Videokanál poslanca

Ďakujem obom kolegom za reakcie. Ja nespochybňujem, že ľudia môžu mať rôzne názory na to, akým spôsobom chrániť prírodu a čo priorizovať a či návrh zákona o krajinnom plánovaní je potrebný, alebo nie je potrebný, a či má byť v takejto forme, alebo, alebo v inej forme. Len nerozumiem celkom tomu, že na jednej strane pán minister kritizuje návrh, ktorý v podstate predkladá, a na druhej strane, na druhej strane nás presviedča, že ho máme, máme schváliť v skrátenom legislatívnom konaní. A teda keďže rokujeme o bode návrh na skrátené legislatívne konanie o návrhu zákona o krajinnom plánovaní, tak v tomto bode by sme nemali až tak riešiť obsah toho zákona, mali by sme riešiť, či sú dôvody na skrátené legislatívne konanie, alebo nie sú, a ja tam tie dôvody na skrátené legislatívne konanie nevidím. Jednak z dôvodu, že nie sú explicitne pomenované v tom návrhu, v písomnom odôvodnení návrhu, ktorý nám bol predložený. Nezachytil som teda žiadny explicitne uvedený dôvod ani o vystúpení pána ministra na úvod. A hlavne ale teda keď hovoríme o tom, že treba niečo urobiť do konca roka 2024, tak do konca roka 2024 so značnou časovou rezervou to môže Národná rada schváliť aj v riadnom legislatívnom procese bez toho, aby bol tento zákon je schvaľovaný v skrátenom legislatívnom konaní.
Ďakujem.

Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, budem sa snažiť byť stručný a teda chcel by som povedať iba tri veci. A ja som tiež teda pôvodne neplánoval už k tomuto vystúpiť, hoci zvyknem k skráteným legislatívnym konaniam, ale teda zaujalo ma vystúpenie pána ministra, aj ten jeho farbistý opis toho, ako vláda si vymyslela nejaký, tá predchádzajúca, myslím Hegerova vláda, nejaký nezmyselný návrh zákona a potom ho pripravila a potom, a teda dobre som počul, že sa vláda zľakla a nepredložila ho do Národnej rady, lebo si uvedomila, že aký je to nezmysel? Lebo tak ste to povedali, pán minister, hej? Lebo to nie je pravda.
Vláda v predchádzajúcom volebnom období predložila návrh zákona o krajinnom plánovaní do Národnej rady a 24. februára 2023, č. parlamentnej tlače 1476, a 16. marca 2023 o ňom Národná rada hlasovala v prvom čítaní a o jeden hlas neprešiel do druhého čítania, keď zo 129 prítomných poslancov vrátane vtedy pána poslanca Tarabu hlasovalo zaňho iba 64. Čiže toto je, máte zrejme nejakú, nejakú zlú informáciu o tom, čo robila vláda Eduarda Hegera vo vzťahu k tomuto návrhu zákona. Tak chcem veriť, že ste vedome neklamali, iba ste, iba ste na túto skutočnosť zabudli.
Druhá poznámka sa týka toho, že úvodné slovo predkladateľa návrhu zákona nemusí byť vždy iba predčítaním všeobecnej časti dôvodovej správy alebo prečítaním návrhu na skrátené legislatívne konanie, keďže rokujeme o návrhu na skrátené legislatívne konanie. Ale predsa len tuto ma až zaráža ten rozpor medzi tým, čo je napísané v návrhu na skrátené legislatívne konanie, čo je v zásade štandardný materiál, ktorý veľmi stručne, teda až príliš stručne, ale k tomu sa dostanem v tretej poznámke, uvádza dôvody, prečo by podľa vlády mal byť návrh zákona o krajinnom plánovaní prerokovaný v Národnej rade v skrátenom legislatívnom konaní. To, čo hovoril pán minister Taraba vo svojom úvodnom vstupe, bolo niečo, niečo úplne iné. To bolo také, že no, je to blbosť, ktorú si vymysleli za Budaja, sami to nepredložili a my keď sme sa dostali k moci, tak sme si povedali, že netreba niečo také, no ale Európska únia to od nás žiada, lebo zaviazali sme sa k niečomu, tak nebudeme sa naťahovať s Európskou úniou, tak radšej to predložíme a ponáhľa to v prvom čítaní.
Tak ešte raz, môže byť rozdiel medzi tým, čo sa, čo sa hovorí v úvodnom vstupe predkladateľa návrhu a čo je napísané v písomnom zdôvodnení, ale rozdiel, nie rozpor, lebo, lebo zo slov pána ministra vyplýva, že v zásade nič také, nič také ani nepotrebujeme, ale no, okolnosti sú také, že to vláda, vláda predkladá a vyznieva to úplne tak, akoby to vláda vlastne predkladala proti svojej vôli. A keď je to tak, to môže byť bližšie k realite, no tak potom niečo podobné malo byť napísané, napísané aj v tom návrhu, ale nie je.
