Videokanál poslanca

Pán podpredseda, ďakujem za slovo.
Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, v tejto chvíli sa v rozprave vyjadrím k okolnostiam skráteného legislatívneho konania k tomuto návrhu vládneho zákona a potom následne v rozprave budem hovoriť aj k meritu veci. Poďme sa pozrieť teda na tie okolnosti.
V programovom vyhlásení vlády sa hovorí o každoročnom zvyšovaní atraktivity učiteľského povolania v očakávaní asi desiatich percent. O mne sa vie, že 32 rokov, celý svoj dospelý život sa venujem oblasti vzdelávania a edukácie, manažovania škôl, to od školníka až po ministra školstva na všetkých pozíciách. A preto môže niekto nadobudnúť dojem, že keď hovorím o potrebe zvyšovania atraktivity práce v školstve, keď hovorím o potrebe zvyšovania odmeňovania miest pedagogických odborných zamestnancov a ďalších zamestnancov, že to vyplýva z prirodzeného vzťahu k mojim, k mojej profesii, k mojim kolegom i ex-kolegom.
Znovu a znovu vás chcem všetkých ubezpečiť, a osobitne by som bol veľmi rád, keby nejako cez túto prakticky prázdnu sálu prešiel, prešla táto idea do spoločnosti a pozývam vás k tomu všetkých, ktorí ste tu, aj ktorí tu nie ste, aby sme sa pokúsili pootvoriť oči spoločnosti, že toto je strategický záujem Slovenskej republiky. Dovoľte mi znovu zopakovať, že my nemáme iný zdroj pokroku a zvyšovania kvality života a zvyšovania všetkých ukazovateľov ekonomického, hospodárskeho rastu služieb v tejto krajine na Slovensku než ľudské zdroje. Nemáme urán, nemáme ropu, nemáme drahé kamene, nie je nás 80 miliónov, že by 50 miliónov mohla byť lacná pracovná sila. Jediné, čo máme a čo, žiaľ, strácame, sú perspektívni ľudia, ktorí sú schopní posunúť našu krajinu ďalej.
Preto ja vítam a dokonca vidím dobrý úmysel v tom zdvihnúť platy učiteľom i nepedagogickým zamestnancom v školstve. Ale ako sa to deje? Musím povedať, že sa to deje nesystematicky a deje sa to takým veľmi komplikovaným a neprehľadným spôsobom. Čo tým presne myslím?
Učitelia boli nedávno a manažmenty, stavovské organizácie, nedávno - tým myslím roky ´22, ´23, pozvaní k historickej zmene, k posunu školstva na riadne vyššiu úroveň, a to bez toho, že by sa im nejak dramaticky zlepšovali podmienky. Oni prijali toto pozvanie a začali pracovať na kľúčových školách, ktoré sú nositeľmi know how na kurikulárnej reforme, na mnohých ďalších veciach, ktoré, čo znamená byť školou. Medzi to patrí aj hodnotenie, sprevádzanie učiteľov, odmeňovanie a tak ďalej.
Nuž aby toto bolo možné, tak som využil tú krátku misiu byť ministrom školstva, hoci vo vláde v demisii, hoci bez politického krytia a dal som do zákona pozíciu supervízora, ľuďom, ktorí veľmi chýbali, stredný manažment v školstve desiatky rokov, aby sa mohli podeliť o tie úlohy, ktoré sa znásobili od, spred roka 1989. Títo supervízori, to znamená, že päť hodín úľavy úväzku podľa nejakého nápočtu pre kľúčových ľudí na škole majú plniť tie, tie rozhodujúce úlohy v oblasti kvality, implementácie a inklúzie, implementácie nového kukikula. Nuž a práve títo supervízori nežijú z lásky, nemôžeme im na školách znížiť úväzok a dať menej peňazí za najviac práce. Preto tam bol aj mechanizmus financovania. Tento, tieto financie im boli, dúfam, že dočasne, odňaté.
