Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážená predsedníčka Úradu na ochranu oznamovateľov, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, teším sa, že konečne v pléne rokujeme o tejto správe za rok 2023, aj keď už je september 2024, ale stále a možno o to viac je to relevantné, aby sme túto diskusiu viedli.
V prvom rade sa chcem za klub Progresívne Slovensko poďakovať aj pani predsedníčke a celému Úradu na ochranu oznamovateľov za všetky aktivity, ktoré vykonávajú. A aj z predloženej správy, aj z toho, čo už tu bolo povedané v rozprave, je zrejmé, že toho robia skutočne veľa, a to nielen v oblasti samotnej ochrany oznamovateľov, ale aj v oblasti vzdelávania a zvyšovania povedomia o nejakej kultúre nemlčania. Lebo aj to je dôležitým prvkom v budovaní vôbec kultúry férovosti, kultúry transparentnosti a odvahy na pracovisku. A obzvlášť teda oceňujem projekty, ktoré realizujete aj v školstve smerované práve na mladých ľudí a na tú budúcu generáciu, a teda že aj v spolupráci s Národným inštitútom vzdelávania a mládeže sa vlastne venujete aj mladým ľuďom a stredoškolákom.
Pri tom treba, žiaľ, poznamenať, že práca úradu je veľmi sťažená tým, aké zmeny sa na Slovensku od nástupu tej súčasnej vlády v oblasti právneho štátu udiali. Za posledný rok sledujeme postupné oslabovanie právneho štátu. Koalícia zásadne zmenila trestné kódexy, Trestný zákon, tresty, premlčacie doby, bol zrušený Úrad špeciálnej prokuratúry, zrušená NAKA, a to všetko musí vyvolávať veľkú neistotu medzi oznamovateľmi nekalých praktík. Čiže naozaj, aj keď si odmyslíme celú tú politickú rovinu, tak ako to aj odznelo, treba si uvedomiť, že tu hovoríme o ľuďoch, ktorí nabrali odvahu, aby oznámili niečo, s čím sa stretli na svojom pracovisku, a je v ich záujme a potrebujú dôveru na to, aby to urobili, v to, že tento štát ich bude brať vážne a bude sa ich podnetmi zaoberať.
Poctiví oznamovatelia majú hlavný cieľ, aby sa vec, ktorú oznámili, riadne vyšetrila a aby bola vyvodená zodpovednosť. Robia to z určitého presvedčenia a túžbe po spravodlivosti. A úrad je v tomto prípade iba jedným z prvkov v tom celom systéme. Ale tá koncovka, ako tu aj odznelo, bude vždy na policajtoch, prokurátoroch a súdoch. A preto je také dôležité, aby sa tu budovala dôvera v inštitúcie a aby ľudia mali odvahu a motiváciu oznamovať nekalé praktiky. Lebo to nakoniec súvisí aj s tými verejnými financiami, o ktorých tu ešte budeme veľa hovoriť. Súvisí to aj s konsolidáciou, súvisí to s tým, ako vôbec pristupujeme k verejným financiám.
A otázny teda zostáva postoj vôbec tejto vlády k samotnému úradu. Pritom by som rada pripomenula a odznelo tu to aj na záver vo faktických poznámkach od poslankyne Kolíkovej, že to boli práve predstavitelia tej súčasnej koalície, ktorí de facto stáli za vznikom zákona o ochrane oznamovateľov a ktorí boli tí prví, ktorí vlastne transponovali myšlienku, ktorá prišla z Európskej komisie o ochrane whistleblowerov, a priniesli ju a hľadali spôsoby, ako ju zaviesť do nášho legislatívneho rámca na Slovensku.
V roku 2014 zákon o ochrane oznamovateľov predkladal do parlamentu sám Robert Kaliňák, vtedajší minister vnútra, a tu by som rada pripomenula a odcitovala pár jeho výrokov. Citát: "Chceme garantovať oznamovateľom, že vieme ochrániť ich pracovné miesto, ich vzťahy, ktoré doteraz mali. Chceme, aby sa nebáli a oznámili konanie, ktoré je v rozpore či už s Trestným zákonom, alebo predpismi, ktoré sa týkajú správnych deliktov." To povedal Robert Kaliňák na tejto pôde v roku 2014 a vyzval, aby sa zhodlo celé politické spektrum v parlamente a apeloval a znovu citujem: "Budujme múr proti korupcii spolu."
