Videokanál poslanca

Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, vážené dámy, páni, dovoľujem si vystúpiť ku konsolidačnému zákonu a špeciálne sa budem sústrediť na tému zdravotníctvo, zvýšenie zdravotných odvodov.
Moja kolegyňa Janka Bittó Cigániková včera, keď vás, keď nás tu bolo výrazne menej ešte, ako nás je tu dnes, a to nás teda rozhodne nie je veľa, mala príspevok, ktorý mám pocit, že potrebujem aspoň zhrnúť do pár viet. Hovorí o tom, že do zdravotníctva príde podľa návrhu obrovský nárast peňazí, je to, tuším, 11 %, ak sa nemýlim, medziročného nárastu a jej hlavná otázka je, že čo s tým slovenské zdravotníctvo urobí? Čo urobí s tými jedenástimi percentami? To je akože gigantický nárast, je to veľa peňazí, a či sa náhodou z tých peňazí nestane to, čo sa stalo aj pri minulých navýšeniach, keď sa navýšili peniaze napríklad na mzdy nemocničných lekárov a výsledkom je, že čakacie doby v nemocniciach sa predĺžili, hej? Minuli sme peniaze a pacienti za to nič nedostali. Ľudia, ktorí platia tie odvody, za to nič nedostali. A otázka znie, čo dostanú pacienti za týchto 11 % navýšenia peňazí pre zdravotníctvo? Budú kratšie čakacie lehoty? Budú kratšie dojazdové časy záchranky? Dostanú sa pacienti k inovatívnej liečbe? Budú na mamografiu čakať päť mesiacov a k reumatológovi dostanú termín na rok 2025? V Bratislave to tak je.
A hlavná výhrada teda Janky Bittó Cigánikovej bola v tom, že riešime tú príjmovú stránku a neriešime tú výdavkovú, a pokiaľ neriešime tie výdavky a nevieme, na čo tie peniaze pôjdu, tak sa obávame, že s veľkou pravdepodobnosťou sa tie peniaze minú zbytočne. Pacientovi to nič neprinesie, kým to nepomenujeme, kam tie peniaze majú ísť.
Na zdravotníckom výbore sme sa rozprávali so štátnym tajomníkom pánom Štofkom, ktorý naznačil, že časť tých dodatočných peňazí má ísť napríklad na sanáciu zadlžených nemocníc, štátnych nemocníc. Tie štátne nemocnice sú v strate, sú dlhodobo v strate. Každých tri-štyri roky cca rozmýšľame o tom, kde zoženieme nejakú pol miliardu na to, aby sme ich oddlžili a nič sa v tých nemocniciach zásadne nelepší. Vždy ten riaditeľ počká alebo riaditeľka počkajú na to oddlženie, ale nerobia zásadné systémové zmeny. Krásny príklad, ktorý tu kolegyňa Cigániková spomenula, bol príklad z jej vlastnej praxe v Univerzitnej nemocnici Bratislava, kde na oddelení pracuje 36 lekárov a 17 sestier. Tých 36 lekárov sa potkýna o seba, no nepotkýnajú, pretože už o dvanástej tam nie sú, lebo idú do svojej súkromnej praxe, a toto platíme z našich peňazí, z nášho verejného zdravotného poistenia. A ak v tomto budeme pokračovať a budeme tým štátnym nemocniciam dávať viac peňazí, aby sa nezadlžovali, tak ich budeme len podporovať v tomto správaní, ale pacientovi to nič neprinesie.
Čiže prvá výhrada, na ktorú chcem teda nadviazať svojím, svojím príspevkom, je, že hodnota za peniaze ´Value for money´ by mala platiť aj v zdravotníctve, a samotné navýšenie, z ktorého sa teším, lebo sme to aj my hovorili v kampani a v zásade všetci ste to hovorili v kampani, že v zdravotníctve má byť viac peňazí, ale majú mať jasný účel, jasný zmysel svojho použitia.
Môj príspevok nebude o tejto časti, ale bude o tej časti, že ako tie peniaze do toho zdravotníctva ideme dostať, teda cez navýšenie odvodov pracujúcich ľudí, a toto je teda môj nejaký makroekonomický príspevok do, do tejto diskusie. Na to, aby sa k nemu dostali hlbšie, tak si musíme niečo povedať o samotnom spôsobe financovania zdravotníctva, a dovoľte mi urobiť taký krátky historický exkurz k Bismarckovi a Beveridgeovi, aby sme si povedali o bismarckovských a beveridgeovských spôsoboch financovania zdravotných systémov. A na to, aby sme sa dostali k Bismarckovi, poďme ešte trochu ďalej, akým spôsobom bolo financované zdravotníctvo pred 300, 400 rokmi, keď neboli zdravotné poisťovne, keď neboli zdravotné odvody, keď nebolo ministerstvo zdravotníctva. Vtedy sme fungovali systémom tri groše. Požičiavam, vraciam, z jedného žijem. Rodinná solidarita, komunitná solidarita, toto sa, samozrejme, rozpadlo, keď začala priemyselná revolúcia, keď sa ľudia začali sťahovať do miest, keď prestali existovať komunity, ktoré boli založené na nejakej pokrvnej príbuznosti a náhle sa veľa cudzích ľudí stretávalo na jednom mieste, a v 19. storočí v takejto atmosfére, priemyselná revolúcia, veľká koncentrácia ľudí, veľa mladých mužov vo fabrikách, ktorí robia šesť dní v týždni, niekedy sedem dní v týždni desať, dvanásť hodín, viedla k výbušnej atmosfére v celej, v celej Európe.
