20. schôdza

Ďakujem pekne. Kolega Matovič trafil klinček po hlavičke, pokiaľ ide o reakciu k veci, ako sa vraví. Čiže, inými slovami, to je od veci.
Ale ja k tomu doplním zopár takých drobností. K výške historickej nezamestnanosti ste neprispeli vy, ale tí pred vami. To je jeden moment.
To, že si zamieňate pojmy s dojmami, inými slovami povedané, príčiny s následkami, už som si všimol viackrát, ale môžem vás upokojiť, nie ste jediný, máte tam takých viac.
Späť, aby som sa vrátil k téme, opäť vám pripomeniem, že situácia, v ktorej sa Slovenská republika nachádza za posledných dvadsať rokov, je zapríčinená tým, čo tu bolo predtým. To viedli zrejme takí ľudia, ktorí tomu rozumeli tak, nehovorím, ako vy, ale zrejme s takou istou filozofiou. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Na pána Matoviča a na pána Jurčíka nebudem reagovať, ja nie som psychológ a ani psychiater.
A pokiaľ ide o pána poslanca Kaníka, musím povedať, že ja som použil v slovnom spojení to, že v očakávaní konjunktúry môže byť nárast zamestnanosti, nie to, že to bude riešiť Zákonník práce. To je to, čo som povedal. Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, skôr ako podám svoj pozmeňujúci návrh, ktorý súvisí s jedným parciálnym problémom v Zákonníku práce, a teda najmä s témou, ktorá vyplynula z petície zdravotných sestier a pôrodných asistentiek, chcel by som trošku ani nie politologicky, ale tak významovo sa kontaktovať s touto témou. Svojho času som z tohto miesta vystúpil k zákonu o zbraniach a strelive. Ako učiteľ literatúry som si neodpustil malý exkurz do dejín loveckej témy aj zabíjania, do filozofie atavizmov a ich kultúrnych náterov a kamufláži. Skôr ako podám svoj pozmeňujúci návrh k Zákonníku práce, chcem podobne učiniť aj pri téme, o ktorú ide teraz, sociálny status zdravotných sestier, ich misia a nenahraditeľnosť. Naozaj, zdravotné sestry predstavujú zvláštne privilegovanú profesijnú i ľudskú skupinu, niečo, ja som si to tak formuloval, medzi erosom, substitučným materstvom a zraniteľnosťou.
Ako malý chlapec z rodiny detského psychiatra som zažil heroickú tvár zdravotných sestier v mníšskom habite v Ústave pre mentálne retardovaných v Adamovských Kochanovciach. Bol to ústav typizovaný pre takto postihnuté deti a mládež. Avšak prežívali v ňom aj dospelí chovanci, ktorí nemali kam ísť. A spávali so skrčenými nohami v detských postieľkach. Inšpekcia tohto ústavu v čase hlbokej normalizácie rozhodla, že rehoľné sestry musia odísť a že ich nahradia civilné sestry. No robiť s najťažšími formami ležiacich chovancov bez elementárnych hygienických návykov a možností bolo zrejme nad možnosti vtedajšej sekulárnej starostlivosti. Experiment s civilmi skončil za dva mesiace a znovu museli povolať ženy schopné sublimácie svojej energie a obetavej služby v podmienkach absolútneho prijatia ľudskej biedy a utrpenia. Tie rehoľné sestry nechceli nič. Boli šťastné v takom, povedal by som, vertikálnom zmysle, ak mi rozumiete. Nechcem však hovoriť o konfesionálnych a alternatívnych formách zdravotnej či sociálnej starostlivosti.
