22. schôdza

Pán poslanec Mikolaj.

Ja len dve-tri poznámky, lebo viac povedané nebolo.
Pani poslankyňa, ale veď riaditeľ má možnosti, ako nejako ustrážiť kto sa kde a ako vzdeláva, pretože ten proces prebieha aj počas vyučovania a niekto musí suplovať. Čiže nie je to také úplne bezbrehé, že niekto sa zoberie na dva týždne a bude sa vzdelávať a riaditeľ o tom nebude vedieť. To v tom zákone ošetrené je. Čiže nie je to tak, že riaditeľ nemá možnosti, ako riadiť a usmerňovať vzdelávanie svojich pedagógov. To v zákone bolo. Pokiaľ to nie je dotiahnuté, súhlasím s tým, aby sa toto, povedzme, v tomto zákone dotiahlo.
Nikto nikdy nepovedal, že ten, kto má viac kreditov, je lepší pedagóg. To nikto nikdy nepovedal. Ani ten zákon nebol kvôli takémuto postoju zriadený. My sme povedali jedno, že ak sa pedagóg vzdeláva, je korektné, aby to mal zaplatené. A my chceme, aby sa vzdelávali pedagógovia, pretože vývoj je mimoriadne rýchly. Tak sme považovali za korektné, aby učitelia toto vzdelávanie mali zaplatené. A preto vznikol celý tento systém, celý tento mechanizmus. Ale zas mu nepridávajte to, čo tam nie je, pretože my dneska nemáme nástroje, a ešte dlho tie nástroje nebudú, aby sme mohli pedagógov odmeňovať podľa výsledkov kvality práce. Nie je na to ani PISA, ani monitor, ani maturity. Jednoducho nemáme také mechanizmy. Keď o desať-pätnásť rokov budú, potom môžeme povedať, áno, pedagógov budeme odmeňovať podľa výsledkov žiakov. A to som ešte zvedavý , aké budú diskusie o tom, že žiaci akí sú tam, z akého sú tam prostredia a tak ďalej. Takže treba tomu zákonu dať to, čo tam je a nejako nekritizovať to, čo tam ani nie je ani nebolo cieľom.

Pani poslankyňa Žitňanská.

Ďakujem pekne. No možno v zákone to tak bolo napísané, prax bola ale taká, že akonáhle učiteľ absolvoval akýkoľvek kurz, a to naozaj mám od rôznych riaditeľov potvrdené, že to tak bolo, museli uznať tieto kredity. A mnohí učitelia si robili kurzy „všehochuti“ a „všehomíru“. No čiže museli to uznať.
Ja s vami nesúhlasím, že by sme mali čakať desať až pätnásť rokov, aby sme nastavili ten systém odmeňovania a hodnotenia kvality práce pedagógov. Myslím si, že treba začať čo najskôr. A ja by som to skôr videla v tom, aby sme možno dali viacej kompetencií a viacej dôverovali riaditeľom, školskej rade, proste ľuďom, ktorí majú do toho čo povedať, ktorí môžu nastaviť si aj nejaké vnútorné parametre alebo nejaké vnútorné pravidlá, a naozaj systém kreditov, aby sme čo v najkratšom čase opustili. Ďakujem.

