16. schôdza

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Pán kolega Rafaj, prekvapím vás, možno, že ani ja, mám malé vecné výhrady voči zákonu, ktorý predkladá pán minister kultúry, ale musím otvorene povedať, že tento zákon je kvalitnejší ako je súčasne platný a z viacerých dôvodov.
Pán minister mení v práve na odpoveď a veľmi dôležitú vec, ako tu už viacerí spomenuli, aby ktokoľvek mal právo na odpoveď, právo reagovať a brániť svoju dôstojnosť, česť, len v prípade, že pôjde o nepravdivé informácie. To je veľmi podstatné.
Pán kolega, vystúpili ste v niektorých pasážach vecne, nakoniec ste žurnalista vyštudovaný. Prevažnú časť vášho vystúpenia, ale ste venovali kritike médií, ich kvalite, ich neobjektivite, ich závislosti v úvodzovkách. No, ale pani Magda už spomenula, že štyri roky ste mali dosť času na to, nakoniec keď pán exminister kultúry Maďarič predkladal tento návrh zákona, tzv. tlačový zákon, jedným slovom ste sa nezmienili, že by ste chceli túto právnu normu rozšíriť o paragrafy, ktoré by zabezpečili objektivitu, nestrannosť a slobodu médií.
No, nemohli ste, poviem vám celkom otvorene, ono sa to ani celkom dobre nedá. Sloboda, objektivita a nestrannosť týchto médií je naozaj v záujme samostatných médií a v rámci samoregulácii ich môžu dosiahnuť.
Pán kolega, tento zákon je naozaj obrovským posunom k tomu, aby médiá boli slobodné. A keď budú médiá slobodné, môžeme od nich očakávať, že aj informácie budú objektívnejšie, pravdivejšie a nestranné. Ďakujem pekne.

Ďakujem. Takže, aby bolo zrejmé, ide mi o slobodu novinára. Ide mi o pravdu žurnalistického komunikátu a ide mi o právo verejnosti a akým spôsobom zákonodarný zbor upravuje šírenie tohto práva na informácie, pretože mám za to, že nie majiteľ médií, ale ak, tak verejnosť, a ak, tak novinár majú právo slobodne šíriť a slobodne prijímať takéto informácie. Vôbec nemám pocit, že by som bol ja alebo niektorý z nás, nejaký chránený živočích, pretože som povedal, že musíme strpieť tzv. úsudky, ktoré sú častokrát, povedzme, za hranicou nečitateľnosti, ale dobre, išli sme do boja, musíme si na to zvyknúť.
Čudujem sa KDH, takejto liberálnej interpretácii, pretože ľudia chcú aj porno, pani kolegyňa, pozrite sa tam. Veď máte to tam plné. Choďte na benzínku a tam toho máte na mraky, takže som dosť sklamaný aj z postoja KDH, že o mravnosti asi kážete iba niekde v uzatvorených priestoroch a bojíte sa poukázať tam, kde rôzne nemravnosti sú páchané v žurnalistických komunikátoch, pretože je treba vytvoriť iba podmienky.
Ak my tieto podmienky nevytvárame a tvrdíme, že vraj trh vyrieši také hodnoty ako je sloboda, ako je pravda, ako je posun spoločnosti k nejakým víziám, motivovanie spoločnosti alebo tzv. spoločné alebo spoločenské dobro, no tak potom sme asi z rozprávky alebo z minulého storočia, pretože ja som toto vedomie stratil asi tak v desiatich rokoch.

Vážené panie kolegyne, kolegovia, pán minister, s dosť veľkým záujmom som očakával, k akým navrhovaným zásadným zmenám príde k zneniu súčasne platného tlačového zákona a hlavne, aká bude argumentácia a snáď aj, o aké štatistické údaje bude podopretá. A to najmä, že bude podopretá štatistickými údajmi, ktoré by dali predkladateľovi za pravdu, že právo na odpoveď a jeho uplatňovanie, ktoré bolo pri schvaľovaní súčasne platného zákona tak kritizované predovšetkým zo strany vydavateľov, bude mať oporu pre jeho návrh a potvrdí, že v praxi bolo zneužívané.
