20. schôdza

Ďakujem pekne. Keďže pán poslanec Fronc ma nemenoval, ale v podstate, áno, hovoril aj o mojom návrhu, chcela by som len upriamiť pozornosť na to, že môj návrh nie je formulovaný tak, že sa skončí pracovný pomer z dôvodu veku, ale vtedy, ak zamestnanec splní podmienky nároku na starobný dôchodok.
A druhá vec, ktorú by som chcela pripomenúť a ktorou by som chcela nadviazať práve na jeho slová, je, že u toho, kto je odborne zdatný, pričom zamestnávateľ usúdi, že výpoveďou, takéhoto zamestnanca by stratil a strácal, práve tento môj návrh, ktorý som v piatok predložila, zohľadňuje aj takéto intencie. Preto v tom návrhu je možnosť prepustenia takého zamestnanca, a nie povinnosť. Čiže zamestnávateľ si zváži, ak má dobrého pracovníka, tak ho určite neprepustí, pretože z jeho pohľadu ho nebude mať kto nahradiť. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Pán kolega Fronc, ja plne súhlasím s tým, čo ste povedali, teda v tej časti, čo sa týka toho, že nie je ďaleko doba, keď naozaj sa bude aj u nás musieť predĺžiť vek do dôchodku. A vidím to aj z toho dôvodu, bohužiaľ, že ľudia aj u nás na Slovensku pred príchodom dieťaťa a starostlivosť o dieťa uprednostňujú často, ale aj keď nič nemám proti ochranárom zvierat, psičkárom, títo jednoducho uprednostňujú psov. Týchto psov obliekajú. Ja už som dokonca videl také káričky, kde vozia psov. No a jednoducho asi nebude ďaleko doba, keď na jedného dôchodcu bude robiť jeden zamestnaný. A jednoducho táto situácia je naozaj neudržateľná. Ale závisí to od nás všetkých, aj ako jednoducho prijmeme ten dar dieťaťa do rodiny.
Čo sa týka tej druhej otázky, pravdupovediac ja sám ešte nie som rozhodnutý. Mne sa zdá aj určité rácio v tom pozmeňujúcom návrhu Moniky Gibalovej aj tých predkladateľov, lebo je kopa mladých ľudí, ktorí nemajú robotu. A takto by sa tie miesta uvoľnili. Na druhej strane súhlasím aj s vami. Jednoducho aj ten dôchodca má ja neviem, ste to tu spomenuli, 360 eur priemerný dôchodok. Naozaj to nie je veľa. Veľa za to nevyskakuje a keď je šikovný, no tak si chce privyrobiť. Tá pravda je asi niekde v strede. A ja sa rozhodnem podľa toho, ako budem teda diskutovať aj s Monikou, aj s vami, o tomto návrhu. Bojím sa však, aby nebol tento návrh protiústavný. Ďakujem.

Ďakujem. Samozrejme, ja som to už raz povedal, že čím dlhšie môžu ľudia pracovať, tým je to lepšie pre nich, pre ich duševné aj fyzické zdravie, ako aj pre ekonomiku a celú spoločnosť. Ale na druhej strane nemôžeme si nevšímať problém celej Európy a už aj Slovenska. To je rastúca armáda nezamestnaných absolventov, ľudí, ktorí sa pripravovali na budúce povolanie, do ktorých tento štát investoval nemalé peniaze, nemalé úsilie a ktorí nezačali pracovať, nezačali so žiadnou prácou, hneď po absolvovaní skončili na rôznych dávkach. Čiže jeden má dva príjmy, čo je ináč neobvyklé, pretože má nezdanený dôchodok aj na strane tvorby, aj na strane výplaty a k tomuto dôchodku má možnosť ďalšieho plného príjmu, dokonca zvýhodneného v súčasnosti o mnohé sociálne odvody, druhý okrem toho, že má príjmy, mal celý život na to, ak sa mu pošťastilo, aby mal rodinu, aby mal vnukov, aby mal deti. Druhý mladý nemá žiaden príjem, stáva sa sociálne odkázaným, nemá príjmy na to, aby si založil vlastnú rodinu. A ak si ju založí, tak ak sa pozriete, aké vysoké sú dávky v hmotnej núdzi, tuším na jednu osobu je to, myslím, 60 eur na mesiac, toto zhruba čaká nezamestnaného absolventa. Zároveň sa chcem opýtať, kto zabezpečí dôchodok súčasných dôchodcov. Myslím na 1. pilier, pretože ešte niekoľko desaťročí dôchodcovia budú plne závislí od 1. piliera, ak nedáme šancu mladým, aby mohli pracovať, aby mohli prispievať na súčasných dôchodcov. Preto si myslím, súkromný sektor je, samozrejme zvláštna kapitola, ale... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja som nemenoval žiaden návrh, pokiaľ som sa dobre díval, sú v obdobných verziách prísnejšie alebo menej prísnejšie v pozmeňujúcich návrhoch celkovo takéto tri návrhy. A nechcem tu viesť detailnú verejnú polemiku. Každý sa rozhoduje a každý berie zodpovednosť pri rozhodovaní za seba. Ja len zopakujem, že asi vo veľmi krátkom čase dôjde k tomu, že budeme musieť posunúť hranicu veku pre odchod do dôchodku a, druhé, že priemerný dôchodok je 360,3 eura a že je to rádovo 45 % z priemernej mzdy oproti jej 70 % Európskej únie. A nechcem hovoriť o priemerných platoch v západoeurópskych krajinách. Povedal som len fakty, pokladám ich za dôležité, aby sme si ich uvedomili, rozhodovanie je na každom z nás. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som na úvod svojho vystúpenia spravila taký krátky exkurz do vývoja a histórie pracovného zákonodarstva na území Slovenskej republiky.
Na území Slovenska bol legislatívny vývoj pracovného práva zavŕšený kodifikáciou pracovného práva prijatím Zákonníka práce, a to zákonom č. 65/1965 Zb., ktorý nadobudol účinnosť od 1. 1. 1965. Zákonník práce uskutočnil jednotnú úpravu pracovných vzťahov. Jeho prijatím došlo k unifikácii právnej úpravy všetkých pracovných kategórií, ktoré dovtedy podliehali osobitnej právnej regulácii. Právne upravil takmer všetky otázky pracovnoprávnych vzťahov okrem usmerňovania náboru a rozmiestňovania pracovných síl, usmerňovania mzdového vývoja a náhrady cestovných a sťahovacích výdavkov a otázky štátneho odborného dozoru. Čo je ale dôležité? Kogentným spôsobom upravil najmä oblasť pracovných podmienok a bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Zákonník práce bol významným medzníkom vo vývoji pracovného práva v bývalom Česko-Slovensku. Popri tom, že odstránil dovtedajšiu zastaranosť a roztrieštenosť pracovnoprávnych predpisov, stal sa legislatívnym vyjadrením samostatnosti pracovného práva ako právneho odvetvia. To znamená, že od roku 1965 máme pracovné právo ako samostatné právne odvetvie. Diskriminačné charakteristiky mala prvá novela Zákonníka práce, ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 1970. Prejavovali sa najmä v časti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou alebo jeho okamžitým zrušením zo strany zamestnávateľa. Druhá novela Zákonníka práce s účinnosťou od 1. júla 1975 po početných protestoch Medzinárodnej organizácie práce odstránila diskriminačné prvky jednostranného rozviazania pracovného pomeru jeho predchádzajúcej novely. Hlavným účelom bola nová právna úprava rozviazania pracovného pomeru, zvýšenie ingerencie odborových orgánov v pracovnoprávnych vzťahoch, prehĺbenie starostlivosti o zamestnané matky, ako aj zamestnancov, ktorí utrpeli pracovný úraz alebo boli postihnutí chorobou z povolania.
