8. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predseda. No ja musím najskôr zareagovať na to, o čom hovoril pán poslanec Zajac, že nie vždy boli tie verejnoprávne médiá od toho roku 1993 v situácii zlej, či už hovoríme o rozhlase alebo o televízii. A teraz mám na mysli nie tie ideologické záležitosti, na ktorých sa určite nezhodneme, ale chcel by som hovoriť o tých finančných záležitostiach, resp. o tom dlhu verejnoprávnych inštitúcií či už rozhlasu alebo televízie.
No, pán poslanec Zajac, prepáčte, na vás sa konkrétne obrátim preto, lebo vy ste to tak zovšeobecnili, si myslím, nepresne. Po roku 1993 Slovenská televízia bola aj v plusových číslach. Bolo to jedno dosť krátke obdobie, bolo to za riaditeľa Stadtruckera, keď bol programový riaditeľ profesor Mistrík. A vtedy skutočne Slovenská televízia bola v zisku. Bolo to tesne predtým, ako do mediálneho priestoru vstúpila prvá súkromná televízia, kde Slovenská televízia zo dňa na deň po vstupe súkromnej televízie, zo dňa na deň, hovorím, prišla vtedy o 600 mil. korún, čo legislatíva na to absolútne nebola pripravená. A vlastne to bola prvá rana, ktorú verejnoprávna inštitúcia, teraz bez ohľadu na to, kto bol riaditeľom, ktorú tento mediálny priestor a tento duálny systém vlastne dostal, čo pokračovalo. To pokračovalo mnohými riaditeľmi ďalšími. A teraz opäť nebudem hovoriť o ideologizácii preto, lebo som presvedčený o tom, že každý riaditeľ prišiel do Slovenskej televízie s tým, aby pomohol verejnoprávnej inštitúcii. To je presvedčenie, ktoré si jednoducho nenechám zobrať, a je mi to úplne jedno, či to bol riaditeľ za tých, za oných, za vás, za nás, je mi to úplne jedno. Len stali sa kroky, ktoré sa stali nevratnými. Prišiel riaditeľ, ktorý vypovedal tzv. nevýhodné zmluvy, o tej výhodnosti alebo nevýhodnosti nikdy nebola reč, ale bola reč o vypovedaní zmluvy, to sú tie prvé miliardy, ktoré naskákali. Dodnes ich platí súčasné vedenie Slovenskej televízie. A zase mu nechcem robiť arbitra, ale proste taká je situácia. Potom prišiel ďalší riaditeľ televízie, ktorý opäť v dobrom úmysle, nespochybňujme ho, prepustil vyše 1 000 zamestnancov. Lenže pripustil programových zamestnancov. A títo vlastne totálne zničili interné prostredie, resp. nechali zaniknúť interné prostredie v Slovenskej televízii, ktoré sa nahradilo externým prostredím. A v tej chvíli sa stratila porovnateľnosť finančná interného prostredia a externého prostredia. A preto je to dodnes tak, že relácia môže stáť 50, 500, 5 000 alebo 50 000. Jednoducho neexistuje na to nejaká mustra preto, lebo môžete porovnávať Slovenskú televíziu v súčasnosti len s Českou televíziou, preto, lebo tam ešte existuje interné prostredie. A to sú hlavné redakcie a to je to množstvo tých interných zamestnancov, ktorí pracovali v Slovenskej televízii v internom prostredí za plat. No a keby to išlo takto ďalej, tak Slovenská televízia z vlastných zdrojov pomaly nevytvorí ani monoskop, všetko bude v externom prostredí. Taká je situácia. Preto tá reforma verejnoprávnych inštitúcií je naozaj potrebná. Lenže otázka stojí, či takto je potrebná, ako ju predkladá pán minister kultúry. Viete, pre mňa naozaj nie je dôležité, resp. najdôležitejšie spravodajstvo alebo publicistika.
Ja plne súhlasím s tým, čo povedal predo mnou pán poslanec Maďarič. Ale ja v tejto chvíli nechcem hovoriť ani o nejakom straníckom uchopení moci, ani o tom, že prišlo nejakých 576 pripomienok na 28 paragrafov, ktoré tento zákon obsahuje. Ja beriem na vedomie, že toto spojenie predkladá pán minister kultúry, tak ako ho predkladá. A pre mňa z toho dôvodu, pán minister, nastávajú pre vás legitímne otázky. Vy prichádzate zo súkromného prostredia, stali ste sa ministrom kultúry a riešite verejnoprávny priestor. Vy prichádzate zo súkromného prostredia nielen ako akčne činný človek na obrazovke, ale aj ako človek, ktorý kreoval aj programovú štruktúru istej nemenovanej, a pritom mienkotvornej súkromnej televízie. To znamená, že vy máte istú predstavu o programe, určite preto, lebo ste sa na ňom podieľali. Mňa preto zaujíma jedna vec, ako si vy predstavujete po tomto vašom spojení, po tomto vašom zlúčení Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie, nehovorme o ostatných veciach, hovorme len o programe, čo budú tento rozhlas a táto televízia vysielať, ako sa vysporiadajú s programom, ktorý zo zákona, samozrejme, ako verejnoprávna inštitúcia budú musieť vysielať, čo v tom programe bude. Budú to silné verejnoprávne médiá alebo slabé verejnoprávne médiá? A teraz opäť nehovorím o tom technickom spájaní, hoci vy ste povedali vo svojom úvodnom slove, že ide o postupné spájanie. Neviem si predstaviť, o aké postupné spájanie týchto dvoch inštitúcií môže ísť preto, lebo ten zákon jasne začne platiť od 1. januára, on nezačne platiť postupne, on začne platiť 1. januára a 2. januára aj rozhlas, aj televízia budú musieť na základe toho zákona niečo vysielať. Ja sa pýtam v tejto chvíli, čo budú vysielať. Ide mi skutočne o programové veci, to, koľko športu, koľko menšinových programov to bude. A teraz zrazu skutočne sa dostanem ja osobne do situácie, keď čakám vašu odpoveď, že „o tom nerozhodnete vy, ale o tom rozhodnú riaditelia inštitúcií“. Ale mňa práve zaujíma vaša predstava, pán minister kultúry, vaša osobná predstava, aby som bol úplne konkrétny, preto, lebo vy tu osobnú predstavu určite máte. Keby ste ju nemali, nemôžete predkladať takýto zákon. Zaujímajú ma veci, ako budú zastúpené detské programy, ako bude zastúpená pôvodná tvorba, ako budú zastúpené športové programy. Bude sa vysielať olympiáda, nebude sa vysielať olympiáda? Podľa vášho názoru má význam vysielať napr. Cenu Dunaja. No a ako to všetko sa zlúči dokopy, keď vieme podľa istých finančných prepočtov, že Slovenská televízia a Slovenský rozhlas budú pracovať od 1. januára s rozpočtom, ktorý je na úrovni roku 1997? Potvrdili to obidvaja súčasní riaditelia verejnoprávnych inštitúcií, aj riaditeľ televízie, aj riaditeľ rozhlasu. Toto sú pre mňa otázky, na ktoré mi absolútne nedáva odpoveď váš súčasný návrh zákona, ktorý predkladáte. Zdajú sa mi nesmierne nekonkrétne veci, ktoré sa opierajú o nekonkrétne, resp. neopierajú sa o žiadne analýzy tohto priestoru, lebo to, že rozhlas a televízia v súčasnosti vysielajú na základe neadekvátnej legislatívy z hľadiska toho, čo od nich chceme, vieme dnes všetci. Ale ja si dovolím tvrdiť, že spájanie rozhlasu a televízie v tejto forme, v akej ju predkladáte vy, je nesmierne riskantný krok. Je to krok, ktorý tento duálny systém totálne zlikviduje alebo ho tak zničí, že bude totálne nereálny. Na základe toho ten súkromný priestor, ktorý dnes vykrývajú súkromné médiá, sa pre tieto súkromné médiá nepomerne zväčší a tá konkurenčná schopnosť verejnoprávnych médií, aj rozhlasu, aj televízie, sa absolútne oslabí, nehovoriac o programových otázkach. Osobne si myslím, že niektoré programy, ktoré už zanikli v Slovenskej televízii a v Slovenskom rozhlase a ktoré majú právo z hľadiska menšinového diváka byť na obrazovke Slovenskej televízie alebo v éteri z hľadiska vysielania Slovenského rozhlasu, nebudú, nebude na ne priestor, nebudú na ne peniaze. Poviem jednu veľmi malú poznámku v tomto zmysle. Prevzaté predstavenie z opery, z činohry, z baletu, to je jedno, odkiaľ je, ktoré ma dvojpercentného diváka na obrazovkách, dvojpercentný divák je totálne nezaujímavý pre akékoľvek súkromné médium preto, lebo dve percentá sú zhruba 100 000 obyvateľov na naše pomery v prepočte, bude vôbec ešte niekto schopný, bude vôbec ešte niekto chcieť alebo bude ešte niekto vôbec môcť z hľadiska finančných prostriedkov, ktoré verejnoprávne inštitúcie majú, ešte raz hovorím, pre budúci rok a pre tie ďalšie roky podľa prepočtov na úrovni roku 1997, vysielať?
No a, prepáčte mi, malá poznámka na záver. Nemá niekto záujem práve, a teraz to dávam s veľkým otáznikom, aby sa takýmto spôsobom naozaj deštruoval ten verejnoprávny priestor len preto, aby tí „súkromníci“ dostali väčší priestor na realizáciu? Veď snahy o zrušenie verejnoprávneho priestoru, resp. o jeho oklieštenie, obmedzenie, tuná boli veľmi dlho. Mám na mysli tie dlhoveké, dlhoročné reči o privatizácii druhého programu, úplne legitímne, samozrejme, len s akými dôsledkami. Čo všetko by sa stalo, keby ten druhý program bol privatizovaný? No ale nie je toto z hľadiska toho vysielania programu, ktorý verejnoprávna inštitúcia, konkrétne Slovenská televízia, vysiela, niečo podobného z hľadiska oklieštenia toho programu? A v tejto chvíli je úplne jedno, či ten program druhý privatizujete na jednej strane alebo či ho oklieštite takým spôsobom, že už naň nebudete mať peniaze. Takže bol by som veľmi rád, aby som nemal tento zlý pocit, že je tu možno aj úmysel nejakých mediálnych skupín, súkromných, dopracovať sa k tomu, aby ten verejnoprávny priestor bol takýmto spôsobom zlikvidovaný, aby ten súkromný priestor sa mohol vkliniť do toho priestoru, ktorý dnes ten verejnoprávny priestor zaujíma. Bol by som rád, keby som dostal v tomto zmysle aspoň čiastočné odborné, profesijné odpovede na moje otázky. A z hľadiska programu, chcem to zopakovať, skutočne ma zaujíma váš osobný názor, ako to vy vidíte, čo všetko by tieto televízie mali podľa vás vysielať a ako je to z hľadiska vášho v tomto zákone finančne o šetrené.
Ospravedlňujem sa, že som hovoril dlhšie, ako som chcel hovoriť. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. Pán predseda výboru pre médiá a kultúru, zachytil som dve veci, na ktoré ste sa ako keby pýtali pána ministra. Ja mám zhruba podobné otázky na vás.
Prvá bola, že reforma je dôležitá, ale či je takto dôležitá. Tak moja tá podotázka je, že reprezentujete v tomto parlamente človeka, ktorý sa mediálnou otázkou zaoberá dlhší čas, niekoľko volebných období. A mne sa zdá zase od odbornej verejnosti, od ľudí, s ktorými sa bavím, že je už narysovaných toľko projektov za ten čas, že už by sa dal za cenu tých projektov a času, ktorý bol stratený, postaviť samostatný nový dom. Takže už nerobme ďalšie projekty, ale proste rozhodnime sa a urobme jedno riešenie. To je to, o čom sa tu práve teraz bavíme.
No a druhá vec bola, že ste sa pýtali, či nemá niekto záujem, aby sa deštruoval verejnoprávny priestor v médiách, no a potom takáto špekulácia, či nemá nejaký súkromný sektor záujem o tento priestor. No ja si myslím, že toto by bol asi najzložitejší a najneefektívnejší a najsmiešnejší spôsob, ako sa tam dostať. Momentálne sú tie médiá v takom stave, že by bolo úplne legitímne sa baviť o ich privatizácii, ale nerobíme to, pretože nám ide o verejnoprávne médiá. Ďakujem.

Áno. Ďakujem za slovo.
Pán kolega poslanec Jarjabek, vaše vystúpenie bolo vecné, naozaj, tej ideológie a politiky tam bolo málo okrem toho záveru, to je legitímne. Úvod ste začali asi tak, s bývalým riaditeľom Slovenskej televízie Stadtruckerom, že v roku 1993 bola Slovenská televízia v plusových číslach a že asi je to možné aj teraz. No tak, isteže, bolo to tak, pretože bola jediným vysielateľom na mediálnom trhu. A potom to išlo, samozrejme, len dole vodou.
Súhlasil som aj s pasážou o externom a internom prostredí. Externé prostredie, počúvam, sa stáva vodou pre špekulantov, ktorí sedia aj vo verejnoprávnej televízii, ale aj pre záujmové skupiny. To je pravda tiež.
Ale, isteže, hovorili ste o tom, že vás ani tak nezaujíma spravodajstvo alebo publicistika. Mňa spravodajstvo a publicistika zaujíma aj preto, že je to určitý nástroj kontroly verejnosti smerom k politikom. Mala by byť objektívna, vyvážená a nezávislá. Rovnako ma zaujíma spravodajstvo a publicistika ako detské programy, športové programy čiže komplexne kvalita a štruktúra vysielania.
A ten záver už bol trošku politický a mne pripadal veľmi zvláštne.
Položili ste si otázku, či pán minister, ktorý prišiel zo súkromného prostredia, náhodou nemá záujem deštruovať verejnoprávny sektor, aby uvoľnil priestor súkromným médiám. Pán kolega, práveže keby naozaj pán minister mal záujem podobný, no tak by nerobil so Slovenskou televíziou nič, pretože neexistuje optimálnejšia možnosť, akou je aktuálny stav. Verejnoprávne médiá nie sú konkurencieschopné na mediálnom trhu. Čiže ideálne tento stav vyhovuje súkromným médiám a nevyhovuje tým, ktorí si za verejnú službu platia. Čiže nemá to logiku a neporozumel som tej poznámke. Ďakujem pekne.

Ďakujem.
Pani poslankyňa Tkáčová.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Pán kolega Jarjabek, ja už druhý deň sledujem diskusiu vás odborníkov. A ako neodborníka na túto tému, len obyčajného konzumenta služieb verejnoprávnych médií ma zarazila vo vašom vystúpení jedna veta, že vy neviete, čo bude nový subjekt, nová verejnoprávna inštitúcia, vysielať. No mne stačilo prísť k § 3 a ja už mám predstavu, čo bude vysielať. Viete, v zákone o obecnom zriadení sa nerieši, či obecné zastupiteľstvo nechá trávniky pokosiť trikrát alebo päťkrát alebo ako sa bude starať o zeleň. To je kompetencia zastupiteľstva. A takisto je kompetenciou orgánov tejto inštitúcie, aká bude programová skladba. Ja ako neodborník to tak chápem.
Mne dokonca ten § 3, ktorý hovorí o poslaní Rozhlasu a televízie Slovenska, sa veľmi páči, pretože my nemáme definíciu verejnoprávnosti, legálnu definíciu, a práve v tomto zákone je táto verejnoprávnosť definovaná ako služba verejnosti a normatívne vymenovaná čo a ako. Napr. sú tu tie slová kľúčové pre poslanie rozhlasu a televízie ako vyváženosť, pluralita, sloboda, zdôrazňuje sa rozmanitosť. Sú tu vymenované zásady, na ktorých bude vysielanie založené, ako demokracia, humanizmus a, čo mňa veľmi potešilo, aj zásada environmentálnej výchovy.
Jednu výhradu mám k tejto definícii v odseku 2, kde sa hovorí, že sa bude táto programová služba vykonávať s pocitom spoločenskej zodpovednosti. Môj názor je, že slovo pocit do právnej normy nepatrí, lebo pocit je príliš subjektívny a nedá sa právne nejako zadefinovať alebo vyložiť. Čiže tam by som odporučila toto trošku preformulovať, ale ináč tá definícia verejnoprávnosti, si myslím, je v poriadku.