16. schôdza

Pán poslanec Podmanický, ja by som tiež chcel reagovať ako niektorý z mojich predrečníkov na tú časť vášho vystúpenia, ktorá sa týkala toho, že ste dávali do protikladu snahu o zisk majiteľov médií a snahu o hľadanie pravdy v médiách alebo u novinárov a potiahol by som to ešte trochu ďalej, pretože snaha o zisk je úplne legitímna v slobodnej spoločnosti. Je v slobodnej trhovej spoločnosti hnacím motorom všetkých ľudských alebo väčšiny ľudských aktivít a podnikatelia nerobia svoje aktivity preto, lebo sú nejakí autoristi, chcú dosiahnuť zisk, ale tým v slobodnej trhovej spoločnosti nakoniec produkujú podmienky, ktoré vedú k prosperite celej spoločnosti a k zlepšeniu životných podmienok všetkých ľudí alebo veľkej väčšiny ľudí, ktorí v tej spoločnosti žijú. A tak je to aj v médiách, snaha majiteľov o zisk sa nijako nebije so snahou, principiálne sa nebije so snahou o hľadanie pravdy. Môžu nastať individuálne prípady, keď tomu tak je, ale principiálne tieto dve veci vôbec nie sú v rozpore.
V jednej veci však musím súhlasiť, v zásade súhlasiť s tým, čo ste hovorili, keď ste poukazovali na to, že po tej kritike, ktorú opozícia v predchádzajúcom volebnom období venovala právu na odpoveď, by teraz bolo logické, keby sme právo na odpoveď nenavrhovali iba modifikovať alebo obmedziť pre verejných činiteľov, ale keby sme ho navrhli úplne zrušiť. To by som aj ja považoval za dôsledný a konzekventný postoj. A tiež mi trochu pripomína tú situáciu ohľadom zákona o štátnom jazyku, kde zase išlo o tie pokuty, kde súčasná koalícia napriek kritike, ktorú im venovala ešte ako opozícia, nenabrala odvahu tie pokuty zrušiť. Tak je to aj s právom na odpoveď teraz.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. No, ja sa vám chcem pán kolega Podmanický verejne poďakovať. Urobím to aj osobne, ale chcem, aby to aj všetci počuli, za ten príklad, ktorý ste povedali a tá reakcia pána podpredsedu, nebudem hovoriť konkrétne o čo ide, skutočne svedčí o tom, že presne ste trafili klinec po hlavičke, lebo toto bol excelentný príklad toho, ako sa má využívať a prečo má existovať právo na odpoveď. A mohol to byť pokojne aj iný príklad, napríklad keby napísali, že podpredseda parlamentu Bugár nedovolil dohovoriť Ondrušovi a už nenapíšu, že mi uplynuli dve minúty faktickej poznámky. Aj to by sa ho mohlo dotknúť a mohlo by ho vykresľovať ako nejakého nedemokratického politika, ale skutočnosť by bola úplne iná, jednoducho mne uplynuli dve minúty a o tom by sa už tí čitatelia nedozvedeli. A to je presne príklad, ktorý sa teda týka jeho práce ako politika a mal by aj v takom prípade mať možnosť využiť právo na odpoveď.
A rovnako ako ostatných kolegov, aj mňa teda zaujalo ako ste postavili, teda do protikladu, alebo ako ste spomenuli ten, to dosiahnutie zisku a hľadanie pravdy a samozrejme, že nevyhnutne to nemusí ísť proti, ale niekedy to môže ísť proti a práve preto my sme povinní dať do zákona takú reguláciu, aby sme v takých situáciách umožnili, aby to hľadanie pravdy malo navrch pred dosahovaním zisku.
A ja musím povedať, pán kolega, že som rád, že ste to spomenuli preto, lebo tu sa to neustále, opäť sa tu vytvára dojem, že vlastne to právo na odpoveď nejakým spôsobom obmedzuje dokonca aj dosahovanie zisku alebo podnikanie. Nie. Neobmedzuje, jednoducho to len vytvára nové právo. Neobmedzuje práva jedného, naopak dáva práva niekomu ďalšiemu.

Ďakujem pekne. Pán podpredseda, nechcel som vám uškodiť, ale ak nezahlasujete za tento zákon, zostane vám právo na odpoveď, ktorým budete môcť verejnosti vysvetliť ako to je s tou blondínkou.
Ja chcem zareagovať na pána poslanca Dostála a na pána poslanca Šebeja. Ja som netvrdil, že podnikanie a snaha o zisk je principiálne rozporná s hľadaním pravdy, ale nie je to pravidlo. Nevyplýva z podnikania automaticky ako atribút, že podnikanie je hľadanie pravdy, ale niekedy to môže byť. Takže to ja som do protikladu nestaval, len som povedal, že prioritne pri podnikaní, a teda aj pri povedzme vydávaní novín ide o zisk a môže sekundárne tam ísť aj o hľadanie pravdy, ale nemusí. Bohužiaľ, častokrát sme práve svedkami tej druhej alternatívy.
