Vážený pán predsedajúci a vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, vážim si, pán minister, že ste zaujali svoje miesto za predkladateľa, jedného z navrhovateľov na zmenu ústavy.
A ja si nemôžem odpustiť zopár slov k vašej osobe, pretože ste tu ako minister spravodlivosti, ktorý zastupuje vládu, ale, bohužiaľ, sprevádzajú vás veci, ktoré, si myslím, že ako minister spravodlivosti ste sa im mali vyhnúť.
Mali ste sa vyhnúť tomu, že ste sem prišli s tou hanebnou novelou trestných kódexov, ktorú ste jednak doniesli pod pazuchou na vládu, nový Trestný zákon, nový trestný proces, a priniesli ste to s hrubými klamstvami o porušovaní ľudských práv, čomu vám neuveril ani Ústavný súd, ktorý sa zaoberal nakoniec samotnou novelou. Jednoducho, bohužiaľ, vaša práca je sprevádzaná klamstvami a ja musím spomenúť ďalšie klamstvo, lebo to potom hovorí aj o tom, čoho vy ste schopný a čo ste ochotný vlastne tu predkladať a čo nám tvrdiť.
Vy ste boli ochotný a schopný povedať Najvyššiemu kontrolnému úradu, že neexistujú ukazovatele súdnej reformy, keď posudzoval Najvyšší kontrolný úrad túto súdnu reformu, pričom samotné ukazovatele súdnej reformy boli podmienkou pre naplnenie míľnikov Plánu obnovy a odolnosti a dostali sme na základe toho státisíce eur. Vy ste proste klamali Najvyššiemu kontrolnému úradu, keď ste mu povedali, že neexistujú žiadne dáta. No, samozrejme, keď ste zrušili analytické centrum, zjavne tam nie je nikto schopný a spôsobilý vám tieto dáta dať alebo ste sa rozhodli tak hrubo klamať a takto zavádzať Najvyšší kontrolný úrad, a preto samotná správa, samozrejme, sa opiera o takéto vaše nepravdivé tvrdenia. A o tom sa, samozrejme, aj s predsedom Najvyššieho kontrolného úradu rozprávame. Sám bol zarazený, že ako je možné, že minister spravodlivosti vedie úrad, ktorý mu nedá dáta, o ktorých vie, že sú, a takto hrubo ho klamal.
Vy teraz prichádzate sem ako predseda výboru LGBTI, lebo tých sa týka tá, ten, tento návrh na zmenu ústavy, ktorý zjavne posvätil to, že iniciatíva Inakosť nedostala grant pre podporu psychologickú a právnu pre obete trestných činov, ktorí sú queer ľuďmi. Toto je pre mňa naozaj nepochopiteľné, pretože jedna vec je, samozrejme, že čo si myslíte, a druhá vec je, že keď zastávate takúto, takúto funkciu, tak sa jednoducho musíte predsa snažiť o to, aby tu nebola diskriminácia, aby tí, čo sú obeťami trestných činov, tak mali možnosť aj v tej oblasti mať nejakú podporu zo strany štátu. Zjavne ste zabudli na tragédiu zo Zámockej, zabudli ste na obete, Matúša, Juraja, zjavne si, zjavne si si ich vôbec nevšímate, to, čo súvisí s tou témou, ktorú tu máme na stole. Zjavne si nevšímate aj samovraždu Maťka z východu, pretože to všetko súvisí s tým, ako sa správame k menšinám, k LGBTI. A je to hanba, že práve vy sem prichádzate a navrhujete nám, aby sme schválili taký návrh zmeny ústavy, ktorý je nedôstojný a, a znamená vlastne nejakú stigmu, hanbu pre tých, ktorí patria k tejto menšine.
A v tomto neviem odpustiť ani predstaviteľom KDH, akú hru zohrávajú v tomto celom legislatívnom procese. Úprimne rozumiem predstaviteľom KDH, že sú témy, na ktorú nemáme rovnaký názor. Úplne tomu rozumiem. Rozumiem, že sú témy, ku ktorým je potrebný naozaj vážny dialóg, aby tá polarizácia spoločnosti, ktorá tu bola, tak sme k sebe našli cestu, aby jednoducho to, čo sa stalo na Zámockej, sa neopakovalo, aby to neboli samovraždy ľudí, ktorí sa cítia vytlačení zo spoločnosti, aby sme jednoducho akceptovali to, že sú tu dve matky, ktoré sa starajú o dieťa, lebo to tak je, že sú tu dvaja otcovia, ktorí sa starajú o dieťa, lebo to tak je na Slovensku. Máme tu takéto rodiny a máme tu takýchto rodičov. Ja úprimne rozumiem, že môže byť iný cirkevný pohľad, rozumiem, že inak veci pomenúvame, úplne rozumiem.
