12. schôdza

Slovo má pán poslanec Jurčík.

Ďakujem. Viete, to je úplne zarážajúce, že vy si pomýlite divadlo s plénom Národnej rady, ale to by možno ani nebol problém. Problém je skôr to, že toľko slov, koľko ste vytiahli zo starého režimu, som hádam ešte v tejto sále nepočul. Rozmýšľam, že prečo to tak je. No bude to asi preto, že zrejme vám prekáža to, čo sa tu deje. Ja napríklad vôbec nemám s tým, aby som otvorene povedal, čo si myslím. A poviem to aj verejne, aj keď sa postavím, aj keď si ľahnem a neviem čo, alebo keď si sadnem. Mne to je úplne jedno. Nemám s tým vôbec zásadný problém.
Keď vidím, ako ste sa všetci tu zlietli ako supy a vyskakujete kvôli tomu, že niekto chce verejne voliť, tak asi vám to prekáža. Treba sa opýtať, že prečo vám to prekáža. A môžem vám... (Reakcia z pléna.) Nevyskakujte, prosím.
A môžem vám povedať ešte jednu vec, že tento váš prejav, taký, samozrejme, poznačený vašimi schopnosťami rétora, si určite zoberiem ako za vzor, dokonca si ho niekde založím a možnom vám ho raz, raz prečítam.
Ďakujem.

Na faktické poznámky reaguje pán poslanec Jarjabek.

Ďakujem pekne, začnem odzadu, ak dovolíte.
Vážený pán Jurčík, pri vašich včerajších 25 minútach, ďakujem vám za uznanie, len pri vašich 25 minútach som včera nevydržal ani 30 sekúnd, čiže ja vám toto uznanie nemôžem vráti. A keď ja si niečo pletiem, tak vy si zase mýlite svoju odbornosť, čo ste nám včera úplne jasne dokázali, keď ste vystúpili a povedali vám to niekoľkí poslanci. Takže ako bez urážky a konštatačne úplne. Týmto pádom by som považoval aj odpoveď na to, čo ste povedali, za ako dokončenú.
Pán Přidal, ja len jedno by som chcel vedieť úprimne. Koľkokrát pred tým ´89. rokom ste vy boli za nejakými veľkými potentátmi komunistickými a žiadali ste od nich, aby vám čosi vybavili pre vás, pre vaše deti, pre vašu rodinu, pre vašich príbuzných. Koľkokrát ste boli za nimi? Priznáte sa? Alebo ani raz? Vy ste tu nežili, hej? Jedna vec.
No a, pani Tkáčová, tak to si skutočne zgustnem. Tárate a klamete. Hrubo klamete! A tárate a klamete preto, lebo v tom období, o ktorom ste vy hovorili, a je to naozaj hanebné, pani poslankyňa, ja som vôbec nebol v politike, ja som bol riaditeľom divadla. Takže hanbite sa! Je to od vás - poviem to najslušnejšie, ako viem - absolútne politické hnusné. Hanbite sa! (Potlesk.)

Ďalší rečník v rozprave je pán poslanec Maďarič. Nech sa páči. (Reakcia z pléna.) Pán poslanec Galbavý, prosím vás. (Ruch v sále.)

Ďakujem za slovo, pán predseda. (Ruch v sále.) (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Prosím vám pekne, pani Tkáčová, nehovorte bez mikrofónu, dobre? Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v dôvodovej správe k návrhu zákona, ktorým sa mení tajné hlasovanie na verejné, chýba skutočné zdôvodnenie tejto zmeny. Obsahuje v podstate iba konštatovanie, že účelom návrhu je upraviť spôsob hlasovania v Národnej rade Slovenskej republiky. Oceňujem, tak trochu, že dôvodová správa neobsahuje rozprávky o transparentnosti a o tom, že volič má právo vedieť, ako hlasoval jeho poslanec. Skutočný dôvod tejto zmeny, samozrejme, priznaný koalíciou byť nemôže. Ale my si ho povedzme.
Dôvodom je to, aby táto vládna koalícia mala istotu, že na dôležité posty v tomto štáte, ktoré majú byť politicky nezávislé a nestranné, si zvolí svojich politických nominantov. Ešte raz, verejná voľba je pre túto koalíciu prostriedkom na politické obsadenie a ovládnutie Generálnej prokuratúry, Rozhlasu a televízie Slovenska a v budúcnosti ďalších dôležitých inštitúcií a funkcií. Skrývať sa za potrebu transparentnosti, potrebu preukazovať sa svojim voličom by sa azda mohli vtedy, keby voľbu generálneho prokurátora nezačali práve tajnou voľbou. Až zistenie, že tajná voľba je pre nich riziková a z hľadiska dosiahnutia mocenských záujmov, až to urobilo z našich takzvaných demokratov zo dňa na deň vášnivých bojovníkov za verejnú voľbu. Aj Šavel zmenený na Pavla by im mohol závidieť, ten totiž ani po svojej zázračnej premene na kresťana nezabudol, že kedysi kresťanov prenasledoval.
My by sme však asi mali uveriť, že pani Radičová, pán Sulík, pán Figeľ, pán Bugár a im podriadení poslanci sa s myšlienkou na verejnú voľbu už narodili. Škoda, že si to dlhé roky nechávali pre seba. Škoda, že podaktorí kedysi dokonca obhajovali užitočnosť a dôležitosť tajnej voľby. Škoda, že niektorí sa v minulosti pohoršovali napríklad nad tým, že v niektorých stranách sa volí predseda strany verejne, čo malo byť podľa nich znakom nedemokratičnosti takýchto strán.
Dovoľte mi aj malú historicko-teoretickú odbočku. Otázka hlasovania v zmysle verejnosti alebo tajnosti je veľmi stará, siaha prinajmenšom do starého Grécka. A treba povedať otvorene, že nie je možné tvrdiť, že jeden spôsob je dobrý a druhý zlý, že jeden a priori znamená demokraciu a druhý nedemokraciu. Dôležité sú vždy okolnosti, za ktorých sa volí, prostredie, v ktorom sa volí, a, samozrejme, aj to, čo je predmetom voľby.
Aj klasik liberálnej demokracie John Stuart Mill, ktorý viac preferoval verejnú voľbu, píše, že tajnosť hlasovania je v mnohých prípadoch príkazom a že sú prípady, keď je tajné hlasovanie lepšie ako verejné. Najsilnejší dôvod pre tajné hlasovanie, ako uvádza, je tam, kde sa vzmáha zhubná nadvláda malého počtu nad väčšinou. Neviem sa ubrániť v tejto chvíli, nejako mi rezonuje vo mne pojem Koaličná rada. (Reakcia z pléna.) Dôvod na tajnú voľbu vidí... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Prepáčte mi, pán Maďarič. Pán poslanec Galbavý, môžte, prosím vás, prísť ku mne? Hneď teraz, prosím vás pekne, môžte prísť ku mne? Sem? Môžem vás poprosiť, aby ste prišli ku mne? (Reakcie z pléna a ruch v sále.) Poprosím.
Nech sa páči.

Ďakujem.