Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja sa pokúsim byť veľmi vecný a vysvetliť, aký je postoj Progresívneho Slovenska a prečo tento návrh nepodporíme. Ten, ten samotný zákon obsahuje také dve témy, už to tu kolegovia z KDH aj spomínali. Jedna tá téma je, hovorí o tom, že ako budeme zaraďovať nemocnice, teda nech zaradíme tie najnižšie typy nemocníc ešte raz do toho systému a druhá je, to sú tie samotné čakacie lehoty. Ja sa povenujem najprv tomu, tým samotným rozhodnutiam. Aby som to vysvetlil.
Ten, tá reforma, ten samotný zákon hovorí o tom, že nový systém nemocníc bude fungovať tak, že tu budeme mať päť typov nemocníc, od prvého stupňa, toho najnižšieho, po päťkové, tie najvyššie, čo sú tie najšpičkovejšie národné pracoviská. Ten problém nastáva aj v tom, ja teda spochybním aj samotné, samotné techniky, respektíve dám vám otázky, budem rád, keď mi ich pani ministerka aj vysvetlí v tomto ohľade.
Minister Lengvarský v litere zákona, ako mu to predpisovala, urobil rozhodnutia len čiastočné. Urobil ich teda od toho druhého typu, pozaraďoval nemocnice druhého, tretieho, štvrtého a piateho typu. Moja otázka napríklad v tomto ohľade je, že keď zaradíme všetky nemocnice a jedny tu necháme, tak či už implicitne nespadajú, tak to bolo aj doteraz vnímané od viacerých odborníkov, ako sledujem tú debatu posledné dva roky, či oni už implicitne nespadajú do toho prvého, lebo keď všetky ostatné zaradím, tak viem, ktoré mi zostávajú a ktoré zostávajú teda jedničkovým typom. Otázka je, prečo teraz potom musíme robiť a zaraďovať tieto nemocnice na jedničkové, keď už ich tam raz máme.
Druhá vec. Keďže minister Lengvarský urobil rozhodnutia a dokonca my vidíme aj na webovej stránke zverejnené tie rozhodnutia, tak on dokonca aj zaradil takzvané doplnkové programy, ale aj tie jedničkové nemocnice tam boli pomenované. To znamená, otázka je, že či potrebujeme znova rozhodovať o jedničkových nemocniciach, keď už rozhodnuté bolo, je to zverejnené na stránke ministerstva zdravotníctva, akurát to pravdepodobne nebolo zaslané oficiálne tým nemocniciam. Tak moja otázka je, musíme meniť na to zákon? Nestačí to tým nemocniciam zaslať podľa tých rozhodnutí, ktoré už boli teda aj zverejnené na tej stránke toho ministerstva?
A posledná vec, tretia v tejto časti o tých rozhodnutiach, je, že aj samotná ministerka už komunikuje, že plánujú nejaké odklady celej reformy, až ročné. O tom, že aby vlastne tie nemocnice celý ten najbližší rok mohli robiť, čo chcú. Chce to urobiť cez takzvanú podzákonnú normu, tú vyhlášku, ktorá vychádza z tohto zákona. Moja otázka je, prečo sa toto nedá urobiť aj s tými jedničkovými nemocnicami teraz. Však necháme to na poisťovne, posunieme niektoré programy do nepovinných, aby, aby mohli byť teda zazmluvnené samotnými poisťovňami. To znamená, vôbec nepotrebujeme posúvať cez zákon niečo, ale vieme nechať takúto voľnosť na tie samotné zdravotné poisťovne. Toto je čo sa týka tej samotnej časti tých rozhodnutí. Toto sú moje pochybnosti, ktoré budem rád, keď budú teda vysvetlené a budú mi tu možno aj objasnené nejakým spôsobom.
Ale druhá vec, ktorá je oveľa komplikovanejšia a teda z môjho pohľadu je závažnejšia, prečo tento zákon nemôžeme podporiť, sú čakacie lehoty. Prvá vec je, že čakacie lehoty nemuseli byť vôbec riešené skráteným legislatívnym konaním. Viacerí kolegovia to tu spomínali. Ak by som aj prijal premisu, že áno, musíme o tom zozname tých nemocníc rozhodnúť, musíme o ňom rozhodnúť do konca roka, chápem skrátené legislatívne konanie. Ale čo sa týka čakacích lehôt, máme pred sebou ešte decembrovú schôdzu, máme teraz pre sebou, máme tu aj novembrovú schôdzu a ja sa pýtam, prečo musíme ísť bez diskusie, bez riadneho pripomienkového konania takýmto zrýchleným režimom, keď ten čas ešte máme a mali sme pred sebou dve schôdze. To je prvý dôvod.
Druhý. Ja mám filozofický problém s tým, že ideme niečo automaticky odkladať, čo sa týka reforiem a míľnikov. A to z toho dôvodu, že my už tu máme avizované aj iné kroky. Okrem odkladania týchto čakacích lehôt, tak máme tu avizované aj to, že by sa mali odkladať aj celý ten výkon tej reformy, nech si nemocnice môžu robiť, čo chcú. Napríklad tá debata o pôrodniciach, ktorú sme tu mali. Ja filozoficky mám problém podporovať rôzne odklady reforiem, ktoré sú obzvlášť naviazané na míľniky plánu obnovy. Ja, zároveň ten míľnik hovorí, že v 2025 už musia byť nemocnice transformované, to je prvá vec. Druhá vec, že keď to tu budeme donekonečna odkladať, tak ja sa naozaj obávam toho, že čo povie Európska komisia na to, keď sa pozrie na tieto odkladania, prechodné ustanovenia, ich posúvanie, že či nepôjde vlastne o zvrátenie míľnika.
