7. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, milí kolegovia, ja som zhruba to, čo mienim povedať teraz, povedal už pri diskusii o programovom vyhlásení vlády vo svojom školskom výbore. To, čo tu dnes zaznieva, mi pripomína klasický historický spis našich dejín Ostré námietky alebo Obrana.
S dovolením, teda toho obrancu budem robiť ja. Lebo ostré námietky zazneli, mal som niekedy pocit, že sú tak trošku účelovo sformované, a teraz nebudem spomínať, ktorý predrečník, čo hovoril, ale napr. ak sa dozviem, že v niektorých krajinách tí ľudia i v akademických alebo politických funkciách nechcú hovoriť inak ako svojím jazykom, bola citovaná francúzština, taliančina, no ja si nemyslím, že je to ich cnosť. Nemyslím, že je to ich cnosť, pretože napr. politici, vedci, akademici z Nemecka, a to je krajina kultúry, vedy a pokroku, sa celkom jednoznačne prispôsobili tomu, že ak chcú komunikovať so svetom, musia si nájsť lingua franca. Spomenuté bolo, že latinčina odumrela a že je otázka budúcnosti angličtiny ako lingua franca. No spával by som veľmi spokojne v mene svojich detí a ich detí, že odúmrť angličtiny zrejme nehrozí.
Zažil som tu ako poslanec v predchádzajúcom svojom pôsobení návštevu desiatich členov francúzskeho senátu. Predseda parlamentu Migaš si ma zobral na toto rokovanie a musím povedať, že skutočnosť, že z desiatich, pripusťme, elitných predstaviteľov veľkého národa deväť neovládalo iný jazyk ako francúzsky, nebol dôvod na veľkú hrdosť. Naopak, cítil som sa trápne aj za nich. Jeden jediný vedel anglicky a nato, cez toho sa dial tento priateľský rozhovor.
To znamená, nevydávajme nečnosti, neschopnosť, aroganciu a zlyhania iných za hrozbu pre nás. Nemyslím si, že to tak je.
Keď som mal možnosť navštíviť výskumné laboratóriá a firmy Ciba-Geigy, ktorých vedúcim výskumu sa stal výzamný Slovák prof. Beluš, čestný doktor Univerzity Komenského, tak v tom laboratóriu bolo osem vedeckých pracovníkov, dvaja, zrejme Indovia, jeden Číňan a ďalší zo sveta. Samozrejme, že sa nehovorilo ani hindsky, ani čínsky, ale pracovali na pokroku ľudstva v oblasti farmácie v anglickom dorozumievacom jazyku.
Je, samozrejme, smiešne, ak sa z kontextu vytrhne opilec z kodanského nádražia. Pochopiteľne, nie o to nám ide a nepotrebujeme poučenie, aby sme tomu dali myšlienkovú hĺbku. Je to len ad ilustrandum, že tie krajiny, ako tu zaznelo, že budeme na smiech, keď to urobíme. Nemám pocit, že Švédsko je krajina, ktorá je na smiech i v tejto oblasti. A ten, kto sa smeje, nech sa zamyslí nad tým, či sa nemá smiať nad sebou.
Každopádne tá záležitosť jazykovej pripravenosti je existenčná. I mňa by ešte viac nadchlo, ak by sa tie deti v šiestich rokoch začali učiť anglicky. Som hlboko presvedčený, že čím je dieťa od istého základného veku mladšie, tým ľahšie a prirodzenejšie absorbuje cudzí jazyk. Áno, personálne vybavenie nám to umožňuje možno od tretieho, s odratými ušami. Ale poviem jedno, na počiatku bolo vždy slovo a tuná je na počiatku slovo zákona. Myslím si, že je veľmi dobré, že to považujeme za tak dôležité, že to zveríme zákonu, to slovo. Pretože ten argument, že až budeme mať kádre, mi pripomína trošku také odkladanie, lebo kým nebude zákonná povinnosť, nebude to s tými kádrami tak razantné, ako to bude musieť byť, ak to je v zákone.
Ja si nemyslím, že v čase, keď sa na našich školách zavádzala potrebná informatizácia, že sme mali hordy nachystaných pedagógov, ktorí boli nadupaní informatici. Často mladá, bystrá generácia mala pocit, že ten ich učiteľ ich predbieha len o jednu lekciu, čo si naštudoval vopred. Áno, tak to je. Pretože on sa musel zrodiť ako informatik s možnosťou rozšírenia svojej kvalifikácie. Ale tiež sme nepovedali, že to nezavedieme, kým nebudeme mať kohorty vynikajúcich, brilantných pedagógov v oblasti informatiky. Proste bolo to treba začať.