Žiaľ, v súčasnej novej štvrtej vláde Roberta Fica tieto slová už celkom neplatia. Pripomínam, že v decembri minulého roku vláda, VLÁDA schválila novelu, ktorú chceli vtedy pretlačiť cez parlament cez skrátené legislatívne konanie, ktorá by v praxi výrazne oslabila aj pozíciu samotného úradu, aj status chráneného oznamovateľa. Tento návrh bol v mnohých smeroch kontroverzný a dokonca protiústavný, lebo retrospektívne plošne odoberal statusy všetkým policajtom a zavádzal nové podmienky na získanie statusu chráneného oznamovateľa. A sám úrad sa vtedy vyjadril, že v takej podobe keby ten zákon bol prijatý, by výrazne odrádzal ľudí od oznamovania nekalých praktík namiesto toho, aby tú kultúru nemlčania podporoval. Čiže vidíme, že, žiaľ, v novej vláde, v ktorej sedí aj znovu Robert Fico, aj Robert Kaliňák bola vôľa úrad výrazne, výrazne oklieštiť. Našťastie, napokon tú novelu stiahli, čiže tu v parlamente sme o nej nehlasovali a bolo to aj na tlak Európskej komisie a verím, že aj na tlak všetkých, ktorí sa proti tomu ohradili tu na Slovensku, vrátane opozície.
Chcem teda veriť a apelujem na vládu a na koalíciu, že ak dôjde v tomto volebnom období k nejakej novele, ktorá sa týka Úradu na ochranu oznamovateľov, aby nevyzerala tak, ako bol ten ničivý vládny návrh z decembra minulého roku.
Vrátim sa k činnosti úradu. A veľmi pozitívne hodnotíme, že úradu medziročne aj narastá poznateľnosť, čiže stále viac ľudí vie, že sa môžu na úrad obrátiť, keď potrebujú niečo oznámiť, a narastá aj počet ľudí, ktorí túto možnosť využívajú a ktorí sa aktívne obrátia na úrad v rôznom spektre vecí. A pričom je veľmi zaujímavé, ako tu aj dneska odznelo, že veľká časť týchto podnetov prichádza práve od ľudí, ktorí pracujú vo verejnej a štátnej správe. To znamená, že keď oznámia nejaké neefektívne využívanie peňazí na svojom pracovisku, tak je to neefektívne využívanie peňazí nás všetkých, peňazí zo štátneho rozpočtu, o ktorom tu budeme ešte v tomto roku veľa hovoriť. Povedala by som teda, že úrad a jeho činnosť je taký dobre rozbehnutý vlak a aj preto považujem za veľmi dôležité, aby im z politických zásahov nebola komplikovaná práca a aby mali priestor vykonávať svoju činnosť.
Rada by som ešte zdôraznila, že tento úrad je tu častokrát najmä pre, nazvem to bežných ľudí, pre voličov aj koalície, aj opozície, ktorí si nemôžu dovoliť advokáta, ktorí nemajú možno ani tie finančné prostriedky a niekedy ani to právne povedomie, aby vedeli, ako konať v určitých situáciách, ktorí nemajú peniaze na to, aby sa nechali súkromne zastupovať, nepoznajú tú spletitú štruktúru tých rôznych kontrolných mechanizmov aj v štátnej a vo verejnej správe. A práve to, že im štát prostredníctvom nezávislého úradu poskytuje bezplatnú pomoc najprv vo forme konzultácií, že s nimi vôbec prejde, že o aký prípad ide, aké dôkazy majú, čo o tom vedia, čo sa tam presne udialo, tak práve táto bezplatná pomoc je to jediné, čo im vie pomôcť v tom, aby možno aj pochopili situáciu a hlavne vedeli, ako sa majú ďalej správať a ako ďalej konať. A bez tejto bezplatnej pomoci by často boli stratení a neoznamovali by to, čo zažili.
Všetky doterajšie dáta ukazujú a pred desiatimi rokmi, ako som citovala, na to upozorňoval sám Robert Kaliňák, že oznamovanie protispoločenskej činnosti nie je úplne jednoduchý čin a vyžaduje istú občiansku odvahu: vyjsť zo svojej komfortnej zóny, oznámiť, s čím človek prišiel do kontaktu, možno aj niektorí zažívajú istý pocit hanby, určite väčšina zažíva pocit strachu z toho, že môžu prísť o zamestnanie. A je dôležité týchto ľudí podporovať aj tou kultúrou, ktorú vytvárame a do veľkej miery sme za ňu zodpovední my volení predstavitelia, ale aj tým, akú službu im štát poskytne. A túto rolu napĺňa Úrad na ochranu oznamovateľov.
Oznamovateľ sa teda vystavuje vždy veľmi zraniteľnému postaveniu a často čelí obrovskej presile, čelí presile advokátov zo strany zamestnávateľa, mnohokrát zastrašovaniu alebo strachu o stratu zamestnania alebo už aj prišiel o zamestnanie a možno, keď to oznámi, tak hlavne v menších obciach alebo v regiónoch, kde je menej pracovných príležitostí, tak sa vystavuje celkovo tej nálepke, že to je ten, ten oznamovateľ a naňho si dávajte pozor. A práve preto je namieste a obzvlášť keď ide o verejný záujem, aby týmto ľuďom štát pomohol. Preto teda chcem veriť a apelujem na koalíciu, aby robila len také zmeny v zákone o ochrane oznamovateľov, ktoré budú naozaj v záujme občanov, v záujme občianskej statočnosti, odvahy a transparentnosti a v línii aj ich vlastných slov z minulosti.
Ďakujem pekne za pozornosť.