Mám v živej pamäti a hlbokej úcte, dokonca aj vo svojej senzuálnej histórii mnohé zdravotné sestry, ktoré ma sprevádzali počas mojich bied, chorôb i hospitalizácií, zvlášť sa mi vybavuje jeden taký indiánsky typ sestry pevnej ako húžva, ktorá nám celú noc na urologickej JIS-ke po epidurálnych a spinálnych anestézach vymieňala katétre. Väčšiu intimitu, hanbu i biedu a bezmocnosť som odvtedy nezažil a dodnes sa mi jej tvár s veľkými kruhmi pod očami a trpezlivou emocionalitou vybavuje v snoch. Neskôr som ju vídaval na ceste do práce. A vždy som mal taký zvláštny pocit, ako keby medzi nami niečo bolo. Iste som bol pre ňu jeden z mnohých, anonymný kus v núdzi, no jej aura napriek tomu dodnes žiari.
Aby som sa dostal k mojim literárnym láskam. Myslím, že čosi z tohto všetkého inšpirovalo aj Ernesta Hemingwaya v autobiografickej próze A Farewell to Arms (Zbohom zbraniam). Tam je profesia zdravotnej sestry a ošetrovateľky Catherine Barkleyovej konfrontovaná s mužmi, vojakmi, invalidmi, ktorých vojna obrala o budúcnosť, mobilitu, mužnosť. A pre poručíka Fredericka Henryho sa vojnové nešťastie po šrapnelovej explózii stane šancou získať zdravotnú sestru, druhú mamu, milenku snov. Nočná služba má niekedy aj takúto partnerskú motiváciu. Pravda, u Hemingwaya ide skôr o romanticko-dobrodružný pohľad na zvláštnu väzbu, ktorá vzniká medzi trpiacim a pomáhajúcim, čo je zvlášť významné, ak ide o muža a o ženu. Vtedy môže byť sestra animou, animátorkou túžby, svetlom na konci tunela bolesti.
Úplne iný pohľad na sesterský personál nájdeme v Keseyho knihe One Flew Over the Cuckoo´s Nest známej aj z Formanovej filmovej verzie Prelet nad kukučím hniezdom. Tam veľká sestra Ratchedová na psychiatrickej klinike direktívne vmanipuluje mužov do odovzdanej vegetatívnej existencie, láme v nich mužnosť, oberá ich o ich energiu. A kto sa vzoprie ako v románe McMurphy a vo filme Jack Nicholson, toho dá mentálne popraviť elektrickými šokmi, alebo lobotómiou. Priznám sa, poznám aj zložité sesterské typy, s takýmto terorizmom som sa však medzi sestrami ešte nestretol. A dúfam, že s ním ani nestretnem.
Aby toho nebolo dosť, do tretice by som ešte rád pripomenul obraz zdravotnej sestry ako ju básnicky definoval Boris Filan v chronicky známej pesničke. S typickým a trochu okázalým samectvom tam Jožo Ráž spieva „milá, tichá super pichá infúzie, injekcie“ alebo iný citát „hojí, lieči, dáva klystír, modlia sa k nej ateisti“, alebo ešte iný citát „od jej čaju zrazu majú starčekovia erekcie“, alebo ešte inak: „Vždy keď na ňu rukou myslím, nestačia mi dávať kyslík.“ Myslím, že to stačí k statusu zdravotných sestier.
Áno, z mnohých dôvodov je téma zdravotnej sestry dráždivá, ale aj hodna úcty a uznania. Myslím, že aj toto bol silný dôvod, pre ktorý premiérka Iveta Radičová prijala petičný výbor Slovenskej komory lekárskych sestier a pôrodných asistentiek, ktoré sa oprávnene domáhajú lepších pracovných podmienok a viac než len morálneho či literárneho ocenenia.
Vláda Slovenskej republiky dňa 8. júna 2011 prijala uznesenie, v ktorom sa vyhovuje viacerým požiadavkám petície s tým, že ich aplikáciu majú na starosti minister práce, sociálnych vecí v koordinácii s ministrom zdravotníctva. Z tohto titulu sme aj na Výbore Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo opakovane prijali celý petičný výbor a nad rámec stanoveného času. To boli maratóny. So sestričkami sme veľmi citlivo, triezvo a konštruktívne hľadali cestu k dialógu, aj ku konkrétnym riešeniam.