=====

Ďakujem ti pekne, pán kolega Marián Čaučík, za to, že si aj nastavil zrkadlo v, tomu amatérsky pripravenému škodlivému zákonu, keď si ukázal aj súvis s zákonmi ústavnými, s medzinárodnými zmluvami a medzinárodnými normami. Medzitým si poukázal aj na zúženie a oslabenie práva zhromažďovať sa. Mne to veľmi silne spolu s tým naratívom kolegov z koalície pripomenulo rétoriku z, prepáčte, ale naozaj 50. rokov, kedy na 40 rokov sloveso spolčovať sa nadobudlo negatívnu konotáciu. Spolky v tom čase boli vnímané ako niečo protištátne, ako nejaký živel, s ktorým sa treba vysporiadať, namiesto toho, aby sme v demokratickej slobodnej spoločnosti videli, že toto je príspevok občianskej zodpovednosti prevzatia svojho podielu za budovanie kvality života v krajine. Tak ďakujem ti za akcent aj na túto tému.
Zároveň vnímam aj z tvojej reči, ale aj z iných vystúpení, že nikto z opozície nespochybňuje legitímne právo koalície jednoducho priniesť tému či lobingu, ale to sa, samozrejme, nemôže týkať výlučne mimovládok a už, neziskových organizácií, ale úplne inej právnej a kvalitne pripravenej normy, a taktiež priniesť tému transparentnosti alebo nejakej úpravy podmienok, v ktorých fungujú tieto mimovládne a neziskové organizácie. A tu by som skôr čakal, že im pomôžeme, lebo to, čo ony robia, je lacnejšie, ako keby to robil štát, a musí to byť naprieč politickým spektrom a spolu s nimi.

Dámy a páni, ďakujem veľmi pekne za vaše reakcie. Začnem od konca.
Áno, v poslednom čase som bol vo veľmi intenzívnom kontakte s turistami napríklad a turistický klub Slovenska je jedna z veľkých, naozaj veľkých kvantitatívne organizácií, ktorá pôsobí celoplošne po celom Slovensku, tak jej šéf značkárov, ktorý školí, registruje trasy, má množstvo povinností, ktoré mu vyplývajú z jeho čestnej funkcie, nedostáva ani cent za túto dobrovoľnícku činnosť. Oni nám hovoria o tom, že tí značkári, ktorí chodia do lesa, že starnú. Pretože je veľmi ťažké nahovoriť ich deti, mladých vnukov, aby pokračovali v tom diele, čo pred sto rokmi nám zabezpečilo taký luxusný prístup do prírody, voľný do lesa, ako máme. No, je veľmi ťažko získať ich a ako to bude, keď ešte môžu byť odmenení za svoju činnosť pri nejakej administratívnej chybe likvidačnou pokutou?
Naozaj, kolegovia z koalície, priniesli ste zákon, ktorý ste nekonzultovali s nikým, s komorou mimovládnych organizácií, neziskových organizácií ani ťuk. S nami v politickom spektre, v parlamente žiadne rokovanie. Veď toto je veľká definícia, apolitická vec, občiansky sektor. Na tom by sme sa mali všetci nejako podieľať, pretože sa to týka života nadpolitického a na dlhú trať. Toto sa nestalo. Predvečer hlasovania tu zaznel hodinu a pol pozmeňujúci návrh. Dneska ste ho opravovali. Nuž, prosím vás, nerobme z parlamentnej demokraciu potrubnú demokraciu, kedy parlament len slúži na to, že tadiaľto prebehne nejaký návrh a vy si ho schválite sedemdesiatšestkou.
Ďakujem.

