9. schôdza

Pán poslanec Slafkovský.

Ďakujem pekne. No, transformácia nemocníc je vážna vec. Objavil sa jednoznačný termín, tu je potrebné si uvedomiť dve veci, že nemocnice boli za ostatných 6 rokov oddlžené v podstate dvakrát a je tu veľká skupina nemocníc, ktorá napriek svojmu oddlženiu a snahe manažmentu znova spadla do dlhov a produkuje ich neustále v súvislosti aj s odfinancovaním zdravotníctva. Je to vážna vec a ja si myslím, že takto si samo na seba uplietlo ministerstvo zdravotníctva veľký bič, ktorý, dúfam, že sa mu ho podarí zvládnuť, aby ho nepleskol, sám seba, aby ho nepleskol sám o seba, pretože, ak by nedošlo ku zmene systému, ktorý nastaví financovanie tak, aby bolo otvorené spolufinancovanie, aby prišli nové finančné zdroje, pretože doteraz pracujeme len s prerozdeľovaním starých zdrojov. Ak neprídu nové zdroje, tak sa nám tie nemocnice a zdravotnícky systém potopí. Ja si myslím, že pán minister to vie, že to vedia všetci, ktorí aj v tomto parlamente sa zdravotníctvu venujú a podporia ministra v snahe dosiahnuť aj súvisiace predpisy, ktoré by tú transformáciu umožnili.
Ten pokus dostať sa do vyrovnaného rozpočtu tie nemocnice zrejme urobia, ale neverím tomu, že sa im to podarí, aspoň nie tým, ktoré pracujú vo sfére samosprávnych krajov, teda ako bývalé okresné, dvojkové nemocnice, ktoré jedna za druhou produkujú neustále dlh napriek oddlženiu. Takže, držím palce.

Pán poslanec Bublavý.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Tiež ma zaujala jedna pasáž, kde sa hovorilo o oddlžení týchto štátnych nemocníc, kde by to vlastne mal zaplatiť, tak ako už po niekoľkokrát, znova štát a potom by sa išlo transformovať na akciové spoločnosti, tí by išli s čistým štítom. Asi treba vymyslieť nejaký iný systém, lebo tam je možnosť, aby aj tie akciovky, by sa mohli nejakým spôsobom spolu podieľať. Ja neviem, ja len takým sedliackym rozumom rozmýšľam a myslím si, aby to riešenie malo nejakú stabilitu a nejakú budúcnosť, takže myslím si, že aj tie akciovky by mali byť nejakým oddlžovacím procesom. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Naozaj, najprv odpoviem pani poslankyni Sabolovej. Zámerom toho pozmeňovacieho návrhu je pomôcť. Pomôcť tam, kde si myslím, že doplatky majú veľký dopad predovšetkým na dôchodcov, sociálne slabšie skupiny, ktoré určite akúkoľvek zľavu uvítajú a ja osobne sa neobávam toho, že by takýto vernostný systém a takto koncipovaná zľava, ktorá sa rozdelí medzi pacienta a zdravotnú poisťovňu, ohrozila existenciu nejakej lekárne. Práve naopak, myslím si, že súčasný stav, ktorý máme, je skôr obmedzením hospodárskej voľnej súťaže, ktorá tu medzi lekárňami tak či tak prebieha a keď pani poslankyňa cituje autority, tak skúsim aj ja jedno prirovnanie, lebo hovorili sme tu o mnohých príkladoch zo zahraničia, tak ja uvediem jeden príklad z Českej republiky. V správnom konaní bola Českej lekárnickej komore uložená sankcia vo výške 300-tisíc Kč za postup v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, keď zakazovala svojim členom používanie tzv. zľavových kariet a majetkových bonusov a povinnosť okamžite urobiť nápravu. Chcem povedať, že pozmeňovací návrh, ktorý som predložil, úplne kopíruje český model tak, ako to funguje v Českej republike, čiže, nemyslím si, že nemusíme chodiť do Nórska, stačí sa nám inšpirovať v susednej krajine, kde to funguje a funguje tam aj horná hranica za doplatky za lieky predpisované na recept tak, ako ju navrhuje vládny návrh zákona.
K transformácii chcem povedať len toľko, že áno, bude to ťažký proces, ale myslím si, že je dobré, že máme termín. Som o tom presvedčený, že je dobré, že máme termín, v najhoršom sa tento dá posunúť, ale keď na niečo nie je termín, tak väčšinou sa to nestihne, ale robí sa to len na úplný záver celého toho procesu, preto si myslím, že je dobré, že ho máme.

Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, páni poslanci, želám dobré ráno a dovolím si uviesť v druhom čítaní vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Vládny návrh zákona je výsledkom nie krátko trvajúcej, alebo nie krátko trvajúcich koaličných rozhovorov a diskusií a zároveň naplnením Programového vyhlásenia vlády na roky 2010 až 2014. Jeho cieľom je upraviť štátny jazyk tak, aby sa upokojili vášnivé diskusie, ktoré v našej spoločnosti vyvolala novela zákona o štátnom jazyku v minulom roku, čo sa dosahuje tým, že viaceré požiadavky obsiahnuté v ustanoveniach tohto zákona nadobúdajú vďaka navrhnutým zmenám racionálny základ.
V návrhu zákona sa vypúšťajú niektoré nadbytočné povinnosti a zužuje sa neprimeraný široký rozsah niektorých ustanovení, ktoré by v súčasnej podobe mohli spôsobovať neopodstatnené obmedzenia a dodatočnú záťaž pre niektoré dotknuté subjekty, najmä v oblasti súkromného podnikania.