Chronická a dlhé roky neriešená téma sa dostala do parlamentu za niekoľko týždňov, čo považujem za malý zázrak. Detaily však radšej nebudem spomínať. Nebudem spomínať ani hystériu, ktorá vtedy v našom výbore vládla, ani eskalovanie požiadaviek miesto elementárnej vďaky. Aj z tohto dôvodu sa niektorí kolegovia aj z koaličných radov alebo najmä z koaličných radov nasrdili a zúžili veľkorysosť vládneho uznesenia, čo teraz čiastočne musím napraviť aj týmto malým pozmeňujúcim návrhom. Keď som toto zadanie dostal, bolo mi povedané, že ma sestry budú ľúbiť. Ďakujem, stačí ak ma ľúbi moja žena, ktorú aj ja veľmi ľúbim, hoci by sa na mňa, Dušan, teraz to príde, azda mohla aj hnevať, myslím, moja žena. Ako stredoškolská gymnaziálna kantorka s tromi postgraduálnymi štúdiami po tridsiatich rokoch praxe doniesla domov za jún výplatu päťstotridsať eur v čistom. Ak budú zdravotné sestry precedensom ďalších nespokojných sociálnych a profesijných skupín, máme sa veru na čo tešiť.
A teraz už konkrétny pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 340).
V článku I sa za bod 74 vkladá nový bod 75, ktorý znie: „Paragraf 97 sa dopĺňa odsekom 13, ktorý znie: „Zamestnancovi, ktorý vykonáva zdravotnícke povolanie podľa osobitného predpisu a ktorý dovŕšil vek 50 rokov, nemožno nariadiť prácu nadčas. Práca nadčas je prípustná len po dohode s týmto zamestnancom.“.“
Doterajšie body 75 až 145 sa primerane označia.
Dôvod som uviedol, myslím, v tej záverečnej časti. To je všetko. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Pán poslanec, ja chcem reagovať na jednu časť toho vystúpenia tvojho. Zdôraznili ste, že práca zdravotnej sestry je veľmi náročná po psychickej aj fyzickej práci, a preto by nemali pracovať nadčas. Súhlasím s tým, že by skutočne nemali pracovať nadčas, ale stále sa v týchto návrhoch poslancov a v celom Zákonníku práce objavuje, že táto práca nadčas je prípustná len po dohode so zamestnávateľom a že zamestnanec si sám vyberie, či chce alebo nechce pracovať nadčas, či chce alebo nechce pracovať v nočnej zmene. A podobné je to aj v iných paragrafových zneniach. Zabúdate pritom však na skutočnosť vysokej miery nezamestnanosti a nízkych platov zdravotných sestier. A preto ja sa domnievam, že práve pre tieto dve skutočnosti sa nebude tento váš návrh realizovať v praxi a prácu nadčas prijmú tieto zdravotné sestry. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Pán kolega, ja nadviažem na moju kolegyňu pani poslankyňu Roškovú. Ja zdieľam vašu motiváciu k pozmeňujúcemu návrhu, ktorý ste podali. A ja som sa k tej problematike vyjadril vo svojom vystúpení v rozprave k spomínanej petícii. Ja tu mám naozaj obavy, že bez toho, aby sme nejakým spôsobom týmto zdravotným sestrám kompenzovali tie straty, ktoré im spôsobí to, že nebudú pracovať v nočných zmenách alebo v zmenách cez víkend, bude osud tohto pozmeňujúceho návrhu taký, že aj keď v zákone bude, tak to bude ustanovenie, ktoré sa v praxi nebude vôbec alebo takmer vôbec využívať. Hovorím to aj z vlastnej skúsenosti alebo poviem to takmer z vlastnej skúsenosti, keďže moja mama bola zdravotná sestra, až kým odišla do dôchodku, a pracovala najprv v ambulancii, neskôr dlhé roky v nemocnici a skutočne som videl, že to naozaj funguje tak, že podobne, ako to povedal ktorýsi kolega, keď sme sa rozprávali o zákaze predaja v obchodoch počas sviatkov, tak skutočne som bol neraz konfrontovaný s tým, že ona sama sa hlásila alebo pri rozdeľovaní služieb bolo občas až čosi ako súboj tých zdravotných sestier o tú prácu v noci alebo cez víkendy. Čiže, opakujem, ja zdieľam tú motiváciu. A som pripravený podporiť naozaj nejaké riešenie, ktoré by išlo týmto smerom. Ale asi by sme mali nájsť nejaký spôsob kompenzácie toho výpadku príjmu, pretože skutočne tým, že tie zdravotné sestry robia po nociach alebo cez víkendy, si neraz dosť významne pomáhajú zvýšiť celkový plat.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pán spravodajca, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som aj ja prispel do rozpravy o tak závažnom dokumente, ako Zákonník práce je.
