Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo.
Máte pravdu, pán Mikloško, tie útoky na rodinu pána Šimečku sú naozaj niečo odporné. Ja som také ešte niečo v živote nezažila. Dobré úmysly pani Marty Šimečkovej sa snažia predkladatelia návrhu spochybniť výmyslami o tom, že dotáciu na svoj projekt využila pre svoju osobu a to nesmela. Pán Gašpar povedal, že tento rok bude organizácia Projektu Fórum stáť iba 7 000 eur, čím chcel povedať, že to isté sa dá urobiť za oveľa menšiu sumu než v uplynulých rokoch, kedy projekt dotovalo ministerstvo. Nie je to pravda. A zase je to o tých faktoch. Sumu 7 000 eur sa Fórum rozhodlo vyzbierať iba od donorov prostredníctvom verejnej zbierky. Ja som napríklad jeden z nich.
Lebo som presvedčená, že v týchto časoch je tento projekt jeden z nástrojov záchrany demokracie. A za 7 000 eur sa dá zorganizovať jeden panel.
A ešte chcem povedať, že kto príde a myslím, že by tam na tej akcii mala byť zúčastnená aj koalícia.
Príde Dan Ariely, čo je americký kognitívny vedec, ktorý vie vysvetliť, prečo sa ľudia zbláznia a nevedia myslieť.

Ďakujem za slovo.
Podľa môjho názoru, podľa môjho názoru robíme veľkú chybu, keď sa necháme zaťahovať do debaty o detailoch nejakých faktúr. Problém, ktorý tu riešime, je iný, a ten je v skratke, či Michal Šimečka mal, alebo nemal vplyv na prideľovanie projektov. A odporúčam, aby si všetci, čo ešte majú výdrž počúvať vystúpenia pána Gašpara, pri tejto príležitosti uvedomili, aký je rozdiel medzi faktom, názorom a fabuláciou. Jednoznačne fakty sa zisťujú, názory sa vyslovujú a fabulácie sa vymýšľajú preto, aby bol dosiahnutý nejaký cieľ. A to tretie zažívame práve teraz.
Na základe nielenže názorov, ale i na základe fabulácií nemožno niekoho odvolávať a ani odvolať. Fabuláciám sa jednoducho neverí a takto by to malo byť.
Bývalý policajný prezident a podpredseda parlamentu si myslím, že by mal rozmýšľať absolútne exaktne a nefabulovať.
(Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, teraz to chvíľu bude vyzerať, že nezastupujem opozíciu, ale vládnu koalíciu, ale treba to teda povedať. Nebýva zvykom, že vládne návrhy vznikajú a ďalej sa administrujú v nejakom prirodzenom rytme. Predložený návrh obsahuje sedem noviel zákonov z dielne ministerstva školstva a... respektíve, a teda je príkladom toho, prečo je dôležité, aby sa komplexné normy, sedem zákonov, to už je dosť, dostali do parlamentu práve v súlade s legislatívnymi pravidlami.
Len tak pre zaujímavosť, bolo vznesených 269 pripomienok, z toho 85 zásadných. A z toho počtu bolo akceptovaných 134 pripomienok, čiže takmer polovica. Prešla som ich všetky a musím povedať, že zásadným spôsobom tie, ktoré boli akceptované, vylepšili pôvodný návrh. Buď ho teda vylepšili vecne, významne vecne, alebo zabránili nejakým zbytočným administratívnym nákladom v podobe administratívnej záťaže.
Veľmi detailne som sledovala aj proces komunikácie ministerstva s prostredím, ktorého sa novely týkali. Možno najťažším orieškom boli rokovania so samosprávami, ktorých sa týkala zmena financovania materských škôl a na ktorom stojí aj samotný predložený návrh. Od počiatočného zásadného odporu sa rokovania dostali až k podpisu memoranda medzi ministerstvom a ZMOS-om. Asi to nebolo úplne jednoduché, lebo plán na rovnaký prístup k financovaniu školských klubov detí sa nenaplnil, ale podstatné je, že sa dosiahla aspoň dohoda v tom, k čomu nás zaväzuje plán obnovy a odolnosti.
