Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Výbor národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením určil za spravodajkyňu k návrhu poslancov Národnej rady Jána Hargaša, Michala Trubana, Ivana Štefunka, Štefana Kišša a Dariny Luščíkovej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov. Je to tlač 536.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou návrhu je aj stanovisko ministerstva financií a ministerstva hospodárstva.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet a výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujeme výbor
===== ... Národná rada po všeobecnej rozprave uniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet a výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujeme Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj pričom odporúčame, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo. Výbor národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením určil za spravodajkyňu k návrhu poslancov Národnej rady Jána Hargaša, Michala Trubana, Ivana Štefunka, Štefana Kišša a Dariny Luščíkovej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov. Je to tlač 536.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou návrhu je aj stanovisko ministerstva financií a ministerstva hospodárstva.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet a výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujeme výbor
===== ... Národná rada po všeobecnej rozprave uniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet a výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujeme Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj pričom odporúčame, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne za reakcie od pánov kolegov. Pán Janas, vy ste to nazvali také slovenské sebabičovanie, keď teda pomenujeme, že niektoré veci u nás úplne nefungujú. Je to vec pohľadu, ale ja to tak nevidím, ja si myslím, že my sme preto v politike a preto tvorcovia verejných politík, aby sme sa usilovali, aby sa v tejto krajine v jednotlivých oblastiach žilo lepšie. A ten svet ide pomerne rýchlo dopredu, v oblasti ako vysoké školy a veda a výskum to vidíme jasne a myslím si, že by nemalo byť naším cieľom sa iba uspokojiť s nejakým súčasným stavom, ktorý v porovnaní s inými nie je zrovna najlepší, ale že práve by malo byť našou snahou objektívne zhodnotiť súčasný stav a mať nejakú víziu o lepšej budúcnosti.
A čo sa týka toho financovania, no tam môžem s vami jedine súhlasiť, akurát rozdiel je, že vy sedíte v koalícii a ja v opozícii, tak áno, môžme tu opakovať, včera sme tiež veľa hovorili o financovaní, môžme tu opakovať o tom, že treba zlepšiť financovanie, že treba zlepšiť internáty, my to aj opakujeme ako opozícia, ale v konečnom dôsledku vy ste koalícia, vám vláda skladá účty a je to vaša zodpovednosť túto tému posunúť ďalej.
A, pán Habánik, možno k tmu poslednému, tak keď sú povodne, tak ide o nejaký havarijný stav, to nevnímam, že by malo byť vyplácané cez dotačnú schému. A viete, vždy keď sa v zákone raz otvorí nejaké okienko pre netransparentný proces, tak skôr alebo neskôr hrozí, že sa to bude zneužívať. A to teraz nie je, ja teda nepodozrievam nikoho konkrétneho zo súčasného vedenia alebo pracovníkov ministerstva, ja hovorím o tom, že ste tu pootvorili nejaké dvierka v zákone a myslím si, že takéto dvierka by tam nemali byť, lebo hrozí zneužitie.
Ďakujem.

Dobré ráno. Vážený pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, tak na tretíkrát sa dostávame ku koncu nášho školského maratónu, ktorý sa nám takto rozdelil medzi viacero rokovacích dní. Dneska sme sa teda dostali tak postupne, od škôlok prichádzame až k vysokým školám a dneska teda rokujeme o vlastne prvej vysokoškolskej novele, ktorú táto vláda od začiatku svojho pôsobenia predložila.
Na úvod by som rada trošku zoširšia povedala o tom, že v akom bode sa nachádzame, lebo tento zákon, táto novela prichádza do nejakého, nejakého kontextu, ktorý už v oblasti vysokých škôl na Slovensku máme. A či sa to niekomu páči alebo nepáči, my si musíme na rovinu priznať, že máme skôr problém s kvalitou vysokých škôl na Slovensku. Že na to, že sme tu tridsať rokov po revolúcii, na to, že sme členmi Európskej únie, na to, že som presvedčená, že táto krajina má dostatočný potenciál a množstvo šikovných ľudí, tak všetky medzinárodné komparácie nám ukazujú, že vysoká našich, teda kvalita našich vysokých škôl nie je taká, ako by sme si priali. A to beriem jednoducho ako fakt, nie je to obvinenie nikoho konkrétneho, ja poznám množstvo šikovných ľudí aj v prostredí vysokoškolskom u nás na Slovensku, ale keď sa pozrieme na tie dáta, tak si myslím, že by sme sa s týmto ako krajina nemali uspokojiť.
Aj v pláne obnovy a odolnosti bolo zadefinované, že dlhodobým cieľom je, aby sa aspoň jedna slovenská vysoká škola umiestnila medzi top 500 vysokých škôl sveta a aby sa ďalšie vysoké školy pravidelne umiestňovali v rebríčku top 1 000. No, keď sa na to pozrieme, tak najbližšie k tomu má teda naša najväčšia univerzita Komenského, ktorá je momentálne na mieste 514, a ďalej nasleduje Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, veterinárna univerzita v Košiciach a univerzita v Žiline, ktoré teda aspoň do tej prvej tisícky sa zmestili. Keď sa ale pozrieme k našim najbližším susedom, k Českej republike, tak tam vidíme teda oveľa lepšie výsledky, kde ich najväčšia Univerzita Karlova v Prahe je dokonca na mieste 237 v tomto rebríčku a ďalšie dve majú v top päťstovke, a to je Masarykova univerzita, čo ma veľmi teší, lebo tiež som absolventka Masarykovej univerzity, na mieste 483 a na mieste 493 chemicko-technologický inštitút v Prahe.
To nám súvisí s druhým problémom, a ono sú to prepojené nádoby, a tu možno aj poviem moju osobnú skúsenosť, ja som absolventka aj Masarykovej univerzity v Brne, aj Komenského univerzity v Bratislave a úprimne povedané, ten najväčší rozdiel, ktorý som ja pred tými vyše 15 rokmi ako študentka zažila medzi tými dvoma univerzitami, nebola nutne kvalita vyučujúcich, ale motivácia študentov. Že v tom Brne vzhľadom na to, aj aké bolo ťažké sa tam dostať, aj vzhľadom na to, akí motivovaní študenti tam prišli, tá atmosféra na tej škole bola naozaj zameraná na kvalitu. A keď študenti sú zameraní na kvalitu, tak tá kvalita aj naozaj ide hore, lebo sú potom aj oveľa jednoduchšie sa s nimi pracuje pre tých vyučujúcich. Pričom, žiaľ, musím povedať, že na Univerzite Komenského som takýto aktívny a motivovaný prístup nezažila. A ono tá moja osobná skúsenosť mohla by to byť iba ojedinelá skúsenosť, ale tá moja osobná skúsenosť jasne dokresľuje tie dáta, ktoré o Slovensku máme, a to je, že u nás platí masívny odchod mladých študentov von. A to je jedno z dvoch smutných prvenstiev, ktoré na Slovensku máme, hovorím, že máme na Slovensku v školstve dve smutné prvenstvá v rámci Európskej únie, máme najviac detí v špeciálnych školách a máme najviac študentov, ktorí odchádzajú zo Slovenska, a toto je jedno z nich. U nás každý piaty študent zo Slovenska, ktorý chce študovať vysokú školu, tak odchádza do zahraničia, kým priemer v OECD je 2 % a priemer Európskej únie 4 %, čiže naozaj sme v tomto niekde úplne inde.
Keď sa pozrieme na to, kde študovali naši študenti v roku 2020, tak teda asi tri štvrtina, trošku viac, 78 % študovalo na Slovensku, takmer 15 % v Českej republike, ktorá je nám teda z viacerých dôvodov najbližšia aj jazykovo, aj geograficky, ale, ako som ukázala na tých dátach, už tam je tá kvalita vyššia. A medzi ďalšie top krajiny patrí napríklad Maďarsko alebo Veľká Británia. Tu sa ešte pristavím pri tom Maďarsku, že to nám zase súvisí s ďalším problémom, ktorý na Slovensku máme, a to je kvalita vyučovania slovenčiny na maďarských školách. A pre mnohých absolventov maďarských stredných škôl vlastne je v tomto vítanejšie ísť do Maďarska.