Posledná poznámka, tretia, dôvody na skrátené legislatívne konanie. Paragraf § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky uvádza, že za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd, alebo bezpečnosti, alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody, Národná rada sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona. V tom návrhu na skrátené legislatívne konanie je teda opis nejakých, nejakých skutočností, ale za niečo, čo by sa dalo považovať za zdôvodnenie, ja si asi tento odstavec, ktorý hovorí, že skrátené legislatívne konanie sa uplatňuje z dôvodu ohrozenia plnenia záväzkov a míľnikov vyplývajúcich z Plánu obnovy a odolnosti Slovenskej republiky v oblasti zelená ekonomika, komponent 5, adaptácia na zmenu klímu, reforma 1, reforma krajinného plánovania, kde implementácia reformy má byť dokončená do predloženia piatej žiadosti o vyplatenie finančného príspevku z mechanizmu na podporu obnovy a odolnosti, ktoré sa predpokladá najneskôr do konca roku 2024. K tomu by som mal teda dve otázky, jednak ako toto konštatovanie zodpovedá tomu, čo je zadefinované v § 89 ods. 1, teda či ide o ohrozenie základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti, alebo hrozia štátu značné hospodárske škody. Lebo teda implicitne možno z toho tie značné hospodárske škody vyplývajú, ale teda nie je to tam, nie je to tam uvedené. Ani nikde inde som to teda nezachytil, že by explicitne boli pomenované nejaké dôvody v zmysle zákona o rokovacom poriadku.
A druhá moja otázka je, že keď sa hovorí o tom, že sa predpokladá najneskôr do konca roku 2024, tak prečo je potrebné skrátené legislatívne konanie, lebo keby sme išli riadnym legislatívnym procesom, teraz hovorím iba o parlamente, nie o vynechanom medzirezortnom pripomienkovom konaní, ale o parlamente, lebo tak už sme v parlamente a na tejto schôdzi by sme prerokovali návrh zákona v prvom čítaní, tak ešte máme septembrovú a ďalšie dve schôdze, alebo jednu, na jeseň do konca roku 2024. Tak tomuto tiež, tiež nerozumiem. Jednak teda nerozumiem, že čo hrozí, ktorý z tých dôvodov, ale tam sa domýšľam, že hrozia štátu značné hospodárske škody, keby sme nesplnili niečo v rámci plánu obnovy a teda nebola by nám vyplatená, vyplatený ďalší finančný príspevok. V poriadku, ale ak sa to predpokladá najneskôr do konca roku 2024, tak kde je tá naliehavosť v zmysle, v zmysle zákona o rokovacom poriadku a mimoriadne okolnosti, keď najneskôr teda na septembrovej schôdzi by Národná rada mohla v druhom a treťom čítaní schváliť tento zákon. Je to pred koncom roka 2024. Už budete mať od soboty aj svojho prezidenta, takže nehrozí, že by vám niečo, niečo vetoval. Aký, aký je ten dôvod? Lebo nevyplýva to ani z vášho úvodného slova, kde ste, kde ste v podstate kritizovali ten návrh, ktorý predkladáte a tvárili sa, že sa musíte premáhať, aby ste ho predložili a nevyplýva to ani z toho písomného zdôvodnenia.
Ďakujem.

Ďakujem, pani podpredsedníčka vlády. No, ja sa domnievam, že teda odborníci sa na to mali pozrieť predtým, ako si Slovensko urobilo takúto hanbu, lebo to nie je výnimka, to nie je, že si dojednáme výnimku, ako ste hovorili v odpovedi na moju doplňujúcu otázku. Toto je iná situácia, toto je o tom, že existuje konsenzus naprieč medzinárodným spoločenstvom. To nie je, že odkiaľ budeme kupovať ropu, alebo či budeme dovážať ruské palivo napriek, napriek sankciám, to sú medzinárodné predpisy, ktoré sú záväzné, ktoré sú užitočné pre všetky krajiny. A teda dištancovať sa od medzinárodných zdravotníckych predpisov Svetovej zdravotníckej organizácie je na úrovni toho, ako keby sa Slovensko odklonilo od globálneho konsenzu o tom, že Zem nie je plochá. Môžeme pochopiteľne urobiť aj to, ale boli by sme len na smiech a aj naše rozhodnutie nepripojiť sa k novým medzinárodným zdravotníckym predpisom Svetovej zdravotníckej organizácie zatiaľ vyvoláva len údiv, kritiku vo svete aj v domácej odbornej, odbornej obci.
Takže vzhľadom na tie odpovede na doplňujúce otázky, ktoré som dostal, dostal minule, myslím, že nemá zmysel, aby som teraz kládol ešte nejakú, nejakú doplňujúcu otázku, lebo zjavne by som sa nedozvedel to, čo som sa pôvodne chcel dozvedieť, takže ďakujem.

Ďakujem, pani podpredsedníčka vlády. Tak skúsim sa teda tú doplňujúcu otázku spýtať inak.
Viete si predstaviť, že by v niečom, čo sa týka pôsobnosti vášho rezortu, rozhodla konsenzom organizácia typu OECD alebo Svetovej obchodnej organizácie, dohodli by sa členské krajiny v podstate konsenzom na nejakých medzinárodných pravidlách, z ktorých by taká malá krajina a otvorená ekonomika ako je Slovensko mohla len profitovať, že by sme sa od takéhoto konsenzu dištancovali? Že viete si niečo takéto predstaviť v pôsobnosti vášho rezortu vo vzťahu, vo vzťahu k medzinárodným organizáciám, ako sa to udialo vo vzťahu Slovenska k Svetovej zdravotníckej organizácii?