Osobitne citlivo sa v návrhu pristupuje k príslušníkov národnostných menšín, ktorí schválením návrhu zákona v predloženej podobe získavajú vysokú právnu záruku na dôsledné rešpektovanie svojich práv, týkajúcich sa používania menšinových jazykov vo verejnom styku. Návrh zákona totiž veľmi dôsledne prepája tento zákon o štátnom jazyku so zákonom, ktorý rieši používanie jazykov menšín. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že ani jedna z takto navrhnutých úprav neznamená spochybnenie postavenia slovenského jazyka ako štátneho jazyka Slovenskej republiky. Všetky zmeny v návrhu totiž jednoznačne rešpektujú ústavné zakotvenie štátneho jazyka.
Predložený návrh zákona potvrdzuje záväzok súčasnej vlády sformulovaný v programovom vyhlásení, že na jednej strane bude vláda zabezpečovať ochranu a rozvoj štátneho jazyka, dbať o posilnenie jeho postavenia ako nástroja komunikácie a integrácie spoločnosti a zároveň sa odstránia niektoré nezmyselné reštrikcie, predovšetkým vo vzťahu k menšinám.
Dámy a páni, dovolím si sa ešte krátko vyjadriť k tým predloženým pozmeňujúcim návrhom, o ktorých som informovaný. V spoločnej správe sa nachádza jedna formulačná zmena, ktorá však má svoj racionálny základ a ministerstvo kultúry ako predkladateľ ju podporuje. Ide o to vsunutie slova "ohrozenia" pred slová, ktoré riešia otázky pôsobenia dohľadu a prípadne množných sankcií, to znamená, ktoré sa týkajú života, zdravia, bezpečnosti a majetku občanov. Tento návrh figuruje v spoločnej správe spoločne s ďalším pozmeňujúcim návrhom, ktorý prešiel na ústavnoprávnom výbore. Ten rieši používanie českého jazyka alebo rušenie akýchkoľvek obmedzení. S týmto pozmeňujúcim návrhom musím podotknúť, sa ministerstvo kultúry nestotožňuje.
Po konzultácii s pánom poslancom Viskupičom sa predkladá päť pozmeňujúcich návrhov, rovnako teda aj po konzultáciách s ďalšími kolegami v rámci koalície. Ten prvý návrh rieši zavedenie pojmu obecná polícia do § 3, keďže obecná polícia sa vypúšťa z § 6. Koniec-koncov vyplýva to aj z obsahu dôvodovej správy. A išlo o pripomienku, ktorú akceptujeme zo strany legislatívneho odboru Kancelárie Národnej rady.
Ďalšie štyri pozmeňujúce návrhy, ktoré teda bude predkladať pán poslanec Viskupič, vyplývajú aj z diskusie a komunikácie zástupcu ministerstva s predstaviteľmi Európskej komisie. Zákon upravujú, vylepšujú, aj keď nejde o zásadné zmeny. O ďalších návrhoch oficiálne informovaní nie sme.
Ja vás v tejto chvíli, dámy a páni, chcem požiadať o podporu návrhu tohto zákona. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, pán minister, ctení hostia, na základe uznesenia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá ako gestorského výboru podávam Národnej rade Slovenskej republiky v súlade s § 79 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 132 z 20. októbra 2010 pridelila tento vládny návrh na prerokovanie nasledujúcim výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj, Výboru Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi predmetných výborov, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému návrhu zákona.
Vládny návrh zákona odporučili schváliť Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky so zmenami a doplnkami uznesením č. 86 zo 16. novembra 2010, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj uznesením č. 31 z 24. novembra 2010, Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport uznesením č. 31 z 19. novembra 2010. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny o uvedenom návrhu zákona nerokoval, nakoľko podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nebol uznášaniaschopný. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá neprijal platné uznesenie, nakoľko návrh uznesenia nezískal súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných členov.
Výbory Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré predmetný vládny návrh zákona prerokovali, prijali dva pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, ktoré sú súčasťou spoločnej správy jej bodu IV. s odporúčaním gestorského výboru predmetné návrhy schváliť.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach uvedených pod bodom III. spoločnej správy odporúča Národnej rade Slovenskej republiky vládny návrh zákona schváliť. O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch uvedených v IV. časti tejto spoločnej správy gestorský výbor odporúča hlasovať o každom bode osobitne s návrhom schváliť.
Gestorský výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a poveril ma, aby so podal správu o výsledku prerokovania návrhu zákona vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky podľa § 80, 81, 83, 84, 85 a 86 zákona č. 350/1996. Spoločná správa výborov o výsledku prerokovania predmetného návrhu zákona vo výboroch v druhom čítaní bola schválená uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá č. 44 z 30. novembra 2010.
Pán predseda, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Vážený pán minister, vážené panie kolegyne a ctení kolegovia, sme v druhom čítaní pri norme, o ktorej by sme mohli povedať, a tak ako aj pán minister uviedol, dôvodom na jej prijatie boli isté tlaky presadiť isté programové ciele jednej z koaličných strán. A mohli by sme možno súhlasiť aj s významným jazykovedcom Jánom Kačalom a jeho významnou štúdiou "Slovenčina ako politikum" alebo nedávno vydanej pomerne obsiahlej knihy politologičky Gbúrovej "Jazyk v politike, politika v jazyku". Čiže, hovoríme a nalejme si čisté víno, o politických dôvodoch na pomerne zásadnú, až takmer drastickú zmenu jestvujúceho zákona o štátnom jazyku.
Pán minister to uviedol a ja sa pokúsim vyvrátiť túto jeho axiómu o nejakom prepojení zákona o štátnom jazyku so zákonom o používaní jazykov menšín, pretože podľa môjho názoru sú to samostatné normy, ktoré spolu spájať by bolo nevhodné.
Rovnako vysvetlím a dokážem, že vláda rezignovala na povinnosť ochraňovať štátny jazyk, a teda aj na svoju prioritu, ktorú ste, pán minister, citovali z programového vyhlásenia vlády. Čiže, budem sa snažiť hovoriť viac vecne, ale tých 5 % politika si nemôžem odpustiť, pretože je to predovšetkým aj v príčinnej súvislosti dané tým, čo som povedal, a to je tlak, tlak predovšetkým koaličnej strany MOST - HÍD na zásadné vstupy a zmeny do zákona o štátnom jazyku.
