ako je to napísané, sa radikálne zvýšia.
Pani poslankyňa Bittó Cigániková, áno, nielen covid, nielen, bola to vojna na Ukrajine, bola tam energetická kríza a ďalšie dôvody. A, samozrejme, že tie dôvody existujú aj mimo takýchto vyhrotených situácií niekedy, a ak aj niektoré z tých skrátených legislatívnych konaní, ktoré boli schválené v predchádzajúcom volebnom období aj v tej časti, keď sme sa my podieľali na, na vládnej koalícii, tak neboli iba z týchto dôvodov, boli aj z nejakých iných dôvodov. Niekedy to boli silnejšie dôvody, niekedy, niekedy slabšie, ale toto je opäť špeciálna situácia, že, že nečelíme tu momentálne nejakým dramatickým protestom násilným, ktoré by vyžadovali takúto, takúto reakciu.
Opakujem, zabezpečiť bezpečnosť ústavných činiteľov je v tejto chvíli možné aj bez akejkoľvek zmeny zákona, a ak sa idú meniť zákony, ak sa idú meniť zákony o tom, ako bezpečnostné zložky majú právomoci, čo môže robiť polícia, akým spôsobom sa zasahuje do práva na zhromažďovanie, tak sa to má, má robiť riadnym legislatívnym procesom, nie takto.

Vážený pán minister... (Krátka pauza. Rečník sa rozhliada po predsedníctve parlamentu.)
Vážený pán minister, vážený pán spravodajca a vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte, aby som povedal pár slov k návrhu na skrátené legislatívne konanie, k tzv. lex atentát. A to, o čom by sme mali hovoriť, nie je to, čo si myslíme o atentáte na premiéra Roberta Fica, ten musí každý normálny človek odsúdiť a myslím, že každý normálny človek ten atentát odsúdil ako niečo absolútne neprijateľné a ničím neospravedlniteľné, niečo, kde sa nemá hovoriť žiadne ale. V šoku bola celá krajina a všetci slušní ľudia, všetci slušní a normálni ľudia želajú pánovi premiérovi skoré uzdravenie.
A táto rozprava ale nie je o tom, že čo si myslíme, kto spôsobil tú polarizáciu a ten nárast nenávisti v spoločnosti, kto nesie za to akú časť zodpovednosti, a, samozrejme, že každý má tendenciu vidieť to z tej svojej strany, predstavitelia koalície tu niekedy vystupujú tak, že, že to opozícia, to médiá, to mimovládne organizácie, pričom aj normálnu kritiku a akúkoľvek kritiku na, na, na ich adresu vnímajú ako šírenie nenávisti a prehliadajú, že oni, oni sami, ich ľudia a ich priaznivci, šíria nenávisť v oveľa širšom merítku. A tu by som len takú drobnosť povedal, ilustratívnu, lebo vystúpil s tým niekoľkokrát pán spravodajca, pán poslanec Gašpar, keď hovoríme tu o tom, že návrhom zákona sa má zasiahnuť do zhromažďovacieho práva, tak asi tri krát, minimálne trikrát dnes povedal, že jediný, komu sa tu zasiahlo do zhromažďovacieho práva bol Robert Fico ako predseda opozičnej strany, keď bol v decembri 2021 odvedený políciou pred protestom, a že to je jediné narušenie zhromažďovacieho práva. No nie je to tak! Mne bolo zhromaždovacie právo narušené podobným spôsobom, mimochodom, tiež som skončil v cele, 12 a pol roka pred Robertom Ficom, organizoval som alebo spoluorganizoval som protesty proti porušovaniu ľudských práv v Číne počas návštevy čínskeho prezidenta. A zhromaždenie, ktoré som zvolal, bolo zakázané obcou, súd konštatoval, že v rozpore so zákonom, potom Ústavný súd skonštatoval, že v rozpore so zákonom, a moje práva boli porušené aj zo strany súdu, lebo nerozhodol do troch dní, ako to predpokladá zákon, ale až, až po mesiaci, a na samotnom zhromaždení, ktoré sa konalo, čínski agenti alebo ľudia nazvážaní čínskou ambasádou napádali slovenských demonštrantov a slovenská polícia, ešte nebol pán poslanec Gašpar vtedy prezidentom, ale už bol v polícii dávno, pán minister Kaliňák bol, bol vtedy, vtedy minister vnútra. Slovenská polícia sa tomu prizerala, a prípadne keď sa tí tí slovenskí demonštranti bránili, no tak ich zobrala, a teda medzi tými, keď som sa do takejto jednej zápletky priplietol, tak aj ja som v putách odišiel z toho, z toho námestia, nebol som vtedy líder parlamentnej opozície ako pán Fico, ale bol som opozičný politik mimoparlamentný a tiež bolo moje zhromažďovacie právo narušené, takže nie je to tak, že iba Robertovi Ficovi niekto narušil zhromažďovacie, zhromažďovacie právo.