Prvá etapa reformy pracovného zákonodarstva po roku 1989 sa začala v roku 1991, a to prijatím troch významných zákonov. Bol to zákon č. 1/1991 Zb. o zamestnanosti, ktorý položil základy kvalitatívne iného riešenia otázok zamestnanosti. Spolu s prechodom hospodárstva z centrálne riadenej ekonomiky na trhovú ekonomiku vytvoril základné predpoklady na fungovanie trhu práce, ako aj na poskytovanie hmotného zabezpečenia v nezamestnanosti. Ďalej to bol zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, ktorý upravil proces kolektívneho vyjednávania vrátane štrajku a výluky, čo dovtedy, samozrejme, nebolo možné. Ďalej, zákon č. 3/1991 Zb. Zákonník práce, ktorý predstavoval pomerne rozsiahlu novelizáciu dovtedajšieho komunistického pracovného zákonodarstva, kodifikovaného už v roku 1965, znížil najmä dovtedajší rozsah kogentných ustanovení Zákonníka práce, čím vytvoril základné predpoklady na rozvoj trhového hospodárstva. Prijatím nového Zákonníka práce, zákona č. 311/2001 Z. z. s účinnosťou od 1. 4. 2002, Slovensko zavŕšilo druhú etapu reformy pracovného práva. Súčasne s novým Zákonníkom práce bol prijatý aj zákon č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe, ako aj zákon č. 312/2002 Z. z. o štátnej službe. Obidve etapy reformy pracovného práva v Slovenskej republike možno charakterizovať ako proces rozširovania dispozitívnosti pracovného práva a s tým spojeného výrazného rozširovania zmluvnej autonómie účastníkov pracovného procesu. Pracovné právo v tom čase vytvára podstatne širší priestor pre kolektívne vyjednávanie a kolektívne zmluvy, čo je spojené s procesom deregulácie pracovného práva a zvýšenia flexibility pracovného práva. Proces liberalizácie a deregulácie pracovného práva v Slovenskej republike ako základná charakteristika jeho vývoja v posledných rokoch významnou mierou prispieva k podstatnému zvýšeniu jeho flexibility.
Prijatím Zákonníka práce vládou Roberta Fica zároveň výrazne pokročil aj proces harmonizácie pracovného práva Slovenskej republiky s právom Európskej únie. Chcem povedať, že prijatý Zákonník práce v minulom volebnom období bol vyvážený a prax ukázala, že zamestnávatelia v podstate nemali s ním žiadne problémy, čo sa dá deklarovať aj vyhlásením napr. predstaviteľov Klubu 500. Nie je teda dôvod na to, aby sme Zákonník práce v takých zásadných ustanoveniach menili.
Dnešné pracovné právo krajín Európskej únie, ktorej sme súčasťou, zohráva kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní vysokej úrovne zamestnanosti a trvalo udržateľného hospodárskeho rastu, ktorý má viesť k neustálemu skvalitňovaniu životnej úrovne a pracovných podmienok obyvateľov celej Európskej únie. Európske spoločenstvo na úrovni Európskej únie prijíma len základné právne predpisy, ktoré stanovujú minimálne požiadavky týkajúce sa podmienok práce a zamestnania. Členské štáty potom tieto právne predpisy Spoločenstva zapracovávajú do vnútroštátnych právnych predpisov. A uplatňujú ich, čím zaručujú porovnateľnú úroveň ochrany práv a povinností zamestnancov v rámci celej Európskej únie. Každá krajina veľmi citlivo a s ohľadom na svoje špecifické podmienky upravuje pracovnoprávne vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom v základnom pracovnom dokumente, a to v Zákonníku práce. Kým pred rokom 1989 bolo cieľom Zákonníka práce právne upraviť otázky pracovnoprávnych vzťahov medzi zamestnancom a zamestnávateľom, v súčasnej dobe musí tento právny dokument zohľadňovať situáciu na trhu práce, udržanie sociálnych štandardov zamestnancov a zároveň nesmie nediskriminovať zamestnancov neprimeraným jednostranným zasahovaním do pracovnoprávnych vzťahov.
Aká je však skutočnosť pri pohľade na koalíciou predkladanú novelu Zákonníka práce.
V prvom rade si treba uvedomiť, že Slovensko dlhodobo patrí medzi krajiny Európskej únie s najvyššou mierou nezamestnanosti. Podľa údajov Eurostatu v máji bola miera nezamestnanosti u nás 13,3 %, pričom sú regióny, predovšetkým na juhu Banskobystrického kraja, odkiaľ pochádzam, kde každý tretí práceschopný obyvateľ je nezamestnaný. Aj keď sociálna úroveň občanov Slovenska nikdy nedosahovala úroveň vyspelých západoeurópskych krajín, len málokto z nás si vie predstaviť, ako musia prežívať rodiny, kde jeden alebo viacerí jej členovia sú bez práce. Taká vysoká miera nezamestnanosti vytvára z občana, ktorý je ochotný prijať akúkoľvek prácu, rukojemníka v rukách zamestnávateľa. Preto v takomto priestore a v tomto čase je veľmi dôležité ukotviť v Zákonníku práce také opatrenia, aby ochrana zamestnanca a podmienky jeho prijatia a zotrvania v pracovnom pomere bola možno na vyššom štandarde než v krajinách, kde miera nezamestnanosti je oveľa vyššia než u nás a aj sociálnoprávna ochrana je lepšia.
