Vážený pán predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, k tej debate, ktorá tu teraz prebehla, ja plne súhlasím s tým, že nahradenie našich limitov tými európskymi bolo vedené len snahou zmäkčovať tie podmienky, ale myslím, že to, čo hovoril pán poslanec Viskupič, sa netýkalo iba výdavkových limitov, ale celkového správania sa súčasnej vládnej koalície, že počúva iba vtedy, keď príde nejaká výhrada...
Vážený pán predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, k tej debate, ktorá tu teraz prebehla, ja plne súhlasím s tým, že nahradenie našich limitov tými európskymi bolo vedené len snahou zmäkčovať tie podmienky, ale myslím, že to, čo hovoril pán poslanec Viskupič, sa netýkalo iba výdavkových limitov, ale celkového správania sa súčasnej vládnej koalície, že počúva iba vtedy, keď príde nejaká výhrada z Bruselu, ktorá je navyše podobrená tým, že by sme mohli mať zastavené alebo pozastavené eurofondy alebo plán obnovy, a teraz či už ide o rozpočtovú zodpovednosť, alebo ide o novelu Trestného zákona a jej opravy, alebo ide o médiá, alebo ide o neziskové organizácie, jediné, na čo vládna koalícia počúva, je, že by to mohol byť problém z hľadiska Európskej únie, a teda taký vážny problém, že by to mohlo nejako ohroziť čerpanie eurofondov. To nebolo vyslovenie toho, že to je žiaduci stav, to nie je žiaduci stav, my by sme sa mali korektne správať vo všetkých tých menovaných oblastiach bez ohľadu na to, že to od nás vyžaduje Európska únia, jednoducho preto, že je to v záujme Slovenska a jeho občanov, ale taká je, žiaľ, dnes realita.
No a teraz k samotnej správe o rozpočtovej zodpovednosti a najmä aj tej rozprave, ktorá tu, ktorá tu prebieha, dovolím si tri stručné poznámky. Prvá. Nie celkom ako mám rád to ťažkanie si, že ako málo je tu teraz poslancov a ako málo je tu teraz koaličných poslancov, lebo to by sa pri drvivej väčšine bodov dalo povedať, čiže toto si ja odpustím. Ale považujem za príznačné, že v rozprave k správe o rozpočtovej zodpovednosti vystúpili iba opoziční poslanci. Predo mnou to boli kolegovia, moji kolegovia z poslaneckého klubu SaS, poslanec z klubu Progresívneho Slovenska a poslanec z klubu Kresťanskodemokratického hnutia. Dokonca spravodajcom pri tejto správe je opozičný poslanec, čo tiež nebýva celkom, celkom zvykom a vyšlo to tak možno náhodou, ale tiež je to, tiež je to príznačné. A pritom to, čo je obsiahnuté v správe o rozpočtovej zodpovednosti, by primárne malo zaujímať vládnu koalíciu, primárne by malo zaujímať poslancov vládnej koalície, lebo im je to určené, oni s tým môžu niečo robiť. Opoziční poslanci, my si tu môžme pekne podiskutovať a stráviť tu dve hodiny tým, že budeme, budeme rozprávať, čo je v správe a ako by to malo byť, ale reálne s tým z pozície opozičných poslancov až tak veľa urobiť nemôžeme. Koaliční poslanci a vládna koalícia by mohla a mala počúvať Radu pre rozpočtovú zodpovednosť a to, čo Rada pre rozpočtovú zodpovednosť hovorí o vývoji verejných financií.
Zjavne nemajú tú potrebu, čo je teda pesimistické, pokiaľ ide o súčasnosť a najbližšie tri roky, ak to vydrží tri roky táto vládna koalícia pri tých turbulenciách, ktorými prechádza, ale napĺňa ma to aj istou nádejou smerom do budúcnosti, že aspoň v rámci opozície je téma rozpočtovej zodpovednosti a vývoja verejných financií braná vážne a prostredníctvom poslancov, ktorí sa tej téme venujú, tak sú pripravení o tom, o tom diskutovať a zaoberať sa tým, čo Rada pre rozpočtovú zodpovednosť ako dôležitá inštitúcia hovorí politikom.
