Vážená pani ministerka, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v dôvodovej správe k tomuto zákonu sa píše, že cieľom návrhu zákona je úprava podmienok podpory pre odídencov tak, aby bola dlhodobo udržateľná a čo najviac adresná. Taktiež, že je žiaduce, aby sa odídenci čo najskôr zaradili do bežného života a podieľali sa na zabezpečovaní základných životných potrieb aj z vlastných zdrojov. S tým súhlasíme, aj keď si uvedomujeme, že v...
Vážená pani ministerka, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v dôvodovej správe k tomuto zákonu sa píše, že cieľom návrhu zákona je úprava podmienok podpory pre odídencov tak, aby bola dlhodobo udržateľná a čo najviac adresná. Taktiež, že je žiaduce, aby sa odídenci čo najskôr zaradili do bežného života a podieľali sa na zabezpečovaní základných životných potrieb aj z vlastných zdrojov. S tým súhlasíme, aj keď si uvedomujeme, že v praxi je to práve pre odídencov, ktorí ušli pred vojenským konfliktom z Ukrajiny, často veľmi problematické a komplikované.
Mení sa poskytovanie príspevku na ubytovanie pre zraniteľné osoby, pričom zraniteľnými osobami sa rozumejú členovia domácnosti, ktorá je príjemcom pomoci v hmotnej núdzi, osoba so závažným zdravotným postihnutím, osoba, ktorá dosiahla vek 65 rokov, jeden z rodičov, ktorý sa stará o dieťa do piatich rokov, a dieťa do piatich rokov. Chceme priniesť pozmeňujúci návrh, aby sa ponechalo vyplácanie príspevku za ubytovanie v rodinách odídencov všetkým deťom do 18 rokov, a vysvetlím prečo. Máme pre to tieto dôvody.
Väčšinu rodín odídencov na Slovensku tvorí práve žena – matka s jedným alebo viacerými deťmi. Niekedy je prevádzané aj starou mamou alebo oboma starými rodičmi. Náš pozmeňovací návrh myslí práve na tieto rodiny, kde sa pracujúca žena – matka, samoživiteľka stará o výchovu detí, ktoré sú často už vo veku vyššom ako päť rokov a ktoré by teda podľa vládneho návrhu zákona nedostávali žiaden príspevok na ubytovanie, rovnako ako ich matka, čo by najmä pri rodinách s viacerými takýmito deťmi mohlo aj existenčne ekonomicky ohroziť fungovanie týchto rodín. Pretože mamy samoživiteľky často na Slovensku pracujú za minimálnu mzdu, resp. mzdu blízkej minimálnej mzde a niekedy aj pod jej úrovňou, alebo pracujú cez agentúru, ktorá si berie z ich mzdy až 25 %. Od júla pôjde veľká časť rozpočtu týchto rodín na úhradu nájmu za nehnuteľnosť, v ktorej bývajú. Nehovoriac o tom, že tieto rodiny sú najčastejšie situované vo veľkých, väčších mestách, najväčšia komunita je práve tu v Bratislave z dôvodu dostupnosti pracovných príležitostí, kde ale prirodzene ceny nájomného bývania štandardne dosahujú sumy ďaleko nad ich finančné možnosti.
Zmluvy ukrajinských rodičov, pracovné zmluvy, sú často opakovane podpisované len na tri mesiace, respektíve na šesť mesiacov, pričom samotné firmy vedia, že o zamestnankyne budú mať aj naďalej záujem, no s výhovorkou na status dočasného útočiska im nechcú ponúknuť fixné pracovné miesta napriamo, teda bez agentúry, a súčasne na dlhšie obdobie, napríklad aspoň cez jednoročné kontrakty. Naopak, Ukrajinci neustále ako keby začínali odznovu u svojich zamestnávateľov za častokrát neprimerane nízky plat na dobu, ktorá je de facto v celej dĺžke ich skúšobnou dobou. Pritom títo ľudia sú pomocou pre našu ekonomiku, náš priemysel a odvetvia, ktoré zúfalo trpia nedostatkom pracovných síl. A musíme náborovať zamestnancov aj z omnoho vzdialenejších častí sveta, ako je India, Stredná Ázia či Filipíny, alebo Afrika. Mnohí Ukrajinci by si tu založili svoj život dlhodobo radi, ale treba im k tomu ponúknuť primerané podmienky. Je potrebné si pritom uvedomiť, že nielen Slovensko pomáha im, ale aj oni pomáhajú svojou prácou slovenskej ekonomike a priemyslu. Uvediem jeden príklad zo života.
