Videokanál poslanca

Ďakujem.
Čiže pán Dostál v podstate dopovedal to, čo som chcel ja a nestihol som to, ešte o niečo odbornejší.
Ja som ešte nestihol dopovedať to, že v podstate toto celé odvolávanie pána ministra Šutaja Eštoka, keď na nič iné, tak aspoň na to je dobré, že sme tu zistili a sme svedkami toho, že naozaj tu došlo k svojvoľnému obchádzaniu, k protiprávnemu konaniu a ešte pri obhajobe tohto všetkého sa tu opozícia zosmiešňuje.
Sám minister povedal, že naše podanie je pamflet, celé že to je fraška. Už len toto svedčí o tom, že pán minister jednoducho by nemal byť ministrom, ktorý chce byť ministrom všetkých občanov Slovenskej republiky. Takéto vyjadrovanie, opovrhovanie opozíciou, opovrhovanie ľuďmi, ktorí majú iný názor, opovrhovanie voličmi, ktorí volili iné strany, je nemiestne, lebo minister vnútra má byť ministrom všetkých, aj tých, ktorí si myslia, že perzekvovanie policajtov je namieste, ktorí priam očakávajú, že títo policajti sú zvery, že majú byť vyhodení, dokonca poslanec tu v pléne hovorí, že sú škodná a že majú byť odstránení. Čiže škodná ako zvykne byť odstránená? Aj takéto veci tu zazneli. Čiže toľko som chcel povedať.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vidíte, tri dni čakám na toto, kým tu niečo poviem, a nakoniec sa pokazí systém. (Povedané so smiechom.) To, že tri dni čakám na to, aby som v rozprave povedal z odborného uhľa pohľadu, že prečo sa domnievame alebo sme presvedčení, že pán minister vnútra pán Eštok by mal byť odvolaný, som sa dostal až po troch dňoch čakania. Medzi týmto už zazneli argumenty sprava, zľava, zo všetkých uhlov pohľadu, ale nie ten z odborného uhla pohľadu tých, ktorý ten návrh predkladajú a dožadujú sa ho.
V tej mojej ostatnej rozprave k programovému vyhláseniu vlády som veľa uvažoval, rozprával o... o tom, ako som sa dopracoval k určitým názorom, ktoré som chcel vysloviť, k tým hlavným posolstvám, ktoré som chcel povedať, mi uplynul čas. A som ich nestihol povedať. Tak teraz to urobím opačne. Najskôr poviem to, čo je odkaz, a potom ho budem nejakým spôsobom zdôvodňovať, kým budem mať čas.
Čiže za prvé podľa mňa by mal minister Eštok mal okamžite odstúpiť.
Po druhé pán premiér Fico, ak pán Eštok neodstúpi, by ho mal okamžite odvolať, teda v zmysle legislatívnych postupov. Zrejme sa ani to nestane.
Tak po tretie vyzývam poslancov koalície, že keď opozícia zvolá výbor, napríklad ústavnoprávny alebo branno-bezpečnostný, aby sa láskavo zúčastnili rokovania a umožnili tak rokovať o problematike vecne, argumentačne tam, kde sa to má, a zbytočne aby sme sa tu nezdržiavali rôznymi možno niekedy až duplicitnými debatami.
A po ďalšie, keď už sme sa dostali až sem k rozprave o odvolaní pána ministra Eštoka, tak v podstate začnem hovoriť to, čo vecne argumentačne si myslím, že by malo odznieť.
To, že prečo by mal odstúpiť, prečo by mal byť odvolaný alebo prečo by sme mu mali vysloviť nedôveru, chcem podložiť tým, že pán Eštok od samého počiatku svojho pôsobenia vo funkcii v postate porušuje programové vyhlásenie vlády skoro vo všetkých bodoch, ktoré sa týkajú jeho činnosti. Možno práve preto konal tak rýchlo, ešte skôr, jak to programové vyhlásenie bolo týmto parlamentom schválené, aby sa nemohlo argumentovať, že už vlastne je v rozpore s tým, čo je schválené. Vlastne schválené nebolo, tak zrejme konal zbrklo, nepremyslene, pochybne a toto všetko zapríčinilo to, že sme sa dopracovali až k tomuto momentu jeho odvolávania.
