Videokanál poslanca

Dobrý podvečer ešte raz. Dostali sme sa teda k ďalšiemu zo série školských zákonov, k zákonu o celoživotnom vzdelávaní. Ja nebudem o ňom hovoriť 30 minút, ale mám na záver jeden pozmeňujúci návrh, čiže aj kebyže nechcem, tak bolo pre mňa dôležité vystúpiť. Dám aspoň taký, taký stručný úvod aj k nášmu, k postoju nášho klubu k tomuto zákonu aj teda potom k tomu pozmeňujúcemu návrhu.
Celkovo oceňujeme, že tento zákon prišiel do parlamentu, aj sme ho v prvom čítaní podporili. Ja viem, že sa chystal dlhodobo, lebo si teda pamätám, keď som pred vyše rokom ešte bola zamestnankyňou ministerstva školstva, tak viem, že už vtedy sa to postupne pripravovalo, a vnímam ako to v tom dobrom slova zmysle taký výsledok aj tých tlakov Európskej komisie, ale aj viacerých, viacerých organizácií alebo stakeholderov, ako sa dnes hovorí tu na Slovensku, ktorí si uvedomujú, že naozaj v dnešnej dobe nám nestačí školstvo ako to miesto, kde sa deti v nejakých budovách vzdelávajú odmalička maximálne po koniec vysokej školy, ale naozaj musíme hovoriť o vzdelávaní celoživotnom, lebo tá doba sa nám tak rýchlo mení a my už teraz vidíme, že ako rýchlo sa menia digitálne nástroje, ako rýchlo sa mení trh práce, ako rýchlo sa akoby mení celá, celé to, že aké profesie vôbec ešte zastávame a ktoré profesie nám už pomaly preberá umelá inteligencia, že my naozaj musíme byť pripravení na to, aby ľudia aj v priebehu svojho života vedeli, vedeli meniť svoju kvalifikáciu.
V tomto kontexte teda vnímame také tri hlavné pozitíva tohto zákona. Prvé je to väčšie prepojenie s pracovným trhom Európskej únie vzhľadom na to, že zákon vlastne zavádza, že náš národný kvalifikačný rámec zručností sa preklápa alebo teda lícuje s tým európskym, čiže veríme, že to bude viesť k tomu, že aby sa aj jednoduchšie vedeli zamestnávať ľudia, ktorí na Slovensku získali nejakú kvalifikáciu, tak vedieť si ju preniesť do inej krajiny Európskej únie. To vnímame ako prvú výhodu.
Ako druhú výhodu alebo pozitívum, ktoré prináša tento zákon, vnímame to sflexibilnenie trhu práce, konkrétne cez mikroosvedčenia, aby si ľudia jednoduchšie vedeli osvojiť iba nejakú čiastkovú zručnosť a potom už sa v nej rovno zamestnali, alebo tiež možnosť, aby vlastne človek, ktorý už nejaké zručnosti má a mohol ich nadobudnúť aj samoštúdiom, aby iba rovno išiel na skúšku a vlastne potom už mal to osvedčenie o tom, ktoré ho znovu, mu uľahčuje prístup na trh práce. Čiže veríme, že sú to veci, ktoré snáď pomôžu aj ľuďom, ktorí možno neboli úplne úspešní v tom formálnom vzdelávaní, aby neskôr v priebehu života si tú kvalifikáciu dorobili a nakoniec sa zamestnali.
A tretie také pozitívum sú individuálne vzdelávacie účty, čo je vlastne jeden taký trend, ktorý, je to nástroj, ktorý vznikol vo Francúzsku a postupne aj teda si ho osvojila aj Európska komisia a vlastne snaží sa ho postupne implementovať aj v iných krajinách Európskej únie. Pokiaľ viem, tak Slovensko je jedno z prvých po Francúzsku, ktoré ho, ktoré to dáva priamo do svojej legislatívy. A tiež to vychádza z tej idey toho, že vlastne štát alebo prípadne aj zamestnávatelia by mali jednotlivcom prispievať na to, aby sa vedeli vzdelávať aj počas života. Avšak táto dobrá myšlienka trošku nám naráža na limity našich realít na Slovensku a to hneď v dvoch oblastiach. A tu sa vlastne dostávam k takým implementačným rizikám, ktoré v súvislosti s týmto zákonom vnímame a ku ktorému sa potom bude vzťahovať aj môj pozmeňujúci návrh.
Prvé implementačné riziko je to, že, žiaľ, ako veľa inovácií na Slovensku, aj táto bude minimálne na začiatku financovaná čisto z eurofondov. Akoby taký je teraz ten plán, pripravuje sa veľký národný projekt, kde sa to teda bude testovať, prvých 5-tisíc ľudí by malo dostať 200 eur na svoj individuálny vzdelávací účet, lenže nevieme, aké bude potom, potom to pokračovanie.
A tá závislosť na eurofondoch celkovo je tam citeľná aj napríklad v súvislosti s tým, že nové kompetencie získava Aliancia sektorových rád, ktorá v súčasnosti tiež napríklad na svoje fungovanie využíva hlavne, hlavne eurofondy. Ale okrem tejto závislosti na financovaní z Bruselu, tak individuálne vzdelávacie účty v našich pomeroch narazili na ešte jeden limit, a to sú naše vlastné skostnatelé administratívne pravidlá Slovenskej republiky a súvisia s tým, že vo Francúzsku to funguje tak, že tam teda tá výška ročného príspevku je až 500 euro, ale potom sa to ľuďom môže 10 rokov kumulovať a raz za 10 rokov, keď ten človek si uvedomí, že naozaj potrebuje nejakým zásadnejším spôsobom osviežiť svoju kvalifikáciu alebo rekvalifikovať sa, tak vlastne môže využiť tie peniaze, ktoré sa tam za tých 10 rokov naakumulovali na zaplatenie nejakého naozaj relevantného kurzu. U nás, keď tam bude, a to tiež zo začiatku iba z eurofondov, 200 eur, tak povedzme si na rovinu, za tých 200 euro si ten človek až tak veľa nezaplatí a okrem toho ten zákon hovorí, že tých 200 euro musí minúť v tom roku, pretože inak mu prepadnú. To znamená, že trochu sa obávame toho, že síce dobrý zámer, ale v praxi sa trochu minie účinku, pretože je tam veľký tlak na to, aby to minuli hneď v tom danom roku, inak im to prepadne, ale môžu ísť iba do tej výšky 200 eur, čiže si zvolia akýkoľvek menší kurz, ktorý sa im do toho zmestí. Bolo to tak nastavené na základe zásadnej pripomienky ministerstva financií, ktoré teda v medzirezortnom pripomienkovom konaní sa im nepáčilo, že by sa, že by tam nesvietila nula na tom účte, keď to doslova tak poviem, na konci roka.
Ja som sa o to zaujímala, konzultovala som to aj s ľuďmi z ministerstva financií. Viem, že v minulosti už existovali výnimky pre niektoré takéto schémy, kedy je nevyhnutné vlastne prenášať niečo ako kredit z roka na rok. Lenže u nás teda, keďže sa povedalo, že administratívne pravidlá, nemôže sa, tak vlastne ministerstvo školstva v tomto prípade, v tomto prípade cúvlo. Ja som presvedčená, že je lepšie ísť za kvalitným zámerom a potom hľadať možnosti, ako tomu prispôsobiť administratívu, a nie nechať sa obmedziť a tým pádom vlastne spôsobiť to, že tento dobrý zámer v konečnom dôsledku možno vôbec nebude, nebude plniť svoj účel. A v tomto kontexte teda, teda bude aj môj pozmeňujúci návrh.