Preto, hneď na úvod budem konštatovať, že akousi slovenskou anomáliou, a ako vidíme aj legislatívnou, keď vždy, keď je vo vláde niektorá etnická strana, tak odôvodňuje zmeny v európsky, úplne štandardnom, legitímnom zákone o štátnom jazyku údajnými súvislostnými aplikáciami k používaniu úplne inej a podľa môjho názoru nesúvisiacej normy, a to je zákona o používaní jazykov menšín. Takže každý, kto chápe, že zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky a zákon o používaní jazykov menšín, nie sú spojené nádoby, musí takýto apendixový, teda nadbytočný a štátotvorný národ aj urážajúci a občanov dezintegrujúci návrh zákona odmietnuť, pretože hovoríme o zákone, ktorý vytvára všeobecné komunikačné podmienky na komunikáciu všetkých občanov nášho štátu bez rozdielu pôvodu statusu alebo iných rozdielov. Teda z antislovenského postupu, ktorý dehonestuje, degraduje štátny jazyk v praxi, usvedčil vládu aj právny názor legislatívneho odboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý hneď v prvom bode pripomienok do zásadných a obsiahlych konštatuje, citujem: "Návrh zákona vo viacerých ustanoveniach upúšťa od používania štátneho jazyka v úradnom styku". Takže toto je meritum problému, upúšťanie od používania štátneho jazyka v úradnom styku. Potom sa pýtam: Načo v podstate máme zákon, ktorý upravuje používanie štátneho jazyka v úradnom styku, keď aj podľa legislatívy sa upúšťa?
Zopakujme si to podstatné, teda ideme schvaľovať upúšťanie, zužovanie priestoru podmienok, ale aj sily vážnosti v úradnom styku, pretože v podstate z tohto zákona vypadli všetky povinnosti. Je to hádam jediný zákon takéhoto typu, ktorý nemá stanovené povinnosti, dokonca ani len povinné osoby, či už fyzické alebo právnické. Je nepochopiteľné, kam v podstate predkladatelia siahli, do akých pseudoargumentácii, ale podľa môjho názoru väčšina z nich je postavená naozaj na vode, možno, možno len s Palárikom súhlasiť, len aby sme asi v hanbe nezostali. Teda, nechajme názov samotného zákona, nechajme, povedzme aj názov § 2, ochrana štátneho jazyka, ale v podstate nikde inde sa o ochrane štátneho jazyka nedočítate, len v tom nadpise paragrafu. Čiže podstatné meritum upravujúce výkon paragrafový, tam už nie je. Čiže, ak sa vládna koalícia rozhodla ísť do dôsledkov vypitvať tento zákon, tak potom mi tam chýba aj vyhodenie tohto, tohto názvu, ochrana štátneho jazyka, pretože nikde inde v textácii ochranu nenájdete, možno na rozdiel od zákona o používaní jazykov menšín. Takže aj tu vidíte, že nemôžete hovoriť o nijakej rovnocennosti, pretože slovenčina a štátny jazyk tu ťahajú za podstatne kratší koniec, ako jazyky, na ktoré sa vzťahuje zákon o používaní jazykov menšín.
Poďme ďalej vecne argumentovať. Pri vypustení zamestnancov dopravy, pôšt a telekomunikácií a hasičských jednotiek, dávam do pozornosti, že či ide o § 3 a 6 vláda argumentuje, že vraj ide o súkromné podnikateľské aktivity, a preto vraj túto oblasť je potrebné ponechať na samoreguláciu. Samotný pojem, samoregulácia, máme asi iné asociácie z minulosti, samo sa to pokazilo, samo sa to napraví. Čiže, to je tá ľudová stránka na pochopenie, ale tá vecná je, pýtam sa: Vláda nevie, že Slovenská pošta je štátna akciová spoločnosť? Táto vláda nevie, že Slovenské železnice sú rovnako štátnym podnikom? Nevie, že Slovak Telekom, je štát hlavným akcionárom, alebo že Hasičský a záchranný zbor bol zriadený za druhej Dzurindovej vlády a plní osem hlavných úloh, z ktorých
po a) úlohy štátnej správy na úseku ochrany pred požiarmi,
po b) vykonáva štátny požiarny dozor alebo z tých ďalších povinností aj na plnení úloh integrovaného záchranného systému, teda celo republikového, civilnej ochrany pri príprave na obranu štátu a úloh súvisiacich s mobilizačnými prípravami. Toto všetko sú citácie zo zákona 315/2001, a vy hovoríte, že toto všetko sa má nechať na samoreguláciu, že to so štátom nijako nesúvisí alebo s úradným výkonom, že sú to nejaké podnikateľské aktivity. Veď, keď niečo pripravujem, tak sa snažím aspoň argumentovať dôslednejšie a nie takýmito pseudoargumentmi.
Navyše pri plnení svojich úloh Hasičský a záchranný zbor spolupracuje so štátnymi orgánmi. Má to uvedené ako povinnosť, vidíte a s orgánmi samosprávy. Takže, to na margo tohto dôvodu, prečo vraj je potrebné to nechať na samoreguláciu, konkrétne v § 3 až 6, kde vymenúvate, prečo to je vraj nevyhnutné vypustiť používanie úradného, alebo ak chcete, štátneho jazyka.
Ja neviem, že či predkladatelia si už myslia, že tento národ je úplne osprostený, keď si dovoľuje argumentovať takýmto spôsobom. Návrh v prípade § 3 ods. 5, ktorý sa týka úpravy mien obsahuje, opäť to nie je moja citácia, hoci som to použil už v prvom čítaní, ale teraz si vypomôžem názorom odborníkov z legislatívneho odboru. Prvok diskriminácie a je, a môžem byť sporný. Opäť to tvrdí legislatíva. Poprosím, keď budete reagovať s faktickými poznámkami, zvážte tento, tento závažný moment, ktorý ste si mohli prečítať aj v správe pokiaľ, pokiaľ ste detailne študovali tento celý legislatívny proces v jeho priebehu.