Ďakujem, pán podpredseda. A ďakujem, pani podpredsedníčka vlády, za prečítanie odpovede, no škoda, že tu nie je pani ministerka Dolinková, lebo nemôžem celkom tie otázky, ktoré by som smeroval na ňu, smerovať na vás, keďže nie je to váš rezort.
Ale chcel by som sa spýtať, či ste ako podpredsedníčka vlády a členka tej istej vlády ako pani ministerka Dolinková zachytili tú kauzu alebo tú skutočnosť, že sa Slovensko dištancovalo od v podstate celosvetového konsenzu v rámci Svetovej zdravotníckej organizácie a ako to vnímate, ako to reflektujete, že či sa vám zdá, že to rozhodnutie bolo, bolo v poriadku, alebo tam vidíte nejaký problém.

Vážená pani ministerka, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, keď vo februári 2022 Rusko začalo inváziu na Ukrajinu, bol som poslancom jednej z koaličných strán SaS a bol som prítomný aj tých diskusií, akým spôsobom pomôcť odídencom z Ukrajiny. A jedným z tých opatrení, na ktorom sme sa vtedy dohodli, bol aj príspevok na ubytovanie, ktorý smeroval teda aj k poskytovaniu, k poskytovaniu ubytovania v súkromí, aj teda k poskytovaniu ubytovania v ubytovacích zariadeniach, aj v poskytovaniu a teda iným spôsobom bolo riešené ešte aj ubytovanie v zariadeniach, ktoré mal k dispozícii štát, štátne orgány a štátne organizácie. A priznám sa, že vtedy som patril k tým, ktorí sa pýtali, že či je niečo také vôbec potrebné, lebo som vo svojom okolí a vo verejnosti videl obrovské množstvo altruizmu a ochoty, ochoty pomáhať ľuďom utekajúcim pred ruskou agresiou a mnohí ľudia bez toho, aby uvažovali, či z toho niečo budú mať, poskytli pomoc a utekajúcim Ukrajincom a Ukrajinkám a poskytli im ubytovanie, chodili pomáhať na hranice, zapájali sa do dobrovoľníckych aktivít na ich pomoc. A registroval som teda aj to, že viacerí ľudia, keď sa ten príspevok a zaviedol, tak povedali, že dobre, že sa zaviedol, my ho ďalej posunieme tým ľuďom, ktorí u nás, u nás bývajú, teda nebudeme si ho brať my, ako tí, ktorí prenajímajú byt alebo nejakú časť bytu pre odídencov, ale ho poskytnú ďalej.
Spätne teda, samozrejme, musím uznať, že v tomto som sa mýlil a bol som naivný a bolo dobré, že taký príspevok bol zavedený, lebo taký nápor by sa nedal zvládnuť iba vďaka entuziazmu a tomu prvotnému nadšeniu a ochote, ochote pomáhať. Ale už vtedy, keď sme diskutovali o tom, ako ten príspevok nastaviť, tak sa hovorilo o tom, že teraz nie je čas riešiť nejaké, nejaké adresné modely a teda riešiť, komu áno, komu nie, ale samozrejme, že toto je len dočasné, toto má trvať pár mesiacov a potom by sa malo prejsť na, na adresnú pomoc aj v tejto oblasti, že Slovensko poskytne, poskytne pre Ukrajincov, ktorí utekajú pred ruskou agresiou, možnosť žiť na Slovensku, vzdelávať sa tu, možnosť pracovať, zarábať si a aj začleniť sa, začleniť sa do spoločnosti a tí ľudia, ktorí budú schopní tu pracovať, tak, tak tí by mali fungovať ako iní ľudia, ktorí na Slovensku žijú, občania Slovenskej republiky alebo občania Európskej únie, ktorí, ktorí tu žijú. A teda mala by sa tá, tá pomoc vo forme príspevku na ubytovanie zadresniť.
Priznám sa, že som až, až trochu prekvapený, ako dlho to dočasné opatrenie vo forme plošnej pomoci a plošného poskytovania príspevku pretrvalo, lebo naozaj v čase, keď sa to zavádzalo, teda február, začiatok marca, tak, tak to vyzeralo, že je to opatrenie na tri, štyri, päť mesiacov, ale teda už, už sme viac ako dva roky a stále sa tam nič nezmenilo. Samozrejme boli iné veci, menili sa vlády, ale, a boli voľby, ale teda asi logické, že v tejto chvíli prišla vláda s takýmto, s takýmto návrhom. Samozrejme z hľadiska legislatívneho by bolo lepšie, ak by to išlo normálnym procesom a nie v skrátenom legislatívnom konaní, lebo toto nie je vec, o ktorej by vláda, vláda nevedela, že ju chce riešiť. Vie o tom už teda niekoľko, niekoľko mesiacov. Myslím, že prinajmenšom od marca tohto, tohto roku, ale to asi nie je v tejto chvíli, v tejto chvíli podstatné a naozaj, ak by sa nič nezmenilo, tak vlastne od 1. júla, ak by vláda nezmenila príslušné nariadenie a nepredložila jeho účinnosť, tak by nebola žiadna pomoc.
Takže aj tá samotná zmena z plošného príspevku na adresný, je z môjho pohľadu v poriadku a aj to, že sa to, keď už sme v tejto fáze, rieši takýmto spôsobom, je, je správne a je teda dobré, že Slovensko naďalej bude pomáhať odídencom, ktorí sú v tých zraniteľných skupinách a ktorí nemajú možnosť, alebo majú len veľmi obmedzenú možnosť, akým spôsobom riešiť svoje ubytovanie v cudzej krajine a nemajú možnosť, alebo majú len veľmi obmedzenú možnosť, aby, aby si, aby si zarobili a mohli, mohli tu fungovať, mohli, mohli si platiť normálny komerčný nájom.