Nuž a my ich takýmto návrhom zákona môžeme len odradiť. Čo keď nám to položia? Viete si predstaviť myšlienkový experiment, že zhruba 3 500 rodičovských združení, občianskych združení pri školách povie: tak, tak, tak už to robiť nebudeme. A nebudú pomáhať školám, škôlkam realizovať výchovu a vzdelávanie tak, ako na to sám štát ani nedokáže zabezpečiť tú kvalitu. Nebudú sa starať. Nebudú preberať svoj diel občianskej a rodičovskej zodpovednosti za to, ako vyzerá život a kvalita života na Slovensku. Veď to je poklad, že títo ľudia tu sú. A teraz, keď sa na nich pozeráme ako z pohľadu prezumpcie viny, keď sa na nich pozeráme ako na nepriateľov alebo škodolibých ľudí, ktorí potenciálne robia zle tejto krajine, a podozrievame ich a chceme ich teda prinútiť k výkazníctvu, chceme z nich urobiť povinné osoby podľa zákona 211, infozákona. A chceme, aby zverejňovali od 5 000 eur svojich súkromných darcov. Tak čo tým dosiahneme? Ukážem to na, použijem taký didakticko-pedagogický príklad, ak mi dovolíte, aby som nehovoril len z toho štátnického pohľadu, ale skúsme sa pozrieť na nejakú modelovú situáciu.
V každej komunite, na každej škole sa nachádzajú ľudia, ktorí sa nezhodnú, ktorí sa vzpriečia aktuálnemu vedeniu, či už rodičovského združenia, alebo tej komunity, ktorá tam je. A vy im dávate teraz nástroj na šikanovanie, na 211-tky, na to, aby boli verejne prístupné mená darcov na zozname. Naozaj? Viete si to predstaviť? Komunita okolo školy, kde sa ľudia poznajú, a darca, ktorý chce dať viac ako 5 000 euro, možnože chce dať 10-20, možnože je to úspešný, solventný človek, a vďakabohu, že taký človek chce podporiť spoločné dobro. A toto ho môže odradiť. On možno nechce, aby spolužiaci, rodičia spolužiakov jeho dcéry, syna vedeli, aby tá komunita vedela, že ako na tom on majetkovo je. Toto je predsa prirodzené právo na súkromie, tak ako to bolo citované už nielen z ústavy, ale aj z medzinárodných záväzkov. Je to jeho slobodná a dobrá vôľa podporiť nejaký dobrý, zmysluplný účel. My môžeme dosiahnuť to, že to neurobí alebo dá 4 999 eur, namiesto povedzme 10 000. Bodaj by takých ľudí bolo viac, čo chcú podporiť takéto verejnoprospešné veci.
Takže dôsledok? Dôsledok bude taký, že sa znechutia ľudia, ktorí robia v drvivej väčšine zadarmo a dobrovoľnícky niečo pre spoločné dobro. Dáme im prekážky, ktoré môžu byť už nad tú vyťaženosť ľudí na Slovensku, a povedia, že toto už nedáme. Viem, o čom hovorím. Dvojciferný počet rokov som manažoval školy a stretával sa s týmito úžasnými ľuďmi v rodičovských združeniach. Viem, ako boli vyčerpaní, ako popri svojej robote ešte trávili hodiny do večera, do noci, víkendy v prospech spoločenstva tej školy. A teraz týmto ľuďom, budeme na nich pozerať ako na potenciálnych podvodníkov alebo darebákov? Budú musieť vykazovať výkazy, ďalšie papiere, byrokraciu, administratívu, budú pod Damoklovým mečom, toho, že si ich môžeme vybrať ako tých, s ktorými chceme sa, s ktorými chceme zatočiť, ktorých chceme kontrolovať.
Mám skúsenosť aj so štátnou správou, aj s vrcholnou štátnou správou a viem, že aj profesionálni štátni úradníci, odborníci na kontrolu a audit sú v strese, keď má prísť čo len vnútorný audit. Lebo vedia, že v tej slovenskej neprehľadnej zmeti paragrafov a pravidiel je ľahké urobiť chybu, o ktorej ani neviete, ktorá má konzekvencie. A toto môžu byť aké konzekvencie? Aj zrušenie takej neziskovej organizácie. Takže o kom sa bavíme? O ľuďoch, ktorí to robia dobrovoľnícky, amatérsky. Ako tí môžu pociťovať to riziko toho, že svojou činnosťou, hoci z dobrého úmyslu, najlepších, podľa najlepších svojich schopností a možnosti urobia nejakú chybu, na ktorú doplatí to rodičovské združenie a tá komunita, tá škola. Toto proste nie je ani múdre, ani spravodlivé, ani efektívne. Neprinesie to absolútne nič dobré. Nuž, takže nie je to nejaké vysporiadanie sa s problematickými entitami, na to predsa máme, ak je nejaké dôvodné podozrenie, orgány činné v trestnom konaní. Máme na to nástroje, ktoré môžeme použiť tak, načo sú určené, ale nezaťažovať úplne všetkých.