Neviem, prečo je tejto vláde úplne jedno, že zmena v § 4 ods. 3, kde sa upravuje ďalšia dokumentácia v školách, nezodpovedá nielen úprave v samotnom zákone o štátnom jazyku, opäť je to legislatívna nezhoda v § 4 ods. 3 prvou vetou, ale zdá sa, teda, že tejto vláde je úplne jedno, že celé ustanovenie opäť podľa názoru právnikov legislatívcov, môže byť sporné z hľadiska jeho súladu s čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky. Možno, niekto si povedal na koaličnej rade, čo tam ústava, urobíme to tak, ako sa nám to páči, ako nám to vyhovuje, a tak to aj presadíme. Veď som si nedávno prečítal a videl som billboardy v Bratislave: Máme na to silu. Jedna vládna strana tvrdila, no ale na koniec sa ukázalo, že sila na to nebola, ale silové prístupy zdá sa, zostali v prístupe v tvorbe zákonov, pretože tu evidentne na to silu máte, minimálne 79 poslancov.
Lenže, vážené dámy a ctení kolegovia z vládnej koalície, to naozaj chcete použiť silu a silové prostriedky proti vlastnému národu, proti občanom, proti niečomu, čo je, čo je normálne v každej civilizovanej spoločnosti, že existuje jeden komunikačný spoločný jazyk na to, aby sme mohli všetci vzájomne komunikovať, dorozumieť sa. Nechápem to aj z dôvodu toho, čo som uviedol na začiatku. Pre niekoho a pre tých, ktorí tlačili na zmenu, je politikum niekde inde. Je to snaha vytvoriť a potvrdiť akúsi novú jazykovú hranicu, ktorá prekračuje štátnu hranicu, myslím teraz slovensko-maďarskú alebo južnú hranicu Slovenskej republiky. Ale to naše politikum, slovenské, je v tom dlhoročnom zápase o slovenčinu a o možnosť používať ju, nielen teda pre Slovákov pôvodne, ale na celom území Slovenskej republiky, pretože zásadná zmena nastala nielen v roku 68 v minulom storočí, teda 1968, aby sme si rozumeli, pri vzniku federácie, ale predovšetkým v roku 1993, keď vznikla samostatná Slovenská republika, a keď aj v ústave máme zakotvený štátny jazyk, tak ako mnohé iné vyspelé národy a aj ústavy týchto európskych, ale aj iných štátov sveta.
Návrh zmien v zákone alebo tieto návrhy sú podľa mňa, sériou pochybení. Je to akási zákonodarná tragikomická telenovela, ktorá zase, podľa názoru legislatívy vyvolá aplikačné problémy. Spomeňme len fakt, že tento smutný príbeh napríklad nedefinuje, čo považuje za základné informácie v § 5. A rovnako tak, akoby slepý riadil auto, spôsobí aplikačné problémy aj § 5 ods. 7 v nejednotnosti konania podľa stavebného zákona.
Povedzme si, aká je legislatívna realita. Po prvé, zákon o štátnom jazyku neobmedzuje používanie menšinových jazykov. Po druhé, zákon o štátnom jazyku a zákon o používaní jazykov menšín, nie sú spojené nádoby. Na druhej strane jazyková prax na južnom Slovensku potvrdzuje, že občanom slovenskej národnosti na národnostne alebo jazykovo zmiešanom území sa upiera právo na prístup k informáciám v štátnom jazyku. To netvrdím len ja, dovolím si upriamiť vašu pozornosť na pätnásť stranový, pomerne husto napísaný list Slovákov z južného Slovenska, ktorí obsiahlo informujú, ako dvadsať rokov, o dvadsať rokov skrytej a utajovanej diskriminácii na juhu žijúcich Slovákov. Citujem: "Slováci nie sú informovaní o dôležitých skutočnostiach a udalostiach v samosprávach v štátnom jazyku". A kto má záujem, rád mu poskytnem tento list, aby sa s ním mohol oboznámiť, čo všetko, aké deformácie a aké spôsoby diskriminácie zažívajú štátni občania Slovenskej republiky, ktorí patria k majorite, ale majú tú smolu, že žijú na tzv. jazykovo zmiešanom území svojej vlasti a svojho štátu. Hovoria o diskriminácii. A my, týmto návrhom ideme ešte posilňovať spôsoby diskriminácie, na ktoré oni poukazujú.
Ďalej je zrejmé, že občania Slovenskej republiky hlásiaci sa k maďarskej národnosti sa týmto zákonom, ak by prešiel, povzbudia k nadbytočnosti ovládať štátny jazyk, čiže univerzálny komunikačný jazyk všetkých občanov štátu a ešte viac sa uzavrú do svojho jazykovo komunikačného geta, pretože v podstate v mnohých oblastiach sa úplne vypúšťa používanie štátneho jazyka a umožňuje sa, opäť zdôrazňujem, pán minister, na jazykovo zmiešanom území, kde žije 800 tis. Slovákov. To nie je Kosovo, kde poviete, že tuto žije 95 % Albáncov a tuto na severe pri Mitrovici žije 5 % Srbov, tak to vieme si takto zariadiť. To je všetko premiešané. Osemstotisíc Slovákov, päťstotisíc Maďarov a nejakí Cigáni k tomu.
Slovensko je, bohužiaľ, taktiež objektom cezhraničného zasahovania nášho južného suseda do našej legislatívy, a to je ďalšie politikum, teraz už to medzinárodné.
