Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážená pani ministerka, vážené kolegyne a kolegovia poslanci, ten príbeh RTVS alebo STVR, to vyzerá ako nejaká detská hra, kde si písmená pomenili svoje poradie, ale tá hra je veľmi zaujímavým príbehom, lebo má veľmi predvídateľný koniec a už od začiatku mal predvídateľný koniec, ešte keď fungoval v éteri ten hviezdny nápad, že to bude STAR. Tá dejová línia tohto príbehu sa v čase menila. K tomu mali úvod. Určite si pamätáte, že v posledných rokoch boli verejnoprávne médiá pod neustálym tlakom niektorých politikov a niektorej časti verejnosti, ktorá inklinuje k istému typu politiky. Kritika smerovala k tomu, že vysielanie nie je objektívne a nie je vyvážené, hoci výskumné dáta svedčili o opaku. Inak aj včera bol zverejnený prieskum verejnej mienky, kde najdôveryhodnejšími médiami bola TA3 a RTVS, mali zhruba, nie zhruba, ale úplne rovnakú dôveryhodnosť.
Ozvali sa aj hlasy, a to teraz využívam, že predsedá schôdzi pán Danko, ozvali sa hlasy a najmä ten jeho pekný barytón, ktorý volal po štátnej televízii a nie verejnoprávnej.
Čo to znamená? To znamená, že niekto má záujem zasahovať do obsahu vysielania, určovať programovú štruktúru, určovať témy, vyberať témy a dokonca vyberať aj moderátorov. Osobitne v tomto kontexte mi je veľmi ľúto pani Jančkárovej, lebo ja ju považujem za nekonfliktnú profesionálku. Tým nechcem povedať, že RTVS nemá žiadne muchy. Samozrejme, že ich má. Aj RTVS sa stalo, že zverejnila neoverenú informáciu, ktorá, samozrejme, teda nebola aj pravdivá. Ale bol to absolútne bezvýznamný počet, bezvýznamný. Nejde o pravidlo, ktoré by viedlo k záveru, že RTVS nie je dôveryhodné médium. Napokon v tomto prípade sa zodpovedá rade.
Ja si myslím, že dôveryhodnosť RTVS narúša práve postoj niektorej časti alebo istej časti politického spektra, ale aj alternatívnych médií, ktoré niekto tak milo nazýva občianskymi. To narúša renomé verejnoprávnej inštitúcie. Príbeh tejto hry s písmenkami sa teda začal dávno pred voľbami a tým spôsobom, ktorý som práve opísala. A pokračovanie sa dá nájsť v programovom vyhlásení vlády. Uvádza sa tam toto: Vláda sa chystá presadiť právny a ekonomický rámec rozdelenia Rozhlasu a televízie Slovenska na dve nezávislé verejnoprávne mediálne inštitúcie, Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas. Prípadne možno chcela zvážiť aj nejaké iné riešenia. No a čo sa stalo v ďalšej fáze? V ďalšej fáze príbehu pri schvaľovaní rozpočtu na rok 2024 sa to kritizované podfinancovanie riešilo krátením rozpočtu RTVS. To je taký zvláštny spôsob liečby, ako keby sa klin klinom vybíjal, ale nezafungovalo to.
Ako aj iné mnohé časti programového vyhlásenia vlády, aj táto jedna časť odhalila podstatu zámeru, akú RTVS si vláda želá. A čo sa teda z toho PVV nestalo a čo sa z toho PVV uskutočnilo? Tak najprv teda, čo sa nestalo. Predkladateľ pristúpil k ponechaniu spojenej inštitúcie, nerozdelil ju, hoci teda chcel. Bližšie odôvodnenie a vysvetlenie, prečo tak urobil, nepoznáme. Tvrdenia sú rozporné, zmätočné a postrádajú základnú logiku.