K tomu procesu ešte chcem povedať, že klub Progresívneho Slovenska sa veľmi zaujímal o postoj samosprávy a vnímali znepokojenie samosprávy a v tom kontexte požiadali o poskytnutie dát, na základe ktorých sa ministerstvo dopracovalo k nápočtu finančných prostriedkov z výnosu dane z príjmu fyzických osôb, o ktoré sa samosprávam zníži ich príjem. A pokiaľ mi je známe, pán minister Drucker zabezpečil, aby generálna riaditeľka sekcie financovania regionálneho školstva prišla sem a poskytla nám všetky potrebné informácie. To naozaj kvitujem.
A skôr, než poviem pár slov vecne k návrhu, musím sa dotknúť aj toho, čo mi nie je úplne sympatické, na rozdiel od toho, o čom som hovorila pred chvíľou. A nie je mi sympatická tá marketingová stratégia, akou sa prezentoval tento návrh zákona. Robert Fico povedal, že minister ide s hlavou na gilotínu tým, že návrh reguluje používanie osobných elektronických komunikačných prostriedkov. Samozrejme, v škole počas vyučovania. Samozrejme, že nemá pravdu. K tomu neskôr.
Pán minister označil tieto zmeny za nežnú revolúciu v školstve a ja si myslím, že tiež nemá pravdu a toto vzletné označenie nie je úplne namieste. Jednotlivé zmeny totiž nie sú rovnakého významu a často ide o, iba o reakcie na nejaké dlhotrvajúce problémy, ktoré sa v iných krajinách už vyriešili. Napríklad téma mobilných telefónov. Rieši takmer celá Európa, väčšina krajín to má za sebou. Modelovanie siete škôl, tiež. Systém podporných opatrení, tiež. A o mnohých z nich sme vedeli, ktoré to budú a dokedy ich budeme musieť vyriešiť. Čiže nepovedala by som, že ide o nejakú revolúciu, skôr by som povedala, že o takú nežnú evolúciu. A dokonca v jednej oblasti by som povedala, že sa nedá hovoriť ani o nežnej evolúcii, ale skôr o dosť veľký regres, spätný chod. A teraz k tým zmenám.
Pravda je taká, že zmeny majú svoju hierarchickú štruktúru z hľadiska pozitívneho vplyvu na školské prostredie. Od tých niekoľkých systémových cez jednoduchšie zmeny, ktoré majú pozitívny vplyv, k tým, ktoré žiadny zásadný význam nemajú a sú vyložene technického, resp. terminologického charakteru. K tým posledných, aby bolo jasné, o čom hovorím, patria niektoré zmeny v zákone 596/2003 o štátnej správe v školstve a školskej samospráve. Tam sa napríklad slovné spojenie "výchovné opatrenia" nahrádza slovným spojením "opatrenia vo výchove". No tak toto zásadne situáciu nemení. Alebo termín "špecializovaná trieda" sa nahrádza termínom "adaptačná trieda". Takže ani v tomto prípade nejde o revolúciu a dokonca ani o evolúciu.
K jednoduchším zmenám, ktoré nemenia, ale iba precizujú niektoré procesy, patrí napríklad novela zákona 453/2003 o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a týka sa úpravy poskytovania dát z informačného systému ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Čiže je to technická záležitosť, kto komu akým spôsobom bude poskytovať dáta. Alebo novela zákona 61/2015, inak ma prekvapilo, že pán minister povedal, že konkrétne táto novela nejakým spôsobom nadväzuje na zmenu financovania materských škôl, lebo však je to zákon o odbornom vzdelávaní a príprave a v podstate sa týka úpravy tvorby plánu výkonov pre prvé ročníky stredných škôl. S touto témou, s tou základnou, to naozaj sa mi nezdá, že má niečo spoločné.