Právo na odpoveď, ktorého cieľom je chránenie osobnostných práv, sebaobrana, určuje aj povinnosti vydavateľov, ktoré z jeho uplatňovania vyplývajú. Právo na odpoveď vychádza zo zásady, nech je vypočutá aj druhá strana, a to najmä vtedy, keď sa skutkové tvrdenie dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu, alebo dobrej povesti právnickej osoby.
Predmetom tohto práva je len skutkové tvrdenie, ktoré vylučuje odpovedať na hodnotiace úsudky. Právo na odpoveď vzniklo pôvodne ako súčasť európskej mediálnej legislatívy. V minulom storočí sa začalo postupne zavádzať takmer vo všetkých členských krajinách Európskej únie. Zaujímavé je, že najväčšími odporcami týchto zmien boli práve novinárske organizácie, vydavatelia a ich zväzy. Svojím spôsobom sa dá povedať, že išlo aj o boj záujmových skupín, ktorý bol celkom účelovo maskovaný obavami o slobodu tlače. Argumenty podobného charakteru ako u nás, používali novinári takmer všade, kde sa toto opatrenie zavádzalo, a kde už dnes úspešne funguje. Horúca láva slov na toto právo v období prijímania súčasne platného zákona sa spájala s argumentáciou, že aj na Slovensku bude ohrozená sloboda slova, že to bude znamenať aj koniec slobodnej tlače. Bola to téma, ktorú za účinnej podpory tlače a jej vydavateľov, využívali politici vtedajšej opozície.
Dnes s odstupom času môžeme posúdiť, čo sa vlastne stalo so slovenskou tlačou, či naozaj bola ohrozená sloboda tlače a slova, či je naozaj táto hodnota ohrozená súčasne platným zákonom. Sami to môžete posúdiť, posúdiť, čo sa vlastne stalo a urobiť si vlastný názor. Očakával som, že potvrdenie potreby novelizácie zákona tu bude zdôvodnené hlavne v dôvodovej správe, na základe zdokumentovaných konkrétnych prípadov žiadostí o opravu, či odpoveď v zmysle platného tlačového zákona, možno snáď na základe nejakej evidencie konkrétnych prípadov, žiadostí o odpoveď, či opravu, či opravu nepravdivých údajov.
Nič také sa však nestalo, a tak bezargumentačné zdôvodnenie tohto návrhu smeruje skôr do kategórie subjektívneho zhodnotenia alebo hodnotenia súčasne platného zákona viac-menej v prospech nejakého subjektu, subjektu, ktorý je skrytý za slovom vydavateľ.
Niečo sme sa však predsa dnes dozvedeli, ale bolo to z úst bývalého ministra kultúry, súčasného poslanca pána Maďariča a nepotvrdzovalo, že by tento zákon napríklad drvivo využívali, alebo zneužívali politici, a že by jeho znenie a právo nevyužívali dotknuté osoby. Opak je pravdou.
Konkrétne prípady by mohli zdokumentovať možno jednotlivé redakcie printových periodík, vy ste ich mohli využiť, ale tie sa v prípade, že zrejme žiadosti o opravu a odpoveď boli oprávnené, istotne nebudú chváliť svojimi vlastnými chybami. V celom tom virvare slov a tlaku vydavateľov unikala a zaniká jedna z možností, kto tu dáva zákon dotknutej verejnosti, a to právo na odpoveď v aktuálnom čase, v období, keď sa o tom píše, keď je téma živá a žije aj vo vedomí čitateľov, a vtedy má dotknutá osoba právo pod možnosťou primeranej finančnej náhrady v prípade neodôvodneného neuverejnenia žiadať uverejnenie opravy alebo odpovede.
