Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo.
Pani Záborská, vy ste hovorili o tom, že ide o čisto administratívnu záležitosť. Tak ja by som teda navrhla, že ak naozaj to vnímame ako čisto administratívnu záležitosť a chceme, aby jedna osoba mala jedno identifikačné číslo, tak jej to číslo priraďme úplne nezávisle od toho, že či teda sa jedná o muža, ženu, alebo či je to ťažké určiť. Lebo ja nevidím nijakú konkrétnu pridanú hodnotu toho, prečo by teda v tom rodnom čísle muselo byť, musel byť tento údaj, keď aj medicínsky je zhoda na tom, že to nie je jednoznačný údaj, a dokonca aj vy vaším návrhom priznávate, že to nie je jednoznačne medicínsky údaj, keďže tam priznávate, že mohlo dôjsť k chybe pri narodení, a vtedy sa to mení. Čiže v niektorých situáciách umožňujete zmenu a v iných situáciách neumožňujete zmenu, tak zaveďme teda administratívny údaj rodné číslo, ktoré nebude viazané na niečo, čo označíme muž alebo žena, ale, okej, nech je to údaj, ktorý potom, potom je stály.
A vy ste nás vyzvali, aby sme teda vám nepripisovali motivácie, ktoré možno nemáte. Ja to, samozrejme, beriem na vedomie, myslím, že je to správne, že nás o to žiadate, ale vy, prosím, prijmite na vedomie, že vaše činy, to, že predkladáte tento zákon, majú nejaký dopad. Či bolo vašou motiváciou ubližovať transrodovým ľuďom, alebo nie, to neviem, ale vieme, že im to v konečnom dôsledku ubližuje. Že vôbec to, že plénum Národnej rady sa tu zase zaoberá tým, aby im nejakým spôsobom uberali z práv, ktoré majú, to im ubližuje. A prijmite, prosím, vy toto na vedomie, že vaše činy majú dopad a ak to prejde, im to ubli... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Ďakujem kolegovi Dostálovi, myslím, že veľmi pokojne, vecne a zároveň jasne pomenoval, kde vidíme mnohí, čo tu sedíme, viacero problémov s týmto návrhom. A jedna z myšlienok, ktoré by som rada vyzdvihla a zdôraznila, je, že tu nejde o konflikt práv dvoch ľudí, ale tu ide o konflikt práv konkrétnych ľudí, ľudských bytostí a oproti nim stoja, stojí presvedčenie nejakej časti spoločnosti alebo predsudkov nejakej časti spoločnosti. Že to, že navrhovatelia nejakým spôsobom sú presvedčení, že genetické testy sú tie, sú to, čo by malo rozhodnúť, alebo že oni sú spokojní, že nejako vidia ten svet, tento svoj pohľad nanucujú zvyšku spoločnosti a ubližujú tým konkrétnym ľuďom. A tu sa naozaj bavíme o počtom veľmi malej menšine v tejto spoločnosti, ktorá svojou existenciou nikomu neubližuje, sú to ľudia, ľudia, ktorí tu žijú, ktorí chcú žiť slobodne ako všetci ostatní, ale keďže sú nejakým spôsobom príslušníci menšiny a majú nejaké postavenie iné ako, ako my ostatní, ktorí nemusia sa vysporiadavať s nejakým nesúladom medzi tým, ako sa cítime, a tým, čo hovorí naše telo, tak niekto iný im neustále kreslí kríž na chrbát a robí z nich obete šikany. A to je tu, žiaľ, problém v tomto prípade.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
V tomto konkrétnom zákone úplne rozumieme zámerom predkladateľov a za progresívny, teda za klub Progresívneho Slovenska aj môžem povedať, že, že podporíme tento zákon, lebo naozaj hasí nejakú situáciu, v ktorej tie dopady by padli na niekoho, kto za to nemôže.