Ak ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny tvrdí, že predkladaný Zákonník práce prinesie zmeny, ktoré sa osvedčili v členských štátoch Európskej únie, a spružní pracovný trh, ignoruje súčasnú situáciu na trhu práce vo viacerých regiónoch Slovenska a vyvoláva neistotu nielen u tých, ktorí si zamestnanie hľadajú, ale aj u tých, ktorí sú zamestnaní. Veď situáciu, keď počas troch rokov človek stále nemá istotu, že jeho terajšie zamestnanie bude trvalé a že po treťom obnovení zmluvy na dobu určitú sa opäť neocitne na ulici, nemožno považovať za krok smerujúci k znižovaniu nezamestnanosti, nehovoriac o tom, v akom psychickom tlaku žije po celé toto obdobie zamestnanec a jeho najbližší. A tu chcem takisto poukázať na skutočnosť, že pri takomto reťazení pracovných pomerov, najmä u mladých rodín, dochádza fakt možno aj k rodinným konfliktom vzhľadom na to, že takýto zamestnanec má problém s úverom a s tým, aby si zabezpečil dobré bývanie. Podobný efekt má aj navrhovaná skúšobná doba, ktorá má byť pri niektorých profesiách až šesťmesačná.
Asi najväčšej miere kritiky zo strany zamestnancov aj verejnosti bol vystavený návrh na zrušenie súbehu výpovednej doby a odstupného. Podľa predloženého návrhu zamestnanec nebude mať nárok na čerpanie výpovednej doby a odstupného a bude si môcť vybrať len jedno z nich. Tu chcem zdôrazniť, že na odstupné má zamestnanec nárok len v prípade skončenia pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien. Nevidím dôvod, ak zamestnanec odpracuje u zamestnávateľa napr. päť rokov, alebo koľkokoľvek, alebo aj rok, aby bol o odstupné týmto spôsobom pripravený. Administratívne komplikácie predovšetkým u menších zamestnávateľov môže spôsobiť päť rôznych režimov výpovednej doby. Navyše je otázne, či sa výpovedná doba niektorým predĺži. Tvrdenie predkladateľa, že v niektorých prípadoch je dokonca výpovedná doba dlhšia než doposiaľ, je prinajmenšom problematické. V súčasnosti je ťažké nájsť zamestnanca, ktorý u jedného zamestnávateľa pracuje dlhšie ako 20 rokov, čo je podmienka pre priznanie najvyššej, päťmesačnej výpovednej doby, nehovoriac o tom, že pri takomto návrhu najzraniteľnejší budú zamestnanci, ktorí pracujú u jedného zamestnávateľa kratšiu dobu, predovšetkým absolventi a mladí ľudia, pretože ich prepustenie pri prípadných odbytových problémoch zamestnávateľa bude pre neho finančne najmenej bolestivé. Jednomesačná výpovedná doba prichádza totiž do úvahy, ak zamestnanec neodpracoval u zamestnávateľa ani jeden rok. V praxi sa aj doposiaľ zamestnávatelia vyhýbali výpovednej dobe uzatváraním pracovných pomerov na dobu určitú a v tomto smere návrh novely zákona dáva ešte väčší priestor.
Predkladaná novela Zákonníka práce z dielne súčasnej koalície obsahuje aj niektoré ďalšie opatrenia vedúce k oslabeniu postavenia zamestnanca na trhu práce, čo už tu bolo kolegami mojimi zo strany SMER – sociálna demokracia v priebehu rozpravy o návrhu Zákonníka práce viackrát deklarované. Je to napr. návrh na zrušenie minimálnych mzdových nárokov v závislosti od zložitosti vykonávanej práce, presun niektorých zákonných úprav, práv zamestnancov na kolektívne vyjednávanie, čo pri súčasnom oslabení právomocí odborov na pracoviskách nijako neposilní ochranu zamestnanca.