Ale myslím, že osobitne v týchto témach by sme asi mali sa prísne držať toho, čo hovorí aj ústava. Jednoducho rozlišujeme to, čo je náboženstvo, čo je ideológia a čo je to, čo nás všetkých spája a prečo sme všetci občanmi a občiankami Slovenskej republiky a prečo tu chceme žiť a aké zákony a zmenu ústavy sa sem snažíme prinášať, aby sa nám tu žilo lepšie, aby každý tu bol dôstojný. A toto mi osobitne chýba.
Chýba mi tu dôstojnosť človeka. Dôstojnosť práve tých, ktorých sa tieto kultúrno-etické témy týkajú. Lebo v zásade niet prečo sporovať, že Slovenská republika si hľadá svoju vlastnú cestu v kultúrno-etických témach. Ale to nie je o tom, že my si spoločne hľadáme nejakú cestu a v tej máme nejaký dialóg. Nie. Je to presne ten boj, ktorý majú predstavitelia teraz KDH, je tu nejaká predstava, ktorú má teraz vládna koalícia a je tu zjavne iná predstava, ako v týchto témach máme mať vlastne tie konkrétne zákony.
Čo vlastne chceme dať do ústavy? My sme sa úplne slobodne ako Slovenská republika rozhodli, že budeme súčasťou či už Európskej únie, ale budeme aj súčasťou štátov, ktoré podpísali Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a áno, existujú tu aj súdne inštitúcie a my sme sa slobodne rozhodli tam ísť. Úplne slobodne. A tieto inštitúcie rozhodujú, áno, aj s ohľadom na to, čo sa v spoločnostiach deje.
Asi pár rokov dozadu sme si nevedeli predstaviť, že ľudia rovnakého pohlavia aj uzatvárajú manželstvá. A keď nie u nás, tak v inej krajine Európskej únie. Asi sme si nevedeli predstaviť, že vychovávajú spolu deti a že sú to naozajstní rodičia. Ale ono to tak naozaj je. Ľudia rovnakého pohlavia keď chcú mať manželstvo, idú do Rakúska a uzavrú manželstvo. Ak chcú, tak je tam cesta aj k tomu, aby vychovávali spolu dieťa ako rodičia. Môžme sa spolu rozprávať, ako sa k tomu postavíme ako Slovensko, ale každopádne sme v Európskej únii a chceme byť v Európskej únii. Chceme, aby tu bola sloboda pohybu. Chceme, aby každé dieťa, ktoré je tu vychovávané, sa tu cítilo dôstojne, to určite chceme. A určite chceme, keď jeden z rodičov zomrie, aby tu bol niekto, kto sa o to dieťa postará.
Tak keď návrh KDH má vo svojom návrhu zmeny ústavy – rodičmi dieťaťa sú matka a otec, tak, prosím vás, ako sa majú cítiť tieto deti a rodičia? Akú ochranu my im ideme poskytnúť? Zlepšujeme tým našu spoločnosť? Znížime tým polarizáciu spoločnosti? K čomu vedie tento návrh?
A ja neviem v tomto odpustiť predstaviteľom KDH, že priskočili na hru, ktorú proste udáva táto vládna koalícia. Rozumiem úprimne tomu, že v týchto témach chcú mať nejaký dialóg, majú svoju predstavu, ale nerozumiem tomu, prečo v čase, kedy boli protesty, naozaj vlastne celoštátne protesty, ľudia boli v uliciach práve kvôli tomu, že Robert Fico išiel do Moskvy, a nikto sme nerozumeli, k čomu. Zrazu sa objavila jeho fotka s prezidentom Putinom. Veď si to pripomeňme, čo sa dialo. Vtedy začali byť protesty v uliciach. My s ohľadom na nevysvetlené tieto návštevy aj s ohľadom na všetky ostatné udalosti, ktoré sa diali v krajine, aj brutálna udalosť, ktorá bola na konci roku, neriešenie zo strany ministra vnútra, zneužívanie polície, veď my sme k tomu dali návrh na vyslovenie nedôvery voči ministrovi vnútra. Doteraz nebol predmetom rokovania v parlamente. Veď náš návrh na vyslovenie nedôvery voči vláde tu bol prerušený výmyslom o štátnom puči. Potom prišiel premiér so svojím návrhom na zmenu ústavy. A týmto prekrýval jednoducho to dianie v spoločnosti, tú hanebnosť, ktorú robí táto vládna koalícia.