Každopádne sloboda podnikania je sloboda garantovaná ústavou, ale žiadna sloboda nesmie zasahovať do inej slobody. A na druhej strane máme práve tú slobodu a právo na ochranu dobrého mena, cti a tak ďalej, ktorá u politikov je inde posunutá, ale zostáva aj tam v určitých hraniciach. No a tú hranicu treba nájsť. Nesmieme jedno právo presadzovať na úkor druhého práva.
Nechcel som sa dotknúť ani pani poslankyne Vášáryovej, ale ona myslím, že jediná z diskutujúcich tu použila absolútne nenáležitý útok a výpad a potom odišla, tak zas počítajte s tým, pán Galbavý, že vždy budeme reagovať na takéto jej výpady, kde nás obviňuje z nejakého autoritatizmu.
Ja si myslím, že autorita alebo autoritatívny režim vzniká vtedy, keď vláda začne zasahovať a manipulovať so súdmi, s prokuratúrou, s médiami, keď ovládne verejnoprávne médiá a tak ďalej, ale keď to už je druhá téma, ktorá vám je blízka. Takže nemusím ju do detailov rozoberať.
No a ešte na upresnenie práve to, čo pán poslanec Galbavý hovoril, nie je pravda, lebo zákon práve neumožňuje reagovať na pravdivé. A to, čo ste povedali, že súkromný a politický život ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, kolegovia, prerokovávame relatívne malý a svojím spôsobom povedzme na jeho dopady relatívne nepodstatný zákon, nemá sám o sebe okrem niektorých posolstiev, ktoré v sebe nesie, žiadny zásadný obsah.
Ja samozrejme dôvod, prečo sa takýto návrh zákona dáva sem, chápem. Sledoval som teda mechanizmus vnímania mediálneho prostredia u našich kolegov v SaS, čo všetko na túto tému narozprávali. Dokonca si myslím z istého pohľadu, že o to bol niečo neskorší príchod pána ministra do tohto prostredia, znamenal, že aspoň čiastočne sa to dostalo do vôbec zmysluplnej podoby a dokonca aj to tragické, čo je podľa mňa v programovom vyhlásení vlády, opäť má povahu takú, že okresal pán minister, je opäť moja dedukcia, môže to vyvrátiť, do relatívne normálnej podoby, pretože nedá sa nič robiť, pán minister, ani na sekundu vám neupieram znalosť tak aj teoretických a východísk, kde východiskový z predpokladov toho, asi ako má v normálnom štáte vyzerať mediálne prostredie.
Myslím si, že máme na Slovensku dostatok literatúry, pán minister, ja som si teda, pretože môj vzťah k médiám, priznám sa dopredu a k ich stavu na Slovensku je veľmi negativistický. Som dokonca presvedčený, že súčasný stav na Slovensku zásadným spôsobom obmedzuje možnosť hovoriť o Slovensku ako o demokratickom štáte, pretože existuje čosi ako verejný priestor. Je to jeden z termínov, ktorý je jeden zo základných pri tzv. pluralistických teóriách o postavení tlače v spoločnosti a tento názor je v západných štátoch dominujúci. Budem sa snažiť o tom niečo aj v ďalšom priebehu povedať.
Pán minister, ak hovorím o týchto politických náležitostiach, predovšetkým je zásadná otázka. Je politický zápas na Slovensku sprostredkovaný našej verejnosti v potrebnej štruktúre a v potrebných proporciách? Mne srdce jednoznačne kvičí, že ani v náznaku nie. Ani v náznaku nie. Druhá otázka samozrejme potom je taká, že či spôsoby modernej kapitalistickej spoločnosti, voľný trh, záujmy vlastníkov a spravovanie svojho majetku vlastne v konečnom dôsledku zásadne znemožňuje takéto posudzovanie, posúvajme to niekde do nejakých socialistických alebo do nejakej takejto sféry s tým, že tá voľná hra síl je absolútne samozrejmá aj vo verejnom priestore a vlastne akákoľvek regulácia je vlastne spoločnosti škodlivá.
Teraz opäť by asi, vy viete, podľa môjho názoru, veľmi dobre, že ako asi prebieha diskusia vo vyspelých krajinách na túto tému a že tá téza, ktorú máme my v našej ústave a všetci ostatní, že vlastný výkon politiky je v rukách iba len volených predstaviteľov. Sociológovia, filozofi, politológovia vnímajú do akej miery napríklad tak výrazné médium ako je, ako sú médiá, akým spôsobom ovplyvňujú politický život, vyvažujú slobodné hľadanie dobrých riešení v spoločnosti, sú podkladom pre to, aby spoločnosť vo svojich procesoch dokázala kolektívne prijímať dobré riešenia. Do akej miery môžu médiá ovplyvňovať toto slobodné a korektné hľadanie dobrých riešení kolektívnych spoločností a výrazom tohto všetkého sú potom ustanovenia v ústavách, aj v americkej, v dodatku č. 1 o nevyhnutnej pluralite médií. Nevyhnutnej pluralite médií.
