Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, vážené dámy, páni, dovoľujem si vystúpiť ku konsolidačnému zákonu a špeciálne sa budem sústrediť na tému zdravotníctvo, zvýšenie zdravotných odvodov.
Moja kolegyňa Janka Bittó Cigániková včera, keď vás, keď nás tu bolo výrazne menej ešte, ako nás je tu dnes, a to nás teda rozhodne nie je veľa, mala príspevok, ktorý mám pocit, že potrebujem aspoň zhrnúť do pár viet. Hovorí o tom, že do...
Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, vážené dámy, páni, dovoľujem si vystúpiť ku konsolidačnému zákonu a špeciálne sa budem sústrediť na tému zdravotníctvo, zvýšenie zdravotných odvodov.
Moja kolegyňa Janka Bittó Cigániková včera, keď vás, keď nás tu bolo výrazne menej ešte, ako nás je tu dnes, a to nás teda rozhodne nie je veľa, mala príspevok, ktorý mám pocit, že potrebujem aspoň zhrnúť do pár viet. Hovorí o tom, že do zdravotníctva príde podľa návrhu obrovský nárast peňazí, je to, tuším, 11 %, ak sa nemýlim, medziročného nárastu a jej hlavná otázka je, že čo s tým slovenské zdravotníctvo urobí? Čo urobí s tými jedenástimi percentami? To je akože gigantický nárast, je to veľa peňazí, a či sa náhodou z tých peňazí nestane to, čo sa stalo aj pri minulých navýšeniach, keď sa navýšili peniaze napríklad na mzdy nemocničných lekárov a výsledkom je, že čakacie doby v nemocniciach sa predĺžili, hej? Minuli sme peniaze a pacienti za to nič nedostali. Ľudia, ktorí platia tie odvody, za to nič nedostali. A otázka znie, čo dostanú pacienti za týchto 11 % navýšenia peňazí pre zdravotníctvo? Budú kratšie čakacie lehoty? Budú kratšie dojazdové časy záchranky? Dostanú sa pacienti k inovatívnej liečbe? Budú na mamografiu čakať päť mesiacov a k reumatológovi dostanú termín na rok 2025? V Bratislave to tak je.
A hlavná výhrada teda Janky Bittó Cigánikovej bola v tom, že riešime tú príjmovú stránku a neriešime tú výdavkovú, a pokiaľ neriešime tie výdavky a nevieme, na čo tie peniaze pôjdu, tak sa obávame, že s veľkou pravdepodobnosťou sa tie peniaze minú zbytočne. Pacientovi to nič neprinesie, kým to nepomenujeme, kam tie peniaze majú ísť.
Na zdravotníckom výbore sme sa rozprávali so štátnym tajomníkom pánom Štofkom, ktorý naznačil, že časť tých dodatočných peňazí má ísť napríklad na sanáciu zadlžených nemocníc, štátnych nemocníc. Tie štátne nemocnice sú v strate, sú dlhodobo v strate. Každých tri-štyri roky cca rozmýšľame o tom, kde zoženieme nejakú pol miliardu na to, aby sme ich oddlžili a nič sa v tých nemocniciach zásadne nelepší. Vždy ten riaditeľ počká alebo riaditeľka počkajú na to oddlženie, ale nerobia zásadné systémové zmeny. Krásny príklad, ktorý tu kolegyňa Cigániková spomenula, bol príklad z jej vlastnej praxe v Univerzitnej nemocnici Bratislava, kde na oddelení pracuje 36 lekárov a 17 sestier. Tých 36 lekárov sa potkýna o seba, no nepotkýnajú, pretože už o dvanástej tam nie sú, lebo idú do svojej súkromnej praxe, a toto platíme z našich peňazí, z nášho verejného zdravotného poistenia. A ak v tomto budeme pokračovať a budeme tým štátnym nemocniciam dávať viac peňazí, aby sa nezadlžovali, tak ich budeme len podporovať v tomto správaní, ale pacientovi to nič neprinesie.