Tretia vec, čo mi vadí pri tých čakacích lehotách, je ten čas. A tu súhlasím aj s tým pozmeňovákom, preto sme vlastne dali aj podpisy na pozmeňovák tuto kolegom zo Slobody a Solidarita, pretože vôbec aj tým, že sme išli tým skráteným legislatívnym konaním, tu vôbec nenastala diskusia o tom, prečo to celé musíme posunúť o rok, prečo nie o trištvrte roka, prečo nie o pol roka, prečo nevieme to posunúť o tri mesiace. A tu sa dostávame k tomu štvrtému bodu. My robíme plošný presun všetkých čakacích lehôt. Prečo sme napríklad sa nemohli baviť o tom, že niektoré čakacie lehoty alebo niektoré výkony, niektoré programové profily posunieme, dajme tomu, o trištvrte roka, niektoré o štvrť roka alebo budú možno pripravené, niektoré o pol roka. My automaticky robíme to, že celé to odsunieme o rok. A to ja hovorím, že to je aj to ohrozovanie tých míľnikov a to zvrátenie samotnej reformy to riziko.
Zároveň sa dostávam k tomu štvrtému bodu, ktorý ja už som teda načrtol a niektorí kolegovia už to tu aj spomínali. Tým, že sme išli aj tým zrýchleným konaním, tak vôbec ani nenastala diskusia o tom, že by či sme napríklad niektoré kľúčové diagnózy nemohli vybrať a nemohli napríklad pilotne ich do toho nového systému zaradiť už teraz a vypracovať. Nejaké čakacie lehoty už nám tu fungujú. Hovorilo sa, že nie sú softvéry, nie sú rôzne, nie sú na to urobené rozhrania, ale dneska už máme nejaké, nejaké zaužívané postupy, ako sa niektoré čakacie lehoty zbierajú. No tak keby sa aj zbierali papierovo, tak aspoň sa vedia urobiť možno niektoré kritické diagnózy alebo, alebo vieme sa aj pozrieť napríklad na to, že dobre, máme problém s tým, že už ani dnes to zbieranie čakacích lehôt nefunguje dobre. Nerobí sa vtedy, že keď vám indikujú nejakú rakovinu, takže teraz od toho momentu sa tá čakacia lehota zbiera. Väčšinou sa to robí tak, že prídete do nemocnice, tí sa pozrú, kedy majú tak priestor a vtedy keď vám zavolajú, že dobre, tak môžete vtedy prísť na operáciu, tak vtedy vás zaradia na ten čakací zoznam. Podobný systém, nefunguje to dokonalo, malo by to fungovať už odvtedy, keď ste diagnostikovaní, tak podobne by sme vedeli teda možno aj na niektoré, pobaviť sa, že či, či tu nie je priestor vôbec na niektoré kritické diagnózy, že by sme ich zaradili skôr. A zároveň si myslím, že teraz je aj dobrý priestor na to, keď kolega Szalay hovoril o tom, že to bude páka určitá rozpočtová na budúci rok. Tak ja si myslím, že keby sme sa už napríklad bavili aj o tom, že či to aspoň čiastočne nevieme teraz pustiť ku koncu roka, aspoň na nejakom sete najkritickejších diagnóz, tak teraz sa robí štátny rozpočet. Teraz by to napríklad vytváralo aj ten, ten samotný tlak na tvorbu rozpočtu, na to, aby sme viac peňazí dostali do zdravotníctva, na to, aby sme vedeli natlačiť viac do technických rezerv poisťovní a podobne.
Čiže aby som to zhrnul na záver, my tento zákon nemôžeme podporiť z dvoch dôvodov. Prvý je, že mám otázky ohľadom tých rozhodnutí, že či je vôbec potrebné toto riešiť zákonne. A tá druhá vec je, že nepodporujeme samotný ani, ani tú formu, ako prebehla tá diskusia k tomu posunu tých čakacích lehôt, ale ani ten samotný obsah, pretože mohli sme to robiť určite inými spôsobmi.
Ďakujem veľmi pekne, toto je stanovisko Progresívneho Slovenska. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ja musím tiež veľmi pochváliť vystúpenie kolegu Majerského. A sú tam tie dve časti. Už to tu viacerí predrečníci spomenuli. Jedna vec sú tie čakacie lehoty, druhá je to zaradenie. Ja pri tých čakacích lehotách, tiež to tu bolo povedané, nevidím dôvod na to skrátené legislatívne konanie, lebo to môžeme aj v novembri, aj v decembri prerokovať klasickým spôsobom. Druhá vec, kde by som si ja dovolil polemizovať, je presne to, že či je to potrebné posúvať o rok, či nejdeme hľadať termín polročný alebo štvrťročný.
