20. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Ja by som, naopak, chcel vyzdvihnúť ako sa k tejto problematike postavil pán kolega Kolesík. Možnože tu ani nejde o nepochopenie témy, ale ide o isté poukázanie na nedostatky, ktoré táto téma prináša a ktoré môžu byť vysvetlené aj takýmto spôsobom, ako o tom práve hovoril pán kolega Kolesík. A naozaj treba oceniť, že si si Andrej takú robotu spravil s týmto tvojím vystúpením.
No a mnohé tuná zaznelo z tvojho vystúpenia, čo ešte nezaznelo v tejto rozprave, takže ďakujem veľmi pekne.

Pán poslanec, iba jednu vetu. Myslím si, že ste si nevybrali dobrý príklad, ak mňa kritizujete za nesociálne postoje k návrhu Zákonníka práce. Musím povedať, že vaša pani kolegyňa pani poslankyňa Tomanová bola oveľa spravodlivejšia.

Ďakujem pekne. Pán Kolesík, ja sa postavím do radu gratulantov. Tiež vám ďakujem a gratulujem k vášmu vystúpeniu.
Ako prvé som chcela spomenúť, tuto čo moja pani kolegyňa Kiššová povedala, že z vašej strany prišlo k absolútnemu nepochopeniu toho, čo je konkurenčná doložka. To je prvá záležitosť.
Druhá záležitosť je, a tá je úplne prapodivná, že vo výbore pre sociálne veci bol takmer totožný pozmeňujúci návrh, ktorý vaši kolegovia neschválili. Je zaujímavé, že prichádza z opačnej strany. A verím, že teraz už nájde podporu.
V ďalšom rade. No, samozrejme, postavte sa do dlhého radu poslancov strany SMER, ktorí ani nečítali to, k čomu sa vyjadrujú. Po prvé, oslovili ste opakovane vládu v súvislosti s návrhom, v ktorom ste tvrdili, že vek je nárokom na výpoveď. Vek nie je nárokom na výpoveď. Po druhé, ide o poslanecký pozmeňujúci návrh a nie je súčasťou vládnej novely. Vôbec sa nejedná o vek, ale o nárok na starobný dôchodok. A vôbec sa nejedná o paušálne prepúšťanie dôchodcov, ale o takúto možnosť. Povedzte mi jeden jediný dôvod, prečo by sa chcel zamestnávateľ zbaviť kvalitného a skúseného zamestnanca.
Jediná múdrosť vo vašom príspevku odznela, že bude zaujímavé sledovať mieru zamestnanosti, resp. mieru nezamestnanosti. Áno, bude to zaujímavé, ale mali by ste sa v rámci klubu dohodnúť na jednotnom názore. Pôsobíte totiž dosť chaoticky, keď sa tu striedate, pričom jeden hovorí, že zamestnanosť aj tak porastie, a druhý vraví, že zamestnanosť aj tak neporastie. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Ďakujem za faktické poznámky kolegom.
Ku konkurenčným doložkám. Pani kolegyňa Kiššová, jednoducho ja mám pocit, že niekto iný to nesprávne pochopil. Nielenže zavádzate do slovenského právneho poriadku absolútne nový pracovnoprávny inštitút, ktorý doteraz tu nebol legislatívne upravený, ale jednoducho nemáte to ani vyriešené vy v koalícii. Treba si skôr spomenúť na to, že ústavnoprávny výbor má určité pochybnosti, že možno je tu s tou konkurenčnou doložkou bezprostredne súvisiaci možný rozpor s ústavným právom slobody podnikania alebo výkonu inej zárobkovej činnosti. Ja už sa teda teším na tie podania na súdy a na Ústavný súd, tak si to tam vy láskavo ujasnite. Za všetko hovorí vyjadrenie predkladateľov pri zavádzaní konkurenčnej doložky. Ešte raz ho tu odcitujem: „Problémy s aplikáciou konkurenčnej doložky aj na obyčajných zamestnancov vyrieši prax.“ No toto snáď nemyslíte vážne? Toto snáď nemyslíte vážne, že to ukáže prax? (Potlesk.)
A, pani poslankyňa Blahová, tak ako bolo zväzácke vaše vystúpenie, tak zväzácka bola aj vaša faktická poznámka. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Vážené dámy a vážení páni, poslankyne a poslanci, prihlásila som sa do rozpravy k Zákonníku práce preto, lebo považujem za dôležité vystúpiť k pozmeňujúcemu a doplňujúcemu návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Moniky Gibalovej a Antona Marcinčina, ktorým podávajú pozmeňujúci návrh k článku I. A navrhujú, aby za novelizačný bod 43 sa vložili novelizačné body 44 a 45, tak aby v bode 44 § 63 ods. 1 sa doplnilo písmeno f), ktoré znie: „f) zamestnanec spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok“, a aby v bode 45 § 63 ods. 2 sa slová „pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh...“ nahradili slovami „podľa ods. 1 písm. d) 4. bodu, písm. e) a f)“, a taktiež k pozmeňujúcemu návrhu k čl. V bodu 1, kde v § 47 sa dopĺňa písmeno j), ktoré znie: „j) štátny zamestnanec spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok“.