V programovom vyhlásení vlády sa totižto hovorí, že táto vláda zastaví zneužívanie bezpečnostných zložiek na politické ciele, upokojí polarizáciu spoločnosti, prejavy nenávisti, agresivity, neznášanlivosti.
Za ďalšie sa tam hovorí, že základným prameňom pre rozhodovanie bude ústava. Ústavný princíp priamo smerujúci k orgánom štátnym hovorí, že štátny orgán môže konať len to. čo mu zákon dovolí, a spôsobom, ako určí zákon. No a tieto všetky atribúty, ktoré som tu vymenoval pán minister vnútra porušil, alebo konal v nesúlade s nimi. Čiže ak si on myslí, že upokojí polarizáciu spoločnosti, prejavy nenávisti, agresivity, neznášanlivosti spôsobom, akým koná, tak sa teda mýli, lebo on v podstate tu argumentoval, že len plní volebné sľuby tej strany, za ktorú sa dostal do pozície ministra. Lenže on pozabudol na to, že už neni len poslanec, len politik, ale on je minister vnútra Slovenskej republiky, ktorý ma byť ministrom všetkých občanov, všetkých občanov, tak jak sa hovorí v programovom vyhlásení vlády, bez ohľadom na rasovú, náboženskú alebo akúkoľvek odlišnosť a aj politickú.
Čiže v Slovenskej republike žijú občania, ktorí majú iný názor na konanie pána ministra. Veľmi intenzívne sledujú jeho kroky a sú znepokojení. Čiže vôbec necítia to, čo sa hovorí, že sa budú cítiť lepšie, bezpečnejšie, pokojnejšie, vôbec nie. Skôr opak je pravdou, že sa cítia skôr v nebezpečenstve. Nechápu alebo nestotožnia sa s krokmi pána ministra, preto sme tu my, opozícia, aj ja v rámci nej, aby sme poukázali na tieto kroky pána ministra, ktoré, ktoré vôbec nesmerujú k tomu, že situácia má byť pokojnejšia, zákonnejšia. Štátne inštitúcie majú byť vážené, všetci občania aby dodržiavali zákon, všetci sú si rovní, každému padni, komu padni.
Veľa sa tu hovorilo o vyšetrovateľoch, nazývame ich čurillovci. Sú to príslušníci Národnej kriminálnej agentúry. Ja poviem svoj názor. Môj názor som si vytvoril na základe súdnych rozhodnutí, ktoré sú také, že vyše 40 ľudí, ktorých títo obvinili, následne boli obžalovaní, boli nezávislými, nestrannými súdmi odsúdené tieto osoby. Čiže v súdnych pojednávaniach nijako nevyšlo najavo, že by tieto súdne procesy boli, alebo že by prípravne konanie bolo nejak marené, tendenčne upravené alebo že by tam boli realizované nejaké iné neprávosti, lebo, samozrejme, súd nezávislý a nestranný by zrejme na takúto chybu prišiel. To je jeden z argumentov, prečo si myslím, že títo vyšetrovatelia alebo pracovníci Národnej kriminálnej agentúry stoja za to, aby sme sa za nich postavili, aby sme sa pýtali súčasnej vládnej moci, konkrétne ministra vnútra, prečo práve voči nim postupuje tak, ako postupuje.