Nepochybne na Slovensku je nejaká situácia, máme nejaký mechanizmus transformácie, v roku 1990 v podstate skúpili jednotliví investori noviny, zhodou okolností SME má doteraz, ktorý je teda asi nespochybniteľne pravicové periodikum, tam je aj taký malý, že Práca, čo všetci máme zafixované ako denník odborárov. Aký to malo dôvod a tak vzbudzuje to rôzne asociácie, ale asi presahuje tieto možnosti, tak sa tomuto ďalej venovať nebudem.
V každom prípade si asi myslím, že slušný politik by mal mať záujem o to, aby pre verejnosť, ktorá má právo na informácie dokonca až tak, že vieme, že nedávno prijal Európsky parlament uznesenie, že právo verejnosti na informácie je tak silné, že dokonca sa dostáva do inštrumentálu ľudských práv ako tých základných. Takže pravdepodobne asi ide o sledovanú hodnotu, v tej pluralistickej hodnote, že chceme občanom sprostredkovať vyvážené informácie.
Teraz samozrejme ideme ďalej a ideme zistiť, že do akej miery štát má vstupovať do tohto prostredia. Čo vlastne štát v podmienkach moderného kapitalizmu, v štruktúrach hodnotových, ktoré nám vyjadrila Lisabonská zmluva, môžme hľadať asi ako by to malo vo vnútri vyzerať. Ukazuje sa, že priestor na intervenciu je, pán minister, a nie malý. Dokonca v Nemecku sú vyčlenené peniaze v štátnom rozpočte, kde štát, pokiaľ zistí, že existuje skupinový názor, ktorý má istú intenzitu a prejavuje isté znaky, že je potrebné, aby sa dostal do toho celého vejára spoločenských názorov, aby sa posudzovali názory takto vyslovené v kontexte iných záujmov, veľkých, malých spoločností a platí ho. Dokonca som sa dočítal v knižke tuším Roberta McChesneyho, ktorý hovorí, že klauzulou teda o slobode tlače v prvom dodatku ústavou bola považovaná za spôsob ochrany odlišných politických stanovísk, pretože väčšina novín bola úplne spätá s politickými stranami. Ale ešte tu je ďalšia veta, ktorá ma zaujala. Málo Američanov vie, že vláda aktívne finančne prispievala na tlač novín do neskorého 19. storočia a na distribúciu prispieva dodnes. To znamená, že v demokratickej spoločnosti ochrana skutočne pluralistického prostredia a pre skutočný slobodný boj, povedzme že politických síl, je chránenou hodnotou. V danom prípade, pán minister, samozrejme mám pre vás otázku, ako vy vnímate úlohu štátu v tomto procese, či vnímate to, že samopohyb, ktorý vznikol po revolúcii sám o sebe je dostatočným spôsobom pre to, aby občania ...(Výkriky v sále.) (Potlesk.) (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

... pokiaľ vnímame túto žiadosť, ale dovoľujem si pokračovať, takže ešte ... (Výkriky v sále.) jedna veta. Politicky angažovaný novinársky systém má v demokratickej spoločnosti veľa čo ponúknuť, pokiaľ existuje množstvo dobre subvencovaných médií, ktoré zaisťujú širokú škálu názorov.
Takže, pán minister, dovoľte mi, minimálne z tohto pohľadu samozrejme, odpustite mi drobné zjednodušenia ...(Výkriky v sále.) Na Slovensku máme hrubo deformované mediálne prostredie, ktoré ani z ďaleka nevyjadruje potrebu slobodne a pluralisticky vyjadriť a sprostredkovať občanom informácie podľa štruktúry, vstup, ktorý napríklad aj politických strán, pretože tie v danom prípade sú pravdepodobne najlepšie stelesnením predstáv ľudu o tom, akým spôsobom treba spravovať štát a v akom pomere, ktoré názory, potom sa dostávajú, pravda aj do vlastného výkonu vlády. To je prvý zásadný problém, pán minister, s tým, že tuto si dovolím pripomenúť, že bohužiaľ, identifikovať tieto problémy týmto spôsobom alebo vôbec úlohu štátu som nenašiel v programovom vyhlásení vlády, nie je tam vôbec nič. A keďže toto je váš prvý prejav toho, ako vnímate mediálny priestor, tak dostáva to, že dochádzate s obmedzením, aj toho absolútne ničotného a v podstate nepoužiteľného práva na odpoveď, pretože tá prax je tragická. Tá prax je tragická, o tom opäť v druhom čítaní, pán minister, keď bude treba, vieme dať veľké množstvo veľmi konkrétnych názorov, ako to vyzerá reálne v praxi.
Mimochodom pre tých, pán kolega vie, že sme tu strávili tri mesiace v predchádzajúcom volebnom období, keď si skúsim rozdeliť tú diskusiu, jedna tretina bola spätá s tým, ako zaniknú demokratické médiá, ako zásadným spôsobom zahltia právom na odpovede a právom na opravu, že zásadným spôsobom médiá, vlastne zrušíme mediálny systém, politický prienik do médií politikov bude mať nevídanú intenzitu a pod.