Skúsim vysvetliť, že prečo. Navrhovateľ teda ponechá jeden subjekt, o ktorom pôvodne tvrdil, že je neekonomický. Zároveň z návrhu chýbajúceho rozpracovania dôvodovej časti nie je jednoznačné, ako ponechanie spojeného subjektu prispeje k finančnej stabilite subjektu a zároveň ešte aj k posilneniu verejnoprávnosti. To sa teda z toho návrhu zistiť nedá. No ale čo sa stalo? Stalo sa to, ako už tu spomínali moji predrečníci, že 95 % toho pôvodného zákona ostalo a nejakých 5 % sa menilo. Ale podstatných je práve tých 5 %, ktoré sa menia, a to si dovolím tvrdiť takmer s istotou, že bude znamenať obmedzenie, a to hovorím ako optimista alebo zánik, a to hovorím ako realista, verejnoprávneho charakteru nášho supermédia. Aký cieľ v skutočnosti teda sledujú navrhovatelia zákona o STVR? Aby sme to zistili, musíme si ozrejmiť význam a úlohy verejnoprávnych médií a postoj tejto vládnej koalície k týmto funkciám. Verejnoprávne médiá sú považované za štvrtý pilier demokracie a ich úlohou je aj vysielať slobodné a nezávislé programy. Ale je sloboda a nezávislosť presne to, čo si teraz táto koalícia želá? Úlohou týchto médií je vytvárať priestor pre slobodnú verejnú diskusiu. Je to to, čo si táto koalícia želá? Ich úlohou je prinášať nestranné a nezávislé informácie a spravodajstvo, ale predsa i liberálne režimy nenávidia nezávislosť a nestrannosť. A to preto, že sú pre ne priamym ohrozením. Ich úlohou je vytvárať pluralitnú a rozmanitú programovú ponuku, ale rozmanitosť je niečím cudzím, nielen v kultúre. To sme počuli, veď kultúra má byť jedna, má byť slovenská, má byť neviem aká. Tak rozmanitosť nie je tá vlastnosť, tá kvalita, ktorá by bola nejakou prioritou. Úlohou je prispievať k porozumeniu v spoločnosti a rozmanitosti filozofických pozícií náboženského vyznania. Ale veď táto spoločnosť funguje na princípe rozdeľovania spoločnosti, na hľadaní ideového nepriateľa.
Takže zo súboru týchto prirodzených úloh verejnoprávnych inštitúcií je absolútne zrejmé, že vôbec nezapadajú do predstáv súčasnej koalície o tom, ako by mala či už RTVS, alebo STVR fungovať. O tých 5 % komplexu zmien, ktoré prináša nový zákon, by sa dalo hovoriť veľa, ale ja si vyberiem len jeden segment, a to je rada. Človek nemusí mať veľmi veľa analytických schopností, aby prišiel k záveru, a už to tu odznelo mnohokrát, že rada bude politickým orgánom. Prečo ale, jednej veci nerozumiem, prečo je potrebné klamať verejnosť, že ste do modelu rady premietli skúsenosti z fungovania verejnoprávnych inštitúcií v zahraničí, predovšetkým v Európe. Viete, ja po tých skúsenostiach, ktoré mám, vždy spozorniem, keď tu niekto hovorí pri predkladaní zákona, že sa inšpiroval niečím v zahraničí. Tak tomu bolo v prípade noviel trestných kódexov a dokázali sme, že tam tá inšpirácia Nemeckom, Rakúskom a neviem kým všetkým, nebola. Tak to bolo aj v prípade novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám, kde sa odkazovalo na príklady z Českej republiky a bolo to len na polovicu. A tak je tomu aj v tomto prípade. V doložke vplyvov sa referuje k prípadom Českej televízie a BBC ako k modelom, ktoré tou inšpiráciou boli. Je však zjavné, že pripomienkovaný návrh tieto modely vôbec nesleduje. A teraz ja to vysvetlím na konkrétnych dôkazoch. V prípadoch BBC má na verejnoprávnosť dohliadať rada, board of the BBC, ktorý je samosprávnym orgánom, v ktorom len 5 zo 14 členov je nominovaných exekutívou, pričom aj samotný proces nominácie týchto piatich členov je apolitický, nakoľko vyžaduje otvorenú a férovú súťaž, ktorú zabezpečuje nadstranícky komisár pre verejné funkcie, ďalej nezávislý selekčný panel a kladie rozsiahle požiadavky na nezávislosť a odbornosť členov. Zvyšných členov si volí samotná rada na základe návrhov nominačnej komisie. Je zjavné, že tento návrh neobsahuje nič z týchto bŕzd a protiváh, ktoré majú zabezpečovať nezávislosť BBC. V českom modeli verejnoprávnosť kontroluje Rada České televize, ktorá je síce kreovaná politicky, avšak možnosť politickej kontroly je výrazne limitovaná možnosťou predkladania kandidátov. Podľa § 4 ods. 2 zákona 483/1991 o České televizi môžu kandidátov do rady navrhovať len právnické osoby, od vzniku ktorých uplynulo v dobe podávania návrhu aspoň 10 rokov a ktoré predstavujú kultúrne, regionálne, sociálne, odborové, náboženské, vzdelávacie, vedecké, ekologické a národnostné záujmy. V slovenskom návrhu nie je prítomný tento prísny časový faktor. V § 5 zákona o Českej televízii sú následne prísne vymedzené nielen formálne, ale aj materiálne požiadavky na nezávislosť kandidátov do rady. Takže ja neviem, kde predkladatelia vidia podobnosť Rady STVR s orgánmi, ktoré garantujú verejnoprávnosť BBC a v Českej televízii. Je to nielen bohapusté klamstvo, ale aj podcenenie ľudskej danosti pochybovať o všetkom, o čom sa pochybovať dá a s tým sa spája aj potreba overovať pravdivosť predkladaných informácií, čo je v prípade informácií, ktoré vychádzajú z dielne ministerstva kultúry, absolútne nevyhnutné. Bez toho sa nezaobídeme.