A druhá vec, ja si do... ja si dovolím polemizovať aj s tou druhou vecou, čo sú tie, čo je tá kategorizácia jedničkových takzvaných nemocníc, pretože moja otázka automaticky znie, prečo napríklad nevieme urobiť kategorizáciu tých nemocníc cez vyhlášku, cez nepovinné programy a povoliť im napríklad poisťovne, aby toto zabezpečovali, resp. ich zazmluvnili na ďalší rok. Tým pádom by sa to dalo robiť cez vyhlášku nižšieho legislatívneho typu a nemuseli by sme ísť vôbec do legislatívneho zrýchleného konania a meniť aj zákon kvôli tomu, aby sme ich rýchlo kategorizovali.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne kolegovi za vystúpenie. V niektorých veciach sa nezhodneme, ja si teda napríklad myslím, že štát by úlohu v zdravotníctve mal mať nejakú. Napríklad čo sa týka tej kritickej infraštruktúry, tak to majú tie najvyspelejšie systémy na západ od nás, že napríklad fakultné alebo vôbec nemocnice sú jednoznačne štátne a z tohto pohľadu podľa mňa je nutné sa pozerať aj na to programové vyhlásenie vlády, nie len čo tam je napísané, ale čo tam aj nie je napísané, resp. čo sa nedodržiava. Napríklad aj z tohto pohľadu je dôležité sa napríklad pozrieť na to, že nám tu chýba záväzok v programovom vyhlásení vlády k univerzitnej štátnej nemocnici, veľkej, ako to vyriešime tú situáciu v Bratislave. Často tam chýba v tom programovom vyhlásení vízia. Hovorí sa, že nejaké stratégie sa vypracujú, že urobíme nejaké projekty, zistíme ešte vlastne len, čo chceme robiť. Kolega tu už spomenul, chýba nám tu záväzok k riešeniu pediatrie, nehovorí sa nič o nejakých inováciách, o ich podpore, nehovorí sa o tom, ako budeme bojovať proti dezinformáciám. Čiže to je jedna vec. Netreba sa podľa mňa na to programové vyhlásenie pozerať len tak, čo tam je, ale aj čo tam, samozrejme, chýba.
A druhá vec je, že aj keď tam už niečo máme napísané, tak či je to vôbec realizovateľné. Ja keď sa dneska pozriem, a to sú tie politické aspekty, politická implementácia, keď sa pozrieme napríklad na to, že vláda sa už dnes zaväzuje k tomu, že bude robiť reformu nemocníc a že bude v nej pokračovať, tak dnes už vidíme, ako ministerka Dolinková nesystémovo zaraďuje do siete nemocnicu Bory alebo kardiocentrum Agel, alebo sa rozprávame o pôrodniciach, ako znižuje a ohrozuje bezpečnosť matiek a novorodencov, alebo napríklad tu máme, hovorilo sa o premiérskej téme. Máme tu premiéra Fica, ktorý už raz potopil jednu reformu nemocníc, takzvanú stratifikáciu, čiže ja sa na to pozerám aj z tohto pohľadu. Je jedno, čo je v tom samotnom programovom vyhlásení napísané, dôležité je, čo tam nie je napísané a dôležité je aj to, že či sa to bude vedieť realizovať, a to z môjho pohľadu je veľmi ohrozené, respektíve vo viacerých oblastiach až nemožné.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Budem reagovať primárne teda na poslancov HLAS-u, na pána Blcháča. Aj vzhľadom na môj vek si pamätám asi pravdepodobne niektoré veci, ktoré si vy nepamätáte. Ja vám pripomeniem, HLAS mal troch ministrov zdravotníctva.

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Zachovajte, prosím vás, nejakú mieru slušnosti.

Dvořák, Oskar, poslanec NR SR
Ja to absolútne slušne držím. (Výkriky z pléna.) HLAS, poprosím priestor. (Výkriky z pléna.) Poprosil by som, poprosil by som vrátiť hlas. HLAS, HLAS mal troch ministrov zdravotníctva. Pána Rašiho, pána Druckera a pána Pellegriniho. Bol to HLAS, ktorý za pána Druckera prvýkrát predložil reformu nemocníc, tzv. stratifikáciu. Pán Pellegrini ju dokonca vtedy podporil. Postavil sa za ňu. A hovoril, že to je dobrá vec. My sme v tejto, my sme v tejto reforme pokračovali.
Ja pani Dolinkovú nehodnotím na základe toho, čo napísala do programového vyhlásenia vlády. Ja ju hodnotím na základe reálnych krokov, ktoré podniká už teraz. A tie reálne kroky, ktoré vidím, tak rozoberá reformu, ktorú ministri za HLAS podporovali a aj predkladali veľakrát. Čiže finálne naozaj, ja si myslím, že je to dobrý, je to dobrý záväzok, ja ho podporujem, ale zároveň pripomínam, že áno, treba to robiť citlivo, treba zohľadniť všetky regionálne špecifiká, ale zároveň, ale zároveň pripomínam, my sme neboli prví, ja som bol ministerský úradník, my sme neboli prví, ktorí túto reformu navrhli. Boli to traja ministri za HLAS, ktorí tu predtým boli, ktorí sa snažili zreformovať túto sieť nemocníc, ktorá nefungovala, došli sme do tejto fázy, kde nám živelne zanikajú pôrodnice a nemocnice. Zatvárajú sa, pretože niekde sa maľuje, niekde nie je personál. My sme tu v tomto stave preto, pretože tí traja ministri za HLAS vrátane nich si nerobili svoju prácu a nechali to zdravotníctvo rozpadnúť. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem za slovo.