Vážení kolegovia, dúfam, že aspoň v tomto by v normálnej spoločnosti alebo v normálnej diskusii nemohlo dôjsť ako k ničomu. Napriek tomu napr. stanovisko váženej krajanky pani Vášáryovej, ale čiastočne aj vás, pán kolega, o tom, akým spôsobom štrukturujete problém a čo považujete za dôležité, napriek tomu, že táto realita je nespochybniteľná, napriek tomu to tam, to naučené, to scenáristické, zostáva. U kolegyni bez dešpektu tomu rozumiem, u vás relatívne menej alebo, druhá vec je, chápem, že v politike je nevyhnutná istá účelovosť, že.
Vážené kolegyne, kolegovia, to je jeden zo zásadných problémov, do akej miery má štát a akým spôsobom a akými nástrojmi vstúpiť do prostredia tak, aby zabezpečil základnú otázku, skutočnú a reálnu pluralitu médií. Čo a prečo nemáme k dispozícii jednu serióznu komparatívnu štúdiu, že nepoznáme, ako to naozaj v štátoch, pokiaľ sa jedinec o to nezaujíma, v mediálnom prostredí o tom, akým spôsobom by mal byť štrukturovaný mediálny priestor pre reálny politický zápas ani slovo.
Prečo to tak je, pán minister, vyriešime v tretej otázke, kde sa budeme zaoberať vzťahom ekonomickej moci a politickej moci, ako to teraz vyzerá, ako vyzerá skutočná pluralita súčasnosti. Ako to vyzeralo kedysi, v čase, keď sme teda formulovali obrovskú potrebu slobody tlače, lebo ten štát kedykoľvek vedel tým a oným spôsobom, cenzorským a neviem akým zasiahnuť do médií. Kto je skutočným pánom v našej spoločnosti? Ostaňme už pri tejto téme.
Budem hovoriť o tej ekonomickej. Existuje obrovské množstvo kníh, už nie štúdií, pán minister, obrovské množstvo kníh, ktoré o tom hovorili, že ekonomická moc zásadným spôsobom pohlcuje moc politickú. Ak to táto ekonomická moc robí, tak zásadným spôsobom je nejakým spôsobom okresať autentických, volených predstaviteľov ľudí a umožniť to, aby nevolené subjekty, nevolené objekty dokonca, takto by som to povedal, mohli bez akýchkoľvek problémov vstupovať do procesov tvorby štátnej vôle a zásadným spôsobom ju obmedzovať.
Jedna z nich, pán minister, pre mňa je práve, lebo to je jediný pandant ekonomickej moci čo na Slovensku máme, to sme my tu. Prakticky nikto iný to nemôže urobiť a my sme reprezentanti vôle ľudí tohto štátu. To znamená permanentná dehonestácia poslancov, oslabovanie ich významu, oslabovanie významu štátu pre mňa znamená len jedno. Šumpeter napísal kedysi takú krásnu knižku o kapitalizme a socializme a jedna z vecí, ktorá tam bola, ktorý hovoril akonáhle niekde odíde moc, ktorá je volená a seriózna, okamžite ju zaplní moc iná, ale už nie moc volená a tam je trošku problém, až niekedy zásadný problém. Takže to je ďalšia vec, ktorú potrebujeme pri týchto diskusiách, keď teda ideme rozprávať prvýkrát v tomto volebnom období o médiách a chceme sa baviť o korektnom riešení.
Skrátim to a nechcem vás unavovať, idem ďalej, ale ešte to musím urobiť. Pán minister, tretí zásadný problém, ktorý tu máme. Máme našu ústavu, ktorú si všetci vážime, považujeme ju za základné východisko pre organizáciu nášho štátu, považujeme ju za akúsi spoločenskú zmluvu nás všetkých, toto je mandát od ľudí, ktorý sme dostali, aby sme ju v praxi realizovali. Článok 26 - politické práva, aby som začal vaším priestorom, pán minister, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Obmedzenia iba podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu, podmienky ustanoví zákon. Ale ešte predtým, predtým čl. 26 máme aj jeden článok, ktorý sa volá čl. 19. A tento článok obsahuje v ods. 1 nasledovné: každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Zoberme si nástroje mediálneho prostredia, pán minister, zoberme si teda tú interpretáciu práva žurnalistov a skúsme ju aj vo väzbe na zákon, ktorý ste sem predložili, posúdiť ako to vlastne vyzerá s takto štruktúrovanými osobnými a individuálnymi právami. Nepochybne kdesi, a to už sú ústavné problémy, je aj právo na to, aby zákonom bolo pre konkrétny určený cieľ možno obmedziť aj takéto práva, ale musia byť vyvážené a tak ďalej a tak ďalej. O dôvodoch pravda niekedy inokedy.
V zásade máme dve základné kolízie, už iba pri tejto interpretácii, s ktorou ja nesúhlasím, ale rešpektujem ju, že teda na jednej strane majú novinári, napriek tomu, že sú obchodnými spoločnosťami, ktoré sú určené z ASSIS a tak ďalej, tak napriek tomu majú neobmedzené právo na šírenie informácií s tým, že ďalšou tragédiou je, aj podľa znenia ústavy pre mňa, že jednoducho oni, čo sa týka povinnosti hovoriť pravdu, nemajú ju zákonom stanovenú. To si málokto uvedomuje u nás a túto povinnosť sme stanovili len pre elektronické médiá, pre rozhlas a pre televíziu. Preto sa mne stalo, že keď som diskutoval so šéfredaktorom SME pred asi rokom v Slovenskom rozhlase, tak ako s veľmi úprimným úsmevom sa na mňa pozrel a povedal, pán poslanec a odkiaľ vy beriete, že ja mám právo písať objektívnu nejakú pravdu, o ktorej vy tu hovoríte, však si kúpte médium, tlačte si vy, čo chcete a vydávajte si.