Bol som prítomný aj teda tých diskusií aj na pôde ústavnoprávneho výboru a tiež teda oceňujem ako prístup ministerstva vnútra, tak, tak aj koalície, aj ten pozmeňujúci návrh pána poslanca Barteka, lebo toho, čo možno hovoriť, je, že či tie zraniteľné skupiny sú nadefinované dostatočne, alebo, alebo by mohli byť nadefinované širšie, k čomu smerujú pozmeňujúce návrhy, ktoré predniesli pani poslankyňa Števulová aj pán poslanec Čaučík, a ďalšou diskutovanou otázkou bolo, či, či nie je potrebné dať nejaké prechodné obdobie, aby si ľudia, ktorí dnes napríklad sú v azylových zariadeniach, mohli vyriešiť otázku bývania, keď od 1. júla tú možnosť stratia, lebo nepatria do tých zraniteľných skupín a budú si to musieť nejako vyriešiť, aby to nebolo doslova, doslova zo dňa na deň, lebo však už sme v polovici, v polovici júna a malo by to byť účinné od 1. júla, čiže oceňujem aj ten pozmeňujúci návrh pána poslanca Barteka v tejto veci.
Posledná vec, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, je to, o čom hovorila aj pani poslankyňa Gažovičová, teda tie pozmeňujúce návrhy, ktoré sa dostali do spoločnej správy a ktoré sa síce netýkajú priamo príspevku na ubytovanie, ale súvisia so situáciou odídencov a týkajú sa lepšieho prehľadu o tom, aké deti v povinnom predprimárnom vzdelávaní alebo v primárnom vzdelávaní máme v systéme. Čiže je to drobný krôčik k tomu, ako urobiť poriadok, ale myslím si, že tiež je to téma, ktorá si zaslúži väčšiu pozornosť a zaslúži si aj, aj teda samostatnú debatu, nielen formou pozmeňujúcich návrhov k inému, aj keď teda vzdialene alebo čiastočne súvisiacemu návrhu zákona, ale návrhu zákona, ktorý rieši niečo iné. Ja som ešte v minulom volebnom období v máji minulého roku interpeloval vtedajšieho ministra školstva pána Bútoru a teda pýtal som sa ho aj na otázky zabezpečenia financovania pre vzdelávanie detí odídencov a pýtal som sa ho aj na to, či ministerstvo školstva plánuje v školskom roku 2023-24 zahrnúť deti ukrajinských odídencov do systému plnenia povinnej školskej dochádzky a povinnosti predprimárneho vzdelávania a čo by teda bolo žiaduce vzhľadom na, na potrebu plnej, v plnej miere rešpektovať práva týchto detí na vzdelávanie. A dostal som vtedy od pána ministra Bútoru odpoveď, že neplánuje ministerstvo zaviesť povinnú školskú dochádzku od septembra, to už asi bolo nereálne, a teda sústredí sa ministerstvo na, v nadchádzajúcom školskom roku na identifikáciu a odstránenie príčin, ktoré vedú k tomu, že niektoré deti ostávajú mimo vzdelávacieho systému. Ale bola tam, bola tam aj veta, že ministerstvo v spolupráci s ďalšími rezortmi zároveň pripravuje právnu úpravu, ktorá systematicky nastaví pravidlá povinnej školskej dochádzky a jej vymáhania pre všetkých cudzincov s dočasným pobytom v Slovenskej republike vrátane detí s dočasným útočiskom z Ukrajiny. Takže asi sa budem znova pýtať súčasného ministra školstva pána Druckera, že ako je to s prípravou tej právnej normy, resp. akým smerom sa uberajú, uberajú tie úvahy, lebo je to tiež problém, tiež vážny problém, nemusí sa to zdať také naliehavé a akútne, ako je, ako je príspevok na ubytovanie, ktorý keby sme vôbec neriešili, tak niektorí ľudia by sa asi ocitli v bezprostrednom ohrození na ulici, ale teda zo stredno aj dlhodobé hľadiska je to tiež veľmi dôležitý problém a ja teda dúfam, že ministerstvo školstva príde s nejakou iniciatívou a budeme tu o tom hovoriť nielen v rámci, v rámci diskusie k príspevku na ubytovanie.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Kalmárová, vo vzťahu k tej českej právnej úprave, myslím, že to vaše záverečné zhrnutie, že nedokázali správne prebrať právnu úpravu z Českej republiky, ako celkom nesedí, lebo to ste aj v samotnom svojom príspevku konštatovali, že to asi nebolo, že by to nedokázali, oni si jednoducho vybrali z tej českej právnej úpravy akurát to, čo sa im hodilo, to, čo smeruje k možnosti obmedzovať prístup k informáciám. Nemyslím si teda, že by to bolo nejaké zlyhanie, oni to urobili úplne vedome. Veľmi správne ste teda poukázali na to, že nijako tento, tento návrh nerieši šikanózne žiadosti, rieši niečo iné a aj to rieši spôsobom, ktorý je, ktorý je gumený.