Rozklad, ktorý sa deje s kultúrnymi inštitúciami, o tom už ani nehovorím. To je jednoducho také dno, ktoré sme si určite nikto tu nevedeli predstaviť. A určite väčšina vládnej koalície sa za to hanbí. O tom som presvedčená. Prinajmenšom o tom rozprávajú jasne poslanci, keď ich nikto nevidí, v bufete alebo vo fajčiarni.
Jednoducho my ako opozícia v tomto sme boli jednotní. Chceli sme upozorniť na to, že takýmto spôsobom sa vládnuť nedá. A tu zrazu premiér Robert Fico urobí tlačovú besedu, že ide riešiť tému, ktorá nás posunie ďalej, a musíme si vyriešiť kultúrno-etickú identitu.
Ale ja sa pýtam, čo to vlastne je? Lebo tak ako tu sme, sa na tom nezhodneme. Tak čo vlastne ideme dať do ústavy? Čo tam ideme, prosím vás, spolu dať? Každé slovo v ústave malo byť niečo, čomu rozumieme spoločne. Ale veď tak, ako sa tu spolu rozprávame, my tu nemáme zhodu. My tu skutočne nemáme zhodu. Veď my vlastne nevieme, čo to znamená kultúrno-etické otázky v oblasti ochrany života. Ja mám iný názor, ako sa to má riešiť, zjavne ako niektorí poslanci v tejto sále, keď ich počujem. A ja teraz nehovorím, kto je v tom správny, kto je v tom nesprávny, ale my v tom nemáme zhodu. My v tom naozaj nemáme zhodu.
Ale ja si myslím, na čom sa zhodneme, je, že chceme, aby sa tu ľudia cítili dôstojne. Ja si myslím, že nikto v tejto vládnej koalícii nechce, o tom som úprimne presvedčená, nechce, aby sa opakovala tragédia zo Zámockej. Ja som o tom presvedčená, že to nikto z vládnej koalície nechce. Ale tento návrh k tomu nijak neprispieva. Naopak, ako by niečo konzervovalo, že je tu všetko v poriadku, ale tu nie je všetko v poriadku a my to vieme.
Tá samovražda, ktorá sa udiala u naozaj veľmi mladého chlapca Matúša, pardon, Maťka na východe za to, že patrí k tejto menšine, sa neudiala preto, lebo my všetci ho v tom podporujeme, že je v poriadku, že je iný ako väčšina spoločnosti. Udiala sa preto, lebo nevedel v tejto spoločnosti žiť. Je to jednoducho tak. Táto právna úprava tomu nijak neprospeje, len zakonzervuje, že väčšina tejto spoločnosti menšinu nevie prijať.
A ja úprimne som nepochopila vyjadrenie pána predsedu Majerského s tým dvojmetrovým človekom, úprimne som to nepochopila, lebo demokracia je o tom, že vychádza v ústrety menšinám. Ja to poviem naopak, keby boli vozičkári väčšina tejto spoločnosti a by si zakotvili, a to trochu možno dám do absurdna, že pre nich tá kultúrno-etická téma v pohybe je, je tá, že proste miestnosti majú byť nízke tak, aby oni sa dobre pohybovali, tak my všetci by sme sa tam nevedeli asi dosť dobre, dobre, dosť dobre cítiť v tých miestnostiach, lebo by sme sa tam nezmestili, hej, museli by sme byť prikrčení. Jednoducho väčšina spoločnosti vychádza v ústrety menšinám, aby každý tu mohol existovať, pretože ľuďom, ktorí majú problémy s pohybom, máme umožniť, aby sa sem dostali. Aj sem do parlamentu, aby sa cítili dôstojne.