Tie dáta, aj keď sa pozrieme napríklad na externé maturity, tak my vidíme, že tí, ktorí na stredných školách dopadajú najlepšie, sú najmotivovanejší, sú tí, ktorí odchádzajú. A začudovalo ma, že napríklad pán štátny tajomník ministerstva školstva sa voči tomuto tvrdeniu ohradil a berie to ako nejakú urážku neviem koho. Tým sa nikoho neuráža, jednoducho to nám vyplýva z tých dát. Že tých 20 %, ktorí nám odchádzajú zo Slovenska študovať do zahraničia, sú väčšinou tí, ktorí na stredných školách boli na tom najlepšie. Aj čerstvý prieskum medzi maturantami od organizácie Terapolis ukázal, že až 95 % tých, ktorí preferujú zahraničie, si krajinu štúdia vybrali práve podľa kvality štúdia v porovnaní s len 42 % tými, ktorí zostali na Slovensku, ktorí preferovali zostať na Slovensku. Čiže valná väčšina tých, ktorí nám odchádzajú, odchádzajú kvôli kvalite a iba menšina tých, ktorí tu zostávajú, zostávajú preto, lebo by si mysleli, že u nás by bola tá kvalita lepšia.
Zároveň len 14 % tých, ktorí teda odchádzajú, alebo ktorí v tomto dotazníky preferovali štúdium v zahraničí, už teraz povedali, že sa plánujú vrátiť na Slovensko. Keď to teda otočím, vyše 80 % z nich buď sú rozhodnutí zostať vonku, alebo minimálne to vážne zvažujú. A toto je jedna z tých národných tragédií, ktoré tu máme. Ono by to nevadilo, že nám tí najlepší odchádzajú študovať do zahraničia, keby sa vrátili späť, veď ono je to dobré a vďakabohu, že tu máme absolventov aj tých najprestížnejších svetových univerzít, jednoducho som rada, že ľudia ako Michal Šimečka vyštudovali v Oxforde a nezostali študovať na Slovensku, ale vrátili sa sem. Ale takých ľudí máme relatívne málo. Problém je v tom, že veľká čas tých, ktorí raz odídu, tak sa nám už nevrátia a chýbajú nám v našom hospodárstve, chýbajú aj v našej politike, chýbajú nám v našom kultúrnom živote a tak ďalej, jednoducho chýbajú tejto krajine a nezarábajú na ďalšie dôchodky okrem iného, nevychovávajú tu ďalšie deti.
Ono táto nízka kvalita vysokého školstva nie je chyba jednotlivcov. Ja sama aj som učila na vysokej škole, aj naozaj poznám množstvo šikovných ľudí z vysokej školy, ktorí robia najlepšiu prácu, ako vedia, my to vnímame ako systémový problém. A preto, a tu sa teda vraciam k tomu zákonu, aj keď ten úvod mohol znieť, že som trošku odbočila, tá kľúčová otázka podľa nás pri tomto zákone má byť, čo tento zákon naozaj robí pre zvyšovanie kvality vysokých škôl. A naše hodnotenie je, že sa obávame, že málo. Že nerobí dosť. Keď sa znovu vrátim k tomu, aká teda bola vízia pre vysoké školstvo v rámci plánu obnovy a odolnosti, kde sa vysokým školám venoval komponent 8, išlo o zvyšovanie výkonnosti slovenských vysokých škôl, cieľom malo byť teda zvýšiť výkonnosť, podporiť ich diverzifikáciu, profiláciu, inklúziu a spoluprácu so zahraničím, verejným aj súkromným sektorom. A toto bola nejaká vízia, dlhodobá vízia, ja si myslím, že dobrá vízia, ktorá sa možno ešte nestihla vo všetkom naplniť, ale minimálne zadala nejaký smer, a keď sa teda pozrieme na tento zákon, tak účelom návrhu zákona je úprava najzásadnejších otázok, ktoré spôsobujú vysokým školám problémy v praxi, javia sa ako neefektívne a komplikujú a predlžujú rozhodovacie procesy.
Čiže tuto sa nastavila nejaká dlhodobá vízia, ktorej cieľom malo byť cez rôzne mechanizmy nejakým spôsobom motivovať, nastaviť tie vysoké školy tak, aby sa neuspokojili na nejakej, nazvem to, priemernej úrovni, ale aby všetky mechanizmy boli nastavené k tomu, aby chceli ešte viac. Aby naozaj chceli byť tí najlepší, aby tie procesy boli nastavené tak, že každý jeden vyučujúci na vysokej škole, každý jeden vedec, výskumník bude mať záujem byť čo najlepší a tú školu a tých študentov ťahať k čo najlepším výsledkom. A oproti tomu táto novela skôr pôsobí tak, že no tak túto sa tým vysokým školám zdalo niečo príliš ťažké, príliš zložité, toto sa im ťažko implementovalo, no tak to radšej zase zjednodušme. Jednoducho nevidím tuto nejakú ambíciu toho, že, áno, chceme byť lepší, ako sme boli doteraz.
A napríklad to poviem na tých komisiách, aj keď o tých konkrétnych častiach bude bližšie hovoriť moja kolegyňa Kosová, ale napríklad to platí o tých komisiách, kde teda sa posilnilo pri tej predošlej novele, pri tom zavádzaní tých zmien z plánu obnovy to, aby sme tu vedeli vytvoriť funkčné miesta pre docentov a profesorov, aby ľudia, ktorí prichádzajú z praxe alebo zo zahraničia, nemuseli robiť celé to zložité kolečko toho, čo sa u nás vyžaduje, čo sa týka publikácii, čo sa týka odučených rokov a napríklad sa zaviedlo, že bolo treba prizývať tých zahraničných odborníkov do tých komisií. No áno, bola to komplikácia pre tie vysoké školy, tak zháňať zahraničných odborníkov, ktorí sú ochotní tu prísť, ktorí buď vedia jazyk, alebo mať celú tú obhajobu potom v angličtine, je komplikácia, áno. Ale nemyslím si, že riešením je im to zjednodušiť, riešením je zase hľadať spôsoby, ako tú kvalitu udržať, ako ju rozvíjať.
A ako odznelo tu, že ide o nejaké zvýšenie transparentnosti, no tým, že sa posilnilo postavenie dekana a rektora, to nepovažujeme za krok vpred. My si myslíme, že práve to otvorenie tých vysokých škôl, prizývanie odborníkov z vonku a áno, aj očakávanie nejakej vyššej latky aj v tých procesoch je tá cesta, ktorá môže postupne viesť k vyššej kvalite. Nie zase sa prispôsobiť istej takej pohodlnosti, že no tak bolo to zložité, nevedeli nájsť odborníkov, tak teda im to zľavíme.
Vidíme tam aj vyslovene škodlivé zmeny v tom zákone, konkrétne na úkon transparentnosti tam považujem za dosť problematické, že ministerstvo si umožnilo v tzv. odôvodnenom prípade prideliť dotáciu na rozvoj vysokej školy aj bez výberového konania. Toto považujeme za problematické, sme presvedčení, že dotácie sa majú prideľovať riadnym procesom a riadnym výberovým konaním a nie nechať si tu zadné vrátka, aby to ministerstvo teda mohlo vyplácať. Lebo vždy je to o tých ľuďoch, no tak možno teraz to tam aj s dobrým úmyslom chcú niekomu vyplatiť, kto z nejakého dôvodu teda nešiel riadnym výberovým konaním, ale takéto akoby zadné dvierka v zákone vždy hrozia potom zneužitím a myslíme si, že by v zákone vôbec ani nemali byť.