A ja som sa pýtal, a teda naozaj to nie je jasné, že čo sú to tie účelne vynaložené náklady a čo je to to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Ja by som si to chcel aj nejako predstaviť, lebo rozumiem, že keď niekto má nakopírovať 2-tisíc strán, tak je to komplikované, ale čo je to mimoriadne náročné, alebo mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií? Že čo to v praxi, v praxi znamená? Že niekto sa hrabe v spisoch a snaží sa nájsť spis, o ktorom nevie, kde sa nachádza? Ja by som naozaj rád poznal odpoveď, že čo si predkladatelia predstavujú pod touto formuláciou, ale začínam mať taký trošku pocit déja vu, keď sme tu diskutovali dni a dni o novele Trestného zákona, že my sme niečo hovorili, na niečo sa pýtali a nedostali sme žiadnu odpoveď. A naozaj nostalgicky spomínam na tie poslanecké návrhy pána poslanca Michelka, ktorý aspoň občas na nás zareagoval a odpovedal.

Pán poslanec Glück, ja nemám konkrétny návrh, keby som ho mal, tak by som ho predložil. Len teda upozorňujem, že aj za pána ministra Boreca, aj za pani ministerky Žitňanskej, aj za pani ministerky Kolíkovej sa pripravovali novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré nedošli až do parlamentu a v niektorých z nich boli riešené aj otázky úhrady nákladov za sprístupňovanie informácií nad rámec toho, čo je dnes v zákone. Ja som aj teda citoval, alebo teda odvolal sa na tú novelu z roku 2017, ktorá bola pripravovaná, ktorá hovorila o hranici 200 kópií pre povinné, fotokópií alebo, alebo nových skenov pre povinné osoby, ktoré nie sú obce, ktoré nie sú mestami a pre tých sto. A bolo v zákone, alebo v návrhu zákona priamo uvedené, že ak niekto vyžaduje niečo, čo je nad rámec toho, tak si povinná osoba môže žiadať päť centov za každú ďalšiu fotokópiu alebo naskenovanú, naskenovanú listinu.
Samozrejme, že sa možno baviť o tom, že či to má byť sto, dvesto. Je možné stanoviť povedzme že rozsah hodín, ktoré zamestnanec povinnej osoby venuje tomu vyhľadávaniu a tomu priradiť nejakú, nejakú čiastku. Je možné zadefinovať, zadefinovať buď priamo v zákone, alebo v nejakom inom všeobecne záväznom právnom predpise, nariadení vlády, alebo, alebo vo vyhláške, že aká, aká, aká má byť povedzme suma za naskenovanú listinu alebo, alebo za hodinu práce, ale nie to ponechať na úplne svojvoľné rozhodovanie, rozhodovanie povinnej osoby, že si ona povie, tak toto je už mimoriadne náročné vyhľadávanie, tak, tak, tak to takto spoplatním.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda Národnej rady, dovoľte mi, aby som v prvom čítaní okomentoval návrh poslancov Slovenskej národnej strany na novelizáciu zákona o slobodnom prístupe k informáciám. A rovno poviem, že ho vnímam ako možné ohrozenie práva na prístup, prístup k informáciám. Nechcem bagatelizovať skutočnosť, že občas prichádza k tomu, že sa zákon o slobodnom prístupe zneužíva a že niektorí žiadatelia šikanóznym spôsobom pristupujú, pristupujú k povinným osobám a žiadajú si informácie, ktoré reálne nepotrebujú, a ich asi jediným účelom alebo zmyslom žiadania takých informácií je zaťažiť, zaťažiť povinnú osobu nejakou, nejakou prácou, ktorá nemá nejaký význam, nemá nejaké reálne využitie.
Na druhej strane toto nie je bežná služba, ktorú, ktorú verejná správa poskytuje občanom a kde za takú alebo onakú službu sa vyberá taký alebo onaký poplatok. Právo na informácie je zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, je to ústavné právo a tak k nemu treba aj pristupovať.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorého autorom a predkladateľom bol Ján Langoš, je založený, po celú dobu svojej existencie je založený na princípe čo nie je tajné, je verejné.
Ak prejde táto novela, tak sa to trošku zmení. Bude, bude tu princíp čo nie je tajné a je verejné a povinná osoba to posúdi ako príliš rozsiahle a žiadateľ za to zaplatí, tak bude, bude verejné.
Ten hlavný problém nie je v tom, že by sa do zákona zakomponoval nejaký mechanizmus, ktorý by umožnil spoplatňovať prístup k informáciám, ak naozaj nejde, nejde o bežné, bežné a ľahko dohľadateľné informácie alebo informácie, ktorých poskytnutie nevyžaduje žiadnu, žiadnu extra námahu a extra výkon od povinných osôb. Problém je, že sa navrhuje pomerne gumené ustanovenie, ktoré hovorí, hovorí o tom, za čo možno, možno vyžadovať úhradu, a teda okrem nákladov, ktoré sa týkajú materiálnych nákladov spojených so zhotovovaním kópií, zadovážením technických nosičov a s odoslaním informácie žiadateľovi, čo je v zákone už dnes, sa navrhuje doplniť do zákona, že povinná osoba môže požadovať aj náhradu účelne vynaložených nákladov za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií žiadané prostredníctvom jednej alebo viacerých žiadostí podaných tým istým žiadateľom v priebehu 30 dní. Náklady na sprístupnenie informácie prístupnou formou osobe so zmyslovým postihnutím znáša povinná osoba, čo je tiež, tiež už dnes v zákone.