Zdravotníctvo by malo byť premiérskou témou. Rozprávala to aj premiérka, á, ministerka Dolinková, rozprávali to viacerí ľudia, ktorí sú dnes v koalícii a boli v kampani. Ide predsa doslova o životy. Je to veľmi dôležitá téma. Ale premiérom je však Robert Fico a mne sa zdá, že premiérskou témou je v prvom rade pomsta. Premiérskou témou je zaistenie si beztrestnosti pre svojich ľudí. Premiérskou témou nie je zdravotníctvo, ale premiérskou témou je nenávisť. Od prvého dňa tejto vlády sme videli tvrdé ťahy proti polícii a spravodlivosti, útoky na médiá, útoky na mimovládky, útoky na opozíciu. V skutočných témach, pri ktorých ide o zdravie, u ktorých ide doslovne o životy, však nevidím takú dravosť a také sebavedomie u vládnych predstaviteľov, že by o týchto témach rozprávali. Nevidím ich tu obhajovať tému zdravotníctva, nevidím ich tu riešiť dôležité témy, ako postavíme nemocnice, ako predĺžime priemerný vek dožitia alebo ako zabránime predčasným úmrtiam. Tento fakt sa ukazuje nielen v prístupe k rozprave a k tejto téme u vládnych predstaviteľov, aj v samotnom programovom vyhlásení o zdravotníctve. Ale prejdem ku konkrétnejším témam.
Ja v programovom vyhlásení vlády nevidím jasnú víziu, kam nás chce táto vláda dostať. Ja zacitujem niekoľko oblastí: "Vláda preto pripraví dlhodobú stratégiu rozvoja zdravotníctva, ktorá bude výsledkom konštruktívneho dialógu..." Alebo: "Bude vypracovaná národná zdravotnícka stratégia a zverejnený zoznam projektov, ktoré sa budú realizovať počas najbližších štyroch rokov." Čiže vláda nám vlastne vo svojom programovom vyhlásení hovorí o tom, že, že ešte nám len vlastne povie, aká je jej vízia.
Keď sa pozerám na to programové vyhlásenie vlády už v tejto forme, tak ja tam nevidím jasné priority, jasné nejaké odpočtovateľné ciele, venuje sa mnohým oblastiam, ale zároveň sa nevenuje niečomu, čo by malo byť prioritné. Ja si myslím, že v tomto programovom vyhlásení vlády by mali byť pomenované priority, ako napríklad sme na chvoste celej Európskej únie, čo sa týka investícií do prevencie. Prečo sa nevenujeme tomu, ako tieto investície navýšiť? Spomínajú sa síce nejaké skríningy, ale zvyšná časť o prevencii je relatívne vágna. Prečo nehovoríme o tom, že už tu stratégie máme? My tu máme tzv. stratégiu zdravia do roku 2030. Máme tu jednu stratégiu, ktorá sa nedarí, nedarí plniť, a zároveň ideme vypracovávať nové. Ja si myslím, že problémom Slovenska, ale aj zdravotníctva je to, že my vieme naozaj napísať pekné stratégie, ale problém ich je odpočtovať. A ja sa obávam, že naozaj toto bude ten istý prípad aj pri tomto programovom vyhlásení vlády.
Samozrejme, objavujú sa tam aj určité evergreeny. Ja som si pozrel programové vyhlásenia vlády asi tak 20 rokov dozadu. Samozrejme, nájdeme tam elektronizáciu zdravotníctva, nájdeme tam systém financovania nemocníc DRG, nájdeme tam nárok pacienta, nájdeme tam takéto rôzne evergreeny, zastavenie, zastavenie odchodu zdravotníkov, ale sú to zase len evergreeny, ktoré sa tu opakujú, a ja sa obávam, že o štyri roky tu budeme stáť a budeme zase konštatovať, že, že nič sa z nich nenaplnilo.
Druhá dôležitá oblasť z môjho pohľadu je personálna kríza. Je pravda, že vláda sa v niektorých čiastkových opatreniach venuje personálnej kríze, ale napríklad tá, ale, ale aj v tejto dôležitej oblasti, a čo ja oceňujem, lebo to sme tu napríklad, je jedna zo stratégií, ktoré sme tu nemali, hovorí, že tiež musí vypracovať stratégiu ľudských zdrojov, aby teda vedela, čo má v tejto oblasti urobiť. Ale ja vám pripomeniem jednu krízu, ktorú sme tu mali ešte pred voľbami. Pred voľbami sme tu mali krízu pediatrickú. Žili sme tým, ako pediatri dávajú výpovede a nebudú môcť slúžiť na pohotovostiach a nebudú môcť slúžiť vo svojich ambulanciách. Rozprávalo sa o tom, ako musíme skracovať tieto pohotovosti alebo vyberať poplatky, aby sme, aby sme teda znížili, znížili nápor na týchto lekárov. V programovom vyhlásení vlády nie je ani slovo o riešení pediatrickej krízy. Ja to považujem za škandalózne, nám tu naozaj pediatri padajú na kolená, my tu budeme mať tretinu pediatrov do, do desiatich rokov, nebude mať kto liečiť naše, naše deti. My sme v Progresívnom Slovensku mali v programe už napríklad jasné opatrenia, vieme sa rozprávať o tom ako napríklad, podobne ako Česi, vieme využiť internistov na to, aby sme nafúkli všeobecných lekárov, ich stavy.