Celkovo teda myslím si, že je to krok dobrým smerom, tento zákon. Bola by som veľmi rada, kebyže sa jeho implementácia kvalitne evaluuje, čo, žiaľ, neni úplne zvykom na Slovensku, ale prinášajú sa tu nejaké nové typy verejných politík a ideálne, keby sme o dva, tri, päť rokov naozaj mali dáta o tom, že čo z toho bolo efektívne a čo treba, čo treba zlepšiť.
Dobre, ďakujem pekne. Ako som sľubovala, nebudem to zdržiavať a prejdem teraz k pozmeňujúcemu návrhu.
Doplňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Tiny Gažovičovej k vládnemu návrhu zákona o vzdelávaní dospelých a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač 402.
Vo vládnom návrhu zákona navrhujeme toto doplnenie:
V čl. I § 26 sa za odsek 8 vkladá nový odsek 8 (správne "odsek 9", pozn. red.), ktorý znie:
"(8) Ak do 31. októbra príslušného kalendárneho roka nie je individuálny vzdelávací účet vyčerpaný, fyzická osoba môže prostredníctvom elektronickej platformy podať žiadosť o presun nevyčerpanej časti prostriedkov na ďalší kalendárny rok. Nevyčerpané prostriedky príslušného kalendárneho roka je možné spôsobom podľa prvej vety presúvať najviac po dobu desať rokov. Výška prostriedkov kumulovaných na individuálnom vzdelávacom účte nesmie byť vyššia ako 10-násobok najvyššieho ročného vkladu na individuálny vzdelávací účet za relevantné obdobie."
Doterajšie odseky 9 až 11 sa označujú ako odseky 10 až 12.
Ďakujem, skončila som.

Dobrý podvečer. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, tak sme sa dočkali, že teda môžme pokračovať v rozprave ku školským zákonom. A dostali sme sa k rozprave ohľadom zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch, ktorý prináša viaceré zmeny. Ale ja sa v mojom vystúpení zameriam na to, čo považujeme za kľúčovú zmenu v kontexte celkového diania, súčasného diania v školstve, a to je zavádzanie kompenzačného príspevku, jeho ukotvenie v legislatíve. A rovno poviem, že to aj zasadím do kontextu toho, aký rozpočet vláda predložila na budúci rok.
A práve v tomto širšom kontexte budem kritická ku kompenzačnému príspevku, pretože sa mi zdá, že v súčasnosti vzhľadom na celkový rozpočet školstvo nie je dostatočnou prioritou pre túto vládu, že ten rozpočet nepriniesol to, čo samotné programové vyhlasovanie vlády sľúbilo, čiže každoročné zvyšovanie mzdy. Mzdy ako nejakého predvídateľného, predvídateľnej odmeny, ktorú každý zamestnanec v školstve má dostať za svoju prácu. A namiesto toho, aby vláda v súlade so svojím programovým vyhlásením naozaj zabezpečila zvyšovanie mzdy, teda mesačného platu každého jedného zamestnanca v školstve, tak skôr to kompenzuje cez kompenzačný príspevok. A kompenzačný príspevok by sám osebe mohol byť fajn, keby to bolo ako doplnok, keby to bolo niečo také navyše, niečo ako taká odmena, kde sa učitelia a iní zamestnanci môžu tešiť, že možno raz-dvakrát do roka dostanú, dostanú nejaký fajn príspevok, ktorým si prilepšia. Lenže kompenzačný príspevok, tak ako je postavený, za nás nie je systémovým riešením a nemal by byť používaný ako náhrada za stabilné zvyšovanie mzdy.
Rozvediem teda tento môj argument ešte trošku, trošku širšie. Čo vlastne je ten kompenzačný príspevok, ktorý sa teraz dostáva do zákona? Kompenzačný príspevok sa môže vyplácať s ohľadom na miestne podmienky alebo na odbornosť. Stanovuje to ministerstvo. A ministerstvo školstva to má stanoviť do 30 dní od schválenia rozpočtu. To znamená, že keď tuto v pléne schválime rozpočet, snáď do konca roka, tak sa možno niekde okolo Vianoc, alebo skôr do 30 dní, tak povedzme že možno do konca januára sa teda učitelia a iní zamestnanci v školstve dozvedia, že či, na základe čoho a koľko dostanú ten príspevok. Pretože zákon jasne stanovuje, že teda ministerstvo zverejní účel vyplácania, okruh pedagogických a odborných zamestnancov a výšku kompenzačného príspevku. A ešte určí aj termín vyplácania, pretože kompenzačný príspevok, a to zákon tiež explicitne uvádza, nie je súčasťou mzdy učiteľov, pedagogických a odborných zamestnancov. Čiže možno, ako hovorím, raz-dvakrát do roka dostanú nejaký príspevok podľa toho, kto práve sedí na ministerskej stoličke. A teraz jeden rok si môže, minister Drucker si možno povie, že dáme viacej učiteľom v Bratislave, tak ako v roku ´24 dostali nejaký príspevok učitelia v Bratislave, ale už v Lučenci dostanú menej, tam nám hovorili, že 30 euro dostali. Raz si možno povie, že no tak dáme príspevok fyzikárom, pretože máme nedostatok fyzikárov, no ale možno o rok zase v nejakej inej tabuľke vyjde, že máme nedostatok učiteľov hudobnej, no tak dostanú učitelia hudobnej. A potom prídu voľby alebo padne vláda, o rok bude zase niekto iný na ministerskej stoličke a ten si povie, že nie, my ideme podporovať učiteľov na východnom Slovensku, pretože na východe nič nie je, alebo práveže na východe je krásne, tak ideme prispievať im. Problém je v tom, že toto nikto nevie vopred. To znamená, že žiaden učiteľ, žiaden zamestnanec v škole sa nebude môcť spoľahnúť na to, že ja viem, že dostanem za svoju prácu takú a takú odmenu. Bude to vedieť maximálne na ten najbližší rok, aj to sa možno dozvie až koncom januára. To je teda hlavná výtka kompenzačného príspevku, že je nepredvídateľný, že nedáva žiadnu stabilitu.
Druhá výtka je, že nie je pre všetkých zamestnancov v školstve, pretože je iba pre pedagogických a odborných zamestnancov, ktorí sú financovaní v rámci preneseného výkonu štátnej správy. To znamená, že vychovávateľka v školskej družine nedostane. A ja som to napríklad priamo zažila, keď sa ma pýtala vychovávateľka môjho syna tuto v Bratislave, že a nevedeli, nedalo by sa niečo, že vidím tuto, že moji kolegovia učitelia dostávajú príspevok za to, že sme v Bratislave, a ja tiež žijem v Bratislave, ale ja ten príspevok nedostávam. No nedostáva, lebo školské kluby detí sú naďalej pod obcami a pre nich kompenzačný príspevok nie je.
Kuchárky v jedálni kompenzačný príspevok nedostanú, pretože sú nepedagogické zamestnankyne v školstve. A to ešte pripomínam, že nedávno sme tu schválili síce zvýšenie minimálnej mzdy, ale koalícia odmietla návrh Progresívneho Slovenska, aby sa to vzťahovalo aj na všetkých zamestnancov vo verejnej a štátnej správe. A my teraz máme nastavené tabuľkové platy nepedagogických zamestnancov v školstve tak, že niektorí ani len nedosahujú minimálnu mzdu. Čiže druhý problém kompenzačného príspevku je, že ho nedostanú ani len všetci.