Napríklad cez riadenie jazykového fondu na kompenzáciu pokút, majúcich byť udelených na základe stále platného zákona o štátnom jazyku Slovenskej republiky. Nepoznám naozaj, že by krajiny Európskej únie si takto vzájomne cezhranične, ešte aj legislatívne, prekrižovali svoje právne normy, aj keď sme si akosi už, bohužiaľ, zvykli na exteritoriálne zasahovanie nášho južného suseda, a to nemusíme sa vracať až tak ďaleko do minulosti. Boli tu mnohé zákony prijaté, jeden vládna koalícia stiahla, budeme o ňom rokovať na februárovej schôdzi, predtým v tom bolo zase vydávanie preukazov zahraničného Maďara a mnohé iné takéto cezhranične pôsobiace normy.
Takže vidíme, že rokujeme o tom, že je to politikum. Avšak táto politika suseda je zjavným útokom cudzieho štátu proti právnemu systému suverénneho štátu Európskej únie s cieľom narúšať zákony, a teda aj vynútiteľnosť alebo vážnosť pred zákonom.
Táto problematika bola nadnesená aj pri rokovaní s pánom komisárom Vollebaekom, ale pýtam sa, či už naplnil svoje vtedajšie predsavzatie a odhodlanie, kriticky prerokovať zriadenie tohto fondu v Budapešti. Zatiaľ som nezaregistroval, že by medzinárodné spoločenstvo konalo recipročne alebo aspoň rovnako objektívne aj tam, kde dochádza k takýmto pochybeniam v oblasti medzinárodného práva a cezhraničnému zasahovaniu do našich vnútorných záležitostí.
Vzhľadom na túto nejednoduchú rovnicu, preto dávam predkladateľovi niekoľko zásadných otázok, pretože od samého počiatku prípravy vzniku kreovania tohto zákona alebo tejto novely zákona, visí jeden obrovský otáznik. Ak je teda tomu tak, prečo novela zákona o štátnom jazyku napriek tomu rozširuje možnosti na uplatnenie ostatných jazykov všade tam, kde to predtým nebolo možné? Prečo je to tak? Napríklad pri vyhotovovaní pracovných zmlúv, finančnej, technickej dokumentácie, stanov, združení, spolkov, dokonca politických strán, politických hnutí, obchodných spoločností, tam by som to ešte chápal, pri preberaní medzinárodných technických noriem do sústavy slovenských technických noriem, pri vysielaní rozhlasových a televíznych programov v priamom prenose, pri divadelných hrách s pôvodnými textami, budiž, pri výchovno-vzdelávacích podujatiach zameraných na vzdelávanie v oblasti cudzích jazykov, detto, ale tie ostatné? Čo sme nejaký Babylon? Kocúrkovo?
Ďalej, prečo sa v generálnom zákone o štátnom jazyku, ako to odôvodňuje ministerstvo kultúry, citujem: "osobitne ústretovo pristupuje k jazykom národnostných menšín". Veď, ak ministerstvo chce a má aj sekciu, ktorá sa špeciálne venuje našim občanom hlásiacich sa k niektorej z menšín podporovať a rozvíjať ich kultúru, nech sa páči. Môžete sa vybúriť na zákone o používaní jazykov menšín, ale prečo, prečo amputujete zákon o štátnom jazyku? Prečo sa touto novelou zavádzajú viaceré vrty v prospech menšinových jazykov, čo predkladateľ odôvodňuje ako nepochopiteľné, a teda neodôvodnené rozšírenie možností ich zákonného používania oproti doterajšiemu stavu, hoci na využitie práva týchto občanov sa vzťahuje úplne iný zákon. Stále sa točíme, stále sa točíme dokola, ako keby to predkladatelia alebo jeden člen vládnej koalície, a tí ostatní možno tichým súhlasom nevedeli pochopiť.
A preto mi, pán minister, dovoľte zhrnúť kritiku k účelovej a podľa môjho názoru deformačnej zmene a postoju k štátnemu jazyku desatorom skazy slovenčiny.
Prvé dielo skazy. V regionálnom a lokálnom rozhlasovom vysielaní sa umožňuje vysielať v jazykoch národnostných menšín, vrátane živého vysielania, živého, bez povinnosti zabezpečiť znenie o štátnom jazyku, hoci doteraz platila povinnosť odvysielať celú reláciu v tomto regionálnom vysielaní popri menšinovom, aj v znení v štátnom jazyku.
Druhý, druhé z desatora. V televíznom vysielaní sa zavedením jednotného režimu umožňuje využívanie titulkov aj v regionálnom a lokálnom vysielaní v jazykoch národnostných menšín. Ja už ani nebudem hovoriť, čo bolo doteraz, mali by ste to ovládať, všade v tomto desatore hovorím o zásadných zmenách.
Po tretie. V živom televíznom vysielaní sa zavádza možnosť živého televízneho vysielania v jazykoch národnostných menšín so simultánnym, teda konzekutívnym tlmočením do štátneho jazyka. Doteraz sa živé vysielanie takéhoto spôsobu neumožňovalo.
Po štvrté. V audiovizuálnych dielach pre deti sa zrušila povinnosť slovenského dabingu pri audiovizuálnych dielach pre deti do 12 rokov vysielaných v rámci televízneho vysielania v jazykoch národnostných menšín. Vítam tam tú zmenu, ktorá sa týka češtiny, ale teraz sa venujeme momentálne inej problematike.
Po piate. Umožňuje sa pôvodné vydávanie príležitostných kultúrnych tlačovín, katalógov, galérií, múzeí, knižníc, programov kín, divadiel, koncertov v menšinových jazykoch, ak je zabezpečené aj znenie v štátnom jazyku, ale to znenie je deformované len na približný obsah, nie na preklad alebo dokonca, ako bolo pôvodne, na totožný preklad. Vieme, aké sú napríklad historické alebo rozdiely aj v používaní termínov, ktoré sa týkajú, povedzme, histórie alebo niektorých reálií. Nebudem hovoriť o Felvidéku alebo o iných historických rozdielnostiach, ktoré máme. Tak neviem si predstaviť, ak niekto bude používať len akýsi približný preklad a nie doslovný, kam sa vlastne môžeme dostať.