Takže aj tu je zásadný priestor k tomu, aby sme sa znovu vrátili k diskusiám o jednom základnom pojme, ktorý sme za posledných dvadsať rokov výrazným spôsobom obmedzili. Ide o intenzitu a kapacitu. Tu je problém verejný záujem. Veď predsa, ak chceme povedať, že naozaj, že súčasťou slobody je to, že niekto môže bezbreho súdiť, môže šíriť názory aké chce, pričom ten, ktorý má médiá, z tohto pohľadu má v rukách pištoľ. Jožo Šipka z našej dediny, ten bohužiaľ môže šíriť ako chce záujmy, môže uraziť akurát svojho suseda, nikto jeho urážku nikdy nebude počuť. Ten, kto má médiá a má v rukách zbraň a možno to nie je pištoľ, možno je to ...... Takže spoločnosť asi musí rozmýšľať nad tým, akým spôsobom korektne udržať obidve hodnoty živé. Aj právo na to, aby naozaj, čo z minulosti bolo veľmi časté a my, ktorí sme žili do roku 1980 vieme, čo to je regulované médiá. Nikto z nás, pán minister, také médiá nechce. Chce slobodné médiá, ale chce médiá, ktoré korektne zohľadňujú aj ten problém, že ľudia u nás existujú, majú právo na súkromie a je ústavne fixované a základné, majú právo na to žiť dôstojne, to je ďalší výrazný rozmer. Keď budú o mojom predsedovi alebo vašom predsedovi strany vypisovať, že je tajtrlík, neviem a to všetko, čo sa tam stalo, bude sa zneužívať novinárska robota na to, aby ho evidentne mentálne narušovali, vstupovali do najcitlivejších osobných vecí a toto všetko vyhlásime za niečo, že to je daň za slobodu, je to nezmysel. Lebo, pán minister, ja viem, že v iných krajinách to tak celkom nie je, že to tak celkom nie je. Je úplne napr. zaujímavé, málokto tu pozná a nikto nesprostredkoval ako vyzerá v tomto smere právne obmedzenie v Spojených štátoch.
Ak niekde nie je takéto obmedzenie, vo Veľkej Británii, a je veľmi zaujímavé, že to tak nie je, aj keď na druhej strane, lebo zase vo Veľkej Británii existuje ten krásny kódex, všetci ho napodobňujeme, BBC, morálny kódex BBC. Etický, ďakujem veľmi pekne, pán minister. Etický kódex. Inak, mimochodom ten potom ten štvrtý a posledný bod, aby som vás dlho neotravoval, vážený pán minister.
Takže tento návrh zákona, ktorý ste dali, nerešpektuje to, že existujú dve proti sebe veľmi zásadné hodnoty, ktoré spoločnosť musí bezpodmienečne chrániť. A musí hľadať jedno korektné východisko s tým, že, pán minister, ešte chcem povedať jednu vec, ktorá je charakteristickým znakom ľudských práv. Oni majú dve stránky, formálnu a materiálnu. Formálnou stránkou je iba to, že deklarujete právo niekoho, ale druhou, materiálnou je, že to právo niekto musí aj zabezpečovať, chrániť a musí pre ňu vytvárať priestor. A tu si myslím, pán minister, že veľmi dôležitý priestor je pre vládu Slovenskej republiky. Tu je to, čo sme aj v minulosti hovorili, že vláda v tomto smere má povinnosti, musí vyhodnocovať stav, vyhodnocovať jej jednej, druhej hodnoty, musí ich zvažovať tieto hodnoty a musí vychádzať s regulatívmi, ktoré jednoducho obidve hodnoty v primeranej možnosti, pokiaľ je to najlepšie možné, chrániť. To je morálny imperatív pre nás všetkých alebo aj etický, keď chcete, pán minister. Takže toto sú dve také základné veci, ktoré som chcel povedať.
A tretiu, ktorú som chcel, pán minister, som sa chcel vrátiť, do akej miery máte vy vzťah, ako bývalý novinár k novinárskej etike. V kódexe je veľmi vo všetkých publikáciách veľmi podrobne rozobratá. Ja som si pozrel a vybral zas po dlhom čase etický kódex Slovenského syndikátu novinárov, lebo ten sa mi zdá, že je taký najvšeobecnejší, je najmenej kontaminovaný politickými aktivitami novinárov, ktoré sú zreteľné a viditeľné a tento kódex vám len pripomenúť.