Predložený zákon v prípade členov Rady STVR smeruje nielen k jej politizácii, a to nielen preto, ako rada vzniká, ale aj preto, kto môže byť po novom jej členom a ako môže pôsobiť. Najprv k tomu, kto môže byť členom Rady STVR podľa § 12 ods. 3 návrhu zákona. V tomto ustanovení sa nevylučuje funkcia člena rady s funkciou štátneho tajomníka alebo generálneho tajomníka služobného úradu, tak ako to bolo v pôvodnom znení zákona o RTVS. Neexistuje vysvetlenie, prečo by štátny tajomník alebo generálny tajomník služobného úradu a podobné osoby, mali vykonávať funkciu člena rady, keďže často ide o politické nominácie. Totižto pre porovnanie, súčasná právna úprava, tá, ktorá platí v tomto momente, člen rady nesmie vykonávať funkciu v politickej strane alebo politickom hnutí, nesmie byť v pracovnoprávnom vzťahu s politickou stranou alebo politickým hnutím, vystupovať v ich mene, tu sa zastavím. Toto isté sa prenieslo do predloženej novely, ale už sa nepreniesol koniec tohto ustanovenia, kde je napísané, že nesmie pôsobiť v ich prospech. Čiže nestraníci, nestraníci, ktorí teda nie sú členmi politickej strany alebo hnutia, nie sú s ňou v pracovnoprávnom pomere, nevystupujú v ich mene, avšak môžu pôsobiť v ich prospech. A to sa práve týka nestraníkov, ktorí sú generálnymi tajomníkmi alebo tajomníkmi služobného úradu, alebo štátnymi tajomníkmi. To je naozaj problém. Táto navrhovaná zmena je v rozpore s článkom 4 ods. 2 písmeno a) Európskeho aktu o slobode médií, keďže základnou požiadavkou predmetného nariadenia je oddelenie verejnoprávneho vysielateľa, a to nielen z pohľadu obsahu, teda v tej editorskej oblasti, ale aj z pohľadu fungovania vysielateľa, teda z pohľadu zloženia jej orgánom. A práve teraz som citáciou tej zmeny dokázala, že je možné, že človek, ktorý bude pôsobiť v prospech politickej strany, pokojne tým členom rady môže byť.
Aby bolo úplne jasné, k čomu smerujeme. Pripomeniem osobnú skúsenosť z pobytu v kúpeľnom meste v Maďarsku. V penzióne, kde som bola ubytovaná, boli iba ruské a maďarské televízne kanály. Ide o krajiny, kde sa médiá zmenili na nástroj vlády. V maďarských televíznych kanáloch sa dali vygenerovať témy Šoroš, LGBTI, migrácia, kritika opozície, kritika Európskej únie a naopak a... (Reakcia z pléna.) Potom môžete povedať faktickú otázku. Ale čo tam chýbalo? Boli ignorované témy zdravotníctva, kvality vzdelávania, sociálnych služieb, korupcie, právneho štátu, lebo tieto témy sú pre Fidesz a premiéra Orbána veľmi nepríjemné. Ja sa obávam, že nejaká taká budúcnosť nás môže čakať. Vtedy som si myslela, že sme krajinou, v ktorej to takto ďaleko nemôže zájsť. Naivne som Slovensko považovala za oveľa viac ukotvené v Európskej únii ako Maďarsko po toľkých rokoch vlády Fideszu. Pravda je, že tento zákon nás naozaj ťahá zo strednej Európy viac na Balkán.
Dnes je nesporné, že väčšina možno tento večer tento zákon aj schváli. Ale je rovnako isté, že tento zákon je v rozpore s hodnotami Európskej únie.