Pretože pozmeňujúci návrh je poslanecký pozmeňujúci návrh, nebol predmetom rokovania v ústavnoprávnom výbore, nemohli sme sa k nemu vyjadriť, tak ja považujem za dôležité, aby som upozornila poslancov na to, že Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1787 z 2. decembra 2009 vyslovila súhlas so Ženevským dohovorom Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania č. 158/1982 z 22. júna 1982 a rozhodla o tom, že ide o zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky. Tento dohovor bol ako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky zverejnený v Zbierke zákonov pod č. 172/2010 Z. z. Ide o dohovor prijatý v Ženeve o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa. V tomto dohovore č. 158 je čl. 4 v druhej časti, v ktorom sa uvádza: „Zamestnanie pracovníka sa neskončí, ak neexistuje platný dôvod na také skončenie, ktoré súvisí so schopnosťou alebo správaním pracovníka alebo vyplýva z prevádzkových potrieb podniku, organizácie alebo služby.“ Dovoľujem si upozorniť poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, že v prípade ak by hlasovali za pozmeňujúci návrh Moniky Gibalovej a Antona Marcinčina, tak by sme porušili tento dohovor č. 158, ku ktorému Národná rada vyslovila svoj súhlas v roku 2009. (Potlesk.)
V súvislosti s tým chcem upozorniť na to, že podľa tohto dohovoru je možné, tak ako to vyplýva z jeho článku 4, rozviazať pracovný pomer so zamestnancom na návrh zamestnávateľa iba vtedy, keď také skončenie súvisí so schopnosťou a schopnosťami tohto zamestnanca alebo s jeho správaním alebo s prevádzkovými dôvodmi. To znamená, že súčasné znenie § 63 Zákonníka práce, tak ako je v platnosti, plne je v súlade s týmto článkom 4, zodpovedá nielen tomuto článku 4 a medzinárodnému dohovoru, ale aj našim vnútroštátnym predpisom, ústave aj Zákonníku práce.
Dovoľujem si upozorniť poslancov aj na to, že v Zákonníku práce nemeníme článok 1 aktuálne platného Zákonníka práce, teda žiadny pozmeňujúci poslanecký návrh ani vo výboroch pozmeňujúci návrh nebol vznesený k článku 1. Pritom článok 1 platného Zákonníka práce je nielen základnou zásadou Zákonníka práce, ale taktiež je to výkladové pravidlo k ustanoveniam Zákonníka práce.
V článku 1 Zákonníka práce je uvedené: „Fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia s výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná.“
Dovolím si poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí vystupovali predo mnou v rozprave a poukazovali na to, že v antidiskriminačnom zákone sa neuvádza vek, upozorniť na to, že v článku 1 Zákonníka práce, ktorý platí, a nie je navrhnutá jeho zmena, je vek ako diskriminačný dôvod uvedený.
Ďalej by som chcela poukázať na to, čo zrejme je známe, ale predsa len to zdôrazním, že nárok alebo vzniknutie nároku na dôchodok a pracovná zmluva a pracovný pomer sú dve diametrálne odlišné veci a dva úplne diametrálne odlišné právne vzťahy, ktoré spolu vôbec nesúvisia. To znamená, že ja nemôžem hlasovať za tento pozmeňujúci návrh, aj keď som koaličná poslankyňa, pretože je v rozpore s dohovorom, ku ktorému sme pristúpili, ale aj preto, lebo je v rozpore s mojím presvedčením, a nielen právnym stanoviskom, ale aj s mojím osobným názorom.
Taktiež vidím rozpor tohto návrhu aj s článkom 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a taktiež s čl. 26 ods. 3 štvrtej hlavy Listiny základných práv a slobôd.
Čiže z tohto dôvodu ak by takýto návrh prešiel, potom ja nebudem môcť zahlasovať ani za Zákonník práce ako za celok. V prípade, ak by tento pozmeňujúci návrh sa nestal súčasťou Zákonníka práce, tak s ostatným znením Zákonníka práce vrátane pozmeňujúcich návrhov, ktoré tu boli, nemám problém súhlasiť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Pani poslankyňa, som rada, že si vo svojom vystúpení poukázala na medzinárodné dohody, ktoré aj Slovenská republika ratifikovala, a že si vysvetlila, že návrh pani poslankyne Gibalovej nie je v súlade s týmito medzinárodnými dohodami vrátane zásad Zákonníka práce. Keď na to poukazovali poslanci strany SMER – sociálna demokracia, tak to jednoducho poslanci koalície neakceptovali a kritizovali. Takže vidno, že si vo svojom vystúpení zúročila aj skúsenosti, ktoré ako sudkyňa a aj sudkyňa v pracovnom práve máš. A naozaj treba ti za to poďakovať. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ďakujem, pani poslankyňa, ale musím pripomenúť to, čo som už hovorila vo svojom vystúpení, keď som predkladala tento návrh, že nie je proti zákonu antidiskriminačnému a navrhovaná zmena je aj v súlade s najnovšou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, najmä rozhodnutím v právnej veci C-341/08 Petersen zo dňa 12. januára 2010, kde Európsky súdny dvor pripúšťa skončenie zamestnaneckého pomeru na základe dovŕšenia dôchodkového veku. A je precedensom, ktorý sa vzťahuje na všetky krajiny Európskej únie. A čl. 6 ods. 1 rámcovej smernice dáva možnosť členským štátom vo vnútroštátnom práve ustanoviť niektoré formy rozdielneho zaobchádzania založeného na veku, ak sú objektívne a primerane odôvodnené takým legitímnym cieľom, akým je politika zamestnanosti, trhu práce alebo odborná príprava, a ak sú prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa primerané a nevyhnutné. A ja za tieto primerané a nevyhnutné prostriedky naozaj považujem situáciu, keď sa mladí ľudia a ľudia v strednom veku nemôžu zamestnať. A preto nepovažujem tento návrh za nesúlad s ústavou, pretože nedáva obligatórnu, ale fakultatívnu možnosť takéhoto zamestnanca prepustiť. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Naozaj chcem v tomto prípade ešte oceniť prístup pani poslankyne Dubovcovej, ktorá ani po roku ešte nestratila aspoň v tejto veci zdravý cit, ktorý zjavne mala aj predtým, pretože každý, kto aspoň sa trochu venuje právu, vie, že Zákonník práce napriek tomu, že patrí do rodiny súkromnoprávnych kódexov, nepredstavuje a nezahŕňa v sebe rovnoprávne postavenie a vlastne nie je ani schopný úplne rovnoprávne zabezpečiť postavenie medzi zamestnávateľom a zamestnancom, pretože už z tohto samotného právneho vzťahu je zjavné, kto je riadiaci článok takéhoto vzťahu a kto je podriadený článok tohto vzťahu. A práve preto silný Zákonník práce sa snaží iba vyvažovať a posilňovať práva zamestnancov na to, aby mohli byť tieto vzťahy aspoň trošku rovnoprávne. Akékoľvek ustanovenie Zákonníka práce, kde je napísané slovíčko „dohoda“ alebo ktoré je v podstate umožňujúce akúsi úpravu na základe dohody dvoch zmluvných strán, je automaticky brané, že je to ustanovenie na strane zamestnávateľa, pretože ten povie, ako tá dohoda bude vyzerať, a zamestnanec má iba právo prispôsobiť sa tej dohode alebo nebyť v tom pracovnom pomere, lebo v tomto z právneho hľadiska je východisko pre zamestnanca. Preto aj Slovensko v zásade po takýchto zmenách bude mať Zákonník práce jeden z najliberálnejších. A teraz pokiaľ ide o ten súvis, keď to niekto spája so zvyšovaním zamestnanosti, no tak sa choďte pozrieť do Dánska, do Nemecka, do Belgicka, do Rakúska, samozrejme, aj do ďalších krajín, ktoré zvyšujú svoju zamestnanosť napriek tomu, že majú omnoho prísnejší Zákonník práce.
Takže chcel som sa vyjadriť k mnohým veciam, ktoré tu dnes boli povedané v súvislosti s tým, že akonáhle bude môcť byť zamestnanec otrokom, o to viac budeme môcť ľudí zamestnať. To je naozaj scestné a myslím si, že vedie to do záhuby predovšetkým zamestnancov, u ktorých tak uvidíte, čo vám na to povedia, akým spôsobom s nimi budú zamestnávatelia narábať. Ďakujem. (Potlesk.)

Ja by som považovala za potrebné ešte raz prečítať, že Národná rada Slovenskej republiky s Dohovorom MOP o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158/1982 vyslovila súhlas uznesením č. 1787 z 2. novembra 2009 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi, a že v článku 4 tohto dohovoru sa hovorí, že zamestnanie pracovníka sa neskončí, ak neexistuje platný dôvod na také skončenie, ktoré súvisí so schopnosťou alebo správaním pracovníka alebo vyplýva z prevádzkových potrieb podniku, organizácie alebo služby, iné dôvody sú nad rámec tohto dohovoru a že náš § 63 teraz platný v Zákonníku práce je v súlade aj s medzinárodnými predpismi, týmto dohovorom aj s našou ústavou a všetkými dohovormi, ku ktorým sme pristúpili.

Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda, za slovo aj za milé uvedenie, skutočne ma to povzbudilo do môjho vystúpenia. Vážené kolegyne, kolegovia, je fakt že na tému Zákonníka práce sme toho porozprávali za niekoľko dosť hodín dosť relatívne veľa a nepochybne tá diskusia má niektoré symptómy. Pravdepodobne úplne logicky má možno aj niektoré vedomé politické ciele, lebo tak to aj niekedy býva, ale pravdepodobne to, čo malo byť leitmotívom, je naozaj to, čo je podľa môjho názoru najdôležitejšie pre tému, ktorú prerokovávame, ako vyzerá hodnotové vnímanie toho, čo sa na Slovensku deje v relatívne snáď v najdôležitejšej oblasti, a to v sfére sociálnej.