Do kategórie nekomplikovaných zmien patrí aj novela zákona 571/2009 o rodičovskom príspevku a je reakciou na prípady zneužívania predlžovania doby poberania rodičovského príplatku, príspevku v tých prípadoch, ak dieťa z kapacitných dôvodov nebolo prijaté do materskej školy. A v tomto prípade, to zase musím povedať, že išlo o silnú inšpiráciu návrhom, ktorý v predchádzajúcom volebnom roku, už teda v tejto sezóne, v tomto volebnom období predkladalo Progresívne Slovensko.
K tým systémovým zmenám a dôležitým naozaj nepochybne patrí nový model financovania materských škôl a možno aj trochu proces úpravy siete škôl ako takých. Je každému známe, kto sa zaoberá témou vzdelávania, že materské školy prechádzajú zo systému originálnych kompetencií samospráv do systému preneseného výkonu štátnej správy, čím štát veľmi správne deklaruje, za ako dôležité považuje vzdelávanie detí v materských školách.
S tým súvisia aj ďalšie zmeny, ako je spádovosť alebo zmena zákona 564/2004 o rozpočtovom určení výnosu z dane príjmov územnej samospráve, kde sa teda mení jeden parameter a to ten, že výnos dane v príslušnom rozpočtovom roku sa mení zo 70 % na 56,1 a tých necelých 14 % je to, čo štát použije na financovanie chodu materských škôl. Je to technikália, ale podľa môjho názoru asi ťažko vyrokovaná. (Reakcia ministra.) Bola? Asi.
K nekomplikovaným zmenám pozitívneho charakteru patria aj zmeny v zriaďovateľských kompetenciách samosprávnych krajov, ktoré môžu viesť k variabilite vzdelávacích subjektov. Takáto možnosť už tu bola niekoľko rokov trochu v inej forme, ale tá sieť škôl sa príliš radikálne nezmenila. Takže sama som zvedavá, aký toto bude mať efekt.
Do kategórie pozitívnych opatrení a nevyhnutných opatrení, lebo nás k tomu zaväzuje plán obnovy a odolnosti, je krok k zrušeniu dvojzmenného vyučovania v základných školách. Z môjho pohľadu ide o systémové opatrenie, ale je ľahko zneužiteľné v prípadoch, ak ide o školy v blízkosti rómskych osád. Ale o tom možno bude viac hovoriť moja kolegyňa.
Za veľmi dobrú vec a dobrý nápad považujem nastavenie systému včasného varovania pred predčasným ukončením školskej dochádzky. Je ale otázka, akým spôsobom budú školy pracovať s tými dátami, ktoré jej budú poskytnuté, lebo pokojne sa môže stať, že to bude iba na úrovni administratívnej záťaže pre školy, ktoré budú kŕmiť systém dátami, a možno na tej úrovni to aj zastane.
To som zvedavá, aké to bude mať ďalšie kroky.
K návrhom, ktoré je potrebné oceniť, patrí aj nastavenie pravidiel pre zabezpečenie povinného vzdelávania detí z Ukrajiny, respektíve ten prvý krok. A špeciálne sa chcem vyjadriť k trom veciam.