Zaznela tu takmer hrozba, nechcem povedať, ducha protiústavnosti, že sa berie rodičom možnosť výberu. Viete, ja sa domnievam a bol by som strašne rád, keby na Slovensku bolo 90 % angažovaných rodičov, ktorým existenčne záleží na kvalite vzdelávania ich detí. Mám obavu, že to tak nie je. A pokiaľ ide o tie preferencie, viem si živo predstaviť, že vzhľadom na dispozície svojho dieťaťa by boli možno rodičia, ktorí by čo najradšej už od piateho ročníka vyškrtli matematiku. A u niekoho dejepis. A u niekoho telocvik. Ale nie je celkom otázkou referenda, či sa bude učiť Tálesova veta, a nie je celkom otázkou referenda, či sa budeme učiť o alkénoch. Proste nie je podľa mňa témou, aby sa hlasovaním určovalo, čo áno a čo nie. A môžem povedať, že sa necítim ako despota, ak budem hlasovať za zákon, ktorý doslova možno vnúti angličtinu. Povedzme si, nakoniec to zaznelo aj vo vystúpení oponentov, že 80 % detí sa učí anglicky.
Veľmi správne povedal kolega Beblavý, že nie je vždy to, čo sa dieťa učí, otázkou srdcovej voľby, že zasadne rodinná rada a veľmi vážne zvažuje, či bude jeho budúcnosť vo veku tretej triedy ľudovej v Brazílii, že sa zíde portugalčina, alebo v Indii, že by sa zišlo hindsky. Nie, nemyslím si, že je to tak. A nemyslím si, že by takáto voľba mala existovať. Jednoducho je absolútne jasné, že ten, kto má vôľu, talent a tendenciu vzdelávať sa v cudzích jazykoch, sa tak bude a môže kľudne na bilingválnom gymnáziu rozšíriť a vysoko skvalitniť svoje vzdelávanie v španielčine či v taliančine. Ale vonkoncom mu nemôže vadiť, lebo bilingválne gymnázium nezačne v tretej ľudovej, a dúfam, že perspektívne v prvej, kde by sa mala tá angličtina začať, a pôjde si proste rozšíriť svoje vedomosti, tak ako si štúdiom na gymnáziu rozširuje oproti základnej deväťročnej škole alebo dnešnej teda základnej škole, v iných mnohých predmetoch rozsah svojich vedomostí.
Pokiaľ ide o to, že keď tretiakovi nútite nejaký jazyk, vyvolá to nevôľu. No poviem k tomu toľko. Nevôľu vyvoláva možno kde-čo alebo vôbec chodenie do školy a chystanie sa a učenie sa a obava z písomiek. Kvôli tomu ich ale nemôžme zrušiť.
Ja sám som bol generácia, ktorá s nevôľou sa generálne, ak sa pamätáme my starší, učila ruský jazyk. Priznávam sa, bol som výnimkou. Na gymnázium som nastúpil na všeobecnovzdelávaciu školu osem dní po tom, ako prišli tanky Varšavskej zmluvy. Napriek tomu sa netajím verejne tým, že milujem ruský jazyk. A že som sa ho učil a považujem ho za najkrajší jazyk, aký vôbec na svete je, ale vonkoncom to nie je otázka nejakej vôle alebo nevôle ako odporu voči vzdelaniu. Myslím si, že teda hovoriť u tretiaka o nevôli je trošku divné.
Pokiaľ ide o tie argumenty, ktoré tu zazneli, jeden z nich som tu počul od môjho cteného predsedu výboru pána poslanca Čaploviča, že na odborných školách hovoria, že tým trpí odborná výuka. Povedzme si otvorene. Nerobíme si hádam nikto ilúzie, že absolvent strednej školy alebo odbornej školy technického zamerania bude v Londýne, pracujúc vo firme montujúcej potrubia, možno ako kvalifikovaný pracovník a dobre platený, súbežne diskutovať o alžbetínskych divadelných hrách. Nebude a nemusí. A argumenty typu, že nebudú mať brilantnú angličtinu, sú výborné. Tisíce Slovákov chodia lyžovať, ale Jean-Claude Killy na Slovensku nevyrástol. To neznamená, že máme zaraziť lyžovanie alebo že ho nemáme podporovať. I u detí. To znamená, že tie argumenty o tom, že oni potom strácajú, treba vidieť v reálnych rozmeroch.