Čo je to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií? A čo sú tu účelne, účelne vynaložené, vynaložené náklady? Toto je niečo, čo v realite, v slovenskej realite, bude môcť pôsobiť ako reálne obmedzenie prístupu k informáciám. Lebo tak, ako existujú žiadatelia, ktorí zneužívajú infozákon, tak existujú aj povinné osoby, ktoré nerešpektujú zákon o slobodnom prístupe k informáciám a hľadajú si všemožné zámienky, aby požadované informácie neposkytli. A nie preto, že by vyhľadanie tých informácií bolo, bolo spojené s nejakou extrémnou námahou a že by zamestnalo zamestnancov povinnej osoby na dlhé hodiny až dni, ale jednoducho preto, že nechcú sprístupňovať informácie a keď sú si schopné nájsť nejakú zámienku, aby to žiadateľovi sťažili, tak ju využijú. Aj taká je, bohužiaľ, bohužiaľ, realita. A domôcť sa potom práva na informácie je mimoriadne ťažké, lebo môžete sa odvolať, ale, ale teda povedzme v prostredí samospráv, kde o rozhodnutí obecného úradu rozhoduje starosta, alebo, alebo primátor, pokiaľ nie je vôľa zverejňovať tie informácie, no tak potom sa môžete domáhať niekoľko rokov, domáhať niekoľko rokov na súde, aby vám tá informácia bola poskytnutá. A keď ten súd vyhráte, prejde možno niekoľko rokov, tá informácia je už dávno neaktuálna, ten dôvod, prečo ste o ňu žiadali, žiadali, už dávno pominul, ale ten súd rozhodne tak, že zruší rozhodnutie o nesprístupnení informácií a povinná osoba, keď chce, no tak si znova vymyslí nejaký dôvod, pre ktorý to nesprístupní. Ten dôvod môže byť iný, ako bol ten, ktorý, ktorý zrušil súd. A znova sa môžete odvolať a znova sa, znova sa môžete, môžete súdiť. Rovnako tak v prípade, v prípade ministerstiev, kde ministerstvo odmietne sprístupniť informáciu, minister rozhoduje, minister rozhodne o rozklade. Keď nie je politická vôľa, tak opäť môžete ísť cestou, že sa obrátite na súd a budete sa roky súdiť, kým sa k tej informácii, informácii dostanete.
Predkladatelia sa odvolávajú na osvedčenú českú úpravu. Je pravda, že v Českej republike zákon o slobodnom prístupe k informáciám takisto okrem, okrem nákladov na kópie a odoslanie informácií umožňuje žiadať aj úhradu nákladov za vyhľadávanie. Tá formulácia je teda prevzatá z českého zákona, že povinný subjekt môže žiadať úhradu za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, ale tá česká, česká právna úprava hovorí aj o tom, že súčasťou oznámenia o tej úhrade musí byť aj poučenie o možnosti podať proti požiadavku úhrady nákladov za poskytnutie informácie sťažnosť, z ktorej je zrejmé, v akej lehote je sťažno... je, je, je potrebné sťažnosť podať a od ktorého dňa sa táto lehota počíta a ktorý nadriadený orgán o nej rozhoduje a u ktorého povinného subjektu sa podáva. Čiže rozdiel medzi slovenskou a českou, navrhovanou slovenskou a tou reálnou českou, na ktorú sa predkladatelia odvolávajú, právnou úpravou je ten, že v českej právnej úprave sa povinnej osobe stanovuje aj povinnosť informovať žiadateľa, že môže dať sťažnosť proti, proti oznámení o úhrade nákladov, v slovenskej navrhovanej právnej úprave nie je možnosť podať sťažnosť a rovnako nie je povinnosť, povinnosť informovať, keďže taká možnosť neexistuje, tak, tak logicky sa tam nenavrhuje ani, ani povinnosť povinnej osoby informovať žiadateľa o tom, že môže sa odvolať, alebo teda podať sťažnosť proti, proti rozhodnutiu o úhrade nákladov.