Čiže prvá výhrada, na ktorú chcem teda nadviazať svojím, svojím príspevkom, je, že hodnota za peniaze ´Value for money´ by mala platiť aj v zdravotníctve, a samotné navýšenie, z ktorého sa teším, lebo sme to aj my hovorili v kampani a v zásade všetci ste to hovorili v kampani, že v zdravotníctve má byť viac peňazí, ale majú mať jasný účel, jasný zmysel svojho použitia.
Môj príspevok nebude o tejto časti, ale bude o tej časti, že ako tie peniaze do toho zdravotníctva ideme dostať, teda cez navýšenie odvodov pracujúcich ľudí, a toto je teda môj nejaký makroekonomický príspevok do, do tejto diskusie. Na to, aby sa k nemu dostali hlbšie, tak si musíme niečo povedať o samotnom spôsobe financovania zdravotníctva, a dovoľte mi urobiť taký krátky historický exkurz k Bismarckovi a Beveridgeovi, aby sme si povedali o bismarckovských a beveridgeovských spôsoboch financovania zdravotných systémov. A na to, aby sme sa dostali k Bismarckovi, poďme ešte trochu ďalej, akým spôsobom bolo financované zdravotníctvo pred 300, 400 rokmi, keď neboli zdravotné poisťovne, keď neboli zdravotné odvody, keď nebolo ministerstvo zdravotníctva. Vtedy sme fungovali systémom tri groše. Požičiavam, vraciam, z jedného žijem. Rodinná solidarita, komunitná solidarita, toto sa, samozrejme, rozpadlo, keď začala priemyselná revolúcia, keď sa ľudia začali sťahovať do miest, keď prestali existovať komunity, ktoré boli založené na nejakej pokrvnej príbuznosti a náhle sa veľa cudzích ľudí stretávalo na jednom mieste, a v 19. storočí v takejto atmosfére, priemyselná revolúcia, veľká koncentrácia ľudí, veľa mladých mužov vo fabrikách, ktorí robia šesť dní v týždni, niekedy sedem dní v týždni desať, dvanásť hodín, viedla k výbušnej atmosfére v celej, v celej Európe.
V polovičke 19. storočia asi vieme, pamätáme na revolúcie, buržoázne revolúcie, neskôr Parížsku komúnu. A tak v Nemecku, ktoré sa tiež veľmi bálo, že sa tam stane nejaká revolúcia, koniec koncov Karl Marx predpokladal, že tá revolúcia nenastane v Rusku, tá komunistická, ale nastane v Nemecku, ako priemyselne v jednej najvyspelejších krajín sveta, tak v Nemecku sa obávali, že k takémuto niečo dôjde a potrebovali znížiť napätie v spoločnosti. A Otto von Bismarck ako zjednotiteľ Nemecka prišiel s riešením, ako vyfúknuť, vyfúknuť iniciatívu tým rebelom, revolucionárom. A prišiel v roku 1883 s návrhom na zavedenie sociálneho zdravotného poistenia. Je to revolučná vec, sociálne zdravotné poistenie znamenalo, že každý, kto pracuje, bude odvádzať nejaké peniaze do spoločných fondov a z tých spoločných fondov sa bude hradiť zdravotná starostlivosť pre tých, ktorí to potrebujú.
Keď si pozrieme, ako vyzerali nastavenia v Nemecku, v, ešte raz, v 1883 roku, a pozrieme si, že čo všetko sa z toho sociálneho, zdravotného poistenia hradilo, tak si poviete, že wau, to je úplne takmer totožné ako to, čo robíme dnes o 140 rokov neskôr. To znamená, bolo povinné pre väčšinu populácie, pre tých skôr chudobnejších pracujúcich, lebo o tých bohatších pracujúcich, hádam tí sa o seba postarajú aj sami, a ten príspevok napríklad hovoril o tom, že majú nárok v tom Nemecku na nemocenskú trinásť týždňov. Nemocenská sa platila od tretieho dňa choroby vo výške 50 % zo mzdy, maximálne dve marky na deň. Keď sa pozriete dneska, sú to len parametrické zmeny, ktoré sme v tom systéme urobili, a používame ten istý bismarckovský systém. Skúsim vám dať taký jeden faktový, ktorý môžete niekedy používať aj vy, kolegovia, ktorí ste takí silnejší vlastenci možno, Slovensko bolo druhou krajinou na svete, ktoré zaviedlo bismarckovský systém verejného zdravotného poistenia, lebo sme boli súčasťou Uhorska a Uhorsko bolo tou druhou krajinou. Rakúsko nasledovalo až potom. My ako súčasť Uhorska sme skopírovali bismarckovský poistný systém v roku 1891.