Samozrejme, boli to sľuby, volebné sľuby, na základe ktorých sa pravdepodobne dostali až k vládnej moci. Oni tieto sľuby, ako hovorí pán minister, sa snažia dodržiavať, lenže aj sľub daný vo volebnej kampani, z pohľadu ministra vnútra sa má dodržiavať tak, ako tvrdí programové vyhlásenie vlády, v zmysle ústavy a v zmysle platných zákonov, a nie tak, že tie zákony budeme odchádzať... a obchádzať, tendenčne ich prispôsobovať, vytvárať si svoj vlastný názor.
Áno, politik, tu sme debatili, každý z nás tu má nejaký názor na tieto právne argumenty, ktoré tu boli prednesené. Aj ja mám svoj názor, ja si ho tu môžem kľudne porozprávať, ale minister vnútra, ktorý chce situáciu upokojiť, zabrániť dezilúzii občanov, že tu je právny či neprávny štát, chce zabrániť nenávisti medzi ľuďmi, tak by mal postupovať tak, aby to tak bolo vnímané, ak nie úplne všetkými, tak aspoň drvivou väčšinou občanov. Aj tých, ktorí ho nevolili. To je povinnosť ministra, lebo on je ministrom Slovenskej republiky, nie ministrom strany SMER alebo strany HLAS, ale všetkých občanov Slovenskej republiky.
Samozrejme, že volebný program sa nedá naplniť tak, aby vyhovoval úplne všetkým. Prioritne sa vyhovuje vlastným voličom, vlastným sympatizantom, ale aj tí druhí nesmú byť z tohto uplatňovania alebo prehadzovania volebných cieľov znechutení, zneistení, vydesení a negatívne naladení.
No a teraz by som vám chcel vecne porozprávať, ako by to teda ten minister vnútra robiť mal, aby aspoň predstieral, že koná v zmysle spravodlivosti, v zmysle zákonnosti, v zmysle toho, že všetci, všetci občania sa majú cítiť bezpečnejšie, pokojnejšie a lepšie. Čiže začnem hneď policajným prezidentom.
Na to, aby minister mohol realizovať tie kroky, ktoré realizoval a o ktorých tu celý čas debatíme, potreboval odstrániť policajného prezidenta. Tu bola debata o tom, že stará garnitúra, nová garnitúra, za vlády SMER-u alebo... vtedy ešte SMER-u bol zmenený koncept vymenovania a ustanovenia policajného prezidenta aj riaditeľa inšpekcie na tzv. demokratický, že o tom, kto bude, rozhodoval branno-bezpečnostný výbor po rôznych vypočutiach, a tento výbor rozhodol o tom, koho má minister vymenovať. Toto neni vôbec demokratické, lebo minister je ten, ktorý sa dostal k moci na základe vôle občanov, a teda má mať nejakú právomoc, aby tú svoju víziu, vďaka ktorej sa dostal do toho, do tej pozície, aj mohol uplatňovať. Čiže musí mať právomoc rozhodovať o tom, kto bude policajný prezident, za akých podmienok ho odvolá a tak ďalej, preto vláda pána Matoviča, následne pán Hegera, už neviem presne, v ktorom, v ktorej vláde sa to stalo, bol tento právny princíp zmenený na taký, že minister sa sám rozhodne, kto bude policajný prezident, určí si svojho nominanta, ako aj riaditeľ Úradu inšpekčnej služby.
Lenže zrejme pán minister si nevšimol právny problém v tom, že v zákone je napísané, že minister ho predstaví verejnosti, teda cestou branno-bezpečnostného výboru. Cestou branno-bezpečnostného výboru. Čiže nie ten výbor rozhoduje o tom, ale sám minister, a toto vypočutie je určené tak, že to neni vlastne o tom nominantovi, ale toto vypočutie je o ministrovi. On sa rozhodne, či po vypočutí vymenuje, nevymenuje.