V polovičke 19. storočia asi vieme, pamätáme na revolúcie, buržoázne revolúcie, neskôr Parížsku komúnu. A tak v Nemecku, ktoré sa tiež veľmi bálo, že sa tam stane nejaká revolúcia, koniec koncov Karl Marx predpokladal, že tá revolúcia nenastane v Rusku, tá komunistická, ale nastane v Nemecku, ako priemyselne v jednej najvyspelejších krajín sveta, tak v Nemecku sa obávali, že k takémuto niečo dôjde a potrebovali znížiť napätie v spoločnosti. A Otto von Bismarck ako zjednotiteľ Nemecka prišiel s riešením, ako vyfúknuť, vyfúknuť iniciatívu tým rebelom, revolucionárom. A prišiel v roku 1883 s návrhom na zavedenie sociálneho zdravotného poistenia. Je to revolučná vec, sociálne zdravotné poistenie znamenalo, že každý, kto pracuje, bude odvádzať nejaké peniaze do spoločných fondov a z tých spoločných fondov sa bude hradiť zdravotná starostlivosť pre tých, ktorí to potrebujú.
Keď si pozrieme, ako vyzerali nastavenia v Nemecku, v, ešte raz, v 1883 roku, a pozrieme si, že čo všetko sa z toho sociálneho, zdravotného poistenia hradilo, tak si poviete, že wau, to je úplne takmer totožné ako to, čo robíme dnes o 140 rokov neskôr. To znamená, bolo povinné pre väčšinu populácie, pre tých skôr chudobnejších pracujúcich, lebo o tých bohatších pracujúcich, hádam tí sa o seba postarajú aj sami, a ten príspevok napríklad hovoril o tom, že majú nárok v tom Nemecku na nemocenskú trinásť týždňov. Nemocenská sa platila od tretieho dňa choroby vo výške 50 % zo mzdy, maximálne dve marky na deň. Keď sa pozriete dneska, sú to len parametrické zmeny, ktoré sme v tom systéme urobili, a používame ten istý bismarckovský systém. Skúsim vám dať taký jeden faktový, ktorý môžete niekedy používať aj vy, kolegovia, ktorí ste takí silnejší vlastenci možno, Slovensko bolo druhou krajinou na svete, ktoré zaviedlo bismarckovský systém verejného zdravotného poistenia, lebo sme boli súčasťou Uhorska a Uhorsko bolo tou druhou krajinou. Rakúsko nasledovalo až potom. My ako súčasť Uhorska sme skopírovali bismarckovský poistný systém v roku 1891.
Čiže má to tu veľkú tradíciu a ten systém, keď sme po revolúcii ´89 teraz prebrali k životu, tak sme sa prihlásili k bismarckovskému systému. Bismarckovský systém je založený na odvodoch z miezd. Otto von Bismarck toto navrhoval v 19. storočí, keď stredná dĺžka života bola možno 50, 55 rokov, keď toho dôchodku, v ktorom sa dožijeme chronických chorôb, sa dožívalo možno 1 % populácie a pracovalo sa do sedemdesiatky, takže tie odvody mohli byť naozaj na úrovni možno 3 % z tej mzdy a ešte to bolo aj tak prebytkové. No len ´fast forward´ poďme dopredu, dnes o 140 rokov neskôr tá demografia vyzerá inak. Už to nie je ten stromček, že dole je veľa mladých, detí a postupne sa to redukuje. No nie. Teraz už máme také cimburie byzantského typu, kde základňa je malá, ale tá strecha je veľká. Stále viac ľudí sa dožíva vyššieho veku, s vyšším vekom prichádzajú chronické choroby a s chronickými chorobami prichádzajú aj náklady na zdravotnú starostlivosť a stále menšia základňa ekonomicky aktívnych ľudí má na to prispievať. Toto Bismarck v roku 1883 neriešil. Toto musíme ale riešiť my v roku 2023.
Beveridge prišiel, William Beveridge bol Brit, britský profesor na London School of Economics prišiel so svojím riešením o nejakých 70 rokov neskôr, keď dostal zadanie od vlády, od britskej vlády, aby priniesol nejaké riešenie pre udržateľný systém zdravotníctva a v roku 1942 vydal beveridgeovskú správu Beveridge Report a navrhol, že ako má zdravotníctvo v Británii alebo na začiatku v Anglicku vyzerať po skončení druhej svetovej vojny. Povedal, že nebudeme plátať náš doterajší systém, je čas na revolúciu a ľuďom sa to celkom páčilo, lebo tá revolúcia znela, že ľudia nebudú musieť platiť odvody, že ten systém bude platený z daní. Myšlienka ekonomicky celkom zaujímavá bola, že nezaťažujme prácu anglických robotníkov vyššími, vyšším daňovým zaťažením v podobe odvodov, aby bola naša ekonomika po skončení druhej svetovej vojny konkurencieschopná voči svetu, kým Nemci sa držali svojho poistného systému a teda ich nemeckí pracovníci boli o tie odvody drahší na medzinárodnom trhu práce, tak tí Briti chceli práve týmto konkurovať, aby sa povojnová obnova Anglicka a Veľkej Británie podarila lepšie.