To, čo je hlavným predmetom našej diskusie, je spravovanie štátu. To, akým spôsobom vnímame potreby občanov, ako vnímame ekonomiku, ako vidíme jej vnútornú polaritu, potreby, záujmy, aké prostriedky a nástroje používame na to, aby sme zvládli tie základné spoločenské trenice, je to priestor na to, aby sme ukázali aj verejnosti, do akej miery sme schopní komparovať, vieme vnímať, vyhodnocovať a aj infiltrovať do nášho právneho poriadku pozitívne skúsenosti zo štátov iných, práve porovnávať hodnotové systémy so štátmi inými, aby štandardy ochrany ľudských práv všeobecných politických a možno aj sociálnych napr. mali svoj význam, čo je naozaj dôležité a čo ovplyvňuje ako zásadná konštanta napr. ekonomický rozvoj, ako vyzerá polarita, aké sú spôsoby a možnosti pre rozvoj ekonomického potenciálu krajiny, ako vyzerajú vlastníci, ako vyzerajú manažéri v našej ekonomike, ako vyzerajú ľudia, ktorí predávajú svoju prácu, teda drvivá väčšina našich občanov, minimálne, možno sa zhodneme na tom, väčšina občanov Slovenska. Samozrejme, je zaujímavé a dávame verejnosti aj signály tomu, kto a akým spôsobom sa venuje ktorým témam, aký je tu zástoj ľudí, ktorí teda akože chránia záujmy zamestnávateľov, majú pocit, že teda tá väčšina ľudí, ktorá predáva svoju prácu, má pravdepodobne nadštandardné práva, pretože spôsob, ktorý sme zvolili v regulácii, je v podstate jednostranný.
Ja o tom budem hovoriť ešte o chvíľu, neskôr, ale predsa len ešte niektoré poznámky k niektorým ďalším súvislostiam.
Kde sa to Slovensko vlastne nachádza v 20. storočí v tomto štádiu globalizácie, ako vyzerajú štandardy pracovnoprávne, o čom sa bavíme, ako vyzerá teda trh s prácou vo vyspelých krajinách a kto ako vlastne je inšpiračným zdrojom pre našu krajinu. Myslím, že je dôležité inšpirovať sa inými krajinami, lebo potom treba porovnávať ten súbor nástrojov, ktoré ponúkame, aj už s existujúcou praxou v týchto krajinách, napr. ak je to teda trh, mechanizmus, hodnoty, štruktúra hodnôt zo Spojených štátov alebo ak sa ideme orientovať na Európu a ideme sociálne skúsenosti integrovať európske do nášho právneho poriadku, mám na mysli napr. Nemecko, Francúzsko, nebodaj severské krajiny ako Fínsko, Švédsko, Nórsko, Dánsko alebo iné porovnateľné krajiny, alebo potom ten románsky juh Európy ako Španielsko, Portugalsko, možno Grécko a podobne.
Aké sú asi štandardy. Ja som, vážené kolegyne, kolegovia, člen ústavnoprávneho výboru. Pravdepodobne by sa mohlo odo mňa očakávať to, aby som sa na to pozrel z pohľadu konštitucionalistiky, teda vedy o ústavách ako o právnych predpisoch, ktoré práve tú základnú štruktúru základných hodnôt, ktoré tá-ktorá krajina, spoločnosť chce realizovať, určujú a stanovujú. Nechcem sa už ani venovať citátom z ústav, pretože naozaj my už až, pokiaľ je to vedomé, pohŕdame doterajšími skúsenosťami Európskej únie. Čelní predstavitelia nášho štátu hovoria dokonca o tom, že Európa je teda degenerovaným nejakým socializmom, že pravdepodobne treba hľadať skúsenosti, priority úplne niekde inde, príp. teda úplne novú osobitnú cestu, ktorá bude typická pre Slovensko. Samozrejme, ten nestranný pozorovateľ by sa mal opýtať, teda do akej miery a pre akú cestu by sme sa mali rozhodnúť, a zadefinovať aspoň základné klady, príp. mínusy takejto cesty. To sa, samozrejme, neodohráva. Ale zato počúvame pána Matoviča, ktorý nám opäť teda vysvetlil, že on a pán Krnáč, pri všetkej úcte, nechcem sa ho dotknúť, sú tí, ktorí určujú ducha a stelesňujú ducha vzdelania, aktivity, činnosti v parlamente, a my všetci ostatní teda, ktorí tupo rešpektujeme zásady elementárnej slušnosti, ako aj politickú prax v diskusiách, pričom každý z nás sa tu, samozrejme, môže kedykoľvek predvádzať s vlastnými vedomosťami, predsa len si myslíme, že by bolo dobré, že kto chce stelesňovať možno vo veľkej politickej strane schopnosť, ktorú ponúkam, ako spravovať štát, pravdepodobne ten by mal disponovať aspoň základnými otázkami, povedzme, z politickej sociológie, možno aj zo sociálnej psychológie, možno, samozrejme, aj z politickej ekonómie, ale potom predovšetkým faktmi, ovládaním mechanizmu, ako je spravovaná Európska únia, ako vyzerá politická história, povedzme, v pracovnoprávnych vzťahoch v Európe aspoň za posledných 30 rokov. Nepochybne je dôležitým zdrojov poznania, keď je niekto zamestnávateľ alebo zamestná 20 ľudí, alebo ich 20 vyhodí zo zamestnania, nepochybne v istom kontexte pozná Zákonník práce, ale pravdepodobne súvislosti a ťažisko toho, čo by sme mali posudzovať pri tak závažných otázkach, ako je Zákonník práce, pravdepodobne asi nepostihne. Čiže naozaj by bolo dobré, pokúsiť sa ten problém riešiť a mať tú ambíciu, aby sme ho pustili v nejakom komplexe, v nejakej štruktúre, aby to malo nejaký význam.