To, čo hodnotím pozitívne, lebo snažím sa naozaj ten zákon vnímať konštruktívne, je posilnenie medzinárodnej spolupráce, a to je to, že vysoké školy budú môcť požiadať o posúdenie kvality aj zahraničnej asociácie. A tam presne vidíme, že keď sa raz nejaký proces rozbehol, tak ono to síce chvíľu trvá, ale môže to priniesť výsledky. A to, že sa u nás vytvorila akreditačná agentúra, ktorá sa následne nechala, jak sa to povie, zacertifikovať v európskej sieti takýchto certifikovaných, teda akreditačných agentúr, tak teraz vďaka tomu, že vlastne sa dostala na tú európsku úroveň, tak už je možné, aby sa aj naše školy nechali hodnotiť vonku, čo nám zase pomôže v tom otvoriť ten priestor a vyhnúť sa všetkým tým známostiam na Slovensku. Ako my sme relatívne malá krajina a v každom tom prostredí skôr alebo neskôr na seba narážajú tí istí ľudia a myslím si, že je dobré, keď vieme v tomto prípade ja vysokoškolské prostredie otvoriť a umožniť napríklad vysokým školám, aby sa nechali si hodnotiť svoju kvalitu nejakou inou zahraničnou asociáciou v rámci Európskej únie.
Taktiež oceňujeme, že sa teda zavádza tá akreditácia cezhraničného spoločného študijného programu. Podľa mojich informácii už aj minimálne jedna vysoká škola to má predpripravené, že aj nad rámec doterajších Erazmov alebo nad rámec doterajších programov, ktoré tu boli hradené z Európskej únie, tak aby jednoducho dve vysoké školy, jedna slovenská, jedna zahraničná, sa mohli dohodnúť a vytvoriť naozaj ten spoločný študijný program, kde vlastne ten študent potom trávi polovicu času tam, polovicu času v druhej krajine.
Celkovo teda hodnotíme, že tento zákon prináša rôznu zmes zmien, vnímame to trocha ako takú všehochuť, osobne tam nevidím nejakú akoby veľkú víziu toho, že naozaj ideme vysoké školstvo zlepšovať. Áno, je tam nejaké prispôsobenie sa praktikám vo vysokých školách, niektoré vidím veľmi rizikové, niektoré sú možno aj pozitívne, ale celkovo za nás tam nevidíme, to že by tento zákon naozaj zvýšil kvalitu vysokých škôl a myslím si, že to by mal byť náš cieľ. Že to by mal byť náš cieľ, aby sme mali vysoké školy, ktoré naozaj aj sú zahranične konkurencieschopné, aj aby nám tu zostávali tí motivovaní študenti, lebo oni potom sami osebe zdvihnú kvalitu toho štúdiá, keď tam budú ľudia, ktorí chcú študovať, ktorí sú motivovaní, ktorí majú nejaký záujem, tak to pomôže aj tým školám ako takým. A myslím si, že naše vysoké školstvo to naozaj potrebuje.
Ďakujem pekne.

Dobrý podvečer ešte raz. Dostali sme sa teda k ďalšiemu zo série školských zákonov, k zákonu o celoživotnom vzdelávaní. Ja nebudem o ňom hovoriť 30 minút, ale mám na záver jeden pozmeňujúci návrh, čiže aj kebyže nechcem, tak bolo pre mňa dôležité vystúpiť. Dám aspoň taký, taký stručný úvod aj k nášmu, k postoju nášho klubu k tomuto zákonu aj teda potom k tomu pozmeňujúcemu návrhu.
Celkovo oceňujeme, že tento zákon prišiel do parlamentu, aj sme ho v prvom čítaní podporili. Ja viem, že sa chystal dlhodobo, lebo si teda pamätám, keď som pred vyše rokom ešte bola zamestnankyňou ministerstva školstva, tak viem, že už vtedy sa to postupne pripravovalo, a vnímam ako to v tom dobrom slova zmysle taký výsledok aj tých tlakov Európskej komisie, ale aj viacerých, viacerých organizácií alebo stakeholderov, ako sa dnes hovorí tu na Slovensku, ktorí si uvedomujú, že naozaj v dnešnej dobe nám nestačí školstvo ako to miesto, kde sa deti v nejakých budovách vzdelávajú odmalička maximálne po koniec vysokej školy, ale naozaj musíme hovoriť o vzdelávaní celoživotnom, lebo tá doba sa nám tak rýchlo mení a my už teraz vidíme, že ako rýchlo sa menia digitálne nástroje, ako rýchlo sa mení trh práce, ako rýchlo sa akoby mení celá, celé to, že aké profesie vôbec ešte zastávame a ktoré profesie nám už pomaly preberá umelá inteligencia, že my naozaj musíme byť pripravení na to, aby ľudia aj v priebehu svojho života vedeli, vedeli meniť svoju kvalifikáciu.
V tomto kontexte teda vnímame také tri hlavné pozitíva tohto zákona. Prvé je to väčšie prepojenie s pracovným trhom Európskej únie vzhľadom na to, že zákon vlastne zavádza, že náš národný kvalifikačný rámec zručností sa preklápa alebo teda lícuje s tým európskym, čiže veríme, že to bude viesť k tomu, že aby sa aj jednoduchšie vedeli zamestnávať ľudia, ktorí na Slovensku získali nejakú kvalifikáciu, tak vedieť si ju preniesť do inej krajiny Európskej únie. To vnímame ako prvú výhodu.
Ako druhú výhodu alebo pozitívum, ktoré prináša tento zákon, vnímame to sflexibilnenie trhu práce, konkrétne cez mikroosvedčenia, aby si ľudia jednoduchšie vedeli osvojiť iba nejakú čiastkovú zručnosť a potom už sa v nej rovno zamestnali, alebo tiež možnosť, aby vlastne človek, ktorý už nejaké zručnosti má a mohol ich nadobudnúť aj samoštúdiom, aby iba rovno išiel na skúšku a vlastne potom už mal to osvedčenie o tom, ktoré ho znovu, mu uľahčuje prístup na trh práce. Čiže veríme, že sú to veci, ktoré snáď pomôžu aj ľuďom, ktorí možno neboli úplne úspešní v tom formálnom vzdelávaní, aby neskôr v priebehu života si tú kvalifikáciu dorobili a nakoniec sa zamestnali.
A tretie také pozitívum sú individuálne vzdelávacie účty, čo je vlastne jeden taký trend, ktorý, je to nástroj, ktorý vznikol vo Francúzsku a postupne aj teda si ho osvojila aj Európska komisia a vlastne snaží sa ho postupne implementovať aj v iných krajinách Európskej únie. Pokiaľ viem, tak Slovensko je jedno z prvých po Francúzsku, ktoré ho, ktoré to dáva priamo do svojej legislatívy. A tiež to vychádza z tej idey toho, že vlastne štát alebo prípadne aj zamestnávatelia by mali jednotlivcom prispievať na to, aby sa vedeli vzdelávať aj počas života. Avšak táto dobrá myšlienka trošku nám naráža na limity našich realít na Slovensku a to hneď v dvoch oblastiach. A tu sa vlastne dostávam k takým implementačným rizikám, ktoré v súvislosti s týmto zákonom vnímame a ku ktorému sa potom bude vzťahovať aj môj pozmeňujúci návrh.
Prvé implementačné riziko je to, že, žiaľ, ako veľa inovácií na Slovensku, aj táto bude minimálne na začiatku financovaná čisto z eurofondov. Akoby taký je teraz ten plán, pripravuje sa veľký národný projekt, kde sa to teda bude testovať, prvých 5-tisíc ľudí by malo dostať 200 eur na svoj individuálny vzdelávací účet, lenže nevieme, aké bude potom, potom to pokračovanie.
A tá závislosť na eurofondoch celkovo je tam citeľná aj napríklad v súvislosti s tým, že nové kompetencie získava Aliancia sektorových rád, ktorá v súčasnosti tiež napríklad na svoje fungovanie využíva hlavne, hlavne eurofondy. Ale okrem tejto závislosti na financovaní z Bruselu, tak individuálne vzdelávacie účty v našich pomeroch narazili na ešte jeden limit, a to sú naše vlastné skostnatelé administratívne pravidlá Slovenskej republiky a súvisia s tým, že vo Francúzsku to funguje tak, že tam teda tá výška ročného príspevku je až 500 euro, ale potom sa to ľuďom môže 10 rokov kumulovať a raz za 10 rokov, keď ten človek si uvedomí, že naozaj potrebuje nejakým zásadnejším spôsobom osviežiť svoju kvalifikáciu alebo rekvalifikovať sa, tak vlastne môže využiť tie peniaze, ktoré sa tam za tých 10 rokov naakumulovali na zaplatenie nejakého naozaj relevantného kurzu. U nás, keď tam bude, a to tiež zo začiatku iba z eurofondov, 200 eur, tak povedzme si na rovinu, za tých 200 euro si ten človek až tak veľa nezaplatí a okrem toho ten zákon hovorí, že tých 200 euro musí minúť v tom roku, pretože inak mu prepadnú. To znamená, že trochu sa obávame toho, že síce dobrý zámer, ale v praxi sa trochu minie účinku, pretože je tam veľký tlak na to, aby to minuli hneď v tom danom roku, inak im to prepadne, ale môžu ísť iba do tej výšky 200 eur, čiže si zvolia akýkoľvek menší kurz, ktorý sa im do toho zmestí. Bolo to tak nastavené na základe zásadnej pripomienky ministerstva financií, ktoré teda v medzirezortnom pripomienkovom konaní sa im nepáčilo, že by sa, že by tam nesvietila nula na tom účte, keď to doslova tak poviem, na konci roka.