Viete čo je, vážení kolegovia, mnohí, v tomto kódexe napísané? A skúste si to porovnať s vašimi osobnými skúsenosťami s médiami. Pre prácu novinára základné hodnoty čl. 2. Pre prácu novinára sú prvoradé hodnoty osobnej slobody, spravodlivosti a slušnosti. Vo svojej práci sa snaží o presadenie týchto hodnôt v spoločnosti. Hlavnými zásadami, ktorými sa novinár riadi vo svojej práci sú: nestrannosť, vyváženosť, objektivita, poctivosť, čestnosť, pravdivosť, zodpovednosť a dôsledné overovanie faktov. Novinár a verejnosť navzájom nezávislé fakty, hodnotenie od nezávislých zdrojov. Nemá o tom význam hovoriť, ale dovoľte mi, v tomto smere, čo hovorí a tomu budú rozumieť aj kolegovia na ľavej strane, teda v danom prípade tohto nášho váženého fóra poslaneckého, čo napísal taký Fedor Gál o tomto v istom časopise, aby som ho 28. júla 2008: slobodné médiá neexistujú rovnako ako neexistujú nezávislé médiá, nepoznám azda jediného človeka z médií a od médií, ktorý by nepoznal pravidlá svojej roboty. Poznám však súčasne iba naozaj veľmi málo takých, ktorých berú vážne. Drvivá väčšina na ne zvysoka kašle. Obeťou sú diváci, poslucháči a čitateľ. Takže z nášho prostredia, ale netreba, myslím si, že toto svojím spôsobom stačí.
Pán minister, nechcem rozprávať o tom, aké mám sám vlastné skúsenosti s médiami, ale mal som tú česť a veľmi ďakujem za tú možnosť váženým kolegom byť predsedom klubu štyri roky, aj podpredsedom Národnej rady. Koľkokrát sa mi stalo, že jeden telefonát v čase plnenia svojich pracovných povinností a občas boli aj dosť turbulentné situácie, jeden telefonát kde bez predstavenia, bez všetkého som dostal otázky, korektne som odpovedal, čiže som povedal svoj názor momentálne a toto sa objavilo ako rozhovor, tri, štyrikrát a vo všetkých tzv. serióznych novinách, v Pravde, v Hospodárskych novinách aj v SME. Je to v súlade s týmto kódexom? Čo s tým sa dá robiť? Kto to má sledovať? Nikto? Je to voľná hra síl? Vy?
Môj priestor, ktorý bol doteraz do toho nášho pokusu začať niečo s týmto priestorom robiť, pretože ten zákon, ktorý sme prijali, bol symbolický, sám o sebe neznamenal nič, všetci sme to vedeli, aj vy, vážení kolegovia, ale vyrobili ste ten obrovský cirkus, dokonca ste dávali do hazardu Lisabonskú zmluvu. Nepochopiteľné pre mňa doteraz, myslím si, že ale aj v tomto smere, uznám, ste si sami uvedomili, že to bola nebotyčná hlúposť, ale na druhej strane výhodnosť pridať sa na ochranu vydavateľov, aby mali politickú zbraň, politickú pištoľ, politickú bazuku, ktorú ale nikto nemôže zásadným spôsobom oslabiť, ani len oslabiť trošku a aby oni mohli byť hlavnými hráčmi slovenského politického života. Aká bola úloha médií podľa vás, poniektorých, pri voľbách, ktoré sme teraz urobili. SMER mal 47 % - 49 % v druhom alebo v treťom roku, v druhom roku vlády, ak si pamätáte, v prieskumoch verejnej mienky, čo také náhle sa stalo? Bola to taká dramaticky dobrá práca, váženého kolegu Galbavého a iných? No nepochybne, že áno, pán minister. Bolo to to a niektorí aj nezávislí pozorovatelia, pán minister, hovoria, no médiá zistili, že by to bolo tragické, keby to tak zostalo a začala sa práca, ktorú sme vnímali. Nemá to ani význam popisovať, môj osobný názor dokonca je, že čiastočne, že tá voľná hra politických síl má istý výraz v spoločnosti. To znamená, naozaj nielen štát musí niečo urobiť pre to, aby nositelia, aby boli nosiče nezávislé pre jednotlivé pluralistické názory, ale že musí niekto aj ten, ktorý chce niesť tie názory, musí niečo pre to urobiť. Toto ja jedno uznávam, pán minister, a v tomto smere naozaj, minimálne to, že o týchto veciach treba hovoriť a vytvoriť priestor pre ozajstnú pluralitu.