Prvá vec sa týka novely školského zákona a týka sa regulácie používania osobného zariadenia elektronickej komunikácie v školách, známy pod skráteným názvom zákaz mobilných telefónov. Ide o teda paragraf, nový § 151a. Na začiatok chcem povedať, že sa hlboko stotožňujem s myšlienkou regulovať používanie týchto zariadení a keby s tým neprišlo ministerstvo, tak som mala pripravený vlastný variant. Okrem toho, že v súvislosti s mojou profesiou som videla priame negatívne dôsledky neregulovaného používania takýchto zariadení, ktoré mali vplyv na kognitívny rozvoj detí, duševné zdravie, vzťahy medzi žiakmi, tak mám k dispozícii aj súbor výskumných štúdií, ktoré sa zaoberajú negatívnymi vplyvmi na všetky oblasti ľudského života. Ale napriek tomu v tom návrhu vidím jeden problém. A tým je nevytvorenie právneho prostredia pre reguláciu týchto, za používanie týchto zariadení v prostredí stredných škôl. Mnohé stredné školy, tak ako predtým aj základné školy, regulovali používanie mobilných telefónov v svojich školských poriadkoch, ale nebola to dostatočná báza na to, aby to bolo úplne legitímne. Aj v stredných školách v prípade porušovania tých dohodnutých pravidiel boli tie mobilné telefóny žiakom odobraté, na nejaký krátky čas zabavené a potom im boli teda vrátené. Zatiaľ čo predložená novela rieši možnosť odobratia tohto majetku u žiakov do veku 15 rokov, starších žiakov sa netýka. Ale v tom prípade pedagogický zamestnanec by nemal odobrať žiakovi staršiemu ako 15 rokov takéto zariadenie, keďže by išlo o zásah do vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Vlastnícke právo možno obmedziť iba v súlade so zákonom a v prípade žiakov stredných škôl na to zákon nemyslí. Takéto zmocňovacie ustanovenie tam nie je.
Druhá poznámka sa týka zavedenia informovaného súhlasu v prípade, ak škola poskytuje výchovu a vzdelávanie nad rámec štátneho vzdelávacieho programu alebo školského vzdelávacieho programu, alebo nad rámec inovácií, ktoré sú obsiahnuté v § 14a. Každý v problematike priemerne zorientovaný človek vie, prečo sa toto ustanovenie v zákone ocitlo. Viem, že pán poslanec z našej priateľskej opozičnej strany sa dosť razantne vymedzil proti tomuto ustanoveniu a považuje ho za akt nedôvery voči školám. A ja si zase myslím, že ide o strategický ťah ministerstva. Ide o akúsi bezpečnostnú poistku, ktorá vníma tie bláznivé nápady Slovenskej národnej strany, ktoré sú reprezentované aj návrhom na zamedzenie propagácie netradičnej sexuálnej orientácie.
Mimochodom, tradícia je súbor zvykov a pravidiel, ktoré sa generačne dedia, a ja neviem o tom, že sexuálna orientácia je generačným dedičstvom. To ani nie je asi možné.
V čom teda vidím strategický ťah ministerstva? V tom, že v podstate touto úpravou sa snaží znefunkčniť návrh Slovenskej národnej strany, pričom v realite sa toho veľa nezmení oproti teda súčasnej úprave. Ministerstvo v úprave zákona vlastne hovorí, že to, čo je obsiahnuté v štátnom vzdelávacom programe, v školskom vzdelávacom programe a vo verejných inováciách, nepodlieha vôli rodičov, či tento obsah má, alebo nemá byť žiakom sprístupnený. Jednoducho bude.
V jednom vyhlásení pán minister Drucker povedal nasledovné, citujem: "A platí, čo som hovoril vždy. O obsahu vzdelávania počas môjho pôsobenia budú rozhodovať výlučne odborníci a pedagógovia." Tá prvá časť úpravy je presne v tomto duchu. A prečo hovorím iba prvá časť. No tá druhá nie úplne, lebo dáva právomoci aj rade školy, čo nie sú odborníci, aj rodičom, čo nie sú odborníci, aby o tom obsahu rozhodovali, ak teda je niečo nad rámec vzdelávacích programov alebo inovácií.
Ministerstvo v zákone teda hovorí, že ak obsah nad rámec štátneho vzdelávacieho programu a školského vzdelávacieho programu a inovácií schváli pedagogická rada a súčasne rada školy, informovaný súhlas sa od rodičov nebude vyžadovať. Je to ďalšia páka na to, ako o vzdelávaní budú rozhodovať pedagogickí zamestnanci a volení reprezentanti v rade školy. A ak sa rada školy a pedagogická rada nedohodnú, potom prichádza do úvahy infosúhlas rodičov. Ale v tejto časti má navrhovaná úprava tiež jeden háčik a ustanovenie bude nevyhnutné podľa môjho názoru stopercentne upraviť.