Ja som sa o to zaujímala, konzultovala som to aj s ľuďmi z ministerstva financií. Viem, že v minulosti už existovali výnimky pre niektoré takéto schémy, kedy je nevyhnutné vlastne prenášať niečo ako kredit z roka na rok. Lenže u nás teda, keďže sa povedalo, že administratívne pravidlá, nemôže sa, tak vlastne ministerstvo školstva v tomto prípade, v tomto prípade cúvlo. Ja som presvedčená, že je lepšie ísť za kvalitným zámerom a potom hľadať možnosti, ako tomu prispôsobiť administratívu, a nie nechať sa obmedziť a tým pádom vlastne spôsobiť to, že tento dobrý zámer v konečnom dôsledku možno vôbec nebude, nebude plniť svoj účel. A v tomto kontexte teda, teda bude aj môj pozmeňujúci návrh.
Celkovo teda myslím si, že je to krok dobrým smerom, tento zákon. Bola by som veľmi rada, kebyže sa jeho implementácia kvalitne evaluuje, čo, žiaľ, neni úplne zvykom na Slovensku, ale prinášajú sa tu nejaké nové typy verejných politík a ideálne, keby sme o dva, tri, päť rokov naozaj mali dáta o tom, že čo z toho bolo efektívne a čo treba, čo treba zlepšiť.
Dobre, ďakujem pekne. Ako som sľubovala, nebudem to zdržiavať a prejdem teraz k pozmeňujúcemu návrhu.
Doplňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Tiny Gažovičovej k vládnemu návrhu zákona o vzdelávaní dospelých a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač 402.
Vo vládnom návrhu zákona navrhujeme toto doplnenie:
V čl. I § 26 sa za odsek 8 vkladá nový odsek 8 (správne "odsek 9", pozn. red.), ktorý znie:
"(8) Ak do 31. októbra príslušného kalendárneho roka nie je individuálny vzdelávací účet vyčerpaný, fyzická osoba môže prostredníctvom elektronickej platformy podať žiadosť o presun nevyčerpanej časti prostriedkov na ďalší kalendárny rok. Nevyčerpané prostriedky príslušného kalendárneho roka je možné spôsobom podľa prvej vety presúvať najviac po dobu desať rokov. Výška prostriedkov kumulovaných na individuálnom vzdelávacom účte nesmie byť vyššia ako 10-násobok najvyššieho ročného vkladu na individuálny vzdelávací účet za relevantné obdobie."
Doterajšie odseky 9 až 11 sa označujú ako odseky 10 až 12.
Ďakujem, skončila som.

Ďakujem za slovo.
Ja to nechcem naťahovať, ale predsa len ešte jedna poznámka k tomu financovaniu, keď sa tomu venoval aj kolega Šmilňák. Ono totiž teraz veľa aj v médiách rezonuje, že vraj ide miliarda navyše na školstvo, tak by som chcela aj tuto v pléne zdôrazniť, že to je naozaj suma iba na papieri. Z toho viac ako polovica sú peniaze, ktoré doteraz išli na materské školy a aj ďalej pôjdu na materské školy, akurát už nepretečú cez obce, ale cez iný kohútik, cez ministerstvo školstva, inak sa tam nič nemení.
A aj v tej zvyšnej polovici, my sme to začali analyzovať a nám to vychádza, že približne ďalšia asi štvrtina sú veci, ktoré nijako nebudú mať reálny vplyv na skutočnú kvalitu vzdelávania, lebo súvisia len s tým, že nám napríklad, nám prichádzajú silnejšie populačné ročníky, čiže sa zvyšujú náklady na normatív, alebo sa zvyšujú odvody, čiže len 25 mil. rovno pôjde napríklad späť do Sociálnej poisťovne, alebo do zdravotnej. A keď sme si to teda rozpočítali, naozaj je tam možno 250 mil., ktoré by mohli aspoň trošku prispieť ku kvalite vzdelávania, ale to máme potom rozdelené od materských škôl cez regionálne školstvo, cez vysoké až po vedu a výskum. Ono to naozaj nie je veľa peňazí. A dokonca sa nám predbežne zdá, budeme to ešte analyzovať, že ten pomer HDP, čo tu aj kolega Šmilňák hovoril, že Slovensko ide ešte dole, niežeby sme sa približovali k tým škandinávskym krajinám, že by nám aspoň rástlo to percento HDP, ktoré dávame do školstva, nie, jednoducho u nás naozaj, žiaľ, aj na tomto rozpočte sa ukazuje, že to školstvo nie je priorita. A je to škoda a všetci na to doplatíme.
Ďakujem.

Dobrý podvečer. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, tak sme sa dočkali, že teda môžme pokračovať v rozprave ku školským zákonom. A dostali sme sa k rozprave ohľadom zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch, ktorý prináša viaceré zmeny. Ale ja sa v mojom vystúpení zameriam na to, čo považujeme za kľúčovú zmenu v kontexte celkového diania, súčasného diania v školstve, a to je zavádzanie kompenzačného príspevku, jeho ukotvenie v legislatíve. A rovno poviem, že to aj zasadím do kontextu toho, aký rozpočet vláda predložila na budúci rok.
A práve v tomto širšom kontexte budem kritická ku kompenzačnému príspevku, pretože sa mi zdá, že v súčasnosti vzhľadom na celkový rozpočet školstvo nie je dostatočnou prioritou pre túto vládu, že ten rozpočet nepriniesol to, čo samotné programové vyhlasovanie vlády sľúbilo, čiže každoročné zvyšovanie mzdy. Mzdy ako nejakého predvídateľného, predvídateľnej odmeny, ktorú každý zamestnanec v školstve má dostať za svoju prácu. A namiesto toho, aby vláda v súlade so svojím programovým vyhlásením naozaj zabezpečila zvyšovanie mzdy, teda mesačného platu každého jedného zamestnanca v školstve, tak skôr to kompenzuje cez kompenzačný príspevok. A kompenzačný príspevok by sám osebe mohol byť fajn, keby to bolo ako doplnok, keby to bolo niečo také navyše, niečo ako taká odmena, kde sa učitelia a iní zamestnanci môžu tešiť, že možno raz-dvakrát do roka dostanú, dostanú nejaký fajn príspevok, ktorým si prilepšia. Lenže kompenzačný príspevok, tak ako je postavený, za nás nie je systémovým riešením a nemal by byť používaný ako náhrada za stabilné zvyšovanie mzdy.