A teda ten tretí problém je, že nám nerieši ten hlavný problém, alebo jeden z hlavných problémov, ktoré tu máme, a to je, že u nás nemá kto učiť pomaly, že my máme nedostatok učiteľov. A máme nedostatok učiteľov, áno, predovšetkým v určitých regiónoch, v určitých odbornostiach. Ale tento nesystémový krok, na ktorý sa nikto nebude môcť vopred spoľahnúť, nám tých ľudí ani nepritiahne. My máme veľký problém s tým, že v školstve, podobne ako v iných rezortoch niektorých, ako je zdravotníctvo, nám ľudia postupne odchádzajú do dôchodku. Nám stúpa počet učiteľov, ktorí sa približujú k dôchodkovému veku, ktorí v priebehu pár rokov odídu a potrebovali by sme, aby nám nastúpili noví učitelia do tých škôl. Lenže ani len absolventi pedagogických fakúlt väčšinou nechcú ísť učiť. A teraz keď si predstavíme povedzme mladú rodinu, zoznámili sa možno na pedagogickej fakulte, obaja sú vyštudovaní učitelia a teraz zvažujú, že či naozaj sa zamestnajú v školstve, a popritom plánujú rodinu. Čiže žena napríklad zvažuje, že aké jej vyjde sociálne poistenie z tej mzdy, kde sa zamestná, aby potom mala nejakú slušnú materskú. Chceli by si zobrať hypotéku, lenže keď zvažujú, či budú si môcť tú hypotéku splácať, tak sa pozrú na to, aké im vyjdú tabuľkové platy. Nikto sa nebude spoliehať na to, že bude splácať hypotéku z nepredvídateľného, nenárokovateľného jednorazového príspevku, ktorý jeden rok dostanú a ďalší rok možno nie.
Čiže kompenzačný príspevok nám nerieši tento problém, že nám tu už teraz chýba 1 200 učiteľov. Samotní analytici z ministerstva školstva vypočítali, že v najbližších rokoch to bude vyše 2 000 učiteľov. K tomu nám chýbajú nepedagogickí zamestnanci, chýbajú nám kuchárky, chýbajú nám vychovávateľky, chýba nám množstvo profesií a nič z tohto nám kompenzačný príspevok nevyrieši, pretože sa naňho nikto nebude môcť spoľahnúť.
Na tieto nedostatky alebo na tieto problematické aspekty sme upozorňovali už v prvom čítaní. Ale v prvom čítaní ešte nebol známy ten rozpočet. Čiže stále zaznievali tie sľuby, že veď bude aj plošné zvyšovanie mzdy, alebo bude nejaká valorizácia tých tabuľkových platov a ten kompenzačný príspevok by mohol zostať ako taký milý doplnok. A ja znovu poviem, že kompenzačný príspevok by bol fajn milý doplnok. Lenže v budúcom roku rozpočet, ktorý vláda zverejnila, práve cez toto dáva jedine nejaké navýšenie tých platov. Tam je vyčlenených 100 mil. eur. A teraz, okej, prerozdelí sa 100 mil. eur na tie platy. Ono to nebude zas úplne veľa, keď sa to prerozdelí na všetkých. K tomu ešte nejaký iný jednorazový príspevok ide vláda vyplácať, 800 eur ročne v hrubom, jednotlivým zamestnancom vo verejnej a štátnej správe, čiže ako-tak sa možno zalepia oči v roku ´25, akurát zase, nikto sa nebude môcť spoľahnúť na ten príspevok, čiže nám to nepriláka nových ľudí, a potom sa teda povie, že tak v januári ´26 sa zvýšia, sa valorizujú platy v školstve o 5 %.
Tak si to zrekapitulujme. Naposledy sa zvyšovali tabuľkové platy v školstve v septembri ´23 pred voľbami. Prišla nová vláda, ktorá si dala do programového vyhlásenia vlády, že sa budú každoročne zvyšovať mzdy. Nieže sa budú dávať príspevky, že sa budú každoročne zvyšovať mzdy. Prišiel rok 2024, od januára do decembra žiadne zvyšovanie mzdy nebolo. Tabuľkové platy v školstve sa nezmenili. Príde rok 2025, podľa rozpočtu, ktorý sme videli, zase sa tabuľkové platy nezvyšujú, pretože zase tam nie je navýšenie miezd. A potom od januára ´26 sa teda povie, že o 5 % sa navýši to, čo bolo naposledy zvyšované v septembri ´23. Toto je výsmech tým učiteľom! Pretože tým pádom to navýšenie v dvadsiatom šiestom bude ďaleko-ďaleko pod infláciou. K nám tu prichádza zvyšovanie cien, inflácia na budúci rok sa odhaduje na vyše 5 %, a my učiteľom povieme, že no tak budúci rok niektorí z vás dostanú nejaké jednorazové príspevky a potom vám po skoro 2,5 roku navýšime o 5 % vaše tabuľkové platy. Ja sa naozaj obávam, že toto nám do školstva nových ľudí nepritiahne. Práve preto, lebo nikto sa nevie spoľahnúť na to, ako sa ministerstvo rozhodne. A teraz sa rozhodne nejako a pán Drucker to nejako rozdelí. Ale my nevieme, kto bude na tej stoličke o rok a kto bude na tej stoličke o dva roky.
Čiže vyzývame k tomu, aby táto vláda vyčlenila peniaze na to, nech sa stabilne zvýšia mzdy minimálne na úroveň tej inflácie. Už aspoň to keby tam bolo, že sa to zvýši na úroveň inflácie, aj tak by sa im nezvýšila životná úroveň, aspoň by mali túto istotu. To, čo my by sme skutočne potrebovali, je zvyšovanie životnej úrovne tých ľudí, ktorí pracujú v školstve.. To sú tí ľudia, ktorí denno-denne vzdelávajú naše deti. To sú tí ľudia, ktorým ich každé ráno zverujeme ako rodičia, a my potrebujeme, aby títo ľudia boli slušne zaplatení za svoju prácu a aby nielenže si mohli dovoliť to čo doteraz napriek tomu, že nám všetky ceny idú hore, ale ideálne, aby si mohli dovoliť ešte viac. A tento kompenzačný výsledok, som presvedčená, že to, žiaľ, nenapĺňa. A v tomto kontexte hovorím, nie je zásadný problém v tej legislatíve ako takej, problém je v tom, ako táto vláda a táto koalícia pristupuje k financovaniu školstva. A jednorazové príplatky, nepredvídateľné nejaké... ani nevieme, kedy ich dostanú, ani sa nemôžu spoľahnúť na to, že či vôbec vo februári dostanú na tej výplatnej páske viac, im toto nezabezpečí.
Ďakujem veľmi pekne.

Dobrý deň, ďakujem za slovo.
Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, hovoríme teda o vládnej novele zákona 597 a iných zákonov v rámci školskej legislatívy, ja by som na úvod povedala alebo zopakovala, znovu ozvučnila, že oceňujeme ten hlavný zámer novely, a to je teda zmena financovania materských škôl a tým aj naplnenie jedného z míľnikov plánu obnovy a odolnosti. Považujem to za veľmi pozitívnu správu a v niečom osviežujúce, že tu máme vládny návrh, ktorý teda ide v súlade s plánom obnovy a odolnosti a napĺňa jeho míľniky. Taktiež zopakujem, čo tu už aj ale odznelo, že do budúcnosti snáď sa teda podarí aj zjednotiť, viacej ešte zjednotiť to financovanie školstva, čo sa týka školských klubov detí a jedální, ale teda minimálne nateraz ide táto krajina dobrým smerom v tom, ten hlavný cieľ vedie lepšia dostupnosť predprimárneho vzdelávania pre naozaj všetky deti na celom Slovensku.
Novela vstupuje teda aj do iných zákonov v rámci školskej legislatívy a predovšetkým do školského zákona, o viacerých zmenách už hovorili moje kolegyne za poslanecký klub Progresívne Slovensko, ja sa zameriam ešte na tri témy, a zároveň na záver môjho vystúpenia prečítam tri pozmeňujúce návrhy.