Teraz dávam slovo pánovi poslancovi Froncovi, ktorý je posledný prihlásený rečník do rozpravy k prerokovávanému vládnemu návrhu zákona. Pán poslanec, nech sa páči.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, nebudem dlho hovoriť.
Prvé, čo by som rád povedal. Vítam to, že tuná máme v parlamente na stole novelu tohto zákona. Dokonca by som povedal, že by som bol rád, keby sme ho tu mali skôr. Na druhej strane poviem, že mám aj tak trochu rozpaky, pretože si myslím, že je potrebné, aby tá novela napravila to, o čom mám pochybnosti, že sa dá vôbec napraviť. Viete, mám pocit, že dobrá myšlienka motivovať učiteľov, aby jednoducho na sebe pracovali a stále sa vzdelávali, tak ako sa ten zákon prijal, sa podarila takmer definitívne zabiť. Ja si myslím, že sa podarila zabiť a že dnes, žiaľbohu, to, čím sme to mali merať, kredity dnes sa stali niečím, čo je pomaly, by som povedal, prekliatie medzi pedagógmi a slovo, pri ktorom, keď ho počujú, tak sa im akosi zdvíha žlč.
Aká bola tá myšlienka. Ja sa k tej pôvodnej myšlienke vrátim. Tá myšlienka bola o tom, že jednoducho ak sa človek vzdeláva, tak mali by sme ho motivovať istým spôsobom a ho odmeniť. Školstvo, zdravotníctvo, tu na Slovensku to boli dva rezorty, ktoré mali a dodnes ešte majú prepracovaný systém vzdelávania svojich pracovníkov. V zdravotníctve to je I. a II. atestácia, v školstve to je I. a II. kvalifikačná skúška. Ja si myslím, že to bolo v poriadku. Ale toto bolo o čomsi inom, o tom, aby sa vzdelávali. A môžeme diskutovať o tom, či má sa vzdelávať v niečom, čo niekomu nepatrí.
No dá sa povedať, že sú veci, ktoré možno sú sporné, ale, pozrite sa, učiteľ hudobnej výchovy ak urobí nejaké takéto vzdelávanie v oblasti informatiky, je to pozitívum? Ja si myslím, že ten problém vznikol v tom, že sa to tak nastavilo v tom zákone, že všetko je tam nastavené, presne zošnurované takými pravidlami, že jednoducho stal sa z toho istým spôsobom bič a stalo sa to, že každý z tých pracovníkov istým spôsobom naháňa tie kredity. Naháňa ich preto, že znamená to pre neho väčší príjem. Tam je základná chyba. Ja neviem, ako to napraviť. Celkom iste avizujem, že budem mať pozmeňujúce návrhy, aby sme sa v tomto smere pokúsili čosi urobiť.
Včera som pozorne pozeral debatu. A to nie je otázka, pán kolega Mikolaj, odvahy, ako si to povedal. Ja si myslím, že platí to, čo povedal ktosi, že po roku 1989 odvaha zlacnela a zdražel rozum. Ja som nikdy nerobil tie veci a neodvážil sa urobiť tie veci, na ktoré neboli peniaze. A ja si myslím, že toto len urobiť bez peňazí tak, ako sa to urobilo, viac-menej nie je dobre a nebolo dobre dostatočne vykryté. Takých vecí bolo veľa, musím povedať, na ktoré, hovorím si, nebola odvaha. Inak, som prekvapený, čo to je za debata, keď sa pripustí v televízii, aby moderátorka kritizovala druhých. To nie je vo zvyku, keď sa nemôžu tí druhí brániť. No ale to je vedľajšie.
Ale podstatné je, to všetci sme tu spomínali dlhodobo a ja som to vnímal rovnako na tej pravej, ako aj ľavej strane, čosi ako slobodná vzdelávacia cesta pre žiakov, aby si mohli vybrať, akým spôsobom budú sa ďalej formovať, rásť do istej miery, aby bol ten systém priechodný. A ja sa pýtam, keď to trošku pritiahnem za vlasy: Tým, ako sa nastavil zákon o pedagogických zamestnancoch, sa čo udialo? Pedagóg má v tomto smere takpovediac slobodnú vzdelávaciu cestu? No vôbec ju nemá. Tak ako to je nastavené a zošnurované, vôbec ju nemá.
Viete, jedno mi ešte nedá, pretože tu kolega Zajac hovoril. A súvisí to určite aj s reformou. Mne nedá počúvať, že pedagógovia získali, že 30 % si môžu voliť program do svojich vzdelávacích predmetov ako obsah. No, po prvé, toto mohli robiť už za ministra Ftáčnika, dávno predtým, keď tam mali percentá, ktoré si mohli voliť formálne. A druhá vec je v zákone. Prepáč, kolega Janko Mikolaj, ale keď ty im povieš, že 30 % majú voľnosť, položím, tu máš pohár, 30 % si tam môžeš dať ty čo chceš, ale najprv ti nalejem ja a naleješ ten pohár až po vrch, tak tých 30 % si tam nemá čo dať. Veď tak sú nastavené obsahové štandardy, to znamená, že ten pedagóg nemá zďaleka ten priestor na 30 %. Ani škola nemá ten priestor. Ale to je na širšiu debatu. Ja si myslím, že sa ešte k tomu vrátime.
Takisto je na širšiu debatu liberalizácia, liberalizácia učebníc. To mi nedá, aby som tu jedno nepovedal. Ja som vždy za to bol aj by som to bol urobil. Len treba si jedno uvedomiť. To platí už teraz aj pre budúceho, aj pre súčasného pána ministra. Liberalizácia znamená, že potrebuje minimálne trojnásobok finančných prostriedkov, čo má dnes na učebnice. Dnes s tými peniazmi ledva pokryje ten základ, a nie všetko, čo musí pokryť. A pri liberalizácii treba si to overiť u kolegov, kde to spustili. Musí byť ten trojnásobok aspoň v tom začiatku, pretože to vyjde oveľa drahšie. Oveľa drahšie to vyjde, treba sa pozrieť na to u kolegov v Čechách. A povedia vám, ako to vyzerá. Ospravedlňujem sa, že trošku emotívne som sa nechal vtiahnuť do niektorých vecí, ktoré zazneli včera v debate, ale vidíte, ani v noci nespím a pozorujem to a počúvam to.
Posledná moja poznámka je k tým platom. Nie je to žiaden zázrak. To je pravda. To nakoniec všetci povedali. A vnímam to podľa slov, že každá kvapka je dobrá. Je to pozitívum. A na druhej strane zopakujem to, čo som povedal ako minister s plnou zodpovednosťou. Jednoducho od roku 1989, teda od zamatovej revolúcie, neexistovala vláda, ktorá by dala v skutočnosti investičné stimuly do vzdelania. Niekto sem dal niečo, niekto tam dal viacej, preň vybojoval niektorý minister viac peňazí, niektorý minister menej. Ale investičný stimul v tom zmysle, ako sme ho dávali do fabrík ap., zatiaľ nedala žiadna vláda. A v tomto smere ja len môžem vysloviť ľútosť a túžbu a dúfať, že ešte do pôsobnosti tejto vlády sa to podarí urobiť. A bez ohľadu na to, či to urobí ďalšia vláda, aj vaša vláda, kedykoľvek by som za to dal klobúk dole, pretože si myslím, že vzdelanie si to naozaj zaslúži a je to investícia do budúcnosti krajiny väčšia, ako bola investícia do tých fabrík pre zamestnanosť, väčšia investícia, lepšia investícia podľa môjho presvedčenia. Žiaľ, nebol som v tomto smere ani ja dvakrát úspešný, aby som to dosiahol. Ale želal by som pánovi ministrovi aby jemu sa to podarilo. Ďakujem.