Dnes, viac ako kedykoľvek predtým sú aktuálne slová Timothy Snydera, ktorý povedal, že inštitúcie nám pomáhajú zachovávať si mravnosť, ale aj ony potrebujú našu pomoc. Inštitúcie sa samy neubránia a ak ich nebránite od začiatku, padnú jedna po druhej. A ja hovorím, že to zažívame v podstate každý deň. Inštitúcie, nezávislé inštitúcie padajú jedna po druhej. O tom hovoril aj, aj predseda nášho klubu.
A toto ja považujem za skutočný nástroj napätia, ktorý v spoločnosti panuje. To nespôsobili novinári, ani neziskovky, ani opozícia. To je práve tento typ politiky, ktorý ruinuje to, v čo by občania mali veriť, teda ruinuje nezávislé inštitúcie. A RTVS je jednou z nich.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Tak opäť si myslím, že išlo o nejaké hlbšie nepochopenie, lebo, lebo výrok o civilizačnom zaostávaní neriešil situáciu a rozdiel pohľadov na túto vec medzi mnou a povedzme predkladateľmi, ale hovoril o tom, k čomu smeruje spoločenská debata. Spoločenská debata tohto typu bola v Dánsku a v západnej Európe vyriešená v 70. rokoch a u nás sa otvára v roku 2024 a niekoľko rokov skôr, lebo tieto návrhy sú na stole skôr. Čiže nebolo to nič osobné, bolo to naozaj o rozdielnom pohľade na vývoj civilizácie nejakých skupín krajín.
Ja nes... ja som nepovedala, že vy idete rušiť sexuálnu výchovu, to nie je pravda. Ja som povedala, že snažíte sa zaviesť systém, kedy rodičia budú mať právo v podstate vyňať deti z tohto systému vzdelávania, ktoré, ktorý teda obsah sa uskutočňuje v školách. O tom hovorím a o tom bol aj rozsudok európskeho súdneho, Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Kjeldsenovci a Dánsko, úplne analogické. Táto skupina rodičov žiadala presne to isté, čo žiadate vy, a európsky súd povedal, že to nie je možné, že rodičia o tomto rozhodovať nemôžu. To je všetko.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, pôvodne som sa vôbec nemienila prihlásiť do rozpravy ústne, keďže som vystúpila v tom prvom kole po písomnom prihlásení. Na začiatok chcem povedať, a možno som to mala povedať aj minule, že moje vystúpenie nepovažujem za jednu z bitiek kultúrno-etickej vojny. Dôrazne chcem povedať, že odmietam akékoľvek znevažovanie veriacich, viery, zosmiešňovanie, lebo aj tu takéto poznámky tu v minulom kole zazneli. Nie z úst Progresívneho Slovenska, ale zazneli. To, že človek alebo ja nemám dar viery, to považujem za svoj osobný hendikep, lebo možno by som bola komplexnejšou osobou, možno pokornejšou a možno by som sa lepšie vedela vyrovnávať s nejakými ranami, ktoré osud prináša, ale z tejto mojej osobnej situácie môj postoj vôbec nevychádza, vôbec.
V mojom predchádzajúcom vystúpení som uviedla veľmi presvedčivé dôkazy o potrebe výchovy v uvedenej oblasti, ale aj dôkazy o tom, že návrh, o ktorom rokujeme, je v rozpore s nadnárodnou legislatívou a súdnym výkladom európskej charty. To som jasne povedala. Bolo pre mňa veľmi prekvapujúce, že pán predkladateľ síce môj príspevok pozitívne ocenil, ale na druhej strane povedal, že som zrejme hovorila o nejakom inom zákone a nie o tom, ktorý predložil. Ťažko povedať, či naozaj nadobudol také presvedčenie, alebo moje argumenty boli natoľko presvedčivé, že sa na ne inak nedalo reagovať a bolo treba sa uchýliť k takémuto postoju, ale teda chcem veriť tomu, že pán Vašečka môjmu vysvetleniu neporozumel. A teda skúsim to ešte raz a veľmi stručne.
Najprv, o čo sa snažia predkladatelia? Snažia sa všetkých presvedčiť, že návrh na právo veta rodičov pre vzdelávanie detí v oblasti sexuálnej a vzťahovej výchovy je iba naplnením práva rodičov na zabezpečenie takej výchovy, ktorá je v súlade s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením. Toto je základný motív. A teraz, prečo si myslím, že toto videnie predkladateľov je chybné a prečo by návrh nemal byť prijatý?