Tá prvá téma sa týka umiestňovania detí z centier pre deti a rodinu, ľudovo povedané z detského domova, do školy. Predstavme si, a také prípady sa nám dejú každý jeden školský rok, keď dieťa je uprostred školského roka na základe rozhodnutia súdu vyňaté zo svojej pôvodnej rodiny alebo teda z rodiny, kde doteraz vyrastalo, a je presunuté do detského domova. Takéto prípady sú vždy veľmi závažným zásahom do života toho dieťaťa, vždy sú spojené s tým, že dieťa pravdepodobne už si prechádzalo niečím veľmi traumatizujúcim a do toho mu vojde akoby ďalší nejaký zásah osudu z jeho pohľadu, a to je to, že je, že je presunuté do detského domova. V ideálnom prípade by také dieťa, ak to je čo i len trochu možné, malo zostať vo svojej pôvodnej škole, aby aspoň v tom školskom prostredí mu boli zachované nejaké sociálne väzby a nejaká životná kontinuita, keď už sa mu teda mení to najzákladnejšie, teda ten jeho domov. Toto samé osebe by ideálne mal školský zákon akoby ujasňovať, že toto by mala byť tá primárna, primárna voľba. Ale vieme z praxe, že často tie detské domovy sú, žiaľ, relatívne ďaleko od pôvodného bydliska dieťaťa a tým pádom je nutná aj zmena školy, aby zase to dochádzanie nebolo nad rámec jeho najlepšieho záujmu. A keďže detské domovy sa dlhodobo boria s problémom, že tým deťom sa nemení trvalý pobyt, tým pádom sa im nemení školský obvod a nie vždy sú tie školy v okolí ochotné tie deti prijať a často riaditelia detských domovov nešťastne obvolávajú školy a zisťujú, kde by to dieťa malo chodiť, tak bol do zákona teraz navrhnutý, ide sa prijať nový odsek, ktorý hovorí vyslovene o tom, že keď je dieťa v detskom domove, tak ho musí prijať najbližšia škola. Problém je v tom, že nie vždy najbližšia škola je tá škola v najlepšom záujme. Je nevyhnutné, aby pri výbere školy pre takéto dieťa sa naozaj zohľadňovali všetky faktory, nie iba tá blízkosť k detskému domovu, ale napríklad to, aké malo to dieťa doteraz vyučovací jazyk. A to sa týka už aj predškolákov, si predstavme troj-, štvorročné deti, ktoré sú z rodín s maďarským materinským jazykom, chodilo do maďarskej škôlky, po slovensky teda ešte poriadne ani nevie a nielenže sa teda presúva do detského domova, ale ešte aj tá škôlka, vlastne ten detský domov mu musí vybrať tú najbližšiu, ktorá môže byť slovenská.
Úplne najdôležitejšie je však toto zachovanie kontinuity pri stredoškolákoch. A toto je téma, ktorá sa nám v školskom zákone opakuje a týka sa napríklad aj detí v reedukačných centrách, o tom tu ešte, o tom tu ešte dneska bude reč, že my potrebujeme prihliadať na to, aby dieťa, ktoré si vybere nejakú, aby malo možnosť na výber strednej školy podľa toho, čo ho zaujíma, na čo má talent, v čom sa chce v budúcnosti živiť. Veď práve ako tieto deti veľmi často nepokračujú na vysokú školu a práve tá stredná škola je to, kde môžu získať kvalifikáciu, z ktorej potom celý život budú čerpať a vďaka ktorej budú úspešní na trhu práce, alebo práveže sú donútení vybrať si hocaký odbor, ktorý im vôbec nemusí vyhovovať, ledva-ledva potom dokončia povinnú školskú dochádzku, často nedokončia ani výučný list, alebo síce dokončia, ale nemajú žiaden záujem v tom odbore pokračovať v profesii a vlastne sa to s nimi ťahá už potom ďalej aj na pracovný trh.
Práve preto sme presvedčení a konkrétne na tomto pozmeňováku som pracovala s kolegyňou Petrík, ktorá sedí aj vo výbore pre sociálne veci, konzultovali sme ho aj s odborníkmi, konzultovali sme ho aj s ministerstvom sociálnych vecí a naozaj sme presvedčené, že by bolo lepšie, keby sa pri tom výbere školy pre deti, ktoré sú umiestnené v detských domovoch, nezohľadňovala iba tá blízkosť k detskému domovu, ale aj to, aby to bolo v nadväznosti na doterajšiu vzdelávaciu dráhu dieťaťa.
Čiže prvý pozmeňujúci návrh, ktorý budem čítať, sa týka práve týchto odsekov a je zameraný na to, aby deti, ktoré už teraz majú sťaženú životnú dráhu, lebo boli vyňaté zo svojej rodiny, museli odísť do detského domova, aby aspoň v tej vzdelávacej dráhe sa im zabezpečila čo najväčšia kontinuita a tým pádom aj čo najlepšia príprava na trh práce.
Prejdem teraz na druhú tému, pozmeňujúce návrhy budem čítať na záver, a tu prinášame doplňujúci návrh, ktorý vychádza z veľmi konkrétneho prípadu a z praxe, ktorá sa vlastne ukázala v uplynulých mesiacoch.
Ide o prípad devätnásťročnej žiačky, ktorá pred približne piatimi rokmi mala ťažký úraz, po ktorom zostala ležiaca. Je to žiačka bystrá, so záujmom, ktorá má záujem sa vzdelávať, ale vzhľadom na jej zdravotný stav je pre ňu nevyhnutné vzdelávať sa doma, kde má na to uspôsobenú posteľ, kde teda je ležiaca a popri tom vie fungovať, učiť sa cez online, vie písať a naozaj sa, naozaj sa veľmi, veľmi bdelo zaujíma o to, čo sa v škole učia. Táto žiačka nastúpila po základnej škole na gymnázium pre deti s telesným postihnutím, kde zároveň ale mala individuálny vzdelávací program, ktorý jej teda umožňoval vzdelávať sa z domu. Celé štyri roky gymnázia absolvovala vzdelávaním sa z domu, pripájala sa online na hodiny, keď to nebolo možné, tak jej mama nosila učebnice, absolvovala jednotlivé skúšky online a potom prišla do maturitného ročníka a zrazu im škola povedala, že oni jej nevedia zabezpečiť maturitnú skúšku, pretože na to by musela prísť do školy, lebo maturitná skúška, a teda hlavný problém je v tej externej maturitnej skúške, sa musí konať v priestoroch školy. Taký bol výklad zákona doteraz a taký bol aj v minulosti výklad zákona z ministerstva školstva.
To znamená, že napriek tomu, že táto žiačka sa veľmi poctivo učila celé štyri roky gymnázia, zrazu na konci štvrtého ročníka zistila, že nemôže maturovať. A naozaj v riadnom maturitnom termíne minulý školský rok nezmaturovala, čo zároveň jej zabránilo v tom, že sa vlastne nestihla prihlásiť na vysokú školu, lebo ona teda napriek tomu, že zatiaľ stále je ten jej zdravotný stav taký, že musí ležať doma, tak by chcela si vybrať vysokú školu, ktorá jej to umožní a chcela by pokračovať aj na štúdiu na vysokej škole. Jej mama je veľká bojovníčka a zasadila sa, naozaj kontaktovala všelikoho možného aj nemožného v tejto krajine a snažila sa nejakým spôsobom dovolať pomoci. Komunikovala a potom cez leto aj so mnou, aj s kolegyňou Veslárovou a nakoniec sa nám aj teda cez komunikáciu s ministerstvom školstva podarilo nájsť riešenie a ja veľmi oceňujem, že ministerstvo školstva nakoniec dalo usmernenie, aby z danej školy vycestovala maturitná komisia, a teda v náhradnom termíne v septembri jej bolo umožnené zložiť maturitnú skúšku doma. Zmaturovala veľmi dobre aj v tej externej časti, kde sa to naozaj objektívne vyhodnocuje pre všetkých žiakov, aj potom v internej časti, teraz už len čaká na maturitné vysvedčenie. Žiaľ, teda hovorím, na vysokú školu sa nestihla v tomto roku prihlásiť, ale má záujem pokračovať na vysokej škole v budúcom roku.