Na záver ešte jeden iný príklad. Ja som z Trenčína, pred rokmi sa tam mesto chcelo vysporiadať s čiernymi pasažiermi, čo si nekupovali lístky na mestskú hromadnú dopravu. A tak nariadili také pravidlo, že všetci budú nastupovať iba prednými dverami a dovtedy sa stredné a zadné neotvoria. Tak autobus, ktorý chodil 20 minút zo sídliska Juh na hlavnú stanicu, potom išiel 45 minút, lebo tak to trvalo, boli potrestaní všetci. Princíp kolektívnej viny, princíp vnútorného nepriateľa, princíp prezumpcie viny je škodlivý a škodí celej spoločnosti aj našim vzájomným vzťahom.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo.
Najskôr by som sa, vážené dámy a páni, chcel pozrieť na tento návrh zákona z takého nadhľadu. Máme po 10 minút dodatočných vďaka teda nepozornosti a nekvalite predloženého záme... návrhu zákona, na čo upozornila pani kolegyňa Plaváková a na čo teda zareagovali opozič... koaliční poslanci týmto pozmeňovákom opravným, ďalším, tretím v poradí. Chcem sa na to pozrieť z nadhľadu, aby sme my, čo sme poslanci so zodpovednosťou za pravidlá fungovania života v tomto štáte, sa pozreli, načo tu máme mimovládne organizácie, neziskové organizácie, ozetká a tak ďalej, načo tu máme občiansky sektor. Nuž nato, nielen na to, kde štát nedočiahne. Tieto organizácie nie sú tými, čo suplujú štát. O tom som hovoril už včera. Pretože štát nemôže byť a nechceme, aby bol všade. Nemôžeme mať len takú dichotómiu, že všemocný štát a potom bezmocní občania.
Samozrejme, že vo vyspelej funkčnej spoločnosti je občiansky sektor veľmi dôležitou, životne dôležitou súčasťou spoločnosti a našou úlohou, teraz myslím poslancov Národnej rady, by malo byť maximálne umožniť túto aktivitu, túto prospešnú aktivitu ľuďom, ktorým sa chce prispieť k niečomu, spoločnému dobru, umožniť. Ale z rétoriky predkladateľov aj sporo diskutujúcich zástupcov koalície som vycítil, zrejme tak ako aj vy, úplne opačný kontext. Kontext akéhosi vnútorného nepriateľa. Niekoho, kto škodí tejto spoločnosti. Najčastejšie býva pomenovaný ako politické mimovládky. A teraz voči týmto nepriateľom vnútorným chce tento návrh zákona nejakým spôsobom zakročiť.
Ale keby som aj prijal, vážení kolegovia z koalície, túto vašu logiku, tak sa jednoducho nezhoduje s realitou. Lebo realita je, že tento škodlivý zákon negatívne dopadá na úplne všetky, na celý občiansky sektor, na úplne všetky mimovládne a neziskové organizácie. Aj na tie, ktoré som tu včera vymenovával, aj na tie, ktoré, na tie stovky a tisíce tých organizácií, kde si ľudia riešia svoje životné problémy a pomáhajú pri ich riešení aj druhým, či už sú to zdravotne postihnutí ľudia, bezdomovci, športovci, deti, mládež, hocikto, kto to chce a potrebuje. Je to poklad, že v tejto krajine sa niekomu niečo chce, že je ochotný dávať zo svojho, lebo v drvivej väčšine je to dobrovoľnícka činnosť. Prosím, skúsme si uvedomiť, že sa nerozprávame o verejnej alebo štátnej správe. Neukladáme v zmysle ústavy pravidlá nejakej, štátnym organizáciám, ktoré môžu konať iba tak, ako zákon ukladá, a to, čo zákon ukladá. Rozprávame sa o slobodných občanoch, ktorí vo vyspelej krajine, rádovo vyspelej krajine chcú skultivovať a zveľaďovať túto zem a kvalitu života svoju a ľudí okolo. Toto je dôležité.