Podotýkam, že o tom, ak náhodou printové médiá túto žiadosť zamietli, môže rozhodovať príslušný súd a príslušný súd rozhoduje aj o sankcii, aj výške. Práve táto možnosť zrejme naháňa zimomriavky na tele vydavateľov, a preto neustále hľadali, ako túto možnosť dostať von zo zákona. Dnes sa ako ústredná a zásadná zmena tohto návrhu zákona uvádza obmedzenie práva na odpoveď pre verejného funkcionára, čelných predstaviteľov politických strán vo vzťahu k skutkovému tvrdeniu súvisiaceho s výkonom ich funkcie.
Chcem však upozorniť a upriamiť vašu pozornosť na skutočnosť, že návrhom zákona sa ruší právo na uplatnenie primeranej finančnej náhrady v prípade neuverejnenia opravy, odpovede, alebo dodatočného oznámenia, a toto je ústredná zmena navrhovaného zákona. Toto je zmena, ktorú vítajú vydavatelia, toto je zmena, ktorej odstránenie a schválenie odstráni z ich tela zimomriavky. Toto ustanovenie v zákone nútilo vydavateľov, aby naozaj seriózne pracovali, aby zverejňovali overené informácie, aby zbytočne nepoškodzovali dotknuté osoby a ich česť pred verejnosťou. Táto zmena v prípade schválenia im uvoľní ruky, posilní ich možnosti voči verejnosti a možno aj možnosti s jej manipuláciou.
Cez túto zmenu, ako aj cez rozšírenie okruhu dôvodov, kedy nebude povinný vydavateľ uverejniť opravu, odpoveď, či dodatočné oznámenie sa treba dívať na tento návrh zákona a nenechať sa oklamať proklamovanou zásadnou zmenou, ako sa ju snaží prezentovať predkladateľ. Preto tento návrh nie je v prospech verejnosti, ochranou pred neoverenými informáciami, aj v prospech záujmov vydavateľov a posilňovania ich postavenia voči verejnosti. Práve preto nemôžem tento návrh zákona podporiť. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Pán kolega, ja si myslím, že ad jedna, v dôvodovej správe, ad dva v paragrafovom znení je predsa jasne napísané, že sme chceli odstrániť zásadné výhrady voči uplatňovaniu práva na odpoveď verejných činiteľov. Vy ste tu možno aj správne definovali niektoré časti práva na odpoveď, ale stále zabúdate na to, že sme chceli a aj úmyslom, teda zákonodarcu v tomto momente je to, aby nebol tento inštitút zneužívaný na možno, sa dá až nadnesene alebo s určitou mierou hyperboly povedať zárobkovej činnosti, kedy sa tento inštitút dá zneužívať voči tým záhadným, alebo ako ste ich nazývali vydavateľom, ktorí boli častokrát stavaní do polohy tej, že či uverejňovať pravdu alebo pravdu neuverejňovať, pretože by mohli byť postavení do úlohy tej, že niekto dokáže využiť tento inštitút práv na odpovede ako zárobkovú činnosť a dokonca týchto vydavateľov likvidovať.
Túto vec ste ani raz nespomenuli a myslím si, že tým, že medzinárodné spoločenstvo aj vôbec zainteresovaní ľudia v tejto novinárskej brandži vedia, že jediným a možným momentom pri uplatňovaní tohto práva bola likvidácia nepohodlných vydavateľstiev a nepohodlných novinárov. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán kolega, ja si pamätám, keď ste predkladali tlačový zákon v minulom volebnom období, naša politická strana a nakoniec celá opozícia ho zablokovala. Je to pravda, zablokovali sme Lisabonskú zmluvu a vôbec toho neľutujem, malo to predovšetkým veľký význam, pretože ten pôvodný návrh, ktorý pripravoval pán exminister Maďarič bol likvidačný pre médiá, eliminoval slobodu, skresľoval objektivitu informácií a tak ďalej, čiže bol veľkým bičom a zastrašoval existenciu médií ako takých.
Potom ste ustúpili, zákon ste upravili, čo je chvályhodné, ale my stále tvrdíme, že ten zákon je nedostatočný a má svoje chyby a samozrejme, pán minister predkladá návrh zákona, ktorý by mal tieto chyby opraviť.