Keď sa prijímal nový zákon o... teda zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania, tak, resp. keď sa novelizoval v roku ’22, myslím, tak sa predpokladalo, že do roku ’24 prebehnú aj habilitačné, aj inauguračné akreditácie, a preto sa to dalo do prechodných ustanovení. Teraz sa nám ten termín 31. augusta ’24 blíži a je evidentné, že sa ten termín nestihol, to znamená, že keby sa tento zákon neprijal, tak by sa vysokým školám znemožnilo teda realizovať habilitačné, inauguračné konania, čo asi nie je v nikoho záujme. Čiže z pohľadu toho zákona samotného je to zrozumiteľné a zákon samotný podporíme.
Ale zároveň chcem využiť túto príležitosť na vyjadrenie takého až veľkého znepokojenia, že kvôli teda tomu, že vlastne akreditačná komisia nestihla, teda akreditačná agentúra, pardon, nestihla tie akreditácie, tak ako to bolo plánované, tak by sa vysoké školy stali nejakým rukojemníkom a Národná rada teraz musí, musí tak trochu narýchlo hasiť tú situáciu. A v tejto súvislosti by som chcela poukázať na situáciu, v ktorej sa momentálne nachádzame, pokiaľ ide o Akreditačnú agentúru pre vysoké školy, a akoby, áno, s istým takým znepokojením skonštatovať, že, že čo je momentálne, čo je momentálne tá situácia a z čoho sme znepokojení.
V minulosti teda tie akreditácie prebiehali, alebo akreditačná komisia, ktorá teda musela tie akreditácie dávať na veľmi pravidelnej báze, lebo sa schvaľovali aj relatívne malé zmeny na... vo vysokých školách, následne sa rozhodlo, že sa teda dá vysokým školám väčšia voľnosť, ale zároveň tú väčšiu voľnosť mala sprevádzať aj prísnejšia kontrola a naozaj dohľad nad tým, aby tie vysoké školy poskytovali čo najkvalitnejšie vzdelanie a čo najkvalitnejšiu vedu. Na základe toho bolo do zákonu stanovené, že vysoká škola je povinná požiadať agentúru, teda akreditačnú agentúru, o posúdenie vnútorného systému najmenej raz za šesť rokov. Čiže je tam pomerne dlhé šesťročné obdobie medzi dvoma akreditačnými konaniami, kedy pokiaľ na začiatku dostala zelenú tá vysoká škola, tak vlastne dostala obrovskú slobodu aj na ďalších šesť rokov.
Vysoké školy majú za sebou niekoľko rokov trápenia s akreditáciou, poviem to, že vyprodukovali tisíce strán papierov, došlo k neuveriteľnej vlastne záťaži akademikov, ktorí sa mohli radšej venovať v tom čase, teda ideálne by ten čas mohli, mohli využiť kvalitnejšie v práci či už so študentmi, alebo, alebo na vede, a ten zámer bol naozaj ten, že veľmi dôkladne, podrobne sa pozrieť na to, v čom spĺňajú kvalitu, v čom nie, rozlišovať, ktoré majú poskytovať iba bakalársky stupeň, ktoré školy už sú lepšie, tak aj magisterský, ktoré dokonca aj doktorandský. Jednoducho naozaj si myslím, že niekde na začiatku celého tohto procesu bola idea toho, že pozrieť sa pod lupou, to tak poviem, na to, či sa tá kvalita plní, lebo viete, ono sa tak často na Slovensku povie, že máme priveľa vysokých škôl, máme 35 vysokých škôl na to, že sme pomerne malá krajina, päť miliónov ľudí, a mali by sa nejaké zavrieť. No ale to neni, samozrejme, také jednoduché, ono to neni rozhodnutie, ktoré, ktoré by sa malo diať od stola na ministerstve, jednoducho na to sa naozaj treba pozrieť dôkladne, ktoré odbory sú kvalitné, nie sú na úrovni katedier a tak ďalej. A momentálne čo vidíme, je, že teda za prvé sa ten akreditačný proces nestihol tak rýchlo, ako sa, ako sa očakávalo, a za druhé teraz sa teda postupne zverejňujú tie, tie prvé správy, a zatiaľ to vyzerá tak, že v podstate závery akreditačnej agentúry sú, že nikde nie je problém, že všetko funguje výborne, že všetky školy si môžu ponechať tie akreditácie na tie stupne, ktoré mali doteraz, a že vlastne všetko funguje, funguje perfektne.