Dovoľte, aby som sa krátko ešte pristavila pri konkurenčnej doložke, ktorá je zakotvená v § 83a predkladanej novely Zákonníka práce. Pri prerokovávaní návrhu Zákonníka práce v ústavnoprávnom výbore bola táto otázka otvorená, bola táto otázka dosť dlho prediskutovávaná aj s ohľadom na možný nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky. Nie som proti tomu, aby konkurenčná doložka bola v manažérských zmluvách, pretože manažéri majú úplne iné postavenie, prichádzajú pri výkone práce do kontaktu s utajovanými skutočnosťami, ale nevidím dôvod, aj keď je tu daná len možnosť, aby v pracovnej zmluve bola dohodnutá aj konkurenčná doložka, aby táto konkurenčná doložka vôbec v Zákonníku práce bola a aby konkurenčná doložka bola v Zákonníku práce a následne premietaná aj do pracovnej zmluvy.
Podobne pri flexikonte chcem poznamenať, že v minulom volebnom období na hospodársku krízu veľmi pružne reagoval Zákonník práce a zaviedlo sa tzv. flexikonto, ktoré malo byť uplatňované do konca roku 2012. V súčasnom Zákonníku práce sa flexikonto legalizuje a flexikonto sa pokladá aj za súčasť Zákonníka práce.
Hovoríme si, že Slovensko je právny štát, a základným predpokladom právneho štátu je stabilita právneho poriadku a právna istota. Svedkami sme od začiatku tohto volebného obdobia, že nová vládna garnitúra predkladá nové právne predpisy bez ohľadu na to, aké budú mať dôsledky. Je to nie dobrý trend a ja sa pripájam ku svojim kolegom v tom, že novelu Zákonníka práce nepodporím. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Ja sa chcem pani poslankyni poďakovať za to, že nám poukázala na dôležitosť a význam Zákonníka práce aj z historického vývoja a zdôraznenia na vyváženosť pracovnoprávnych vzťahov. Tento Zákonník práce však nie je vyvážený, a preto je potrebné urobiť také ustanovenia, aby to spružnilo pracovný trh. A dotkla sa viacerých argumentov.
Ja chcem poukázať len na jeden argument, a to na reťazenie pracovných zmlúv, v ktorých vystihla, že určite nevytvárajú stabilitu ani u zamestnanca, ani u zamestnávateľa, pretože ani jeden nevie, kedy ten druhý môže odísť. Samozrejme, každý zamestnanec chce mať prácu na dobu neurčitú a tým pádom si aj túto prácu hľadá a zase zamestnávateľ chce mať stabilného pracovníka. Zároveň si myslím, že úplne v nevýhode v súvislosti s reťazením pracovnoprávnych vzťahov sú regióny s vysokou mierou nezamestnanosti, kde každý, kto si nájde prácu, je ochotný pracovať za akýchkoľvek podmienok a akokoľvek vo vzťahu k tomu, len aby mal prácu. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Chcem poďakovať kolegyni Roškovej za jej faktickú pripomienku a ďalšie a bližšie rozvedenie tých ustanovení, na ktoré som poukázala, a tých zložitostí, ktoré v praxi môžu vzniknúť.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, pán minister, dovoľte aj mne, aby som vyjadril svoj názor na predkladanú novelu Zákonníka práce alebo na pár ustanovení, lebo keby to bolo k celej novele, asi by to bolo príliš dlhé.
Chcem, pán minister, povedať na začiatok, že najväčším prínosom pre firmu je spokojný a motivovaný zamestnanec. A myslím si, že toto by malo byť cieľom Zákonníka práce, aby sa vytvorili väzby pracovnoprávneho charakteru medzi zamestnancom a zamestnávateľom do takej podoby, aby bol spokojný aj zamestnávateľ, aby bol spokojný aj zamestnanec. Jednostranné zmeny nie sú prínosom ani pre zamestnancov, ani pre firmu, lebo akákoľvek nespokojnosť sa odzrkadľuje na obidvoch stranách. Preto ak dovolíte, by som začal najskôr tvrdeniami, ktoré sa objavovali v predchádzajúcom období. A týkali sa dĺžky nadčasovej práce, kde predstavitelia vládnej koalície argumentovali, že podľa prieskumov verejnej mienky ľudia na Slovensku chcú pracovať viac. No určite áno, ale musíme si dať otázku, prečo chcú ľudia na Slovensku pracovať viac. Ak budeme hľadať odpoveď na túto otázku, tak povieme, že nie je to v tom, že by sa cítili nevyťažení a potrebovali by viac pracovať a viac sa sebarealizovať. Ale odpoveď hľadajme vo výške priemernej mzdy na Slovensku, ktorá je dneska 769 eur. Ak hovoríme, že takmer dve tretiny ľudí majú plat nižší, ako je priemerná mzda, tak musíme povedať aj to, že takmer polovica ľudí nedosahuje priemernú mzdu, teda nedosahuje mzdu ani 500 eur. Takže ak hľadáte odpoveď na otázku, prečo chcú ľudia na Slovensku pracovať viac, je to vo výške priemernej mzdy a vo výške mzdy celkovo. A musíme hľadať metódy na to, aby sme našli nástroje na zvyšovanie mzdy, a nie na zvyšovanie pracovnej doby.