Ďalšia zaujímavá vec, ktorá je v českej úprave a nenavrhujú ju predkladatelia, je, že ak si povinný subjekt nesplní voči žiadateľovi oznamovaciu povinnosť podľa toho predchádzajúceho odstavca, ktorý som citoval, stráca nárok na úhradu nákladov. Čiže keď povinná osoba vyžaduje úhradu, ale nevyžadu... ale neoboznámi žiadateľa s možnosťou podať proti tomu sťažnosť a ďalšími náležitosťami, tak stráca nárok na úhradu, úhradu nákladov. Nič také v tej navrhovanej úprave nie je. V slovenskej navrhovanej úprave sa nachádza, že "ak žiadateľ do siedmich dní od doručenia oznámenia výšky požadovanej úhrady túto úhradu nezaplatí, povinná osoba žiadosť odloží". V českej právnej úprave sa nachádza formulácia: "ak žiadateľ do 60 dní odo dňa oznámenia vyššie požadovanú úhradu nezaplatí, povinný je subjekt žiadosť odložiť". Čiže sedem dní a šesťdesiat dní. V tej českej úprave, aj keď obsahovo je podobná, tých 60 dní je dobré. Niekto žiada o informácie, povinná osoba vyčísli, že bude to stáť toľko a toľko, žiadateľ má možnosť sa odvolať. Keď žiadateľ nie je informovaný, má možnosť, teda stráca povinná osoba nárok na úhradu tých nákladov, ak nie je informovaný o možnosti podať sťažnosť, a navyše tá lehota na zaplatenie úhrady je 60 dní. Čiže je to nastavené tak, že áno, chceš, chceš informácie, bude to niečo stáť, máš 60 dní, zaplať! U nás predkladatelia navrhujú, že to bude sedem dní, keď si ani, ani... sedem dní na zaplatenie, čiže, čiže ak nemáte aktuálne čas napr. niečo také riešiť, všimnete si neskôr, neskoro odpoveď, ktorá vám prišla, smola a zaniká, zaniká vám toto právo, a teda môžete, môžete si ho uplatniť nanovo, ale, ale povinná osoba to odloží. Čiže je zaujímavé, že predkladatelia sa inšpirovali Českou republikou, ale inšpirovali sa Českou republikou iba ohľadom ustanovení, ktoré znevýhodňujú žiadateľov, ktoré síce môžu pomôcť niektorým, niektorým povinným osobám, ale, ale tie ustanovenia z českej právnej úpravy, ktoré to vyvažujú a ktoré sú v prospech žiadateľov a ktoré stanovujú nejaké povinnosti pri uplatňovaní vyžadovania náhrady aj povinným osobám, tak tie sa už do návrhu zákona z dielne Slovenskej národnej strany, alebo poslancov Slovenskej národnej strany nedostali. Čiže nie je to česká právna úprava, ktorú navrhujú poslanci SNS premietnuť do slovenského zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Je to, že si z tej českej právnej úpravy vybrali veci, ktoré reálne obmedzujú alebo môžu obmedziť prístup k informáciám.
Ani z úvodného vystúpenia pána predkladateľa, ani z tej dôvodovej správy nie je podľa môjho názoru zrejmé, akým spôsobom sa bude niečo kvalifikovať ako mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Čo to bude? Každý, každý žiadateľ, každý, každá povinná osoba bude inak stanovovať, čo je to, čo je to mimoriadne náročné? Keď sa v minulosti pripravovala novela zákona o slobodnom prístupe k informáciám, tak sa to riešilo cez ministerstvo spravodlivosti, cez medzirezortné pripomienkové konanie, alebo boli dokonca vytvorené pracovné skupiny už vo fáze prípravy, ktoré sa snažili zohľadniť aj záujmy povinných osôb z radov štátnej správy, z radov štátnych podnikov, z radov, z radov samosprávy, aj záujmy žiadateľov, verejnosti, mimovládnych organizácií, médií. A keď bol návrh pripravený, tak išiel do medzirezortného pripomienkového konania, kde boli uplatnené viaceré pripomienky, a následne sa uskutočnili rozporové konania aj s dotknutými inštitúciami, aj so zástupcami, so zástupcami verejnosti. Lebo to sú veľmi citlivé veci, ktoré sa týkajú, áno, aj povinností povinných osôb, ale aj uplatňovania práva na informácie, ktorá, ktoré je jedným zo základných ústavných práv v demokratickej spoločnosti a je problém, ak by, ak by nejakou právnou úpravou malo byť, malo byť obmedzené. A teda áno, aj v minulosti sa riešilo, že rozsiahlejšie, rozsiahle poskytnutie rozsiahlejších informácií by nad určitý rámec malo byť, malo byť sprístupňované, teda uhrádzané alebo mala mať možnosť povinná osoba vyžadovať úhradu, ale bolo to tam konkrétne zadefinované. Napríklad v návrhu z roku 2017, myslím, ktorý išiel do medzirezortného pripomienkového konania, bolo definované, že možno vyžadovať úhradu, ak sprístupnenie informácie vyžaduje vyhotovenie viac ako 200 fotokópií alebo nových skenov strán listín. Povinná osoba s výnimkou obce, ktorá nie je mesto, môže okrem úhrady materiálnych nákladov vyžadovať od žiadateľa aj úhradu vo výške 5 centov za každú ďalšiu vyhotovenú alebo naskenovanú listinu. V prípade obcí to bolo už nad 100 fotokópií alebo nových skenov. Potom sa tam riešilo sprístupňovanie informácií nahliadnutím do spisu, ktoré trvá viac ako dve hodiny. Čiže boli tam priamo v zákone uvedené konkrétne parametre, čo sa, čo sa považuje za rozsiahlu informáciu, za ktorú možno vyžadovať úhradu nad rámec úhrady tých materiálnych nákladov, ktoré sú už dnes zadefinované v zákone.
Žiaľ, ten návrh nešiel ďalej, a teda nepodarilo sa ho, nepodarilo sa ho dotiahnuť, dotiahnuť do konca, ale bol to pokus riešiť ten istý problém, o ktorom hovoria, hovoria predkladatelia novely a zároveň bol to pokus presne zadefinovať, za akých podmienok je možné vyžadovať úhradu a úhradu v akej výške. To, čo navrhujete, v podstate ponecháva úplne na svojvôľu, svojvôľu povinných osôb, aby si, aby si oni povedali, že čo je mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. A možno by pán predkladateľ alebo niekto iný z predkladateľov mohol objasniť, že čo sa, čo možno považovať za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií a čo možno považovať za účelne vynaložené náklady. Lebo to by nemalo byť ponechané čisto na interpretáciu povinnej, povinnej osoby a najmä interpretáciu, ktorá je, ktorá je ad hoc, ktorá nie je nejako dopredu, vopred stanovená.