A mám k tomu istú skepsu, poviem to na rovinu. Najlepšie hodnotenou slovenskou vysokou školou je Univerzita Komenského v Bratislave, ktorá je v medzinárodnom rebríčku na 661. pozícii, a to sme pritom vyspelá časť sveta, Európska únia, druhá najlepšia za Slovensko, čo je (rečníčka si odkašlala), pardon, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, je až na 1 435. mieste a potom ešte dve sa umiestnili v prvých dvoch tisíckach. Nenasvedčujú tieto čísla tomu, že by sme naozaj boli, že topka, pokiaľ ide o kvalitu našich vysokých škôl.
V rámci Európskej únie máme najviac študentov študujúcich v zahraničí. (Rečníčka si odkašlala.) Vidíme tu neskutočný problém s brain drainom, s tým, že nám odchádzajú mladí ľudia preč, a vymýšľame, aby sme hasili tento problém, ktorý tu máme, že tí najlepší študenti nám odchádzajú preč, tak vymýšľame... (Na rečnícky pult priniesli pohár vody.) Ďakujem veľmi pekne, ďakujem, oceňujem. (Rečníčka sa napila vody z pohára.) Pardon, dlhý týždeň, dlhý deň, viacerí sme veľa hovorili. Na to, aby sme nejako hasili tento problém, ktorý vlastne prioritne súvisí s kvalitou, resp. problémami s kvalitou vysokých škôl, tak vymýšľame potom zložité štipendijné schémy, aby sme tu tých najlepších študentov udržali. Ani to sa, mimochodom, neukazuje ako extra efektívne, lebo skôr väčšinou vlastne zaplatíme štúdium tým, ktorí by tu boli tak či tak, a ja teda naozaj nie som z tých, ktoré by nutne kritizovali odchod do zahraničia, ja sama som, som študovala v Brne aj, aj opakovane som bola v zahraničí, ale vidím veľký význam v tom, keď sa, keď sa ľudia vracajú na Slovensko, ale tá podstata toho celého je (rečníčka si odkašlala), že potrebujeme zvýšiť kvalitu vysokoškolského prostredia na Slovensku. A, žiaľ, po celej tej veľkej akreditačnej tortúre to nevyzerá úplne presvedčivo, že by akreditačná agentúra, tak ako momentálne funguje, k tomuto vedela prispieť. A myslím si, že je to na dlhé ďalšie debaty, ktoré určite aj pri rôznych ďalších príležitostiach budeme viesť, čo sa s týmto dá zlepšiť, teda čo sa s týmto dá zmeniť, tak aby sa ten stav zlepšil.
V každom prípade, keď sa vrátim k tomuto zákonu, tak pripomínam, že áno, chápeme, prečo je tento zákon nevyhnutný a prečo je potrebné ho zaviesť, ale, žiaľ, je to výsledok toho, že konkrétna inštitúcia akreditačná agentúra nestihla termíny, tak ako boli nastavené, a zatiaľ ako na základe tých výsledkov minimálne to vzbudzuje, vzbudzuje viaceré otázky a obavy.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Žiaľ, kolegyňa sa teraz nemohla zúčastniť, čiže stručný príspevok za náš klub prednesiem ja.
Ja možno poviem tak osob... teda v prvom rade k prvému bodu sa ani vyjadrovať nebudem, tam rozumieme, že ide o nejaké technické, technické zosúladenie. Druhý a tretí bod vnímam, vnímam v jednom, keďže teda ide podľa vašich slov podporu rodiny, a teda podporu tehotných študentiek a, a všetkých študentov, ktorí sa starajú o malé dieťa. Ja tomu zámeru, ktorý sa mi zdá, že tu sledujete, rozumiem. Môžem povedať, že tiež som pred 12 rokmi prerušovala doktorandské štúdium z dôvodu vtedy mojej prvej materskej dovolenky, v úvodzovkách dovolenky. A čiže myslím si, že mám isté pochopenie pre ten zámer, ktorý predkladáte, ale zároveň máme akoby niekoľko takých otázok, možno nejasností, a teda dovolím si dovolím si predniesť ich tu v pléne a verím, že potom, ak teda zákon prejde do druhého čítania, tak tam, tam bude priestor ešte o nich diskutovať viac.