Rozvediem teda tento môj argument ešte trošku, trošku širšie. Čo vlastne je ten kompenzačný príspevok, ktorý sa teraz dostáva do zákona? Kompenzačný príspevok sa môže vyplácať s ohľadom na miestne podmienky alebo na odbornosť. Stanovuje to ministerstvo. A ministerstvo školstva to má stanoviť do 30 dní od schválenia rozpočtu. To znamená, že keď tuto v pléne schválime rozpočet, snáď do konca roka, tak sa možno niekde okolo Vianoc, alebo skôr do 30 dní, tak povedzme že možno do konca januára sa teda učitelia a iní zamestnanci v školstve dozvedia, že či, na základe čoho a koľko dostanú ten príspevok. Pretože zákon jasne stanovuje, že teda ministerstvo zverejní účel vyplácania, okruh pedagogických a odborných zamestnancov a výšku kompenzačného príspevku. A ešte určí aj termín vyplácania, pretože kompenzačný príspevok, a to zákon tiež explicitne uvádza, nie je súčasťou mzdy učiteľov, pedagogických a odborných zamestnancov. Čiže možno, ako hovorím, raz-dvakrát do roka dostanú nejaký príspevok podľa toho, kto práve sedí na ministerskej stoličke. A teraz jeden rok si môže, minister Drucker si možno povie, že dáme viacej učiteľom v Bratislave, tak ako v roku ´24 dostali nejaký príspevok učitelia v Bratislave, ale už v Lučenci dostanú menej, tam nám hovorili, že 30 euro dostali. Raz si možno povie, že no tak dáme príspevok fyzikárom, pretože máme nedostatok fyzikárov, no ale možno o rok zase v nejakej inej tabuľke vyjde, že máme nedostatok učiteľov hudobnej, no tak dostanú učitelia hudobnej. A potom prídu voľby alebo padne vláda, o rok bude zase niekto iný na ministerskej stoličke a ten si povie, že nie, my ideme podporovať učiteľov na východnom Slovensku, pretože na východe nič nie je, alebo práveže na východe je krásne, tak ideme prispievať im. Problém je v tom, že toto nikto nevie vopred. To znamená, že žiaden učiteľ, žiaden zamestnanec v škole sa nebude môcť spoľahnúť na to, že ja viem, že dostanem za svoju prácu takú a takú odmenu. Bude to vedieť maximálne na ten najbližší rok, aj to sa možno dozvie až koncom januára. To je teda hlavná výtka kompenzačného príspevku, že je nepredvídateľný, že nedáva žiadnu stabilitu.
Druhá výtka je, že nie je pre všetkých zamestnancov v školstve, pretože je iba pre pedagogických a odborných zamestnancov, ktorí sú financovaní v rámci preneseného výkonu štátnej správy. To znamená, že vychovávateľka v školskej družine nedostane. A ja som to napríklad priamo zažila, keď sa ma pýtala vychovávateľka môjho syna tuto v Bratislave, že a nevedeli, nedalo by sa niečo, že vidím tuto, že moji kolegovia učitelia dostávajú príspevok za to, že sme v Bratislave, a ja tiež žijem v Bratislave, ale ja ten príspevok nedostávam. No nedostáva, lebo školské kluby detí sú naďalej pod obcami a pre nich kompenzačný príspevok nie je.
Kuchárky v jedálni kompenzačný príspevok nedostanú, pretože sú nepedagogické zamestnankyne v školstve. A to ešte pripomínam, že nedávno sme tu schválili síce zvýšenie minimálnej mzdy, ale koalícia odmietla návrh Progresívneho Slovenska, aby sa to vzťahovalo aj na všetkých zamestnancov vo verejnej a štátnej správe. A my teraz máme nastavené tabuľkové platy nepedagogických zamestnancov v školstve tak, že niektorí ani len nedosahujú minimálnu mzdu. Čiže druhý problém kompenzačného príspevku je, že ho nedostanú ani len všetci.
A teda ten tretí problém je, že nám nerieši ten hlavný problém, alebo jeden z hlavných problémov, ktoré tu máme, a to je, že u nás nemá kto učiť pomaly, že my máme nedostatok učiteľov. A máme nedostatok učiteľov, áno, predovšetkým v určitých regiónoch, v určitých odbornostiach. Ale tento nesystémový krok, na ktorý sa nikto nebude môcť vopred spoľahnúť, nám tých ľudí ani nepritiahne. My máme veľký problém s tým, že v školstve, podobne ako v iných rezortoch niektorých, ako je zdravotníctvo, nám ľudia postupne odchádzajú do dôchodku. Nám stúpa počet učiteľov, ktorí sa približujú k dôchodkovému veku, ktorí v priebehu pár rokov odídu a potrebovali by sme, aby nám nastúpili noví učitelia do tých škôl. Lenže ani len absolventi pedagogických fakúlt väčšinou nechcú ísť učiť. A teraz keď si predstavíme povedzme mladú rodinu, zoznámili sa možno na pedagogickej fakulte, obaja sú vyštudovaní učitelia a teraz zvažujú, že či naozaj sa zamestnajú v školstve, a popritom plánujú rodinu. Čiže žena napríklad zvažuje, že aké jej vyjde sociálne poistenie z tej mzdy, kde sa zamestná, aby potom mala nejakú slušnú materskú. Chceli by si zobrať hypotéku, lenže keď zvažujú, či budú si môcť tú hypotéku splácať, tak sa pozrú na to, aké im vyjdú tabuľkové platy. Nikto sa nebude spoliehať na to, že bude splácať hypotéku z nepredvídateľného, nenárokovateľného jednorazového príspevku, ktorý jeden rok dostanú a ďalší rok možno nie.
Čiže kompenzačný príspevok nám nerieši tento problém, že nám tu už teraz chýba 1 200 učiteľov. Samotní analytici z ministerstva školstva vypočítali, že v najbližších rokoch to bude vyše 2 000 učiteľov. K tomu nám chýbajú nepedagogickí zamestnanci, chýbajú nám kuchárky, chýbajú nám vychovávateľky, chýba nám množstvo profesií a nič z tohto nám kompenzačný príspevok nevyrieši, pretože sa naňho nikto nebude môcť spoľahnúť.
Na tieto nedostatky alebo na tieto problematické aspekty sme upozorňovali už v prvom čítaní. Ale v prvom čítaní ešte nebol známy ten rozpočet. Čiže stále zaznievali tie sľuby, že veď bude aj plošné zvyšovanie mzdy, alebo bude nejaká valorizácia tých tabuľkových platov a ten kompenzačný príspevok by mohol zostať ako taký milý doplnok. A ja znovu poviem, že kompenzačný príspevok by bol fajn milý doplnok. Lenže v budúcom roku rozpočet, ktorý vláda zverejnila, práve cez toto dáva jedine nejaké navýšenie tých platov. Tam je vyčlenených 100 mil. eur. A teraz, okej, prerozdelí sa 100 mil. eur na tie platy. Ono to nebude zas úplne veľa, keď sa to prerozdelí na všetkých. K tomu ešte nejaký iný jednorazový príspevok ide vláda vyplácať, 800 eur ročne v hrubom, jednotlivým zamestnancom vo verejnej a štátnej správe, čiže ako-tak sa možno zalepia oči v roku ´25, akurát zase, nikto sa nebude môcť spoľahnúť na ten príspevok, čiže nám to nepriláka nových ľudí, a potom sa teda povie, že tak v januári ´26 sa zvýšia, sa valorizujú platy v školstve o 5 %.
Tak si to zrekapitulujme. Naposledy sa zvyšovali tabuľkové platy v školstve v septembri ´23 pred voľbami. Prišla nová vláda, ktorá si dala do programového vyhlásenia vlády, že sa budú každoročne zvyšovať mzdy. Nieže sa budú dávať príspevky, že sa budú každoročne zvyšovať mzdy. Prišiel rok 2024, od januára do decembra, žiadne zvyšovanie mzdy nebolo. Tabuľkové platy v školstve sa nezmenili. Príde rok 2025, podľa rozpočtu, ktorý sme videli, zase sa tabuľkové platy nezvyšujú, pretože zase tam nie je navýšenie miezd. A potom od januára ´26 sa teda povie, že o 5 % sa navýši to, čo bolo naposledy zvyšované v septembri ´23. Toto je výsmech tým učiteľom! Pretože tým pádom to navýšenie v dvadsiatom šiestom bude ďaleko-ďaleko pod infláciou. K nám tu prichádza zvyšovanie cien, inflácia na budúci rok sa odhaduje na vyše 5 %, a my učiteľom povieme, že no tak budúci rok niektorí z vás dostanú nejaké jednorazové príspevky a potom vám po skoro 2,5 roku navýšime o 5 % vaše tabuľkové platy. Ja sa naozaj obávam, že toto nám do školstva nových ľudí nepritiahne. Práve preto, lebo nikto sa nevie spoľahnúť na to, ako sa ministerstvo rozhodne. A teraz sa rozhodne nejako a pán Drucker to nejako rozdelí. Ale my nevieme, kto bude na tej stoličke o rok a kto bude na tej stoličke o dva roky.