Zatiaľ čo školský zákon v § 7 ods. 3 uvádza, že školský vzdelávací program musí byť okrem iného v súlade s princípmi a cieľmi výchovy a vzdelávania, tie sú uvedené v § 3 a 4 zákona, tak podobná podmienka chýba pri uplatňovaní obsahu nad rámec programov. Teda v prípadoch, ak o nadrámcovom obsahu rozhodne pedagogická rada, rada rodičov, ale najmä rodičia v infosúhlase, tak v tom prípade bude nevyhnutné podmieniť to tiež, že aj tento obsah musí byť v súlade s princípmi a cieľmi výchovy a vzdelávania.
Politicky bude pre mňa osobne nesmierne zaujímavé hlasovanie o návrhu z dielne SNS, ktorý sme dnes odsunuli na nejaké októbrové, októbrové zasadnutie, aj niektorými členmi opozície, ale aj časťou koalície. A úplne otvorene poviem, že som zvedavá, či návrh SNS podporia tí poslanci z opozície, ktorí prišli s infosúhlasom v nejakých veciach pred prázdninami. A samozrejme, že ešte viac som zvedavá na to, a to dúfam, že sa teda stane, že poslanci HLAS-u podporia svojho ministra v tejto veci. Čiže v druhom čítaní v kontexte týchto dvoch problémov prednesiem pozmeňujúce návrhy.
Teraz jedna kľúčová vec. Nedá sa ani vyhnúť tým legislatívnym zmenám, ktoré v kontexte s nelegislatívnymi zmenami vytvorili mix, pre ktorý nebude možné celý predložený komplex noviel zákonov podporiť. Ide o kombináciu pilotného projektu rómskych národnostných škôl s nastavením národnostných škôl v zákone. Zároveň spolu s definíciou národnostných škôl sa v zákone explicitne uvádza, že v týchto školách a špeciálnych školách sa výchova a vzdelávanie nepovažuje za segregované. Je úplne jedno, čo si ja o tom osobne myslím, ale treba si uvedomiť, na akú cestu sa Slovenská republika vybrala touto novelou a teda tou nelegislatívnou pilotnou skúškou.
Každý vie, že Európska komisia podala žalobu na Súdny dvor za to, že Slovenská republika neprijala účinné opatrenia proti segregovanému vzdelávaniu. Zo stanoviska k tejto téme vyberám tri citáty. Prvé sú ľudskoprávne organizácie, ktoré hovoria: "Je veľmi otázne, či by sa rómske národnostné školy mohli zriadiť vo väčšom počte len na základe vôle rodičov v zmysle zákona. Jednoduchá prekvalifikácia segregovaných škôl na národnostné s menom v sieti škôl by zas narážala na právne limity a určite by bola terčom ďalšej kritiky zo strany Európskej komisie a medzinárodných organizácií."