Zaznelo tu, že deti zo sociálne znevýhodnených rodín majú problém so slovenčinou. Ale povedzme si otvorene. Stojí budúcnosť vedomostnej spoločnosti zásadne a nosne na deťoch zo sociálne znevýhodnených rodín? Napriek tomu, že trvám na tom, že aby sa urobilo všetko pre to, aby dosiahli najlepšie možné vzdelanie. Ale povedzme si otvorene, ak tu bolo hovorené o tom, že sa nemá hovoriť o opilcoch, ale má sa hovoriť o vedomostnej spoločnosti - je toto parameter? Som ja parameter pre prípravku v ľadovom hokeji, keď som ledva korčuľoval? Inými slovami, je absolútne mimo uviesť ako argument niečo, čo reálnej nie je tým nosným cieľom. Samozrejme, nie všetci budú shakespearológovia na konci. Ale ide o to, aby sa každý v rámci svojich možností a svojej vôle mal možnosť naučiť niečo, o čom som hlboko presvedčený, že to on sám a jeho budúcnosť ocení.
Skutočne si myslím, že ak sa do témy diskusnej na tému vzdelávanie v angličtine zasunie povinná úlitba takmer ako "Allah the mar............. competition...............", čím začínajú všetci politickí reprezentanti moslimských krajín na tých fórach, kde som ich stretával, tak tu sa začína tým, že ale úlohou tohto ministra a tejto novely je klamať a prenášať ťarchy. Koho klamať? Na koho prenášať ťarchy? Učením sa anglicky klameme a prenášame ťarchy? Prečo vzdelaný človek, ktorý tu vystupuje, toto povie na adresu témy angličtina ako vyučovací jazyk? Však to je nedôstojné.
Ja teda uzavrem túto Ján Baltazár maginovskú obranu s tým, že - a nemám rád veľmi príliš silné slová - ale považujem takmer za akt vlastenectva, alebo minimálne rodičovskej a starorodičovskej zodpovednosti, lebo sme tu mladí i starší, za budúcnosť generácie našich detí a vnukov, že sa toto zavádza. Že sa toto zavádza po kostrbatom chodníku absencie kohort 100-percentne pripravených pedagógov. Ale že sa to zavádza.
Viete, u nás na univerzite, ktorá je najlepšia, najväčšia a najvýznamnejšia na Slovensku, máme problém so zavádzaním anglických programov. Máme problém. A prečo? Pretože pedagógovia, často veľmi dobrí pedagógovia a veľmi dobrí vedci, hovoria: A načo máme nachystať také programy, však sa k nám nikto hovoriaci anglicky nechváli? No to je, samozrejme, smiešny argument. Pretože ak nebude mať nachystaný anglický program, tak sa, samozrejme, ku mne nikto na ten anglický program nebude hlásiť. Teda ide o to, čo je prvotné a čo je druhotné.
Domnievam sa teda, že ak by na tomto sme vytrvali, tak to bude podobné ako na niektorých z týchto inštitúcií, ktoré do smrti budú hovoriť, že netreba nachystať anglický program v tej či v tej, či v tej oblasti, lebo však nám nikto zatiaľ neklope na dvere. Na mojej Lekárskej fakulte, ktorá nie je lingvistická fakulta z podstaty veci, sme v roku 1992 s vtedajším dekanom - a ja ako jeho prodekan pre štúdium - otvorili anglické štúdium. Ako sme ho otvorili? Poslali sme na 37 kliník a ústavov list, veľmi skromný a taký jemne otázny, či si vedia predstaviť, že by mohli v najbližšom študijnom ročníku začať s anglickou výukou. 37 kliník a ústavov Lekárskej fakulty v Bratislave poslalo do 14 dní 37 kladných odpovedí. Odvtedy sme vychovali stovky anglicky hovoriacich študentov celého sveta. Tiež teda sme to najprv museli zaviesť a potom začali tí študenti prichádzať. Nešlo to naopak. Nezačali sa o nás uchádzať, lebo sme krásna krajina, krásne mesto a z iných dôvodov.
Je niekedy až na žalosť, že dostanem ako prorektor pre vzdelávanie na Univerzite Komenského brožúru z Univerzity vo Viľňuse, ktorá obsahuje desiatky a desiatky anglicky ponúknutých programov. Myslím si a, chvalabohu, dorastá nová generácia pedagógov aj vedcov, ktorí už považujú angličtinu za chlieb každodenný. A myslím si, že je veľmi cenné, že toto podhubie nakoniec prerastie a umožní zinternacionalizovať vysoké školstvo a umožní urobiť nás rovnocennými s tými Švédmi, Dánmi a Fínmi, ktorým vraj by sa mali smiať, keďže majú angličtinu ako povinnú.