Teraz konkrétne k Zákonníku práce.
Zvýšenie rozsahu nadčasovej práce z 250 na 400, resp. 550 hodín ročne nad plánovaný fond pracovného času. Ak si rozmeníme sumu 400 hodín ročne, je to de facto legalizácia šiesteho pracovného dňa v týždni. Ak budeme hovoriť o tom, že pred 100 rokmi si ľudia vydobyli osemhodinový pracovný čas alebo bojovali za osemhodinový pracovný čas a vtedy sa pracovalo 6 hodín v týždni, tak môžeme úplne kľudne povedať, že s touto podobou Zákonníka práce sa posúvame značne dopredu, teda takmer 100 rokov dozadu.
Poďme si povedať niečo aj o 550 hodinách nadčasovej práce u tých zamestnancoch, ktorí s tým súhlasia. Pritom všetci hovoríte o tom, že je to predovšetkým otázka dobrovoľnosti. Ak hovoríte o dobrovoľnosti, tak ja sa spýtam: Pracovali ste niekedy v zahraničných firmách, ktoré pôsobia dnes na Slovensku, alebo videli ste, ako pracujú ľudia v týchto firmách? Ja som mal veľmi emotívny zážitok, keď som videl tieto pracovné podmienky, ktoré, samozrejme, pri páse boli v celku dobré, ale pre mňa bola šokujúca otázka prestávky počas poruchy na páse, keď ľudí od pásu priviedli do vymedzeného priestoru, ktorý bol malý, kde ľudia museli povinne sedieť, pomaly ako žiaci v škole s rukami za chrbtom. Boli tam viac natlačení ako kurence v hydinárni. A to už považujem za nehoráznosť. V tomto parlamente prijímame desiatky zákonov a v poslednej dobe sa nám množia zákony na ochranu zvierat, škoda, že vládna koalícia nechce v pracovnoprávnych vzťahoch chrániť aj ľudí, pre ktorých by predovšetkým Zákonník práce mal byť určený. Chcem sa spýtať, či si myslíte, že je normálne, že pracovníci v týchto firmách sa pýtajú na potrebu tak ako žiaci v základných školách, a to aj počas vynútených prestávok. Ja sa chcem spýtať, či ste zažili niekedy psychický tlak, ktorý je vytváraný na týchto pracovníkov, keď osem hodín denne niekto po nich v jednom kuse vrieska, že ak sú nespokojní, tak jednoducho môžu odísť, lebo pred bránami stoja zástupy tých, ktorí ich chcú nahradiť. Ak zhrnieme všetky tieto fakty, tak potom sa vás chcem spýtať, o akej dobrovoľnosti tu hovoríte, keď hovoríte, že nadčasová práca sa v zásade bude diať na dobrovoľnej báze. Alebo sa spýtam ešte inak: Nemáme byť nakoniec vôbec povďační ministerstvu práce za to, že nezavádza v Zákonníku práce fyzické tresty, tak ako to niektorí tzv. investori na Slovensku skutočne požadujú?