A tak sa nám tu pomalinky začali vyvíjať dva systémy, jeden poistný, financovaný predovšetkým z odvodov ekonomicky aktívnej populácie a jeden daňový, financovaný zo všeobecných daní. V Európe nájdeme obidva príklady týchto systémov. Čo je však dôležité, toto bolo pred sedemdesiatimi alebo osemdesiatimi rokmi a odvtedy sa svet posunul a navzájom sa tie systémy ovplyvňujú. Beveridge ovplyvňuje Bismarcka, Bismarck ovplyvňuje Beveridgeho. Niekedy sa tak žartovne hovorí, že tie systémy sú, že bevmik alebo bismidž ako prešmyčka tých slov Bismarck a Beveridge. Dnes čisto čistý ani jeden, ani druhý systém nenájdete nikde na svete, pretože navzájom konvergujú a hľadajú inšpiráciu jeden u druhého. To znamená, tie centrálne systémy beveridgovské si preberajú trhové koncepty z poistných systémov a do poistných systémov prúdia peniaze aj zo všeobecných daní. Napríklad na Slovensku. Teraz to poďme prejsť, preniesť na Slovensko.
Napríklad na Slovensku viac ako dve tretiny 70 %, 75 % zdrojov závisí od roku, platia ekonomicky aktívni ľudia vo svojich odvodoch, ale zvyšok je platený zo všeobecných daní, to je tá platba za poistencov štátu a v tomto ja vidím ten hlavný kameň problému. Kto platí odvody a kto platí dane. Aký je to distribučný efekt príspevkov na zdravotníctvo. Ak odvody platia ekonomicky aktívni, tak zaťažujem ekonomicky aktívnych pracujúcich, živnostníkov. Ak financujeme zdravotníctvo cez platbu za poistencov štátu, tak to platíme zo všeobecných daní a tie platia iné skupiny obyvateľstva, nielen pracujúci, aj firmy, aj dépeháčka, keď si kúpi babička mlieko v obchode, aj daň z tabaku, aj daň z motorových olejov a tak ďalej, a tak ďalej a to bremeno financovania je rozložené inak. Tipujem dokonca, že rovnomernejšie ako v prípade, ako v prípade odvodov.
A teraz otázka, že odkiaľ máme tie dodatočné peniaze, keď už hypoteticky predpokladám, že tých 11-percentný nárast ospravedlníme nejakým zmysluplným výdavkom, ako hovorila pani Bittó Cigániková a ako tie peniaze tam teda máme dať a ako máme zaťažiť populáciu pri tej konsolidácii verejných financií. Máme zaťažiť ekonomicky aktívnych, alebo máme to rozložiť iným spôsobom?
Zdravotná politika sa možno až do konca minulého storočia venovala predovšetkým takým veciam, ako je kvalita, efektivita, dostupnosť a nad tým sú stovky, tisícky, desaťtisíce štúdií, ako to urobiť inak, lepšie a podobne. Otázke financovania zdravotníctva sa príliš veľa vedátorov v minulom storočí nevenovalo, lebo úlohou financovania bolo: zabezpečte nám dostatočný objem peňazí a my ho nejako použijeme na tú kvalitu, efektivitu a dostupnosť. A nebola to náročná úloha, ale tá náročnosť tej úlohy sa objavila až v tomto storočí, keď sa začali objavovať problémy, lebo to financovanie, technologický pokrok, demografia si vyžiadali stále viac peňazí a tí makroekonómovia, ako je napríklad pán minister, museli nájsť tie peniaze, aby zafinancovali ten väčší hlad po peniazoch v tom zdravotníctve, už sa začali aj na ministerstvách financií, nielen našom, ale na všetkých, pýtať, že čo s tými peniazmi robíte v tom sektore? Prečo chcete každý rok stále viac a viac peňazí? A potom prišli krízy a tie krízy prefackali jednotlivé krajiny a jednotlivé zdravotné systémy. Z ekonomickej krízy na sklonku nultých rokov vzniklo veľa paperov, ktoré začali diskutovať o tom, že na čo tie peniaze použijeme, ako tam máme tie peniaze inak dostať, tak, aby to bolo udržateľné? Čiže téma udržateľnosti financovania zdravotníctva sa stala témou až v tomto storočí a dovolím si teraz odcitovať môj vlastný výrok z rozpravy k programovému vyhláseniu vlády, ktorý som tu mal pred asi troma alebo štyrmi týždňami, lebo je to, absolútne to sadne ako zadok na záchodovú misu.