Keď na hodine slovenčiny pre ukrajinských dôchodcov bola v učebnici otázka, čo by si priali, ak by im zlatá rybka mohla splniť želanie, odpoveď bola jednoznačná. Aby sa skončila vojna a mohli sa vrátiť domov. Ale zaznelo napríklad aj také želanie, jedna pani dôchodkyňa si priala, aby jej dcéra, ktorá pracuje v Bratislave, nemusela chodiť sedem dní v týždni do roboty, ale len päť dní. Aj mnohí ľudia na Slovensku pracujú viac, viac ako päť dní, ale myslím si, že je evidentné a logické, že práve ukrajinské rodiny to nevedia riešiť, riešiť ináč a často tá starostlivosť o deti je potom na úkor toho, že mama musí pracovať naozaj sedem dní v týždni.
Mnoho ľudí, ktorí na Slovensku sú úplne z východu Ukrajiny, stratili svoje domovy, začínajú tu od nuly, nemajú sa kde vrátiť. Vieme tiež, že dôchodky Ukrajincov sú také, z ktorých sa na Slovensku nedá vyžiť, preto sa aj oni snažia si privyrábať, starajú sa o vnúčatá, aby matky mohli pracovať a spolu vedia nasporiť na nájomné i iné výdavky. Toto je ale ten lepší prípad. Často sú tu len matky s deťmi bez starých rodičov. Matka, ktorá sa stará o malé deti a je sama, si ťažšie nájde adekvátnu prácu, ak musí deti vodiť do školy, ostávať s nimi často doma, keď sú choré, je potom nútená zobrať aj nižšie platené miesto. Máme tu aj mnohých odborníkov, vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí ale pracujú za minimálnu mzdu. Finančná pomoc im môže pomôcť aj v lepšej integrácii detí do spoločnosti, že môžu zaplatiť výdavky v škole a podobne a tak pôsobia aj preventívne. Toto je podľa mňa významné pre ich integráciu do našej spoločnosti, o ktorú sa aj vláda snaží.
Nazdávame sa, že vládny zákon určil vek päť rokov ako hranicu príspevku za ubytovanie u detí bez presvedčivej argumentácie a veková hranica päť rokov nemá opodstat... nemá silné opodstatnenie. Každé dieťa je rovnocenné, nedokáže sa o seba postarať, kým nedokáže plnohodnotne zarábať, čo je vek 18 rokov. Každé dieťa je závislé, navyše ukrajinské deti tu nemajú otca, ktorý sa o nich postará, lebo ukrajinskí otcovia bojujú doma za svoju vlasť. A tiež si musíme uvedomiť, že sú to deti traumatizované vojnou. Preto veríme, že náš pozmeňovací návrh nájde podporu, ktorým môžeme zastabilizovať mnohé ukrajinské rodiny na Slovensku.
Pán spravodajca, začínam čítať pozmeňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, poslankyne Martiny Holečkovej, Mariána Čaučíka a Jozefa Hajka k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
1. V čl. I bod 15 § 36a ods. 2 písmená d) a e) znejú:
„d) jeden z rodičov, ktorý sa stará o dieťa do osemnástich rokov veku alebo fyzická osoba, ktorá sa osobne stará o dieťa do osemnástich rokov veku na základe rozhodnutia súdu,
e) dieťa do osemnástich rokov veku osoby podľa písmena d)."
2. V čl. I bod 15 § 36a ods. 3 písmeno d) znie:
„d) ak ide o zraniteľnú osobu podľa odseku 2 písm. d) a e)
1. čestným vyhlásením rodiča dieťaťa, že sa stará o dieťa do osemnástich rokov veku, alebo
2. rozhodnutím súdu, ak ide o fyzickú osobu, ktorá sa osobne stará o dieťa do osemnástich rokov veku na základe rozhodnutia súdu."
Tento bod dva je legislatívno-technická úprava nadväzujúca na bod jedna.
Končím čítanie pozmeňujúceho návrhu.
Záverom ďakujem za pozornosť, ďakujem za podporu, ďakujem pani kolegyni Zuzane Števulovej aj ostatným kolegom za otvorenosť. Viem, že aj vláda hľadá cestu, ako vyhovieť, ako vyjsť v ústrety. Mali sme včera diskusiu aj so zástupcami ministerstva vnútra a vieme, že toto všetko znamená finančné implikácie v rozpočte, ale považujeme pobyt detí na Slovensku, ktoré sú traumatizované vojnou a ktorým sme otvorili nejakým spôsobom svoju náruč, za tak dôležitý, aby sme zvážili podporu poskytovania príspevku na ubytovanie a rozšírili kategóriu zraniteľných osôb na deti do 18 rokov. Alebo ak, kolegovia z koalície, lebo uvedomujeme si, že je to, samozrejme, závislé na vašej vôli, ak tých 18 rokov je príliš veľa, možno obmedzme to aspoň na školskú, vek školskej dochádzky. Nastavme to aspoň takýmto spôsobom.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