Čo sa týka verejných činiteľov, rovnako si myslím, že by nemali byť vyňatí, poviem celkom otvorene, nemali by byť vyňatí z práva v prípade, že média o nich poskytnú informácie alebo skutkové tvrdenie bude mať nepravdivý charakter. To nie je správne, ale isteže som o tom presvedčený, že sa ešte zhodneme v druhom čítaní a nájdeme spoločný prienik, ale nie je to z mojej strany žiadna podmienka. Za zákon v každom prípade zahlasujem, lebo je to obrovský posun a krok dopredu.
Pán kolega, ďalej čo vám môžem vyčítať, hovoriť o zákone, o súčasnom platnom zákone, ktorý dáva možnosť zneužívania, že nie je zlý len na základe štatistických údajov, pretože sa zriedka kedy využil doteraz, je argument iracionálny. Sám dobre viete, že štatistika sa kedykoľvek môže meniť. Dnes sa nezneužíva, zajtra sa zneužívať môže. Takže z tohto argumentu by som nevychádzal. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán podpredseda. Zapisoval som si poslednú poznámku zo strany pána poslanca Galbavého, takže sa ospravedlňujem. Nabudúce si dám pozor.
Pán poslanec Viskupič, ja som sa nedotkol v nejakej výraznej miere práva na odpoveď verejných funkcionárov, ale predsa, ak náhodou malo dôjsť k zneužívaniu tohto práva, ktoré im zákon umožňoval, tak ozaj sa mohlo vychádzať z nejakých údajov, ktoré by, to čo vy tvrdíte a to, čo snáď tvrdí aj predkladateľ bolo podopreté číslami. V tomto prípade je to iba taká svojím spôsobom fantázia a úsudok, ktorý sa môže opierať o nejaké údaje, ale on sa neopiera o žiadne údaje a svojím spôsobom nepotvrdil alebo zdôvodnenie nepotvrdzuje, že by došlo k nejakému zneužívaniu verejných funkcionárov. V tomto prípade som za to, čo hovoril aj pán poslanec Galbavý a súhlasím aj s tým jeho názorom.
A čo sa týka toho vášho tvrdenia, že my sme likvidovali vydavateľstvá alebo my sme vyhadzovali novinárov, no tak to snáď nemyslíte vážne. My sme na to dosah nemali, žiadne páky sme na to nemali a povedzte mi aspoň jedno vydavateľstvo, ktoré pod vplyvom tohto zákona bolo zlikvidované alebo povedzte pod vplyvom tohto zákona, že bol nami vyhodený nejaký novinár z práce. Skôr opak mohol byť pravdou, práve preto, že chcel dôsledne upravovať, poskytovať informácie a nepodliehal tlaku vydavateľa, tak mohol byť vyhodený skôr vydavateľom. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán podpredseda, vážené kolegyne, kolegovia, úprimne sa priznám, že moja predstava o práci parlamentu bola vždy taká, že by sme tu mali riešiť reálne existujúce problémy a nie problémy, ktoré sú vymyslené a ktoré v skutočnosti vôbec neexistujú.
Priznám sa, že ani po prečítaní dôvodovej správy k tomuto zákonu som naozaj nepochopil, aké vážne problémy v praxi s uplatňovaním dnes platného zákona alebo teda dvoch zákonov, keďže tu ide o novelizáciu viacerých zákonov, nútia predkladateľa alebo nútili predkladateľa vypracovať túto novelu zákona a predložiť ju do parlamentu.
V každom prípade mi dovoľte, aby som sa vyjadril k jednej, tak povediac k filozofickej otázke, keďže toto je prvé čítanie a vlastne na základe, ktorej som hlboko presvedčený, že zaoberať sa ďalej touto novelou zákona v parlamente mená absolútne žiadny zmysel.