Problém je, že ten školský zákon je v tejto veci naozaj nejednoznačný, lebo ten školský zákon hovorí, že maturitná skúška sa skladá, a je tam potom časť vety, že v škole, v ktorej sa maturitná skúška skladá. A tieto dve slovíčka "v ktorej" doteraz vždy boli interpretované tak, že sa to teda musí konať v danej škole. A bol, odznel prísľub zo strany ministerstva školstva, že sa to bude riešiť vo vyhláške, ktorá upravuje jednotlivé možnosti úpravy maturitnej skúšky pre žiakov s rôznym zdravotným znevýhodnením. Napriek tomu máme s kolegyňou Veslárovou za to a aj sme to komunikovali ministerstvu, že ten súčasný výklad, teda to súčasné znenie zákona považujeme za mätúce v tejto veci a že pokiaľ sa nezmení zákon, tak vlastne aj to znenie vyhlášky by mohlo byť spochybniteľné, lebo ten zákon neni jednoznačný.
Práve preto teda druhý pozmeňujúci návrh, ktorý budem čítať, sa týka práve tej možnosti a toho práva na maturitu z domu, lebo sme presvedčené, že práve týmto deťom a zase hovoríme o deťoch, ktoré už aj tak sú nejakým spôsobom v sťaženej životnej situácii, a mali by sme ako spoločnosť, ako vzdelávací systém, oceňovať, že aj v tej sťaženej životnej situácii majú veľký záujem vzdelávať sa, majú veľký záujem pokračovať vo svojej vzdelávacej dráhe a mali by sme im čo najviac uľahčiť práve to, aby mohli pokračovať a v školskom zákone je to zrovna tá otázka tej maturity. Plánujeme sa potom s kolegyňou Veslárovou pozrieť v tomto zmysle aj na vysokoškolský zákon, keďže sme v kontakte aj s tou mamou, ktorá to teraz veľmi aktuálne rieši, že kam sa bude môcť to dievča prihlásiť na vysokú školu, tak budeme, budeme aj o tom s nimi hovoriť.
Posledný pozmeňujúci návrh predkladáme s kolegami z opozičnej SaS s pánom Ledeckým a s pani Marcinkovou, čiže tam ešte viacej k tejto téme ma doplní kolega Ledecký, ale ja na záver môjho vystúpenia, pozerám čas, dobre, prečítam pozmeňujúci návrh a je to návrh, ktorý už raz v podobnom znení odznel v tomto pléne práve od kolegov Ledeckého a Marcinkovej a týka sa zlepšenia fungovania špeciálnych výchovných zariadení a konkrétne zlepšenia fungovania reedukačných centier, ktoré patria medzi tieto špeciálne výchovné zariadenia.
Približne pred pol rokom, možno aj viac, pred trištvrte rokom istý čas v tejto krajine silno rezonovala tá téma reedukačných centier, niekoľko týždňov to bolo alebo možno niekoľko dní to bola spoločenská téma, veľa sa o tom hovorilo aj v médiách, aj ja som vtedy bola, bola v televízii, s viacerými kolegami sme o tom hovorili a aj vtedy sme hovorili, že to je iba špička ľadovca problémov. To, samozrejme, nie je problém, ktorý by tu zrazu vznikol. Je to dlhodobý problém, je to jedna z tých oblastí, ktoré sú v školstve dlhodobo zanedbané, ale keď sa bavíme o právach detí a keď sa bavíme obzvlášť o deťoch, ktoré sú nejakým spôsobom v ťažkej životnej situácii a na základe, znovu, rozhodnutia súdu väčšinou alebo nejakých životných okolností museli opustiť svoj domov a sú umiestnené v špeciálnych výchovných zariadeniach, napríklad v reedukačných centrách, tak by malo byť v najlepšom, v najväčšom záujme našej spoločnosti, aby práve tieto deti dostali tú najlepšiu podporu a aby sa akoby ten, tá zlá životná dráha, na ktorú sa dostali, zlepšila, zmenila a aby mali tú podporu, z ktorej potom budú môcť neskôr v živote čerpať.
Táto novela prináša niekoľko skôr drobnejších zlepšení v oblasti reedukačných centier a špeciálnych výchovných zariadení, tie oceňujeme. Zároveň prišiel prísľub, že tejto téme sa chce ministerstvo komplexne venovať v ďalšej novele. Myslíme si však, že je to jedna z tých tém, kde akoby už dávno meškáme ako spoločnosť a jedna z tých vecí, ktoré by sa mohli už teraz zlepšiť, je zmena rady škôl. Lebo rada školy je akoby ten orgán, ktorý nejakým spôsobom má dozerať na to, čo sa v tej, v tom centre deje. My vieme z tej správy, ktorá prišla od Generálnej prokuratúry, že dochádzalo k násiliu medzi deťmi, ale aj od niektorých zamestnancov, že dochádzalo až k sexuálnemu násiliu medzi chovancami, že často nebol dodržaný zákon, že mnohé tie podmien... že zamestnanci nespĺňali kvalifikačné predpoklady, že priestory nespĺňali hygienické predpoklady, akoby množstvo a množstvo nedostatkov a áno, keď už sa také niečo odhalí, tak koná Generálna prokuratúra alebo vie konať Štátna školská inšpekcia. Ale my potrebujeme, aby ten dohľad nad tým, čo sa tam deje, bol priebežný a bol akoby priamo v tom systéme. A práve preto navrhujeme, aby sa zmenila tá rada škôl, ktorá už aj v minulosti bola širšia, ktorá už aj v minulosti zahŕňala iných členov, externých, ale v súčasnej právnej úprave sú v nej iba zamestnanci a zástupcovia zriaďovateľa a toto považujeme za nedostatočné, lebo prax ukázala, že naozaj nie všade bola splnená táto funkcia tejto, tejto kontroly a že my tam potrebujeme dostať ľudí aj z vonkajšieho priestoru. Budem čítať ten pozmeňovák, ale navrhujeme tam ľudí aj zo samosprávy, aj zo sociálnej kurately práve preto, lebo to sú deti, ktoré teda boli vyňaté z rodiny a sú zároveň pod dohľadom sociálnej kurately a myslíme si, že toto je jedna z tých vecí, ktoré, pri ktorých by nebolo treba pol roka čakať, ale bolo by možné ju zmeniť už teraz a prispela by k tomu, aby sa priebežne zvyšovala, zvyšovala tá kvalita a predovšetkým vôbec sa dodržiaval zákon vo všetkých špeciálnych výchovných zariadeniach. Ďakujem pekne.
Na záver teda krátke zhrnutie. Celkovo vládnu novelu ako celok vnímame ako, ako krok správnym smerom, teda hlavne v oblasti tej zmeny financovania a zmien v zákone 597. V tom školskom zákone vidíme aj tu v pléne, aj to bolo vidno na školskom výbore, že je tam viacero kontroverzných bodov alebo body, ktoré by sa mohli ešte viacej, viacej vylepšiť. My by sme k tomu radi prispeli aspoň cez tieto tri pozmeňovacie návrhy. Zároveň teda počítame s tým, že ten zákon sa v tomto školskom roku, školský zákon, teraz myslím dva-štyri-päťka, sa v tomto školskom roku bude, bude znovu otvárať a keď nie teraz, tak budeme na tieto témy apelovať znovu.