Ale aby som sa vrátil k pánovi Hamranovi. Hovorilo sa to, že bol ustanovený do funkcie bez výberového konania. Pán Hamran sa zúčastnil výberového konania ešte podľa starého princípu, kde v podstate uspel, len mal o niečo menej hlasov ako pán Kovařík. Ale uspel. Čiže neni pravda, že neuspel. Potom keď pán Kovařík odstúpil, zas bolo vyhlásené výberové konanie, prihlásil sa jediný jeden kandidát - pán Hamran. Mohli sa prihlásiť aj iní, ale prihlásil sa len pán Hamran. A vtedy politici sa rozhodli, že zmenia tento princíp. A v podstate Hamran mohol byť priamo vymenovaný ministrom, ale nie preto, že bol jeho obľúbenec alebo že ho chcel silou-mocou, ale preto, že bol jediný kandidát, ktorý sa sám prihlásil. Čiže takto sa dostal do funkcie pán Hamran.
No a teraz k pánovi ministrovi. Potreboval ho nejakým spôsobom odstrániť, odvolať, má na to právo ako minister, lenže minister to musí urobiť tak, aby neboli namieste žiadne pochybnosti, že to robí účelovo, tendenčne, obchádzajúc zákon, obchádzajúc morálku, etiku a tak ďalej. Pán Hamran tvrdil verejne, že od 1. 11. chce ísť mimo službu, čiže chce ísť do civilu. Deklaroval to, kde len mohol. Pán minister tvrdí, že keď nastúpil do úradu, nenašiel tam žiadne dokumenty o tom, že táto, že toto vyjadrovanie pána Hamrana je reálne podložené nejakými žiadosťami alebo nejakými dokumentmi.
Lenže pán minister, ako tu už prezentoval, dobre vedel, čo zamýšľa pán Hamran. No a on, aby predišiel tomuto zamýšľaniu, tak ho jednoducho preradil do Popradu.
Správne riešenie by bolo nasledovné, napríklad ako by som to riešil ja, tento problém. Zavolal by som si toho prezidenta pána Hamrana na diskusiu, akú má predstavu o svojom ďalšom pôsobení, či chce pôsobiť ešte v Policajnom zbore, či má nejaké úmysly, či má niečo nedoriešené, či má vyčerpanú dovolenku a tak ďalej. No a následne by som prijal rozhodnutie.
Lenže pán minister to urobil tak, že vydal personálne opatrenie a neumožnil pánovi Hamranovi vysvetliť, o čo mu ide. A následne tu prezentuje, že pán Hamran je papaláš, pán Hamran chcel ísť za styčného dôstojníka do Abú Dhabí a rôzne iné argumentácie. Lenže teraz sú to len konšpirácie, to sú len domnienky, ktoré nie sú buď reálne, alebo pán Hamran môže tvrdiť svoje verzie toho svojho ďalšieho pôsobenia po 1. 11., preto si myslím, že toto nebolo korektné, lebo ak by pán minister nechal toho pána Hamrana porozprávať svoje vízie a následne odprezentovať, že vidíte, pán Hamran v podstate ani nechcel ísť do civilu, mal nejaké svoje plány, vtedy by to bolo korektné. Ale takto nie.
A následne, čo sa týka dvoch viceprezidentov. Jeden z nich požíval ochranu oznamovateľov, druhý nie. Pán minister mohol toho druhého viceprezidenta odvolať bez udania dôvodov, toho prvého nie, lebo zrejme zvážil, že používa alebo požíva tú ochranu oznamovateľa. Lenže bez nich sa nemohol v ďalších svojich personálnych aktivitách ďalej pohnúť, lebo sú tam určité vnútorné predpisy, kto je koho personálny a disciplinárny nadriadený. Tak sa rozhodol, že obíde zákon. Dokonca dva zákony. Zákon na ochranu oznamovateľov, podľa ktorého by mal požiadať úrad, že či môže viceprezidenta odvolať alebo nejak personálne vyriešiť. To sa mu zrejme nechcelo alebo sa obával, že ak tú žiadosť podá, bude zamietnutá a potom nemôže toho viceprezidenta odvolať. Tak vymyslel obchádzanie zákona o Policajnom zbore. Preto potreboval rýchlo vymeniť pána Hamrana, lebo nastúpil policajt, ktorý bol zástupca okresného riaditeľstva kdesi na východe, vysvitlo, že celoživotný kariérny dopravný policajt.