A tou základnou otázkou je, koho v skutočnosti alebo čo v skutočnosti ohrozuje dnes platné znenie príslušných zákonov. Ja som hlboko presvedčený, že neohrozuje nikoho a nič, maximálne tak záujmy úplne konkrétne a vystopovateľné záujmy vydavateľov periodickej tlače. Ale ja sa na rozdiel od niektorých mojich predrečníkov, a to aj teda kolegov z môjho poslaneckého klubu nedomnievam, že by zákon o periodickej tlači mal chrániť vydavateľov. Dokonca ja sa domnievam, že nie je ani na to, aby chránil novinárov, ale mal by chrániť záujmy občanov vo vzťahu k médiám. A priznám sa, že stále nedokážem pochopiť jeden kľúčový moment. Ako je možné, že niečo, čo rozširuje priestor pre vyjadrovanie sa, čo rozširuje priestor pre uplatnenie slobody prejavu a rozširuje priestor pre uplatnenie slobody vyjadrovania názorov, môže byť označované za niečo, čo ohrozuje demokraciu.
Ja som hlboko presvedčený, že ak chcete niekoho umlčať, ak chcete niekomu nedať priestor, aby sa vyjadril, to je skutočne dôvod, aby sme sa obávali o demokraciu. Ale, ak v zákone ustanovujete, že teda ustanovujete niečo, čím vytvárate priestor pre slobodné vyjadrenie názorov, skutočne neviem si predstaviť, ako toto môže viesť k ohrozeniu demokracie. Myslím si, že právo na odpoveď aj pre ústavných činiteľov alebo poviem to zjednodušene, politikov, je v tomto zmysle práve naopak, na rozdiel od toho, čo hovorí vládna koalícia, nástrojom na rozšírenie demokratického práva na vyjadrenie svojho názoru. A dokonca sa domnievam, že toto právo v skutočnosti nie je právom, ktoré by nejakým spôsobom ochraňovalo politikov. Toto je právo, ktoré je nástrojom realizácie práva na dostatočné, slobodné a úplne pravdivé informácie v prospech občanov. Politici totižto majú slúžiť občanom, občanom majú poskytovať informácie o svojej činnosti, občanom sa majú zodpovedať. Právo na odpoveď vytvára práve takýto mechanizmus, ktorý umožňuje politikom komunikovať s verejnosťou a umožňuje verejnosti dozvedieť sa v dostatočnej miere objektívne a pravdivo, čo ten-ktorý politik zamýšľa, čo ten-ktorý politik robí.
Úprimne povedané, skutočne nechápem, nechápem, aký problém tu vlastne riešime, lebo ja to, čo odznelo v rozprave v rámci faktickej poznámky z úst pani poslankyne Vášáryovej, beriem ako taký povinný politický folklór, teda vyjadrenie, že tlačový zákon nejakým spôsobom poškodil Slovensko. Prepáčte, ale na toto by ste naozaj museli nájsť jeden konkrétny fakt a jeden konkrétny argument a taký neexistuje. Ja nehovorím, že niekoho záujmy takéto ustanovenie v zákone nepoškodzuje. Ale rozhodne to nie je Slovensko, ak za Slovensko považujeme radových občanov, obyvateľov tejto krajiny.
A v tejto súvislosti by som chcel ešte, dovoľte mi, teda ešte jednu poznámku, a to na margo toho, čo už reagoval pán poslanec Podmanický v jednej svojej faktickej poznámke a čo vyjadril pán poslanec Poliačik v jednej svojej tiež faktickej poznámke, a to tvrdenie o tom, že médiá majú akúsi úlohu, alebo že médiá sú strážnym psom demokracie.
Tak, vážení kolegovia, toto možnože niekedy naozaj v istom štádiu vývoja demokratickej spoločnosti platilo, ale niet žiadnych pochýb o tom, že dnes to neplatí. Médiá skutočne nie sú strážnym psom demokracie, a ak, tak iba psom, povedzme vykastrovaným, uviazaným na reťazi a ešte aj s náhubkom podľa želania jeho majiteľa. A kľúče od tej reťaze alebo od toho remienka, od náhubku určite nemajú novinári a už vôbec nemá verejnosť.
