16. schôdza

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami šiesti páni poslanci. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok. Pán poslanec Poliačik.

Pán kolega Rafaj, ja tiež som teda mal tú skúsenosť, že som niekedy povedal príliš dlhú vetu a ustrihli mi z nej začiatok alebo koniec a neodznelo v nej úplne to, čo som povedať chcel. Ale na rozdiel od vás, nevidím chybu v tom, že sa snaží novinár niečo manipulovať. Skôr som hľadal chybu v sebe, akým spôsobom by som to mal povedať, aby tam odznelo presne to, čo som tam chcel.
Kolega Fico alebo kolega Maďarič majú vždycky v médiách presne tú vetičku, ktorú tam chcú a tým pádom sa učím od tých, ktorých považujem za lepších, a ako debatný tréner sa snažím na sebe pracovať a odporúčam to isté aj vám. Keď dokážete v parlamente rečniť tridsaťdva minút, tak predpokladám, že ani tá veta, ktorú hovoríte tomu novinárovi, nebude zrovna krátka a keď nechce zabrať príspevkom s vašim vyjadrením polovicu večerných správ, tak zrejme bude musieť z toho niečo vystrihnúť.
Takže ja vám poviem za seba, ja sa snažím učiť sa od ľudí, ktorí s médiami pracovať vedia a zobrať si od nich to najlepšie a možno by stálo za to, zamyslieť sa aj na vašom mieste, že či by sa nedalo tie vyjadrenia trošku skrátiť, ale súhlasím s tou časťou, v ktorej ste hodnotili tak ako všeobecne úroveň slovenskej žurnalistiky. Ja takisto mám svoje výhrady, myslím si, že v hĺbke analýzy mnohých problémov by novinári mohli ísť oveľa ďalej, že by mali venovať niektorým témam viacej času, ale bohužiaľ som presvedčený o tom, že toto nie je niečo, čo dokážeme kontrolovať zákonom, to dokáže regulovať len samotný mediálny trh. Ďakujem.

Pani poslankyňa Kiššová.

Ďakujem pekne za slovo. Veľmi ťažko sa v dvoch minútach dá reagovať na polhodinový výstup, ale rada by som reagovala aspoň na jednu časť. V jednom svojom bloku ste sa vyjadrili, že nie je možné takýmto spôsobom, ako to definuje tento zákon, pristupovať k právam, konkrétne k právu na odpoveď pre jednotlivé skupiny ľudí, pretože je tu ústava, ktorá garantuje občanom rovnaké práva.
Ja si myslím, že toto prirovnanie je absolútne nepríslušné, pretože rôzni ľudia, rôzni občania pracujú, konajú, žijú v rôznych tomu príslušných limitných situáciách a tieto zodpovedajú tej konkrétnej situácii. A to nie preto, že by niektorá z týchto skupín bola nadradená alebo podradená, tak ako ste to povedali, že prečo teda jedna skupina má právo na odpoveď a druhá nemá, ale naozaj tie jednotlivé životné situácie limitujú rôzne skupiny ľudí a dávajú im aj rôzne možnosti.
Napríklad nie každý má právo 24 hodín denne na ochranku, a to nie preto, že by teraz sme si všetci išli dupať za svojimi právami, ktoré nám dáva ústava, lebo keď ich má jeden, tak prečo ich nemáme aj my všetci. Jednoducho tieto veci sú pre niektoré skupiny ľudí rôzne.
Toto je presne tá istá situácia, kedy si myslím, že určitá skupina ľudí, konkrétne verejní funkcionári, prirodzene vstupujú do prostredia, ktoré ich vo svojom fungovaní nejakým spôsobom limitujú, a to je napríklad aj v tom, že tak ako bolo povedané, majú rôzne možnosti prezentovať sa v médiách. Na druhej strane je prirodzene z môjho pohľadu logické, že zase v určitých možnostiach ich majú limitované. Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Žitňanská.