Čiže vyzývame k tomu, aby táto vláda vyčlenila peniaze na to, nech sa stabilne zvýšia mzdy minimálne na úroveň tej inflácie. Už aspoň to keby tam bolo, že sa to zvýši na úroveň inflácie, aj tak by sa im nezvýšila životná úroveň, aspoň by mali túto istotu. To, čo my by sme skutočne potrebovali, je zvyšovanie životnej úrovne tých ľudí, ktorí pracujú v školstve.. To sú tí ľudia, ktorí denno-denne vzdelávajú naše deti. To sú tí ľudia, ktorým ich každé ráno zverujeme ako rodičia, a my potrebujeme, aby títo ľudia boli slušne zaplatení za svoju prácu a aby nielenže si mohli dovoliť to čo doteraz napriek tomu, že nám všetky ceny idú hore, ale ideálne, aby si mohli dovoliť ešte viac. A tento kompenzačný výsledok, som presvedčená, že to, žiaľ, nenapĺňa. A v tomto kontexte hovorím, nie je zásadný problém v tej legislatíve ako takej, problém je v tom, ako táto vláda a táto koalícia pristupuje k financovaniu školstva. A jednorazové príplatky, nepredvídateľné nejaké... ani nevieme, kedy ich dostanú, ani sa nemôžu spoľahnúť na to, že či vôbec vo februári dostanú na tej výplatnej páske viac, im toto nezabezpečí.
Ďakujem veľmi pekne.

42-3
„(7) Žiaka, ktorému sa poskytuje starostlivosť v centre deti a rodiny, na základe príslušného, na základe žiadosti príslušného orgánu miestnej štátnej správy v školstve, po úspešnom vykonaní rozdielovej skúšky, prijme prestupom riaditeľ strednej školy, ktorej výber zohľadnil najlepšiu dostupnosť k organizačnej súčasti centra pre deti a rodiny, v ktorej sa dieťaťu poskytuje starostlivosť pobytovou formou na základe rozhodnutia súdu, a nadväznosť na predošlú školskú dochádzku žiaka."
Doterajší odsek 7 sa označuje ako odsek 8."
A ešte tretí pozmeňujúci návrh.
Doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíra Ledeckého, Tiny Gažovičovej a Vladimíry Marcinkovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 400.
Vo vládnom návrhu zákona navrhujeme tieto doplnenia:
1. V čl. III sa za bod 89 vkladajú nové body 90 a 91, ktoré znejú:
„90. V § 25 ods. 6 písm. c) sa vypúšťajú slová „špeciálnom výchovnom zariadení".
91. V § 25 sa za ods. 6 dopĺňa písm. d), ktoré znie:
„d) v špeciálnom výchovnom zariadení sú traja zvolení zástupcovia pedagogických zamestnancov, jeden zvolený zástupca ostatných zamestnancov, štyria delegovaní zástupcovia zriaďovateľa, jeden zástupca sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately delegovaný orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, jeden zástupca samosprávy delegovaný starostom obce v územnom obvode ktorého sa špeciálne výchovné zariadenie nachádza, a jeden zástupca delegovaný Výskumným ústavom detskej psychológie a patopsychológie spomedzi zamestnancov alebo spomedzi kandidátov navrhnutých občianskymi združeniami a neziskovými organizáciami poskytujúcimi všeobecne prospešné služby v oblasti presadzovania ochrany práv detí."
Ostatné novelizačné body v čl. 3 sa primerane prečíslujú."
Nové body 90 a 91 nadobúdajú účinnosť 1. januára 2025, čo sa primerane premietne do článku upravujúceho účinnosť.
2. V čl. III bode 96 sa § 39hn dopĺňa ods. 3, ktorý znie:
"(3) Členstvo zvolených zástupcov v rade školy v špeciálnom výchovnom zariadení, ktoré vzniklo do 31. decembra 2024, zaniká najneskôr k 1. marcu 2025. Noví členovia rady školy v špeciálnom výchovnom zariadení musia byť zvolení alebo delegovaní do 28. februára 2025. Ich funkčné obdobie začína plynúť v deň nasledujúci po ich zvolení alebo delegovaní. Na prvom ustanovení rady školy v špeciálnom výchovnom zariadení, ktoré zasadne po 1. marci 2025, si jej členovia žrebom určia 6 členov, ktorých funkčné obdobie sú štyri roky. Funkčné obdobie ostávajúcich členov rady školy je dva roky."
Ďakujem, skončila som.

42-2
Ide o prípad devätnásťročnej žiačky, ktorá pred približne piatimi rokmi mala ťažký úraz, po ktorom zostala ležiaca. Je to žiačka bystrá, so záujmom, ktorá má záujem sa vzdelávať, ale vzhľadom na jej zdravotný stav je pre ňu nevyhnutné vzdelávať sa doma, kde má na to uspôsobenú posteľ, kde teda je ležiaca a popri tom vie fungovať, učiť sa cez online, vie písať a naozaj sa, naozaj sa veľmi, veľmi bdelo zaujíma o to, čo sa v škole učia. Táto žiačka nastúpila po základnej škole na gymnázium pre deti s telesným postihnutím, kde zároveň ale mala individuálny vzdelávací program, ktorý jej teda umožňoval vzdelávať sa z domu. Celé štyri roky gymnázia absolvovala vzdelávaním sa z domu, pripájala sa online na hodiny, keď to nebolo možné, tak jej mama nosila učebnice, absolvovala jednotlivé skúšky online a potom prišla do maturitného ročníka a zrazu im škola povedala, že oni jej nevedia zabezpečiť maturitnú skúšku, pretože na to by musela prísť do školy, lebo maturitná skúška, a teda hlavný problém je v tej externej maturitnej skúške, sa musí konať v priestoroch školy. Taký bol výklad zákona doteraz a taký bol aj v minulosti výklad zákona z ministerstva školstva.
To znamená, že napriek tomu, že táto žiačka sa veľmi poctivo učila celé štyri roky gymnázia, zrazu na konci štvrtého ročníka zistila, že nemôže maturovať. A naozaj v riadnom maturitnom termíne minulý školský rok nezmaturovala, čo zároveň jej zabránilo v tom, že sa vlastne nestihla prihlásiť na vysokú školu, lebo ona teda napriek tomu, že zatiaľ stále je ten jej zdravotný stav taký, že musí ležať doma, tak by chcela si vybrať vysokú školu, ktorá jej to umožní a chcela by pokračovať aj na štúdiu na vysokej škole. Jej mama je veľká bojovníčka a zasadila sa, naozaj kontaktovala všelikoho možného aj nemožného v tejto krajine a snažila sa nejakým spôsobom dovolať pomoci. Komunikovala a potom cez leto aj so mnou, aj s kolegyňou Veslárovou a nakoniec sa nám aj teda cez komunikáciu s ministerstvom školstva podarilo nájsť riešenie a ja veľmi oceňujem, že ministerstvo školstva nakoniec dalo usmernenie, aby z danej školy vycestovala maturitná komisia, a teda v náhradnom termíne v septembri jej bolo umožnené zložiť maturitnú skúšku doma. Zmaturovala veľmi dobre aj v tej externej časti, kde sa to naozaj objektívne vyhodnocuje pre všetkých žiakov, aj potom v internej časti, teraz už len čaká na maturitné vysvedčenie. Žiaľ, teda hovorím, na vysokú školu sa nestihla v tomto roku prihlásiť, ale má záujem pokračovať na vysokej škole v budúcom roku.
Problém je, že ten školský zákon je v tejto veci naozaj nejednoznačný, lebo ten školský zákon hovorí, že maturitná skúška sa skladá, a je tam potom časť vety, že v škole, v ktorej sa maturitná skúška skladá. A tieto dve slovíčka "v ktorej" doteraz vždy boli interpretované tak, že sa to teda musí konať v danej škole. A bol, odznel prísľub zo strany ministerstva školstva, že sa to bude riešiť vo vyhláške, ktorá upravuje jednotlivé možnosti úpravy maturitnej skúšky pre žiakov s rôznym zdravotným znevýhodnením. Napriek tomu máme s kolegyňou Veslárovou za to a aj sme to komunikovali ministerstvu, že ten súčasný výklad, teda to súčasné znenie zákona považujeme za mätúce v tejto veci a že pokiaľ sa nezmení zákon, tak vlastne aj to znenie vyhlášky by mohlo byť spochybniteľné, lebo ten zákon neni jednoznačný.