Jedna z tých vecí, ktoré mi urobili veľmi zle, je otázka, ako vlastne vnímame sociálne práva. My dneska vieme, povedzme, že Angličania, anglická ústavná prax hovorí o tom, že vlastne ľudské práva existujú samy osebe ako také a my vlastne prostredníctvom práv a sociálnych skúseností iba ich skúmame, objavujeme, poznávame a dávame im nejaký praktický výraz. Do akej miery je súčasťou takýchto ľudských práv, tých základných, ja neviem politických, zúčastniť sa voľby, príp. ja neviem participovať na rozvoji krajiny a žiadať dokonca od vlády, ktorá je aktuálna, do akej miery sa má spravovať verejnou mienkou, tiež sa tu objavujú v tomto smere veľmi zaujímavé tézy a tendencie, ktoré nemajú s dosiahnutým teoretickým poznatkovým aparátom nič spoločné ako to, že my sme získali vo voľbách moc a my teraz môžeme robiť čokoľvek. Anglická politická tradícia sa vyvinula tak, že sa jednoducho nepatrí a nesmie, aby politická strana, ktorá vyhrá vo voľbách, robila čokoľvek, čo je zásadne v rozpore s tým, čo je alebo nebolo uvedené v politickom programe tej strany, lebo za ten politický program tí ľudia hlasovali. Hlasovali ľudia naozaj v tomto programe za rozpredaj strategických podnikov, ktoré ste robili, vážené kolegyne, kolegovia? Hlasovali ľudia za takýto rozsah vstupov do Zákonníka práce a tendenciu hlavne, ktorá je spätá v týmto predložením tohto návrhu? Kam to ešte ďalej zájde v tej vyváženosti?
Možno hovoriť o mnohých veciach ďalej, ale toto je pravdepodobne čosi, čo je potrebné pozorovať a vyhodnocovať a o čom je potrebné povedať si, kde teda stojíme. Je verejná mienka pre nás niečím významným? Alebo teda poctivo a zodpovedne pracujem, lebo niekedy naozaj nemusí byť ten mechanizmus konkrétneho politického rozhodnutia a aktuálnej verejnej mienky typický, ale musíme minimálne všetko robiť preto, aby to rozhodnutie následne bolo spoločnosťou aprobované. Mám k dispozícii poslancov, ktorí formulujú a obhajujú tie-ktoré aktivity, mám k dispozícii v normálnom štáte aj médiá, u nás o tom teda vyslovujem trošku pochybnosť, odpustite mi to, ktoré za istých okolností pomáhajú sprostredkovať teda tú hodnotu, kde si zobrala tá politická strana tak závažnú zodpovednosť na seba, že rozhodne v rozpore s politickou mienkou spoločnosti. V slušných štátoch, vám garantujem, je to veľmi výnimočné. A niekedy nie je dostatočným dôsledkom takejto činnosti len to, že nedostanete v ďalších voľbách už žiadne hlasy. Pravdepodobne je to niečo, čo by malo byť súčasťou, ale úplne samozrejmou súčasťou politického života. A ja by som bol aj dosť rád, keby sa politickí predstavitelia tejto vlády z času na čas vyjadrili k tomu, ako vníma verejnosť ich aktivity, ako sa vyrovnávajú s tým, čo si myslí spoločnosť v danom prípade a že čo teda chcú robiť pre to, aby naplnili tie očakávania verejnej mienky, pokiaľ nemajú nejaký zásadný iný názor.
Pán minister, napr. taká drobná otázka. Mali sme prieskumy verejnej mienky nedávno zverejnené a ľudia popisovali, aké majú najväčšie sociálne problémy. Nebudem hovoriť o tom, že je to práca a tak, budem hovoriť o tom druhom, ktorým je obrovská majetková diferenciácia. Možno by o tom nebolo treba dlho hovoriť, len porovnávame tú polaritu, zamestnávatelia, ktorí nemajú peniaze, lebo je nesmierne liberálny Zákonník práce, pričom keby bol ešte teda liberálnejší, ako je to teraz, alebo liberálnejší oproti tomuto stavu, tak by to okamžite spôsobilo obrovský rozmach ďalších nových pracovných miest a podobne. Len tie základné tendencie, pán minister, majetková diferenciácia v našej spoločnosti sa hrozivo dostáva do pozície, že absolútne malá časť občanov nášho štátu vlastní čoraz a čoraz väčšie sústo verejných majetkov alebo súkromných majetkov u nás v našej spoločnosti. Že to dokázala, že 1 % ľudí dneska vlastní minimálne 40 % vlastníctva, ktoré sa nachádza na Slovensku, a to za 20 rokov prostredníctvom tej poctivej práce, o čom sme viedli s pánom Jurčíkom tvorivý dialóg, o tom niektorí vyslovujeme zásadné pochybnosti, že to tak nebude. Myslím si, že tento rozsah majetkovej diferenciácie, pretože tie majetky na jednej strane odniekiaľ rastú a pravdepodobne dneska už asi bude tým hlavným zdrojom výrobná činnosť, teda to, o čom sa bavíme, kde teda tí zamestnávatelia nakupujú prácu od ľudí, a teda zhmotňujú, ako je príklad z kapitalizmu, teda tento majetok, a, samozrejme, musia to robiť s takým, aby za čo najmenej nákladov, to je ďalší zákon akumulácie kapitalizmu nevyhnutnej, získali čo najväčší profit s hypotetickým cieľom, že následne sa znovu vrazí do podnikania a tak ďalej, to všetko potom končí v tých ekonomických teóriách rastu, že teda teraz budú donekonečna rásť, pretože sa