Väzba financovania zdravotníctva na mzdy ekonomicky aktívnych občanov nie je udržateľná. Demografia je neúprosná. Vieme o vývoji na najbližšie desaťročia, lebo tá budúcnosť, tá sa už stala v rámci demografie. Počet ekonomicky aktívnych bude klesať, počet ekonomicky neaktívnych bude rásť. Žijeme dlhšie, dožívame sa svojich chronických ochorení, ich liečba stojí peniaze. Stále menej občanov sa skladá na čoraz drahšiu starostlivosť pre čoraz väčšiu skupinu našich seniorov. Treba hľadať nové modely financovania, treba rozmýšľať nad pripoistením, nad možnosťou vybrať si z viacerých poistných plánov, treba rozmýšľať nad sporiacimi účtami, niečo ako II. pilier, ale v zdravotníctve, a, prosím, nerozkrádať ho potom, treba rozmýšľať nad inteligentnou schémou sociálne únosnej spoluúčasti a tak ďalej. O tom sa v programovom vyhlásení nepíše a malo by sa.
Toto som povedal tri týždne dozadu a sme tu, navyšujú sa odvody namiesto toho, aby sa navyšovala platba štátu a platba štátu sa nenavyšuje preto, lebo ministerstvo financií potrebuje peniaze z daňových výnosov použiť na konsolidácie na iných frontoch alebo na rozdávanie dôchodcom a iným skupinám, ktoré to ale až tak veľmi nepotrebujú v tejto krajine. Takže kvôli tomu, ako sa zvolil spôsob konsolidácie verejných financií, kvôli tomu, nesprávne, sa budú pracujúci ľudia skladať na záchranu zdravotníctva, pri ktorej nevieme, na čo sa tie peniaze použijú.
Zvýšením odvodového zaťaženia, zvýšením závislosti financovania zdravotníctva od zamestnanosti a od miezd sa zdravotníctvo stáva zraniteľnejšie a teraz to nehovorím len o tej vzdialenej demografickej budúcnosti, o ktorej si myslíme, že sa nás to nebude týkať v tomto volebnom období, no tak to nejako prežijeme. Nie. Hovorím o konkrétnych veciach. Platba za poistencov štátu je totiž akýsi baffer, nárazník medzi, pri zabezpečovaní zdrojov. Dopĺňa tie zdroje od ekonomicky aktívnych, vypočítava sa z priemernej mzdy dva roky dozadu, to znamená, pôsobí svojím spôsobom anticyklicky, keď sa darí ekonomike, rastú mzdy ekonomicky aktívnych, keď sa ekonomike prestáva dariť a začnú tie mzdy, prestanú rásť alebo prestanú rásť takým tempom, stúpne nezamestnanosť, tak rastie platba za poistencov štátu, ktorá sa počíta z tých dobrých rokov, dva roky dozadu. Keď nedajbože príde nejaká ekonomická kríza, keď sa spomalí ekonomika, keď sa začne znižovať zamestnanosť, keď poklesnú reálne mzdy, tak zdravotníctvo, ktoré je závislé od miezd, od odvodov z miezd, tak to bude mať pre to zdravotníctvo devastačné účinky a tá kríza príde, to nie je otázka, že či príde, ale kedy príde.
A keďže mám ešte jednu minútu, mám ešte jeden príbeh so Saganom. Poznáte Petra Sagana, keby žil na Slovensku, on má, tuším, päť a pol milióna eur, som našiel, že ročný, ročne zarobí a keďže pán minister Drucker ešte pred šiestimi rokmi zrušil strop pre vymeriavacie základy, tak Peter Sagan by na Slovensku platil mesačne od budúceho roku na odvodoch 70 000 euro, každý boží mesiac, za celý rok je to 700 000. Za tie peniaze si mohol kúpiť najlepšiu poistku v Amerike a dokonca aj keby bol v Nemecku, tak nezaplatí viac ako 11 000 eur.
Náš zdravotný systém nemôže byť financovaný takýmto spôsobom, treba zmeniť to financovanie, zásadne nesúhlasím s navyšovaním odvodov, tá konsolidácia musí prebehnúť inak, takto bude to zdravotníctvo zraniteľnejšie a nechcem sa dostať do situácie, že budeme tu riešiť o rok, o dva pri nejakej kríze, že ja som vám to hovoril.
Pán minister, nezvyšujte odvody, zvýšte platbu za poistencov štátu.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ďakujem veľmi pekne Janke Bittó Cigánikovej za vystúpenie, na ktoré potom zrejme zajtra nadviažem vo svojom vystúpení. Ona sa na ten problém, ktorý tu máme pred sebou v podobe konsolidačného balíka, pozrela pohľadom hodnoty za peniaze a položila absolútne legitímnu otázku, že čo za tie peniaze vlastne slovenský pacient dostane. Ak sa môžme pozrieť do minulosti, čo v minulosti za svoje peniaze dostal, no dostalo taký typ služby, že dnešný stav slovenského zdravotníctva, keď je vyjadrený napríklad formou odvrátiteľných úmrtí, predčasných úmrtí, kvalitných, teda rokov strávených v kvalitnom zdraví, tak zdá sa, že tie peniaze nevieme v slovenskom zdravotníctve použiť tak, aby priniesli nejaký výsledok. Peniaze sú len nástroj. My potrebujeme mať nejaký cieľ. Zdravotníctvo vie spotrebovať akékoľvek zdroje, nie nadarmo sa mu hovorí, že je to čierna diera. Treba preto vedieť, na čo tieto peniaze chceme použiť, tak aby priniesli teda niektoré z tých indikátorov výsledkov pre pacientov, či už lepšieho zdravia, vyššej spokojnosti a tak. Ak je pravdou, že časť týchto dodatočných zdrojov sa bude používať na sanovanie dlhov nemocníc, tak tým vlastne budeme len prehlbovať tú negatívnu situáciu, lebo ten manažment nemocníc nebude mať motiváciu niečo robiť so štrukturálnym deficitom vo svojich nemocniciach a zase bude len odkladať potrebné reformy. Ja si myslím, že celý tento balíček je cenou za odkladanie reforiem, pri ktorej trpíme ilúziou, že tie reformy nebudú bolieť a tými peniazmi si len kupujeme čas, ale ten... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobre, mohli by ste mi to zapnúť naspäť? Ďakujem pekne. No minúta tridsať, okej.