Po prvé, v rovnakej veci už existuje rozhodnutie európskeho súdu z roku 1976 Dánsko vs. Kjeldsenovci, ktorý jasne povedal, že európska charta nedáva rodičom právo zasahovať do školskej výuky, pokiaľ je vyučovaná objektívne. A my predsa veríme, že obsah vzdelávania nastavujú odborníci, a teda má objektívny charakter.
Ďalej súd uviedol, že informácie o sexuálnom živote dnes deti získavajú z rôznych pochybných zdrojov: z tlače pochybnej úrovne, od kamarátov. Účelom sexuálnej výchovy, hovorí súd, je poskytnúť im tieto informácie v škole, podčiarkujem slovo v škole, správne a objektívne vrátane informácie o kontracepcii, aby sa predišlo nežiaducim otehotneniam. A ak je táto výchova integrovaná do viacerých predmetov, a to je aj slovenský prípad, bolo by neuskutočniteľné, aby na prianie rodičov sa z nich žiaci mohli vzďaľovať na nejakú kratšiu alebo dlhšiu chvíľu.
A k tomuto mám ešte ja dve poznámky. Jedna je objektívnej povahy. Keďže európska charta je súčasťou i nášho práva, tak je nález európskeho súdu v tejto veci i pre Slovenskú republiku záväzným výkladom.
Druhá poznámka je síce subjektívnej povahy, ale nemôžem si ju odpustiť. Ja túto debatu vnímam v roku 2024 ako príklad civilizačného zaostávania za starými európskymi demokraciami asi o 50 rokov, keď dnes riešime to, čo je celej Európe jasné od 70. rokov minulého storočia.
A teraz ten druhý argument. Uvedený návrh je stopercentne v rozpore s Dohovorom o právach dieťaťa, ktorý je aj súčasťou nášho práva. A teraz prečo? Podľa čl. 3 dohovoru o právach detí záujem dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcich sa detí. A podčiarkujem, záujem dieťaťa má prednosť pred záujmami rodiča.
Po druhé, podľa čl. 13 má dieťa právo na informácie všetkého druhu. Podčiarkujem, že v kontexte predchádzajúceho článku je záujem, v záujme detí, aby mali informácie všetkého druhu.
A napokon čl. 24 ukladá z hľadiska zdravia mládeže štátom, aby okrem iného zaistili výchovu k plánovanému rodičovstvu, čl. 24. A teda podotýkam, že túto výchovu je možné ťažko zaistiť inak než v rámci školstva, na ktoré teda štát má dosah. Preto má štát na ústavnoprávnej úrovni jasne deklarovanú povinnosť zaviesť a uskutočňovať v školách sexuálnu výchovu. V kontexte rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Dánsko vs. Kjeldsenovci, rodičia do tejto oblasti nemajú právo zasahovať, ale podotýkam, že vo verejných školách. A teraz teda záver. Dúfam, že teraz je to úplne priezračné a jasné, čo som hovorila vtedy a čo hovorím aj teraz.
A jedna poznámka teda ešte, ak mám chvíľu času, áno, mám. Tento návrh má možno šancu na úspech v tomto priestore, lebo už sa viackrát ukázalo, že časť poslancov nemá žiadny rešpekt voči nadnárodnej legislatíve, ktorú sa Slovenská republika zaviazala rešpektovať a preniesť do národného právneho systému, ale je viac ako isté, ak by tento návrh bol prijatý, či už na návrh súčasných predkladateľov z opozície, alebo predkladateľov z koalície, tak skôr či neskôr po prijatí bude rozhodnutím Ústavného súdu, bude musieť byť zrušený. Nebudem mať z toho dobrý pocit, aj keď predkladatelia utrpia porážku v tejto veci alebo nebudú úspešní, lepšie povedané, predovšetkým preto, lebo medzitým budeme komplikovať život na jednej strane školám, ale čo je horšie, mladej generácii. To je všetko, čo som k tomu chcela povedať.
Ďakujem. (Potlesk v sále.)

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážení predkladatelia, vážení kolegovia a kolegyne, zopakujem tie kľúčové veci v dôvodovej správe, ktorá tu dnes bola prednesená.
Podľa predkladateľov je cieľom novely efektívnejšie riadenie procesu poskytovania informácií a ochrana povinných osôb pred zneužívaním práva na informácie. Má ísť o reakciu na dlhotrvajúce problémy, ktoré vznikajú v prípadoch, keď sú povinné osoby zahlcované nadmerným alebo opakovaným, opakovanou požiadavkou na sprístupnenie informácií, ktoré majú šikanózny charakter.