Nuž a my ich takýmto návrhom zákona môžeme len odradiť. Čo keď nám to položia? Viete si predstaviť myšlienkový experiment, že zhruba 3 500 rodičovských združení, občianskych združení pri školách povie: tak, tak, tak už to robiť nebudeme. A nebudú pomáhať školám, škôlkam realizovať výchovu a vzdelávanie tak, ako na to sám štát ani nedokáže zabezpečiť tú kvalitu. Nebudú sa starať. Nebudú preberať svoj diel občianskej a rodičovskej zodpovednosti za to, ako vyzerá život a kvalita života na Slovensku. Veď to je poklad, že títo ľudia tu sú. A teraz, keď sa na nich pozeráme ako z pohľadu prezumpcie viny, keď sa na nich pozeráme ako na nepriateľov alebo škodolibých ľudí, ktorí potenciálne robia zle tejto krajine, a podozrievame ich a chceme ich teda prinútiť k výkazníctvu, chceme z nich urobiť povinné osoby podľa zákona 211, infozákona, a chceme, aby zverejňovali od 5 000 eur svojich súkromných darcov, tak čo tým dosiahneme? Ukážem to na, použijem taký didakticko-pedagogický príklad, ak mi dovolíte, aby som nehovoril len z toho štátnického pohľadu, ale skúsme sa pozrieť na nejakú modelovú situáciu.
V každej komunite, na každej škole sa nachádzajú ľudia, ktorí sa nezhodnú, ktorí sa vzpriečia aktuálnemu vedeniu, či už rodičovského združenia, alebo tej komunity, ktorá tam je. A vy im dávate teraz nástroj na šikanovanie, na 211-tky, na to, aby boli verejne prístupné mená darcov na zozname. Naozaj? Viete si to predstaviť? Komunita okolo školy, kde sa ľudia poznajú, a darca, ktorý chce dať viac ako 5 000 euro, možnože chce dať 10-, 20-, možnože je to úspešný, solventný človek, a vďakabohu, že taký človek chce podporiť spoločné dobro. A toto ho môže odradiť. On možno nechce, aby spolužiaci, rodičia spolužiakov jeho dcéry, syna vedeli, aby tá komunita vedela, že ako na tom on majetkovo je. Toto je predsa prirodzené právo na súkromie, tak ako to bolo citované už nielen z ústavy, ale aj z medzinárodných záväzkov. Je to jeho slobodná a dobrá vôľa podporiť nejaký dobrý, zmysluplný účel. My môžeme dosiahnuť to, že to neurobí alebo dá 4 999 eur namiesto povedzme 10-tisíc. Bodaj by takých ľudí bolo viac, čo chcú podporiť takéto verejnoprospešné veci.
Takže dôsledok? Dôsledok bude taký, že sa znechutia ľudia, ktorí robia v drvivej väčšine zadarmo a dobrovoľnícky niečo pre spoločné dobro. Dáme im prekážky, ktoré môžu byť už nad tú vyťaženosť ľudí na Slovensku, a povedia, že toto už nedáme. Viem, o čom hovorím. Dvojciferný počet rokov som manažoval školy a stretával sa s týmito úžasnými ľuďmi v rodičovských združeniach. Viem, ako boli vyčerpaní, ako popri svojej robote ešte trávili hodiny do večera, do noci, víkendy v prospech spoločenstva tej školy. A teraz týmto ľuďom, budeme na nich pozerať ako na potenciálnych podvodníkov alebo darebákov? Budú musieť vykazovať výkazy, ďalšie papiere, byrokraciu, administratívu, budú pod Damoklovým mečom, toho, že si ich môžeme vybrať ako tých, s ktorými chceme sa, s ktorými chceme zatočiť, ktorých chceme kontrolovať.