Po šieste. Kultúrne podujatia národnostných menšín sa môžu sprievodne uvádzať najskôr v menšinovom jazyku, až potom by podľa tejto úpravy malo nasledovať ich sprievodné uvedenie v štátnom jazyku. Doteraz bol naplnený ods. 2 § 1 jestvujúceho zákona, že štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky. Hoci tento paragraf zostáva, a toto kvitujem pánovi ministrovi, ale ako vidíte, je to opäť len deklaratívne znenie, deklaratívna textácia, ktorá nemá takmer nijakú účinnosť v praxi, nijaký rešpekt, pretože vidíte, že to šieste zhrešenie práve, okrem iného, aj tu mení to, čo je v samotnom zákone.
Po siedme. Umožnili ste, aby sa pôvodná tvorba textov na pamätníkoch, pamätných tabuliach, nápisoch, reklamách a oznamoch určených pre verejnosť v jazykoch národnostných menšín už nevyžadoval, resp., aby nebol text prekladaný, ten pôvodný text v štátnom jazyku. Doteraz takéto texty mohli vznikať len v štátnom jazyku a inojazyčný text mohol byť, alebo teda musel byť, lepšie povedané prekladom zo štátneho jazyka.
Po ôsme. Touto protislovenskou novelou zákona umožňujete, aby sa písomné dokumenty, napríklad aj pracovno-právne písomné, právne úkony, právne úkony, finančná technická dokumentácia a stanovy združení, spolkov a tak ďalej vyhotovovali v menšinových jazykoch.
Po deviate. Inovujete to známe iredentistické heslo "Od Karpát k Jadranu" novou mutáciou "Od narodenia až po smrť" v maďarčine. Vystačí si príslušník maďarskej menšiny žijúci na Slovensku od narodenia až po smrť v maďarčine. Nemusí, nemusí sa ani len naučiť rozumieť po slovensky. My mu to touto normou absolútne umožníme. Je to napríklad, to sú tie ustanovenia, ktoré vstupujú aj do nemocničných zariadení.
No, a pokiaľ som počul predstavy pána podpredsedu vlády Chmela, o zmenách v zákone o používaní jazykov menšín a zníženie kvóra a ďalšie vrty, no, tak to tu bude ešte veľká sranda, ale podstatne tragikomickejšia, než je v podstate tento návrh zákona o štátnom jazyku.
Desiate dielo skazy, pán minister, a pomsty na slovenčine, aspoň tak mi to vychádza, sa dokonáva v tom desiatom nešťastnom prikázaní, že slovenský jazyk ako štátny a celo republikovo v nepochopiteľnom prepojení na zákon 184/1999 o používaní jazykov národnostných menšín sa dosiahlo, že nijaké ustanovenie zákona o štátnom jazyku sa nemôže údajne dostať do rozporu s ustanoveniami zákona o používaní jazykov menšín, čím sa Slovensko dostalo na dvojjazyčnú komunikačnú úroveň, čím sa de facto zaviedla jazyková federácia na Slovensku.
Dámy a páni, toto bolo desatoro diela skazy na slovenčine. Viem si predstaviť, že pri úpravách používania jazykov menšín pri normálnom racionálnom prístupe ste nemuseli, vážení páni z koalície, takto deformovať a ponižovať štátny jazyk. Mohli ste to urobiť podstatne kultivovanejšie, ak by ste chceli, ale asi to nebolo možné. Vy ste potrebovali slovenčinu aj ponížiť.
A zabudli ste na jedenáste prikázanie. Nikdy nezosmilníš štátny jazyk svojej vlasti, jazyk svojich rodičov, jazyk svojich predkov. Chybou je už chorá axióma a východisko predložiť vôbec novelu zákona o štátnom jazyku, odvolávajúc sa na posudok OBSE a jej komisára Knuta Vollebaeka, pripomínam, ale, že opäť vytrhnuté z kontextu, pretože tých listov a stanovísk bolo viac pána komisára a tento konkrétne z 22. júla 2009, ktorý sa odvoláva na princíp rovnováhy medzi ochranou štátneho jazyka a ochranou jazykov menšín.
Dámy a páni, kľúčové slovo je ochrana, čiže sledujme túto líniu. Ochrana, ochraňovať. Áno, medzinárodné dokumenty, charta a tak ďalej hovoria o ochrane a zdôvodňujú to ochranou tých jazykov európskych, ktoré vymierajú alebo sú v zániku. Poznám takýto jazyk. Je to lužická srbština v Nemecku, možno je to oxitánčina vo Francúzsku, možno má isté problémy baskičtina v Španielsku a možno nejaká rétorománčina niekde lokálne, ale určite to nie je maďarčina na Slovensku.
Ale vráťme sa k tej ochrane, a aspoň teda, že či existuje rovnováha princípu ochrany slovenčiny a jazykov menšín. Pokiaľ by to tak bolo a sme demokrati, bolo by to v poriadku, možno, ale nie je tomu tak. A nie je tomu tak preto, lebo tento návrh vypúšťa jedinú zmienku, o tom som už hovoril v úvode, o ochrane štátneho jazyka, o ktorej hovorí § 2 jestvujúceho návrhu zákona, a to je vlastne druhý novelizačný bod návrhu, ktorým vypúšťate, pán minister, ods. 1, ktorý hovorí o alebo ustanovoval povinnosť štátnych a iných orgánov verejnej správy ochraňovať štátny jazyk. Nikde inde v tomto zákone nechránime štátny jazyk.