Predposledná poznámka ešte k tej dôvodovej správe. Navrhovaný legislatívny krok vychádza podľa predkladateľov z českej právnej úpravy. Neodpustím si jednu vec. Tú som si uvedomila až teraz, keď predkladateľ čítal dôvodovú správu, a to ma teda, neviem, či pobavilo, potešilo. Poviem to tak, že neuveriteľne ma zaujala tá informácia, že tento zákon je užitočný aj pre žiadateľov a to preto, že získajú prehľad o nákladoch, ktoré sú spojené s ich žiadosťou. Čiže žiadateľ zaplatí a je to preňho niečo veľmi užitočné. Tak to ma naozaj pobavilo.
Ale teraz teda k veci. Viete, od samotného prijatia zákona o slobodnom prístupe k informáciám som prevažný čas reprezentovala povinnú osobu. Teda subjekt, ktorý bol povinný na žiadosť žiadateľov sprístupňovať požadované informácie. Tým nechcem povedať, že nebol žiadny problém. Samozrejme, že bol. Ako ilustráciu uvediem prípady, a to boli také veľmi časté, keď na návrh inšpekcie prebiehalo správne konanie vo veci vyradenia nejakej školy, nejakého súkromného subjektu zo siete, tak zriaďovateľ, samozrejme, sa snažil paralyzovať činnosť nášho úradu a to tým, že si vytypoval vhodný čas, napríklad pred Vianocami, pred Veľkou nocou, to znamená, keď bolo zjavné, že zamestnanci čerpajú dovolenku, vtedy posielal súbory žiadostí o informáciu a žiadal sprístupniť všetky správy zo všetkých regiónov, zo všetkých typov škôl a tak ďalej. Sťahovali sme zamestnancov z dovoleniek a v podstate medzi tými vianočnými sviatkami a Novým rokom nerobili nič iné, len teda vymazávali zo správ osobné údaje, lebo tie sa poskytovať nemohli, a vytvárali zostavy, ktoré sa teda žiadateľovi poskytli. Samozrejme, že tu problém je a šikanózne žiadosti existujú.
Som ale presvedčená, že predložený návrh tento problém nerieši. Žiadateľ, a teraz hovorím zriaďovateľ nejakého súkromného subjektu, vždy býva natoľko dobre situovaný, že on je schopný zaplatiť čokoľvek a šikanózne žiadosti budú fungovať naďalej. Chcem povedať, že tento návrh toho teda veľa nevyrieši, ale je aj ťažko uplatniteľný a som presvedčená, že je na hranici ústavnosti a možno aj za jej hranicou. A teraz skúsim vysvetliť prečo. Prvým dôvodom je vágnosť a nejasnosť pojmov. O tom už pán Dostál hovoril a ja niektoré veci teda vynechám, lebo on veľmi detailne urobil komparáciu toho českého modelu, na ktorý sa predkladatelia odvolávajú, s tým slovenským navrhovaným. Nie je však zrejmé, čo môžu v aplikačnej praxi povinné osoby, a ja ako povinná osoba by som si tiež nevedela vysvetliť, čo je to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Táto terminologická nejasnosť vo mne vyvoláva opodstatnené obavy, že takýto vágny pojem môže viesť u niektorých povinných osôb k rôznorodému a neustálenému výkladu zákona, resp. môže viesť k svojvoľnej snahe sťažiť žiadateľovi prístup k požadovanej informácii. Dokonca si myslím, že je tu problém aj v tom, že informácia, informatizácia v Slovenskej republike bola natoľko zbabraná, že štátne orgány dnes ani nevedia nejako efektívne, ekonomicky vyhľadávať informácie, ktoré v systémoch už majú. Ale to je na okraj.
Inak, chcem povedať, že dnes už existujú mechanizmy, ako sa voči niektorým neoprávneným žiadostiam brániť. Veď z infozákona vyplýva, že informáciu, ktorú priamo nemáte, ale musíte ju dodatočne vytvárať z toho, čo máte k dispozícii, to nemusíte sprístupňovať takúto informáciu. Nemusíte to robiť.
Chcem povedať, že pobavil ma niektorý z ministrov, už si nepamätám ktorý, ktorý na túto tému v televíznej diskusii odpovedal, že naozaj tie samosprávy sú zaťažované rôznymi žiadosťami, napríklad nejaký rýpal pošle žiadosť a pýta sa, koľko stolov s oblými hranami majú vo svojom úrade. No takúto informáciu, predpokladám, že nikto nemá, a preto takú informáciu ani nemusí poskytnúť.