Maroš, veľmi pekne ďakujem, čo si povedal, ak som správne pochopil, keď to tak skúsim zhrnúť tých dvadsať minút do minúty dvadsať, tak táto vláda sa rozhodla zdaniť všetko, čo sa hýbe. Všetko, čo sa hýbe, teda firmy, živnostníkov, fyzické osoby a výsledkom bude spomalenie ekonomickej aktivity, zabrzdenie niečoho, čo bola vaša vlajková loď, teda ekonomického rastu, to, samozrejme, povedie aj k zhoršeniu konkurencieschopnosti našej ekonomiky a zrejme to vyženie mladých ľudí do zahraničia. Nehovoriac, že teda doteraz sme ich vyháňali dosť spoľahlivo. Je tu priestor pre väčšie, nazvem to, v tom lepšom prípade daňové optimalizácie, v tom horšom prípade daňové podvody, sivé eko... sivú ekonomiku, zamestnávanie na čierno, lebo budeme platiť vyššie odvody, možno v niektorých prípadoch sa neoplatí tých ľudí zamestnávať.
Veľmi ma potešila aj reakcia kolegyne Cigánikovej na, na tému tých kryptomien, čiže k tomu by som osobitne, samozrejme, teším sa zo všetkých pozmeňovacích návrhov, ale osobitne by som vyzdvihol ten na vypustenie článku ohľadom kryptomien, lebo naozaj je úplne absurdné, ak je to daň, z ktorej sme doteraz vybrali že nulu, teraz ju ešte ideme zvyšovať, je to totálny nezmysel.
Marián, ešte raz pekne ďakujem za tvoje vystúpenie.

Ďakujem pekne.
Jozef, hovoril si, že veríš, že sa tu nájde pár dobrých ľudí, to som si zapísal, a few good men. No tak pozerám sa okolo seba, neviem, či ich tu niekde vidíme, ale predpokladal, že v tom tábore sa nájde tých pár dobrých ľudí, ktorí si uvedomí, že treba ten lex konsolidácia alebo lex ožobračovanie nastaviť inak. Jožo, nenájde sa hádam, tomu sám naozaj neveríš. Ak 76 poslancov bolo schopných napriek upozorneniu a varovaniu, bolo schopných schváliť pomoc bankám pod rúškom pomoci ľuďom s vysokými hypotékami, je naivné očakávať, že sa nájdu hlasy v prospech rozumnej konsolidácie. Je to konsolidácia predstieraná, kde predstierate, že pomáhate ľuďom. Spomeniem to aj v rozprave, ale nedá mi nereagovať podobne, ako to urobil kolega Oskar Dvořák na zdravotnícku konsolidáciu, ale na zvyšovanie odvodov.
Dôsledkom tohto celého bude okrem iného aj nárast nezamestnanosti, pretože nám stúpne cena práce. A toto sú podľa mňa nezamýšľané vedľajšie dôsledky konsolidácie, ktorá bola šitá horúcou ihlou, nie je dobre pripravená, špeciálne v prípade zdravotných odvodov bude mať k tomu vážnu pripomienku z hľadiska dlhodobej udržateľnosti financovania zdravotníctva. Nie je, bismarckovský systém, tak ako ho nastavil Otto Von Bismarck v 19. storočí, nie je udržateľný, ak budeme závisieť na financovaní zdravotníctva iba na mzdách. A čím väčší podiel dáme mzdám, tým to zdravotníctvo urobíme zraniteľnejším a dlhodobo neudržateľnejším. Čiže vážne varujem pred konsolidáciou spôsobom, že budeme zvyšovať odvody namiesto platby za poistencov štátu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Dámy a páni, ja sľubujem, že budem veľmi krátky, aby sme sa dostali v slušnom čase k hlasovaniu. Nič menej ale nemôžem zostať úplne chladný po predchádzajúcom príspevku, ktorý bol plný znôškou poloprávd a neprávd.
Takže vrátim sa ešte raz k téme OnkoAsist. OnkoAsist je aplikácia, ktorú ministerstvo zdravotníctva štyri roky vyvíja na to, aby uľahčilo prístup onkologických pacientov k liečbe, aby cesta pacienta od diagnostiky k správnej liečbe bola čo najrýchlejšia, aby sa splnil predvolebný sľub strany OĽANO a následne aj sľub z programového vyhlásenia predchádzajúcej vlády, že pacient s onkologickou diagnózou sa dostane k liečbe za 14 dní.