Tak tento celoživotný dopravný policajt z pozície zástupcu okresného riaditeľa behom jedného dňa zistil, že je nevyhnutné zrušiť dve pozície viceprezidentov v Policajnom zbore. Tak podľa mňa to je nemysliteľné, že policajt, kariérny dopravný policajt... A zase nestihnem dopovedať všetko. (Ruch v sále. Reakcie z pléna.) Čiže... (Povedané so smiechom. Krátka pauza.) Uh.
No, dosť na tom, že pán minister konal tak, že obchádzal zákony, v niektorých prípadoch porušoval zákony, opieral sa o svoj právny úsudok, ktorý je pochybný, napr. ten najhlavnejší právny úsudok je pri tej ochrane oznamovateľov, kde hovorí, že konal preto, lebo v inom zákone o štátnej službe je platná výnimka, v zákone o služobnom pomere tá výnimka neni. To znamená, že zákonodarca buď nebral v ohľad toto, alebo minister v každom prípade sa toho úradu mal opýtať, či tá výnimka platí, alebo neplatí. Ak by dostal odpoveď, tak by buď podal žiadosť, alebo by nepodal žiadosť. Mohol by konať tak, ako konal. Čiže toto je ďalší moment, keď konal unáhlene, nie tak, ako má konať minister vnútra. Vždy tak, aby jeho konanie nemohlo byť spochybnené, aby nemohli byť právne názory vysvetľované sprava, zľava, aby to bolo jednoznačné.
Ak by konal tak, ako konať mal, ak by napísal do odôvodnenia všetky dôvody, ktoré napr. tu odzneli z pána, z úst pána Gašpara, tak by to bola celkom iná situácia.
A to, že pán Gašpar ho tu obhajuje najviac a odborne, z toho vidieť presne to, že pre koho v podstate pán Eštok pracuje, lebo zaujatosť je tu evidentná pána Gašpara. V jeho záujme je najviac, aby tí čurillovci boli nejakým spôsobom odstavení, tak preto tu on obhajuje.
Už z toho vidieť, že tu je tendenčné, tendenčná snaha zastaviť trestné stíhanie, znemožniť pokračovanie efektívnej práce polície, či už s chybami, alebo bez chýb, jednoducho je to tak, ako som povedal, či sa vám to páči, či nie (povedané so smiechom), sú tu občania Slovenska, Slovenskej republiky, ktorým sa tento postup nepáči, ktorí nechcú, a ja si myslím, že tí čurillovci si zaslúžia ochranu. Musíme sa za nich postaviť a to čiste kvôli tomu, že konali dobre, konali v prospech všetkých občanov, možno v neprospech podozrivých a obvinených, voči ktorým svedčia rô... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Chcel by som upozorniť rečníka, že nielen čurillovci dostali tú, ten inštitút právnej ochrany oznamovateľa, ale aj pani Santusová napríklad. Čiže aj ona, keď požiadala, tak tú ochranu dostala.
Prečo ju nedostal pán Emmel? No pán Emmel ju nedostal preto, lebo o ňu nepožiadal. Ak by o ňu požiadal, tak by kompetentný prokurátor rozhodol, či mu ju udelí, alebo neudelí.