Ja sám, keď som bol onehda ako predseda, pred tými rokmi, severskej komisie priateľstva v Helsinkách, tak som sa pýtal postupne, hľadajúc jeden malý obchodík so známkami ako filatelista, človek trpí vo voľnom čase i touto vecou, a pýtal som sa, pravda, mladých ľudí. Všetci siedmi postupne ma cez zložité uličky nakoniec po anglicky dokázali odkázať na správnu adresu. Musím povedať, že som bol dojatý a fascinovaný - a presne ako povedal kolega Poliačik "I have a dream" -, vtedy som si povedal, bolo by vynikajúce, keby sa po Bratislave mohli vyskytovať ľudia od 20 do 30 rokov, ktorí absolútne zo siedmich siedmi vás dovedú do múzea hodín alebo kamkoľvek, pretože vedia zareagovať.
Preto sa domnievam, že je povinnosťou triezvo rozmýšľajúceho poslanca tejto Národnej rady podporiť vzdelávanie v anglickom jazyku.
A aby to predsa nevyzeralo ako nejaký paján na adresu pána kolegu ministra, poviem ako konzervatívec ešte k tej druhej veci niečo. Vysvedčenia. No, ako dôvod, prečo sa tak nemá diať, zaznela administratívna, nedajbože, polygrafická náročnosť. Viem si predstaviť, že triedny vypracovaný hárok papiera, ktorý obsahuje to isté čo vysvedčenie, je polygraficky nákladný na papier a čiernu farbu v tlačiarni, skoro to isté. Samozrejme, zažil som časy, a to je pravda, keď sme vysvedčenie po tých siedmich dňoch zimných prázdnin museli doniesť pani učiteľke, súdružke učiteľke nazad. Bolo na krajšom papieri, malo vodoznak a dávalo to tomu aktu, lebo to vysvedčenie nie je zdrap papiera, to je výsledok pol roka práce, konferencie učiteľov alebo profesorov na gymnáziu, ktorí sa zamýšľajú nad tým, ako ohodnotiť toho človeka. Ja mám taký pocit, že, žiaľbohu, sa u nás škola primerane nectí. A nectí sa dokonca ani rodičmi, u ktorých by to mal byť eminentný záujem, že sa musia o tu školu zaujímať.
Musím povedať, že akýkoľvek krok, ktorý vedie od papiera s priesvitkou, od istej dôstojnosti toho polročného aktu sa mi nezdá tým najlepším. My umožňujeme i tým, ktorí získajú bakalársky, titul promóciu, hoci vieme, že väčšina z nich chce študovať na magisterskom stupni štúdia. Ale jednoducho je to niečo, čo je akt budovania vážnosti toho štúdia. Zaviedli sme parádne a reprezentačné imatrikulácie pre zahraničných prichádzajúcich študentov na jeden či dva semestre, aby videli, že je to škola, ktorá ctí nejaké pravidlá a nejaké hodnoty.
Argument, že musí na veľkej škole podpísať pán riaditeľ koncom januára 900 vysvedčení, nie je veľmi silný. Môj rektor podpisuje zhruba 3 500 diplomov. A tiež sa nedá povedať, že nie je vyťažený človek alebo že by nemal nič iného na robote, ako podpisovať. Ja si myslím, že aj pre toho riaditeľa je to akési polcestné bilancovanie a nejaký pocit, podľa mňa - možno to vidím inak ako oni - ako niečo, čo tá škola dáva rodičom ako svedectvo o sebe, o ich dieťati. O jeho absenciách, o jeho neospravedlnených absenciách, o tom všetkom a že to má punc štandardného dokumentu, ktorý, samozrejme, niektorí rodičia ani nepozrú, iní svoje dieťa na základe toho papiera zmlátia a hádam nejakí k nemu pristupujú normálne a ľudsky.
Domnievam sa teda - a možno je to moje konzervatívne zaťaženie -, že by sa nemalo ustupovať od vážnosti dokumentu, ktorý bilancuje polročné úsilie školy a žiaka. Samozrejme, môžu na to existovať akékoľvek názory, ale argument o 900 podpisoch, o polygrafickej náročnosti a iných veciach, pritom sa zmrháva papierov, že naše lesy môžu plakať, tak si myslím, že by nemalo celkom obstáť. A že by tí zainteresovaní rodičia - a verme, že ich bude čím ďalej viac, lebo len v tom je budúcnosť tých ich detí - s radosťou zoberú do rúk normálny školský dokument a nie zápis na zadnej strane žiackej knižky.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán poslanec Osuský, "I the fully agree with your dream and I have the same dream as you".