Kde je ten OnkoAsist? Prečo zomierajú onkologický pacienti? Prečo trvá päť mesiacov, kým sa žena dostane na mamograf po tom, čo si nahmatá hrčku v prsníku? Štyri roky tu boli a štyri roky to mohli riešiť a po štyroch sa tvária, že sa ich to netýka. Poistenci hlasujú nohami, v tejto prestupnej sezóne, ktorá sa skončila 30. septembra 2023, poisťovňu zmenilo 170-tisíc poistencov. Všeobecka zaznamenala čistú stratu 50-tisíc poistencov. To je tá najlepšia poisťovňa, v ktorej sa, žiaľ, ale aj najdlhšie čaká na plánované výkony, na tie, ktoré dnes meriame. Je to mrzuté, pevne verím, pani ministerka, že sa vo všeobecke začne menej veľkoryso odmeňovať laboratórna medicína a väčším príspevkom prispejeme na liečbu pacientov, ktorí to potrebujú.
Slovo som si zobral preto, lebo rozumiem, prečo sa tento vládny návrh zákona predkladá a už som to tu aj vysvetlil, že keby som na mieste pani ministerky sedel ja, tak by som takýto istý návrh zákona predkladal aj ja s úplne rovnakým odôvodnením, že je nerealizovateľné doterajšie znenie zákona, lebo tá predchádzajúca vláda to hodne spackala.
Na druhej strane som zástanca toho, aby sa čakacie listiny naozaj začali uplatňovať pre slovenských pacientov, lebo slovenský pacient si zaslúži mať definovaný nárok minimálne v tejto časovej rovine. A preto si dovoľujem navrhnúť pozmeňovací návrh k tomuto vládnemu návrhu zákona, ktorým by sme tú dvanásťmesačnú lehotu, počas ktorej sa budú zbierať dáta, aby sa potom mohli tie čakacie zoznamy pre pacientov aj vymáhať, aby sme túto dobu dvanástich mesiacov skrátili na šesť mesiacov. Za šesť mesiacov sa stihnú zozbierať dáta minimálne aspoň na tých pár najcitlivejších diagnóz a vedeli by sme ich od v druhom polroku budúceho roka aj tým pádom uplatňovať. Tým pádom by to netrvalo dvanásť mesiacov, kým sa tí najzraniteľnejší dostanú k svojmu právu, ale len šesť. Zároveň by to pre pani ministerku znamenalo výhodu, že pri rokovaní o štátnom rozpočte môže toto použiť ako argument. My potrebujeme viac peňazí do zdravotníctva, lebo už pol roka, v druhom polroku 2024 budeme potrebovať peniaze na tie čakacie zoznamy. Ak sa tie čakačky všetky presunú na rok 2025, strácate túto páku, tento leverage na ministerstvo financií pri rokovaní o štátnom rozpočte.
Celú zmenu tohto ustanovenia by som zhrnul do jedného slova, keď potom prečítam ale ten návrh, už, samozrejme, skončím so svojím príspevkom, čiže ešte pred tým než skončím so svojím príspevkom, by som sa veľmi rád poďakoval tak poslancom Progresívneho Slovenska, ako poslancom KDH, ako Marekovi Krajčímu z OĽANO, ktorý prisľúbil podporu tohto návrhu, za to, že sa podpísali za pozmeňujúci návrh. Jeho konkrétne znenie teda po tomto mojom odôvodnení znie, že v čl. I v 2. bode sa slovo „decembra" nahrádza slovom „júla". To je ten polrok, o ktorom je reč.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne pánovi poslancovi Ledeckému za to, že spomenul toho bieleho slona v miestnosti, či sú dôchodcovia naozaj tou najohrozenejšou skupinou v populácii, a som rád, že citoval Radu pre rozpočtovú zodpovednosť. Ja si dovolím prečítať názor pána Jána Tótha, predsedu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť: „Štatistický úrad vypočítal, že skupina dôchodcov sa ocitá v nižšom riziku chudoby ako celková populácia na Slovensku a dosahuje len polovičné riziko chudoby ako napríklad domácnosti so závislými deťmi. Na základe týchto dát možno skonštatovať, že v spomínaných skupinách možno hovoriť o podpriemernom riziku chudoby. Z toho vyplýva, že nie je zrejmá efektívnosť plošných dotácií pre riešenie chudoby práve v tejto skupine." A teda ja naozaj takisto nevidím sociálnosť v tomto opatrení, ale vidím političnosť v tomto opatrení, kupujeme si hlasy dôchodcov.

Ďakujem pekne.
Ja by som na vystúpenie pána poslanca Krajčího chcel zareagovať len stručne k tej časti, kde naznačil, že keď to už inak nepôjde, že podporí aj v druhom čítaní náš pozmeňujúci návrh na to, aby sa tie čakačky neodkladali o rok, ale len o pol roka a za tento prísľub mu ďakujem.

Krásny deň, dámy a páni, vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážení kolegovia, pár poznámok by som ešte k tejto téme chcel dodať, ktoré asi presahujú rozsah faktickej pripomienky, takže preto som si zobral slovo v rozprave.