Ďakujem pekne, končím vystúpenie a idem prečítať pozmeňujúce návrhy. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Gašpar, Tibor, podpredseda NR SR
Pozastavte čas, prosím vás, pani poslankyni. Nech sa páči, môžete pokračovať.

Gažovičová, Tina, poslankyňa NR SR
Ďakujem.
Doplňujúci návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Tiny Gažovičovej a Veroniky Veslárovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 400.
Vo vládnom návrhu zákona navrhujeme toto doplnenie:
V čl. V sa za bod 54 vkladá nový bod 55, ktorý znie:
„55. § 76 sa dopĺňa odsekom 7, ktorý znie:
„(7) Ak sa žiak vzdeláva podľa individuálneho vzdelávania podľa § 24, ods. 2. písm. a) a z dôvodu svojho zdravotného stavu sa nemôže zúčastniť konania maturitnej skúšky v priestoroch školy, škola na základe písomnej žiadosti zákonného zástupcu neplnoletého žiaka alebo na základe písomnej žiadosti plnoletého žiaka a na základe vyjadrenia všeobecného lekára pre deti a dorast zabezpečí konanie maturitnej skúšky elektronickou formou alebo osobnou formou v inom ako školskom prostredí."
Ostatné novelizačné body v čl. V sa primerane prečíslujú."
Pokračujem druhým pozmeňovacím návrhom.
Pozmeňujúci návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Tiny Gažovičovej a Simony Petrík k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 400.
Vo vládnom návrhu zákona navrhujeme tieto zmeny:
V čl. V bod 36 znie:
„36. V § 28d ods. 1 sa na konci pripája táto veta: „Dieťa, ktorému sa poskytuje starostlivosť v centre pre deti a rodiny, 32ab) na základe žiadosti príslušného orgánu miestnej štátnej správy v školstve prijme prestupom riaditeľ materskej školy, ktorej výber zohľadnil najlepšiu dostupnosť k organizačnej súčasti centra pre deti a rodiny, v ktorej sa dieťaťu poskytuje starostlivosť pobytovou formou na základe rozhodnutia súdu, a nadväznosť na predošlú predškolskú dochádzku dieťaťa."
V čl. V bod 39 znie:
„39. V § 31 sa za odsek 1 vkladá nový odsek 2, ktorý znie:
„(2) Žiaka, ktorému sa poskytuje starostlivosť v centre pre deti a rodiny, na základe žiadosti príslušného orgánu miestnej štátnej správy v školstve prijme prestupom riaditeľ základnej školy, ktorej výber zohľadnil najlepšiu dostupnosť k organizačnej súčasti centra pre deti a rodiny, v ktorej sa dieťaťu poskytuje starostlivosť pobytovou formou na základe rozhodnutia súdu, a nadväznosť na predošlú školskú dochádzku žiaka."
Doterajšie odseky 2 až 5 sa označujú ako odseky 3 až 6."
V čl. V bod 40 znie:
„40. V § 35 sa za odsek 6 vkladá nový odsek 7, ktorý znie:
„(7) Žiaka, ktorému sa poskytuje starostlivosť v centre deti a rodiny, na základe príslušného, na základe žiadosti príslušného orgánu miestnej štátnej správy v školstve, po úspešnom vykonaní rozdielovej skúšky, prijme prestupom riaditeľ strednej školy, ktorej výber zohľadnil najlepšiu dostupnosť k organizačnej súčasti centra pre deti a rodiny, v ktorej sa dieťaťu poskytuje starostlivosť pobytovou formou na základe rozhodnutia súdu, a nadväznosť na predošlú školskú dochádzku žiaka."
Doterajší odsek 7 sa označuje ako odsek 8."
A ešte tretí pozmeňujúci návrh.
Doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíra Ledeckého, Tiny Gažovičovej a Vladimíry Marcinkovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 400.
Vo vládnom návrhu zákona navrhujeme tieto doplnenia:
1. V čl. III sa za bod 89 vkladajú nové body 90 a 91, ktoré znejú:
„90. V § 25 ods. 6 písm. c) sa vypúšťajú slová „špeciálnom výchovnom zariadení".
91. V § 25 sa za ods. 6 dopĺňa písm. d), ktoré znie:
„d) v špeciálnom výchovnom zariadení sú traja zvolení zástupcovia pedagogických zamestnancov, jeden zvolený zástupca ostatných zamestnancov, štyria delegovaní zástupcovia zriaďovateľa, jeden zástupca sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately delegovaný orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, jeden zástupca samosprávy delegovaný starostom obce v územnom obvode ktorého sa špeciálne výchovné zariadenie nachádza, a jeden zástupca delegovaný Výskumným ústavom detskej psychológie a patopsychológie spomedzi zamestnancov alebo spomedzi kandidátov navrhnutých občianskymi združeniami a neziskovými organizáciami poskytujúcimi všeobecne prospešné služby v oblasti presadzovania ochrany práv detí."
Ostatné novelizačné body v čl. 3 sa primerane prečíslujú."
Nové body 90 a 91 nadobúdajú účinnosť 1. januára 2025, čo sa primerane premietne do článku upravujúceho účinnosť.
2. V čl. III bode 96 sa § 39hn dopĺňa ods. 3, ktorý znie:
"(3) Členstvo zvolených zástupcov v rade školy v špeciálnom výchovnom zariadení, ktoré vzniklo do 31. decembra 2024, zaniká najneskôr k 1. marcu 2025. Noví členovia rady školy v špeciálnom výchovnom zariadení musia byť zvolení alebo delegovaní do 28. februára 2025. Ich funkčné obdobie začína plynúť v deň nasledujúci po ich zvolení alebo delegovaní. Na prvom ustanovení rady školy v špeciálnom výchovnom zariadení, ktoré zasadne po 1. marci 2025, si jej členovia žrebom určia 6 členov, ktorých funkčné obdobie sú štyri roky. Funkčné obdobie ostávajúcich členov rady školy je dva roky."
Ďakujem, skončila som.

Ďakujem za slovo.
Ja by som chcela nadviazať na to, čo kolega Dej hovoril o tom, aká je strašne dôležitá tá infraštruktúra, že my naozaj môžme sa baviť o trendoch v súčasnej dobe a o rizikách počítačových hier pre mládež a tak ďalej, ale v konečnom dôsledku jedna z tých kľúčových vecí je, že či tie deti majú kde zmysluplne tráviť voľný čas, ak nemajú, či majú kde športovať. A ja to vidím napríklad, vlastne moja mestská časť, kde bývam, Bratislava-Staré Mesto pred približne rokom, kolegyňa, kolegyňa vicestarostka by to vedela presne, spravili pomerne drobnú zmenu, že otvorenie školských dvorov v poobedných hodinách pre verejnosť. A ja som to videla aj na mojich vlastných synoch, že zrazu, keď poobede mali kde ísť aj tí už teda druhostupniari, ktorí nechodia do družiny, piataci, šiestaci, siedmaci, a ten školský dvor je miesto, ktoré, ktoré poznajú, že sa tam zrazu začali stretávať a na jar naozaj do neskorého večera tam tí chalani hrávali futbal. A akoby myslím si, že to je v niečom taký ten ideál, ktorý mnohí buď ešte poznáme z rozprávania, alebo, alebo sme ho zažili, že to poobedie tráviť jednoducho niekde vonku, ako partia športovať, ale reálne dneska v strašne veľa mestách jednoducho ten priestor na to nie je. A v tomto ma napríklad aj mrzí, že práve ten školský šport, ktorý súvisí aj teda s infraštruktúrou športových, teda školských dvorov a športovísk pri školách, vlastne prepadol medzi dva rezorty, lebo teda už to neni úplne agenda ani školstva, ale ani ešte to neni úplne agenda športu, tak máme dve ministerstvá a ani jedno sa poriadne nestará o školský šport.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
A v prvom rade ďakujem vám, pani komisárka, za teda aj prednesenie správy aj napísanie správy, ale hlavne za všetku tú prácu, ktorá je za tým.