Všeobecných lekárov vieme následne využiť na, za starostlivosť o niektorých pediatrických pacientov. Toto vôbec nie je adresované. Tvárime sa v programovom vyhlásení vlády, ako keby sme tu nemali žiadnu pediatrickú krízu, ako keby nám tí pediatri nedávali nedávno výpovede.
Zároveň v programovom vyhlásení vlády je aspoň spomenuté to, taký ten typický evergreen, že chceme zastaviť odchod lekárov. Ja to veľmi oceňujem, ale napríklad zabudlo sa na to, že čo keby sme sa venovali aj tomu, že budeme prilákavať tie talenty, tie tisícky lekárov, sestier, ostatných zdravotníckych pracovníkov, ktorí nám odišli do Česka alebo napríklad aj do Nemecka, do Rakúska. To sú destinácie, kam ľudia odchádzajú. Na ministerstve financií máme dlhoročné fungujúce štipendiá Martina Filka, ktoré vedia prilákavať tých najschopnejších úradníkov. Prečo toto nevieme urobiť v zdravotníctve? Prečo sa opäť raz venujeme iba tomu, ako zabránime odchodom a ako navýšime počty študentov? Ja si myslím, že programové vyhlásenie vlády by sa malo oveľa viac venovať aj lákaniu mozgov, tých najschopnejších zo zahraničia. Nie je najväčší problém to, ak študent odíde do Brna alebo do Prahy alebo do Olomouca študovať. Problém je, ak sa tento kvalitný študent nevráti na Slovensko. Na to nemáme žiadnu odpoveď v programovom vyhlásení vlády.
Ďalšou dôležitou oblasťou z môjho pohľadu je reforma nemocníc a reforma ambulancií, ktoré som teda ešte ako generálny riaditeľ na ministerstve zdravotníctva mal na starosti a započal som s ich implementáciou. Ja oceňujem, že táto vláda sa hlási k tomu, že v týchto reformách bude pokračovať. Však to hovorí aj vo svojom programovom vyhlásení vlády: "S plnou zodpovednosťou pristúpime k implementácii optimalizácie siete nemocníc s cieľom dosiahnutia bezpečnej, kvalitnej a dostupnej zdravotnej starostlivosti pre všetkých pacientov." Ja sa ale obávam, že toto sú len gestá, ktoré, ktoré sú v niečom aj plané, len preto, aby boli. Lebo tieto peniaze sú, tieto peniaze sú naviazané na tzv. plán obnovy, na vyše miliardu na výstavbu nemocníc. To znamená, že preto je aj pre túto vládu kruciálne, je to absolútna priorita č. 1 tieto reformy splniť, aby vôbec mohla čerpať peniaze napríklad na výstavbu nemocníc. Čoho sa ja ale obávam, je to, že my už máme skúsenosti s tzv. stratifikáciou, ktorá je, ktorá je menej rozpracovaná tá optimalizácia siete.
Premiér Fico už pri podpise memoranda alebo koaličnej dohody vyhlasoval, že... a strašil tu ľudí o rušení nemocníc. My už sme si zažili situáciu, keď sme mali stratifikáciu v parlamente, čo je bežný štandard západných krajín, že takto kategorizujú nemocnice. Je to zvyšovanie bezpečnosti kvality. Tak my už sme si zažili, že jednu reformu ministra Druckera a ministerky Kálavskej ponoril. Máme tu toho istého premiéra, máme tu veľmi podobnú reformu na stole. Ja sa obávam, že to, čo tu je napísané v programovom vyhlásení vlády a k čomu sa, k čomu sa prihlasuje táto vláda, je vlastne zdrap papiera, pretože my už vieme, ako sa v minulosti zachoval premiér k tejto reforme. Zároveň ministerka Dolinková sa teda prihlasuje k optimalizácii siete nemocníc, ale reálnymi skutkami, ktoré ja už dneska pozorujem, ešte keď nie je ani prijaté programové vyhlásenie vlády, ja vidím, ako tú reformu rozkladá na šróbiky. A to, že ju rozkladá na šróbiky, nám spôsobuje viacero rizík. Máme tu, máme tu tzv. posúva... alebo nestihnutie míľnikov v pláne obnovy. Druhá vec, Európska komisia môže vyhlásiť niektoré reformy za, za zvrhnuté alebo za, za, že ich, že ich niekto reverzol. Ak budeme túto reformu donekonečna odkladať alebo ju budeme dajme tomu tie nároky znižovať, tak ministerka Dolinková priamo ohrozuje vyše miliardy eur, ktoré tu máme na výstavbu nemocníc. Napríklad to môžme vidieť pri zaradení veľkej nemocnice Bory, ktorú tu máme v Bratislave, nezákonne, v rozpore so zákonom, do vyššej úrovne, ako by tam patrila. Zákon veľmi jasne hovorí, že máme určité spády a ak by sme tu chceli mať dve nemocnice takto vysokej kvality v Bratislave, na to, aby tí pracovníci, tí zdravotníci vedeli dosiahnuť dostatok výkonov, by sme tu potrebovali mať 900-tisíc ľudí. Bratislava má podľa ministerských analytikov, čo je zverejnené na ministerstve pani Dolinkovej na stránke, 780-tisíc ľudí. To znamená, že my priamo porušujeme zákon. Keď sa na toto niekto pozrie, tak môže sa pozrieť na to, že tú reformu neimplementujeme.