Sme tu svedkami, ja neviem, podľa mňa že nechutného zneužívania onkologických pacientov na politické účely. Ako je mi z toho na vracanie. Minulý rok som bol na konferencii Onkológia na Slovensku: realita verzus očakávania, organizovala to Liga proti rakovine, nie proti rak.. NIE RAKOVINE. A bolo to pekné podujatie, z ktorého som odchádzal pomerne otrasený, lebo som si vypočul veľmi smutné príspevky. Tragické, plné bezmocnosti, ktoré neboli o tom, že áno, je to zlá diagnóza, samozrejme, ale boli o tom, že náš zdravotný systém, do ktorého budeme dávať budúci rok sedem miliárd solidárnych eur, im nie je schopný pomôcť. Keď čakajú pol roka s podozrením na to, aby ich vôbec niekto vyšetril a stanovil im diagnózu. Keď už sa dopracujú k diagnóze, aby našli to pracovisko, aby bola funkčná cesta pacienta k správnej liečbe a neraz potom k tej liečbe prídu už keď majú metastázy a už vlastne šanca na ich vyliečenie je mizivá. Stojí to veľa peňazí, stojí to veľa nákladov, rodinných, citových a tak ďalej.
Na tejto konferencii bol pozvaný predseda vlády a prišiel, vtedajší predseda vlády, nominant OĽANO Eduard Heger, a z voleja bez papiera dal kázeň účastníkom, a môžete si to nájsť na YouTube. Kľudne si to pozrite, odporúčam, bolo to príšerné. Pozerali sme sa na seba s tými ľuďmi, ktorí pracujú v pacientskych onkologických organizáciách, a nechápali sme, ako môže predseda vlády takto necitlivo hovoriť o onkologických papieroch. Ale aspoň on tam bol z toho OĽANO, nikoho ostatného z vášho hnutia som tam nevidel. A teraz ste geroji v oblasti onkologickej starostlivosti. Pán Heger vtedy nevybral správne myšlienky, doslova opľul tých pacientov a teraz ich opľúvate aj vy touto falošnou opičou láskou k onkologickým pacientom. Prosím vás pekne, oni nie sú živé štíty.
Bol tu prísľub, že, a bolo to dokonca aj v programovom vyhlásení predchádzajúcej vlády, že do štrnástich dní od diagnózy sa pacienti dostanú k onkologickej operácii. Odhliadnuc od toho, že je to teda odborný a vecný že nezmysel, tak ste v predchádzajúcom období mali možnosť vidieť taký projekt, ktorý sa volá že OnkoAsist. Ministerstvo zdravotníctva sa rozhodlo zrýchliť čakanie na onkologické operácie projektom OnkoAsist a, pozor, za osem miliónov eur mal vzniknúť softvér, ktorý bude riešiť cestu pacienta k onkologickej diagnóze. Prečítam vám, prečítam vám hodnotenie zo Slovensko.Digital, projekt Red Flags, kde sa zaoberajú hodnotením takýchto IT projektov a ich prínosu a rizikám a hovoria, vtedy povedali: „Vidíme význam a prínos tohto projektu v onkológii, ale opäť ide o ďalší projekt, ktorý má v podstate riešiť nedostatky elektronického zdravotníctva a robiť nad ním ďalšiu nadstavbu. Bez úprimného a komplexného zhodnotenia stavu e-zdravia a stratégie jeho rozvoja nie je efektívne schvaľovať čiastočné investície, aké predstavuje tento projekt." Čiže plán, plán na skrátenie čakania na onkologické operácie sme tu už mali a hodnotený bol ako nie efektívny.
Rozhovor s bývalým ministrom zdravotníctva Palkovičom, opäť z neho prečítam pár, pár myšlienok. „V apríli s predchádzajúcim vedením NCZI, teda Národného centra zdravotníckych informácií, sme identifikovali funkcionalitu OnkoAsistu ako najvážnejší problém, no objektívne je tu aj nedostatok odborných lekárskych kapacít a ich neproporčné geografické zastúpenie. Nemyslím si, že vytváranie poolu pacientov je dobrá stratégia." Ten OnkoAsist mal fungovať tak, že všetci pacienti sa nasypú do jedného vedra, všetky ich mená, a onkológovia si budú žrebovať pacientov, o ktorých sa budú starať. Palkovič hovorí, že je to hlúposť. Pilotná fáza projektu, do ktorej sme sa ešte ani len nedostali v OnkoAsiste, ktorý mal podľa predchádzajúcej vlády fungovať a skrátiť čakanie onkologickým pacientom, sa riešia len 3, slovom tri, onkologické diagnózy. IT riešenie pre toto vôbec nie je hotové, a to ste pacientom sľubovali pred štyrmi rokmi, že to urobíte.
A dovolím si ešte polistovať trošku po stránke Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý dnes má tú kompetenciu merať čakačky na tri diagnostické okruhy: endoprotézy veľkých kĺbov, elektívnu kardiochirurgiu a očné, teda najmä katarakty. V januári 2020, teda ešte pred nástupom predchádzajúcich vlád, bolo na čakačkách na tieto tri diagnostické okruhy 3 100 pacientov. V septembri 2023, teda krátko pred voľbami, ich bolo už 6 721. Ten nárast je 116 % a je spôsobený tým, že sa nerobili plánované výkony počas predchádzajúcej vlády, pretože to dostali nemocnice zakázané z ministerstva zdravotníctva. Z tých pacientov, ktorí čakajú viac ako rok na týchto dnes monitorovaných čakacích listinách, opakujem, nájdete to na webe úradu pre dohľad, je 83 % zo všeobecky, čo čakajú viac ako rok. Na totálne endoprotézy sa čaká vo všeobecnosti viac ako rok.