Ďakujeme kolegyni Veslárovej, že teda už vám vyjadrila podporu za celý náš klub Progresívne Slovensko. Ja tým, že sa dlhodobo venujem predovšetkým inkluzívnemu vzdelávaniu a postaveniu aj detí so zdravotným znevýhodnením v školstve, tak vlastne mala som tú možnosť opakovane s vami spolupracovať a naozaj vieme a vy ste to tiež dneska spomenuli, že tá cesta k inkluzívnemu vzdelávaniu je dlhá cesta na Slovensku. A aj dneska ešte čelíme mnohým problémom alebo teda tie deti a tie rodiny čela mnohým problémom, či už je to, to nútené domáce vzdelávanie, kedy vlastne nie sú prijímané do škôl a je im odporúčané, aby sa vzdelávali doma, alebo či je to celkovo nadmerné zastúpenie detí v špeciálnom školstve na Slovensku. My sme krajina v Európskej únii, ktorá má úplne najväčší, najväčší podiel detí v špeciálnom školstve. Čiže je toho veľa, na čom ešte treba pracovať.
Zároveň teší ma, že aj vy ste spomenuli systém podporných opatrení, čo je vlastne taký nový systém v školstve, ktorý pribudol do školského zákona práve minulý rok. Ja som na ňom vtedy ešte pracovala ako štátna úradníčka, ale ako ste aj vy povedali, že je dôležité, aby aj tie dobré veci, ktoré sa dostali do zákona, aby nezostali na papieri. A ja vnímam, že aj, aj tento rok aj tie najbližšie roky okrem iného budú v školstve v znamení toho, ako dostať túto reformu a celkovo podporu pre deti, ktoré to potrebujú naozaj, naozaj do praxe.
Tak v tomto krátkom čase asi len toľko a ďakujem vám ešte raz.

Ďakujem kolegom za reakcie. A myslím si, že naozaj je to jedna z veľkých strešných tém na Slovensku, že u nás tá dôvera občanov v inštitúcie je celkovo pomerne nízka. A súvisí to, samozrejme, aj s korupciou a s podozreniami na korupciu. A jednoducho ako tá korupcia je vo svojom princípe neefektívne nakladanie s verejnými financiami a malo by byť v záujme všetkých, všetkých, aby verejné zdroje boli využívané zmysluplne a tiekli tam, kde majú tiecť, a nie do vrecka niektorých ľudí. A tuto máme úrad, ktorý má podporovať dôveru ľudí, ktorý má podporovať práve tú kultúru toho, že verejné zdroje patria nám všetkým a je v záujme nás všetkých, aby sme sa o ne starali, a preto má zmysel nahlasovať a vyšetrovať protispoločenskú činnosť vrátane, vrátane korupcie.
A áno, ako spomenul aj kolega Prostredník, my tu, žiaľ, máme silnú kultúru mlčania a takú generáciu klanovej kultúry mlčania, ktorá, samozrejme, má aj svoj historický kontext a vychádza aj z toho, že sme tu mali pár desaťročí komunizmu, kedy sa bralo, že kto neokráda štát, okráda svoju rodinu. Ale verím, že 30 rokov, vyše 30 rokov po Nežnej revolúcii toto by malo byť niečo, na čom by sme sa mali vedieť ako celá spoločnosť zhodnúť. A z tohto pohľadu je pre mňa absolútne nepochopiteľné, ako sa môže stať, že ústavnoprávny výbor ani neprijme takúto správu takto dôležitého úradu.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážená predsedníčka Úradu na ochranu oznamovateľov, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, teším sa, že konečne v pléne rokujeme o tejto správe za rok 2023, aj keď už je september 2024, ale stále a možno o to viac je to relevantné, aby sme túto diskusiu viedli.
V prvom rade sa chcem za klub Progresívne Slovensko poďakovať aj pani predsedníčke a celému Úradu na ochranu oznamovateľov za všetky aktivity, ktoré vykonávajú. A aj z predloženej správy, aj z toho, čo už tu bolo povedané v rozprave, je zrejmé, že toho robia skutočne veľa, a to nielen v oblasti samotnej ochrany oznamovateľov, ale aj v oblasti vzdelávania a zvyšovania povedomia o nejakej kultúre nemlčania. Lebo aj to je dôležitým prvkom v budovaní vôbec kultúry férovosti, kultúry transparentnosti a odvahy na pracovisku. A obzvlášť teda oceňujem projekty, ktoré realizujete aj v školstve smerované práve na mladých ľudí a na tú budúcu generáciu, a teda že aj v spolupráci s Národným inštitútom vzdelávania a mládeže sa vlastne venujete aj mladým ľuďom a stredoškolákom.
Pri tom treba, žiaľ, poznamenať, že práca úradu je veľmi sťažená tým, aké zmeny sa na Slovensku od nástupu tej súčasnej vlády v oblasti právneho štátu udiali. Za posledný rok sledujeme postupné oslabovanie právneho štátu. Koalícia zásadne zmenila trestné kódexy, Trestný zákon, tresty, premlčacie doby, bol zrušený Úrad špeciálnej prokuratúry, zrušená NAKA, a to všetko musí vyvolávať veľkú neistotu medzi oznamovateľmi nekalých praktík. Čiže naozaj, aj keď si odmyslíme celú tú politickú rovinu, tak ako to aj odznelo, treba si uvedomiť, že tu hovoríme o ľuďoch, ktorí nabrali odvahu, aby oznámili niečo, s čím sa stretli na svojom pracovisku, a je v ich záujme a potrebujú dôveru na to, aby to urobili, v to, že tento štát ich bude brať vážne a bude sa ich podnetmi zaoberať.
Poctiví oznamovatelia majú hlavný cieľ, aby sa vec, ktorú oznámili, riadne vyšetrila a aby bola vyvodená zodpovednosť. Robia to z určitého presvedčenia a túžbe po spravodlivosti. A úrad je v tomto prípade iba jedným z prvkov v tom celom systéme. Ale tá koncovka, ako tu aj odznelo, bude vždy na policajtoch, prokurátoroch a súdoch. A preto je také dôležité, aby sa tu budovala dôvera v inštitúcie a aby ľudia mali odvahu a motiváciu oznamovať nekalé praktiky. Lebo to nakoniec súvisí aj s tými verejnými financiami, o ktorých tu ešte budeme veľa hovoriť. Súvisí to aj s konsolidáciou, súvisí to s tým, ako vôbec pristupujeme k verejným financiám.
A otázny teda zostáva postoj vôbec tejto vlády k samotnému úradu. Pritom by som rada pripomenula a odznelo tu to aj na záver vo faktických poznámkach od poslankyne Kolíkovej, že to boli práve predstavitelia tej súčasnej koalície, ktorí de facto stáli za vznikom zákona o ochrane oznamovateľov a ktorí boli tí prví, ktorí vlastne transponovali myšlienku, ktorá prišla z Európskej komisie o ochrane whistleblowerov, a priniesli ju a hľadali spôsoby, ako ju zaviesť do nášho legislatívneho rámca na Slovensku.