Ďakujem pekne. Kolega Poliačik ma predbehol v jednej z tých poznámok, ktorú som aj ja chcela povedať. Viete, právo na ucelenú výpoveď, no niekomu nestačí ani polhodina, aby to, čo chce povedať, aby to dávalo zmysel, aby to malo zmysel. Niekomu stačí na to možno minúta, niekomu tých pätnásť sekúnd, to je ten čas, ktorý novinári väčšinou využívajú na to, aby použili nejakú výpoveď. Čiže naozaj je to možno skôr problém politikov alebo teda ľudí, ktorí vystupujú, ktorí nevedia vystihnúť tú podstatu za kratší čas. Čiže rovnako ako kolega Poliačik, naozaj treba v tomto trénovať.
A druhá poznámka je na margo médií ako takých. No, médiá sú len zrkadlom našej spoločnosti. Čiže, keď idú nejakým smerom médiá a venujú sa viac niektorým témam aj bulvárnejšie, no tak je to preto, že to verejnosť tak chce. Keby, že to verejnosť nechce, nekupuje tie médiá, nesleduje tie relácie, takže samozrejme tá ponuka by bola iná, čiže je to skôr možno problém aj spoločnosti, vlastné aké informácie chce, ako ich chce vidieť spracované, či chce fotografie obnažené, neobnažené. Čiže, je to skôr možno opäť apel na nás politikov a možno na verejnosť, aby žiadali iný typ informácií. Ďakujem.

Pán poslanec Viskupič.

Ďakujem. Pán kolega, používali ste tu také príklady, také školské príklady z masmediálnej teórie, kedy sa hovorí o oblasti mediálnej skratky a o tom, čo médiá dokážu už len nadpisom ako atmosféru navodiť. Mne pri počúvaní napadol jeden taký úplne nad všetky myslím, že v prvom semestri sa spomína, kedy denník ARI napíše, keby my dvaja sme napr. utekali na sto metrov a vy by ste ma porazili, tak napíše, že ste ma porazili a druhý denník s názvom LOZ napíše, že ja som bol druhý a vy ste skončili predposledný.
Takže, myslím si, že toto, že tieto dva denníky môžu takto napísať, je celou podstatou fungovania médií a myslím si, že my nie sme kompetentní na to, aby tuná odtiaľto sme poslúchali tie vaše výzvy, ktoré ste hovorili ako keby my, zákonodarci máme siahať až do redakcií a v podstate, tu by som sa dovolil aj opýtať, že o čo vám vlastne teda ide, lebo mne pri tých tridsaťdva minútach, čo som vás veľmi pozorne počúval, nebolo jasné, či stojíte teda na, kto je teda ten, kto vám vadí, či sú to vydavatelia alebo to, že funguje ten mediálny trh a všetky organizácie okolo tak, ako fungujú.
Predkladateľ ide presne podľa programového vyhlásenia vlády, kde sa hovorí, že vláda vykoná potrebné legislatívne zmeny, najmä zrušenie práva na odpoveď verejného činiteľa. A teraz ja si myslím, že tento váš z väčšej časti plamenný výstup bol o tom, že niekto tu dodržiava svoje slovo, ktoré dá voličom a hovorí, že chránenému živočíchovi, politikovi ruší.

Pani poslankyňa Vášáryová.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Toľko slov treba na obhajobu veľmi nepríjemnej a Slovensku veľmi poškodzujúcej novely zákona, tlačového zákona, ktorú prijala predošlá koalícia. Tlačový zákon je skrátka jedným z najsledovanejších indikátorov kvality demokracie. Tak to je prvé, lebo pretože prvé, čo urobí autoritárska alebo k autoritatizmu smerujúca vláda, prvý krok, ktorý urobí je, že sa snaží obmedziť slobodu slova a zastrašiť novinárov, zastrašiť vydavateľov. Nakoniec, vidíme to dnes a denne na východ od nás, dostatočne.
Ja by som sa veľmi divila, keby Rada Európy, OBSE, demokratické vlády členských štátov Európskej únie a Spojených štátov, Kanady tak zle prečítali tú novelu a vôbec nepochopili, keď protestovali proti nej, o čo ide. Myslím si, že tieto vlády a tieto organizácie veľmi dobre pochopili o čom v tejto novele, za ktorú ste vy, pán kolega, hlasovali, ide.
Nakoniec, ak ste chceli ten veľký tlačový zákon, mohli ste ho pripraviť, bolo dostatok, štyri roky, času. Ja si myslím, že pre mňa je jedna vec dôležitá, (hoci viem si predstaviť, že by sme mali tlačový zákon aj bez práva na odpoveď, lebo mne oprava stačí, tak ako v mnohých iných zákonoch európskych krajín), že už predmetom práva nebude odpoveď na akékoľvek skutkové tvrdenie. Aj nepravdivé. To, čo bolo a proti čomu som protestovala v minulom období pri prijímaní tohto zákona.
Áno, my budeme potrebovať ešte modernizovať tento zákon, pretože budeme potrebovať sa vysporiadať s novými médiami a ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)