Tá prvá otázka znie alebo pripomienka na základe toho, ako ste to naformulovali, tak rektor odpúšťa školné. To znamená, že to školné de facto vznikne, ale rektor, ktorý doteraz ho mohol odpustiť tejto skupine študentov a študentiek, zrazu bude povinný ho odpustiť. Školský zákon, teda vysokoškolský zákon by však umožňoval aj inú cestu a to je cesta, ktorú pozná napríklad pri zahraničných mobilitách, kedy pri niektorých dôvodoch predĺženia vysokoškolského štúdia ten poplatok za predĺženie štúdia ani nevznikne. Čiže to sú v podstate dva, dva spôsoby a z pohľadu toho študenta sa môže zdať, že to vyjde narovnako, pretože v konečnom dôsledku jednoducho nemusí platiť školné, ale z pohľadu tej vysokej školy je to rozdiel, pretože ak ten poplatok za predĺženie štúdia de facto vznikne, ale rektor ho musí odpustiť, tak dá sa povedať, že to financovanie musí ísť z rozpočtu univerzity. Pokiaľ by sa išlo cez to, že ten poplatok vlastne ani nevznikne, ako je to pri zahraničných mobilitách, tak to v podstate financuje štát. A z tohto dôvodu by som sa teda chcela opýtať, že prečo ste si vybrali túto cestu, kedy rektor má odpustiť ten poplatok, a nie cestou, že poplatok vlastne ani nevznikne.
Druhá otázka je, a tu trochu narážam na tú dôvodovú správu, teda na nie dôvodovú správu, ale na doložku vplyvov, v ktorej sa deklaruje, že žiadne vplyvy to mať nebude, no my sme presvedčení, že to bude mať nejaké vplyvy na rozpočet tých vysokých škôl, ale zároveň tam, žiaľ, nie je žiadna analýza toho, že koľko vôbec prípadov takýchto v súčasnosti máme. Ja mám za to, že na ministerstve školstva tieto údaje sú k dispozícii, prípadne spárovaním dát vysokých škôl a ÚPSVaR-ov predpokla... ÚPSVaR-ov, resp. Sociálnej poisťovne, a záleží od toho, či vznikol nárok na materskú, alebo iba na rodičovský príspevok. Myslím si, že existuje minimálne nejaký odhad, že existujú dáta, na základe ktorých by sa dal vytvoriť minimálne nejaký odhad toho, že o akom počte študentiek a študentov teda vlastne hovoríme, a to by nám potom dalo aj lepší obraz o tom, že koľko to naozaj bude stáť, lebo, myslím, že neni pravdivé povedať, že to nebude stáť nikoho nič. A veď môžme si ako parlament povedať, že pre našu spoločnosť to stojí za to, ale bolo by dobré vedieť, koľko to tak bude stáť v eurách, aby sme vedeli potom posúdiť ten, ten sociálny dopad.
A tretia otázka sa týka tej cieľovej skupiny, lebo práve aj tým, že nevieme, koľko vôbec takýchto študentiek a študentov je, si myslím, že ani nevieme veľmi dobre odhadnúť, že aký pozitívny by mal byť ten sociálny dopad. A vnímame tu aj ďalšie skupiny, že pokiaľ už sa teda chceme baviť o tom, že podpora rodiny a podpora zosúlaďovania rodinného života a študentského života, tak si myslím, že je na mieste sa pýtať, že či práve toto je tá najkľúčovejšia cieľová skupina a či je dobre zadefinovaná. A tu by som hneď pripomenula, že napríklad vo vašom zák... v návrhu vášho zákona sa explicitne hovorí, že sa to týka študentov a študentiek, ktorí sa starajú o dieťa do troch rokov. Ale vieme, že pokiaľ má dieťa zdravotné znevýhodnenie, tak rodičovský príspevok, alebo teda materská sa predlžuje; rodičovský, až do šiestich rokov. Čiže hneď by som napríklad akoby zvážila, že či tam nepridať, či to nenaviazať, teda tieto dve kategórie, aby sa to aspoň prelínalo, že, že keď teda je oso... tá žena alebo aj muž na predĺženej materskej z dôvodu toho, že to dieťa má zdravotné znevýhodnenie vyžaduje si vyššiu starostlivosť, tak potom by sa týkal aj tento zákon.