S faktickými poznámkami na vystúpenie poslanca sa prihlásili traja páni poslanci, posledný je pán poslanec Poliačik.
Nech sa páči, pán poslanec Mikolaj.

Začnem tou televíziou včerajšou. Pokiaľ ide o teba, tak ja som len jednu jedinú vec povedal, že už ty si predložil reformu ako poslanec, nie ako minister, lebo si nebol vtedy ministrom, ako poslanec Národnej rady. To si predložil, to je fakt. A ja som to bral tak, že som ťa pochválil, lebo ty si už cítil zrejme, že tá reforma je asi pripravená, keď si našiel odvahu ju do Národnej rady predložiť. A predkladal si ju dosť agresívne, myslím, pokiaľ si na to pamätám. Takže toľko k tomu včerajšku.
Tých 30 %. No tak minimálne v tých hodinách to je, pretože týždenne to bolo 26 – 28 hodín a teraz je to 18 hodín. Čiže jednoducho fyzicky sa menej učí.
No a pokiaľ ide o ten obsah, tak ja neviem, ale možno keby si si prešiel všetky tie ISCED-y, tak by si videl, že to zadanie bolo minimálne tých 30 až 40 % dole. A robili to tie predmetové komisie. Treba na tom, samozrejme, ďalej pokračovať, ale minimálne v tých hodinách sa to podarilo.
K tým investičným stimulom. Tak, samozrejme, ale je aj pravda tá, že tie eurofondy ktoré teraz sú, priniesli do rozpočtu minimálne taký finančný objem, ako sa tu vydáva v štátnom rozpočte. Takže takéto investičné stimuly sú, ale nám je trošku ľúto, a to aj pánovi ministrovi tak nejako vyčítam, že klesá nám pomer peňazí, ktoré idú do školstva vo vzťahu k štátnemu rozpočtu a k HDP. Za rok nám to kleslo, teraz nám to klesá v tomto roku a v budúcom roku nám to bude klesať o 1 % vo vzťahu k štátnemu rozpočtu. A to je veľa.

Pán poslanec Kolesík.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán exminister školstva, hovorili ste o slobode v širšom kontexte. Ale nemali ste problém nedávno podporiť povinnú angličtinu v školách. Veď predtým exminister Mikolaj zaviedol slobodu výberu od tretieho ročníka. Žiaci si mohli vybrať, či budú študovať angličtinu, nemčinu a, myslím, francúzštinu. Vy ste nemali problém podporiť povinnú angličtinu. Kde je tam sloboda, keď niekomu niečo nanútite?
Druhý problém je, že aj ministerstvo školstva na čele s pánom ministrom Jurzycom priznalo, že kvalita učiteľov anglického jazyka nezodpovedá požiadavkám. Štátny pedagogický ústav hovorí, že dlhuje im za ďalšie vzdelávanie státisíce eur. Kde je tá sloboda, pán exminister? Alebo sú to znova a opäť iba prázdne slová tak, ako sme si u vás na to zvykli? Ďakujem.