Dámy a páni, ja by som sa vrátil k hlavnej téze, ktorú si prijala táto vláda pri kreovaní programového vyhlásenia vlády. A tou tézou je znižovanie nezamestnanosti. Mne logika hovorí, že čím je dlhšia pracovná doba zamestnanca pri rovnakej produktivite práce, tým je potreba menšieho počtu zamestnancov. Skúste mi to vyvrátiť. Ale mne logika hovorí jednoducho toto. V čase konjunktúry, prirodzene, rastie objem zákaziek. A dnes sa nachádzame, myslím, už v čase konjunktúry. A zvýšením počtu nadčasových hodín určite bude klesať potreba nových pracovníkov a jednoducho ľudia budú nútení pracovať za takmer rovnaké peniaze aj pri týchto podmienkach. Odporučím pozrieť sa na § 121, v ktorom sa hovorí: „Zamestnávateľ môže v kolektívnej zmluve dohodnúť okruh zamestnancov, pre ktorých vo výške mzdy bude zohľadnená aj práca nadčas.“ Toto jednoznačne potvrdzuje to, o čom som hovoril pred chvíľočkou.
Kvalita podnikateľského prostredia, ktorú idete vytvárať týmto Zákonníkom práce. Možno ju vidíte v zrušení súbehu výpovednej lehoty a odstupného, čím sa výrazne zlepšuje podnikateľské prostredie znižovaním nákladov pri prepúšťaní zamestnancov, samozrejme, na úkor týchto zamestnancov. Ja sa vás pýtam, aká progresívna zmena toto je?
Dovoľte vyjadrenie k ďalším ustanoveniam.
Finančná náhrada za neoprávnenú výpoveď, ktorá má byť ohraničená deviatimi platmi. Ja sa vás chcem spýtať: Považujete toto v právnom štáte za normálne a akceptovateľné? Ja osobne si myslím, že to je absolútne neakceptovateľné. Ak zavedieme takúto klauzulu do zákona, tak tento štát nemôžeme ďalej nazývať právnym štátom. Poďme na postupnosť krokov. Dostanem výpoveď, ktorú považujem za neoprávnenú. Dám žalobu na súd o určenie neplatnosti výpovede, ale nemôžem sa ďalej zamestnať. Žijem zo sociálnych dávok. Pri súčasnej výkonnosti súdov, za 2, 3, 4, 5 rokov sa možno domôžem spravodlivosti a dostanem doplatených deväť platov. Aký je toto právny štát? Ak štát zavádza takéto obmedzenie, musí podľa môjho názoru prevziať na seba buď doplatenie náhrady mzdy počas celej doby, ak toto uzákonil, alebo uložiť súdu právoplatne rozhodnúť v lehote napr. šiestich alebo deviatich mesiacov, pokiaľ je zamestnanec krytý pracovným právom. Inak nemôžeme v žiadnom prípade hovoriť o právnom štáte. Právny štát vo vašom podaní sa týmto stáva štátom, kde sa majú dobre iba právnici a ostatní majú jednoducho iba smolu.
Ak dovolíte, veľmi krátko sa vyjadrím aj k návrhu pani poslankyne Gibalovej. A to je návrh, že starobný dôchodok je možnosťou pre danie výpovede. Zaznelo v tejto ctenej poslaneckej snemovni viacero prirovnaní k tomuto kroku. Ja si dovolím citovať dve z nich. Po prvé, je to generačný rasizmus, áno, dámy a páni, tak ako to povedal pán poslanec Jarjabek, jedná sa o jednoznačný generačný rasizmus, ktorý je podľa môjho názoru aj hranicou ústavnosti. Ak to prijmete v tejto podobe, určite to bude podaním na Ústavný súd. Pani poslankyňa Tomanová to nazvala pracovnou eutanáziou. Áno, môžeme to nazvať aj pracovnou eutanáziou. A mne sa žiada povedať, že slovo eutanázia je slovo, ktoré vo výbave poslancov KDH doteraz chýbalo. Možno sa doba mení a zavádzajú to v podobe pracovnej eutanázie a možno potom príde aj eutanázia pravá, lebo tí ľudia nepracujú v dôchodkovom veku preto, že by nechceli cestovať po zahraničí, tak ako cestujú rakúski, nemeckí, francúzski alebo iní dôchodcovia, ale preto, aby vôbec z tohto dôchodku mohli vyžiť. Pán poslanec Fronc hovoril o priemernom dôchodku 360 eur. Ak budeme hovoriť o priemernom dôchodku 360 eur, opätovne musíme povedať, že dôchodok, ktorý poberá väčšina Slovákov, sa pohybuje výrazne pod hranicou 300 eur. Ak si zoberiete reálne životné náklady, tak vidno, že pracovať sa stáva nevyhnutnosťou. Mne sa žiada v tejto súvislosti povedať, že sprivatizovali ste starobu zlým nastavením dôchodkového systému, vyciciavate štátny rozpočet a jednoducho riešiť otázku zamestnanosti veľmi fiktívne tým, že budete posielať ľudí, ktorí nebudú mať z čoho žiť, na dôchodok, ktorý je reálnou almužnou, je skutočne generačný rasizmus.