Tak si dajme dole okuliare falošné a povedzme, že sme rezignovali, vypustili sme ochranu štátneho jazyka, nikde tu nie je, nikto nemá povinnosť, nikto, nie je ani zmienka o ochrane. Ochraňovať možno budeme čo, korpus slovenčiny v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra. To už robili komunisti, prosím vás. Dokonca za totality Matica slovenská mala v stanovách ochranu štátneho jazyka a my, v suverénnej Slovenskej republike ideme schvaľovať zákon, v ktorom totálne vypustíme ochranu štátneho jazyka, ale na druhej strane sa odvolávame, že aj veď Knut Vollebaek hovorí o potrebe vyrovnať, vybalansovať ochranu štátneho jazyka a ochranu menšín. No zatiaľ, čo ochrana menšín tu zostala, ochrana štátneho jazyka je fuč, pokiaľ to schválite. Čo tým chceme dosiahnuť, pýtam sa. Pritom ústava čl. 34 ods. 3 jednoznačne hovorí: "Výkon práv príslušníkov hlásajúcich sa, teda k národnostnej menšine, nesmie ísť na úkor povinnosti ovládať štátny jazyk alebo komunikovať v štátnom jazyku". Nesmie sa to diať na úkor týchto práv, ale teraz sa to deje v tomto zákone, čiže mám za to, že zákon v tejto forme a predovšetkým vypustením ods. 1 z § 2 nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Podobne ako legislatíva poukázala na rozpor s čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky. Takže veľmi pravdepodobné, ak by prešiel, a ja vás poprosím, aby ste schválili moje pozmeňujúce návrhy v závere a dopracovali túto normu tak, aby nebola protiústavná, pretože mám za to, že skončí na Ústavnom súde.
Vy ste dokonca rezignovali aj na koncepciu starostlivosti o štátny jazyk, teda tiež pomerne obsiahly materiál, ktorý schválila druhá Dzurindova vláda v roku 2001, kde bola dokonca zastúpená silne istá, silne exponovaná etnická strana, a kde sa píše: "Isté usmerňovanie a riadenie používanie štátneho jazyka je zo spoločenského hľadiska nevyhnutné". Toto ste konštatovali už v roku 2001. Usmerňovanie a riadenie používania štátneho jazyka je zo spoločenského hľadiska nevyhnutné. Textácia dokumentu, ktorý je zavesený aj na stránke ministerstva kultúry a je to strednodobý dokument starostlivosti o štátny jazyk. A potvrdzuje, tak napríklad výsledky prieskumu verejnej mienky, ktorý v septembri, opäť zdôrazňujem ten dátum, 2000, uskutočnilo mediálne informačné centrum.
Na otázku, čo si naši občania myslia, že by sa mal štát, či by sa mal štát starať o ochranu a rozvoj slovenského jazyka, tak kladne odpovedalo, viete koľko respondentov? Deväťdesiattri. V ktorom prieskume, prosím vás, so spoločensko-politickým dosahom deväťdesiattri respondentov odpovedalo "áno". Ukážte mi, taký prieskum. A vy, neviem prečo, rezignujete aj na to, čo si myslia občania. Dokonca v tom istom prieskume bola aj otázka, či občanom prekáža to, čo zdôvodňujete alebo čo bolo meritum, nejaké tie pokuty alebo sankcie. Tak 64 % občanom to vôbec neprekáža. Ukážte mi, prosím vás, normu alebo urobte prieskum, v akej oblasti, opýtajte sa vodičov, či im prekáža, ak ich policajt zastaví, a ak im udelí pokutu alebo pri občianskom spolunažívaní, ak sa udelí priestupková pokuta. Ukážte mi, vyberte si akúkoľvek oblasť. Ak dosiahnete vyššie číslo ako šesťdesiatštyri súhlasné, tak vás pozývam na obed. Nech sa páči, dámy a kolegovia, verejná výzva.
O akej rovnováhe v ochrane jazykov, teda môže ešte hovoriť, pán vysoký komisár Knut Vollebaek? Už o nijakej, pretože nijaká rovnováha tu už nie je. Tu už je alebo je tu len hrozba deformácie. Je to aj výsmech de facto deklarovanej prednosti štátneho jazyka, o ktorom hovorí už mnou citovaný § 1 ods. 2 v podstate prioritne, ak to zoberieme hierarchicky, dosť vysoko postavené deklaratórium.
Dámy a páni, všetci sa zhodujú, že štátny jazyk slovenčina je súčasťou duchovného dedičstva, a preto podľa mňa akási legislatívna alebo hmotnoprávna rovnosť, aj keď je možno ľúbivá, nie je v praxi jednoducho možná, pretože prax ju jednoducho vylučuje. Aj cirkev tvrdí, že sme si všetci rovní a vieme, že to tak nie je, že niektorí sú talentovanejší, niektorí sú zdravší, niektorí sú menší, vyšší, úspešnejší, menej úspešnejší, a tak ďalej. Takže, mali by sme sa vrátiť asi k podstate. A preto prichádzam k záveru, že uvedené skutočnosti sú:
po prvé, v rozpore samé so sebou. Navrhované zmeny nekorešpondujú s § 1 ods. 2, kde sa určuje, že štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi,
po druhé, nekorešponduje s ústavnou povinnosťou štátu ochraňovať štátny jazyk, a to aj podľa medzinárodných dokumentov a nálezoch Európskeho súdu.
Ak by vás to zaujímalo, dámy a páni, tak existuje rozhodnutie Európskeho súdu z roku 2004, ktoré hovorí, že ak štáty majú vo svojich ústavách zakotvený štátny jazyk, ochrana štátneho jazyka je de facto ich povinnosťou, pretože patrí medzi rovnaké ústavné hodnoty, ako je napr. územie, čiže integrita územia, ochrana územia, štátneho znaku a tak ďalej a tak ďalej. Je to rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 2004. Veď my nerešpektujeme už ani toto.
Samozrejme, už som hovoril, že je to v rozpore so samotnou koncepciou, ktorú ja považujem za vcelku dobrý programový dokument, ktorý by sa mal ďalej aplikovať v praxi, ale predovšetkým, ak by sa mali aplikovať niektoré východiská z koncepcie starostlivosti o štátny jazyk, ktorý prijala vláda z roku 2001, tak by sme to mali premietnuť, kde asi najlepšie a najbližšie, ak nie v samotných zákonoch, ktoré navrhujeme a ktoré schvaľujeme. Ale, bohužiaľ, nie je to tam.