bude kapitalizmus akumulovať a tak. Dneska je preukázateľné, minule som tu čítal z kresťanskej sociálnej náuky, že trh nevyrieši problém. A seriózni autori, či už sú s dôsledným spoločenskovedným poznaním, dneska veľmi dobre vedia, a tam sa ani nepatrí vyprávať to, čo sa tu počúva o tom, že trh ako taký vyrieši problém, že jednoducho treba ísť do absolútnej a ničím nerušenej zmluvnej slobody medzi ľuďmi, že však veď predsa sú to ľudské a slobodné bytosti, ako keby neexistovalo ekonomické donútenie, kategória, ktorú každý seriózny sociológ sa neodváži neakceptovať. Pán minister, ale ak je tu ekonomické donútenie, to vyzerá teraz takto múdro, ste napr. v mojej dedine v Štiavnických Baniach, kde bývam, a máte 28-percentnú nezamestnanosť a máte stredoškolské alebo vysokoškolské vzdelanie a máme napr. chránenú hodnotu, že máte mať právo a vybrať si povolanie, ktoré uznáte za vhodné, akým spôsobom to urobíte? V Banskej Štiavnici, v ktorej pôsobím, za posledných sedem rokov ubudlo pre strednú a vyššiu inteligenciu zhruba okolo 40 až 60 pracovných miest a ani jedno takéto miesto sa tam nevytvorilo. Pán minister, ja si myslím, že ministra našej vlády musí zaujímať, aká je štruktúra pracovných miest, ktorú ponúkame našim občanom, a teda hlavne našim deťom. Okrem tých sledovaných aktivít vlády, ktoré smerujú k tomu, že im chcete zabezpečiť pekné a teplé vyhrievané miesta pri pracovných pásoch, kde budú ako operatéri teda montovať všetko možné, čo tu existuje, ktoré iné činnosti môžeme identifikovať, ktoré sú trošku v inej štruktúre, zadefinujte mi to vôbec, že to je cieľ tejto vlády, ktorá to chce.
Ciele tejto vlády sú jednoduché. Jednoducho máme zamestnávateľov, máme pracovníkov a pracovníci žijú v sociálnej nirváne. Je potrebné jednoducho do toho vstúpiť. A keď urobíme ďalší rest, že znížime štandardy pracovnej ochrany, pracovného vzťahu, v takom prípade je ekonomický rast. Problémom sú, samozrejme, elementárne princípy sociálnej istoty pre našich ľudí. Mladý človek má 25 rokov, 30 rokov na krku, automaticky hypotéku, možno, ak je aktívny, dve deti. Čo to znamená, vážené kolegyne pre neho, keď v rámci flexibility, úspory pracovných miest bez náhrady, čo je ďalší princíp tejto vlády, keď tento človek stratí prácu. Pripustime, že strácame denne pre strednú a vyššiu inteligenciu, hovorím, na Slovensku, pravidelne odchádzajú, tisíce až desaťtisíce pracovných miest bez náhrady. Čo v danej situácii robiť? Ale zoberme si, že teda ten mladý človek tridsaťročný s dvomi deťmi a hypotékou na krku ja neviem vo výške 1,5 mil. má robiť? Čo a ako, pán minister, v aktivitách ministerstva práce a vlády ako celku v tomto zmysle môžeme identifikovať? V programovom vyhlásení ste mali uvedené, že niečo chcete urobiť, premiérka o tom rada rozprávala, pre strednú vrstvu. Ja neviem, čo robíme celkom presne pre tú vrstvu, aké sú elementárne predpoklady na to, aby sme zvýšili sociálne štandardy našich ľudí. Čo robíme pre to, aby sa dramaticky alebo aspoň trošku zlepšila situácia v oblasti pracovných miest a predovšetkým aby sa skvalitnila aspoň štruktúra tých pracovných miest? Pán minister, nič, prvoplánovo prídeme zrušiť všetko, čo sa dá, flexibilizovať, flexibilné, flexibilné, flexibilné. V akých podmienkach je tá flexibilita? Čo sa stane s človekom, ktorý je vyhodený na tri mesiace, na štyri mesiace, na šesť mesiacov z práce? To naozaj už dneska naši zamestnávatelia a ľudia, ktorí vlastnia vlastne celý majetok tohto štátu, už nemajú žiadne sociálne povinnosti? Z toho, čo som ja čítal v tej ústavnej komparatistike, tak to celkom tak nie je. Napr. už som tu často citoval ten článok 14 z nemeckej ústavy, možno to má význam robiť viackrát, kde je napísané, ešte raz, „vlastníctvo zaväzuje“, totožné s našou ústavou. Len za tou bodkou nasleduje ďalšia veta: „Vlastníctvo musí slúžiť verejnému záujmu.“ (Reakcia poslanca.) Je tam 24 rozhodnutí, pán Jurčík, veď o tom to je, že v danom prípade je úplne logické, že väčšina našich pánov poslancov, ktorá je z ekonomického prostredia, venuje svoju energiu aj poznávaciu kapacitu predovšetkým poznávaniu ekonomických procesov. Len predsa len existuje aj tá sociálna sféra, ktorá skúma správanie spoločnosti, sociéty ako celku, v ktorej všetci žijeme, kde teda mnohí tí humanisti vyprávajú také pre vás ťažko akceptovateľné veci, ako je tá, že predovšetkým musíme zorganizovať spoločnosť, zmysel a fungovanie tejto spoločnosti, možno aj jej rovnomerný rozvoj je legitímnym cieľom. Lenže ak toto by sme uznali aspoň sčasti, v takom prípade potom treba aj súhrn opatrení identifikovať, predovšetkým analyzovať stav a následne súbor opatrení, ktorý smeruje k odstráneniu stavu.