Pozrime sa na kardiocentrum AGEL, ktoré vzniklo teraz v roku 2022, a zákon jasne hovorí, že ak takáto nemocnica neexistovala do roku 2021, tak nemôže vzniknúť, nemôže byť zaradená do siete. Ministerka Dolinková ju zaradila do siete. Ja teda očakávam, že čo sa bude diať zo strany Európskej komisie voči tejto reforme. Som na to veľmi zvedavý.
Dneska som to tu už aj spomínal, my nemáme žiadnu zmienku o kvalitnejšom pôrodníctve v programovom vyhlásení vlády. Naopak, ministerka Dolinková už teraz podniká kroky, aby znižovala kvalitu pôrodníctva, teda bezpečnosť matiek a ich detí tuto na Slovensku. Pretože ja, keď sme tvorili reformu, tieto limity, že koľko musí byť minimálny počet na niektoré výkony, na pôrody a podobne, to si nerobili úradníci od stola, to si nerobili ani politici. Zavolali sa stovky odborníkov, medicínske špičky, kapacity, ktoré sú v tzv. odborných spoločnostiach združené, to sú naozaj stovky ľudí, tých najväčších expertov. A oni prišli s tým, že najbezpečnejší minimálny limit by mal byť tisíc pôrodov ročne na to, aby, aby pôrodníci, aby pôrodné asistentky, aby mali dostatok praxe, keď príde komplikácia, aby vedeli dieťaťu pomôcť, aby poznali tieto situácie. Neskôr, kvôli politickým vplyvom a debatám, sa táto hranica znížila na 800 pôrodov ročne, čo ešte akceptovali odborné špičky našej krajiny. Neskôr za ministra Palkoviča sa táto hranica znížila na 400 pôrodov ročne, čo už ja upozorňujem, že je kritická hranica. My tu máme nemecké štúdie, ktoré hovoria o tom, že ak pôrodnica má pod 500 pôrodov ročne, tak úmrtnosť novorodencov a komplikácií u matiek je trojnásobne vyššia ako v pôrodniciach, ktoré majú viac ako 1 500 pôrodov. A ministerka Dolinková ide ešte ďalej. Ona povedala v čase nedostatku personálu: Ak nejaká menšia pôrodnica bude mať dostatok personálu alebo materiálno-technického vybavenia, tak môže v pohode existovať, môže ďalej fungovať. Je jedno, že má jeden pôrod ročne. Je jedno, že bude mať desať pôrodov ročne. Je jedno, že niektoré dni sa tam žiadny pôrod neudeje. Môže pokračovať. A je nám jedno bezpečnosť a kvalita starostlivosti, ktorú poskytneme matkám. A je to, je to v priamom rozpore s odborným konsenzom, čo nám tu medicínske špičky hovoria. Ja mám preto výrazné obavy o to, kam budú tieto reformy aj v praktickom slova zmysle smerovať.
Ďalšia dôležitá oblasť, ktorá nadväzuje na tú reformu, na tú reformu nemocníc, pretože sú na ňu naviazané prostriedky z plánu obnovy, to je výstavba nemocníc. Ja keď pozerám na programové vyhlásenie vlády, je tam zaujímavá jedna veta: "Medzi krátkodobé priority vlády patrí prijatie rozhodnutia o Národnej univerzitnej nemocnici v Bratislave. (...) Po zohľadnení všetkých odborných pripomienok, auditu, lôžkového fondu a personálnych zdrojov vykonáme potrebné kroky, aby vláda mohla v čo najkratšom čase rozhodnúť o finálnej podobe Národnej univerzitnej nemocnice..." Tak my sme tu mali predsedu strany pani, pani Dolinkovej, súčasného predsedu parlamentu pána Pellegriniho, ktorý si robil tlačové konferencie tri mesiace, štyri mesiace pred voľbami a hovoril o tom, že Rázsochy majú pokračovať. Ministerka Dolinková v kampani rozprávala o tom, že jednoznačne potrebujeme národnú univerzitnú nemocnicu v Bratislave. A teraz si prečítam programové vyhlásenie vlády a vidím tu, že oni vlastne len o tom rozhodnú. Ja od nich nechcem, aby nám tu povedali lokalitu konkrétnu, ako tá, ako tá nemocnica bude veľká. Ale ja si myslím, že je to veľké zlyhanie, že táto vláda sa nevie zaviazať k tomu, že postaví jednu veľkú národnú univerzitnú nemocnicu tuto v Bratislave, ktorá bude slúžiť pre celé Slovensko, ktorá bude slúžiť pre tie najkomplikovanejšie prípady, ktorá bude slúžiť na vzdelávanie personálu, na vedu a výskum, na rozvoj inovácií, ktorá bude robiť fakt tie naj, to najväčšie penzum výkonov, tú najväčšiu kvantitu. Toto tu v programovom vyhlásení nemáme. My tu vlastne, oni nám tu len hovoria, že my si nad tým sadneme a zohľadníme nejaké fakty a potom sa rozhodneme. Takže to nám vlastne hovoria, že úplne v poriadku možno univerzitnú nemocnicu v Bratislave nebudeme mať. Ja si myslím, že tento záväzok by tam mal byť veľmi jasne urobený.