Neviem, či sa cíti pani poslankyňa Veslárová dôstojne, keď chce niečo povedať, a nemôže ísť sem pred pult, ale musí vlastne byť tak ako my ostatní poslanci, keď vlastne tu nemáme žiadny prejav. Nevidí nás. Jednoducho nič sme pre to neurobili, aby sme jej to prispôsobili, nikoho z nás to netrápi. Ale určite cíti, že sa necíti s nami rovnocenná. Toto je o dôstojnosti. Každého z nás to začne trápiť, keď sa to týka niekoho blízkeho. Ja to nikomu neprajem, ale aby ste sa dostali do situácie, že sa niekto z vašej rodiny necíti dôstojne. Ale my tu máme naozaj toľko problémov ohľadom dôstojnosti.
Kam nás posunie, prosím vás, táto právna úprava? Kam nás to posunie? A ja som osobitne smutná naozaj z toho, že predstavitelia KDH, s ktorými sme boli naozaj že v jednej línii, v jednej zhode, že tu musíme upozorňovať na prešľapy tejto vládnej koalície, čo sa deje, kam sa rúti spoločnosť, že sa nechali obalamutiť týmto prekrytím témy, ktorá nás nikam neposunie. A ja sa domnievam, že nikam nevyrieši ani to, čo úprimne predstaviteľov KDH trápi. Veď nemusíme mať v niektorých veciach zhodu, ale musíme mať dialóg. Ale toto nie je o dialógu, toto neotvára dialóg.
Naopak, dokonca ma prekvapuje, ako som už povedala jedna časť v tomto návrhu zo strany KDH, ktorá podľa mňa ide ešte ďalej, pre mňa úplne nepochopiteľne – rodič dieťaťa sú matka a otec. Prečo? Prečo toto a teraz? Návrh vládny nás naozaj nikam neposúva.
Ja si myslím, že ani nie je potrebné tu rozprávať, čo všetko by sme tu mali riešiť a čomu by sme sa mali venovať, či je to zdravotníctvo, či je to školstvo, či je to životné prostredie, či sú to verejné financie, keď my sa ani nevieme dohodnúť na tom, že ako to s tým štátnym dlhom vlastne je. Už ani, už ani čísla si... nevieme rovnako sa na ne pozrieť. A teraz tu prichádzame s tým, že ideme si tu dať do ústavy nejakú kultúrno-etickú otázku v rôznych oblastiach, dá sa povedať, že pomaly vo všetkých, lebo keď sa pozerám, že kde všade vlastne tie kultúrne otázky, kultúrno-etické otázky majú byť, všetko. Ale čo ma naozaj zaujalo, je – že týkajú sa ochrany života a ľudskej dôstojnosti.
No tak ale keď chceme naozaj uznať ľudskú dôstojnosť tak vlastne my potom by sme mali uznať týchto ľudí. Ich by sme sa mali opýtať: „Cítite sa u nás dôstojne, keď ani ministerstvo spravodlivosti vám nevie dať grant pre vaše obete trestných činov? Ako dôstojne sa tu cítite? V čom je problém? Dať obetiam trestných činov, ktorí patria k tejto menšine, podporu, aby sa mohli brániť. V čom je problém?
Toto je pre mňa nepochopiteľné, pán minister, naozaj nepochopiteľné, že vy, ako minister spravodlivosti, nie ste schopní dostáť toho, čo je vaša rola ako ministra spravodlivosti. Aj povedať vašim partnerom vo vláde – sú nejaké hranice politiky a potom je jednoducho niečo, čo ja ako minister spravodlivosti musím chrániť, a to je práva, práva ľudí v tejto krajine a dať im podporu tú, ktorá sa očakáva od ministerstva spravodlivosti.
Ale ja sa vrátim k tej kultúrno-etickej otázke vo všetkých oblastiach života. Týkajú sa ochrany života a ľudskej dôstojnosti. Mňa toto, naozaj zaujala táto vzájomná kombinácia, pretože vlastne v tej vzájomnej kombinácii by sme možno aj mohli dôjsť k tomu, my by sme vlastne potom mali prísť s ďalšími návrhmi zákonov, kde by sme mali uznať dôstojnosť, právo menších, ktorých zatiaľ neuznávame. Áno, aj tie rodiny, tých rodičov, ktorí tu majú dve matky alebo dvoch otcov, čo sa s nimi stane s tými deťmi, ak jeden z tých rodičov zomrie, keď iba jeden je v rodnom liste, lebo aj s týmto je problém často na matrikách. O tom by vedeli rozprávať. Ako vyriešime, dobre, keď nevieme uznať to, že tí rodičia sú dve matky alebo dvaja otcovia, ale určite tým deťom chceme priznať plný rozsah práv. Ja verím, že chceme, že tie, tie prijímame, že sú tu, chceme, aby boli chránené, a chceme, aby sa o ne staral človek, ktorý ich má rád, ktorý sa o nich staral od, od ich narodenia. Ale táto právna úprava, s ktorou sme sem prišli, nijakým spôsobom vlastne tomu nevytvára priestor.