V roku 2014 zákon o ochrane oznamovateľov predkladal do parlamentu sám Robert Kaliňák, vtedajší minister vnútra, a tu by som rada pripomenula a odcitovala pár jeho výrokov. Citát: "Chceme garantovať oznamovateľom, že vieme ochrániť ich pracovné miesto, ich vzťahy, ktoré doteraz mali. Chceme, aby sa nebáli a oznámili konanie, ktoré je v rozpore či už s Trestným zákonom, alebo predpismi, ktoré sa týkajú správnych deliktov." To povedal Robert Kaliňák na tejto pôde v roku 2014 a vyzval, aby sa zhodlo celé politické spektrum v parlamente a apeloval a znovu citujem: "Budujme múr proti korupcii spolu."
Žiaľ, v súčasnej novej štvrtej vláde Roberta Fica tieto slová už celkom neplatia. Pripomínam, že v decembri minulého roku vláda, VLÁDA schválila novelu, ktorú chceli vtedy pretlačiť cez parlament cez skrátené legislatívne konanie, ktorá by v praxi výrazne oslabila aj pozíciu samotného úradu, aj status chráneného oznamovateľa. Tento návrh bol v mnohých smeroch kontroverzný a dokonca protiústavný, lebo retrospektívne plošne odoberal statusy všetkým policajtom a zavádzal nové podmienky na získanie statusu chráneného oznamovateľa. A sám úrad sa vtedy vyjadril, že v takej podobe keby ten zákon bol prijatý, by výrazne odrádzal ľudí od oznamovania nekalých praktík namiesto toho, aby tú kultúru nemlčania podporoval. Čiže vidíme, že, žiaľ, v novej vláde, v ktorej sedí aj znovu Robert Fico, aj Robert Kaliňák bola vôľa úrad výrazne, výrazne oklieštiť. Našťastie, napokon tú novelu stiahli, čiže tu v parlamente sme o nej nehlasovali a bolo to aj na tlak Európskej komisie a verím, že aj na tlak všetkých, ktorí sa proti tomu ohradili tu na Slovensku, vrátane opozície.
Chcem teda veriť a apelujem na vládu a na koalíciu, že ak dôjde v tomto volebnom období k nejakej novele, ktorá sa týka Úradu na ochranu oznamovateľov, aby nevyzerala tak, ako bol ten ničivý vládny návrh z decembra minulého roku.
Vrátim sa k činnosti úradu. A veľmi pozitívne hodnotíme, že úradu medziročne aj narastá poznateľnosť, čiže stále viac ľudí vie, že sa môžu na úrad obrátiť, keď potrebujú niečo oznámiť, a narastá aj počet ľudí, ktorí túto možnosť využívajú a ktorí sa aktívne obrátia na úrad v rôznom spektre vecí. A pričom je veľmi zaujímavé, ako tu aj dneska odznelo, že veľká časť týchto podnetov prichádza práve od ľudí, ktorí pracujú vo verejnej a štátnej správe. To znamená, že keď oznámia nejaké neefektívne využívanie peňazí na svojom pracovisku, tak je to neefektívne využívanie peňazí nás všetkých, peňazí zo štátneho rozpočtu, o ktorom tu budeme ešte v tomto roku veľa hovoriť. Povedala by som teda, že úrad a jeho činnosť je taký dobre rozbehnutý vlak a aj preto považujem za veľmi dôležité, aby im z politických zásahov nebola komplikovaná práca a aby mali priestor vykonávať svoju činnosť.
Rada by som ešte zdôraznila, že tento úrad je tu častokrát najmä pre, nazvem to bežných ľudí, pre voličov aj koalície, aj opozície, ktorí si nemôžu dovoliť advokáta, ktorí nemajú možno ani tie finančné prostriedky a niekedy ani to právne povedomie, aby vedeli, ako konať v určitých situáciách, ktorí nemajú peniaze na to, aby sa nechali súkromne zastupovať, nepoznajú tú spletitú štruktúru tých rôznych kontrolných mechanizmov aj v štátnej a vo verejnej správe. A práve to, že im štát prostredníctvom nezávislého úradu poskytuje bezplatnú pomoc najprv vo forme konzultácií, že s nimi vôbec prejde, že o aký prípad ide, aké dôkazy majú, čo o tom vedia, čo sa tam presne udialo, tak práve táto bezplatná pomoc je to jediné, čo im vie pomôcť v tom, aby možno aj pochopili situáciu a hlavne vedeli, ako sa majú ďalej správať a ako ďalej konať. A bez tejto bezplatnej pomoci by často boli stratení a neoznamovali by to, čo zažili.
Všetky doterajšie dáta ukazujú a pred desiatimi rokmi, ako som citovala, na to upozorňoval sám Robert Kaliňák, že oznamovanie protispoločenskej činnosti nie je úplne jednoduchý čin a vyžaduje istú občiansku odvahu: vyjsť zo svojej komfortnej zóny, oznámiť, s čím človek prišiel do kontaktu, možno aj niektorí zažívajú istý pocit hanby, určite väčšina zažíva pocit strachu z toho, že môžu prísť o zamestnanie. A je dôležité týchto ľudí podporovať aj tou kultúrou, ktorú vytvárame a do veľkej miery sme za ňu zodpovední my volení predstavitelia, ale aj tým, akú službu im štát poskytne. A túto rolu napĺňa Úrad na ochranu oznamovateľov.
Oznamovateľ sa teda vystavuje vždy veľmi zraniteľnému postaveniu a často čelí obrovskej presile, čelí presile advokátov zo strany zamestnávateľa, mnohokrát zastrašovaniu alebo strachu o stratu zamestnania alebo už aj prišiel o zamestnanie a možno, keď to oznámi, tak hlavne v menších obciach alebo v regiónoch, kde je menej pracovných príležitostí, tak sa vystavuje celkovo tej nálepke, že to je ten, ten oznamovateľ a naňho si dávajte pozor. A práve preto je namieste a obzvlášť keď ide o verejný záujem, aby týmto ľuďom štát pomohol. Preto teda chcem veriť a apelujem na koalíciu, aby robila len také zmeny v zákone o ochrane oznamovateľov, ktoré budú naozaj v záujme občanov, v záujme občianskej statočnosti, odvahy a transparentnosti a v línii aj ich vlastných slov z minulosti.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci, mám dva procedurálne návrhy.
Prvý je, aby, že žiadame prerušenie tohto bodu, a aby po hlasovaní nasledoval bod komisárky Stavrovskej, ktorá tu už niekoľko hodín čaká.
A taktiež druhý procedurálny návrh. Žiadame, aby, keď je takto termínovaný bod, kde vystupuje subjekt povinný podávať Národnej rade Slovenskej republiky správu o svojej činnosti, aby sa nemenilo poradie terminovaného bodu menej ako 48 hodín pred daným bodom práve preto, aby sme predišli takýmto situáciám, že vlastne v tomto prípade napríklad komisárka už je tu druhýkrát a znovu niekoľko hodín čaká na svoje vystúpenie.
Ďakujem pekne. Prinesiem vám ich písomne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 486 z 3. septembra 2024 pridelil návrh poslancov Mareka Lackoviča a Jany Hanuliakovej na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o kompenzácii výpadku príjmu samospráv, tlač 460, na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj a súčasne ho určil ako gestorský výbor s tým, že podá Národnej rade informáciu o výsledku prerokovania predloženého návrhu vo výbore.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj prerokoval návrh poslancov Mareka Lackoviča a Jany Hanuliakovej na prijatie tohto uznesenia o kompenzácii výpadku príjmu samospráv dňa 10. septembra 2024.
Výbor k predloženému návrhu na prijatie uznesenia neprijal platné uznesenie, nakoľko návrh uznesenia schváliť predložený návrh nezískal súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných členov výboru. Spravodajkyňou výboru som bola určená ja, pani poslankyňa Tina Gažovičová a predkladám predmetnú informáciu a budem navrhovať ďalší postup.
Súčasťou informácie je návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky.
Ďakujem za slovo.