Pán minister, toto sú ťažké diskusie, ani sa nechcem dostávať do svojej starej roly, keď som ešte pedagogicky pôsobil, ale dovoľte mi predsa len skúsiť to zracionalizovať. Pani kolegyňa Dubovcová pred chvíľočkou citovala zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Táto už v roku 1948 definovala celý rad ľudských práv. Prepáčte, síce je to relatívne známe, ale ja ich len pripomeniem, v článkoch 22 až 24 v tejto deklarácii boli popísané: „Každý človek ako člen spoločnosti má právo a nárok na to, aby mu boli národným úsilím a v súlade s organizáciou a prostriedkami príslušného štátu zaistené hospodárske, sociálne a kultúrne práva nevyhnutné na jeho dôstojnosť a slobodný rozvoj jeho osobnosti. Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu v prípade nezamestnanosti, rovnaký plat za rovnakú prácu, na spravodlivú a uspokojivú odmenu, právo zakladať odbory a pristupovať k nim, právo na odpočinok a na zotavenie vrátane rozumného obmedzenia pracovných hodín a pravidelnej platenej dovolenky,“ s tým, samozrejme, že aj vyrieši otázku živnostníkov, keďže 90 % pomaly robotníkov, ktorých vidím, sezónnych, ktorí chodia po stavbách, je hnaných do polohy živnostníkov a o nejakej dovolenke alebo o nejakom zdravotnom poistení a zabezpečení pre prípad choroby nemá význam ani hovoriť.
Pán minister, z toho, čo ste predložili, tento fakt vás absolútne nezaujal za rok vášho fungovania v tejto sfére, pričom ani len ste nepomenovali, že to vnímate ako problém, nieto že to ide ešte riešiť, a ani ako problém pre vás nie je. Štruktúra problémov, ktoré vy vnímate v tej polarite, ktorú ste predložili, je práve v tomto Zákonníku práce. Ktorá z týchto hodnôt, o ktorých som teraz rozprával, vážené kolegyne, kolegovia, je predmetom pozornosti vlády? A máte aspoň v jednej, v tej polarite zamestnávateľa a pracovníka, aspoň jeden pozitívny moment aj pre tú druhú stranu? Mám ich začať komentovať, právo na dôstojný život, právo na primeranú mzdu? (Treba dať preč minimálnu mzdu, čokoľvek, keď je to pod tlakom, necháme ju, ale je to chorý prvok na ekonomickej scéne, niet sa predsa o čom baviť.), právo na dôstojnú mzdu? (Čo len slovo alebo hodnotenie tohto fenoménu, pán minister, nie je ani v náznaku, ani len v tom formálnom rozhovore, za ktorý nenesieme zodpovednosť, ktorý niekde povieme na nejakom zhromaždení, nikdy.)
Vážené kolegyne, kolegovia, ani pri jednej z týchto hodnôt aj v predloženom návrhu Zákonníka práce, ktorú ste sem dali, ste neurobili ani minimálne zlepšenie. Je to absolútne jednostranný návrh zákona, ktorý ste sem predložili, ktorý ale absolútne slúži iba ľuďom, ktorí vyrábajú. Na jednej strane sú ľudia, ktorí pravdepodobne teda žijú v biede, lebo je tragédia. Na druhej strane pri majetkovej polarizácii dochádza k takému hroznému roztvoreniu nožníc a vyrastá nám celá nová generácia, vážené kolegyne a kolegovia, ktorá už nie je ako my, sanovaná tým, že sme si generačne pridelili byty za 20 000 korún, ktoré sme si kúpili, že za nášho života cena našich pozemkov a majetkov vzrástla rádovo o 100, o 200 %, možno o viac percent, s ktorými ešte generačne dožijeme. Títo mladí, ktorí teraz nastúpia a v tom už začínajú byť neprimerane egoistickí, začínajú už narušiť absolútne nevyhnutné aj medzigeneračné väzby, už začínajú žiť a začína sa to prejavovať. V oblasti správy štátu v tomto smere, ako identifikujeme tento rozmer, ktorý tu je? Mladí, ktorí prichádzajú do situácie, kde budú mať absolútne jednofarebné pracovné miesta, ak ich vôbec budú mať, kde jediným cieľom nášho štátu a jediným zdrojom národohospodárskej politiky je to, že jednoducho čakáme, kedy príde niekto z nejakej Ázie, z Kórey alebo niekto neviem odkiaľ, nepostaví nejaké linky a nezačne u nás vyrábať televízory, to je celé. To sú jediné zdroje. Teraz čakáme Číňanov do Senca a podobne. Pri všetkej úcte, nech sa páči, priateľstvo medzi národmi je nádherná vec, len problém je, čo sa deje v štáte, akým spôsobom spravujeme štát, ktoré sú priority štátu, ako hierarchizujeme hodnoty, ktoré je potrebné pri dobrom spravovaní štátu rešpektovať zásadným spôsobom.
