12. schôdza

Dobrý deň, pozdravujem. Ctení kolegovia, dovolil by som si navrhnúť jednu vec, ktorú ja považujem za pomerné drobnú, skôr technického charakteru, a predpokladám teda, že mohol by byť aj nejaký širší súhlas.
Problém je ten, že približne 700 rôznych výtlačkov periodickej tlače chodí povinne do Parlamentnej knižnice a zo zákona je Parlamentná knižnica povinná všetky tieto výtlačky archivovať a nemáme na to tam jednoducho miesto. To, čo Parlamentná knižnica potrebuje, to je nejakých približne 20 výtlačkov z tých, ktoré, okrem tých, ktoré tak či tak má už objednané a si ich platí. Mám na mysli výtlačky ako Justičná revue alebo ARS NOTARIA, Policajná prax a teória. Tieto výtlačky budú chodiť, samozrejme, naďalej, a to tak, že Národná rada ich zakúpi. Celkove by to stálo 800 eur ročne. Národná rada ušetrila dosť veľa prostriedkov na svojich prevádzkových nákladoch, čiže táto suma, si myslím, je primeraná.
Povinné výtlačky chodia dnes do približne 15 inštitúcií. Sú tam všetky krajské knižnice, je tam štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici, Ústredná knižnica Slovenskej akadémie vied, Univerzitná knižnica, Slovenská národná knižnica a tak ďalej. Napríklad Národné centrum mediálnej komunikácie je tam tiež a ešte registrujúci orgán. Čiže keď z týchto 15 alebo 16 výtlačkoch tento jeden by nebol, tak si myslím, že neutrpí naša spoločnosť nejakú veľkú ujmu.
Tie výtlačky, ktoré chodia, len pre ilustráciu, tak, samozrejme, sú to Nový Čas, Dorka, Evka, Pes a mačka, Playboy, Voloviny bez ofiny, Čas na lásku, Vrabček, Wedding Day. Takéto veci tam jednoducho chodia a naozaj tí zamestnanci majú s tým problém to tam archivovať. Zaberá to veľmi veľa miesta.
Ešte raz: tie veci, ktoré sú rozumné a potrebné, tie samozrejme, naďalej budú chodiť.
Ešte pre informáciu, Parlamentná knižnica nie je prístupná verejnosti, je najmä pre poslancov a ich asistentov, tí nepotrebujú väčšinu z týchto vecí ku šťastiu.
A na záver by som rád uviedol, že máme predsa internet, kde sa v rešeršiach dá aj tak väčšina vecí alebo takmer všetko bez najmenších problémov vyhľadať. Skôr naopak, keď niekto si spomenie dnes, že no áno, pred tromi rokmi v Novom Čase bol nejaký článok a teraz ho chcem vedieť, tak určite nepôjde si to tam listovať a zabíjať s tým čas, ale si to aj tak pozrie na internete.
Takže takýto jeden návrh mám. Chcel by som vás pekne poprosiť o súhlas s týmto, myslím si, že by ste kolegom v Parlamentnej knižnici výrazne zjednodušili život.
Úplne na záver. Toto, samozrejme, preberal som s kolegami Parlamentnej knižnice, preberal som to aj so šéfom poslaneckého klubu SMER, pán Paška tu teraz nie je a som sa ho pýtal na názor, a preto ma aj trochu prekvapilo, že pán Čaplovič, predpokladám, vystúpi a povie nejaké svoje výhrady k tomu. No napriek tomu dúfam, že sa nám podarí sa na tomto zhodnúť.
Ďakujem vám zatiaľ.

Ďakujem.
Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre kultúru a médiá, poslancovi Pavlovi Abrhanovi, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, pán predseda, panie poslankyne, páni poslanci, vážená Národná rada, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Richarda Sulíka na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 212/1997 o povinných výtlačkoch periodických publikácií, neperiodických publikácií a rozmnoženín, audiovizuálnych diel v znení neskorších predpisov.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) o rokovacom poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady zo 17. januára 2011 č. 230 a podľa § 71 rokovacieho poriadku navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 16. marca 2011 a gestorský výbor do 18. marca 2011.
Vážený pán predsedajúci, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem.
Otváram rozpravu. Ako jediný písomne prihlásený, nech sa páči, pán poslanec Čaplovič, máte slovo. A potom otváram možnosť sa ústne prihlásiť.

Vážený pán predsedajúci, vážená Národná rada, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, zopakujem to, čo som dostal inou formou od jedného nemenovaného poslanca koaličného na vaše iné návrhy, aj v tomto návrhu zopakujem to a budem to presne dupľovať a klincovať. "Mať tak vaše starosti, pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky."
Treba povedať jasne tú dlhú genézu, to náročné rokovanie a rokovania najmä v rokoch 2002 až 2006. V rokoch, keď sme museli vo vzťahu k ministerstvu kultúry, ktoré to odmietalo, vyvinúť vo výbore vtedajšom pre vzdelávanie, vedu, šport, kultúru a médiá spolu aj s vtedajšími koaličnými poslancami, najmä s pánom Františkom Mikloškom, jeden z prvých predsedov slobodnej Národnej rady Slovenskej republiky, aby sme vo všetkých oblastiach dosiahli to, aby Parlamentná knižnica bola zaradená tak v periodickej, aj neperiodickej tlači medzi povinné výtlačky, ktoré bude dostávať do Národnej rady.
Naviac sme si uvedomili, a tak sme aj argumentovali, že tak ako v iných štátoch od Kongresovej knižnice cez knižnicu v Dubline pri parlamente, či pre knižnicu v Londýne, v Ottawe, kde som bol, alebo v Prahe, alebo vo Viedni, takéto knižnice existujú a majú komplet všetko, čo vychádza v periodickej a neperiodickej tlači. Pretože tieto národy a tieto štáty a tieto parlamenty si uvedomujú, že je to súčasť kultúrneho dedičstva. A po čase robí sa istým spôsobom odborná selekcia a časť týchto časopisov, ktoré nie sú už potrebné, poskytne rôznym organizáciám, detským, mládežníckym a podobne, čo by sa dalo, samozrejme, veľmi rýchlo riešiť.
Váš návrh, ktorý hovorí o tom, že aby sme konkrétne zaplatili, vybrali časopisy; kto ich bude vyberať, tie odborné, a budeme ich platiť z rozpočtu Národnej rady? Považujem za naozaj scestné, pretože ich dostávame zadarmo a môžeme ich, samozrejme, nielen ukladať, archivovať, ale aj využívať. A je vecou Národnej rady, aby tak, ako je Kongresová knižnica v Spojených štátoch amerických alebo ako sú iné parlamentné knižnice, aby boli prístupné širokej verejnosti a navštevovali túto knižnicu.
Naviac argumentovať, že nemáme dostatok priestorov, Národná rada Slovenskej republiky, ktorá má vo vlastníctve Hrad, ktorý sa rekonštruuje, keby to mali iné kultúrne inštitúcie vrátane Národného archívu, takúto honosnú budovu - národnú kultúrnu pamiatku, tak by v tejto budove sa našlo dostatok priestorov pre to, aby sme tieto povinné výtlačky aj periodickej tlače, aj ktoré ste spomínali, mali kde uložiť a kde by sa mali v podstate archivovať do istého obdobia a potom o nich ďalej rozhodnúť.
Myslím si, že každý kultúrny národ a aj kultúrne parlamenty venujú a budú venovať tejto oblasti veľkú pozornosť. My sme vtedy presadzovali okrem Národnej knižnice, Slovenskej národnej knižnice v Martine, Ústrednej knižnice v Bratislave aj ďalšie knižnice v regiónoch, najmä štátne vedecké knižnice, kde sú univerzity a podobne, aby boli k dispozícií, a vrátane toho aj Ústrednú knižnicu Slovenskej akadémie vied, aby v nich v podstate naša spoločnosť mala dostatok materiálov a hodnôt, ktoré by sa týmto spôsobom archivovali, a v budúcnosti sa rozhodlo, čo tu treba ponechať ako v každom knižničnom systéme otvorenom a čo je možné darovať alebo vyselektovať, ako vylúčiť, to je aj v múzejnej tvorbe, aj v galerijnej tvorbe. Toto funguje všade a venovať povedzme tie výtlačky, ktoré sa vám nepozdávajú, detským domovom, sociálnym zariadeniam a tak ďalej atď. Táto možnosť tu je, len treba v podstate legislatívne aj v spolupráci s ministerstvom kultúry tieto veci napraviť.
Pre mňa je veľmi dôležité aj to, vy poviete, že či to poslanci alebo poslanci nenavštevujú. Nuž bol som na jednej konferencii ešte ako podpredseda Slovenskej akadémie vied v Krakove, kde sa zúčastnili zástupcovia nielen poľskej Akadémie vied, ale boli tam zástupcovia napríklad Max-Planck-Gesellschafte, inštitúcie niečo podobnej, ktorá nadviazala na Wilhemovu akadémiu cisára Wilhema v Nemecku, kde sme diskutovali, či je budúcnosť, lebo nie je budúcnosť v knižnej, písomnej, printovej forme a či v budúcnosti sa nebude to biť navzájom a že bude použitý viacej internet a bude to viacej v elektronickej forme. A tam bolo aj povedané veľmi vtipne jedným nemeckým vedcom, pán Lepenies, ekonóm, veľmi významný ekonóm a sociológ zo slobodnej Freie Universität Berlin (Slobodnej univerzity v Berlíne), že on si ten počítač ani laptop nezoberie do postele, že tá kniha je knihou, časopis je časopisom a budúcnosť majú rovnako knihy, ako aj internetizácia spoločnosti.
Napokon aj v takej vyspelej krajine, ako je Japonsko, venujú veľkú pozornosť tomuto kultúrnemu dedičstvu a týmto tlačiam a ich uchovávajú popri tom, že sú tam maximálne využité aj elektronické formy.
V Spojených štátoch amerických takéto knižnice, ako je Kongresová, sú aj v ďalších, nazvem to, kongresoch, nazvem to, jednotlivých republík, jednotlivých štátov, kde všade majú v každom štáte takúto knižnicu, kde sa nachádzajú všetky veci, ktoré vychádzajú nielen v regióne, ale aj v celých Spojených štátoch amerických. A je povinnosťou štátu, teda aj verejných zdrojov, vytvárať všetky podmienky, aby to bolo archivované.
Naviac Kongresová knižnica, keď sme mnohé veci v minulosti nevedeli zohnať v samotnej moskovskej knižnici, tam sme našli veci aj z východného bloku a z východnej Európy, práve v Kongresovej knižnici. A ja som bol veľmi rád, že som mohol aj Kongresovej knižnici vždy doniesť vecné dary, rôzne vydania zo Slovenska, ktoré vyšli predovšetkým v anglickom jazyku, aby o Slovensku sa takýmto spôsobom aj senátori, kongresmani Spojených štátov amerických a ľudia, ktorí to navštevujú, mali možnosť oboznámiť.
A znovu sa vrátim teda k meritu veci a to je to najpodstatnejšie, čo som chcel týmto povedať. O tom, že vystupujem a vy ste hovorili, že ste rokovali s predsedom poslaneckého klubu a že môj názor je celkom iný. To svedčí o slobode v našom parlamentnom klube a sme si tieto veci s pánom poslancom Paškom vysvetlili, lebo som nevedel, že s vami predtým rokoval. A škoda, že tu nie je, a dal mi za pravdu, že on s tým problém nemal v minulosti, nemal s tým ani pán predchádzajúci predseda Pavol Hrušovský a dokonca práve za jeho predsedovania v parlamente tu bolo prijaté to rozhodnutie a tento zákon, že sme výrazne posilnili knižnú a periodickú, teda neperiodickú a periodickú tvorbu zo Slovenska, ktorá sa dostala do tejto knižnice.
Preto si myslím, že nie je dobré, nie je to dobrá cesta, a myslím si, že treba hľadať iné spôsoby, pretože ten, kto chce riešiť veci, hľadá spôsoby a ten, kto nechce tie veci riešiť, tak hľadá dôvody. A myslím si, že človek, ktorý je na čele našej Národnej rady a naším speakrom, t. j. napríklad v kanadskom parlamente je speaker, má trošku iné postavenie, by mal skutočne mať aj ten kultúrny, kultivovaný a vedomostný rozmer. A naviac si myslím, že by tento materiál mal sa dostať aj do výboru pre školstvo, pretože je to o vedomostiach, je to o vzdelanosti a je to o vzdelanostnej spoločnosti a myslím si, že máme tam veľa múdrych ľudí, či už z opozície a z koalície, ktorí by sa k tomuto návrhu pána poslanca Sulíka, predsedu Národnej rady a predkladateľa, vyjadrili. Bolo by to dobré, lebo tam by sme mohli aj v tom, keď to prejde do druhého čítania, o týchto veciach diskutovať a hľadať argumenty aj odborníkov, knihovedcov. Ja nemám nikdy problém na tento výbor pozvať vždy odborníkov z praxe, pretože zákony robíme nie pre seba, ale robíme pre ľudí, pre občanov tejto vlasti a predovšetkým špeciálne pre ľudí, ktorí si to zaslúžia a ktorí v tejto oblasti pracujú.
Preto, pán predseda Národnej rady, samozrejme, nepovažujem to za správne rozhodnutie a dobré, rozumné rozhodnutie, skôr by som videl trošku v tom ochudobňujúce rozhodnutie pre našu Národnú radu. Naviac bude nás to stáť finančných prostriedkov, ktoré by sa dali výraznejšie využiť, aj v tej výške 900 eur, tak sa to pohybovalo taxatívne, na prácu parlamentu a na prácu tých ľudí, ktorí nám robia ten dôležitý servis v parlamente, v Národnej rade, a ktorí vytvárajú všetky podmienky pre to, aby naša práca bola zmysluplná, kvalitná, efektívna a predovšetkým pre občanov Slovenskej republiky.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem. Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami štyria. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických. Predpokladám, že bude súhlas, aby sme to ešte dokončili s faktickými.
Takže, pán poslanec Somogyi, nech sa páči.