Ja napríklad, podobne ako môj predrečník, ja som našiel zmienku o PPP projektoch v programovom vyhlásení vlády. My už sme tu jeden PPP projekt mali. Boli to zrovna Rázsochy, ktoré zlyhali, po prvé, takže moja druhá otázka je hneď, na aké typy nemocníc chceme PPP projekty našiť alebo využiť. Samozrejme, niektoré, niektoré také verejné, verejno-súkromné partnerstvá už tu fungujú, pretože väčšina vyšších územných celkov, samozrejme, prenajala už svoje, svoje nemocnice na dlhodobé prenájmy napríklad Pente alebo AGEL-u. Ale ja sa pýtam, že chceme PPP projekty využívať aj na veľké univerzitné, na štátne nemocnice? Čo si ja myslím, že kritická infraštruktúra tohto štátu, veľké univerzitné nemocnice, vzdeláva nám to personál, poskytuje to nejaké základné kritické body, keby tu, keď sme tu mali pandémiu, sme to mohli vidieť, veľké infekčné oddelenia držia. Ja si neviem predstaviť, že by sme napríklad využívali PPP projekty na takéto niečo veľké, a tým pádom by sme strácali aj vlastnícku, aj manažérsku kontrolu nad kritickou infraštruktúrou.
A finálne, my sme v postcovidovom svete. Máme tu takú miernejšiu vlnu covidu teraz, ktorú väčšinu, väčšina ľudí neregistruje. Registrujú ju len infektológovia na infekčných oddeleniach. Možno, možno to, možnože ešte registrujú ľudia, ktorí sa chcú zaočkovať a nemajú dostatočné kapacity, my sme sa stále nepoučili po tých štyroch rokoch, a v programovom vyhlásení vlády nemáme ani zmienku o tom, že budeme podporovať očkovanie, že je to najúčinnejšia zbraň na boj proti pandémiám, ale aj na predchádzanie rôznym iným chorobám. My tam nemáme žiadnu zmienku o tom, čo sme tu počúvali o ivermektínoch, o nejakých liekoch na kašeľ, zapíjaním ich vodkou a podobnými vecami, alebo, alebo Savo na vyliečenie rakoviny, tak my nemáme žiadnu zmienku o tom, že v rezorte, kde dezinformácie a hoaxy sú najviac prelezené, je to jeden z rezortov, kde sú najviac prelezené, tak my sa tomu nejdeme venovať. Ja oceňujem, že táto debata na výbore bola, bola taká, že mi aj dali niektoré odpovede a ukázali ambíciu venovať sa aj týmto témam, ale stále táto vláda nemá odvahu v postcovidovom dezinformačnom hoaxovitom svete sa postaviť proti týmto neduhom veľmi jasne.
Toto z môjho pohľadu boli tie najhlavnejšie opatrenia. Ja by som to tu vedel rozoberať ešte veľmi dlho, ale nemám na to dostatok času, ale ja to celé programové vyhlásenie hodnotím veľmi negatívne, a to z toho dôvodu, že nie je tam jasná, jasne definovaná vízia. Je málo ambiciózne a v mnohých cieľoch sa snažilo pokryť všetko, ale zároveň to znamená aj to, že je nejasné a že ho nebudeme vedieť odpočtovať. Sú tam evergreeny, ktoré tu vidíme dvadsať rokov, a zároveň keď sa pozriem na politickú realitu, už konanie ministerky Dolinkovej teraz, tak ja vidím spochybňovanie tých viet, ktoré tu sú a ešte nie sú ani schválené. Ja neviem, či chce postupovať tým spôsobom, že programové vyhlásenie môžem porušovať do toho momentu, kým ho oficiálne neschválime a potom ho začíname porušovať, lebo to sa tu momentálne deje. Ale ja budem veľmi ostro sledovať, ako sa budú napĺňať hlavne míľniky a hlavne opatrenia, ktoré sú naviazané na plán obnovy, pretože nám tu reálne hrozí prepadnutie vyše jednej miliardy eur, ak tu niekto bude deformovať reformy, ku ktorým sme sa zaviazali.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Ja by som chcel nadviazať na vplyv životného prostredia na zdravie, ktoré kolegyňa spomínala.
Je pravdou, že programové vyhlásenie vlády v časti životného prostredia sa nijak nevenuje vplyvu životného prostredia na zdravie, pritom je to veľmi výrazný faktor. Rozpráva o životnom prostredí ako o nejakom jedinečnom bohatstve a kultúrnom dedičstve a z môjho pohľadu ho vníma iba ako akúsi turistickú atrakciu, ktorú tu máme, alebo, alebo nejakú peknú estetiku. Faktom ale je, a to hlavne v prípade znečistenia ovzdušia, že dlhodobé pôsobenie prachových častíc na človeka zvyšuje výskyt astmy, kardiovaskulárnych problémov, pľúcnych chorôb a dokonca vedie k predčasnej smrti. Len znečistené ovzdušie v Európskej únii nás stojí približne 240-tisíc predčasných úmrtí. Na Slovensku podľa Inštitútu environmentálnej politiky je to vyše 5-tisíc predčasných úmrtí. A nie je to, nie je to nič abstraktné. Najväčší problém máme napríklad v regiónoch, ako sú Žilina, Košice alebo Ružomberok. Tam až 5 % úmrtí sa prisudzuje znečistenému životnému prostrediu. Okrem nenahraditeľných ľudských strát ide ale aj zároveň o ekonomiku, o škody spôsobené na ekonomike. Podľa odhadov analytického inštitútu pri ministerstve životného prostredia nás toto môže stáť až 5,3 miliardy eur ročne, čo je cca 6,9 ročného HDP Slovenska.