A teraz zo samotného odôvodneného stanoviska Európskej komisie. Tá bola zaslaná v roku 2015 Slovenskej republike v súvislosti s porušovaním smernice o rasovej rovnosti. A tam sa uvádza nasledovné: "Komisia zastáva názor, že nie je rozhodujúce, akým zástupným názvom sa označí metóda, ktorá v skutočnosti vedie k diskriminácii a segregácii, či už je to špeciálna škola, špeciálna trieda alebo špecializovaná trieda." Z tejto časti odôvodneného stanoviska jednoznačne vyplýva, že premaľovanie štítu nerobí školu s rómskymi žiakmi školou nesegregovanou. Ide o to, že k segregácii rómskych detí do rómskych škôl a tried nedochádza na základe ich etnicity, ale predovšetkým na základe ich socioekonomického zázemia. A teraz jeden dobrý príklad. Nikto nepochybuje o tom, že rómske getá alebo rómske osady sú segregované typy sídel. O tom tu nemôže nikto pochybovať, ale, paradoxne, školy, ktoré vzdelávajú deti výlučne obyvateľov týchto segregovaných sídel, už segregované nebudú, lebo sa budú volať národnostné. V tomto vidím nejaký, nejaký problém. Ja chápem ministerstvo školstva, že chce zvýšiť kvalitu vzdelávania týchto detí. Aj nemám nič proti tomu, keby celá pomoc, ktorú plánuje overovať v pilote, overila bez toho, aby išla cez národnostné školy, a potom v zákone sa uviedlo, že nie sú segregované. Ten efekt by bol rovnaký a nevznikali by takéto podozrenia a veľmi odôvodnené podozrenia, že je to cesta, nejaká cesta, akým spôsobom obísť konanie Európskej komisie. Takže zatiaľ toľkoto a v druhom čítaní teda možno viac.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán Dostál povedal, že príbehy Fondu na podporu umenia a Audiovizuálneho fondu sú dva identické prípady, dva príbehy. Ale zároveň hovorí, že nerozumie dôvodom zmeny zákona o Audiovizuálnom fonde. Včera náš predseda pán Šimečka tiež položil otázku, že prečo to robíte. Povedal, že lebo bol jasný dôvod, prečo sa menilo FPU a prečo sa menila RTVS, a v tých zákonoch identifikoval jasný ťah na mocenské ovládnutie oboch inštitúcií, hoci tie čiastkové motívy v oboch prípadoch boli trochu, trochu iné. A tiež teda nerozumel, prečo bolo potrebné pristúpiť k zmene zákona o Audiovizuálnom fonde. A nieže by som mala chuť niekoho poučovať, a nášho predsedu vôbec nie a pána Dostála tiež nie, ale je pravda, že príbehy sú identické, ale aj motívy sú identické. Aj v tomto prípade ide o proces naplnenia mocenských chúťok malej strany. Trpí komplexom, lebo sa do parlamentu dostala, ako hovorila moja stará mama, „mit Ach und Krach“, to znamená, že s jajkaním a takmer neúspešne, teda horko-ťažko. A teda potrebuje zvyšovať svoj význam v koalícii, to na jednej strane. Potrebujú uspokojiť svojich členov funkciami, to na ďalšej strane. A zároveň koná v zmysle svojho chápania podielu na moci. A ten podiel sa nevolá služba, ale ten podiel sa volá korisť.
Politiku chápu presne rovnako ako kedysi HZDS a neskôr SMER, teda ako jedinečnú príležitosť niečo ukoristiť. A to je jediný motív. Tým motívom je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Chcem sa veľmi pekne poďakovať pani Jaurovej za to, že celkom pekne na malom priestore zhrnula tie absurdné prvky celého procesu. Ale ešte viac sa chcem poďakovať predkladateľom týchto zákonov, teda tých zákonov, ktoré sa dotýkajú podpory resp. nepodpory umenia, za príležitosť oprášiť si poznatky o znakoch absurdnej drámy.
Možno si ešte pamätáte niektoré z diel Becketta, Ionesca, kde hlavné postavy prichádzajú odnikiaľ a nikam nesmerujú. A to budem ilustrovať výrokom predkladateľa, ktorý zdôraznil, že producenti tým nie sú nadšení, ale vedia s tým žiť, lebo síce ich práci to nepomôže, ale ani ju nezhorší. V absurdných drámach je jazyk postáv chaotický, jedna replika nenadväzuje na druhú, na otázky neodpovedajú, ich jazyk je plný nezmyslov a fráz.
A opäť jeden príklad z výrokov, ktoré odzneli v tejto debate.
Citujem: "Hľadali sme subtílnejšie riešenie, ktoré by mohlo tento legitímny cieľ zabezpečiť. A to subtílne riešenie sa našlo prostredníctvom bagra, ktorým boli pozmeňujúce návrhy."