A za ďalšie. Rečník hovoril, že ľudí nezaujímajú čurillovci, ľudí zaujíma všeličo iné, teda to, čo ich priamo ťaží v ich bežnom živote. Tak ja chcem povedať, že existujú ľudia na Slovensku, ktorých osud čurillovcov naozaj zaujíma a sú zvedaví vzhľadom k tomu, čo tí čurillovci urobili a robili, ako s nim naloží súčasná vládna garnitúra, konkrétne minister vnútra. Čiže áno, existujú ľudia, ktorých práveže zaujíma, ako sa bude nakladať s takými ľuďmi, ktorí tu odhaľovali korupciu, závažnú organizovanú trestnú činnosť. Čiže áno. A ja tých ľudí tu zastupujem.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem.
Pred tým, jak som sa prihlásil, som si tak poznamenal viac okolností, v podstate všetky už tu boli povedané. Čiže nebudem sa opakovať, aby som nepredlžoval.
Ešte jedna jediná nebola povedaná, kde pán rečník hovoril, definoval diskrimináciu a vlastne negoval to, že či boli, výrok súdu, že boli diskriminovaní voči ostatným. Čiže on to poňal práve opačne. Oni boli, diskriminovaní boli tí, ktorí neboli vyhodení, nie tí, ktorí boli. Čiže niektorí áno, podľa zákona boli dočasne pozbavení, niektorí neboli. A minister práve teraz rýchlo usúdil, že najskôr musí týchto šiestich, a na tých ostatných teda nemyslel a práve voči nim bola tá diskriminácia. Čiže to som chcel povedať okrem toho všetkého, čo tu už bolo povedané.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Počas príhovoru pána ministra som si robil priebežne poznámky. Tú prvú, kvôli ktorej som sa prihlásil, to bolo to, že pán minister nás... našu oficiálnu policajnú prácu opozičnú nazval, že fraška. Fraška. To neni fraška, to je naša jediná možnosť, že ako upozorniť... (Reakcie z pléna.) No. Čiže ja som si poznamenal, fraška, a že vám tu bránime plniť vaše volebné sľuby. No nebránime vám plniť vaše volebné sľuby, nám bolo jasné, že ich budete plniť, však preto ste sa stal ministrom.
Len my vás chceme upozorniť na to, že keď ich idete plniť, tak ich plňte tak, aby bolo jasné aj pre tých, ktorí vás nevolili, že ste tu v prospech všetkých, minister vnútra garantuje bezpečnosť každému. My vás len tak jemne, možno najjemnejšie, ako môžme, chceme upozorniť, že teda aj to sú ľudia, aj to sú občania.
Čiže... a potom ste, potom je tu jedno slovo veľmi dôležité, ktoré ste povedal pri tom právnom argumentovaní, že prečo ste sa rozhodol vydať tie personálne rozkazy, ktoré ste teda písomne nejak slabo odôvodnil podľa súdov. Vy ste sám povedal, že ja sa domnievam, ja sa domnievam, že to ich zotrvanie by bolo na ujmu dôležitého záujmu. Vy, minister, pri vydaní svojich personálnych opatrení sa nemôžte domnievať, vy musíte byť presvedčený. (Reakcia z pléna.) Tak vidíte. Hop! Vy ste tu povedal, ja sa domnievam, no a toto, my vás, ja osobne vás chcem teda upozorniť, že minister musí byť presvedčený. (Reakcia z pléna.) No tak...
Viete, aj ja som chcel veľa vecí povedať, len mám vypnutý mikrofón, tak teraz mám, potom budem mať reč, potom vám poviem ešte viac. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Gašpar, ja som naozaj nesmierne rád, že konečne sa jeden z tej druhej strany venoval fakt vecne meritu tohto odvolávania. Čiže to je fascinujúce a výborné, lebo konečne môžme debatiť o merite veci.
Zároveň si... alebo zároveň ste však povedal, že sú to vaše úvahy, vaše úvahy, že prečo tie dôvody sú tak, ako ich vníma teda koalícia, a predpokladáte, že tak ich vnímal aj pán minister, keď vydal tie svoje opatrenia. Lenže... áno, uznám, že sú to fakt seriózne dôvody a argumenty, právne korektne realizované, len problém je v tom, jak to povedala kolegyňa Števulová, že neboli napísané v tom, v tých rozhodnutiach. Ak by tam boli napísané, možno by sme tu nesedeli, lebo by bolo jasné, že teda z jakých právnych úvah sa vychádza.