Ale keby sme mali spoločnú zhodu, čo je to ľudská dôstojnosť, tak by sme to tam nakoniec našli. Len potom je otázka, načo je tu tento návrh, ak sa o tej ľudskej dôstojnosti vieme spolu rozprávať. (Reakcia z pléna.) Pán poslanec, tento návrh nás nevedie k tomu, aby sme to robili. Tento návrh, bohužiaľ, či z dielne KDH alebo či z dielne vlády, nás nevedie k tomu, aby sme ten dialóg tu mali. (Potlesk. Reakcia z pléna.)
Ale ja chcem ten dialóg úprimne viesť. Úprimne ho chcem viesť. A úprimne, ak má na tom záujem vláda, nech vytvorí ten priestor, a my sa o tom poďme rozprávať, lebo máme záujem sa o tom rozprávať. My ten dialóg určite chceme. Ja som presvedčená, že všetci, čo sme v sále, chceme tento dialóg. Hľadať cestu, hľadať cestu, ako ľudia sa tu môžu cítiť dôstojne, všetci, ktorí tu žijú. Hľadať cestu, ako to vieme spoločne prijať, ako to vieme zadefinovať, aby sme každý z nás sa v tom cítili tak, že sa necítime ohrození.
Je tu množstvo obáv z nepoznaného, množstvo, treba sa rozprávať, ale táto právna úprava nás k dialógu nevedie, skôr konzervuje ten problém, ktorý tu máme. A ten problém je naozaj vážny, pretože aj či samovraždy, alebo vraždy, proste máme ich, a ja si myslím, že nikto na ne nevie zabudnúť. Osobitne tí ľudia, ktorých sa to priamo týka, tieto menšiny. Tie vlastne by mali teraz čakať, že niečo spoločnosť a my spravíme k tomu, aby sme im ukázali, že sú tu chránení a nemusia sa cítiť, že sú menejcenní a že nemajú byť predmetom šikany, lebo to sa deje. Oni sú predmetom šikany, zosmiešňovania. Ale to nie je ich slobodné rozhodnutie. Nedávame im žiadnu šancu.
Ja sa domnievam, že tým kľúč... tým kľúčom, ktorý by sme mohli naozaj možno stretnúť, je, ako som tu už viackrát povedala, je ľudská dôstojnosť, ľudská dôstojnosť voči každému v tejto krajine. Máme tu množstvo, množstvo výziev pred nami, aby sa tu ľudia cítili dôstojne. Od ľudí tejto menšiny až po starých ľudí. A možno na tom si to skúsme predstaviť, koľko máme pred sebou výziev. Ľudia, ktorí sú starší, s rôznymi mentálnymi hendikepmi, táto spoločnosť sa nedokáže o nich postarať, nedokáže. Nemáme pre nich vytvorené opatrenia. Nechávame to na bremenách najbližších, či to dokážu, alebo nedokážu zvládnuť. Tomu sa naozaj venujme. Venujme sa tomu, aby sa tu ľudia cítili dôstojne, a vytvorme priestor menšinám, ktorí sú zjavne iní ako väčšina tejto spoločnosti, aby sa nebáli tu s nami žiť, že ich tu niekto opľuje, že ich tu niekto bude šikanovať, zosmiešňovať na sociálnych sieťach, osobne. Lebo keď sa nám toto podarí, tak tu nebudú ich samovraždy a nebudeme podporovať tých, ktorí si myslia, že môžu nebodaj aj zobrať zbraň a zobrať takýmto spôsobom to do svojich rúk. Veď toto nikto z nás nechce. Toto určite nikto z nás nechce. Ale takýmito návrhmi, ako keby len podporujeme, že tieto predsudky, ktoré v spoločnosti máme, sú v poriadku.