A čo je príznačné pre nás divákov tejto absurdnej drámy? Opäť jeden z typických znakov, výpovede a konanie hlavných postáv sa niekoľkokrát opakujú, čím sa u divákov zvyšuje pocit beznádeje a chodenia v kruhu.
Tak takto to vyzerá. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte, aby som sa stručne vyjadrila k predloženému návrhu na zriadenie úradu alebo pozície školského ombudsmana. Hneď na začiatku poviem a bude to jasné zo všetkého, čo poviem, že úplne súzniem s tým stanoviskom, ktoré predniesol pán Šmilňák.
Iste nie je nič škodlivé na tom, že sa navrhuje zriedenie úradu, ktorý by mal chrániť práva a právom chránené záujmy ľudí, ktoré sú aktérmi vzdelávania, či už ide o pedagogických zamestnancov, alebo rodičov žiakov, študentov, žiakov, žiakov samotných. Ale otázka stojí tak, či dnes existujúce inštitúcie, ktoré majú vo svojom kompetenčnom portfóliu ochranu práv a právom chránených záujmov tejto skupiny, či teda takáto skupina inštitúcií existuje, a teda či naozaj nebude dochádzať k nejakej nadbytočnej duplicite.
K týmto otázkam chcem poznamenať, že dnes v Slovenskej republike existuje systém inštitúcií, ktoré plnia túto úlohu, a teda aj tú, ktorú by mal po novom podľa návrhu plniť školský ombudsman. Ide predovšetkým o ochrancu verejných práv. Ja ho volám pracovne veľký ombudsman. Ďalej ide o komisára pre deti, komisára pre osoby so zdravotným znevýhodnením, o tom sme tu dnes nepočuli, ale ten sa tiež venuje ochrane práv detí v školskom prostredí, ktoré majú zdravotné znevýhodnenie, a nedostáva sa im vzdelania, ktoré je prispôsobené ich hendikepu. Môžem spomenúť Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Môžem spomenúť môjho bývalého zamestnávateľa, teda Štátnu školskú inšpekciu, a ako sa ukázalo aj nedávno, aj Generálnu prokuratúru v súvislosti s reedukačnými centrami.
A teraz prejdem k tomu veľkému ombudsmanovi. Aby bolo jasné, čoho sa zhruba dotýka jeho činnosť v oblasti vzdelávania. On najčastejšie rieši podnety, ktoré sa týkajú, rozhodovania o právach a povinnostiach v oblasti vzdelávania, napríklad o neprijatí dieťaťa na vzdelávanie, o vylúčenie zo štúdia. Rieši podnety, ktoré sa týkajú postupu riaditeľa školy pri riešení šikany, ktoré tu boli spomenuté, či iných konfliktných, alebo nežiaducich situácií v škole. Dokonca rieši aj postup Štátnej školskej inšpekcie pri výkone inšpekcie alebo vybavovaní sťažností v tom kontexte, či neboli porušované práva klientov. Rieši problémy segregácie žiakov a žiačok z národnostných menšín zo sociálne znevýhodneného prostredia. Tak by som mohla pokračovať. Nebudem čítať ďalej, čo robí v tejto oblasti komisár pre deti alebo komisár pre osoby so zdravotným znevýhodnením. Navrhovatelia môžu namietať, že ak bol Úrad školského ombudsmana zriadený v Českej republike, tak prečo nie u nás, lebo to tu zaznelo v tom návrhu. Tak sa teda pozrime na porovnanie oboch krajín v oblasti ochrany práv a právom chránených záujmov občanov.
Obe krajiny majú verejného ochrancu práv. Česká republika nemala dopos... nemá komisára pre osoby zo zdravotným znevýhodnením. Slovenská republika ho má od roku 2015. Pozíciou komisára pre deti Česká republika zriadila 1. 3. 2024. My ho máme od roku 2015. Česká republika má ustanoveného školského ombudsmana, nie však zákonom. Ide o podobný model, aký mala Slovenská republika v roku 2017, to spomínala pani poslankyňa Škopová, ale keďže ten sa neosvedčil, myslím, ten model u nás, tak v Slovenskej republike bol zrušený.