Ja sa chcem upriamiť len na jednu časť Zákonníka. A to je § 83a. Myslím si, že ak tento paragraf ostane v novele Zákonníka práce, tento dokument sa stane diskriminačný a namiesto toho, aby pomáhal zlepšeniu pracovných podmienok, tak prispeje k jeho obmedzeniu. Dokonca prispieva aj k obmedzeniu slobodného podnikania. V súčasnosti bojujeme s nezamestnanosťou. Stále sa dozvedáme, že tá či oná firma prepúšťa. Vláda tvrdí, že pri svojich opatreniach kladie dôraz na zlepšenie podnikateľského prostredia, na vytváranie podmienok na tvorbu nových pracovných síl a miest. Prijatím Zákonníka práce spolu s § 83a však tieto predsavzatia popiera. Uvediem krátke príklady. A nedá mi, aby som nespomenul aj príklad, ktorý tu dával môj kolega poslanec Dušan Jarjabek, ktorý bol veľmi výstižný, z umeleckých kruhov. Ja dám príklad z iných kruhov, z obchodných. Predstavme si, že obchodný zástupca je zamestnaný, má ukončenú obchodnú akadémiu, naraz zrazu dostane výpoveď, vo svojom okolí nie je možnosť sa zamestnať a chce si založiť obchodnú firmu. Nakoľko však v pracovnej zmluve mal obmedzujúci paragraf, celý rok toto urobiť nemôže. Bude evidovaný na úrade práce. Bývalý zamestnávateľ mu bude vyplácať 50 % jeho priemernej mzdy. Ale ak spĺňa podmienky, tak poberá prvý polrok i podporu v nezamestnanosti. Čo motivuje tohto človeka hľadať si inú prácu? Je to normálne? Ja si myslím, že vôbec nie. A vôbec si nemyslím, že takéto opatrenie sa bude týkať len vrcholového manažmentu. Ak sa zamestnávateľ rozhodne, že toho človeka nepotrebuje, tak by sa nemal obávať, že mu bude konkurovať a že bude konkurencieschopný. V praxi to dopadne tak, že ľudia si cez tretiu osobu aj tak budú realizovať svoje plány. Pritom budú oficiálne nezamestnaní. Má toto obmedzenie opodstatnenie? Určite nie. Nesplní očakávania zamestnávateľov o ochrane pred únikom ich know-how. A túto ochranu im má zabezpečiť Obchodný zákonník, príp. Občiansky, ale nie Zákonník práce.