Vzhľadom na nasledovné, čo som uviedol, preto, dámy a páni, dávam nasledujúce návrhy:
Po prvé, navrhujem, aby sa nepokračovalo v rokovaní o tomto návrhu zákona. A, ak by tento návrh náhodou neprešiel alebo moje argumenty neboli dosť presvedčujúce, alebo aj ďalších kolegov, ktorí vystúpia určite v rozprave, alebo aj pána spravodajcu, tak potom dávam, pán spravodajca, druhý návrh, vrátiť predkladateľovi návrh zákona na dopracovanie, dúfajúc, že pozorne počúval, predovšetkým vecné a principiálne protiargumenty, ktoré tlmočila aj legislatíva, a ktoré som povedzme zhrnul aj ja vo svojom vystúpení.
Dámy a páni, účinnosť tohto zákona pripadá paradoxne na 1. januára, teda na najvýznamnejší štátny sviatok Slovenskej republiky, na vznik republiky. Vzhľadom na tie deformácie, ktoré obsahuje, vzhľadom na to, že v podstate likviduje ochranu vypustením ods. 1 paragrafu, teda druhý novelizačný bod, tak mám za to, že to je trošku pritiahnuté za vlasy, lebo ako sa hovorí, po ovocí spoznáš strom. Tak by som aspoň poprosil niektorého z kolegov, ktorý sa chystá po mne do rozpravy, aby si aspoň všimol túto anomáliu, aby nedošlo v prípade schválenia k takému poníženiu, že deformáciu zákona o štátnom jazyku, by nadobudla právoplatnosť práve dňom vyhlásenia Slovenskej republiky. To už by sme boli naozaj v Kocúrkove a verím, že tam nechceme byť, a že napriek existujúcim vašim koaličným väzbám, koaličným povinnostiam o súdržnosti a rešpektovaní toho, čo je v programovom alebo nie je v programovom vyhlásení vlády, napriek tomu apelujem aj na váš zdravý rozum, možno na odborné hľadiská tých, ktorí chcú v tejto snemovni pracovať ďalej aj ako odborníci, možno právnici, možno ľudia z kultúrnej sféry, ktorým záleží na ochrane štátneho jazyka, možno ľudia z verejnej správy, ktorí si uvedomujú dôležitosť jednotného komunikačného alebo povedzme univerzálneho komunikačného jazykového prostriedku, a možno všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorým záleží, aby sme ľudí nerozdeľovali, ale aby sme dokázali spájať. A kde inde spájať, ak nie pod spoločného menovateľa, ktorým je štátny jazyk s tým, že ja to hovorím úprimne, rešpektujeme aj zákon a právo používať jazyky menšín, ale poprosil by som naozaj, nedeformujme, tak posvätnú normu, akou je zákon o štátnom jazyku.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pán poslanec Rafaj, nejdem samozrejme polemizovať za dve minúty so štyridsiatimi štyrmi, ale chcel by som vás, tak naviesť k úvahe alebo k zváženiu zmyslu slova štátotvorný. Štátotvorný je ten, kto tvorí štát. Možno preto, že moji predkovia boli národov rôznych, domnievam sa, napriek tomu, že tvorili veľmi svedomito štát, v ktorom žili.
Moja prastará matka prišla zo Stuttgartu ako 17-ročná vydať sa pod Tatry do Liptovského Mikuláša a mala deväť slovenských detí. Vychovávala vnúčatá, okrem iného moju matku, Slovákov. Moja manželka prišla po štúdiách na našej fakulte pracovať ako kožná lekárka pre Slovákov. Pracuje tak celý život, napriek tomu, že je Bulharka. Domnievam sa, že moja prastará matka bola štátotvorná v Československej republike ako čistá Nemka zo Stuttgartu a som hlboko presvedčený, že moja manželka je takisto štátotvorná ako vy, ako čistá Bulharka z historickej oblasti Veľkého Tarnova.
Domnievam sa teda, že pojem štátotvornosti, by sa mal chápať takmer doslovne a štát tvoria občania. Štát Československý tvorili i profesori Univerzity Komenského, ktorí prišli z Karlovej univerzity. Slovenský futbal tvoril i Viliam Schrojf, rodák z Moravy, ktorý celý svoj slávny futbalový a potom ďalší život až do smrti prežil na Slovensku. A keby nebol dnes významným skautom a rozhodol by sa žiť na Slovensku, tak slovenský hokej tvoril Václav Nedomanský, rodák z Hodonína, a preto chápem ja takto slovo štátotvorný, tvoril štát. (Potlesk.)

Ďakujem. Bol to skutočne dlhý príspevok do rozpravy. Zaujali ma dve veci, ktoré musím spomenúť. Jednak tá, nazvem to až paľba na novelu zákona, ktorá mne hovorí iba jedno, keďže pán minister absolvoval siahodlhé stretnutia s nami ako poslancami a skutočne si dal na tejto novele záležať pri tvorení kompromisu, mňa ukľudňuje jeden fakt. Táto novela hovorí o akejsi zlatej strednej ceste, ktorá má chrániť jazyk ako národné kultúrne dedičstvo, má chrániť nás Slovákov, má chrániť a umožňovať kvalitný život a nebyť otravovaný normou aj našej menšiny. To, že sa tá norma nepáči vám, a to, že majú k nej výhrady aj z druhého tábora, mňa ukľudňuje, pretože zvolil zlatú, strednú a rozumnú cestu.
Ďalší moment, ktorý ma zaujal, bola vec ohľadom 11. prikázania, ktoré ste povedali, nezosmilní štátny jazyk? Tak to pre mňa, neviem, kde tuto sa berie nejaká faktickosť, alebo čo ste tým vlastne chceli povedať. Ďakujem.