Mám skúsenosť aj so štátnou správou, aj s vrcholnou štátnou správou a viem, že aj profesionálni štátni úradníci, odborníci na kontrolu a audit sú v strese, keď má prísť čo len vnútorný audit. Lebo vedia, že v tej slovenskej neprehľadnej zmäti paragrafov a pravidiel je ľahké urobiť chybu, o ktorej ani neviete, ktorá má konzekvencie. A toto môžu byť aké konzekvencie? Aj zrušenie takej neziskovej organizácie. Takže o kom sa bavíme? O ľuďoch, ktorí to robia dobrovoľnícky, amatérsky. Ako tí môžu pociťovať to riziko toho, že svojou činnosťou, hoci z dobrého úmyslu, najlepších, podľa najlepších svojich schopností a možnosti urobia nejakú chybu, na ktorú doplatí to rodičovské združenie a tá komunita, tá škola. Toto proste nie je ani múdre, ani spravodlivé, ani efektívne. Neprinesie to absolútne nič dobré. Nuž, takže nie je to nejaké vysporiadanie sa s problematickými entitami, na to predsa máme, ak je nejaké dôvodné podozrenie, orgány činné v trestnom konaní. Máme na to nástroje, ktoré môžeme použiť tak, načo sú určené, ale nezaťažovať úplne všetkých.
Na záver ešte jeden iný príklad. Ja som z Trenčína, pred rokmi sa tam mesto chcelo vysporiadať s čiernymi pasažiermi, čo si nekupovali lístky na mestskú hromadnú dopravu, a tak nariadili také pravidlo, že všetci budú nastupovať iba prednými dverami a dovtedy sa stredné a zadné neotvoria. Tak autobus, ktorý chodil 20 minút zo sídliska Juh na hlavnú stanicu, potom išiel 45 minút, lebo tak to trvalo, boli potrestaní všetci. Princíp kolektívnej viny, princíp vnútorného nepriateľa, princíp prezumpcie viny je škodlivý a škodí celej spoločnosti aj našim vzájomným vzťahom.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem.
Pani kolegyňa, ak sa pozorne počúvame, hovorili ste aj vy znovu o strachu, máte rovnakú rétoriku. Ja som vám čítal desiatky organizácií, ktoré rozhodne nemajú strach, majú odvahu čeliť aj tým najťažším životným situáciám. Kto môže mať strach, sú tieto malé OZ-ka, ktoré nemajú zamestnancov, aby čelili tejto zbytočnej byrokracii, a my nemáme čas.

.

Ďakujem za slovo, pán predseda.
Dámy a páni, po roku posúvania tohto zákona dnes podvečer zaznel v Národnej rade viac ako hodinu prednášaný pozmeňujúci a doplňujúci návrh. Takéto niečo si nepamätám za desiatky rokov. Rozmýšľal som o tom, že či nepodať procedurálny návrh na znovuzačatie rozpravy. Pretože ten návrh spolu s tým predchádzajúcim objemovo presiahol vôbec pôvodný návrh zákona, ktorý tu priniesli poslanci najskôr SNS, robili ho možno na úrade vlády pod SMER-om a teraz ho modifikovali poslanci z HLAS-u.
Pozorne som počúval každé jedno vystúpenie. Keď som nesedel tu, sedel som v kancelárii. S veľa vecami sa zhodnem, s jednou nie. Viackrát som tu počul vyjadrenie o tom, že mimovládne a neziskové organizácie suplujú štát. Chcem sa pri tomto pristaviť, lebo chcem upresniť ich úlohu, lebo tá je ešte vážnejšia než suplovať štát. Súhlasím, že okrajovo suplujú aj štát, ale celá pravda je taká, že mimovládne neziskové organizácie sú nenahraditeľnou súčasťou civilizovanej vyspelej spoločnosti fungujúcej a prinášajúcej vysokú kvalitu života a životnú úroveň. My predsa nechceme žiť v modely, kde je jeden mocný, silný štát, len štát a potom absolútne odkázaní jednotlivci, bezmocní voči tomuto štátu. K tomuto modelu s najviac približuje Severná Kórea, kde nemáte voľný priestor pre pôsobenie cirkvi a občianskych združení, spolkov a mimovládnych organizácií. Toto predsa nikto nechce. Neverím, že to chce niekto z koalície tak naozaj a že to chce niekto súdny a rozumný. Mimovládne, ešte raz, organizácie a neziskové organizácie sú neoddeliteľnou súčasťou štátu. Ak by som štát prirovnal k telu živému organizmu, tak je to životodarný orgán, bez ktorého ten štát jednoducho, tá krajina, nie štát, tá krajina nebude fungovať. Toto je dôležité.