Dámy a páni, ja sa chcem spýtať: Vy si skutočne myslíte, že ľudia, ktorí poctivo odpracovali štyridsať-päťdesiat rokov, ktorí vytvárali pre Slovensko hodnoty, ktorí nepoznali významné benefity počas svojho pracovného života, nemajú právo na dôstojné dožitie svojej staroby? Vy si myslíte, že je potrebné ich aj takýmto spôsob ďalej utláčať? Aký odkaz chcete dať týmto krokom pre tých, ktorí pracovali, neprivatizovali, nekradli a majú problém dôstojne dožiť svoj život? Má byť tým odkazom, že poctivá práca je najhorší spôsob obstarávania peňazí? Ak, áno, ďakujem pekne, ale takýto Zákonník práce nemôžem podporiť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán poslanec, veľmi jasne ste definovali, prečo ľudia na Slovensku chcú pracovať viac. Je to hlavne v príjmoch, ktoré dosiahnu. Ľudia chcú pracovať, ale v slušných podmienkach. Mám osobné skúsenosti z rodiny, keď jedna moja príbuzná pracovala v zahraničnej firme a v čase, keď každá žena z biologických dôvodov potrebuje zvýšenú hygienu, musela byť označená červenou stužkou. Myslíte si, že je toto pre ženu vhodné, že tá žena to necíti ako veľkú hanbu a veľkú krivdu, aj keď za to skutočne nemôže? Je to prirodzené, ale musela byť označená. A z toho dôvodu aj odišla z tejto zahraničnej firmy. Myslíte si, že majú ženy znášať takéto podmienky? Ja si myslím, že toto nie je cesta, aby sme sa takto uberali v pracovnoprávnych vzťahoch. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán poslanec Petrák vo svojom vystúpení veľmi pragmaticky zdôvodnil negatíva pripravovaného alebo predkladaného návrhu zmeny Zákonníka práce. Myslím si, že tá časť poslancov vládnej koalície, ktorí sedia v snemovni a počúvali ho, tak by si mala uvedomiť, aké negatíva sú spojené s týmto návrhom Zákonníka práce. A veľmi presne zadefinoval cieľ samotného Zákonníka práce, ktorým je spokojný a motivovaný zamestnanec. Ale to nie je len cieľom Zákonníka práce, to je aj cieľom ako zamestnanca, tak na druhej strane zamestnávateľa. Ak chce zamestnávateľ dosiahnuť dobré výsledky, tak vždy musí mať určitú firemnú kultúru aj vo vzťahu k zamestnávaniu pracovníkov a musí byť aj vytvorené určité sociálne zázemie pre týchto ľudí. Ak necháme na samovývoj, samoreguláciu, tak ako to pravicové strany často presadzujú, že je možné v spoločnosti mnohé veci riešiť samoreguláciou, tak práve vzťah zamestnanca a zamestnávateľa nie je možné riešiť samoreguláciou, lebo napriek tomu, že máme mnoho zamestnávateľov, ktorí majú ďaleko vyššie štandardy, vyššie postavené, ako im dáva povinnosť zo Zákonníka práce, Zákonník práce stanovuje tie limitné hodnoty, kde musia garantovať minimálne štandardy určitej úrovne určitých sociálnych výhod pre zamestnanca alebo jeho postavenie v samotnej spoločnosti, v ktorej pracuje. A ak to vy staviate takto nízko, tak tým pádom posúvate Slovensko do rozvojovej krajiny. Takže nemyslím si, že je to vytváranie lepšieho pracovného prostredia pre zamestnávateľov, ale opačne, znižovanie sociálnych štandardov zamestnancov. Chcem ti poďakovať, pán poslanec Petrák, a myslím si, že tvoje pragmatické odôvodnenie tejto novely dáva jasnú odpoveď na to, prečo by tento Zákonník nemal byť prijatý. Ďakujem.