Zo znenia novely nie je ani zrejmé, čo všetko bude možné považovať za účelne vynaložené prostriedky, o tom pán Dostál hovoril. Ale teraz prichádza jedna moja kľúčová poznámka. Neviem, či si to predkladatelia uvedomujú, ale vo svojom návrhu ignorovali znenie § 4 odsek 3 písm. c) zákona 145/1995 o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, ktorý stanovuje, a teraz citujem: "od poplatkov sú oslobodené úkony súvisiace s vykonávaním všeobecne záväzných právnych predpisov o slobodnom prístupe k informáciám". Tak s týmto ste sa naozaj v tom svojom návrhu nevyrovnali.
Teraz ten druhý dôvod, pre ktorý si myslím, že tá úprava nie je dobrá a nie je totožná s tým, akú úpravu zvolila Česká republika. Inak osobne neviem, prečo si predkladatelia zvolili práve tento český model. Neviem. To nikto nevysvetlil. A preto by som povedala, že predkladatelia pri prevzatí, a prevzatí mám napísané v úvodzovkách, lebo to nebolo dokonalé prevzatie, tejto právnej úpravy pozabudli, aj to mám napísané v úvodzovkách, lebo podľa môjho názoru nepozabudli, ale nechceli to tam mať, na opravný prostriedok pre žiadateľov informácie. Je pravdou, že v českom infozákone je stanovené, že povinný orgán si môže vyžiadať úhradu za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, no voči takémuto oznámeniu, oznámeniu má žiadateľ právo podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje nadriadený orgán, a okrem iného existuje aj cenník, cenník, ktorý ten rozsah nejakým spôsobom klasifikuje. To v slovenskej úprave nie je. U nás, ak by žiadateľ poplatok nezaplatil, tak tú informáciu jednoducho nedostane. To je úplne iný model ako v Českej republike. A na druhej strane, to už som spomínala, zaplatenie poplatku by pre majetných špekulantov a otravy nepredstavovalo žiadnu, žiadnu prekážku.
Po tretie, predkladatelia tvrdia, že novela má byť reakciou na šikanózny výkon práva na informácie v zmysle infozákona, ale žiadnym spôsobom túto skutočnosť nereflektujú v samotnom paragrafovom znení zákona. Už som spomínala, že v aplikačnej praxi sa pravidelne vyskytujú pokusy o viac či menej zjavné zneužívanie práva na informácie, ale konštantná a rozsiahla judikatúra domácich súdov v poslednom desaťročí potvrdila uplatňovanie zákazu zneužitia práva v podmienkach infozákona a zdôraznila, že právny poriadok neposkytuje právnu ochranu takým žiadostiam, ktorých cieľom nie je skutočná snaha o realizáciu práva na informácie, napríklad v prípade tzv. záťažových obštrukčných žiadostí, ktoré sa nazývajú ako informačný filibustering, je to obštrukčná metóda, pri ktorej je cieľom nie získať požadované informácie, ale snaha zahltiť, paralyzovať povinnú osobu. A tá sa deje tak, že jeden žiadateľ cyklicky veľmi rýchlo za sebou žiada veľké objemy, alebo vytvorí skupinu žiadateľov, ktorí paralelne posielajú tie isté žiadosti. Tento, tento, táto záťažová obštrukčná žiadosť je už riešená aj na európskej úrovni. Reaguje na to odporúčanie výboru ministrov Rady Európy dokonca už z roku 2002, kde sa píše, alebo spomína sa možnosť odmietnuť prístup k informáciám v prípadoch zjavne nezmyselných žiadostí.
Zneužitie práva na informácie viackrát uznal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako zásadu aplikácie infozákona a tiež ako validný dôvod pre odmietnutie sprístupnenia informácie povinnou osobou. Mám tu niekoľko tých rozsudkov, ale zhrniem ich podstatu do krátkej informácie. Každý súd uviedol, že právo na informácie sa zaraďuje medzi politické práva a je jedným zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. To chcem podčiarknuť, aby sme na to nezabudli. Odmietnutie prístupu k informáciám musí byť vykladané nanajvýš reštriktívne a čo vyplýva aj z čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Zneužitie práva na informácie musí povinná osoba riadne a pomerne komplikovane v rozhodnutí zdôvodňovať. To je síce pravda, ale tento nástroj proti šikanóznym žiadostiam existuje. Dokonca existuje aj priestor na úpravu infozákona, napríklad členením legálnej definície takéhoto typu žiadosti. To tiež konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, že takáto legálna definícia toho, čo nazývame šikanózne žiadosti, v infozákone existuje. A potom, samozrejme, nadväzne by sa mohli nastaviť spôsoby vysporiadania sa s nimi.