Aká je funkcia školského ombudsmana v Českej republike? No ja by som povedala, že skôr je ornamentálna ako nejaká funkčná. Čo má spoločné so školstvom? No to, že sídli v budove Ministerstva školstva Českej republiky, ale nepatrí do jeho štruktúry. A teraz má tri základné kompetencie. Školský ombudsman rieši sťažnosti v prípade, ak nie je niekto spokojný s predchádzajúcim vyriešením svojej sťažnosti. V Slovenskej republike na rozdiel od Českej republiky existuje zákon o sťažnostiach, kde existuje trojstupňový model jeho riešenia, teda ak sťažovateľ nie je spokojný, môže sa obrátiť na nadriadeného toho, kto sťažnosť prešetroval, a napokon, nakoniec aj na verejného ochrancu práv. V Čechách školský ombudsman robí pravidelné návštevy škôl, ktoré sú príkladom pre vytváranie bezpečnej klímy, alebo, naopak, takých škôl, kde problém v tejto oblasti existuje. A to je podľa môjho názoru ornamentálna funkcia.
A po tretie jeho úloha je preventívna a môže byť mediátorom prípadných sporov vo vnútri škôl a školských zariadení.
Teraz pár poznámok k forme predloženého návrhu. Tento predložený návrh štrukturálne dokonale kopíruje zákon č. 176/2015 Z. z., teda zákon o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným znevýhodnením, ale dopady na rozpočet v doložke vplyvov tohto zákona sú niekoľkokrát nižšie ako u spomínaných dvoch inštitúcií. A konkrétne to vyzerá takto, navrhovatelia uvádzajú dnes, teda v súčasnosti, v roku 2024 potrebu rovnakého objemu finančných nákladov na prevádzku úradu, teda 250-tisíc eur, ako to bolo v roku 2019, keď zákon predkladali alebo návrh zákona predkladali po prvýkrát. Rozpočet Úradu komisára pre deti, ktorý má zhruba rovnaké kompetencie, aké by sme chceli pre školského ombudsmana, je na tento rok 641-tisíc, rozpočet komisára pre osoby so zdravotným znevýhodnením je 638-tisíc a pre úplnosť dodávam, že rozpočet veľkého ombudsmana je 1 760-tisíc eur.
Ja si myslím, že úrad školského ombudsmana nemôže fungovať s takým rozpočtom, aký sa navrhuje, tak aby plnil tie funkcie, ktoré by plniť mal. Jednoducho od roku 2019 sa mnohé zmenilo, ale ten rozpočet, návrh rozpočtu sa nezmenil. Napokon súčasťou tohto návrhu zákona je dosť kritické stanovisko ministerstva financií. Ale to sa, samozrejme, dá zmeniť.
Dôvodová správa predložená k tomuto zákonu nebola aktualizovaná, obsahuje odvolávky na články z roku 2017 a 2019, teda vtedy, keď bol ten návrh zákona predkladaný. Návrh zákona je recyklátom, úplne presným z roku 2019, teda z času, keď OĽANO bolo v opozícii, vo vládnych časoch predložený nebol. A teraz, keď opäť bývalé OĽANO – a teraz SLOVENSKO – je v opozícii, návrh sa predkladá opäť.
Ale čo je pre mňa najkľúčovejšie? Ja by som naozaj zvažovala to, či budeme predkladať a prijímať zákony o zriadení nejakej inštitúcie v časoch, keď je zrejmé, akým spôsobom a kto personálne tie inštitúcie obsadzuje. Toto je pre mňa teda dosť varujúce. Takže nehovorím, že ten návrh je neprijateľný, že je zlý, ale mám isté pochybnosti o tom, ako by mohol fungovať v danej dobe, v ktorej žijeme, a za okolností, ktoré som práve uviedla, mám na mysli najmä tie ekonomické.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)