A posledná vec, ktorú chcem povedať, že by nemala byť táto rozprava, by nemala byť o tom, že čo si myslíme o samotnom obsahu toho návrhu zákona, o tom máme hovoriť, hovoriť v prvom čítaní, ale je dôležité poukázať, poukázať na to, že aj v tom návrhu sú nejaké problémy, lebo keby neboli problémy, tak možno aj tá debata k skrátenému legislatívnemu konaniu by bola výrazne, výrazne stručnejšia, a ako povedzme pán poslanec Mikloško upozornil, sú tam aj ustanovenia alebo minimálne jedno ustanovenie, ktoré je vyložene gumené a umožňuje obmedziť zhromažďovacie právo alebo zasiahnuť doňho zásadným spôsobom.
A v normálnej situácii, áno, o tom by sme mali hovoriť v prvom čítaní, mali by sme o tom hovoriť v druhom čítaní a aj medzi prvým a druhým čítaním, ako tu povedal pán minister Kaliňák. Len ak medzitým prvým a druhým čítaním budú iba hodiny alebo niekoľko málo dní, no tak veľmi sa o tom hovorí a veľmi ťažko sa, sa prichádza k nejakému kompromisu alebo riešeniu problému, na ktorý, na ktorý keď povedzme opozícia alebo médiá, alebo mimovládne organizácie, alebo verejný ochranca práv, alebo generálny prokurátor, alebo Súdna rada upozornia, tak v normálnom legislatívnom procese je na to priestor, je priestor o tom, o tom diskutovať.
A, samozrejme, že koalícia nemusí akceptovať do bodky všetko, ako, ako opozícia povie, ani nie je pravdepodobné, je skôr výnimočné, keď opozícia priamo by schválila nejaký opozičný pozmeňujúci návrh, ale niekedy pod vplyvom tej kritiky, ktorá zaznie v prvom čítaní v neskrátenom legislatívnom konaní, tak opozícia si pripraví nejakú zmenu, ktorá aspoň čiastočne rieši ten problém, na ktorý opozícia upozornila. V skrátenom legislatívnom konaní je to veľmi ťažko predstaviteľné.
A preto si myslím, že je úplne legitímna diskusia zo strany opozície, či sú, alebo nie sú dôvody na skrátené legislatívne konanie. A, a to, že sme všetci zhrození z atentátu, ktorý bol spáchaný na pána premiéra Fica, neznamená, že nemáme diskutovať o tom, či sú, alebo nie sú naplnené dôvody na skrátené legislatívne konanie, a myslím si, že aj z vystúpení ostatných kolegov a kolegýň z opozície je zrejmé, že sa domnievame, že tie dôvody na skrátené legislatívne konanie, ako ich predpokladá zákon o rokovacom poriadku, naplnené nie sú.
Atentát na premiéra krajiny, samozrejme, je mimoriadna okolnosť, je to bezprecedentná okolnosť, ale to neznamená, že máme rezignovať na diskusiu o tom, že či naozaj sú ohrozené takým spôsobom základné práva a slobody alebo bezpečnosť, že je potrebné zasahovať do vážnych zákonov zásadným spôsobom, lebo ten zásah do zákona o zhromažďovacom práve bude zrejme jeden z najvýraznejších, a čo sa týka, čo sa týka obsahu, asi najdôležitejší od roku 1990, keď bol ten zákon, zákon schválený. A hovoríme o jednom zo základných politických práv.