A teda na záver veľmi malé zhrnutie. Po prvé, predkladatelia tvrdia, že novela má byť reakciou na šikanózny výkon práva na informácie v zmysle infozákona, ale žiadnym spôsobom túto skutočnosť nereflektujú v paragrafovom znení zákona.
Po druhé, zavádzajú nejasné, vágne pojmy, ktoré môžu byť zo strany povinných osôb zneužívané na sťaženie prístupu k informáciám.
Po tretie, nie je vôbec jasné, ako bude dochádzať k výpočtu účelne vynaložených nákladov a ako by platenie poplatkov malo odradiť od šikanóznych žiadostí smerovaných štátnym orgánom alebo obciam tých žiadateľov, ktorí majú k dispozícii veľké finančné prostriedky. Predkladatelia nedokázali ani len správne prebrať právnu úpravu z Českej republiky. O tom sme už hovorili, nebudem to konkretizovať.
A po štvrté, o tom som hovorila pred týmto záverom, že predkladatelia vôbec nereflektovali výsledky súdnych rozhodnutí, respektíve bohaté judikatúry slovenských súdov, a nakoniec aj tých českých, ktoré už dnes a dlhodobo, už od roku 2002 tam padol prvý rozsudok vo veci, priznávajú povinným osobám právo odmietnuť tie infožiadosti, ktorými žiadatelia zneužívajú právo na slobodný prístup k informáciám. Čiže robíme to, čo problém nevyrieši, a nerobíme to, čo by mohlo prispieť k vyriešeniu toho problému. Čiže ja predpokladám, že ani moji priatelia z Progresívneho Slovenska nebudú môcť z týchto dôvodov tento zákon podporiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Áno, v tomto priestore sa prerokúvajú zákony, na ktorých stojí slovenská spoločnosť. V súčasnosti často prijímame zákony, ktoré sú na hranici ústavnosti a podľa všetkého, podľa názoru pani prezidentky aj za hranicou ústavnosti a porušovania niekedy aj ľudských práv a medzinárodných dohovorov. Sú to zákony a patrí k nim aj tento, na to upozornil pán poslanec Grendel, ktoré vznikajú ako produkt fungovania koalície systémom ´niečo za niečo´ a sú prijímané aj tou politickou stranou, o ktorej viem, že jej členovia, poslanci, majú k samotnému zákonu vážne výhrady. Takéto zákony sa prijímajú krátko, pretože vzhľadom na ich obsah aj ľuďom bez zásad je trápne o nich diskutovať.
Zákony nie sú konzultované s verejnosťou a pre tento to platí takisto. Je to jednoducho fušerina, ale je to najmä nedemokratické. Nič lepšie nevystihuje demokraciu ako slová, diskusia a dialóg, a to už bolo dávno pred Masarykom a práve dialóg a zmysel pre službu verejnosti sa aj v prípade tohto zákona úplne vytratili.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Danka, aj v tvojom príspevku, ale aj v tom predchádzajúcom sa objavil motív konfliktu medzi predstieraním a realitou. Pôvodný návrh zákona predstieral naozaj iný zámer, než sa ukázalo, že je ten skutočný. Ale viete, to má taký širší kontext, lebo predstieranie je modus operandi, ktorý používa táto koalícia pri všetkých zákonoch, ktoré deštruujú demokraciu. Pamätáte sa, že sa tu už predstierala ochrana ľudských práv a zákon smeroval k ich potláčaniu. Už sa predstierala ochrana oznamovateľov protispoločenskej činnosti, pričom ich ochrana sa mienila deštruovať. A teraz sa predstiera spravodlivé rozdeľovanie prostriedkov z Fondu na podporu umenia a delenie určite nebude spravodlivé, keď ho bude robiť politicky kreovaný orgán.
A v stredu budeme predstierať zlepšenie financovania verejnoprospešných médií a posilnenie ich verejnoprávnosti, ktorú zase má zabezpečiť politický orgán média. Je to jednoducho neférová hra s voličmi, lebo niečo predstierate navonok a na pozadí meníte charakter, demokratický charakter inštitúcií, a tým, samozrejme, aj krajiny. V tom je to nefér a nejde len o tento fond. (Potlesk.)