Chcel by som vám poďakovať v prvom rade za to, že bolo to naozaj analytické vystúpenie, a oceňujem to, pretože ste to rozobrali z každej strany, a povedať, že zároveň, že ja som tiež nerád reagoval na vedomostnú ekonomiku, lebo myslím si, že o tom to nebolo, ale nemohol som nezareagovať na dvoch vašich koaličných partnerov.
Páčilo sa mi, akým spôsobom ste vysvetlili vysvedčenie, pretože to si myslím aj ja. Takto by sa malo k nemu pristupovať. A nie len preto, že jedno vysvedčenie alebo dve boli ufúľané vrátené späť, preto budeme takéto niečo robiť. Lebo dehonestujeme naozaj výsledok.
Ale predsa len nemusíme sa presviedčať, všetci chceme, aby sme boli vzdelanejší, aby jazyk bol kvalitnejší, ale som presvedčený, pán poslanec, vy ako pedagóg vysokoškolský, že by ste určite neotvorili nový študijný odbor na vašej katedre, pokiaľ by ste nemali odborníka, ktorý ho bude garantovať. A toto je problém, o ktorom rozprávame v súvislosti s anglickým jazykom. A na tom sa určite zhodneme.
No a možno posledná vec, to už je možno politická úplne jasne, pretože vy ste reprezentantom silne ultrakonzervatívnej strany a odporcom všetkého, čo je povinné. Kritizujete všetko, čo bolo za minulého režimu, a prekvapuje ma, že vy idete zahlasovať za niečo, čo je povinné? Tak to by ma naozaj zaujímalo, či sa to združuje nejakým spôsobom s vaším ultrakonzervatívnym prístupom k politike.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Pán poslanec, vy ste začali takým pekným, že na počiatku bolo slovo. No fajn. Nech je táto novela zákona slovom, my si veľmi radi počkáme na tie skutky, ktoré majú nasledovať potom. Ja si veľmi rada počkám na tie programy. Na prípravu, na kvalitnú prípravu vyučujúcich, ktorí budú vyučovať naše deti ten anglický jazyk. Dúfam, že to nedopadne tak, ako to je a tá skutočnosť je, že sa vyučujú programy, študijné programy, ktoré sa poskytujú na univerzitách v angličtine, kde nech sa každý na to pozerá, ako chce a je to vec názoru, isteže, napriek tomu si myslím, že študenti, ktorí u nás študujú, by mali študovať v slovenčine, tak ako to bolo kedysi, keď študovali v slovenčine zahraniční študenti. Najprv sa naučili jazyk, mali prípravu jazykovú a potom študovali.
Pretože môžem vám zodpovedne povedať, že my učitelia na univerzite nie sme pripravovaní dostatočne kvalitne. Nemali sme možnosť ani stážovať v anglofónnych krajinách, ani si cibriť jazyk na nejakých osobných alebo proste v špeciálnych kurzoch jazyka. Všetko to zostalo na našej príprave, na našej usilovnosti a na našej túžbe učiť a kvalitne učiť a všetky vedomosti, ktoré máme, preniesť a poskytnúť študentom. Takže to enormné úsilie, ktoré sme vynaložili, verte mi, by sa dalo vynaložiť aj lepšie a zmysluplnejšie. Nebudem to teraz hovoriť, že je niečo márne. Každé úsilie je efektné, každé úsilie má byť odmenené, aj teda kvalitným študentom, ktorý je potom výsledkom toho úsilia.

Ďakujem veľmi pekne. Ja chcem zareagovať na dve veci vo vystúpení pána poslanca Osuského a najprv sa vyznať tiež v tej konzervatívnej hodnote. Pretože dokumenty ako rodný list, maturita a ďalšie, tie sú naveky a mali by byť dokonca písané rukou a nie cez počítače a rôznym iným spôsobom. Ja by som si naozaj uvedomil, že toto je to, čo sme dostávali v minulosti, ale čo dostávali generácie pred nami. Ja si pozriem prastarého otca vysvedčenie, v maďarčine bolo zhodou okolností, a napísané rukou a krásne je to kaligraficky pripravené. Čiže toto by som, samozrejme, podporil a, samozrejme, zvažujem o tom, že akým spôsobom zachovať a našich pedagógov naučiť to, aby to vysvedčenie bolo pre toho žiaka sviatkom, či má plusy, či má mínusy vo svojom vysvedčení.