Vážené kolegyne, kolegovia, hovoriť o mnohých veciach na túto tému sa nepochybne dá. Kopu vecí ja osobne a emotívne neprežívam dobre. Ja mal som a mám túžbu, aby som žil v štáte, ktorý je sociálne konformný aspoň pre tých 80 % ľudí, ktorí tu sú, ktorý pre všetkých tých, ktorí chcú pracovať, bude cielene vytvárať energiu a venovať im ju, bude zbierať peniaze, zdroje, vytvárať ich prostredníctvom celého radu opatrení vrátane daňových, vážené kolegyne, kolegovia, lebo, znovu pripomínam, z 19 % dane a po zrušení všetkých zásadných daní, ktoré smerujú k trošku aspoň malému zmierneniu majetkovej diferenciácie, ako je daň z dedičstva, ako je daň z dividend, ako je daň z veľkých finančných operácií, ako je daň z bankových činností, ktoré sa neuveriteľným spôsobom rozvíjajú, kde len zisk bánk za tento rok je 38 mld., celková suma, ktorú sme dostali za banky, všetky, ktoré sme na Slovensku sprivatizovali s tým, že predtým sme ich 200 mld. očistili, toto sú obchody, ktorými neoliberalistická politika na Slovensku vytvorila situáciu, v ktorej sa nachádzame, ešte raz, minimálne zdroje spoločného vlastníctva, ktorého úlohou je vytvárať zdroje na zabezpečovanie sociálnych štandardov našich ľudí, rozpredané, bankový systém, ako taký by mal slúžiť predovšetkým na rozvoj národohospodárskych činností, neexistuje, to je výsledok tejto politiky, celý svet dneska hovorí a diskusie na každej serióznejšej scéne sú o tom, že jednoducho kapitalizmus prestáva byť riešením, prestáva byť mechanizmom, ktorý zabezpečí trvalý a relatívne kontinuálny vývoj, a je potrebné znovu a veľmi výrazne prehodnocovať všetky štandardy, s ktorými je späté spravovanie štátov. Vážené kolegyne, kolegovia, dneska tým, že nastúpila táto neoliberalistická politika, ktorú tu takto propagujete, spôsobuje, že dneska sa prvýkrát začínajú objavovať štúdie o tom, aká je miera pravdepodobnosti sociálnych otrasov v Spojených štátoch, v Rusku, z čoho vznikli sociálne otrasy v celom arabskom svete, ktorý teraz sledujeme, ako to vyzerá s cenami. Ja som s hrôzou včera bol v obchode. Kilogram spišských párkov stojí 238 korún v Bille. Prepánajána, čo, aká mobilizácia sa to tu v tomto štáte deje? Nepochybne sme pravičiari, ale máme limitované nástroje, predsa len nejaké ich máme. Identifikujme zdroje, vytvárajme aspoň morálny tlak na tých ľudí, ktorí tam sú, výrazne aktivizujme poznanie, či nejde o kartelové dohody alebo o niečo podobné. Ani náznak toho nie je. Vynikajúce, je potrebný nový Zákonník práce, tých ľudí dať do doby dočasnej, skracovať im to, neviem čo ešte, ak by bolo náhodou niečo treba, znižovať im štandardy, pre ľudí, keď sa chcú dohodnúť, 2 týždne, 3 týždne, 5 týždňov na nočné práce a podobne, toto sú veci, ktoré vás zaujímajú, vážené kolegyne, kolegovia. Je to pre mňa osobne tragédia. Je faktom, že kdesi som sa dočítal (Toto dobrý politik, ku ktorému by som sa chcel priblížiť, by nikdy nepovedal, ale poviem to.), že existuje téza, že ľudia vedia, čo chcú a potrebujú, a treba, aby to tvrdo a nekompromisne dostali. Tvrdím, že to platí v obidvoch zmysloch, ktoré sa tam dajú prečítať, keď ľudia zvolili tento typ správy štátu, tento typ neoliberalistickej politiky a takúto štruktúru hodnôt a takýto typ aktivít, ako nám to ponúka vláda tu a teraz aj týmto Zákonníkom práce, je nepochybné, že z toho budú aj dôsledky. Je to tragédia, pretože, vážené kolegyne, kolegovia, cenou za to je veľmi silná tendencia k narušeniu sociálneho zmieru.
V Českej republike, dovolím si tvrdiť, je situácia dramaticky lepšia ako u nás, ale tam tú veľkú sociálnu aktivitu je badať. Cítite ju v Španielsku, cítite ju v Portugalsku, pocítite ju o chvíľu v Taliansku, o chvíľu ju budete cítiť v Portugalsku. Určite vám neušla informácia o obrovskom štrajku, ktorý bol, zamestnancov verejnej správy vo Veľkej Británii. V každom prípade, každý kto je len trošku seriózny autor, ktorý indikuje problémy moderných spoločností, hovorí, že vyhnať ľudí do ulíc, destabilizovať spoločnosť, to je jedno z najväčších ohrození demokracie. Chcem tým iba povedať, vážené kolegyne, vážení kolegovia, zvažujte, aké veľké riziko v tomto smere chcete vytvoriť. Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)