A preto navrhujem, aby celé znenie § 83a bolo zo Zákonníka práce vypustené. Z tohto dôvodu dávam procedurálny návrh, aby bol 16. bod spoločnej správy výborov vyňatý na osobitné hlasovanie. A žiadam vás, aby ste hlasovali opačne, ako odporúča gestorský výbor. Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Viackrát v tejto rozprave sa komunikovalo o výhrade voči práve tejto zmene v § 83a. A ja sa domnievam, že prišlo k veľkému nepochopeniu, o čo sa v tejto časti zmeny jedná. Ja si dovolím zacitovať z toho zákona: „Zamestnávateľ môže so zamestnancom dohodnúť obmedzenie zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru, iba ak zamestnanec v priebehu trvania pracovného pomeru má možnosť nadobudnúť informácie alebo znalosti, ktoré nie sú bežne dostupné, a ich využitie by mohlo privodiť zamestnávateľovi podstatnú ujmu.“ Vážení, tu sa jedná naozaj o veci, ktoré sú špecifickým know-how spoločnosti alebo sú predmetom nejakých naozaj senzitívnych informácií, ktoré keby boli využité, de facto zneužité v inej spoločnosti, mohli by tej pôvodnej spoločnosti, pôvodnému zamestnávateľovi privodiť ujmu. Takže nejedná sa o bežnú konkurenčnú činnosť, ktorú je možné dohodnúť tak, že zamestnanec ju nebude vykonávať po ukončení pracovného pomeru. Jedná sa naozaj len o možnosť, resp. nemožnosť použiť nie bežne dostupné informácie, ktoré v tejto spoločnosti zamestnanec získal. Naozaj asi došlo k vážnemu nepochopeniu tejto zmeny, preto sa takto o nej komunikuje z vašej strany. Ďakujem.

No tu už bolo toľko toho povedaného, ale spravidla o detailoch, o nejakých okrajových veciach, ktoré v tom Zákonníku sú, o tých sa tu rozvádza diskusia, ale podstatou Zákonníka práce je naozaj liberalizovať a zjednodušovať a zlepšovať podnikateľské prostredie, pretože len to nás môže doviesť k rastu zamestnanosti. A tak ako to už jeden z opozičných poslancov priznal, všetci veľmi dobre vedia, aj na opozičnej strane, že práve vďaka týmto opatreniam k zásadnému obratu dôjde, dôjde k zrýchleniu rastu zamestnanosti a k výraznému poklesu nezamestnanosti. A to je, samozrejme, aj tá najväčšia obava opozície, že sa preukáže, ako som povedal v piatok, do roka až dvoch rokov, tá moja stávka znela na rok a pol, že nezamestnanosť na Slovensku klesne pod 10 %. A to je ťažký úder pre opozíciu, takže chápem, že tu zdržujú, naťahujú to, ale verím, že neodvrátia prijatie takéhoto veľmi potrebného a dôležitého zákona.

Ja by som si dovolil reagovať na obidvoch naraz. K ujme ja si myslím, že žiadna ujma nemôže byť žiadneho podnikateľa, ktorý prepustí zamestnanca, či už je to z riadiaceho postu alebo je to obyčajný radový nejaký obchodník. Takže si myslím, že tu môže prísť akurát ku konkurencii. Čiže môže prísť k rozvoju podnikania. A v umeleckých kruhoch v podstate sa nemusí umelec dostať ani k nejakej lepšej role, keby prestúpil, že ide z jedného divadla do druhého. Ale je rok, podpísaný, a nemôže sa v podstate rozvíjať. Takisto to môže byť aj u toho obchodníka, aj u toho umelca. Ja len toľko. Ďakujem pekne.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, pán minister, kolegyne, kolegovia, celý deň rozprávame o Zákonníku práce. Uvedomujem si, že Zákonník práce zohráva dôležitú úlohu pri vytváraní vyváženého vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom s cieľom napomáhať pri aktívnej politike na trhu práce. Nebudem sa vyjadrovať k tomu, čo tu už bolo povedané.
Podnetom pre moje vystúpenie bolo vlastne vysvetlenie názoru pána ministra na sociálnom výbore k § 63 ods. 1 písm. d) 4. bodu Zákonníka práce, v ktorom podľa nového sa uvádza, že výpoveď daná zamestnávateľom môže byť z dôvodu, ak zamestnanec neuspokojivo plní pracovné úlohy a zamestnávateľ ho v posledných dvoch mesiacoch vyzval na odstránenie nedostatkov a zamestnanec ich v primeranom čase neodstráni.“ Toľko je citácia. Odpoveď pána ministra bola, že je to podľa neho dostatočný čas. Domnievala som sa, že je to výsledok nejakých odborných poznatkov. A preto som zisťovala, ako je to v praxi vo viacerých firmách so širokospektrálnymi profesiami z môjho regiónu, vo firmách, ktoré sú technicky zamerané. Zamerala som sa na rôzne druhy profesií od operátorov výroby, cez administratívu technického charakteru až po výskumných pracovníkov. Týmto prieskumom som zistila, že každá z uvedených pracovných činností alebo iných výrobných profesií kladie iné nároky na teoretické poznatky i praktické zručnosti.