Preto ja by som chcel vyzvať nové vedenie ministerstva životného prostredia, aby nevníma... nevnímalo životné prostredie iba ako nejaké kultúrne dedičstvo alebo, alebo bohatstvo, ale aby sa pozeralo aj na tie, na tie faktory alebo na tie vplyvy na zdravie, ktoré životné prostredie má, pretože to je z môjho pohľadu najdôležitejšie.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ja nadviažem na tému pôrodníctva kolegyne. Ja si dovolím tvrdiť, že okrem toho, že v programovom vyhlásení vlády nie je riešená zvyšo... zvyšovanie kvality pôrodníctva na Slovensku, tak práve naopak, ministerka už dneska podniká kroky, aby kvalitu pôrodníctva na Slovensku znížila. Dnes už existujú odborné štúdie, ktoré hovoria o tom, že pôrodnice, ktoré majú nízke počty pôrodov, tak majú oveľa vyšší počet komplikácií a úmrtnosti matiek či novorodencov v porovnaní s tými, ktoré majú vyššie pôrody. Ja len poviem príklad jednej nemeckej štúdie, ktorá konkrétne hovorí o tom, že pôrodnice, ktoré majú pod 500 pôrodov, majú trojnásobný, trojnásobne vyšší počet úmrtnosti a komplikácií ako tie, ktoré majú viac ako 1 500 pôrodov. Ja som bol pri tvorbe samotnej reformy, mal som ju na starosti a pamätám si, ako prebiehali tie odborné debaty. Naše lekárske špičky hovorili, že ten, ten, ten kompromis na Slovensku, ten odborný, by sa mal nachádzať približne pri tisíc pôrodoch ročne na to, aby sme vedeli zabezpečiť dostatočnú kvalitu pre, pre matky a rodičky a pre ich deti. Ten, ten kompromis následne prebehol ešte ďalej nejakými politickými debatami a ustálilo sa to na osemsto pôrodoch. Ten kompromis prebiehal dokonca ešte ďalej. Minister Palkovič urobil rozhodnutie, že sa bude klesať na štyristo pôrodov ročne. A dneska ministerka Dolinková hovorí o tom, že ak niekto splní materiálno-technické vybavenie a personálne vybavenie, tak môže existovať pôrodnica, ktorá bude mať aj jeden pôrod ročne. Ja si dovolím tvrdiť, že, že toto je výrazný hazard s kvalitou a bezpečnosťou pri pôrodoch, pri matkách a deťoch.
A ja si dovolím vyzvať ministerku, aby nešla proti odbornému konsenzu a vedela zabezpečiť túto, túto deklarovanú bezpečnosť matiek a detí, ktorú, ktorý bol pôvodný cieľ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobrý deň, ďakujem za slovo.
Ja by som chcel reagovať na tú nízku efektivitu zdravotného systému, ktorú kolega spomenul a konkrétne na to, že my sme naozaj jedna z krajín, ktorá dáva veľmi veľa peňazí do zdravotníctva v porovnaní s tým, aké výsledky za to dostávame. A výsledkami sú práve tie zanedbané roky života, buď predčasné úmrtia, alebo menej rokov prežitých v zdraví. Spomínala sa efektivita, že potrebujeme vyššiu efektivitu zdravotného systému. To programové vyhlásenie vlády aj spomína v dvoch prípadoch v časti zdravotníctva efektivitu, dokonca aj oceňujem, že spomína dokonca aj hodnotu za peniaze, že ju chce presadzovať. Ale podľa mňa tá efektivita je chápaná v zlom slova zmysle, v tom zastaranejšom. Tá efektivita sa nezvyšuje tým, že budeme lacnejšie nakupovať lieky, prístroje, služby alebo budeme robiť centrálne obstarávania. Tie najlepšie krajiny zvyšujú efektivitu tým, že majú nejaké jasné priority a víziu, kam investovať tie peniaze, aby sa dosiahli najlepšie výsledky. Tie najlepšie krajiny to robia tým, že už v tej súčasnej obálke tých peňazí začnú oveľa viac investovať do vecí, ako je napríklad primárna prevencia alebo všeobecné ambulancie. A s týmto my máme obrovský problém na Slovensku. Pretože my sme jedna z krajín, alebo sme dokonca krajina, ktorá v rámci Európskej únie investuje do prevencie najmenej. My sme zároveň krajinou, ktorá podpriemerne investuje do všeobecných ambulancií. Všeobecných lekárov máme jedni z najmenej z tých, z toho celkového počtu lekárov. Čiže ja chcem poradiť do budúcnosti, že ak chceme zvyšovať efektivitu, nesústreďujme sa len na to, ako ideme lacnejšie nakupovať lieky, prístroje a rôzne služby a centralizovať. Je nutné sa sústrediť na to, aby sme ukázali jasnú víziu, kde tie peniaze majú smerovať, a to sú prevencia a všeobecné ambulancie. To ja v tom programovom vyhlásení vlády momentálne nevidím.
Ďakujem.

Sľubujem. (Potlesk.)