Čiže má to tu veľkú tradíciu a ten systém, keď sme po revolúcii ´89 teraz prebrali k životu, tak sme sa prihlásili k bismarckovskému systému. Bismarckovský systém je založený na odvodoch z miezd. Otto von Bismarck toto navrhoval v 19. storočí, keď stredná dĺžka života bola možno 50, 55 rokov, keď toho dôchodku, v ktorom sa dožijeme chronických chorôb, sa dožívalo možno 1 % populácie a pracovalo sa do sedemdesiatky, takže tie odvody mohli byť naozaj na úrovni možno 3 % z tej mzdy a ešte to bolo aj tak prebytkové. No len ´fast forward´ poďme dopredu, dnes o 140 rokov neskôr tá demografia vyzerá inak. Už to nie je ten stromček, že dole je veľa mladých, detí a postupne sa to redukuje. No nie. Teraz už máme také cimburie byzantského typu, kde základňa je malá, ale tá strecha je veľká. Stále viac ľudí sa dožíva vyššieho veku, s vyšším vekom prichádzajú chronické choroby a s chronickými chorobami prichádzajú aj náklady na zdravotnú starostlivosť a stále menšia základňa ekonomicky aktívnych ľudí má na to prispievať. Toto Bismarck v roku 1883 neriešil. Toto musíme ale riešiť my v roku 2023.
Beveridge prišiel, William Beveridge bol Brit, britský profesor na London School of Economics prišiel so svojím riešením o nejakých 70 rokov neskôr, keď dostal zadanie od vlády, od britskej vlády, aby priniesol nejaké riešenie pre udržateľný systém zdravotníctva a v roku 1942 vydal beveridgeovskú správu Beveridge Report a navrhol, že ako má zdravotníctvo v Británii alebo na začiatku v Anglicku vyzerať po skončení druhej svetovej vojny. Povedal, že nebudeme plátať náš doterajší systém, je čas na revolúciu a ľuďom sa to celkom páčilo, lebo tá revolúcia znela, že ľudia nebudú musieť platiť odvody, že ten systém bude platený z daní. Myšlienka ekonomicky celkom zaujímavá bola, že nezaťažujme prácu anglických robotníkov vyššími, vyšším daňovým zaťažením v podobe odvodov, aby bola naša ekonomika po skončení druhej svetovej vojny konkurencieschopná voči svetu, kým Nemci sa držali svojho poistného systému a teda ich nemeckí pracovníci boli o tie odvody drahší na medzinárodnom trhu práce, tak tí Briti chceli práve týmto konkurovať, aby sa povojnová obnova Anglicka a Veľkej Británie podarila lepšie.
A tak sa nám tu pomalinky začali vyvíjať dva systémy, jeden poistný, financovaný predovšetkým z odvodov ekonomicky aktívnej populácie a jeden daňový, financovaný zo všeobecných daní. V Európe nájdeme obidva príklady týchto systémov. Čo je však dôležité, toto bolo pred sedemdesiatimi alebo osemdesiatimi rokmi a odvtedy sa svet posunul a navzájom sa tie systémy ovplyvňujú. Beveridge ovplyvňuje Bismarcka, Bismarck ovplyvňuje Beveridgeho. Niekedy sa tak žartovne hovorí, že tie systémy sú, že bevmik alebo bismidž ako prešmyčka tých slov Bismarck a Beveridge. Dnes čisto čistý ani jeden, ani druhý systém nenájdete nikde na svete, pretože navzájom konvergujú a hľadajú inšpiráciu jeden u druhého. To znamená, tie centrálne systémy beveridgovské si preberajú trhové koncepty z poistných systémov a do poistných systémov prúdia peniaze aj zo všeobecných daní. Napríklad na Slovensku. Teraz to poďme prejsť, preniesť na Slovensko.