Otázka je aj celkovo starostlivosť o staršie deti, lebo napríklad v prípade materských škôl vieme, že často naozaj deti, ktoré čerstvo dosiahli tri roky, tiež to neznamená, že hneď môžu nastúpiť do materskej školy. Potom je otázka, čo ak napríklad opatrujú iného člena rodiny. To môžu byť aj osoby, ktoré poberajú opatrovateľský príspevok, alebo teda sa starajú aj o iného člena rodiny, ktorý nemusí nutne byť, byť ich dieťa.
A ja teda chápem, že vy ste si tu vybrali nejakú cieľovú skupinu, môže, môže to byť legitímne, ale teda zamyslela by som sa nad tým, že či je zadefinovaná naozaj dobre, či vieme sa dostať k nejakým dátam o tom, aby sme teda vedeli, že o akej skupine sa vlastne bavíme, a od toho teda závisí, že koľko to vlastne bude stáť a či je naozaj vhodné prenášať to finančné bremeno, ktoré tam vznikne, na plecia tých vysokých škôl tým, že donútime rektorov, aby ten poplatok odpustili, a či by nebolo lepšie, aby teda štát, keď už sa štát rozhodne podporovať mladé rodiny, zároveň študujúcich rodičov, že to potom vezme na seba a povie, že dobre, tak týmto ľuďom ten poplatok akoby ani nevznikne a budú sa jednoducho rátať ako, ako bežní študenti a pôjde, pôjde na nich poplatok z, z štátnej kasy.
Takže toľko, toľko moje otázky a budem, budem sa tešiť na ďalšiu diskusiu. Čiastočne tu a asi čiastočne na výbore.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem kolegyni Nash, toto je naozaj téma, ktorej málokto odborne rozumie, a som rada, že, že si sa k tomu vyjadrila. A zarezonovalo vo mne najmä to, že je tento návrh iste nevyužitá príležitosť. A asi ako najdôležitejšie vnímam práve to, čo odznelo, čo sa týka alkoholu pri lyžovaní, lebo tiež teda aj chodím lyžovať, aj chodím lyžovať so svojimi deťmi. Veľmi citlivo vnímam otázku bezpečnosti, a keď si uvedomujem, že akýkoľvek bufet (povedané so smiechom) pri lyžiarskej trati je aj uprostred dňa plný ľudí, ktorí tam popíjajú alkohol, tak naozaj si toto vnímam ako, ako obrovské, obrovské bezpečnostné riziko.
Čiže myslím si, že keď už sa tejto téme venujeme, tak naozaj by bolo vhodné sa pozrieť aj na ďalšie aspekty, lebo to je síce fajn, že dieťa bude mať helmu, ale tá otázka bezpečnosti zďaleka, zďaleka nekončí tam. Takže ďakujem, ďakujem za vystúpenia.

Ďakujem za slovo.
A v niečom je to také krásne ironické, na čo poukázala kolegyňa Bihariová, že aký veľký je tu nesúlad medzi tým, čo na jednej strane predkladatelia deklarujú aj vo svojich vyjadreniach, aj v dôvodovej správe a čo na druhej strane naozaj predložili ako konkrétny návrh a aký to, aký to bude mať dopad.
A myslím si, že krásne to tak rozplietla kolegyňa Bihariová, že tak kritizujete nejaké tzv. politické mimovládky, dokonca včera tu explicitne odznelo od koaličnej partnerky vašej poslankyni Vaľovej, že treba oddeliť zrno od pliev. Ale potom to, čo sú tie údajné politické mimovládky, napríklad tie, ktoré teda poukazujú na korupciu a tým pádom kritizujú, dovolia si, majú tú drzosť, dovoliť si kritizovať politické strany, ako je napríklad nezisková organizácia Zastavme korupciu, tak vlastne zistíme, že ona na zozname nebude, pretože zahraničné peniaze neberie, pretože sa nájde možno dosť ľudí alebo firiem, alebo sponzorov na Slovensku, ktorým na skutočnej transparentnosti a skutočnej efektívnosti vynakladania verejných zdrojov natoľko záleží, že im na to prispejú aj zo svojich, teda tzv. dobrých slovenských peňazí.