Práve preto teda druhý pozmeňujúci návrh, ktorý budem čítať, sa týka práve tej možnosti a toho práva na maturitu z domu, lebo sme presvedčené, že práve týmto deťom a zase hovoríme o deťoch, ktoré už aj tak sú nejakým spôsobom v sťaženej životnej situácii, a mali by sme ako spoločnosť, ako vzdelávací systém, oceňovať, že aj v tej sťaženej životnej situácii majú veľký záujem vzdelávať sa, majú veľký záujem pokračovať vo svojej vzdelávacej dráhe a mali by sme im čo najviac uľahčiť práve to, aby mohli pokračovať a v školskom zákone je to zrovna tá otázka tej maturity. Plánujeme sa potom s kolegyňou Veslárovou pozrieť v tomto zmysle aj na vysokoškolský zákon, keďže sme v kontakte aj s tou mamou, ktorá to teraz veľmi aktuálne rieši, že kam sa bude môcť to dievča prihlásiť na vysokú školu, tak budeme, budeme aj o tom s nimi hovoriť.
Posledný pozmeňujúci návrh predkladáme s kolegami z opozičnej SaS s pánom Ledeckým a s pani Marcinkovou, čiže tam ešte viacej k tejto téme ma doplní kolega Ledecký, ale ja na záver môjho vystúpenia, pozerám čas, dobre, prečítam pozmeňujúci návrh a je to návrh, ktorý už raz v podobnom znení odznel v tomto pléne práve od kolegov Ledeckého a Marcinkovej a týka sa zlepšenia fungovania špeciálnych výchovných zariadení a konkrétne zlepšenia fungovania reedukačných centier, ktoré patria medzi tieto špeciálne výchovné zariadenia.
Približne pred pol rokom, možno aj viac, pred trištvrte rokom istý čas v tejto krajine silno rezonovala tá téma reedukačných centier, niekoľko týždňov to bolo alebo možno niekoľko dní to bola spoločenská téma, veľa sa o tom hovorilo aj v médiách, aj ja som vtedy bola, bola v televízii, s viacerými kolegami sme o tom hovorili a aj vtedy sme hovorili, že to je iba špička ľadovca problémov. To, samozrejme, nie je problém, ktorý by tu zrazu vznikol. Je to dlhodobý problém, je to jedna z tých oblastí, ktoré sú v školstve dlhodobo zanedbané, ale keď sa bavíme o právach detí a keď sa bavíme obzvlášť o deťoch, ktoré sú nejakým spôsobom v ťažkej životnej situácii a na základe, znovu, rozhodnutia súdu väčšinou alebo nejakých životných okolností museli opustiť svoj domov a sú umiestnené v špeciálnych výchovných zariadeniach, napríklad v reedukačných centrách, tak by malo byť v najlepšom, v najväčšom záujme našej spoločnosti, aby práve tieto deti dostali tú najlepšiu podporu a aby sa akoby ten, tá zlá životná dráha, na ktorú sa dostali, zlepšila, zmenila a aby mali tú podporu, z ktorej potom budú môcť neskôr v živote čerpať.
Táto novela prináša niekoľko skôr drobnejších zlepšení v oblasti reedukačných centier a špeciálnych výchovných zariadení, tie oceňujeme. Zároveň prišiel prísľub, že tejto téme sa chce ministerstvo komplexne venovať v ďalšej novele. Myslíme si však, že je to jedna z tých tém, kde akoby už dávno meškáme ako spoločnosť a jedna z tých vecí, ktoré by sa mohli už teraz zlepšiť, je zmena rady škôl. Lebo rada školy je akoby ten orgán, ktorý nejakým spôsobom má dozerať na to, čo sa v tej, v tom centre deje. My vieme z tej správy, ktorá prišla od Generálnej prokuratúry, že dochádzalo k násiliu medzi deťmi, ale aj od niektorých zamestnancov, že dochádzalo až k sexuálnemu násiliu medzi chovancami, že často nebol dodržaný zákon, že mnohé tie podmien... že zamestnanci nespĺňali kvalifikačné predpoklady, že priestory nespĺňali hygienické predpoklady, akoby množstvo a množstvo nedostatkov a áno, keď už sa také niečo odhalí, tak koná Generálna prokuratúra alebo vie konať Štátna školská inšpekcia. Ale my potrebujeme, aby ten dohľad nad tým, čo sa tam deje, bol priebežný a bol akoby priamo v tom systéme. A práve preto navrhujeme, aby sa zmenila tá rada škôl, ktorá už aj v minulosti bola širšia, ktorá už aj v minulosti zahŕňala iných členov, externých, ale v súčasnej právnej úprave sú v nej iba zamestnanci a zástupcovia zriaďovateľa a toto považujeme za nedostatočné, lebo prax ukázala, že naozaj nie všade bola splnená táto funkcia tejto, tejto kontroly a že my tam potrebujeme dostať ľudí aj z vonkajšieho priestoru. Budem čítať ten pozmeňovák, ale navrhujeme tam ľudí aj zo samosprávy, aj zo sociálnej kurately práve preto, lebo to sú deti, ktoré teda boli vyňaté z rodiny a sú zároveň pod dohľadom sociálnej kurately a myslíme si, že toto je jedna z tých vecí, ktoré, pri ktorých by nebolo treba pol roka čakať, ale bolo by možné ju zmeniť už teraz a prispela by k tomu, aby sa priebežne zvyšovala, zvyšovala tá kvalita a predovšetkým vôbec sa dodržiaval zákon vo všetkých špeciálnych výchovných zariadeniach. Ďakujem pekne.
Na záver teda krátke zhrnutie. Celkovo vládnu novelu ako celok vnímame ako, ako krok správnym smerom, teda hlavne v oblasti tej zmeny financovania a zmien v zákone 597. V tom školskom zákone vidíme aj tu v pléne, aj to bolo vidno na školskom výbore, že je tam viacero kontroverzných bodov alebo body, ktoré by sa mohli ešte viacej, viacej vylepšiť. My by sme k tomu radi prispeli aspoň cez tieto tri pozmeňovacie návrhy. Zároveň teda počítame s tým, že ten zákon sa v tomto školskom roku, školský zákon, teraz myslím dva-štyri-päťka, sa v tomto školskom roku bude, bude znovu otvárať a keď nie teraz, tak budeme na tieto témy apelovať znovu.
Ďakujem pekne, končím vystúpenie a idem prečítať pozmeňujúce návrhy. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Gašpar, Tibor, podpredseda NR SR
Pozastavte čas, prosím vás, pani poslankyni. Nech sa páči, môžete pokračovať.

Gažovičová, Tina, poslankyňa NR SR
Ďakujem.
Doplňujúci návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Tiny Gažovičovej a Veroniky Veslárovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 400.
Vo vládnom návrhu zákona navrhujeme toto doplnenie:
V čl. V sa za bod 54 vkladá nový bod 55, ktorý znie:
„55. § 76 sa dopĺňa odsekom 7, ktorý znie:
„(7) Ak sa žiak vzdeláva podľa individuálneho vzdelávania podľa § 24, ods. 2. písm. a) a z dôvodu svojho zdravotného stavu sa nemôže zúčastniť konania maturitnej skúšky v priestoroch školy, škola na základe písomnej žiadosti zákonného zástupcu neplnoletého žiaka alebo na základe písomnej žiadosti plnoletého žiaka a na základe vyjadrenia všeobecného lekára pre deti a dorast zabezpečí konanie maturitnej skúšky elektronickou formou alebo osobnou formou v inom ako školskom prostredí."
Ostatné novelizačné body v čl. V sa primerane prečíslujú."
Pokračujem druhým pozmeňovacím návrhom.