Médiá sú dnes jedným zo spôsobov ako podnikať a ako dosahovať zisk. Totižto, ak hovoríte, že médiá sú strážnym psom demokracie, tak a zhodneme sa teda, že podľa toho názvu démos a krátos, že demokracia je teda vláda ľudu, a teda spôsob spravovania veci verejných v záujme alebo prostredníctvom občanov, alebo vychádzajú z moci danej od občanov, tak by sme museli povedať, že občania ovplyvňujú to, o čom médiá a ako médiá informujú, to, o čom médiá píšu, hovoria, ukazujú a ako to robia.
Ale myslím si, že nikto z nás v tejto sále si nemyslí, že závisí od čitateľov, o čom píšu noviny, že závisí od divákov, o čom vysiela televízia alebo závisí od poslucháčov, o čom a ako hovoria redaktori alebo proste ľudia v rozhlase. Nezáleží, nezáleží.
My v skutočnosti ako recipienti, ako prijímatelia tých informácií, nemáme absolútne žiadny vplyv na to, čo si prečítame zajtra v novinách a hlavne, akým spôsobom budú interpretované alebo dezinterpretované rôzne udalosti alebo rôzne súvislosti a podobne. Z tohto jednoducho vyplýva, že médiá v skutočnosti neplnia nejakú službu pre verejnosť, ak samozrejme, ich pôsobenie nejakým spôsobom neovplyvňujeme alebo neregulujeme zákonmi. A robíme to práve preto, lebo v skutočnosti médiá nie sú v rukách občanov a občania nemajú žiadny vplyv na médiá. Na médiá vplývajú predovšetkým ich majitelia, čiastočne povedzme ľudia, ktorí v tých médiách pracujú.
Takže táto téza je skutočne falošná a práve preto sa domnievam, že ak je našou úlohou brániť demokraciu, a ak je našou úlohou vytvárať alebo regulovať prostredníctvom zákonov aj pôsobenie médií tak, aby poskytovali naozaj priestor na vyjadrovanie názorov, a aby poskytovali občanom objektívne a úplné pravdivé informácie, tak si myslím, že právo na odpoveď pre kohokoľvek, pre kohokoľvek je takýmto nástrojom, ktorý skôr posúva médiá k tej úlohe, ktorú ste naznačili, a teda k úlohe byť strážnym psom demokracie.
A posledná poznámka, vážené kolegyne a kolegovia, pán kolega Viskupič ma ubezpečil, že v jeho vystúpení budeme počuť teda nejaký konkrétny príklad, ktorý svedčí o tom, že dnešné znenie zákona ohrozuje alebo obmedzuje slobodu médií.
Vážené kolegyne a kolegovia, pravda je taká, že právo na odpoveď nezasahuje nijakým spôsobom do práv ani majiteľov médií a ani novinárov. Právo na odpoveď nijakým spôsobom neupiera komukoľvek inému, aby zverejnil v novinách svoj vlastný názor, svoj komentár, svoj pohľad na nejaké udalosti, na nejakú vec, na nejakého človeka. Naopak, právo na odpoveď rozširuje možnosti, ako som už povedal na začiatku, zverejňovať aj ďalšie názory, ďalšie pohľady.
A z tohto hľadiska skutočne nerozumiem, prečo by malo byť v prospech občanov alebo dokonca v prospech demokracie obmedzovanie priestoru na vyjadrovanie svojich názorov.
Práve preto, vážené kolegyne a kolegovia, si skôr myslím, že toto je cesta, ktorou by sme sa vydať nemali, ktorá v skutočnosti ohrozuje demokraciu, pretože obmedzuje slobodu slova a obmedzuje slobodu prejavu. A z toho dôvodu sa aj ja pripájam k svojim kolegom, ktorí tu už deklarovali, že takúto novelu zákona podporiť nemôžu a nepodporia.