Možno súhlasiť, že dva mesiace na získanie pracovných zručností v profesiách operátorov výroby v pásovej výrobe sú dostatočné. Pracovník je schopný primerane zvládnuť pracovné zaradenie za dva-tri týždne. Na zložitejšiu pozíciu, napr. na pozíciu zoraďovača je priemerný čas pre zácvik štyri až osem týždňov, pričom musí prejsť cez nižšiu pozíciu operátora výroby. Jeho čas na primerané zvládnutie trvá pomerne dlhšiu dobu a do dvoch mesiacov ju zvládnu len technicky veľmi zruční jednotlivci. Úplne ináč sa zapracúvajú administratívno-technickí pracovníci, kde sú na to dva mesiace jednoznačne málo a kde daný proces trvá minimálne dva až štyri mesiace. Ak budeme vychádzať z faktu, že každý zamestnávateľ má jedno z kritérií dobrého fungovania svojej firmy stabilizáciu zamestnancov, tak by zamestnávateľ mal skúmať jednak technické zručnosti a odborné schopnosti, ktoré sú nevyhnutné pre zvládnutie daných úloh. Ďalej sa domnievam, že veľmi dôležité sú aj ľudské zručnosti, ako je schopnosť komunikovať a pracovať v týchto profesiách súčasne jednotlivo, ale zároveň aj v skupine. Na základe týchto poznatkov si môže zamestnávateľ vypracovať stratégiu minimálnych nákladov na zamestnanca a rozhodnúť, čo je pre firmu väčšia strata, či je to častejšia fluktuácia a s tým súvisiace zacvičovanie stále nových pracovníkov alebo poznanie všetkých činiteľov, s dostatočným časom aj pre zamestnanca na nápravu chýb. Každá z týchto smerovaní má určité pozitíva, ale aj negatíva a súvisí s organizačným usporiadaním danej firmy. Jednoznačne však môžeme vysloviť názor v súlade so Zákonníkom práce, že ak zamestnanec nezvláda dané úlohy, zamestnávateľ je povinný ho na to písomne upozorniť a stanoviť primeranú lehotu na odstránenie nedostatkov. Navrhované znenie Zákonníka práce teda navrhuje skrátiť obdobie pre posudzovanie neuspokojivého plnenia pracovných úloh, a to zo šiestich mesiacov na dva mesiace. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh. Ak zamestnanec napriek písomnému upozorneniu zamestnávateľa v primeranom čase neodstráni svoje nedostatky, bude prepustený. Zamestnávateľ je povinný stanoviť zamestnancovi aj primeranú lehotu na odstránenie nedostatkov. Ak by nebola dodržaná primeranosť lehoty na odstránenie nedostatkov, príslušný súd by mohol v rámci súdneho konania vysloviť neplatnosť výpovede zamestnávateľa. Dvojmesačná lehota na uplatnenie tohto výpovedného dôvodu je veľmi krátka na to, aby zamestnancovi mohla byť poskytnutá primeraná lehota na odstránenie nedostatkov a zároveň aby zamestnávateľ mohol objektívne zhodnotiť, či zamestnanec odstránil zamestnávateľom vytknuté nedostatky. Vzhľadom na uvedené nie je vhodné skrátiť lehotu ne uplatnenie výpovedného dôvodu pre neplnenie pracovných povinností zo šiestich mesiacov na dva mesiace, ale navrhujem ponechať doterajšie znenie zákona. Bližšie o tom bude hovoriť pán kolega v rámci svojho návrhu. Ďakujem pekne. (Potlesk.)