V čom je ešte posledný problém, pán minister, takže čítal som vám ten etický kódex, čo tam všetko má byť: nestrannosť a tak ďalej a tak ďalej. Pán minister, toto vystúpenie by som možno nebol ani absolvoval, lebo tak, ako aj ostatní podlieham pocitu márnosti, že do týchto vecí prakticky nemá význam nič hovoriť a keď, jednoducho. No a po druhé, ešte je tu taký drobný rozmer, že nesmierne nám pomáha, nesmierne nám pomáhajú nové technické prostriedky. Ako som bol úplne v beznádeji, že jednoducho ľudia ako Hríb a Schutz a podobní ľudia, ktorých si pamätám, ich publicistickú činnosť z rokov 1990 až 1993 v Ľudových novinách, kde taký obrovský dešpekt voči Slovensku a také veci, myslím si, že bol extrémny, že som niečo také podobne aj v polohách, kde kritizoval niekto populáciu, z ktorej vyšiel, tak intenzívnej a tak extrémnej polohe som nikdy nevidel. Úplne náhodou sa títo ľudia stali dominantnými v politickom živote na Slovensku, pričom zas pri voľnej hre rešpektujem, že áno, len úplne mi nejde dokopy, že títo ľudia sa stali dominantnými vo verejnoprávnych médiách. Vo verejnoprávnych médiách, pán minister, nebudem opakovať znovu, čo tu je napísané o nestrannosti a pod., podľa môjho názoru sa nikto neodváži v tomto parlamente, vážne povedať, že pán Hríb je nestranný novinár. Ja nespochybňujem jeho novinársky talent. Ale tak demonštratívne vyjadrovať jednostrannosť, ako to robí on a jeho posledné vyhlásenia o tom, že je americkým vlastencom, čítal som to v tom týždni, a to hovorí veľmi zásadné, a je tu len preto, že nemôže nikde inde ísť a tak ďalej a zrazu zisťujem, že tento pán má sprostredkovávať politický zápas na Slovensku, dokonca vo formáte, ktorý na Slovensku ešte nebol. Má to trvať celý večer v stredu a tento človek pri jeho známej objektivite, kde si pamätám, že ten pomer štyri a jedna nemá význam. V druhom čítaní, vám pán minister, budeme citovať a predstavíme pána Hríba, ako teda hlavného sprostredkovateľa a moderátora, korektného politického slovenského života, budeme o tom rozprávať, predvedieme vám ho v plnej kráse so všetkým čo k tomu patrí. Pre tieto účely, pán minister, len jedno, poprosím, berme aj tú vašu funkciu vážne, aj my svoju poslaneckú funkciu vážne, pričiňujme sa naozaj o to, nech aspoň trošku vidíme tendencie rastu v politickej kultúre, v etike, aby to, čo ja vám neberiem, máte tak isto rád, ako ja túto krajinu, ktorú chcem, aby rástla, aby sa skvalitňovala, a aby sa čo najviac podobala tým štandardom toho optima, ktorý samozrejme nikdy nedosiahneme ako je to len možné. Toto je neuveriteľný krok späť. Je urážka vmetená do tváre ľudí, ktorí si naozaj želajú objektívny a korektný priestor pre sprostredkovanie politického zápasu na Slovensku. A ja si to osobne veľmi želám.
Nikdy by som verejne nič nepovedal proti tomu, veď je kýbeľ súkromných médií, ktorý si predsa všimnú obrovský talent pána Hríba, ale jeho s jeho chápaním korektnosti, tolerancie a neviem čoho všetkého, s jeho obrovskou jednostrannosťou urobiť hlavným moderátorom je výsmech, pán minister a bude veľkou hanbou aj na vašom štíte, s ktorým predpokladám za štyri roky budete odchádzať.
Vážené kolegyne, kolegovia, ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť a pevne verím, že kolegovia z koalície, že odložíte rokovanie o tomto návrhu zákona, že pán minister naozaj zváži niektoré aspoň základné nuansy, ktoré neumožňujú, aby sme mohli náš mediálny priestor, náš verejný priestor, pán minister, vyhlásiť za korektný, že pripravíte aspoň náznak nejakých riešení, že ho vnímate tento problém a že chcete s tým niečo robiť. Ak toto schválite, v podstate sa nič nestane, lebo ten existujúci mechanizmus, aj opravy, aj nároku na opravu, aj na odpoveď je v podstate nefunkčný. Nič sa nestane, ale, ale. Veľmi pekne ďakujem. (Potlesk.)

Oceňujem, že pán poslanec rozprával a dotkol sa problematiky etiky v médiách, čo skôr, ale patrí do oblasti samoregulácie a nie je možné to upravovať samozrejme v zákone, ale súvisí to s danou problematikou, pretože už prieskum Medzinárodnej asociácie Publick Relatioun z Ipra dokázal z tohto prieskumu, že neetické postupy v médiách sa často vyskytujú, a preto aj odporúčal chartu o transparentnosti v médiách.
U nás funguje okrem tohto kódexu aj inštitút tzv. tlačovej rady. Prečo hovorím tzv., pretože, keď budem citovať redakciu Média portál a v publikácii pani Môcikovej z r. 2002, tak tlačová rada má len vymedzený priestor, nemá nástroje relevantných trestov, ktoré by vzbudzovali rešpekt a v niektorých prípadoch dokonca akoby nemala ani autoritu. A ja som si pozrel výročné správy tejto agentúry, teda tlačovej rady. V roku 2007 riešila pätnásť podnetov, z toho boli štyri sankcie upozornenia a štyrikrát pokarhanie, o rok na to v r. 2008 dvadsaťjeden podnetov, z toho dvakrát pokarhanie a štyrikrát znepokojenie. Ten priemer riešených podnetov je asi deväť za rok.