Som šéfom takého občianskeho združenia, ktoré sa volá Health Policy Institute, a opakovane sme robili merania čakacích dôb v rôznych nemocniciach na Slovensku mystery callingom. Telefonovali sme na tie kliniky a pýtali sme sa: Môj otec potrebuje umelý kĺb, kedy by ho mohol dostať? Tak keď sa spýtali, z ktorej je poisťovne, sme skúšali dávať odpovede, že z Unionu, z Dôvery, zo všeobecky, a zaujímavé boli potom výsledky. Zistili sme, že sú obrovské, obrovské rozdiely medzi čakaním medzi nemocnicami. Napríklad v tom čase v Prešove sa čakalo na endoprotézu kolenného kĺbu tri roky a v Košiciach tri mesiace. A tie mestá sú vzdialené tak 30 minút jazdy, ale priepastné rozdiely v čakaní. A, samozrejme, rozdiely boli v čakaní v závislosti od zdravotných poisťovní. Najdlhšie sa čakalo a do dnešného dňa sa najdlhšie čaká, ak ste poistencom Všeobecnej zdravotnej poisťovne. A pacienti toto všetko nevedia. Je tu informačná asymetria. A z tej informačnej asymetrie potom pramení motivácia ku korupcii. Dám operatérovi nejakú obálku, aby som si urýchlil čas operácie, hoci možno by stačilo nastúpiť do auta a odviesť sa do iného mesta, kde tá operácia môže byť už o chvíľku.
Bol by som preto veľmi rád a apelujem na pani ministerku zdravotníctva, aby sme tú informačnú asymetriu ako prvý krok k riešeniu čakacích dôb skúsili odstrániť. Zverejníme, kde sa koľko čaká, ale najprv to musíme, samozrejme, začať merať.
Pani ministerka, myslím si, že tento zákon, je potrebné, samozrejme, odložiť tú účinnosť, ale myslím si, že tento zákon by mohol fungovať aj skôr ako od 1. 1. 2025, a to asi budeme potom predkladať v druhom čítaní aj s kolegyňou Jankou Bittó Cigánikovou.
Ďakujem za pozornosť.

Asi tu dochádza k istému nedorozumeniu, pán podpredseda parlamentu. A zdá sa, že to povie Ondrej Dostál potom. Dobre.
Ja s Ondrejom plne súhlasím. Boli sme tu svedkami počas covidu, keď sa schvaľovali zákony v tak expresnom konaní, že z tých chýb sme sa do dnešného dňa nespamätali. Naozaj ide o dva týždne posunu v čase, stále sa to dá stihnúť do konca roka. Nevidím v tom technický problém, aby ste s takýmto postupom súhlasili. Stále to bude ale skrátené konanie, pretože tam nie sú dodržané lehoty medzi podaním zákona, prerokovaním a podobne, čiže stále budeme sa baviť o skrátenom konaní, ale bude to skrátené konanie iné, také dlhšie skrátené konanie. A prečo sme k nemu dotlačení? No pretože tie voľby boli tak neskoro, že sa to nestihlo v riadnom konaní, keby voľby neboli, prerokovať, lebo tak či tak by to bolo potrebné schváliť skôr ako bude 1. 1. 2024.
Čiže ešte raz, súhlasím s Ondrejom Dostálom a predpokladám, že teraz vysvetlí nedorozumenie.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja ďakujem pánovi poslancovi Stachurovi za to, čo povedal, a plne sa s ním stotožňujem, že tie čakačky sme tu mali mať už dávno. Dĺžka čakania na plánovanú zdravotnú starostlivosť je súčasťou nároku poistenca, ktorý by mal byť zadefinovaný, lebo ak máme mať na základe verejného zdravotného poistenia nárok na nejakú zdravotnú starostlivosť, tak má ten rozsah definovať zákon, ako hovorí čl. 40 ústavy, a osobne za to dvadsať rokov bojujem, aby sa tam tie čakačky dostali. Čiže veľmi pekne ďakujem za tento príspevok, Peter, dobre si to pomenoval. Rozumiem, že si bol pri tom a mohol si tomu prospieť viac, páči sa mi tvoja sebareflexia. V tejto chvíli hľadáme, kto je za to vinný, tak sme našli, že je za to vinný pán generál Lengvarský, hoci teda nominant OĽANO, ale OĽANO sa k nemu už nejako príliš nehlási, tvrdia, že je to nominant premiéra Hegera, ktorý nie je ich, ale teda tiež to bol síce nominant OĽANO, ale už nie je veľmi ich. Nehľadajme vinníkov, poďme sa posunúť dopredu a poďme ten systém pripraviť tak, aby sme ho o pol roka naozaj vedeli spustiť, keď sa prijme náš pozmeňovací návrh zákona, aby slovenskí pacienti mali istotu, že sa dostanú k svojej plánovanej zdravotnej starostlivosti skôr, ako je tomu realitou dnes.
Ďakujem.