Druhá vec je otázka, keď ste spomínali o tých odborných školách. Ja som o odborných školách hovoril len preto, keďže Európska únia má dva také významné programy a to je celoživotné vzdelávanie a odborné školstvo. Hovoril som preto, že som do tých odborných škôl veľmi často chodil a stretával som sa s pedagógmi, učiteľmi, rodičmi a ten problém tam je, ten existuje. Ak sa na odbornej škole neučia odbornou terminológiou, povedzme v anglickom jazyku, a učia sa niečo celkom iné. Čiže naozaj hovorím o tom, že čo je veľmi podstatné a veľmi dôležité, aby sme sa naozaj kvalitne na to pripravili. Mali kvalitných pedagógov, ktorí ovládajú dokonca i odbornú terminológiu, aby potom títo vzdelaní naši ľudia, ktorí pôjdu na vysoké školy a do sveta, aby túto odbornú terminológiu aj ovládali. Konkrétne aj u vás na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. A chcem zároveň veľmi pekne poďakovať aj pánovi kolegovi Osuskému za jeho naozaj krásne a komplexné vystúpenie. Ťažko už k nemu niečo dodať. Možno predsa len k niektorým tým nosným témam.
Pokiaľ ide o slobodu výberu anglického jazyka ako vyučovacieho predmetu, myslím si, že debatovať o tom v kontexte nejakej slobody jednotlivca má asi taký zmysel ako debatovať o povinnej školskej dochádzke. Jednoducho je to predmet ako každý iný, nik nehovorí o tom, že by sme nemali učiť deti písať, počítať. Takže ja to radím medzi presne rovnaké rozhodnutia. Presne takéto opatrenie prijali mnohé krajiny Európskej únie aj také, ktoré si slobodu ctia omnoho dlhšie a omnoho jednoznačnejšie, ako je to u nás, ale medzi iným už spomínané Taliansko, kde sa učí povinne angličtina už od prvého ročníka.
Pokiaľ ide o tú tému sliepky a vajca, či treba mať najprv kvalitných učiteľov a potom začať učiť angličtinu, alebo naopak, myslím si, že tuná to nie je celkom taká zapeklitá otázka. Tak ako už zaznelo, že pokiaľ to raz nebude pravidlom, tak sa ku kvalite nedopracujeme. A keby sme mali trvať na kvalite, museli by sme zrušiť aj veľkú časť dnešného vyučovania, a nielen anglického jazyka. V každom prípade, aj keby nemalo byť všetko vyučovanie angličtiny dokonalé, tak ako ani nie je, tak ako ani nebolo v časoch, keď sme sa my učili angličtinu, aj tak má zmysel, pretože každý, kto akokoľvek aspoň čiastočne mal možnosť priblížiť, zblížiť sa s týmto jazykom, bol a je vždy vo výhode oproti tým, ktorí takúto možnosť nemali.
Čo sa týka vôle alebo nevôle dnešných detí, o to by som sa vôbec netrápila. Totižto na rozdiel od povedzme tej ruštiny, ktorú my sme sa naozaj s veľkou vôľou... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Pán poslanec Osuský, ďakujem vám veľmi pekne, že vy ako podpredseda predchádzajúcej vlády pre vedomostnú spoločnosť, ľudské práva a menšiny ste potvrdili alebo uznali to, že na menšinových školách sa maďarčina chápe ako vyučovanie cudzieho jazyka. Ešte na začiatku roka ste tvrdili ešte niečo iné. Ďakujem veľmi pekne.

To bola dobrá poznámka.
Vážený pán poslanec Osuský, možnože ste nedávali alebo ste sa nezamýšľali, veď nikto z nás, kto kritizujeme tento zákon, nie je proti tomu, aby sa po anglicky vedelo. Veď cieľ máme rovnaký. Čiže my nekritizujeme to, že treba vedieť po anglicky. My kritizujeme to, že je to nepripravené, nedomyslené, nenastavené. Celý tento zákon má predsa jeden riadok, aj to veľmi nepresný a veľmi vágny. A to je podstata našich pripomienok, lebo...
A nesúhlasím ani, aj keď sa nepatrí reagovať na pána poslanca, že treba začať bez toho, či to pripravenie je, alebo pripravené nie je. Preboha, však hovoríme o škole, o školstve, to nie je krúžok. To sú, to sú vážne, vážne veci. Takže toto my kritizujeme a takisto tie sny máme všetci rovnaké.