Napríklad na Slovensku viac ako dve tretiny 70 %, 75 % zdrojov závisí od roku, platia ekonomicky aktívni ľudia vo svojich odvodoch, ale zvyšok je platený zo všeobecných daní, to je tá platba za poistencov štátu a v tomto ja vidím ten hlavný kameň problému. Kto platí odvody a kto platí dane. Aký je to distribučný efekt príspevkov na zdravotníctvo. Ak odvody platia ekonomicky aktívni, tak zaťažujem ekonomicky aktívnych pracujúcich, živnostníkov. Ak financujeme zdravotníctvo cez platbu za poistencov štátu, tak to platíme zo všeobecných daní a tie platia iné skupiny obyvateľstva, nielen pracujúci, aj firmy, aj dépeháčka, keď si kúpi babička mlieko v obchode, aj daň z tabaku, aj daň z motorových olejov a tak ďalej, a tak ďalej a to bremeno financovania je rozložené inak. Tipujem dokonca, že rovnomernejšie ako v prípade, ako v prípade odvodov.
A teraz otázka, že odkiaľ máme tie dodatočné peniaze, keď už hypoteticky predpokladám, že tých 11-percentný nárast ospravedlníme nejakým zmysluplným výdavkom, ako hovorila pani Bittó Cigániková a ako tie peniaze tam teda máme dať a ako máme zaťažiť populáciu pri tej konsolidácii verejných financií. Máme zaťažiť ekonomicky aktívnych, alebo máme to rozložiť iným spôsobom?
Zdravotná politika sa možno až do konca minulého storočia venovala predovšetkým takým veciam, ako je kvalita, efektivita, dostupnosť a nad tým sú stovky, tisícky, desaťtisíce štúdií, ako to urobiť inak, lepšie a podobne. Otázke financovania zdravotníctva sa príliš veľa vedátorov v minulom storočí nevenovalo, lebo úlohou financovania bolo: zabezpečte nám dostatočný objem peňazí a my ho nejako použijeme na tú kvalitu, efektivitu a dostupnosť. A nebola to náročná úloha, ale tá náročnosť tej úlohy sa objavila až v tomto storočí, keď sa začali objavovať problémy, lebo to financovanie, technologický pokrok, demografia si vyžiadali stále viac peňazí a tí makroekonómovia, ako je napríklad pán minister, museli nájsť tie peniaze, aby zafinancovali ten väčší hlad po peniazoch v tom zdravotníctve, už sa začali aj na ministerstvách financií, nielen našom, ale na všetkých, pýtať, že čo s tými peniazmi robíte v tom sektore? Prečo chcete každý rok stále viac a viac peňazí? A potom prišli krízy a tie krízy prefackali jednotlivé krajiny a jednotlivé zdravotné systémy. Z ekonomickej krízy na sklonku nultých rokov vzniklo veľa paperov, ktoré začali diskutovať o tom, že na čo tie peniaze použijeme, ako tam máme tie peniaze inak dostať, tak, aby to bolo udržateľné? Čiže téma udržateľnosti financovania zdravotníctva sa stala témou až v tomto storočí a dovolím si teraz odcitovať môj vlastný výrok z rozpravy k programovému vyhláseniu vlády, ktorý som tu mal pred asi troma alebo štyrmi týždňami, lebo je to, absolútne to sadne ako zadok na záchodovú misu.