A nadväzujúc na to, čím som začal, keďže považujem takúto novelu zákona navyše za zbytočnú, tak podávam aj dva procedurálne návrhy. V súlade s § 73 rokovacieho poriadku navrhujem, aby parlament ďalej nepokračoval v rokovaní o tomto návrhu zákona, a ak tento procedurálny návrh neprejde, navrhujem ešte, aby bol tento návrh zákona vrátený predkladateľovi na dopracovanie. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Pán kolega, len za rok 2009 výpovede o korupcii vo futbale, prípad Hedvigy Malinovej, rodinkárstvo pri nomináciách Fondu národného majetku, arcibiskup Sokol, Slovenský štát a ŠtB, pochybné obstarávanie v zdravotníctve, zákazky pre darcu SMER-u firmu Ikores, Pozemkový fond, upratovacie tendre u Kašického, tender na mýto, stravné lístky, skládka v Pezinku, majetok pána Slotu, Tipos, prehraté 2 mld., Istrokapitál, utajovanie zmluvy o mýte, Transpetrol a Iliščin, predaj emisných kvót pre Interblue, tunelovanie štátnych lesov, tender na sanitky, majetok pána Mečiara, Slotov let do Chorvátska. Témy a témy a témy, ktoré otvárali práve novinári v tejto krajine.
Myslíte si, naozaj, že pravdou o týchto témach neprispievajú médiá k obhajobe demokratizačných procesov na Slovensku? Lebo ja som presvedčený o tom, že áno.

Ďakujem pekne. Ja by som možno zopakovala aj to, čo som pred chvíľočkou povedala. Naozaj, médiá sú zrkadlom spoločnosti a nesúhlasím s vami pán poslanec, že nezáleží na tom, čo si ľudia myslia, že vlastne tie televízie si vysielajú čokoľvek bez ohľadu na to, čo ľudia chcú. No máme také niečo ako sú peoplemetre, ktoré merajú sledovanosť. A podľa peoplemetrov sa aj televízie riadia, to predpokladám, že viete. Čiže ľudia môžu ovplyvniť obsah vysielania, to, čo televízie vysielajú a čo nevysielajú. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec, vyslovili ste celú sériu tvrdení, o ktorých sa domnievam, že sú v úplnom rozpore so skutočnosťou. Jedno z nich je, že médiá sa nijako neriadia tým, čo ľudia očakávajú, čo chcú vidieť. Ja vám musím povedať, že ak by to tak bolo, tak bulvárne médiá jednoducho neexistujú. Bulvárne médiá vyslovene žijú z toho, že nadbiehajú tomu najnižšiemu vkusu a najnižším potrebám publika. Bohužiaľ, ale toto nie je tá najzávažnejšia vec, ktorú som chcel komentovať.
Povedali ste, že právo na odpoveď nijako nezasahuje do práv majiteľov médií. No, ja som až do júla minulého roku pracoval v médiu, v súkromne vlastnenom médiu ako novinár. A domnievam sa, že to, že moje médium muselo niekoľkokrát zverejniť trojstranový inkoherentný blábol politika, ktorý odpovedal na oprávnené obvinenie, sakramentsky zasiahol do práv majiteľa toho média, pretože taká novinová strana niečo stojí. To nie je zadarmo. To je priestor, ktorý ten majiteľ média musí zaplatiť. Ten papier musí kúpiť, tú tlačiareň musí zaplatiť a to je priestor, ktorý v tom časopise chýba na iné veci, na publicistiku, na články, na inzerciu. Ten priestor chýba, lebo ten časopis sa nedá donekonečna naťahovať. A to platí o všetkých iných médiách. Takže, zasahuje to do práv majiteľov médií, aby bolo jasné.
A tiež ste povedali, že médiá nie sú vlastnené ľuďmi. A kým sú vlastnené? Majitelia médií nie sú ľudia? Oni nemajú práva, to je nejaká skupina darebákov, ktorí sa z pozadia sprisahali proti ostatným ľuďom? Veď to je nezmysel. Majitelia médií sú podnikatelia ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)