A zopakujem to, čo som už povedal v niekoľkých faktických poznámkach. Áno, je možné zasahovať aj do základných práv a slobôd, je to možné a robiť iba spôsobom, ktorý, ktorý predpokladá ústava, ale práve preto, že je tak citlivá vec, tak by sa tak nemalo diať v skrátenom legislatívnom konaní, ale v normálnej diskusii, v ktorej sa môžu vyjadriť poslanci pokojne a v ktorej sa môže vyjadriť aj verejnosť. Už teraz tu máme vyjadrenia zo strany Súdnej rady, zo strany, zo strany Generálnej prokuratúry, zo strany verejného ochrancu práv aj k skrátenému konaniu, aj k samotnému obsahu, takže ak ideme robiť zásahy do tak vážnych vecí, ako je napríklad právo pokojne sa zhromažďovať, nemali by sme tak robiť v skrátenom legislatívnom konaní.
A je evidentné, že v tom návrhu sú veci, ktoré ani vzdialene neprešli okolo tých dôvodov, ktoré sú na skrátené legislatívne konanie, napríklad tá už niekoľkokrát spomínaná renta pre premiéra, čo je opäť legitímna téma na, na diskusiu, akým spôsobom sa má Slovenská republika postaviť k ľuďom, ktorí zastávajú dôležité verejné, verejné funkcie alebo najdôležitejšie ústavné funkcie, lebo to teda nie je bežná verejná funkcia, ani premiér, ani predseda parlamentu, ale s dôvodmi na skrátené legislatívne konanie to nemá vôbec nič, a dokonca to nemá nič ani, ani s bezpečnosťou ústavných činiteľov.
A ani tie iné časti návrhu zákona, o ktorých budeme hovoriť, o ktorých budeme hovoriť v prvom čítaní a potom v druhom čítaní a v tom, v tom krát... a medzitým v tom krátkom priestore medzi prvým a druhým čítaním, keď schválite skrátené... alebo návrh na skrátené legislatívne konanie, nie sú také, že ak nebude schválený tento zákon, tak existuje tu nejaká bezprostredná hrozba, ktorej schválenie tohto zákona môže zabrániť, lebo naozaj prichádza leto, keď, keď pravdepodobne aj politický život trochu utíchne.
Neverím tomu, že slovenské bezpečnostné orgány, polícia, tajné služby, ochranka nie sú schopné ochrániť predstaviteľov vlády na, na výjazdových zasadnutiach vlády, ktoré tu boli avizované na najbližšie, najbližšie týždne. A keď ideme zasahovať do dôležitých zákonov, ktoré upravujú činnosť polície, tajnej služby, základné práva občanov, tak to máme robiť po zrelej úvahe, v skrátenom legislatívnom konaní sa zrelá úvaha v tak dôležitých veciach a v tak rozsiahlom rozsiahlej matérii robiť nedá.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Tak ja som mal dojem, že pán minister Kaliňák bude ešte pokračovať a, a bude po hlasovaní ešte vystupovať.
A... ale teda k tomu, čo, čo povedal. Tak mňa teda zaujalo, keď povedal, že, že zástupcovia vlády a vládnej koalície počúvajú, a čo hovoria zástupcovia opozície, a, a teda počúvajú tie argumenty, ktoré opoziční politici vznášajú. Teraz zjavne nepočúva. A povedal, že bude priestor diskutovať medzi prvým a druhým čítaním. No ale práve o tom je tu tento bod, že aký ten priestor medzi prvým a druhým čítaním bude, lebo normálny priestor na diskusiu je, že nejaké veci sa otvoria v prvom čítaní, a potom medzi prvým a druhým čítaním, čo je obvykle čas okolo jedného mesiaca alebo viac, je priestor na to tie veci vydiskutovať, prísť s nejakými riešeniami a pripraviť nejaké zmeny.
Keď ten čas medzi prvým a druhým čítaním nie je rádovo v týždňoch, ale je rádovo v dňoch alebo nebodaj v hodinách, tak ten priestor diskutovať medzi prvým a druhým čítaním nie je taký, aký zložitejšie právne úpravy vyžadujú, lebo toto nie je jedna veta toto nie sú dve vety, toto je pomerne rozsiahly návrh zákona, ktorý by si vzhľadom aj na svoj rozsah, aj na vzhľadom na svoju dôležitosť, a najmä vzhľadom na to, že zasahuje do základných práv a slobôd, vyžadoval podstatne väčší priestor na diskusiu medzi prvým a druhým čítaním.