Trošku by som ale brzdil, pán poslanec, pokiaľ ide o tú zmienku k tým francúzskym poslancom, pokiaľ predsa len trošku ctíte prvky demokracie, slobody, tak sa nemáte čo hanbiť za francúzskych poslancov. Je na nich, či anglicky vedia, alebo anglicky nevedia. To sú vážení ľudia, ktorí môžu vedieť päť-šesť svetových jazykov, a to, že tam nie je anglický jazyk, neznamená, že vy sa budete za nich hanbiť.
Pokiaľ ide o vysvedčenia, tu vám chcem kompliment vystaviť, dokonca ste to povedali krajšie, ako sme to povedali my. Vrele súhlasím a som rád, že ste našli odvahu to vôbec takto definovať.
A posledná pripomienka je ešte k tomu vlastenectvu. Pán poslanec, len som nepochopil, k čomu alebo ku komu? Pretože ak ste mali na mysli Európsku úniu, prejdite si všetky smernice Európskej únie, nikde, opakujem, nikde nie je uvedené, že práve anglický jazyk je prvým jazykom, ktorý majú ovládať všetci občania štátov Európskej únie.

Ďakujem všetkým koaličným aj opozičným poslancom. Kvôli poriadku len na úvod sľubujem, že sa posnažím a možno by som mohol byť niekedy podpredsedom vlády pre vedomostnú ekonomiku, zatiaľ som nestihol, ale nevadí, nevzdávam sa.
Pokiaľ ide o tú, to vlastenectvo. To vlastenectvo je skorej v duchu salus patriae - supréma lex (blaho vlasti - najvyšší cieľ). To nemá nič so štandardným, naším hejvlastenectvom, ale s tým, že je to dobré pre tú krajinu.
Samozrejme, že by ma nikdy nenapadlo, pán bývalý minister Mikolaj, obviňovať vás, že tých 85 % detí učiacich sa anglicky nebolo učených zďaleka vždy najbrilantnejšími pedagógmi. Vďaka Bohu i za tých, že boli učení. Mňa tiež, ako som uviedol, neučil lyžovať Franz Klammer, ale môj dobrý priateľ doc. Líška na povinnom lyžiarskom kurze. Tiež ma tomu veľa nenaučil, ale to súvisí s mojimi danosťami. To znamená, že je veľký rozdiel, ako to tu zaznelo v inom vystúpení, či hovoríme o vrcholnom vzdelávaní v anglistike na katedre jazykov príslušných na Filozofickej fakulte, alebo hovoríme o tých deťoch. Samozrejme, áno, niekto povie: zlé jazykové návyky. Ten človek, keď sa dostane do prostredia, kde tú angličtinu bude používať, sa očistí v zásade, ak bude mať záujem, od zlých návykov.
Áno, i moje dieťa chodilo do školy, kde angličtinu z núdze učil bývalý pedagóg Lekárskej fakulty, dokonca profesor Lekárskej fakulty, ale pozoruhodné bolo, že bol vzdelaním anatóm. A pravda je, že môj syn s úsmeškom hovoril, že hovorí ten pán učiteľ "gi:rl". No "gi:rl" nie je celkom "g?:l", ale dobre, akých mali, takých brali. Samozrejme, že toto sa už dialo pred mnohými rokmi, medzitým už uplynulo, ten syn, ktorý to hovoril, má dnes 27, ale pravda je taká, že ten posun hádam... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Rád by som zareagoval na niektoré otázky alebo poznámky.
Jednak bilingválne gymnáziá sa riadia medzištátnymi dohodami a budú sa nimi riadiť aj naďalej. Takže nič v tomto prípade nehrozí.
Ďalej pokiaľ ide o to, že by sme mali uviesť aj nejaké čísla, dobre. Pokiaľ ide o nárast počtu učiteľov, o nárast počtu hodín anglického jazyka v treťom ročníku základných škôl, pokiaľ ide o nárast počtu žiakov, teda o nárasty, ktoré spôsobíme prijatím tohto zákona, tak vo všetkých prípadoch budú tieto nárasty nižšie než priemerné nárasty v rovnakých ukazovateľoch za ostatných 10 rokov.
Pokiaľ ide o to, že tá naša angličtina nebude oxfordská, no nejaký čas nebude. Anglicko sa musí zmieriť s tým, že pokiaľ by celosvetovo chcelo dosiahnuť úroveň oxfordskej angličtiny, tak sa musí samo o to postarať.
Riaditeľ nemusí podpisovať výpisy polročné, ktoré by sa dávali žiakom namiesto vysvedčení. Samozrejme, žiak, ktorý potrebuje vysvedčenie, tak by ho dostal. Pokiaľ sa napríklad sťahuje alebo mení školu.
Tá poznámka pána poslanca Osuského o dôstojnosti hodnotenia je fakt dobrá a naozaj tá situácia je taká, že na jednej strane máme byrokraciu a na druhej strane dôstojnosť hodnotenia a hľadáme optimum. Na jednej strane by sme mohli ísť do extrému a každý mesiac vydávať vysvedčenie a tá dôstojnosť by určite narástla, ale bolo by to veľa byrokracie. A na druhej strane môžme vysvedčenia úplne zrušiť a len nejakou virtuálnou formou zaznamenávať hodnotenia. My sme dospeli k názoru, že to optimum je v tom, že bude celoročné vysvedčenie, ktoré bude obsahovať, samozrejme, koncoročné známky aj polročné známky. A k takémuto názoru dospeli aj všetci respondenti v našej ankete vrátane Rady rodičovských združení, všetky školy, ktoré sme oslovili, jednoducho stopercentný súhlas s tým, aby sa zrušili tie polročné vysvedčenia. Samozrejme, vy ako poslanci máte právo to optimum určiť niekde inde.
Ďalej ešte ma zaujala poznámka pána poslanca Blanára o strediskách praktického vyučovania, ktoré chce zaradiť do § 113 zákona č. 245, školského. Netreba, lebo je to v § 43, keďže tieto strediská sú považované za školy.
A potom ešte k poznámke pána poslanca Beblavého, že treba tlačiť ministra do toho, akým spôsobom bude tieto ciele dosahovať. Súhlasím. Súhlasím a je fakt, že najväčším, ďaleko najväčším problémom týchto všetkých, o ktorých sme diskutovali, je byrokracia spojená s eurofondami. Je to hrozná vec a práve cez eurofondy sa snažíme platiť vzdelávanie učiteľov. A toto vnímam ako najťažší problém a ako ten, nad ktorým sa snažíme aj najviac rozmýšľať.
No a to je, možno ešte poznámka k tomu, že odznelo, že podnikatelia snáď budú stanovovať termíny prázdnin. Nie je to v žiadnom prípade tak. Samozrejme, že termíny prázdnin bude vyhlasovať naďalej ministerstvo, ale to, že ich bude vyhlasovať na tri roky, je dobré preto, aby si nielen podnikatelia, ale všetci občania mohli robiť dlhodobejšie plány.
Tak. A možno ešte poznámku k tomu, že vidím, že, že zdá sa, že všetci sú za, zato, aby sa učila angličtina, trocha ešte treba vydiskutovať to, prečo povinne. A odzneli tu dobré poznámky, myslím, poslancov Beblavého a poslankyne Rosovej, nie som si celkom istý, či odznelo, že povinná angličtina je aj efektívnejšia. Pretože keď jeden žiak sa najprv učí, keďže nemá inú možnosť, po francúzsky, potom sa učí, keďže nemá inú možnosť, po nemecky a nakoniec po anglicky, tak sa nenaučí ani jeden jazyk a štát, keďže štát to platí, stratí trikrát túto investíciu. Pokiaľ by sa učil celý život jeden jazyk, tak je to z tohto pohľadu efektívnejšie.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pán minister, v rozprave vystúpilo päť poslancov a diskusia ma naozaj ubezpečila o tom, že v minulosti toľko kritizovaný školský zákon a obsahová reforma, čo ste nakoniec deklarovali aj pri obhajobe vášho programového vyhlásenia, bola dobre pripravená, pretože táto novela neprináša nič prevratné a systémové, skôr, naopak, prinesie viac problémov pre riaditeľov, zriaďovateľov škôl a obmedzí základné práva detí. Inšpiroval ma pán poslanec Poliačik, keď hovoril o svojich snoch, súčasťou môjho sna je mať na Slovensku kvalitný výchovno-vzdelávací proces, ktorý budú zabezpečovať kvalifikovaní pedagogicky, odborne a ľudsky zdatní pedagógovia, pri ktorých žiaci nebudú mať pocit demotivácie a obmedzenia možnosti slobodnej voľby pri výbere predmetov, ktorí sa v budúcnosti adekvátne a podľa svojich predstáv uplatnia na trhu práce.
Myslím si, že z našej dielne sme tieto zákony takto nastavili, obávam sa, že tu sa dočkáme opäť 20 novelizácií zákona, tak ako to bolo pri zákone č. 29/1984.
Ďakujem. (Potlesk.)