Druhá poznámka, ktorá pre mňa vyplynula z tej doterajšej rozpravy, týka sa úlohy ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti a aj Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, jednak toho, na koľko politici berú vážne to, čo Rada pre rozpočtovú zodpovednosť hovorí a tam, tam, myslím, že prinajmenšom zo strany opozície je ochota a vôľa brať vážne to, čo hovorí Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ale aj z hľadiska nastavení ústavného zákona, však to sa vlieklo celým predchádzajúcim volebným obdobím, tie diskusie o tom, že akým spôsobom zmeniť, zmeniť ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. A práve tuto v rozprave sme narazili a teda aj, aj v tej správe na hodnotenie jedného z dôležitých ustanovení ústavného zákona, ktorý sa týka povinnosti, ako jednej zo sankcií, povinnosti predložiť rozpočet, ktorý je vyrovnaný alebo prebytkový, kde aj správa to hodnotí, že vláda Ódorova to splnila v podstate formálne, len potom naozaj pre mňa vystáva otázka, je to zlé nastavené kritérium? Že ak nie sme ho schopní naplniť, a teda formálne bude predložený rozpočet, ktorý potom v parlamente bude zmenený na nepoznanie, tak má zmysel, aby sme mali v ústavnom zákone takúto, takéto kritérium alebo takúto, takúto sankciu a takúto povinnosť, keď vieme, že ju nedokážeme naplniť? Alebo ak je dobre nastavené, tak potom by sme sa mali zamýšľať nad tým, ako by sme boli schopní ho naplniť.
Ja si uvedomujem, že to nie je jednoduché, ale tak je to ústavný zákon, no tak by sme sa mali snažiť brať ho vážne a nespoliehať sa na to, že vždycky je nejaká výnimka, v najhoršom prípade sa po roku, po dvoch vymení vláda a zasa bude mať výnimku ďalšie dva roky z tých, z tých sankcií a dokáže ich obísť ako vláda Roberta Fica s tým, že si zvýši platy cez, cez príplatky, hoci, hoci podľa ústavného zákona by ich mala mať zmrazené. Alebo potom ak berieme ústavný zákon vážne, tak by sme mali byť schopní aj uvažovať tým smerom, že áno, akým spôsobom sme schopní dosiahnuť vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet, keď to ústavný zákon vyžaduje. A prinajmenšom v dobrých ekonomických časoch by sme, by sa o to vlády mali snažiť.
Tretia poznámka, opäť nadviažem, naozaj ak chceme mať zdravé financie, tak to vyžaduje aj určitú odvahu k úsporám a k reformám, lebo tie konsolidačné balíčky, či už ten z minulého roka, alebo ten z tohto roka v skutočnosti buď neboli žiadnou konsolidáciou, iba vybratím viacej peňazí od ľudí, aby mohla vláda viacej rozdávať v tom prvom roku, alebo, áno, konsolidácia v budúcom roku, ktorú nedávno schválil parlament, ale opäť iba vyššie dane, vyššie odvody, vyššie poplatky, minimálne, minimálne úspory na strane štátu, všetko zaplatia tak či tak ľudia, lebo firmy, keď sa im zvýšia, zvýšia dane, tak to nakoniec prenesú na tých konečných spotrebiteľov a obmedzí sa, obmedzí sa rast. A alternatíva, alternatíva sú úspory, ale úspory nejde robiť len tak, že povieme, že vyškrtáme výdavky vo verejnej správe o nejakú mechanickú, mechanickú čiastku, ale je potrebné sa zamyslieť nad tým, že či štát naozaj musí robiť to všetko, čo robí a či, či v niektorých oblastiach, inštitúciách, ministerstvách nie sú nadhodnotené personálne, personálne stavy, či tie sociálne výdavky, ktoré máme, si môže naša krajina dovoliť, či keď vyberieme na jedenásť dôchodkov, tak je primerané, aby sme rozdávali trinásť dôchodkov a pán poslanec Hajko tu spomenul grécku cestu a to, že to možno čaká aj nás.
No tak áno, ak krajina dospeje do takého stavu, no tak potom bude prepúšťať aj štátnych zamestnancov, aj bude škrtať, škrtať dôchodky, ale aj keď sa chceme tomu vyhnúť, tak musíme mať odvahu robiť nepopulárne opatrenia, úspory vo verejnej správe, zmenu v sociálnych výdavkoch, škrtanie, adresnosť sociálnych výdavkov, reformy trhu práce, reformy podnikateľského prostredia, privatizáciu a väčšina z tých vecí niekoho zabolí. Ale ak ich nespravíme, tak naozaj hrozí Slovensku grécka cesta a vláda, ktorá bude práve pri moci, ich bude musieť robiť a bude ich musieť robiť ešte drastickejšie.
Ďakujem.
Skryt prepis