Dámy a páni, naozaj si myslíme, že pri 365 vydaniach približne denníkov krát samozrejme ich počet, množstvo týždenníkov, bulváru, mesačníkov, naozaj bolo len deväť prípadov porušenia etiky v médiách? A pozrime sa, ako to vlastne skončilo. Takže, je to relevantný problém, s ktorým sa nevie, bohužiaľ, žurnalistická obec relevantne vysporiadať.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Číž, opätovne som sa pokúšal extrahovať súvislý obsah z toho, čo ste hovorili. Nepodarilo sa mi to, tak budem hovoriť len k jednej veci a tou je to, ako ste pomenovali Štefana Hríba vo vašom prejave. Štefan Hríb je, priznávam, môj priateľ a kolega bývalý a Štefan Hríb naozaj nikdy nepredstieral ani na sekundu vo svojom živote, že je nestranný pozorovateľ politického a spoločenského života. On bol vždy na strane toho, v čo veril. On veril v pravdu, on veril v spravodlivosť, a to aj robil.
A musím vás ubezpečiť, že teda, prosím, pripočítajte ma k nemu, ale ubezpečujem vás, že náš rešpekt je vzájomný. Teda myslím, že medzi vami a mnou. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec Číž, počúval som veľmi pozorne, snažil som si robiť poznámky. To vystúpenie bolo veľmi dlhé a tým, že máte dosť vysokú kadenciu slov, tak ste sa snažili otvoriť niekoľko problémov. Podobne ako kolega, pán poslanec Rafaj, poviem teda, keďže ste hovorili o etike a my sa v tejto oblasti tuná pri tvorbe tohto zákona nepohybujeme. Má to byť v oblasti samoregulácie a možno nejakých mechanizmov, ktoré sú medzi novinármi, tak na tento tenký ľad by som nešiel.
Pre mňa, možno vás to ukľudní, dôležité je to, že na tejto novele, ako som sa dočítal, kdesi ide o novelu, pretože, ak prax ukáže, že bude potrebné urobiť celkom nový zákon, kdesi som zaznamenal, že minister hovoril, že sa bude môcť v nejakom rozmedzí dvoch rokov otvoriť táto otázka nanovo a ma ukľudňuje teda jedna vec, že pracovná skupina, kde boli združení vydavatelia periodickej tlače, tlačové agentúry, predstavitelia akademickej obce, mediálni analytici, zástupcovia Slovenského syndikátu novinárov a ďalší odborníci pracovali na tejto novele a myslím si, že je dobré, že máme túto novelu v parlamente a môžme odstrániť to, aby vôbec existovala v našom právnom systéme vec, kedy je možné zarábať na tom, že niekto chce písať pravdu. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Pán kolega, ja vnímam, že táto debata je ťažká v tom, že nie je jednoduché sa skoro žiadnemu politikovi odosobniť, pretože ten, ktorý v tej politike dlhšie je, tak buď domnelú alebo aj skutočne zažil istú v tých médiách krivdu alebo napísanie niečoho, čo vníma ako, že nebolo v poriadku, nebolo to košer. Ale viete, ja si myslím, že napriek tomu tá istá sloboda médií je dôležitejšia, i keď tie pocity máme a keď môžu byť aj dokonca úplne pravdivé. Ale jedna vec mi nedá, aby som povedal.
Keď toľko hovoríme o tom, ako sa neraz tie médiá správajú neeticky a pod., tak by som rád si položil tu verejne otázku, že v rámci politických zápasov, koľko tých takých informácií v médiách sa objaví na základe povedaného verejne alebo neverejne, podsunutej informácie od politikov k médiám, ktorá istým spôsobom zaútočí na tých druhých a nie celkom korektne. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vitajte, ste tu dlho neboli. Vyjadril by som sa a reagoval by som na pána poslanca Číža. Spomenuli ste minulosť, veľmi sme kričali a robili sme strašidelné scenáre z návrhu zákona, ktorý ste predkladali. Ale už ste zabudli povedať, že pôvodný návrh, nástrel, ktorý ste mali pripravený na predloženie do parlamentu, mal celkom inú podobu. Bol likvidačný, bol pomstou médiám. Doslova a do písmena. Zaoberali sa s ním medzinárodné inštitúcie. Vy ste už na to zabudli. Aj vďaka tomu, že sme zablokovali parlament a opozícia sa nepostavila na stranu vydavateľov, ale na stranu ľudí, pretože len slobodné médiá môžu pravdivo informovať. To je moja prvá poznámka. Na to ste, pán kolega, zabudli, a to ma mrzí.
Vo vašom vystúpení ste opomenuli a neviem, ako to súvisí s tlačovým zákonom, meno novinára Štefana Hríba. Ja nie som kompetentný ani ho obhajovať, ja neviem a nerozhodujeme my politici o tom, či pán Hríb bude mať reláciu vo verejnoprávnej inštitúcií. Kritizovali ste ho, že je to novinár závislý a zaujatý. Štefan Hríb má predsa len nejakú chybu. Podľa môjho názoru je slobodný, neoblomný a naozaj nezávislý. Prečo ste nekritizovali napríklad reláciu, ktorá má a mala podobný charakter, nemyslím kvalitu a častokrát ste boli sám účastníkom tejto diskusnej relácií a volala sa Večer na tému s pánom Blahom. To bola objektivita? Spomeňte si. Ďakujem pekne.