Počul som všetky vyjadrenia vážených kolegov z koalície, od podpredsedu Gašpara až po ostatných, ktorí sa sporo vyjadrovali. Za celý ten rok, za celú tú sumu mesiacov som navnímal, že je tu vnútorný nepriateľ, ktorým sú mimovládne a neziskové organizácie. Že je tu treba urobiť s týmto vnútorným nepriateľom, ktorý má zaiste podiel aj na tom štátnom puči, poriadok. Nuž takéto niečo mi pripomína časy neblahého bývalého režimu pred osemdesiatym deviatym, kedy v päťdesiatych rokoch bolo zakázané sa spolčovať. Toto predsa dnes nechceme, a že nie všetky organizácie a že nie všetky občianske združenia každému z nás musia nejakým spôsobom sa rýmovať s tým, čo sú naše ciele, ktoré chceme presadiť, hodnoty, ktoré chceme žiť. Sme predsa v slobodnej demokratickej spoločnosti. Súhlasím s tým, že v našej spoločnosti sú entity ako eseročky, súkromné firmy, ktoré sa špecializujú na, povedzme, priamo na lobing alebo na ovplyvňovanie, presadzovanie svojich partikulárnych záujmov. Toto je možné, to by mal riešiť kvalitný zákon o lobingu. Poznám také aktivity v oblasti zdravotníctva, v oblasti školstva, kde ovplyvňujú tieto verejné politiky, možno zo svojho presvedčenia, možno ako profesionáli. S týmto sa treba vysporiadať, ale to predsa nemôžte urobiť v jednom vreci s životodarnou časťou spoločenského života, spoločenského života, života v krajine na Slovensku s mimovládnymi a neziskovými organizáciami.
Viete, nesprávne riešenie je horšie ako žiadne. Ak prijmete tento zákon a budú sa naň musieť nastaviť úradníci, budú sa naň musieť nastaviť ľudia v týchto mimovládnych organizáciách a potom to budeme chcieť znovu opravovať, alebo aj vy to budete chcieť znovu opravovať, tak je to horšie, ako urobiť to raz a poriadne. Preto tiež sa prihováram za to, čo to už odznelo, ako postoj KDH, prosím, stiahnite to a urobte to poriadne naprieč politickým spektrom, lebo toto sa netýka politiky jednej koalície alebo jednej strany. Toto je o živote všetkých ľudí na Slovensku, v našej krajine naprieč dlhým časom, naprieč celým politickým spektrom. A musíte to, samozrejme, urobiť s komorou neziskových organizácií, mimovládnych organizácií, so všetkými veľkými hráčky, ale aj zoskupeniami, strešnými organizáciami, ktorých sa to týka.
Viete, kedy prinášate tento zákon? V čase, keď sa znižuje životná úroveň, keď narastajú náklady, keď je neistota, keď je frustrácia, keď je rozdelená naša spoločnosť a v tejto situácii tie organizácie, ktoré tu sú a pomáhajú ľuďom v ich každodenných konkrétnych situáciách, tak práve v tejto chvíli ich idete zaťažiť a oslabiť?