Väzba financovania zdravotníctva na mzdy ekonomicky aktívnych občanov nie je udržateľná. Demografia je neúprosná. Vieme o vývoji na najbližšie desaťročia, lebo tá budúcnosť, tá sa už stala v rámci demografie. Počet ekonomicky aktívnych bude klesať, počet ekonomicky neaktívnych bude rásť. Žijeme dlhšie, dožívame sa svojich chronických ochorení, ich liečba stojí peniaze. Stále menej občanov sa skladá na čoraz drahšiu starostlivosť pre čoraz väčšiu skupinu našich seniorov. Treba hľadať nové modely financovania, treba rozmýšľať nad pripoistením, nad možnosťou vybrať si z viacerých poistných plánov, treba rozmýšľať nad sporiacimi účtami, niečo ako II. pilier, ale v zdravotníctve, a, prosím, nerozkrádať ho potom, treba rozmýšľať nad inteligentnou schémou sociálne únosnej spoluúčasti a tak ďalej. O tom sa v programovom vyhlásení nepíše a malo by sa.
Toto som povedal tri týždne dozadu a sme tu, navyšujú sa odvody namiesto toho, aby sa navyšovala platba štátu a platba štátu sa nenavyšuje preto, lebo ministerstvo financií potrebuje peniaze z daňových výnosov použiť na konsolidácie na iných frontoch alebo na rozdávanie dôchodcom a iným skupinám, ktoré to ale až tak veľmi nepotrebujú v tejto krajine. Takže kvôli tomu, ako sa zvolil spôsob konsolidácie verejných financií, kvôli tomu, nesprávne, sa budú pracujúci ľudia skladať na záchranu zdravotníctva, pri ktorej nevieme, na čo sa tie peniaze použijú.
Zvýšením odvodového zaťaženia, zvýšením závislosti financovania zdravotníctva od zamestnanosti a od miezd sa zdravotníctvo stáva zraniteľnejšie a teraz to nehovorím len o tej vzdialenej demografickej budúcnosti, o ktorej si myslíme, že sa nás to nebude týkať v tomto volebnom období, no tak to nejako prežijeme. Nie. Hovorím o konkrétnych veciach. Platba za poistencov štátu je totiž akýsi baffer, nárazník medzi, pri zabezpečovaní zdrojov. Dopĺňa tie zdroje od ekonomicky aktívnych, vypočítava sa z priemernej mzdy dva roky dozadu, to znamená, pôsobí svojím spôsobom anticyklicky, keď sa darí ekonomike, rastú mzdy ekonomicky aktívnych, keď sa ekonomike prestáva dariť a začnú tie mzdy, prestanú rásť alebo prestanú rásť takým tempom, stúpne nezamestnanosť, tak rastie platba za poistencov štátu, ktorá sa počíta z tých dobrých rokov, dva roky dozadu. Keď nedajbože príde nejaká ekonomická kríza, keď sa spomalí ekonomika, keď sa začne znižovať zamestnanosť, keď poklesnú reálne mzdy, tak zdravotníctvo, ktoré je závislé od miezd, od odvodov z miezd, tak to bude mať pre to zdravotníctvo devastačné účinky a tá kríza príde, to nie je otázka, že či príde, ale kedy príde.
A keďže mám ešte jednu minútu, mám ešte jeden príbeh so Saganom. Poznáte Petra Sagana, keby žil na Slovensku, on má, tuším, päť a pol milióna eur, som našiel, že ročný, ročne zarobí a keďže pán minister Drucker ešte pred šiestimi rokmi zrušil strop pre vymeriavacie základy, tak Peter Sagan by na Slovensku platil mesačne od budúceho roku na odvodoch 70 000 euro, každý boží mesiac, za celý rok je to 700 000. Za tie peniaze si mohol kúpiť najlepšiu poistku v Amerike a dokonca aj keby bol v Nemecku, tak nezaplatí viac ako 11 000 eur.
Náš zdravotný systém nemôže byť financovaný takýmto spôsobom, treba zmeniť to financovanie, zásadne nesúhlasím s navyšovaním odvodov, tá konsolidácia musí prebehnúť inak, takto bude to zdravotníctvo zraniteľnejšie a nechcem sa dostať do situácie, že budeme tu riešiť o rok, o dva pri nejakej kríze, že ja som vám to hovoril.
Pán minister, nezvyšujte odvody, zvýšte platbu za poistencov štátu.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis