16. schôdza

Pán poslanec Galbavý.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Pán kolega Rafaj, prekvapím vás, možno, že ani ja, mám malé vecné výhrady voči zákonu, ktorý predkladá pán minister kultúry, ale musím otvorene povedať, že tento zákon je kvalitnejší ako je súčasne platný a z viacerých dôvodov.
Pán minister mení v práve na odpoveď a veľmi dôležitú vec, ako tu už viacerí spomenuli, aby ktokoľvek mal právo na odpoveď, právo reagovať a brániť svoju dôstojnosť, česť, len v prípade, že pôjde o nepravdivé informácie. To je veľmi podstatné.
Pán kolega, vystúpili ste v niektorých pasážach vecne, nakoniec ste žurnalista vyštudovaný. Prevažnú časť vášho vystúpenia, ale ste venovali kritike médií, ich kvalite, ich neobjektivite, ich závislosti v úvodzovkách. No, ale pani Magda už spomenula, že štyri roky ste mali dosť času na to, nakoniec keď pán exminister kultúry Maďarič predkladal tento návrh zákona, tzv. tlačový zákon, jedným slovom ste sa nezmienili, že by ste chceli túto právnu normu rozšíriť o paragrafy, ktoré by zabezpečili objektivitu, nestrannosť a slobodu médií.
No, nemohli ste, poviem vám celkom otvorene, ono sa to ani celkom dobre nedá. Sloboda, objektivita a nestrannosť týchto médií je naozaj v záujme samostatných médií a v rámci samoregulácii ich môžu dosiahnuť.
Pán kolega, tento zákon je naozaj obrovským posunom k tomu, aby médiá boli slobodné. A keď budú médiá slobodné, môžeme od nich očakávať, že aj informácie budú objektívnejšie, pravdivejšie a nestranné. Ďakujem pekne.

Nech sa páči, pán poslanec Rafaj, môžte reagovať na faktické poznámky.

Ďakujem. Takže, aby bolo zrejmé, ide mi o slobodu novinára. Ide mi o pravdu žurnalistického komunikátu a ide mi o právo verejnosti a akým spôsobom zákonodarný zbor upravuje šírenie tohto práva na informácie, pretože mám za to, že nie majiteľ médií, ale ak, tak verejnosť, a ak, tak novinár majú právo slobodne šíriť a slobodne prijímať takéto informácie. Vôbec nemám pocit, že by som bol ja alebo niektorý z nás, nejaký chránený živočích, pretože som povedal, že musíme strpieť tzv. úsudky, ktoré sú častokrát, povedzme, za hranicou nečitateľnosti, ale dobre, išli sme do boja, musíme si na to zvyknúť.
Čudujem sa KDH, takejto liberálnej interpretácii, pretože ľudia chcú aj porno, pani kolegyňa, pozrite sa tam. Veď máte to tam plné. Choďte na benzínku a tam toho máte na mraky, takže som dosť sklamaný aj z postoja KDH, že o mravnosti asi kážete iba niekde v uzatvorených priestoroch a bojíte sa poukázať tam, kde rôzne nemravnosti sú páchané v žurnalistických komunikátoch, pretože je treba vytvoriť iba podmienky.
Ak my tieto podmienky nevytvárame a tvrdíme, že vraj trh vyrieši také hodnoty ako je sloboda, ako je pravda, ako je posun spoločnosti k nejakým víziám, motivovanie spoločnosti alebo tzv. spoločné alebo spoločenské dobro, no tak potom sme asi z rozprávky alebo z minulého storočia, pretože ja som toto vedomie stratil asi tak v desiatich rokoch.

Pán poslanec bol posledný, ktorý sa písomne prihlásil, preto otváram možnosť sa ústne prihlásiť do rozpravy. Konštatujem, že sa hlásia piati. Končím možnosť sa prihlásiť do rozpravy ústne. Pán poslanec Číž sa prehodil, ale v poriadku. Takže, pán poslanec Senko, Ondruš, Viskupič, Podmanický a Číž.
Nech sa páči, pán poslanec Senko, máte slovo. Pripraví sa pán poslanec Ondruš.

Vážené panie kolegyne, kolegovia, pán minister, s dosť veľkým záujmom som očakával, k akým navrhovaným zásadným zmenám príde k zneniu súčasne platného tlačového zákona a hlavne, aká bude argumentácia a snáď aj, o aké štatistické údaje bude podopretá. A to najmä, že bude podopretá štatistickými údajmi, ktoré by dali predkladateľovi za pravdu, že právo na odpoveď a jeho uplatňovanie, ktoré bolo pri schvaľovaní súčasne platného zákona tak kritizované predovšetkým zo strany vydavateľov, bude mať oporu pre jeho návrh a potvrdí, že v praxi bolo zneužívané.
Právo na odpoveď, ktorého cieľom je chránenie osobnostných práv, sebaobrana, určuje aj povinnosti vydavateľov, ktoré z jeho uplatňovania vyplývajú. Právo na odpoveď vychádza zo zásady, nech je vypočutá aj druhá strana, a to najmä vtedy, keď sa skutkové tvrdenie dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu, alebo dobrej povesti právnickej osoby.
Predmetom tohto práva je len skutkové tvrdenie, ktoré vylučuje odpovedať na hodnotiace úsudky. Právo na odpoveď vzniklo pôvodne ako súčasť európskej mediálnej legislatívy. V minulom storočí sa začalo postupne zavádzať takmer vo všetkých členských krajinách Európskej únie. Zaujímavé je, že najväčšími odporcami týchto zmien boli práve novinárske organizácie, vydavatelia a ich zväzy. Svojím spôsobom sa dá povedať, že išlo aj o boj záujmových skupín, ktorý bol celkom účelovo maskovaný obavami o slobodu tlače. Argumenty podobného charakteru ako u nás, používali novinári takmer všade, kde sa toto opatrenie zavádzalo, a kde už dnes úspešne funguje. Horúca láva slov na toto právo v období prijímania súčasne platného zákona sa spájala s argumentáciou, že aj na Slovensku bude ohrozená sloboda slova, že to bude znamenať aj koniec slobodnej tlače. Bola to téma, ktorú za účinnej podpory tlače a jej vydavateľov, využívali politici vtedajšej opozície.
Dnes s odstupom času môžeme posúdiť, čo sa vlastne stalo so slovenskou tlačou, či naozaj bola ohrozená sloboda tlače a slova, či je naozaj táto hodnota ohrozená súčasne platným zákonom. Sami to môžete posúdiť, posúdiť, čo sa vlastne stalo a urobiť si vlastný názor. Očakával som, že potvrdenie potreby novelizácie zákona tu bude zdôvodnené hlavne v dôvodovej správe, na základe zdokumentovaných konkrétnych prípadov žiadostí o opravu, či odpoveď v zmysle platného tlačového zákona, možno snáď na základe nejakej evidencie konkrétnych prípadov, žiadostí o odpoveď, či opravu, či opravu nepravdivých údajov.
Nič také sa však nestalo, a tak bezargumentačné zdôvodnenie tohto návrhu smeruje skôr do kategórie subjektívneho zhodnotenia alebo hodnotenia súčasne platného zákona viac-menej v prospech nejakého subjektu, subjektu, ktorý je skrytý za slovom vydavateľ.
Niečo sme sa však predsa dnes dozvedeli, ale bolo to z úst bývalého ministra kultúry, súčasného poslanca pána Maďariča a nepotvrdzovalo, že by tento zákon napríklad drvivo využívali, alebo zneužívali politici, a že by jeho znenie a právo nevyužívali dotknuté osoby. Opak je pravdou.
Konkrétne prípady by mohli zdokumentovať možno jednotlivé redakcie printových periodík, vy ste ich mohli využiť, ale tie sa v prípade, že zrejme žiadosti o opravu a odpoveď boli oprávnené, istotne nebudú chváliť svojimi vlastnými chybami. V celom tom virvare slov a tlaku vydavateľov unikala a zaniká jedna z možností, kto tu dáva zákon dotknutej verejnosti, a to právo na odpoveď v aktuálnom čase, v období, keď sa o tom píše, keď je téma živá a žije aj vo vedomí čitateľov, a vtedy má dotknutá osoba právo pod možnosťou primeranej finančnej náhrady v prípade neodôvodneného neuverejnenia žiadať uverejnenie opravy alebo odpovede.
Podotýkam, že o tom, ak náhodou printové médiá túto žiadosť zamietli, môže rozhodovať príslušný súd a príslušný súd rozhoduje aj o sankcii, aj výške. Práve táto možnosť zrejme naháňa zimomriavky na tele vydavateľov, a preto neustále hľadali, ako túto možnosť dostať von zo zákona. Dnes sa ako ústredná a zásadná zmena tohto návrhu zákona uvádza obmedzenie práva na odpoveď pre verejného funkcionára, čelných predstaviteľov politických strán vo vzťahu k skutkovému tvrdeniu súvisiaceho s výkonom ich funkcie.
Chcem však upozorniť a upriamiť vašu pozornosť na skutočnosť, že návrhom zákona sa ruší právo na uplatnenie primeranej finančnej náhrady v prípade neuverejnenia opravy, odpovede, alebo dodatočného oznámenia, a toto je ústredná zmena navrhovaného zákona. Toto je zmena, ktorú vítajú vydavatelia, toto je zmena, ktorej odstránenie a schválenie odstráni z ich tela zimomriavky. Toto ustanovenie v zákone nútilo vydavateľov, aby naozaj seriózne pracovali, aby zverejňovali overené informácie, aby zbytočne nepoškodzovali dotknuté osoby a ich česť pred verejnosťou. Táto zmena v prípade schválenia im uvoľní ruky, posilní ich možnosti voči verejnosti a možno aj možnosti s jej manipuláciou.
Cez túto zmenu, ako aj cez rozšírenie okruhu dôvodov, kedy nebude povinný vydavateľ uverejniť opravu, odpoveď, či dodatočné oznámenie sa treba dívať na tento návrh zákona a nenechať sa oklamať proklamovanou zásadnou zmenou, ako sa ju snaží prezentovať predkladateľ. Preto tento návrh nie je v prospech verejnosti, ochranou pred neoverenými informáciami, aj v prospech záujmov vydavateľov a posilňovania ich postavenia voči verejnosti. Práve preto nemôžem tento návrh zákona podporiť. Ďakujem za pozornosť.

Na vystúpenie pána poslanca Senka s faktickými poznámkami dvaja. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických. Pán poslanec Viskupič.

Ďakujem. Pán kolega, ja si myslím, že ad jedna, v dôvodovej správe, ad dva v paragrafovom znení je predsa jasne napísané, že sme chceli odstrániť zásadné výhrady voči uplatňovaniu práva na odpoveď verejných činiteľov. Vy ste tu možno aj správne definovali niektoré časti práva na odpoveď, ale stále zabúdate na to, že sme chceli a aj úmyslom, teda zákonodarcu v tomto momente je to, aby nebol tento inštitút zneužívaný na možno, sa dá až nadnesene alebo s určitou mierou hyperboly povedať zárobkovej činnosti, kedy sa tento inštitút dá zneužívať voči tým záhadným, alebo ako ste ich nazývali vydavateľom, ktorí boli častokrát stavaní do polohy tej, že či uverejňovať pravdu alebo pravdu neuverejňovať, pretože by mohli byť postavení do úlohy tej, že niekto dokáže využiť tento inštitút práv na odpovede ako zárobkovú činnosť a dokonca týchto vydavateľov likvidovať.
Túto vec ste ani raz nespomenuli a myslím si, že tým, že medzinárodné spoločenstvo aj vôbec zainteresovaní ľudia v tejto novinárskej brandži vedia, že jediným a možným momentom pri uplatňovaní tohto práva bola likvidácia nepohodlných vydavateľstiev a nepohodlných novinárov. Ďakujem.

Pán poslanec Galbavý.

Ďakujem za slovo. Pán kolega, ja si pamätám, keď ste predkladali tlačový zákon v minulom volebnom období, naša politická strana a nakoniec celá opozícia ho zablokovala. Je to pravda, zablokovali sme Lisabonskú zmluvu a vôbec toho neľutujem, malo to predovšetkým veľký význam, pretože ten pôvodný návrh, ktorý pripravoval pán exminister Maďarič bol likvidačný pre médiá, eliminoval slobodu, skresľoval objektivitu informácií a tak ďalej, čiže bol veľkým bičom a zastrašoval existenciu médií ako takých.
Potom ste ustúpili, zákon ste upravili, čo je chvályhodné, ale my stále tvrdíme, že ten zákon je nedostatočný a má svoje chyby a samozrejme, pán minister predkladá návrh zákona, ktorý by mal tieto chyby opraviť.
Čo sa týka verejných činiteľov, rovnako si myslím, že by nemali byť vyňatí, poviem celkom otvorene, nemali by byť vyňatí z práva v prípade, že média o nich poskytnú informácie alebo skutkové tvrdenie bude mať nepravdivý charakter. To nie je správne, ale isteže som o tom presvedčený, že sa ešte zhodneme v druhom čítaní a nájdeme spoločný prienik, ale nie je to z mojej strany žiadna podmienka. Za zákon v každom prípade zahlasujem, lebo je to obrovský posun a krok dopredu.
Pán kolega, ďalej čo vám môžem vyčítať, hovoriť o zákone, o súčasnom platnom zákone, ktorý dáva možnosť zneužívania, že nie je zlý len na základe štatistických údajov, pretože sa zriedka kedy využil doteraz, je argument iracionálny. Sám dobre viete, že štatistika sa kedykoľvek môže meniť. Dnes sa nezneužíva, zajtra sa zneužívať môže. Takže z tohto argumentu by som nevychádzal. Ďakujem pekne.