Ja mám len málinko minút, ale podelím sa o ten vzácny čas s názvami niektorých organizácií, desiatky nám aj vám písali emaily. Sú to napríklad Asociácia hospicovej a paliatívnej starostlivosti, rada mládeže, Platforma pre ukončovanie bezdomovectva, Združenie rodičov a priateľov hluchoslepých detí, asociácia nepočujúcich, asociácia organizácií zdravotne postihnutých, Spoločnosť na pomoc osobám s autizmom, liga proti reumatizmu, muskulárni dystrofici, Agentúra podporných služieb, Áno pre život, OZ Vagus, zväz postihnutých civilizačnými chorobami, platforma rodín detí so zdravotným znevýhodnením, združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím, Slovenský zväz telesne postihnutých, Slovenské fórum osôb so zdravotným postihnutím, OZ Amazonky, ATHÉNA, Depaul, nízkoprahová organizácia, ktorá pomáha tým absolútne najbiednejším bezdomovcom, Dom Svitania, Fórum života, OZ Onkoinfo, Centrum poradenstva a vzdelávania a ďalší. Vy si myslíte, že títo sa boja? Títo nám poslali, aj vám, apel, prosbu, nerobte to, nezaťažujte ich a sú to stovky ďalších.
Chcem vytiahnuť aj zo svojej skúsenosti OZ-ka rodičovské združenia pri školách. Škôl máme 3 500, každá má takéto OZ-ko. Títo ľudia nemajú profesionálnych zamestnancov, ak oni budú musieť vypĺňať nejaké ďalšie výkazy okrem toho, čo musia robiť vo svojom účtovníctve, čo si sami nastavujú pravidlá, plus tie, ktoré platia vo všeobecnosti, v každej komunite, v každej spoločnosti sú i spory, sú i priečni ľudia. Ak medzi nimi sa nájde rodič, ktorý nesúhlasí s iným a bude šikanovať to RZ-ko cez dvestojedenástku, lebo z nich robíte povinné osoby, ktoré musia na to reagovať, tak ich viete absolútne ochromiť a zničiť ani nie z vašej strany, ale zo strany iných neprajníkov alebo ľudí, ktorí hádžu polená pod nohy. Prosím vás, nerobte to.
Najväčšie problémy, ktoré máme s týmto zákonom, niektoré som už naznačil, sú najmä teda zraniteľnosť malých, malých OZ-iek. Veď aj tie dokážu presiahnuť limit 50-tisíc euro vďaka darcom, vďaka 2 %, vďaka tomu, čo sa rodičia vyzbierajú, aby doplnili to, čo štát nedokáže dať na vzdelávanie a výchovu. Ako majú títo zabezpečiť teda dvestojedenástky? Chcete, teraz som počul v tom pozmeňováku, že už nechcete, aby za administratívne pochybenia bolo možné zrušiť takéto OZ-ko, ale to ešte tri hodiny dozadu nebola realita. A bude to realita? Ako budete hlasovať? Povinnosť zverejňovať darcov. Ony naozaj nemajú vlastných zamestnancov, preto hovoria o neúnosnej byrokracii. Zákon vznikol bez akéhokoľvek kontaktu, komunikácie s tými, ktorých sa to týka, ani len s komorou neziskových organizácií, mimovládnych organizácií ste nerokovali. Vytvára možnosť dvojitého výkladu a selektívneho prístupu. Sami to hovoríte. Sami priznávate, že sú organizácie, ktoré si vážite, ale tento zákon rovnako dopadá aj na nich a rovnako ich bude ochromovať a vystavovať aj vlastným domácim gólom, ako som povedal napríklad pri šikane cez dvestojedenástku od ľudí. Tak aj na nich toto dopadá.
Preto vás prosím v mene týchto organizácií, stoviek a tisícov ďalších, v mene Slovenskej republiky a päť miliónov občanov, stiahnite to a pripravme spolu kvalitnú legislatívnu normu, ktorá zvýši transparentnosť, pravidlá a zároveň bude riešiť osobitným zákonom lobing, lebo to je naozaj potrebné. Ale nie toto, čo je vysporiadanie sa s vnútorným nepriateľom a posilnenie rétoriky rozdeľovania tejto krajiny na nepriateľské tábory. Prosím vás, rozmyslite si to.
Ďakujem.