Pozmeňujúci návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Tiny Gažovičovej a Simony Petrík k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 400.
Vo vládnom návrhu zákona navrhujeme tieto zmeny:
V čl. V bod 36 znie:
„36. V § 28d ods. 1 sa na konci pripája táto veta: „Dieťa, ktorému sa poskytuje starostlivosť v centre pre deti a rodiny, 32ab) na základe žiadosti príslušného orgánu miestnej štátnej správy v školstve prijme prestupom riaditeľ materskej školy, ktorej výber zohľadnil najlepšiu dostupnosť k organizačnej súčasti centra pre deti a rodiny, v ktorej sa dieťaťu poskytuje starostlivosť pobytovou formou na základe rozhodnutia súdu, a nadväznosť na predošlú predškolskú dochádzku dieťaťa."
V čl. V bod 39 znie:
„39. V § 31 sa za odsek 1 vkladá nový odsek 2, ktorý znie:
„(2) Žiaka, ktorému sa poskytuje starostlivosť v centre pre deti a rodiny, na základe žiadosti príslušného orgánu miestnej štátnej správy v školstve prijme prestupom riaditeľ základnej školy, ktorej výber zohľadnil najlepšiu dostupnosť k organizačnej súčasti centra pre deti a rodiny, v ktorej sa dieťaťu poskytuje starostlivosť pobytovou formou na základe rozhodnutia súdu, a nadväznosť na predošlú školskú dochádzku žiaka."
Doterajšie odseky 2 až 5 sa označujú ako odseky 3 až 6."
V čl. V bod 40 znie:
„40. V § 35 sa za odsek 6 vkladá nový odsek 7, ktorý znie:

Dobrý deň, ďakujem za slovo.
Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, hovoríme teda o vládnej novele zákona 597 a iných zákonov v rámci školskej legislatívy, ja by som na úvod povedala alebo zopakovala, znovu ozvučnila, že oceňujeme ten hlavný zámer novely, a to je teda zmena financovania materských škôl a tým aj naplnenie jedného z míľnikov plánu obnovy a odolnosti. Považujem to za veľmi pozitívnu správu a v niečom osviežujúce, že tu máme vládny návrh, ktorý teda ide v súlade s plánom obnovy a odolnosti a napĺňa jeho míľniky. Taktiež zopakujem, čo tu už aj ale odznelo, že do budúcnosti snáď sa teda podarí aj zjednotiť, viacej ešte zjednotiť to financovanie školstva, čo sa týka školských klubov detí a jedální, ale teda minimálne nateraz ide táto krajina dobrým smerom v tom, ten hlavný cieľ vedie lepšia dostupnosť predprimárneho vzdelávania pre naozaj všetky deti na celom Slovensku.
Novela vstupuje teda aj do iných zákonov v rámci školskej legislatívy a predovšetkým do školského zákona, o viacerých zmenách už hovorili moje kolegyne za poslanecký klub Progresívne Slovensko, ja sa zameriam ešte na tri témy, a zároveň na záver môjho vystúpenia prečítam tri pozmeňujúce návrhy.
Tá prvá téma sa týka umiestňovania detí z centier pre deti a rodinu, ľudovo povedané z detského domova, do školy. Predstavme si, a také prípady sa nám dejú každý jeden školský rok, keď dieťa je uprostred školského roka na základe rozhodnutia súdu vyňaté zo svojej pôvodnej rodiny alebo teda z rodiny, kde doteraz vyrastalo, a je presunuté do detského domova. Takéto prípady sú vždy veľmi závažným zásahom do života toho dieťaťa, vždy sú spojené s tým, že dieťa pravdepodobne už si prechádzalo niečím veľmi traumatizujúcim a do toho mu vojde akoby ďalší nejaký zásah osudu z jeho pohľadu, a to je to, že je, že je presunuté do detského domova. V ideálnom prípade by také dieťa, ak to je čo i len trochu možné, malo zostať vo svojej pôvodnej škole, aby aspoň v tom školskom prostredí mu boli zachované nejaké sociálne väzby a nejaká životná kontinuita, keď už sa mu teda mení to najzákladnejšie, teda ten jeho domov. Toto samé osebe by ideálne mal školský zákon akoby ujasňovať, že toto by mala byť tá primárna, primárna voľba. Ale vieme z praxe, že často tie detské domovy sú, žiaľ, relatívne ďaleko od pôvodného bydliska dieťaťa a tým pádom je nutná aj zmena školy, aby zase to dochádzanie nebolo nad rámec jeho najlepšieho záujmu. A keďže detské domovy sa dlhodobo boria s problémom, že tým deťom sa nemení trvalý pobyt, tým pádom sa im nemení školský obvod a nie vždy sú tie školy v okolí ochotné tie deti prijať a často riaditelia detských domovov nešťastne obvolávajú školy a zisťujú, kde by to dieťa malo chodiť, tak bol do zákona teraz navrhnutý, ide sa prijať nový odsek, ktorý hovorí vyslovene o tom, že keď je dieťa v detskom domove, tak ho musí prijať najbližšia škola. Problém je v tom, že nie vždy najbližšia škola je tá škola v najlepšom záujme. Je nevyhnutné, aby pri výbere školy pre takéto dieťa sa naozaj zohľadňovali všetky faktory, nie iba tá blízkosť k detskému domovu, ale napríklad to, aké malo to dieťa doteraz vyučovací jazyk. A to sa týka už aj predškolákov, si predstavme troj-, štvorročné deti, ktoré sú z rodín s maďarským materinským jazykom, chodilo do maďarskej škôlky, po slovensky teda ešte poriadne ani nevie a nielenže sa teda presúva do detského domova, ale ešte aj tá škôlka, vlastne ten detský domov mu musí vybrať tú najbližšiu, ktorá môže byť slovenská.
Úplne najdôležitejšie je však toto zachovanie kontinuity pri stredoškolákoch. A toto je téma, ktorá sa nám v školskom zákone opakuje a týka sa napríklad aj detí v reedukačných centrách, o tom tu ešte, o tom tu ešte dneska bude reč, že my potrebujeme prihliadať na to, aby dieťa, ktoré si vybere nejakú, aby malo možnosť na výber strednej školy podľa toho, čo ho zaujíma, na čo má talent, v čom sa chce v budúcnosti živiť. Veď práve ako tieto deti veľmi často nepokračujú na vysokú školu a práve tá stredná škola je to, kde môžu získať kvalifikáciu, z ktorej potom celý život budú čerpať a vďaka ktorej budú úspešní na trhu práce, alebo práveže sú donútení vybrať si hocaký odbor, ktorý im vôbec nemusí vyhovovať, ledva-ledva potom dokončia povinnú školskú dochádzku, často nedokončia ani výučný list, alebo síce dokončia, ale nemajú žiaden záujem v tom odbore pokračovať v profesii a vlastne sa to s nimi ťahá už potom ďalej aj na pracovný trh.
Práve preto sme presvedčení a konkrétne na tomto pozmeňováku som pracovala s kolegyňou Petrík, ktorá sedí aj vo výbore pre sociálne veci, konzultovali sme ho aj s odborníkmi, konzultovali sme ho aj s ministerstvom sociálnych vecí a naozaj sme presvedčené, že by bolo lepšie, keby sa pri tom výbere školy pre deti, ktoré sú umiestnené v detských domovoch, nezohľadňovala iba tá blízkosť k detskému domovu, ale aj to, aby to bolo v nadväznosti na doterajšiu vzdelávaciu dráhu dieťaťa.
Čiže prvý pozmeňujúci návrh, ktorý budem čítať, sa týka práve týchto odsekov a je zameraný na to, aby deti, ktoré už teraz majú sťaženú životnú dráhu, lebo boli vyňaté zo svojej rodiny, museli odísť do detského domova, aby aspoň v tej vzdelávacej dráhe sa im zabezpečila čo najväčšia kontinuita a tým pádom aj čo najlepšia príprava na trh práce.
Prejdem teraz na druhú tému, pozmeňujúce návrhy budem čítať na záver, a tu prinášame doplňujúci návrh, ktorý vychádza z veľmi konkrétneho prípadu a z praxe, ktorá sa vlastne ukázala v uplynulých mesiacoch.