Naozaj tá právna úprava, ktorá je či už vo vládnom návrhu, alebo v návrhu KDH k týmto kultúrno-etickým otázkam, skôr len otvára nové a nové otázky. Neodpovedá, len otvára. Podľa mňa nikto z vás nevie, nikto z vás nevie, ako sa to bude vlastne uplatňovať v praxi. Keď rozhodne Európsky súd pre ľudské práva v nejakom rozhodnutí, ktoré sa nám nebude páčiť, čo urobí Slovenská republika? Nebude to rešpektovať? Keď rozhodne Európsky súdny dvor, veď máme tu už rozhodnutia Európskeho súdneho dvoru napríklad ohľadom manželstiev rovnakého pohlavia, ak sa ľudia zosobášia a majú mať právo na trvalý pobyt v ktorejkoľvek, v ktorejkoľvek krajine EÚ. To znamená, my to nebudeme rešpektovať? Nedáme tej druhej osobe ten trvalý pobyt? Máme s tým problém? Lebo ak s tým vlastne problém nemáme, načo nám toto je? A ak s tým problém máme, tak potom chceme byť v Európskej únii?
Nechceme potom odstúpiť od Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd? Na ktorý sa aj vy rád obraciate, pán minister spravodlivosti, že tam tie práva trestne stíhaných osôb, sú prípady, ktoré boli zdokumentované, tak asi nám na niečo slúži ten Európsky súd pre ľudské práva a nemôže to byť, že sú nám prípady, ktoré nám vyhovujú, a sú prípady, ktoré nám nevyhovujú. Veď to sa tak jednoducho nedá!
Naozaj, vlastne keď toto prejde, čo tu navrhujete, či je to vládny návrh, alebo návrh skupiny, zo skupiny KDH, nikde nás to neposunie. Ja vás na to upozorňujem, to nevyrieši to, že teraz Európsky súdny dvor nebude môcť o Slovenskej republike o niečom rozhodnúť. Čo si tu možno niekto v sále myslí, že by to nechcel. To tak proste nie je. Rovnako, keď príde prípad zo Slovenska na Európsky súd pre ľudské práva, rovnako ten súd môže rozhodnúť a rovnako to bude pre nás záväzné. Z tohto pohľadu, tu vôbec nič nie je vyriešené. Skôr by som povedala, je tu ďalší konflikt na, na stole, že si to každý bude vysvetľovať inak, lebo ja, úprimne, ja vlastne neviem, že, že aké sú tie odpovede na tie kultúrno-etické otázky, že v čom je to, lebo to by malo byť o tom, že keď si niečo dáme do ústavy, my vlastne vieme, čo tu bude platiť v krajine, ale ja neviem. Veď my tu nemáme na tom zhodu. Takže čo vlastne ideme povedať? My sme síce autonómni a zvrchovaní, ale my sami tu nemáme zhodu na tom, čo to je. Úprimne, nemáme tu na tom zhodu. Čo tam ideme zakotviť? Však tu nikto nespochybňuje, že tu máme muža a ženu. (Krátka pauza.)
Ja chcem úprimne z tohto miesta požiadať každého poslanca z opozície, aby za žiadny z týchto návrhom nehlasoval, lebo nás neposúva vpred. Ja dôrazne žiadam – osobitne poslancov z opozície –, aby sme teraz túto tému takto neposúvali ďalej, lebo neposunie nás to v našom dialógu, a my sme alternatíva tejto spoločnosti. My sme! A nájdeme ten dialóg v sebe. A ja verím tomu, že spoločne nájdeme riešenia, ale toto riešenie neprináša.
Ja sama prehlasujem, že úprimne urobím akýkoľvek krok k tomu, aby sme našli spoločne cestu. Chcem nájsť cestu, v ktorej bude zhoda k týmto témam, aby sa aj pani Plaváková so svojou rodinou tu cítili dôstojne, ale aj iní, ktorých príbehy sú verejne známe. Ale tým, že prejde tento návrh, sa budeme tváriť, že je to vyriešené, ale nie je to pravda. Nie je to pravda. Prosím, nenaskočte teraz na tento príbeh vládnej koalície, ktorou chcú prekryť všetko to bahno, ktorým tu ohádzali krajinu.
A ak zo strany vládnej koalície máte úprimný záujem v týchto témach sa posunúť ďalej – toto nie je cesta. Upozorňujem vás na to.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