Čiže myslím si, že ak sa má meniť zákon o slobodnom prístupe k informáciám, tak sa nemá meniť poslaneckou novelou. Má sa meniť vládnym návrhom, ktorý prejde riadnym medzirezortným pripomienkovým konaním, ku ktorému budú mať možnosť vyjadriť sa aj dotknuté povinné osoby, aj zástupcovia verejnosti, kde budú pripomienky vyhodnotené, kde budú zvážené, zvážené všetky argumenty. Ak sa má zaviesť povinnosť úhrady nad rámec tej úhrady, ktorá je už dnes v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, tak jednak má byť jasnejšie definovaná, majú byť jasnejšie definované podmienky, za ktorých možno žiadať úhradu, nemá to byť gumené ustanovenie, ktoré tým povinným osobám, ktoré sa chcú vyhnúť sprístupňovaniu informácií, to bude umožňovať ešte viac a dávať ešte väčší priestor ako dnešný zákon. A majú sa teda, že ak sa ideme inšpirovať českou právnou úpravou, tak sa tam majú zakomponovať aj tie možnosti preskúmania požadovanej úhrady povinnosti informovať, informovať žiadateľa. Teda keď inšpirácia, tak poriadna.
A ďalší dôvod, prečo vnímam tento návrh ako problematický, je aktuálna skúsenosť s poslaneckými návrhmi zákonov z dielne poslancov Slovenskej národnej strany. Ako sme videli pri návrhu novely zákona o Fonde na podporu umenia, môže sa stať, že v prvom čítaní sa tu zaoberáme nejakým návrhom zákona, ktorý má štyri novelizačné body, a schválený je zákon, ktorý ich má 60. Alebo 40. Čiže ak poslanci Slovenskej národnej strany otvárajú zákon o slobodnom prístupe k informáciám a riešia iba otázku úhrady nákladov za informácie, ktoré, ktoré vyžadujú nejaké vyhľadávanie, ich vyhľadávanie veľkého rozsahu, tak tu je, samozrejme, nebezpečenstvo, že v druhom čítaní, či už vo výboroch, alebo v pléne, pribudnú k tomu aj ďalšie veci, ktoré budú ešte ďalším spôsobom obmedzovať prístup k informáciám. Čiže moja otázka na predkladateľov je, že či toto je všetko. Škoda, že tu nie je pán poslanec Michelko, on vždycky pri tých svojich kultúrnych zákonoch tak otvorene odpovedal, že áno, tuto ešte bude pozmeňovák a, alebo nie, toto, toto ja už neplánujem, však možno niekto iný, ale ja nie. Tak sa chcem spýtať predkladateľov, že či toto je všetko, čo máte v úmysle zmeniť v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, alebo je to opäť zákon typu, alebo návrh zákona typu nosič, že dáte niečo do prvého čítania, my si tu v prvom čítaní budeme diskutovať o úhradách a v druhom čítaní príde ešte ďalších 10, 20, 30 alebo 40 novelizačných bodov v rámci pozmeňujúcich návrhov, ktoré zmenia zákon o slobodnom prístupe na nepoznanie. Čiže aj ak by ten návrh ostal v tejto podobe, tak ako je navrhnutý, tak za takýto návrh určite nemôžem hlasovať, pretože ho považujem za zlý obsahom a obmedzujúci zákon o slobodnom prístupe k informáciám a právo verejnosti na prístup k informáciám nad rámec toho, čo je nevyhnutné. Považujem ho za všeobecne naformulovaný, gumený, ktorý umožňuje jeho, jeho zneužitie tými povinnými osobami, ktoré sa budú chcieť vyhnúť sprístupňovaniu informácií, a navyše mám vážnu obavu, že je to nosič, ktorý bude v druhom čítaní zneužitý na ďalšie a možno ešte rozsiahlejšie obmedzenie práva na prístup verejnosti k informáciám.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pán poslanec Lučanský, ďakujem za odpoveď, asi teda sa nedalo v dvoch minútach úplne, úplne všetko. Teda vítam ten zámer nejako zúžiť rozsah tých údajov, alebo teda zrušiť a nahradiť, nahradiť to nejakým iným spôsobom overovania. A teda vítam aj záujem bojovať s trolími farmami, to až, až ma trochu prekvapuje u SNS, ale teda naozaj, naozaj to vítam, a teda vnímam to ako problém, ako reálny problém aj agresivitu na internete, aj, aj, aj šírenie, šírenie hoaxov, konšpirácií. Takže ak vieme s tým niečo robiť, tak dobre, v tej navrhnutej podobe a ja som mal teda pochybnosti. Uvidíme, čo sa teda ukáže v druhom čítaní, ak budete mať nejaké, nejaké zmeny.
A ohľadom toho práva na vyjadrenie asi tiež teda budeme diskutovať aj v druhom čítaní, lebo, lebo to, či niečo nazvem právo na odpoveď alebo právom na vyjadrenie nevyplýva z toho názvu, že kde to má byť umiestnené, či to má byť umiestnené na tom istom mieste, v akom to, v akom to má byť rozsahu, takže asi budem ešte niektoré otázky opakovať.
Ďakujem.