A potom na druhej strane tu môžme mať kopec organizácií, začínajúc veľkými športovými, ako by bol slovenský futbalový a hokejový zväz až po, naozaj to môžu byť aj malé organizácie, ktoré pomáhajú jednotlivcom, ale stačí, aby mali jednu podporu od príbuzného zo zahraničia, a zrazu budú na zozname. Tak akú má toto logiku?
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Keby som mala toto vystúpenie od kolegyne Števulovej zhrnúť do jednej vety, tak by som povedala, že táto vláda vodu káže a víno pije, lebo naozaj tu je vidno, že na jednej strane je tu obrovská snaha umlčať akúkoľvek kritiku, nezávislosť, nejaký odlišný svetonázor, a vidíme to pri tých mimovládkach, kde sa umelo podsúva, že sú nejaké politické mimovládky, ktoré majú nejaké zlé zahraničné peniaze, a preto ich treba teda označkovávať. Vidíme to v oblasti médií, pri snahe ovládnuť RTVS, vidíme to v súdnictve, v polícii a tak ďalej.
A najjasnejšie, keď teda tuto sme pri debate o mimovládkach, je to vidno presne na tom, že na jednej strane sa tento zákon, návrh zákona pokrytecky zastiera tým, že ide zvyšovať transparentnosť, čo vôbec nie je pravda, lebo on nehovorí nič o transparentnosti v zmysle priznania zdrojov. Už teraz ako opakovane tu odznelo, mimovládky priznávajú zdroje, aj tie, aj tie zahraničné, hlavne pokiaľ ide o tie napríklad z Európskej únie alebo, alebo Západnej Európy. Oveľa väčší problém máme s financovaním z Ruska, ktoré nebýva priznané.
Na jednej strane teda útoky na mimovládky s tým odôvodnením, vraj ide o transparentnosť, ale na druhej strane prideľovanie peňazí zo štátneho rozpočtu, či už práve cez dotačné schémy, alebo pri Fonde na podporu umenia, tam sa tá latka transparentnosti nestále znižuje a znižuje. A toto je ten problém, že síce vodu kážete, ale víno pijete.

Ďakujem za slovo.
Rada by som podčiarkla jednu vetu, ktorá tu odznela od kolegu Dostála, a to je, že právo vyjadrovať sa nemáme len my politici, a toto je podľa mňa strašne dôležité si uvedomiť, že áno, my, politické strany majú nejakú funkciu v štáte a v tomto pléne sedia iba zástupcovia politických strán, ale pre celé fungovanie štátu akékoľvek vyjadrovanie sa, verejné vyjadrovanie sa, zhromažďovanie sa, združovanie sa, majú právo všetci a nemusia to byť politické strany.
A príde mi naozaj absurdné toto delenie na nejaké dobré a zlé mimovládky, lebo teda jedny sú politické a druhé sú nepolitické. Presne ako to povedal pán Dostál, tak sú mimovládky, ktoré sa... vznikli, občianske združenie, ktoré vzniklo, lebo združuje ľudí, ktorí sa rozhodli, že chcú kontrolovať transparentnosť a mieru korupcie, a teda sa k tomu vyjadrujú a áno, potom kritizujú politické strany, ako pán Lučanský dneska sám povedal, áno, každý má právo aj sa kriticky vyjadrovať. A potom sú organizácie, ktoré vy nazývate teda tie dobročinné alebo tie charitatívne, a to sú tie kvázi dobré. A kebyže si zoberieme organizáciu, ktorá sa napríklad venuje deťom s rakovinou, tak asi by ste povedali, že to sú tie dobré, no ale čo ak náhodou vláda predloží nejaký návrh, ktorý mení niečo v zdravotníctve, a táto organizácia, ktorá pomáha deťom s rakovinou, by sa ozvala, že ale viete, našim pacientom tento návrh uškodí. Tak zrazu už je politická, zlá, lebo si dovolila sa kriticky vyjadriť?