Ani samotné súdy neboli jednotné. Dva vyhodnotili vec tak, jeden vyhodnotil ináč. Čiže všetko to plynie z toho, že tie personálne rozkazy neboli napísané tak, ako majú byť, a jedna strana hovorí, že pre ľudí, pre ľudí robme, pre ľudí robme a nechajme toto tak a robme len pre ľudí.
My máme tiež svojich ľudí, svojich voličov, ktorí sú fakt presvedčení, že toto tu je pomsta. My preto sa tu pýtame, my sa musíme, či to je pomsta, či to, aby sa dodržiaval zákon, rozkaz personálny aby sa napísal tak, aby nemohol byť spochybnený nikým, a nieto ešte že sú spochybnené tie rozkazy aj samotnými súdmi. Nie ľudia. Ľudia sú aj tí, ktorí neveria ministrovi. Ľudia sú aj tí, ktorí neveria tým rozhodnutiam. Ľudia sú aj tí, ktorí si myslia, že tu dochádza k pomste, a my sme ich zástupcovia a my sa v ich mene tu pýtame. (Potlesk.)

Ďakujem. Vo veľa veciach môžem aj súhlasiť s tým, čo tu bolo povedané v tom, v tej rozprave, ku ktorej mám faktickú poznámku. Hneď na úvod, keď som sa prihlásil, tak som si poznamenal to, že sme nenechali pánovi ministrovi ani aspoň tých 100 dní, aby sa mohol oboznámiť s tým svojím ministerstvom, no a práve to ma napadlo, že teda v podstate sa ešte nestihol oboznámiť, áno, a napriek tomu tak rýchlo konal ešte vlastne pred programovým vyhlásením vlády. A práve toto je ten, tá podstata tej snahy, viem, že nikoho zrejme tu neodvolávame, ale aspoň razantne upozorníme, že keď minister vnútra prijme nejaké rozhodujúce opatrenia, tak sa má s tou vecou oboznámiť a konať tak, zo všetkých uhlov pohľadu, aby to jeho konanie nemohlo byť spochybňované jak napríklad toto, o ktorom tu celý čas hovoríme, že nejaké súdy, dva, rozhodli opačne, jeden už rozhodol inak, čiže to sú všetko pochybnosti a minister vnútra aspoň sa dozvie, že takto zbrklo a rýchlo v podstate z určitých pohľad právnych aj v rozpore so zákonom by konať nemal. Čiže to je podstata a nie, neodvoláme ministra Mikulca, toho ste odvolávali tu osemkrát, všetko, čo bolo povedané, bolo už povedané pri tom jeho odvolávaní, teraz odvolávame pána nového ministra, pána Eštoka, čiže o tom by sme sa mali rozprávať a nie o všeličom možnom inom. Tak asi toľko. Ostatné potom v rozprave. (Potlesk.)

Ja mám fakt faktickú. Chcem začínať s tým, že ste nemyslel, že v takomto kontexte budete prvýkrát tu diskutovať. No nič vám nebránilo diskutovať, keď sme o vašom programe tu debatili. Vtedy sme mohli rozobrať to. (Potlesk.)
Ďakujem, ostatné poviem potom v rozprave.

Ďakujem. Dva dni tu premýšľam nad tým, čo povedať, a nakoniec som to nestihol, lebo tak som sa do toho zamotal, tak prepáčte. Samozrejme, ja úplne to dokončím, že toto programové vyhlásenie je určené pre tú druhú a tretiu skupinu tej elity a teda budeme dávať pozor, aby sa tento úmysel naplňoval veľmi ťažko alebo minimálne. Ďakujem.