Ono celé to delenie jednoducho nesedí. Nedajú sa deliť mimovládky na politické a nepolitické. Ani občanov nemôžme deliť na politických a nepolitických.
A na záver k tým peniazom. Nielen mimovládky sú financované zo zahraničia, celá naša krajina je napríklad aj cez eurofondy do veľkej miery financovaná... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem.
Som rada, že máme možnosť reagovať na pána ministra, lebo naozaj znovu sme si tu vypočuli viacero aj osobných útokov, a ako naozaj by som chcela zdôrazniť, že či a aký máme vek a či iní ministri sú starší, alebo mladšie ako my, alebo to, že kde chodím do lesa, o čom pán Taraba naozaj, naozaj nič nevie, tak to naozaj nie sú argumenty proti tomu, čo obsahovo hovoríme.
A ja by som pripomenula, že sme tu v debate k SLK, a nepripomínam to preto... ani si pán, dobre, som rada, že pán minister neodchádza, nepripomínam to preto, aby som sa chcela nejako úzkoprso držať, držať rokovacieho, ale pripomínam to preto, lebo ako tu kolegyňa Stohlová hovorila, toto je problém, o ktorom sa vedelo. To nie je tak, že prvú jar v tomto roku sa zrazu medvede prebúdzajú aj na Slovensku. Napriek tomu, že aj SNS to využívalo aj vo svojej predvolebnej kampani, aj dlhodobo o tejto téme hovoria a využívajú ju komunikačne, napriek tomu sme v situácii, kedy včera uprostred schôdze z vlády prišiel návrh zákona, ktorý nebol v MPK, o ktorom nebola hlbšia diskusia, a my ako Progresívne Slovensko máme pripravený pozmeňovák k tomuto zákonu, lenže teraz nám vyčítať, že my sme tu nič nepredložili, je úplne absurdné.
Keď vy ste vláda, vy ste o tom vedeli dlhodobo, vy ste o tom hovorili už pred voľbami, teraz ste to predložili do SLK a vadí vám, že sme my zatiaľ nič nepredložili, je naozaj absurdné.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem kolegyni Stohlovej za vynikajúce vystúpenie a rada by som podčiarkla dve veci, ktoré tu odzneli, a to je po prvé to, že naozaj aj my v Progresívnom Slovensku berieme tú tému vážne, lebo sa nám zvykne podsúvať, že veď nám je to jedno. Nie, nie je to tak, ale práve preto, že berieme tú tému a ten problém vážne, tak rovnako vážne pristupujeme aj k tým riešeniam. A tuto, žiaľ, vidíme zo strany SNS, že kým, by som povedala, že nafukujú problém, alebo teda dobre, lebo aj oni berú problém vážne, ale nepristupujú s dostatočnou vážnosťou k tomu návrhu riešení.
A ja teda tiež rada a veľa chodím do prírody a áno, aj som opatrná vo vzťahu k medveďom alebo iným zvieratám, dávam si pozor, zakričím aj do lesa, keď sa boj... keď chcem, aby ma tie zvieratá včas zaregistrovali, aby ušli, ale úprimne vám poviem, keď si tu tak hovoríme, že kto sa čoho bojí, ja sa rovnako bojím ľudí, ktorí chodia do lesa strieľať, či sú to poľovníci, alebo jednoducho iba ľudia, ktorí si myslia, že je to zábava, a naozaj by som si nepriala pre našu krajinu, aby sa zjednodušili pravidlá toho, že niekto si povie, že aha, tuto som počul zašuchotanie v... v kríkoch a mohol by to byť medveď a cítia sa oprávnení tam prísť a začať strieľať.
Naozaj si dávajme na toto obrovský pozor, aby sme z jedného problému nakoniec nemali dva problémy a aby, keď chceme riešiť nebezpečné jedince medveďov, aby ich riešili odborníci, aby ich riešili tie zásahové tímy a aby sa nám nestalo to, že sa budeme nakoniec všetci ešte viacej báť chodiť do lesa, lebo pokiaľ nemáme zbraň, tak sa môžme stať obeťou nie zvierat, ale ľudí.
Ďakujem.